ČO SO SVÄTÝMI?

 

         Predstavme si situáciu, ktorá je nám viacerým dobre známa. V rodine zomrie otec alebo matka a zostanú po nej veci, napr. ošatenie. Keď išlo o veriaceho, zostanú po ňom napr. obrazy, knihy, sošky. V istej rodine si nechali bokom sošky a ktosi sa opýtal: „A čo so svätými?“

         Liturgia Cirkvi nám pripomína slávnosť Všetkých svätých. Niekto sa opýta: „A čo s nimi? Čo so svätými z čias minulých? Čo nám tento sviatok hovorí?

1.) Sviatok Všetkých svätých nám hovorí, že existuje cesta
do večnosti.

Tí, ktorí sú už vo večnosti, ju našli. Každý má svoju cestu, žiadna nie je identická, aj keď môže byť podobná.

         Mladí ľudia sa zaujímajú o rôzne hudobné skupiny. Mnohé sa skôr či neskôr rozpadli. Dôvod? Napríklad málo miesta a pretlak osobností, pričom každá z nich chce preraziť a získať slávu.

         Každý, kto hľadá Boha, stáva sa osobnosťou. Na svojej ceste sa túži o niekoho oprieť. Aj ten, kto poslúž ako opora, stáva sa osobnosťou. Každý, kto chce preraziť na ceste slávy a udržať si ju naveky, stáva sa osobnosťou, ktorá je hodná nasledovania. Pozemská sláva sa pred našimi očami mení na trosky, rozdáva sa, ale pravé osobnosti túžia po takej sláve, ktorá sa nemení a zostáva naveky.

2.) Slovenčina pozná výraz „byť pri niečom“ alebo „byť
pri niekom“.

Napríklad „niekto je pri sile, pri rozume, pri sebe, pri zdroji,
pri koryte, pri moci, atď. ...“ Ide väčšinou o situácie, keď sa niekomu darí alebo jeho život predstavuje určitú úroveň a spokojnosť.  Sviatok Všetkých svätých nám zdôrazňuje myšlienku, podľa ktorej sa
do večnosti dostáva ten, kto sa v živote držal „pri Bohu“.

         V živote je o. i. dôležité, aby sme sa držali určitej línie, ktorá nás vedie neomylne za dobrým cieľom, napríklad pri písaní akademických prác sa študent opiera o diela určitých renomovaných autorov. Tí, ktorí prácu posudzujú, sa vyjadrujú, či sa tejto určenej línie držal
až do samého záveru. My sa máme držať Božej línie a neodkláňať sa tendenčne od nej. Mnohí plní radosti sú dnes vďační za to, že ich Boh vrátil na tú správnu cestu, keď sa rozbehli iným smerom. Ak sme s Bohom svoju cestu začali, tak ju aj naplňme „s očami upretými
na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (Hebr 12, 2)

3.) Pre Božie kráľovstvo je určený aj ten, kto si prizná status pútnika.

V niektorých zahraničných filmoch vidíme, že človek,
ktorý navštívi istú inštitúciu vo veci vybavovania osobných záležitostí, má na šatách visačku s nápisom: Návštevník. Po vybavení svojich záležitostí visačku odovzdá na vrátnici inštitúcie.

         Adept Božieho kráľovstva musí uveriť, že je na zemi pútnikom. Nesmie sa nechať zlomiť ilúziou, že tento pozemský svet je vrcholom toho, čo Boh dokáže. Má mať na mysli slová Ježiša Krista, ktoré adresoval Natanaelovi: „Veríš preto, že som ti povedal: „Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ (Jn 1, 47 – 51) Pútnik dúfa vo vždy väčšie a väčšie veci ako sú tie, ktoré sa mu aktuálne mihajú pred očami. Nikdy a nikde sa nepristaví príliš dlho,
aby nestratil z uhla pohľadu realitu, ktorú Boh ešte skrýva. Ňou
ale vnadí tých, ktorí chcú prežívať večne Boží ideál domova,
ktorý chce naplniť každého človeka dobrej vôle.

         Čo so svätými? Sú hodní nasledovania, sú našimi radcami a orodovníkmi. Nepodceňujme ich miesto pri Pánovi vo večnosti. Ich život sa Bohu páčil, lebo veľmi túžili po nebeskom pokoji. Nechceli ho len pre seba, ale chcú ho vyprosiť aj pre nás, ktorí sa k nim s dôverou utiekame.

Naplno!

 

 

            V živote sa občas zmietame medzi dvomi extrémami. V tom prvom platí, že niečo nerobíme naplno. Napr. v športe sú niektorí kritizovaní za to, že nedávajú do hry všetko, že „nejdú naplno“. Iný extrém spočíva napr. v hluku.  Rodič vojde do študentskej izby a napomenie svoju ratolesť slovami: „Musíš mať tú hudbu naplno? Prosím, stíš ju!“

            Evanjelium nám pripomína, že Boha treba milovať naplno: „...celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“ (Mt 22, 34 – 40) Občas s obdivom prídeme k niekomu a povieme: „Ako môžeš milovať naplno? To ani na chvíľu neznížiš intenzitu svojej lásky?“ Je vôbec možné prekonávať a posúvať hranicu lásky dopredu? Istý recept nám zanechal sv. Pavol, keď písal Solúnčanom (1Sol 1, 5 – 10). On nás vedie etapovito.

 

1.)  Niektorí o nás rozprávajú že „sme k vám prišli“.

Boha treba privolávať do nášho života (Príď k nám, príď k nám, Duchu Svätý...) Počas Ježišovho života ho mnohí k sebe pozývali (Lazárova rodina, svadba v Káne Galilejskej, farizeji).

            Prednedávnom sa na východnom Slovensku triasla zem. Mnohí to pocítili aj tu. Viacerí obyvatelia museli volať odborníka, statika, aby posúdil, či môžu v takejto rozvibrovanej budove bývať. Mal skúmať, či sa život v dome s trhlinami neskončí tragédiou.

            Ježiša pozývame k sebe aj preto, aby skúmal náš život, či nie je plný trhlín alebo či nie je príliš rozkolísaný, či hodnoty, ktorými zastrešujeme svoj život, sú skutočnými hodnotami. Či sa nám takto postavený život nezrúti na hlavu a nespôsobí zmätok v duši na ceste do večnosti. On jediný dokáže posúdiť stav nášho života tak, aby nielen varoval pred škodami, ale aj našiel riešenie.

2.)  Sv. Pavol chváli Solúnčanov takto: „...vy ste vo veľkom súžení s radosťou Ducha Svätého prijímali slovo.“

Pavol chváli obyvateľov Solúna za to, že ho prijali a zároveň prijali aj drahocenné slovo spásy.

            V komunikácii medzi ľuďmi sa objavuje výraz: „Dávam ti slovo!“ Je to niečo na spôsob prísahy. Niekto chce potvrdiť určitú vec tým, že „dáva slovo“. To najcennejšie, čo má. Vieme veľmi dobre, že na slovo niektorých ľudí sa nedá spoľahnúť. No iní urobia maximum preto, aby splnili, čo sľúbili.

            Boh urobil niečo podobné. Povedal ľuďom: „Dávam vám svoje Slovo.“ A poslal svojho Syna, lebo on je tým Slovom, ktoré chce spasiť všetkých ľudí. Sv. Jakub nám odkazuje, akým spôsobom ho máme prijať. Píše: „Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“ (Jak 1, 21)

            Naša skúsenosť hovorí, že nedokážeme vždy prijať určité veci v živote. Napríklad iný vývoj udalostí, ako sme očakávali alebo slovo, ktoré napomína, podrobuje kritike, usmerňuje. Navonok sa zdá, že sme všetko prijali, ale vo vo vnútri môže prebiehať zápas, ktorý človekom zalomcuje a preverí jeho čnosti. Po takomto zápase nám Boh môže povedať: „Dávam ti slovo. Mlčal si, zatínal zuby až doteraz. No teraz prehovor. Dávam ti slovo, aby si svedčil o účinku môjho rozhodnutia.“ On chce, aby sme svedčili o tom, ako prebiehal náš vnútorný zápas s Božím slovom a ako sme sa nakoniec rozhodli. Prijatie Pánovho slova má vždy požehnaný účinok, ak mu umožníme, aby v nás tvoril, staval a ukázal cestu.

 

 

 

 

3.)  Sv. Pavol vysoko hodnotí pôsobenie svojho apoštolátu u Solúnčanov,

keď vydáva svedectvo: „...ako ste sa od modiel obrátili k Bohu, aby ste slúžili Bohu živému a pravému...“

            Človek na nejakú neprajnosť a zlobu reaguje tak, že sa odvráti. Môže odvrátiť oči, môže odvrátiť tvár alebo aj celé telo. Ani to však nemusí stačiť. Od zla sa treba odvrátiť a dištancovať aj dušou.

            Raz ktosi pochválil významného rodáka tak, že povedal: „Zostal telom i dušou našim obyvateľom.“ Ak hovoríme, že túžime po večnosti, musíme to potvrdiť telom i dušou a od hriechu sa celý odvrátiť bez toho, že by sme poškuľovali po lákadlách a pokušeniach doby. Rozhodné odvrátenie sa od hriechu prináša pokoj, vnútornú silu a účinnejšiu komunikáciou s Bohom.

 

 

            Svet nám hovorí, aby sme ho užívali naplno. A keď sa nám bude chamtivosť a pôžitkárstvo míňať, svet znova všetko doplní. Trvá to dovtedy, kým nezbadáme, že sme oklamaní.

            Boh nám hovorí, aby sme žili vieru v neho naplno. A keď s nám bude míňať odvaha a sila, on nás posilní, aby sme sa nezlomili. Keď sa na nejaký čas od neho odvrátime, on nás vylieči a privedie späť. Viera sa dá žiť naplno iba vtedy, keď je v nás láska. V láske je všetko, čo nám pomáha napredovať.

Misie

 

         Z bežného slovníka súčasného človeka poznáme výraz: misia, misie. Vojaci zvyknú hovoriť, že idú na misiu, t. j. idú tam, kde sa bojuje. Ak človeka čaká nejaká náročnejšia a dlhodobejšia úloha v živote, nie raz konštatuje, že je to jeho misia. V konečnom dôsledku nezabúdajme, že jednou z najdôležitejších úloh Cirkvi sú misie,
t. j. ohlasovanie evanjelia vo svete.

         Cirkev sa aj v liturgii venuje tejto téme. Jednu nedeľu v roku zasvätí sláveniu, ktoré má veriacim pripomenúť ich misijné poslanie. Na mieste je tu otázka: Kde sa vytvára priestor na misijnú prax?

1.)Misie vo svete

Do misií odchádzajú ľudia, ktorí sú na to primerane pripravení, a to teoreticky i prakticky. Musia zvládnuť miestny jazyk, zoznámiť sa s cudzou kultúrou, snažiť sa porozumieť danej mentalite, atď.  Ale to najdôležitejšie spočíva v tom, že musia mať srdce, ktoré horí za Krista a jeho evanjelium. S týmto planúcim srdcom ako s najkrajšou predispozíciou potom odchádzajú pôsobiť aj do oblastí, ktoré sú rizikové.

Pred niekoľkými dňami vstupovali v televíznych správach RTVS ľudia, ktorí sa venujú ľuďom, ktorí sa stali obeťami obchodovania. Obchodovanie s ľuďmi je stále prekvitajúcim biznisom. Predstavili aj logo kampane – kovový odznak v tvare modrého srdca. Vysvetlili to tak, že modrá, studená farba o. i. pripomína aj ľudskú bezcitnosť, ktorá sa naplno prejaví pri obchodovaní s ľudským materiálom.

         Ľudia s tzv. modrým srdcom v misiách neuspejú – necitlivosť a bezcitnosť nie sú atribúty vhodné na dôstojný život a už vôbec nie pre misie – hoci niekedy sme svedkami zázraku, ktorý spočíva v tom, že niekedy sa pobytom v misiách pohne srdce človeka. Z necitlivého srdca sa vytvorí srdce planúce, ktoré chce slúžiť a obetovať sa vo veci evanjelia. Z necitlivého, modrého, sa zrodí srdce prekrvené Božou milosťou.

2.)Misie v najbližšom okolí

Ide o miesta, kde bývame, pracujeme a vôbec, komunikujeme s okolím. Pre mnohých z nás je to najbližšia misia. V rámci tejto misie sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú zlomení. Je veľa ľudí poznačených utrpením svojím i utrpením všeobecne. Sú zlomení, lebo sa im nevyplnili túžby alebo sú poznačení mnohorakými zlyhaniami. Predmetom našej misie môžu byť aj oni – zlomení na duchu či vo viere. Tieto fatálne zlomy sa dajú vyliečiť iba prispením milosti nebeského Lekára, Ježiša Krista.

         Presviedča nás o tom sv. Ján takto: „Kto zachováva jeho (Božie) prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“ (1 Jn 3, 23 – 24). Ten, v kom sa nachádza Boh, nezlomí svoje vnútro tak, aby stratil zmysel života. Práve naopak. Získa ho a udrží pre potreby Božieho kráľovstva.

         V praxi života sa stretávame aj s ľuďmi, ktorí to majú „nahnuté“. Väčšinou tým myslíme fakt, že sú blízko určitého nebezpečenstva. Mnohí to majú nahnuté vo viere. Dnes sú mnohí na polceste medzi vierou a jej zánikom. Stáva sa, že dobré svedectvo života im pomôže, aby sa narovnali. Niekedy stačí impulz zo strany niekoho, kto
ako „misionár“ hovorí a koná v zastúpení Krista.

         Pekné vyjadrenie na túto tému sa nachádza u proroka Zachariáša: „Toto hovorí Pán zástupov: V tých dňoch desať ľudí                    zo všetkých národov, rozličných jazykov chytí judejského muža za okraj rúcha a povie: „Pôjdeme za vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh.“ (Zach 8, 20 – 23)

         Ide o veľké vyznačenie pre človeka, o ktorom sa vie, že je s ním Boh. Misie potrebujú najmä takých, ktorí sa usilujú byť blízko Boha.

3.)Misie v rodine

Dnes je už, žiaľ, samozrejmosťou, že rodina nie je jednoliata
vo viere. Často verí iba menšina, niekedy iba jeden. Niekedy je iba malé dieťa tým misionárom, ktoré uverilo. Niekedy iba ten, kto sa priženil, či privydal do neveriacich pomerov.

         Dnes sa vysoko cenia ľudia, ktorí niečo „rozbehli“, t. j. zaslúžili sa o rozprúdenie dobrého diela. Hodnotovo nezaostávajú ani tí,
ktorí zasievajú dobré veci. Zrnká ich obiet nie sú hneď viditeľné,
ale v pokore čakajú v pôde na svoju chvíľu. Rodiny strácajú vieru,
ale Boh môže niekedy vzbudiť niekoho, kto ako misionár zasadí zrno viery, a tým založí vieru v rodine. Naše rodiny sa stávajú misijným územím, ktoré čakajú na svoju úrodu.

 

         Boh nám dnes chce povedať, že viera nie je to, čo si myslíme alebo žijeme. Viera vôbec nie je samozrejmosťou – ona je Božím darom, a ten ju získava, kto o ňu prosí a obetuje sa.

Zemetrasenie

 

            Pred niekoľkými dňami sme zažili na Slovensku zemetrasenie. Je to téma týždňa. Epicentrum bolo na východnom Slovensku a otrasy pôdy sme zažili aj pod Tatrami. Pohyby nastali v hĺbke približne 17 km. Nikto z nás by to nechcel zažiť.

            Pán Ježiš pripravil židom nie jedno zemetrasenie. Najnovšie ich prekvapil výrokom: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22, 14) Toto muselo otriasť sebavedomím vyvoleného národa. Ten pocítil, že to Ježiš o nich hovorí a o ich (ne)istotách spásy. V súvislosti s cestou spásy Pán Ježiš spomína niekoľko vĺn.

1.)  Do prvej vlny patria tí, ktorí boli pozvaní prioritne.

Inými slovami povedané – boli poctení. Pocty sa udeľujú aj počas života na zemi. S poctami niekoho posielajú na dôchodok; existujú sobáše s poctami a nezabudnime ani na to, že aj pochovávame s poctami. Mnohí sme na svojej životnej púti našli Ježiša Krista. Pre koľkých z nás je to pocta! V Cirkvi vysluhujeme sviatosť krstu. Koľkí to chápu ako poctu, a nie ako bežný servis v Cirkvi.

Do prípravy na prijatie sviatosti birmovania sa prihlásilo niekoľko desiatok adeptov. Koľkí z nich sú týmto pozvaním naozaj poctení! Tomu bude zodpovedať aj ich príprava. Koľkí dostanú od Boha zvláštne avízo o tom, že ich Pán volá do služby oltára alebo do rehole. Koľkí sa skutočne cítia naplnení, radostní a poctení týmto pozvaním zhora.

Poctime jeden druhého tým, že sa za seba budeme modliť. Budeme sa modliť aj za takého, ktorý si to podľa našich predstáv nezaslúži. Buďme poctení tým, že Pán chystá pre nás pravidelne prestretý stôl Božieho pokrmu a pozýva nás k sebe hodovať. A nakoniec to najťažšie: „Cítime sa poctení krížom nášho Pána Ježiša Krista?“ Toto je ideál – prijať životné kríže ako duchovnú poctu, ktorá nás najviac zbližuje s Ježišom Kristom.

2.)  V druhej vlne prichádzajú na hostinu tí, ktorí sú „z ciest a rázcestí“.

Z ciest sa vracajú dobití, zmätení, trochu dezorientovaní i tí, ktorí neraz chybili v živote. Pozvanie na hostinu možno ešte nechápu ako poctu. To staré v nich musí zahynúť. Ich vnútro sa musí očistiť a pripraviť sa na vyššie veci. Z rázcestí prišiel aj ten, ktorý všeličo videl, zažil a vyskúšal. Touto praxou je viac či menej poznačený a ovplyvnený. Pri stole Božej hojnosti má miesto aj taký, ktorému síce zostali akési zlomky svedomia, ale Boh ich znova spojí a vytvorí dielo svojich milostí.

Niektoré obce na Spiši označujeme ako nemecké, lebo tu žilo kedysi nemecké obyvateľstvo. Po vojne väčšina odišla. Istí ľudia, ktorí sa do takéhoto opusteného domu nasťahovali, našli na pôjde už len úlomky krásnej kachľovej pece. Zostavovali ju dlho ako puzzle, až sa im podarilo piecku postaviť, doplniť a po istých úpravách aj sfunkčniť. Vzniklo pekné dielo zaujímavé pre oči aj pre prax života.

            Boh je ten, ktorý dáva dohromady naše narušené životy a znovu nám ponúka miesto pri svojom stole. Veď načo by potom ohlasoval pokánie a kvôli čomu by ustanovil sviatosť zmierenia. Je to kvôli tomu, aby pozbieral zvyšky a úlomky toho dobra, ktorými sme kedysi boli obdarovaní Božou kreatívnou mocou. Nikto nemá zúfať, keď ho prenikla slabosť. Boh otvára sieň hodujúcich aj pre nás.

3.)  Pôvodne bol do Božej priazne prijatý aj ten, ktorý nemal na sebe slávnostný odev.

Prekročil síce prah hojnosti, ale vzápätí bol vykázaný s nemožnosťou návratu. Nemal ambíciu zmeniť svoj život a prispôsobiť sa podmienkam, ktoré stanovil Pán hostiny. Každému pozvanému a stolujúcemu sú známe, pokiaľ nahliadne do evanjelia.

            Vždy, keď si človek objednáva tovar cez internet a vypíše celú objednávku, ako záverečný krok musí potvrdiť to, že súhlasí s obchodnými podmienkami. Bez tejto operácie sa obchod nezrealizuje. Je síce pravda, že ich málokto číta, ale keby došlo k problematickej situácii, vinný je ten, kto ich nečítal a nepostupoval podľa nich. Aby sme sa stali prijateľní na stolovanie s Ježišom, musíme s ním komunikovať. Iba on nás môže nastaviť na hodnosť hosťa pri stole.

            Pri obrade vysviacky kňazov hovorí biskup – svätiteľ – toto: „Stoj pri nás, Pane, svätý Otče, všemohúci večný Bože, pôvodca každej hodnosti a Rozdeľovateľ všetkých duchovných úradov, v tebe sa všetko zdokonaľuje, v tebe sa všetko vzmáha. Ty podľa vopred určeného poriadku polepšuješ a zveľaďuješ bytosti obdarené rozumom.“ (Rímsky pontifikál, s. 123)

Iba Boh nás môže odiať do sviatostného rúcha. To neznamená, že sa sami pre seba stávame zdrojom dokonalosti ale to, že sme Bohu umožnili konať v nás jeho dielo.

 

Boh nás chce mať prítomných na hostine vo večnosti. Náš život má predstavovať túžbu po Bohu. On sám ju často vzbudzuje. Robím to okrem iného tak, že spôsobí určité „zemetrasenie“ v našich pozemských záujmoch. To sa deje veľmi hlboko v duši. Boh nedopustí našu prázdnotu – veď poznanie jeho dobroty naplní naše srdce až po samý okraj.

Modlitba posvätného ruženca

 

 

         Do kupé vo vlaku nastúpila žena. Cestovnú tašku si uložila
do priestoru, ktorý je na to určený. Potom si sadla. Vzápätí si uvedomila, že na niečo zabudla. Vstala, tašku otvorila a chvíľku v nej šmátrala. Po chvíli vytiahla ruženec. Ten pod vplyvom jej prudkého pohybu povolil, roztrhol sa a jednotlivé zrniečka sa rozsypali po zemi. Žena začala hľadať a zbierať jednotlivé zrnká. Ktosi na ňu posmešne zavolal: „Nechajte to tak, veď to nie sú drahokamy!“ Ona pohotovo odpovedala: „Ako pre koho.“

         Modlitba ruženca je diamantom pre veriaceho človeka. My ani nedokážeme posúdiť, koľko milostí vyprosíme touto starobylou modlitbou. Ona nikdy nestratí svoj lesk a svoju hĺbku. Je ozdobou života človeka, ktorý chce komunikovať s Matkou Božou a jej Synom. Prečo je to tak? Dôvodov je mnoho.

1.) Pri modlitbe ruženca Panna Mária ukazuje na Ježiša, ku

ktorému všetko na svete smeruje. Ježiš je našou najväčšou hodnotou života.

Súčasťou separovaného triedenia odpadu je aj zber elektroodpadu. Raz ktosi dával do zberu nejaké elektroprístroje.
Na spýtavé pohľady susedov a zvedavcov odpovedal: „Už sú zlé. Ukazujú zle hodnoty, sú nanič.“

         Na svete je dosť ukazovateľov, ktoré poukazujú na zlé hodnoty. Nedávno prebehli u nás voľby do NR SR. Pred nimi sa v médiách viedli diskusie. Nie raz sme počuli, že určitá strana sa vyhranila voči inej s tým, že majú hodnotové rozdiely. Bohu je milé, ak ľudia vyznávajú rovnaké hodnoty evanjelia. Je na povzbudenie, ak to môžeme prehlásiť o rodinách a spoločenstvách, v ktorých je hodnotou všetkých hodnôt sám Boží Syn, Ježiš Kristus. Koľko máme rodín rozdrobených! V mnohých sa viera vytratila a tento fakt rodinu polarizuje.

         Panna Mária túto myšlienku zvýraznila, keď na svadbe v Káne Galilejskej vyhlásila: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5)

         V dnešnej dobe trpíme (údajne) nedostatkom času. Nemáme čas premýšľať nad tým, čo nám Ježiš hovorí a čo nám prináša. Máriina výzva - Urobte všetko, čo vám povie - zaniká v hluku sveta. Je vecou najvyššej priority nastaviť svoj život tak, aby Ježišov a Máriin hlas prenikal hlbšie do nášho srdca. Pri modlitbe ruženca sa práve toto deje.

2.)Pri modlitbe, keď používame klasický ruženec, vychádzame

z jedného bodu a postupne sa k nemu vraciame.

Pán Ježiš hovorí: „Ja som Alfa a Omega, začiatok i koniec.“
(Zjv 22, 13) V Skutkoch apoštolov čítame: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17, 28)

         V súčasnej dobe sa často stretávame so slovom – systém. Občas počujeme, že niekto alebo niečo je alebo nie je v systéme.

         Každý dnes povie, že sa cíti v živote ako na kolotoči. Dennodenne vykonávame svoje rutinné povinnosti. Život rýchlo ubieha, deň ide za dňom, a to vo veľkom rytme. My cítime, že sme týmto systémom vťahovaní do víru bezmyšlienkovitého života.

         Spomeňme si na vyššie uvedené slová zo Skutkov apoštolov. Upozorňujú nás na to, že sa nachádzame v systéme Boha, t. j. v jeho láske. Svet nás láka, aby sme sa zakoreňovali v jeho systéme, ale tu o láske nemôže byť ani reč. Tento systém, ak sa mu poddáme, sa na nás vyvŕši a zdevastuje našu dušu. Na druhej strane Boží systém lieči, upokojuje, sýti, povzbudzuje, očisťuje a dáva všetkému zmysel. Najmä 3 skutočnosti nás vnárajú do Božieho života: sv. omša, sv. spoveď a modlitba. Táto duchovná prax je dôležitá preto, aby nás nepohltil raz a navždy systém sveta. Na to pamätajme, keď budeme brať do rúk ruženec, ktorý v istom bode začína a v tom istom aj končí. Pripomína nám, že naša existencia je plnohodnotná iba vtedy, keď žijeme v Bohu.

 

3.)Ruženec poukazuje na význam spoločenstva.

Ide o spoločenstvo s Bohom i s blížnym. „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1, 14)

         Ľudia od nepamäti vytvárali spoločenstvá. Ani súčasnosť nie je výnimkou. Spoločenstvo vytvárame niekedy preto, aby sme si skrátili dlhú chvíľu a čas. Inokedy preto, aby sme čas vyplnili. Niekedy je vhodné, aby sme si dlhú chvíľu niečím skrátili. No užitočnejšie je, keď ju vyplníme duchaplným spoločenstvom.

         Ruženec priam volá po spoločenstve. Ak sa nám to naše spoločenstvo zdá malé, pomyslime si na veriacich v rôznych kútoch sveta, ktorí sa tejto modlitbe venujú. Deti majú v rôznych kreatívnych časopisoch úlohu pospájať ceruzkou jednotlivé body. Tých bodov je veľa a treba ich pospájať čiarami. Keď to dokončia, vznikne obrázok, ktorý dieťa rozveselí.

         Keď virtuálne pospájame body a miesta ľudí modliacich sa ruženec, vznikne obraz, ktorý je milý Bohu. Bohu je milá naša modlitba a aj každé duchaplné spoločenstvo, ktoré sa okolo nej vytvára. Takto môže vzniknúť duchovný obraz rodiny, farnosti či iného spoločenstva. Ak je to možné a máme čas, nekráťme ho zbytočnosťami, ale radšej ho napĺňajme. Napĺňajme ho takou matériou, ktorá bude vnášať do našej duše živý pokrm na cestu do večnosti.

         Počas svojho života a služby som pochovával veľa ľudí, ktorí mali v truhle starý ruženec. Ruženec zvykli omotať okolo zopnutých dlaní. Ošúchaný ruženec bol znakom, že bol používaný a „omotal“ dotyčnému aj srdce, ale aj ruky. Občas sa stalo, že sa im ten ruženec pretrhol, ale oni ho vždy opravili a v modlitbe pokračovali. Keďže takto konali, určite sa ich život neroztrhol na márne kúsky. Stalo sa tak preto, lebo modlitba všetko spája a spojila v nich časnosť s večnosťou. Ak zostaneme verní tejto modlitbe, ona spojí aj nás s Bohom, s bratmi a sestrami tu, na zemi a s oslávenými dušami vo večnosti.