Petrova skúška

 

         Slovenské múzeum dizajnu nedávno organizovalo výstavu stoličiek. Medzi exponáty sa dostali stoličky a sedadlá rôzneho druhu. V prvom rade tie staršie, drevené, ale aj tie najnovšie. Všetkých zaujala informácia, že v minulosti sa kvalita stoličiek posudzovala podľa testu. Ten spočíval v tom, že sa stolička vyhodila z okna budovy a dopadla na dlažbu. Tie stoličky, ktoré sa nerozbili, boli vhodné pre zákazníka.

         Výraznou postavou v živote apoštolského zboru i prvotnej Cirkvi bol apoštol Peter. Aj on musel prejsť mnohými životnými testami. Mal sa v nich ukázať aký je a či spĺňa kritériá pre vedenie apoštolského zboru a aby sa stal druhý po Kristovi. Prechádzal neoficiálnymi testami života, a to preto, aby sa ukázalo, či sa jeho naturel, charakter a viera nerozbijú v teste rozličných skúšok.(Jn 21, 1 – 19) Zo začiatku mohli vznikať určité pochybnosti a otázniky nad jeho súcosťou. Prečo?

1.)  Peter zlyhal v rybolove.

Nešiel sám, pridali sa k nemu aj ďalší. Vrátili sa však s prázdnymi rukami. Peter ako správny vodca dal na rybolov podnet, išiel príkladom, nič nepodcenil. More poznal ako málokto. Napriek tomu bol rybolov neúspešný. Všimnime si reakciu ostatných apoštolov: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Akoby chceli povedať: „Zostaneme s tebou v dobrom i v zlom, v úspechu i neúspechu.“ Ak by sa rybolov vydaril, zožali by uznanie. Ak by sa nevydaril, tak prijímajú spoluzodpovednosť za celé dielo. Nebudú sa vyhovárať, ani schovávať za prípadné zlé Petrovo velenie.

         Každá autorita potrebuje takúto podporu. Takých, ktorí by sa škodoradostne tešili zo zlyhania vodcu, je veľa. Ale takých, ktorí sami seba podrobia sebareflexii a nevyhovárajú sa na nepriaznivé okolnosti, veľa niet.

 

 

2.)  Ďalšou súčasťou Petrovho testu bola možnosť spoznať Učiteľa.

Aj tu Peter opticky zlyhal. Prvý spoznal Ježiša Ján. Povedal: „To je Pán!“ Až potom reagoval Peter tak, že skočil do vody a utekal za Pánom. Ján ho prvý spoznal, ale Peter prvý pohotovo reagoval. Táto udalosť je nám známa. Niečo podobné sa udialo pri Ježišovom hrobe. Evanjelium hovorí, že prvý pribehol síce Ján, ale do hrobu nevkročil. Umožnil Petrovi, aby to urobil ako prvý. (Jn 20, 1 – 9) Peter potreboval mať vedľa seba oči. Ján bol jeho očami. Ján je ten, ktorý vidí, vníma, všíma si, pozoruje. Peter je ten, ktorý na jeho podnety reaguje.

         Je pekné a užitočné, ak niekomu umožníme, aby bol našimi očami, lebo nemusíme všetko vnímať a postrehnúť. Popri nás sú aj iní, ktorí majú možno lepšie oči ako my. A to nie iba v zmysle fyzickom. Netreba brať na ľahkú váhu podnety iných, aby nám neušli podstatné veci.

         Slovenský futbalový tréner, Weiss, nedávno po zápase pozitívne charakterizoval jedného hráča. Povedal o ňom krátku, ale výstižnú charakteristiku: „On vidí ihrisko.“ Je to zvláštne. Vari ostatní hráči nevidia? Vidia, ale nie tak ako on. On vidí to, čo si iní nevšimnú. Vie vopred, ako sa vyvinie situácia. Predvída. Má akoby ďalší zmysel, ktorý iní tak výrazne vyvinutý nemajú.

         Sú ľudia, ktorí vidia život a čítajú ho lepšie ako my. Oni môžu byť našimi zmyslami a ponúknuť tak podnety, ako to urobil Ján Petrovi.

 

3.)  Niektorí ľudia by chceli vidieť Petrovo zlyhanie v tom, že sa ho Pán Ježiš až trikrát pýtal: „Miluješ ma?“

Povedali by: „Prečo až trikrát? Nestačí raz? Má Pán Ježiš pochybnosti o Petrovi?“ Nie! On mu len chce naznačiť, že mu veľa zveruje a že sa bude musieť naučiť veľa milovať. („Pas moje baránky!“ „Pas moje ovce!“)

         Bez lásky ku Kristovi a jeho dielu neobstojí nikto. Táto láska nemôže mať iba bežné hranice. Ona má byť výnimočná, preto Ježiš čaká trojnásobnú odpoveď. Ak chceme zvládať zverené povinnosti, musíme rásť v láske.

         Malé deti majú na svojich rodičov rôzne požiadavky. Dostane sa im takáto odpoveď: „Až potom, keď vyrastieš. Až potom, keď budeš veľký.“ Deti si majú uvedomiť, že musia byť trpezlivé. Musíme sa naučiť rásť v láske, a to tak, že budeme prechádzať skúškami života a že budeme pritom so sebou i s inými trpezliví.

         Človek sa zdokonaľuje v láske vtedy, ak jeho život obsahuje rôzne životné zápasy. Tie sú školou takej lásky, akú požaduje Pán Ježiš.

        

         Apoštol Peter sa nám na začiatku nezdá pri skúškach excelentný. Kde-čo by sme mu vytkli. To preto, lebo aj pri jeho rybolove sa naňho pozeráme ako na prvého pápeža – najvyššieho nositeľa autority v Cirkvi. Peter sa taký nenarodil, on sa takým stal. On sa vypracoval, hoci bol Pánom vyvolený.

         Náš charakter a viera sa občas v ohni skúšok naruší ako drevené stoličky pri teste kvality. No Pán nás dvíha a opätovne sa nás pýta: „Miluješ ma? Miluješ ma väčšmi ako títo?“

Novomanželom na cestu

Skupina turistov zavítala do ktoréhosi prístavného mesta. Lokalít, ktoré chceli navštíviť bolo dosť. Exkurzia mesta sa nezaobišla bez návštevy samotného prístavu. Mnohí zo skupiny boli vôbec prvýkrát v prístave. Obdivovali všetky plavidlá, ktoré v prístave kotvili. Boli tam lode menšie, ale aj veľké, ktoré vyrážali dych. Niektorí z turistov si všimli plávajúce pozostatky obyčajnej loďky. Bola to akási bárka, ktorá sa rozbila nárazom o skaly. Časti z nej sa chaoticky pohybovali na spenených vlnách. Ktosi vtipne poznamenal:"Boli to asi nejakí stroskotanci". 

    Evanjelium spomína situáciu, kedy apoštoli nastúpili na loďku, aby sa preplavili do mesta Kafarnaum /Jn 6,16-21/. Možno si niektorí ľudia o nich mysleli, že sú to stroskotanci, lebo sa práve šli plaviť proti búrke. Iní si o nich mohli myslieť, že sú to životní stroskotanci, lebo opustili /ne/istotu rybárskeho remesla a vykročili za chudobným učiteľom z Nazareta. No oni nestroskotali ani v jednom ani v druhom prípade. Práve naopak, v súvislosti s Ježišom môžu povedať, že našli pravý zmysel života a správny prístav, ktorý naplnil ich duše. Tento krok nikdy neoľutovali. 

    Mladomanželia nastupujú spoločne na loď života. Nikto im nepraje, aby stroskotali. Práve naopak. Všetci im prajú, aby ich plavba životom bola poznačená istotou, nádejou a dôverou, pričom sa môžu spoľahnúť na pomoc zhora a na pomoc vzájomnú. 

    1.,Apoštoli nastúpili na loď. Prečo? Lebo inej možnosti nebolo. Plavba bola loďou bola jediným riešením. Bola v tom istá nevyhnutnosť, ale aj riadenie zhora. Prečo nastupujú novomanželia spoločne na loď života? Lebo pre nich inej možnosti niet. Nie preto, že ich niekto k tomuto kroku núti, ale oni sami iné možnosti vylúčili v slobode rozhodovania sa. Je v tom istá nevyhnutnosť, lebo stále väčšina ľudí do manželstva vstupuje a tam hľadá svoju realizáciu, ale je to aj riadenie zhora. Toto rozhodnutie dvoch mladých ľudí je totiž v súlade s Božou vôľou. Božia vôľa sa niekedy prejavuje v určitej nevyhnutnosti konať podľa nejakých zásad. Týmto úkonom preukázali voči sebe úctu a dali najavo, že toho druhého považujú za autoritu, ktorú chcú mať po svojom boku. 

    2.,Apoštoli zažili počas plavby tmu a búrku. Vznikli také zlé poveternostné podmienky, že si možno povedali:"Všetkému je koniec!". Takúto situáciu poznáme nielen z filmov, ale aj zo života. Pri vstupe do manželstva si snúbenci uvedomujú, že sa im zatemnilo. Zatemnilo sa sebectvu, je koniec prílišnému individualizmu, zmráka sa pre bezstarostnosť, ale zároveň sa rozjasnilo pre obetu, prajnosť, zodpovednosť, zážitok spoločenstva. V manželstve sa pre niečo zmráka, ale pre niečo vyššie, hodnotnejšie a dokonalejšie sa rozvidnieva. 

    3.,Pán Ježiš sa mal stať pasažierom na lodi apoštolov. S jeho príchodom sa dostavil pokoj a istota:"To som ja, nebojte sa!". Je úctivé ponúknuť Ježišovi miesta na lodi svojho života. No on sa neuspokojí iba s úlohou akéhosi pasažiéra. On chce mať v ruke kormidlo!. Pokoj a poriadok na lodi života bude vtedy, keď loď bude riadiť on:"To som ja, nebojte sa!". 

    Vždy, keď ľudia odchádzajú na istý čas z domu, nezveria hocikomu svoje deti a majetok. Hľadajú tie správne ruky, na ktoré bude spoľahnutie. Sú to také ruky, cez ktoré hovorí samotný Ježiš:"To som ja, nebojte sa!". Post Pána Ježiša má byť v rodine a v manželstve viditeľný, neomylný a rešpektovaný. Má byť normou zmýšľania a konania. Hovorí sa tomu:zveriť svoj život a životy blízkych do Božích rúk. 

    Kresťanské manželstvá sú duchovným bohatstvom tohto sveta. Bez nich sa svet topí a stáva sa stroskotancom. Pomáhajme najmä modlitbami mladým manželom, aby ukazovali  vzor pri plavbe životom a to: v spolupráci, úcte, v komunikácii, v ochote obetovať  za druhého svoj život, a vo viere v Ježiša Krista, ktorého kormidlo smeruje neomylne do Božieho prístavu.

/Ne/vhodná téma

 Mnohí ľudia sledujú v TV súťažno-poznávacie programy. Myslím teraz na rôzne vedomostné kvízy, ktorých je neúrekom. Obyčajne je to tak, že k dispozícii je istý počet tém, z ktorých si súťažiaci vyberie takú, o ktorej si myslí, že mu vyhovuje. Ostatné odsúva, kým nie je nútený si neskoršie vybrať aj z tých, v ktorých nie je doma. 

    Život nie je vedomostný kvíz, ale svet aj tak odsúva niektoré témy bokom, lebo mu nesedia do programu a životného štýlu. Takou témou je napr. hriech. Veľa o tom čítame u sv.Jána/1 Jn 1, 5-2, 2/. Evanjelista sa nám priam otcovsky prihovára:"Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme  u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého". Prečo sa svet opatrne vyhýba téme hriechu? 

    1.,Priznanie hriechu znamená priznať slabosť. Dnes sa nosí presvedčenie, že pre slabého miesta niet, obstoja iba silní a dokonalí. Dnes sme svedkami kultu silných a dokonalých, samozrejme zo stránky vonkajšej. Vnútorná zaujíma málokoho. 

    2.,Priznanie hriechu vedie človeka k akejsi sebareflaxii a snahe niečo v sebe zmeniť. Ani toto nemá svet na programe dňa: Som aký som! Zostaň sám sebou! Ešte tak revízia prístupu k práci, odborný rast, to áno. Ale zmena vo vnútri, v duši, to si žiada človeka navštíveného Božím Duchom. 

    3.,Priznanie hriechu znamená aj následné pokánie, t.j.odčinenie spáchanej zloby. A pokánie -

to je zásah do slobody, do toho, čo môžem a čo tak rád vykonávam. Je to neraz nemilosrdné obmedzenie, ku ktorému sa pristupuje dosť ťažko. Mnohí to nechápu ako očistenie a zadosťučinenie, ale ako neradostné a nepríjemné obmedzenie ľudskej svojvôle. 

Bitka o strategické miesta

 Každý, kto sa učil dejiny vie, že ľudstvo eviduje ťažké vojnové konflikty. Mnohé mestá a miesta sú späté s veľkými vojenskými operáciami. Známe sú z druhej svetovej vojny bitky o Berlín, no ešte známejšia je bitka o Stalingrad. 

    Skutky apoštolov hovoria o inej bitke. Je to zápas o Jeruzalem/Sk 5,27-33/. Nejde o masívne vojenské operácie, ale o duchovný zápas. Poprední židovskí pohlavári  len ťažko znášajú prítomnosť Ježišových učeníkov v Jeruzaleme. Mysleli si, že ukrižovaním Nazaretského sa všetko zmení. Mýlili sa. Opak je pravdou. Evanjelium sa nebezpečne šíri:"A vy ste naplnili Jeruzalem svojim učením...". Ide o ťažký duchovný zápas v hlavnom meste. Jeruzalema sa zmocňuje Kristovo evanjelium na úkor židovstva. Dodnes je v Jeruzaleme zaujímavá situácia. Sú tam Židia, mohamedáni i kresťania...

    Dôležitejší zápas sa koná inde-v ľudských srdciach. Aj dnes sme svedkami zápasu, zápasu o ľudské srdce. Tento "jeruzalemský zápas" cíti každý z nás. Srdce je "hlavné mesto" každého človeka. Ide o to, kto sa zmocní nášho vnútra. Zemepisný Jeruzalem, so zmesou židovstva, mohamedánstva i kresťanstva, nám nemôže byť normou v tomto prípade. Naše srdce má patriť iba jednému pánovi, a ním je Ježiš Kristus. Zmes pohanstva, ľahostajnosti vo viere a náboženskej povrchnosti je zlá kombinácia. Ježiš Kristus je jediný Vykupiteľ sveta. Presne o tom sú veľkonočné sviatky, ktoré nám hovoria, že jedine on má byť Pánom nášho srdca.

Vráť sa a dokonči, čo si začal

 V istej rodine nastala takáto situácia. Otec vošiel do izby svojho dospievajúceho syna a povedal mu, aby išiel s ním. Zaviedol ho do dielne. Ukázal mu tam nejaké náradie a vysvetlil, čo má robiť. Chlapcovi, reprezentantovi súčasnej mladej generácie, sa do práce veľmi nechcelo. Urobil, koľko urobil a vrátil sa do izby. Otec trpezlivo vošiel k nemu do izby, zobral ho za rameno a pokojne povedal:"Poď, musíš to dokončiť". Chlapec urobil druhý pokus. Tentoraz dielo síce dokončil, ale prácu urobil zbrklo, rýchlo a nekvalitne. Otec nezmenil na svojom postoji nič. Znova vyzval chlapca, aby šiel s ním. Vrátili sa do garáže a tam mu ešte raz trpezlivo vysvetlil, že prácu musí celú zopakovať a to dôkladne. Dobrá škola! Pre otca a aj pre mladého pána. 

    V Knihe proroka Jonáša nájdeme stať, ktorá hovorí o tom, že Boh poslal Jonáša do mesta Ninive. Dostal neľahkú úlohu. Mal vyzvať obyvateľov mesta k pokániu. Jonáš sa zľakol, nasadol na nejakú loď a chcel utiecť. Boh však spôsobil na mori búrku. Jonáša vyhodili námorníci cez palubu, lebo vedeli, že on je príčinou neľútostnej búrky. Prorok pobudol ešte tri dni v útrobách veľryby, ktorá ho v mori prehltla. Po troch dňoch ho vyvrhla on sa musel vrátiť na pôvodné miesto-do Ninive. Boh trval na tom, aby dielo dokončil. 

    Skutky apoštolov prinášajú správu o činnosti apoštolov po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Učeníci sa dostali do väzenia, lebo židovskí pohlavári nemali pre ich hlásanie pochopenie. V noci, však, prišiel Pánov anjel, vyslobodil ich a poslal naspäť, na to isté miesto-do chrámu. A tak pokračovali v službe ohlasovania. /Sk 5,17-26/. 

    Ľudia sa musia občas niekde, na nejaké miesto vrátiť. Dôvodov je viac, nie všetky sú rovnaké. Mnohí by  sa chceli vrátiť a niečo napraviť, niečo zmeniť, zrevidovať. Niekedy sa to dá, inokedy nie. Nový začiatok je teraz. Od teraz môžu niečo zmeniť vo svojom prístupe k nejakej činnosti. Môžu pristúpiť poslušnejšie, zodpovednejšie a precíznejšie k nejakým hodnotám. Je to tak, ako keby ich Otec chytil za ruku a pokojne im povedal:"Poď, musíš začať znova. Chcem, aby si moje dielo dokončil tak, ako to ja chcem. A odmenou za dobrú prácu šetriť nebudem". 

Čistota na seba viaže

 Skupina ľudí vošla do reštaurácie. Bol čas obeda. Keďže bolo horúce leto, vyšli na terasu a tam si sadli. Stôl ešte nebol umytý po predchádzajúcich hosťoch. Ktosi povedal:"Poďme tam, do kúta. Je tam čistejšie". A tak opustili prvý stôl a presadli si k čistéme. Čistota priťahuje. Je príťažlivá pre človeka a viaže na seba aj iné dary. 

    Spomeňme si na to, čo urobil o.i. Pán Ježiš pri Poslednej večeri. Pripravil si nádobu s vodou a umyl apoštolom nohy /Jn 13,1-15/. Skutky apoštolov zdôrazňujú zo života prvých kresťanov dôležitú myšlienku. Tí, ktorí uverili, podonášali svoj majetok a položili ich "apoštolom k nohám" /Sk 4, 32-37/. K tým nohám, ktoré predtým umyl sám Boží Syn. Treba to chápať symbolicky. Tak, ako priťahuje človeka čisté vonkajšie prostredie, tak je žiarivá, ba ešte nekonečne viac, čistota duchovná. Tá plodí ďalšie a ďalšie dary a dokonalosti.  Ježišom"umyté nohy" apoštolov pritiahli k sebe hmotné dary prvotnej Cirkvi. Ježišovou milosťou "umyté" v nútro človeka priťahuje  a viaže na seba ďalšie a ďalšie dary, ktoré sú potrebné k spáse.

Dotyky

 

         V niektorých situáciách, ktoré prináša život, potrebuje niekto presvedčiť väčšinu. Podľa zákona stačí, keď získa na svoju stranu väčšinu a ostatní tým pádom nie sú preňho dôležití. Aspoň momentálne. Túto prax vidíme napríklad v politickej alebo spoločenskej sfére života.

Väčšina, to je pojem, ktorý k nám preniká z oblasti spoločenských vzťahov a tam, kde sa rozhoduje o nejakých dôležitých veciach. Ale aj v menších zoskupeniach – čo sa týka počtu alebo významu – sa táto prax ujíma. Výsledok je taký, o akom rozhodne väčšina. Väčšina je spokojná, ostatní sa musia zmieriť s faktom, podľa ktorého veci sa nevyvinuli podľa ich predstáv.

Pán Ježiš chcel pripraviť dôkladne svojich učeníkov na službu evanjelia. Poslal ich hlásať skutočnosť, že on je pravý Mesiáš, ktorý trpel, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Chcel ich pripraviť tak, aby všetci apoštoli v tieto pravdy uverili. Nechcel sa uspokojiť s tým, že väčšina uverila, iba Tomáš nie. (Jn 20, 19 – 31) Preto sa vrátil, aby ešte raz navštívil spoločenstvo svojich vyvolených apoštolov. Vrátil sa, aby presvedčil všetkých, teda aj Tomáša. Nestačilo mu, že väčšina uverila. Ježišov zámer vyšiel, Tomáš sa presvedčil, že je to skutočne Pán a vyslovil: „Pán môj a Boh môj!“

Výnimočné miesto v tomto procese mal jeho živý dotyk ruky s Ježišovým telom.

 

 

1.) „Vlož sem ruku!“

Týmito slovami Pán Ježiš povzbudil Tomáša. Nabáda ho, aby sa dotkol jeho tela.

         V živote sa niekedy dokážeme „vložiť“ do niečoho. Znamená to, že konkrétne a prakticky sa začneme zapodievať nejakou činnosťou, ktorá má veľký význam. Vložiť sa do rán človeka a do rán tohto sveta, znamená vložiť sa do procesu liečenia a uzdravovania. Prakticky sa to prejaví tak, že preukazujeme lásku a prinášame obetu. Takto poslúžime dobrým veciam. Svet má veľa rán, do liečenia ktorých sa môžeme vložiť.

         Občas sa stáva, žiaľ, že nejaký človek si zoberie život. Na jeho tele sú viditeľné hlboké rany, ale keď niekto začne skúmať príčiny, môže sa dozvedieť, že ranám telesným predchádzajú rany duševné. Do rán sveta sa vložíme aj tým, že necháme v sebe najprv pôsobiť evanjelium a sviatosti. Ide o liečivú masť, s ktorou v duchovnom slova zmysle prenikneme do rán sveta. V tomto smere môžeme urobiť veľa dobrého.

2.) „Dotknite sa ma!“

Týmito slovami vyzval Pán Ježiš apoštolov, aby sa dotkli jeho tela, a tak sa presvedčili, že je to neomylne on. Ten dotyk uzdravil ich dušu.

         Dotýkať sa máme Krista aj my. Robíme to vtedy, keď prijímame eucharistiu alebo keď sa pred ňou modlíme. Dotýkať sa máme aj mystického tela Kristovho – Cirkvi, čím jej dáme najavo jej oddanosť. Je žiaduce, aby sme sa dotýkali aj tohto sveta, t. j., aby sme s ním komunikovali. Potrebujeme sa dotknúť Pána, aby sme nadobudli primeranú mieru, v ktorej môžeme so svetom komunikovať a dotýkať sa ho tak, aby nás nevtiahol do svojich zhubných procesov. Prílišný dotyk so svetom môže uškodiť. Dotyk s Bohom môže byť neobmedzený, t. j. bez miery. No ten so svetom musí mať svoju mieru.

3.) „Vystri ruku!“

Týmito slovami Pán Ježiš posúril Tomáša, aby sa ho dotkol a presvedčil sa. Vystretá ruka je gesto. Napríklad také, že o niečo prosím a robím to často, vytrvalo a naliehavo.

         V tomto duchu máme prosiť Pána o rôzne dobrodenia pre svoj život. V duchu vystretá dlaň je charakteristická pre človeka, ktorý uveril v zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Vystretá dlaň znamená aj to, že nám ukazuje cestu. Aj my svojím spôsobom života môžeme iným ukazovať cestu.

         Každý veriaci ukazuje cestu iným ,či si to uvedomuje.  alebo nie, či sa mi to páči, alebo nie. V každom z našich kostolov má teraz dôležité miesto socha Zmŕtvychvstalého, ktorý má zodvihnutú ruku. Ukazuje cestu.

         Máme zdvihnúť svoju myseľ, najmä v dnešnej dobe, keď je mnoho malomyseľných ľudí a ľudí zlomených na duchu. Máme zdvihnúť svoje srdcia, lebo dnes srdce mnohým chýba, resp. bije im pre nesprávny a zhubný štýl života. Máme zdvihnúť svoju dušu, lebo mnohým našim veriacim chýba oduševnenie za svoje presvedčenie viery.

         Zmŕtvychvstalý Kristus sa nám zjavuje, tak ako apoštolom a dvíha nás, aby sme zanechali hriech a hľadeli na vyššie hodnoty.

        

         Toto tajomstvo, ktoré Cirkev slávi, má v sebe takú moc, ktorá môže presvedčiť všetkých. Pán Ježiš sa neuspokojuje iba s väčšinou. On prišiel a vykonal svoje vykupiteľské dielo preto, aby oslovil všetkých. Veď svoj život položil za všetkých! Nikto z nás by nemal byť ľahostajný voči utrpeniu Pána Ježiša, ale aj voči utrpeniu tohto sveta. Tak ako apoštoli, aj my všetci jednomyseľne zotrvávajme na modlitbách a prijmime od Pána pozvanie a poslanie na to, aby sme vydali svedectvo o zmŕtvychvstalom Pánovi.

Manželské jubileum

  

         Jedna z najznámejších rockových skupín na území bývalého Československa je aj skupina Olympic. Jedna z jej piesní obsahuje refrén: „Já, já, jenom já...“

         Autor textu piesne zdôrazňuje myšlienku sebeckého a egoistického pohľadu na svet okolo seba. Takýto pohľad nikdy neprinesie nič podnetné a užitočné.

         Omnoho plodnejší je pohľad na svet, ktorý by sme mohli vyjadriť slovom „my“. Teda nie „ja“, čo býva prejavom sebectva a majetníckosti, ale uvažovanie v širšom kontexte, t. j. „my“.

         Toto je jeden z prvých krokov, ktorý musia urobiť manželia vstupujúci do manželského zväzku. S pohľadom „ja“ by ďaleko nedospeli.  S pohľadom „my“ sa dostanú v živote ďalej.

         Ktoré momenty podnecujú v človeku pohľad v duchu „my“? Môžeme sa inšpirovať stretnutiami apoštolov so Zmŕtvychvstalým Pánom.

1.) Apoštol Peter inkognito nasleduje svojho Majstra, ktorého zatkli a vyšetrujú ho pred najvyššími orgánmi.

Aj keď sa Peter schováva a zapiera svoju identitu Ježišovho učeníka,
aj tak je odhalený nemilosrdným pohľadom služobníctva: „Aj ty patríš k jeho učeníkom...“ alebo: „Aj ty si bol s ním...“

Tento týždeň, vo štvrtok, bol Svetový deň Zeme. Parkoval som pred jednou základnou školou. Z budovy vychádzali žiaci a každý z nich mal v ruke nejaký pracovný nástroj, t. j. rýľ, hrable a pod. Týmto dali najavo, že počas svojho života patria tejto Zemi, že sa k nej hlásia a že ju chcú zveľaďovať, očisťovať a odľahčovať od všetkého škodlivého. Pekná symbolika!

Aj manželia, ktorí sa hlásia ku Kristovi dávajú najavo rozmanitým spôsobom, že chcú patriť Jemu; že život s Ním spôsobuje odľahčenie, očistenie a prevzdušnenie nielen vonkajšieho priestoru, ale aj atmosféry v duši.

Pestovaním vzťahu ku Kristovi sa zvýrazňuje v manželstve a v rodine to dôležité „my“. Človek pozerá na svet Ježišovými očami a hľadá zakotvenie v jeho osobnosti.

2.) Apoštoli stolovali s Ježišom pred jeho obetou na kríži.

Sv. písmo hovorí, že Ježiš vzal chlieb, namočil ho v mise, čo bola na stole, a tak podával jesť svojim učeníkom.

         V živote si ľudia podávajú akoby obyčajný chlieb. Bez ničoho. Len tak. Ale sú ľudia, ktorí si podávajú chlieb, ktorý bol ponorený v náuke evanjelia – a v tom je zásadný rozdiel.

         Obdarovať iného iba z čisto prirodzených dôvodov a obdarovať človeka chlebom nie jednoduchým, ale takým, ktorý je presiaknutý Ježišovou náukou, nie je to isté. Takéto zázemie v rodine má vychovávať členov rodiny k tomu, aby zdôrazňovali dôležitosť Božieho slova a sviatostného života a ich  vplyv na každodenný život.

         V spoločenstve apoštolov s Ježišom sa ukazuje, aké je dôležité vzájomné obohacovanie sa a odovzdávanie si hodnôt. Biblické podávanie chleba ako pokrmu znamená, že je dôležité odovzdávať si nielen životnú skúsenosť, ale aj svedectvo viery a prajnosti, ktorá život v rodine prehlbuje.

3.) Apoštoli dostali možnosť dotknúť sa Ježišových rán po jeho zmŕtvychvstaní.

V tomto prípade išlo o overenie autenticity Učiteľa z Nazareta. Bolo to dôležité preto, aby apoštoli mohli povedať: „Ten, koho rán sa dotýkame, je Ježiš z Nazareta, ktorého sme dôverne poznali, obdivovali ho a vložili doňho všetky svoje nádeje.“

         Je dôležité, aby sa rodiny a manželia dotýkali nielen svojich rán v prenesenom slova zmysle, ale a rán celého sveta. Ten, kto sa dotýka rán iného, ako keby chcel tie rany zahojiť, liečiť; akoby ich chcel do istej miery prevziať na seba  - aspoň časť z nich. Dotýka sa to známeho biblického vyjadrenia: „Neste si vzájomne bremená.“

         Sú ľudia, ktorí sa dotýkajú rán sveta alebo jednotlivcov preto, aby ich jatrili a spôsobovali tým väčšiu bolesť. No vďaka bohu, poznáme ľudí, ktorých dotyk s ranami sveta je liečivý a blahodarný. Nápadne sa podobá na reakciu Samaritána z evanjelia, ktorý sa dotkol rán pocestného a liečil mu ich.

         V rodine vítame také zázemie, v ktorom je liečenie rán – nielen tých telesných – samozrejmosťou. V takej rodine sú k dispozícii duchovné lieky, ktoré spôsobujú ovlaženie, zjemnenie bolesti a produkujú medikamenty presahujúce rámec pozemského sveta.

         Ak ľudia žijú s Bohom, dostáva sa im liečivých milostí, ktoré poslúžia nielen im, ale aj ľuďom v okolí ich života.

         S radosťou vítame také manželstvá a atmosféry rodinného života, kde to „my“ je výsledkom hľadania a nachádzania Ježiša Krista. Jeho vzor zbavuje ľudí sebectva, individualizmu a pomáha im objaviť silu spoločného hľadania pravdy.

         Nejde len o pravdu v bežnom význame života, ale aj o Pravdu – o Ježiša Krista. Takýto postoj k životu ich nesklame, ale zachová dielo ich rúk až do večnosti.

        

 

Zmŕtvychvstalý nepotrebuje retuš

 Človek, ktorý sa dostane na určitú úroveň spoločenského rebríčka, má právo na svoj portrét. Vidíme ho potom v kanceláriách, úradoch, sídlach rôznych inštitúcií. Fotografie sú pekné farebné a hlavne také, že na na tvárach jednotlivcov nevidno nedostatky. Nijaká jazva, vyrážka, bradavica, rana ani stopy po prípadných kiahniach...Všetko je retušované, na obraze je takmer dokonalá tvár. 

    Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom /Lk 24, 35-48/. Aby ich presvedčil, že je to naozaj on, lebo pochybovali, ukázal im "ruky a nohy". Rany po klincoch ich presvedčili definitívne. Znaky a stopy po umučení si Ježiš na svojom tele nechal. Nijaká retuš!. Tu neplatí, že rany a jazvy by niekoho špatili a už vôbec nie Mesiáša. Práve naopak. Stopy umučenia pripomínajú absolútnu dokonalosť obety, ktorú Kristus priniesol na oltári kríža. Nedokážeme si predstaviť kríž ani Ježišov obraz bez znakov umučenia. Ak by tak bolo, pýtali by sme sa:...a kde sú stopy po klincoch? Neboli by sme prví, lebo jeden z učeníkov/Tomáš/, už mal kedysi takúto otázku na jazyku a takýto problém riešil/ Jn 20, 19-31/.

    Netreba sa hanbiť za Ježišovo umučenie, ba ani za svoje utrpenie. Ak ho pričleníme k Ježišovmu, bude nám raz na ozdobu. Pre utrpenie nepotrebujeme telesnú retuš. Duša potrebuje očistu, aby naše utrpenie/telesné alebo duševné/, sa zaskvelo v plnej duchovnej kráse. V istej rodine dostali vzácny dar. Bol to kríž z kláštornej kaplnky, ktorú museli zrušiť kdesi v zahraničí. Jednotlivé komponenty z kláštora rozdali dobrým ľuďom. Najprv prišlo iba drevo, bez korpusu. Doma si povedali:nedávajme ho ešte na stenu, kým nepríde aj korpus-umučenie, potom kríž inštalujeme tak, ako sa patrí. Aj s ranami Spasiteľa. Boh nás miluje aj s ranami, ktoré nám uštedrí život. Nebudú nám na oštaru. Opak je pravdou. Poslúžia nám pre naše oslávenie v nebi. 

Zmena poradia

 Každý študent musí počas štúdia zdolať množstvo skúšok. Viem, ako to je, lebo som ich tiež musel absolvovať niekoľko. Mali sme zaužívanú prax: v zimnom semestri sa išlo na skúšku podľa abecedy od písmena A, čo sa týka priezviska. V letnom semestri sa poradie zmenilo. Na skúšku sa išlo opačne. Prví išli tí, ktorých priezvisko začínalo písmenom Z. Tento model bol všeobecne akceptovaný pedagógmi i študentami. 

    Po slávnosti Zmŕtvychvstania čítame v evanjeliu stať o stretnutí Pána s Máriou Magdalénou. Ona ho spočiatku nespoznala. Preto jej položil dve otázky: Prečo plačeš a koho hľadáš? Vychádza to z bežného života. Človek vždy niekoho a niečo hľadá. A keď to nenájde, plače. Či už priamo, cez slzy, alebo dá iným spôsobom najavo svoj zármutok a bôľ. Ale od čias Pánovho zmŕtvychvstania sa poradie zmenilo. Najprv je plač, plač nad hriechmi. Lebo človek na pozadí zmŕtvychvstania si uvedomuje viac svoju hriešnosť a spoznáva svoje hriechy ako v zrkadle. Až potom nasleduje čas pre druhú otázku:koho hľadáš? Najprv musí byť čas pre plač nad hriechmi až potom hľadáme správne nasmerovanie života/koho hľadáš?/. Po uznaní hriešnosti sa nám cesta Zmŕtvychvstalého javí jasnejšou a jedinou relevantnou na ceste do večnosti. Tento model rešpektovaný a daný Najvyššou autoritou a je prijateľný pre každého z nás. 

Veľkonočná viera

         Pred časom som bol svedkom rozhovoru dvoch ľudí, ktorý sa týkal bežného života v spoločnosti. Rozhovor nemal duchovný, náboženský charakter. Napriek tomu sa jedna zo zúčastnených stránok vyjadrila takto: „Daj mi zo svojej viery!“

         V rozhovore nešlo o vieru v teologicko – náboženskom zmysle, ale o vieru, o ktorej sa vyjadrujeme v bežných profánnych veciach.

         Slávime veľkonočné sviatky. Ich základom je zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Svet nás preto oslovuje touto výzvou: „Dajte zo svojej viery!“ On túto vieru nemá. Ale napriek tomu čaká, že my tou svojou budeme svet obohacovať v duchovnom slova zmysle. Čo je okrem iného obsahom veľkonočnej viery?

 1.) Viera nie je čistá naivita, ale hlavne dôvera.

Evanjelium hovorí o tom, ako ženy prišli v prvý deň týždňa zavčas rána k Ježišovmu hrobu. Niesli so sebou voňavé oleje, ktorými chceli pomazať Ježišovo mŕtve telo. Urobili to napriek tomu, že hrob bol zatarasený balvanom. (Lk 24, 1 – 12) Čo je to, naivita, dôvera? Ak je to naivita, tak potom taká, ktorá dôveruje Bohu. V každom prejave viery sa nachádza aspoň trochu  zdravej naivity.

Od tých čias majú veriaci so sebou taký olej milosti, ktorý

odvaľuje balvany. Nie také, aké sa nachádzajú pri hroboch, ale také, ktoré objavíme v ľudských srdciach.

Človek by povedal, že je to nemožné. Ale Boh aj prostredníctvom posvätnej naivity viery rúca prekážky pri dosahovaní dobrého diela.  Toto by mal vnímať každý kresťan.

 2.) Viera nie je iba senzácia, ale aj primeraná zvedavosť.

Evanjelium hovorí, že ženy sa vrátili od hrobu a zvestovali

apoštolom, čo videli. Apoštoli reagovali slovami, že je to blúznenie. Napriek tomu tam Peter s Jánom išli, aby sa presvedčili. Lákala ich senzácia alebo išlo o ich zvedavosť? Alebo o zodpovednosť  za čistotu ohlasovaného tajomstva?

Senzácia má krátkodobé trvanie. Zdravá zvedavosť spojená so

zodpovednosťou pretrváva. Skúsenosť nás učí, že jedna senzácia v živote strieda druhú. Ale zvedavosť po pravde je skutočná, nemenná, pretrvávajúca a večne zamestnávajúca vnútro človeka.

         Zvedavosť po Božej pravde je aktuálna stále. Je aj teraz,
pri oslave Zmŕtvychvstalého. Pýtame sa, čo nám Zmŕtvychvstalý zošle. Od čoho nás odbremení, čo sa v našom živote zmení, či budeme otvorení skutočnostiam, ktoré nám on, Víťaz nad hriechom a smrťou, zošle.

 3.) Viera v Boha nepatrí do sféry fantasy.

Ide o žáner, ktorý je rozšírený v literatúre a vo filme. Je dobré,

ak má človek fantáziu, predstavivosť, sklony ku kreativite, víziu, myšlienku.

Ide o vzácny dar. Na druhej strane niekedy počujeme
medzi ľuďmi výraz – fantazíruješ. Znamená to, že niekto hovorí nereálne myšlienky, ktoré sa vymykajú z normálneho života.

Ženy z evanjelia sa pri Ježišovom hrobe rozprávali s anjelmi. Tí,

ktorí ich počúvali, ich možno upodozrievali z toho,
že fantazírujú. Svet zaradil kresťanov do tejto kategórie –
do kategórie: fantasy. Hovorí, že fantazírujeme, lebo komunikujeme so svetom svätých a anjelov. Robíme tak cestou modlitby. Komunikujeme aj s anjelským svetom, t. j. so svetom čistým, očisťujúcim, prinášajúcim čistý produkt Božej lásky. S týmto svetom sa stretávame v eucharistii, v Božom slove, v spovedi...

Tu nejde o svet fantasy, ale o realitu. Náš príklon
ku komunikácii s iným svetom nie je iba útekom od reality. Naopak. Stáva sa východiskom a vstupom do kontaktu so živým Bohom. Veľkonočné sviatky nám práve takúto možnosť prinášajú. Máme možnosť vstúpiť do kontaktu s Pánom života a smrti a zároveň môžeme nájsť zdravú a užitočnú mieru vzťahu so svetom pozemským.

Veľký piatok – Tlak

 

         Každý z nás vie, čo znamená, keď je naňho vyvíjaný tlak. Existuje politický nátlak, spoločenský, pracovný.  So všetkými sa učíme vysporiadať. Človek rozmýšľa, či sa mu podriadiť alebo vzdorovať, a to aj za cenu obetí.

         V časti evanjelia, ktorá hovorí o umučení Pána Ježiša a o udalostiach, ktoré tomu predchádzali, sa dozvedáme o tlaku, ktorému je vystavený apoštol Peter, samotný Pilát, ale i Pán Ježiš, ktorý zomiera na kríži. (Lk 22, 14 – 23, 56)

        1.) Peter

Potom, čo Pána Ježiša zatkli a predviedli na výsluch, Peter sa skrýva. Vyhľadáva kúty a tmavé miesta a všade sa zdržiava inkognito. No nemôže sa však donekonečna schovávať. Odhalili ho pomerne rýchlo neznámi ľudia, ktorí povedali: „Aj ty patríš k nemu.“ (k Ježišovi) „Si jeden z jeho učeníkov.“

         Týmto vyjadrením naznačili, že Peter s touto životnou filozofiou nie je vítaný, že sa pre neho len veľmi ťažko nájde miesto v takej kultúre a v takých podmienkach, ktoré sú dlhodobo formované mojžišovskou základňou. Prakticky mu dali najavo, že so zásadami Ježiša z Nazareta v tejto spoločnosti neuspeje. Tak ho vlastne odsúdili a naznačili, že sa bude ťažko uchádzať o priazeň členov tamojšieho spoločenstva.

         Človek, ktorý uveril v Ježiša Krista, nebýva dobre prijatý týmto svetom. Stáva sa odsúdencom a dáva sa mu najavo, že si len ťažko bude hľadať miesto so zásadami evanjelia v krvi v tomto sveta. V tomto rozpoložení kresťania už existujú 2000 rokov. Takto to bude až do konca čias. Napriek tomu si zachovávajú obdivuhodnú vitalitu viery, Kristov kríž je pre nich motiváciou a povzbudením v týchto zápasoch. Apoštol Peter sa postupne z kútov a tmy prepracoval na svetlo a tam výrečným spôsobom ohlasoval Ježiša ukrižovaného a zmŕtvychvstalého.

         2.) Pilát

Je predstaviteľom svetskej moci. Má moc rozhodovať o živote a smrti konkrétneho človeka. Povedané dnešnou rečou – má veľké kompetencie. Židovskí pohlavári ho navštívia a dožadujú sa jedného – aby odsúdil Ježiša z Nazareta na smrť. Všetko ostatné strpia, len nie tohto chudobného učiteľa, ktorý robil divy a zaujal srdcia obyvateľstva.

Evanjeliu hovorí, že ich krik sa pred Pilátom stupňoval. Pilát veľmi rýchlo pochopil, že Ježiš je nevinný. Napriek tomu nemal záujem ísť so  židmi do sporu. Urobil krok proti svojmu svedomiu  a dal súhlas na to, aby Ježiša ukrižovali.

Ide o situáciu, ktorú označujeme ako nadčasovú. Aj dnes sú reprezentanti moci pod tlakom. O ich priazeň sa usilujú mnohí,
ktorí chcú presadiť svoje záujmy. Svojím spôsobom niekedy nútia predstaviteľov moci, aby išli proti vlastnému presvedčeniu,
aby upustili od spravodlivosti, aby obchádzali zákon v pozemskom živote. Koľkí na to doplatili aj v dnešnej dobe... Nie je jednoduché zastávať nejaké vysoké miesto v hierarchii dnešnej spoločnosti. Taký človek musí mať silné duchovné morálne zázemie. Mali by sme sa často modliť za tých, ktorí nesú kríž zodpovednosti, a to preto, aby ich rozhodnutia neboli ovplyvnené egoistickými záujmami, ale spravodlivosťou,  ktorá vychádza od Boha.

3.) Ježiš Kristus

Vrcholná dráma jeho života sa odohráva na kríži.  Koľko podnetného a hlbokého sa na ňom odohralo! Nemôžeme si nevšimnúť, že aj tam je naňho vyvíjaný nátlak. Vysmievajú sa z neho židovskí starší. K nim sa pridávajú vojaci, a nakoniec  aj jeden zo zločincov, ktorého poznáme ako nekajúceho lotra.  Odtiaľ vychádza na adresu Ježiša výsmech, pohana a nátlak: „Iných zachraňoval, prečo nezachráni seba?“

Ježiš tým naznačil podstatu svojho učenia. Zachraňujeme sa vtedy, keď zachraňujeme iných. Každý, kto sa obetuje pre iných, zachraňuje svoju dušu. Robí tak vo vzťahu k predchádzajúcemu hriešnemu spôsobu života, od ktorého sa chce očistiť
a robí to aj vo vzťahu k budúcnosti, v ktorej chce raz a navždy patriť Bohu.

Nie každý pochopil túto Ježišovu filozofiu. On sa nepotreboval zachrániť, veď je Božím Synom. On prišiel, aby zachránil všetkých nás. Zachraňoval ľudí počas svojho verejného účinkovania (aspoň niektorých), ale všetkých zachránil, keď vystúpil na oltár kríža. Hovoríme tomu vykúpenie. Záchrana ľudí v jeho ponímaní znamenala prijatie potupy kríža až po samú hranicu.

My, kresťania, od tohto by sme mali odvodzovať svoje správanie. V obetovaní sa pre iných nachádzame istú cestu
do Božieho kráľovstva. Kristov kríž je pre nás večným upozornením, že iba cesta Kristovho kríža je cesta očistenia, nápravy a otvorenia
sa Božej budúcnosti.

Posledné chvíle

 Smrti človeka predchádzajú rôzne situácie. Napr. dlhodobá choroba, ktorá postupne človeka stravuje a avízuje, že koniec sa blíži. Inokedy smrť prekvapí. Nečakane vstúpi do života človeka a nikto nič proti tomu nezmôže. V takomto prípade príbuzní a priatelia spomínajú, čo stihol ich zosnulý priateľ urobiť. Skúmajú posledné hodiny a dni jeho života a konštatujú, že odišiel plný energie na vrchole svojich síl. 

    Na základe  svedectva Svätého Písma vieme povedať, čo robil Pán Ježiš posledné dni pred svojim umučením. Pre našu úvahu sú dôležité dve hostiny, ktoré sa odohrali za jeho prítomnosti:hostina v dome rodinného priateľa Lazára a tá, ktorá vstúpila do dejín ako mimoriadna udalosť-Posledná večera. Medzi nimi nachádzame určité spoločné črty. Ktoré? 

    1.,V dome Lazára bola Marta tá, ktorá obsluhovala. Pri poslednej večeri obsluhoval sám Ježiš. Písmo hovorí, že vzal smidku chleba, namáčal ju v mise a tak dával svojim apoštolom. Nedával im obyčajný chlieb, ale namáčal ho do misy a tak odovzdáaval učeníkom do rúk. Ak sme úprimní, musíme stále ďakovať Bohu za to, že nám poslal ľudí, ktorí nám dávali chlieb t.j.akékoľvek dobro, ktoré nás v živote dvíhalo. Či už materiálne alebo duchovné. A ešte viac bývame vďační, ak podávané dobro bolo najprv ponorené do evanjelia. Zistili sme, že to dobro malo podnety a dôvody evanjeliové, že darca bol silno ovplyvnený duchom Božieho slova.  Chlieb mal potom inú príchuť, nebol obyčajným suchým chlebom, ale bol presiaknutý motiváciou Božieho kráľovstva. Na takýchto ľudí spomíname do konca života. Mnohí dávajú chlebu života pečať evanjelia.

    2.,Počas hostiny u Lazára, vzala Mária vzácny a drahý olej a pomazala ním Ježišove nohy. Pri Poslednej večeri vzal Ježiš nádobu s vodou a umyl apoštolom nohy. V tom čase a vo vtedajšej kultúre išlo o prejav úcty. Vtedy bol človek viac pútnik, ako je tomu dnes. Je prirodzené, že unavené a zaprášené nohy potrebovali očistu a odpočinok. Aj v tomto prípade ide o možnosť vydať svedectvo. Nič tak nepovzbudí, ako keď vidíme, že niekto má záujem, aby očistil svoju dušu a dožičil jej možnosť odpočinku. Duša človeka je veľmi namáhaná, preťažená a niekedy aj premožená svetom. Veľmi nás povzbudí skutočnosť, keď vidíme, ako sa človek usiluje dostať znova do duchovnej kondície cez pokánie, ľútosťa sv. zmierenia. Pútnik dneška potrebuje v prvom rade kúpeľ duchovnej očisty. A Cirkev ponúka k tomu dostatok možností. Kňaz pri svätej omši hovorí primeranú formulku:"Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu". Ona vždy zostane aktuálnou pre každého z nás.

    3.,Ježiš stoloval v dome toho Lazára, ktoré vzkriesil, keď už bol mŕtvy. Učiteľ z Nazareta ho vtedy zavolal slovami:"Lazár, poď von!" /Jn 11,1-45/. Pri Poslednej večeri, však Ježiš, poslal von iného človeka-Judáša. Urobil tak slovami:"Čo chceš urobiť, urob čo najskôr". A Judáš vyšiel von. Tu ide o.i. aj o dar slobody. Lazár po svojom vzkriesení sa stal svedkom Božej moci, ktorá sa na ňom prejavila. Mnohí ľudia vtedy prichádzali do jeho domu a prejavovali mu zvláštnu úctu. A mnohí aj v Ježiša uverili. Judáš bol človek, ktorý zneužil Božie dary. Sloboda človeka spočíva aj v tom, či má záujem byť reprezentantom Božích záujmov a poukázať na Ježiša Krista ako darcu všetkého dobra. Veriaci človek by mal denne opakovať slová vďaky Pánovi za všetky dobrodenia, ktoré denne dostáva. Ak je slobodný v duchu, cíti, že tento úkon sa stáva  vecou vďačnosti a spravodlivosti voči Bohu, ktorý rád obdarúva človeka mnohými darmi. Svoj život by sme mali bilancovať v duchu týchto myšlienok a pohnútok, aby srdce naplnené vďačnosťou mohlo pokojne prekročiť prah večnosti. 

    My, putujúci kresťania máme k dispozícii vzácny dar-eucharistické slávenie /stolovanie/. V atmosfére tejto slávnosti sa stretáme s Pánom, ktorý nás obdarúva veľkými darmi milosti. Pamätajme na to, že tieto dary sú výsledkom jeho veľkolepého diela umučenia a zmŕtvychvstania. Učíme sa, že obeta, modlitba a pokrm jeho Tela a Slova sú pre nás istotou na ceste do večnosti. V tejto nádeji prežime veľkonočné sviatky, ale aj slávnosti, pri ktorých sa lúčime so svojimi najbližšími.

VRCHOL KARIÉRY UČITEĽA Z NAZARETA

 

 

         Naša najúspešnejšia lyžiarka, olympijská víťazka, Petra Vlhová, sa nedávno vyjadrila: „Moja kariéra sa preklápa.“ Tým naznačila, že je na vrchole a že postupne s pribúdajúcim vekom jej budú ubúdať sily a isto aj jej úspechy. Mnohí sa pýtajú: „Čím nás ešte potom poteší, keď sa jej kariéra preklopí do druhej časti?“ Toto vyjadrenie naznačuje, že pristúpila aj na iné priority v živote. Športovať donekonečna nemôže, lebo fyzický vek a telesné sily človeka limitujú. Nedá sa donekonečna vyhrávať.

         Evanjelium hovorí, že Ježiš slávnostne vystupuje do Jeruzalema.
(Lk 19, 28 – 40) Ježiš z ľudského pohľadu sa nám javí ako taký, ktorý je na vrchole svojej kariéry. Sprevádzajú ho učeníci, jeho najbližší a priaznivci. Pripravili mu ovácie a s neskrývaným obdivom mávajú na jeho slávu. Jeho pozemský život sa však preklápa. Je na vrchole popularity, ale tie skutočné vrcholy, ktoré nemajú nič spoločné s pozemskou kariérou, ho ešte len čakajú. Boží ľud očakáva, že každú chvíľu zavŕši svoje vykupiteľské dielo na Kalvárii.

         Aj jemu zoberie utrpenie sily, ale nie natoľko, aby mu zabránilo vystúpiť na kríž. Čo nám teda môže ponúknuť tento velikán svojej doby a všetkých čias, Rabbí z Nazareta?  Čo nám môže ponúknuť ten, ktorý hlásal večný život, ale o chvíľu dokoná svoj život uprostred hrozného utrpenia a poníženia? Prináša nám nový pohľad na život.

1.)  „Z niečoho musíme žiť!

Koľkokrát vysloví človek túto vetu počas svojho života? Aktuálnou sa stáva vtedy, keď sa začne v základoch otriasať existenčná rovina jeho života. Práca, zamestnanie sa stávajú témou dňa. Božie slovo tomu neprotirečí, ale odpovedá: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4, 4)

         Našou úlohou je nájsť súlad a jednotu medzi oboma chlebami – každodenným, ktorý býva na stole v kuchyni i tým sviatostným, ktorý má svoje miesto na stole obetnom.

         Pred niekoľkými dňami som počul v správach hlas odborníka: „Chleba bude tohto roku dosť, len bude drahší.“ Cirkev už 2000 rokov učí: „Eucharistický chlieb nechýba. On je tu stále, len bude vždy rovnako drahý, veď je zhotovený za cenu krvi Ježiša Krista.“

         V súvislosti s prvým chlebom dúfame, že raz bude lacnejší a s tým druhým, že nás povzbudí a posilní na ďalekej ceste do Božieho kráľovstva.

     2.) Žiť podľa niečoho

Častokrát počujeme takéto názory: „My žijeme podľa prírody.“ „Žijeme podľa svedomia.“ „Žijeme slobodne.“ Ide o zaujímavé heslá, ktoré poukazujú na hodnotné veci. Lenže niekedy ľudia zvyknú takýto štýl života zahnať do extrému, t. j. na úkor normálnosti. Potom takéto diela človeka skôr degradujú ako dvíhajú. Keď však povieme, že chceme žiť podľa Ježiša Krista, nemôžeme sa pomýliť. Je čas vrátiť Ježišovi také miesto v našom živote, ktoré mu patrí.

         V istej obci opravovali múr cintorína. V zemi našli zabalenú sochu, ktorú tam kedysi dávno zakopali farníci. Pochádzala z ich kostola. Modernizovali kostol, nevedeli, čo s ňou, videla sa im nevhodná do obnovených priestorov, a tak ju zakopali na cintoríne. Keď ju po dlhých rokoch vykopali ich potomkovia, povedali: „Aká krásna socha!“ Očistili ju a dali ju naspäť do kostola.

         My, ľudia, takto konáme. V dobrom úmysle niektoré veci zakopávame, no po čase po nich siahnu naši potomkovia a dávajú im naspäť dôstojné miesto. Dnes je čas prideliť definitívne miesto pre Ježiša Krista v srdci každého z nás.

3.) Žiť pre niečo

Jeden z najpopulárnejších svetových hercov, Bruce Willis, trpí chorobou, ktorá sa nazýva afázia. Stručne povedané, ide o poruchu komunikácie s ľuďmi. Mnohí starší ľudia povedia: „Ja už žijem pre svoje deti a vnúčatá.“ Pre seba už nie, lebo strácajú schopnosť plnohodnotne komunikovať s pozemským svetom. Ten už ich nenasýti, neosloví ich, neohúri ich, neprekvapí ich. Uvedomujú si, že žiť sa musí najmä pre vyššie hodnoty.

         S pribúdajúcim vekom väčšina ľudí túži komunikovať so svetom Boha. Tento svet ho začína zaujímať a napĺňať viac ako kedykoľvek predtým. Čím skôr to pochopíme, tým lepšie pre našu spásu.

     

    Mali by sme v živote preklopiť svoje priority. Pozemský svet nenasýti naše najvnútornejšie túžby, musíme hľadať inde, a to vo svete, ktorý nám zvestoval a priblížil Ježiš Kristus. Tento svet bude stále aktuálny a zostane navždy neporušený.

Veľkonočný odkaz

 Jeden z prvých produktov slovenskej hudobnej skupiny Team je CD, ktoré má názov :Pristihnutý pri živote. Môže to znamenať to, že niekto sa vyznačuje schopnosťou vnášať radosť, nádej do prostredia súmraku až tmy. 

    Pred Veľkou nocou mnohí prijali sviatosť pokánia. Jeden z mojich známych sa vyjadril, že po príchode do práce ho prekvapil kolega. Prekvapil ho konštatovaním:"Videli ťa pred sviatkami v kostole. Bol si na spovedi". Povedal to zvláštnym tónom, akoby práve odhalil medzinárodne hľadaného zločinca. Akoby chcel povedať:"Pristihli ťa, že si bol na spovedi!". 

    Toto sa mohlo stáť hocikomu. Ide o dobré svedectvo života. Koho pristihli, že bol na spovedi, znamená to, že ho pristihli pri živote. Lebo ten, kto vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich, reprezentuje nový život, ktorý nemá nič spoločné s tmou v duši a spoločnosti. Dúfajme, že takýchto milovníkov života, ktorý priniesol Zmŕtvychvstalý, bude veľa a že rozoženú temnotu svojho prostredia. 

    Nedávno sa rozniesla správa, podľa ktorej diagnostikovali známemu hercovi Brucovi Willisovi vážnu chorobu. Má názov:afanázia. Prejavuje sa o.i. tak, že postihnutý človek stráca schopnosť hovoriť, ale aj chápať, čo hovoria iní ľudia. Nález Ježišovho prázdneho hrobu mnohým vyrazil dych. Doslova stratili reč. Na chvíľu stratili schopnosť pomenovať novú situáciu. Nikdy niečo také nezažili. Mária Magdaléna dokonca považovala Zmŕtvychvstalého  za záhradníka a domáhala sa jeho tela. Dodnes nedokážu naše vyjadrovacie schopnosti vyjadriť tajomnú atmosféru prázdneho hrobu a následného zjavenia Pána medzi apoštolmi. Ak nám chýbajú slová, má nastúpiť život. Ním musíme vyjadriť podstatu našej viery v zmŕtvychvstanie. Nie prázdna a pustá duša, ale život naplnený radosťou, nádejou, obetou a životom podľa evanjelia. Takéto" pristihnutie pri živote" nech výrazom našej obnovenej veľkonočnej viery. 

Pristihnutí

 Medzi staršie diela populárnej skupiny Team patrí CD s názvom:Pristihnutý pri živote. Dalo by sa vyjadriť takto: tam, kde je smútok, bolesť a neistota životnou normou, tam je život radosti so všetkými prejavmi akousi raritou a jedinečným prvkom. Takto možno vykresliť obraz života, ktorý sa zmieta v hriechu a nepozná východisko, nepozná Vykupiteľa. Až príchodom Pána, ktorý obetuje svoj život za každého človeka, až potom prichádza realita pravého života, zameraného na večnosť. Každý človek, ktorý uveril v Zmŕtvychvstalého, sa javí ako pristihnutý pri živote, ktorý má vyššie ambície, ako je pozemský pobyt. 

    Evanjelium prináša niekoľko poznámok, ktoré sa týkajú pristihnutia pri nejakej činnosti /Jn 8,1-11/.

    1.,Židia priviedli k Ježišovi nejakú ženu, ktorú pristihli pri cudzoložstve. Pravdepodobne doplatila na pripravenú pascu, ktorú jej zlomyseľne pripravili. A od Ježiša čakali, že potvrdí Mojžišov výrok smrti ukameňovaním. Neprajníci využili ženinu slabosť a majstrovsky jej nastavili takú pascu, z ktorej sa nedalo uniknúť. 

    Koľko je dnes ľudí, ktorí sa takto zlomyseľne realizujú?! Poznajú slabosti iných a chystajú návnady. A potom sa morbídne tešia, že kohosi potopili ešte viac, ako bol. Pritom im takáto situácia poslúži ako vzor dokonalej zábavy a škodoradosti. Našťastie, vo svete je veľa jednotlivcov a spoločenstiev, ktoré zmýšľajú a konajú opačne. Slabých a nemohúcich sa ujímajú a snažia sa im ukázať novú cestu a hlavne zmysel života bez závislosti. Nikdy netreba opovrhovať slabými ľuďmi, už len z toho dôvodu, že kedykoľvek môžeme stáť na ich mieste a zmietať sa v bahne duchovnej alebo telesnej biedy. 

2.,Aj Ježiš bol dnes pristihnutý. Bol pristihnutý ako píše po zemi, do piesku. Je jasné, že písmo v piesku je nestabilné, nemá dlhé trvanie. Stačí, aby prišiel dážd alebo silný vietor a to, čo je napísané v piesku, ľahko sa nenávratne stratí. Prečo to Ježiš urobil? Možno preto, aby Židom, ktorý privliekli úbohú ženu k nemu naznačil, že ich túžba po spravodlivosti nie je úprimná. Má parametre písma v piesku, ktoré má krátkodobú trvácnosť a neprináša nijaké hlbšie posolstvo. 

    V Spišskej Kapituli sa nachádza známa Katedrála sv. Martina. Keď pristúpite bližšie k obvodovým múrom, zistíte, že sú popísané. Z diaľky to tak nevidno. Je to písmo, ktoré je staré aj niekoľko sto rokov. Vyryli ho tam ľudia, ktorí kostol čistili alebo opravovali. Nápisy, väčšinou mená sú vyryté v maďarčine, nemčine alebo latinčine. Vyryté mená dnes nikomu nič nehovoria. Pretrvali preto, lebo sa nachádzajú vysoko od zeme. Keby boli situované napr. vo výške človeka, už dávno by ich niekto odstránil. 

    Človek, ktorý životom nepíše do piesku, ale tvorí trvalú pečať svojho života, posúva svoj život vyššie, t.j. stavia ho na vyšších, ako pozemských hodnotách. Jeho dielo sa stáva takmer nezničiteľným, lebo poukazuje na Boha. Je vyššie ako iba pozemské zmýšľanie. V tomto čase skúmajme, či náše pôstne aktivity nezostávajú iba v nestálom prostredí piesku, že nevedú náš život do hĺbky. Lebo jedine tam sa môžu stretnúť s Bohom. V opačnom prípade sa stane, že hocijaký živel nám ich odstráni a odnesie do nenávratna. 

    3., Židia pristihnutí pri vyznaní hriešnosti. Ide o vzácny jav. Farizeji a zákonníci opúšťajú pred Ježišom bojisko. Vzdávajú sa. Stačila na to jediná Ježišova výzva: kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň. Po tomto sa všetci vytratili. Nepriamo priznali, že sú hriešnici, že ich tiež tlačí svedomie. Od Ježiša dostali veľkú lekciu, ktorá ich mala vychovávať. Za iných okolností, by poprední Židia takéto vyznanie slabosti neabsolvovali. Pred Učiteľom z Nazareta však museli kapitulovať. 

    Nie je to jednoduché, priznať si vinu. Iba  úprimná sebakritika spojená s pokáním,v prítomnosti Ježiša, robí v živote zázraky. Posúva ho vpred, v ústrety Bohu. V súčasnom ponímaní života je vyznanie slabosti a hriešnosti chápané ako prekážka v napredovaní mocenskom , kariérnom a materiálnom. Ľudí, žiaľ až tak veľmi nezaujíma, že pre Božie kráľovstvo sa počíta s napredovaním duchovným. A jeho súčasťou je aj vedomie hriešnosti a nutnosti vnútornej očisty. Svet nás kresťanov často pristihne pri takomto vyznaní, napríklad sviatostnom. Bohu vďaka, že je to tak. Svet  potrebuje takých ľudí, ktorí pokorne ľutujú svoje previnenia a až tak pozerajú do budúcnosti. Pohľad do budúcnosti bez znakov pokánia a spoločenstva s Ježišom je prázdny a postavený na vratkom základe. 

    Nech nás veľkonočný čas nájde pristihnutých pri živote. Nie pri hocijakom živote, ale pri živote, ktorý ohlasoval Kristus a za ktorý on sám priniesol jedinečnú a prebohatú obetu, z ktorej čerpajú všetci, ktoré hľadajú hodnoty večnosti. Život sám prišiel medzi nás! Staňme sa nositeľmi tohto života, lebo iba tak naplníme poslanie, ktoré nám odovzadal Zmŕtvychvstalý Pán. 

Veľkonočné vyhliadky

 

            V bežnom živote sa stretávame s vyjadrením: „Všetko je ešte otvorené.“ Týmito slovami komentujeme niektoré situácie. Predovšetkým také, ktoré ešte nie sú definitívne uzavreté. Nikto nevie, ako sa situácia vyvinie. Možností je viac. Minimálne dve, ktoré sú aktuálne. Misky váh sa výraznejšie nenaklonili na konkrétnu stranu. Trvá stav napätia a neistoty.

            Evanjeliá nám hovoria o tom, že ženy po príchode k Ježišovmu hrobu našli odvalený kameň a prázdny hrob (Lk 24, 1 – 12) Ukázalo sa, že všetko je ešte otvorené, že sa ponúka niekoľko možností vysvetlenia tohto javu. Emauzskí učeníci, ktorí sklamaní opúšťajú Jeruzalem a putujú na vidiek, hovoria: „Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe a keď nenašli jeho telo...“  A dodali: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“ (Lk 24, 13 – 35) Ako celú záležitosť okolo otvoreného hrobu vnímajú oni?          

1.)    „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“

Zdá sa nám, že vyjadrujú sklamanie z toho, že zlyhali ich osobné ambície. Akoby spolu s Ježišovým telom boli pochované a nenaplnené ich vízie do budúcnosti. V súvislosti s Ježišom môžeme mať iba jednu osobnú ambíciu: dozrievať v láske a obetavosti a nastúpiť cestu do Božieho kráľovstva. Iné osobné ambície popri Ježišovi sú nereálne. A ak áno, máme ich vytriediť, očistiť a prispôsobiť tajomstvu Ježišovho kríža a jeho prázdneho hrobu. Urobiť to máme tak, aby sme sa radostne stretli so zmŕtvychvstalým Pánom.

2.)    „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“

V tomto výroku cítime, akoby emauzskí učeníci vyčítali Ježišovi, že išiel do neprimeraného rizika tým, že sa nechal ukrižovať.

            Na youtube kanáli môžeme vidieť dych vyrážajúce video. Extrémny lyžiar si sadol so zapnutými lyžami na sedačku a nechal sa vyniesť balónom do výšky 6,5 km. Potom zoskočil a so zapnutými lyžami urobil zopár krkolomných obratov a piruet. Následne otvoril padák a zoskočil do riskantného lyžiarskeho terénu v horách. Tam pokračoval šialenou jazdou medzi obrovskými kameňmi, až sa ocitol na príjemnej zjazdovke medzi bežnými lyžiarmi. Šialenstvo alebo odvaha?

Rizikom je, keď človek neuverí v tomto svete v Ježišovo umučenie a zmŕtvychvstanie. Bez takejto viery neustojíme rôzne životné piruety, obraty, skoky a balansovania „na hrane“. Vyššie spomínaný extrémny lyžiar sa v závere svojej akcie pridal k tzv. bežným lyžiarom, z ktorých mnohí nemali ani potuchy, čo mimoriadne predtým dokázal. Medzi bežnými ľuďmi sa pohybujú takí, ktorí dokázali niečo veľké: uverili v silu tajomstva Ježišovho umučenia a zmŕtvychvstania. Tým sa dostali do rizika, podľa ktorého budú nevšímaní a opovrhovaní pre svoju vieru.

Uveriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie znamená v pozemskom svete veľa riskovať. Len vďaka takýmto životom, ktoré sa opierajú o Pánovo zmŕtvychvstanie svet drží pohromade a tvorí všeobecnú rovnováhu. Ide o rovnováhu vnútornú a rovnováhu vo vzťahoch.

            Neraz sa ocitneme v situácii, kedy ešte nedovidíme na koniec danej situácie. Všetko zostáva otvorené. Vtedy reagujme jediným spôsobom: otvorme svoje srdce, aby sme mohli prijať všetko, čo má prísť. Iba s otvoreným veriacim srdcom dokážeme uveriť, že Ježiš Kristus tým, že zomrel a vstal z mŕtvych, nám otvoril veľké možnosti spásy. Predtým boli zatvorené a neprístupné. On nám otvoril zrak, aby sme videli Božiu spásu a zatúžili po nej s horiacim srdcom emauzských učeníkov.