Siete

 Možno si pamätáte, že svojho času vysielali v televízii reklamu s tématikou športu. Každú chvíľu sme počuli:"Dajte deti na tenis!". V reklame účinkovali veľké tenisové esá/tiež tenisová terminológia/. Napríklad:Kučera, Mečíř, Hrbatý, Cibulková atď. Takto prišla  pozvánka, pozvanie k sieťam, priamo do domácností. Sieť je totiž v tenise veľmi dôležitá. Ktosi trefne poznamenal:"Áno, ale kto deti odtrhne od sietí...?"/internetových/. Dnes dostať mladého človeka k tenisovým sieťam predpokladá odtrhnúť ich od tých internetových. Jedna z novších reklám prináša toto:"Zdá sa vám, že vaše deti dlho vysedávajú pri mobile? Odteraz budú ešte dlhšie. Lebo  od operátora  prichádza nová ponuka"!. 

    Občas aj od Cirkvi zaznieva ponuka:"Dajte, zverte deti Kristovi!". Iste, v liberálnych médiach niet miesta pre takúto ponuku. Ale Cirkev si cestu a spôsob, ako sa prihovoriť veriacim rodičom, nájde. Problém je v tom, že ich/ rodičov/ bude treba odtrhnúť od otrockej závislosti na sieťach. Ak pôjde do tuhého,  tie tenisové môžu byť ťažkosťou a prekážkou..Vo svojej dobe aj rybárske mohli byť prekážkou...Našťastie v prípade prvých učeníkov sa tak nestalo. Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš kráčajúc po brehu Galilejského mora, pozýva rybárov/Ondreja, Šimona,Jána a Jakuba/, aby ho nasledovali. Odpoveď bolá okamžitá:"Oni hneď zanechali siete a išli za ním" /Mt 4, 18-22/. Pomôžme našim deťom zanechať rôzne siete, a to preto, aby objavili Krista. Boh im ponúkne siete nového významu-budú získavať iných pre Božie kráľovstvo. A tie iné siete-tenisové, či internetové, im v tom môžu pomôcť, ak budú použité v zdravej miere.

Za všetkých

Pred nedávnom sme zápasili s vysvetľovaním niektorých skutočností, ohľadom nového Rímskeho misála. Prioritou boli konsekračné slová: "za mnohých" a "za všetkých". Videl som v očiach ľudí, že to prijali ako nový fakt, ktorý okomentoval jeden z farníkov slovami:"Otče, mení sa niečo na tom, že Pán Ježiš zomrel za všetkých ľudí?". Keď dostal odpoveď, v zmysle, že táto pravda je nemenná, spokojný odišiel za svojimi povinnosťami. Nemyslím si, žeby ho striktná teologická diskusia na túto tému nejako obohatila. Cirkev bude vždy vyznávať, že Ježiš sa obetoval na kríži za všetkých ľudí. 

    Aj za tých, ktorí sa v dnešnom svete rozdelili kvôli pandémii a jej okolnostiam. Do Božieho spásonosného plánu patria tí, ktorí sú zaočkovaní. Tí, ktorí sú zaočkovaní preto, lebo chcú chrániť svoje zdravie a zdravie svojich blízkych. Tí, ktorí sú zaočkovaní, aby sa nemuseli často testovať. Patria tam tí, ktorí sa zľakli, toho, čo vidia v nemocniciach, a preto sa dali zaočkovať. Nemôžeme obísť ani tých, ktorí zaočkovaní nie sú. Zaočkovaní nie sú, lebo v Covid 19 neveria. Sú tam aj tí, ktorí sa vyhýbajú očkovaniu, lebo sa boja že budú načipovaní. Nezabudnime ani na tých, ktorí odmietajú očkovanie, lebo majú iný morálny problém. Patria tu ľudia, ktorí sa nachádzajú v kategórii: všetci, ale i tí, ktorí sú v skupine očkovaní, testovaní, po prekonanej chorobe atď. Nezabúdajme na tých, ktorí uviazli v osídle karantény, či patria k jej absolventom. Zisťujeme, že deliace čiary medzi týmito zoskupeniami sú často bolestivé a dramatické. Dosť si ľudia ubližujú. Znova zopakujme, že Kristus vykúpil každého človeka. Potvrdzujú to slová Apoštola národov:" Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú. Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený". /Rim 10, 12-14/. 

Každý deň nové svetlo

Ktosi sa ma raz spýtal, že čo mám každý deň nové? Potreboval som chvíľu, lebo na takúto otázku sa neodpovedá ľahko. Zrak mi spočinul na Tatrách. Vtedy mi skrsla myšlienka: každý deň sú iné Tatry, na ktoré denne hľadím. Čestné slovo! Tatry sú každý deň iné a krajšie...

    Čo budeme mať v Advente každú nedeľu nové? Zapáli sa nová svieca na adventnom venci. Liturgia požehnania  sviec nám túto myšlienku pripomína :" A keď budeme každú nedeľu zapaľovať nové svetlo..." /Požehnania, s. 101/. 

    Čo to môže znamenať pre prax života veriaceho človeka? Napríklad to, že môžeme každý deň zapaľovať nové svetlo horlivosti a sústredenosti. Horlivosti vo veciach, pri ktorých sa nám treba obetovať a sústredenosti v skutočnostiach, pri ktorých sa učíme sústrediť na veci podstatné, t.j. tie, ktoré vedú k spáse. Na adventnom venci môže byť nové svetlo iba v nedeľu, no svetlo nového života sa môže v nás zapáliť každý deň. 

Príprava na Pánov príchod

 

          Pred niekoľkými dňami sa verejnosť dozvedela, že vedci z NASA vyšlú do vesmíru vesmírny modul. Jeho úlohou bude narušiť dráhu veľkého asteroidu. Asteroid lieta vo vesmíre a vedci skúmajú, čo by sa stalo, keby preletel atmosférou Zeme a ohrozil našu planétu. Pomocou vesmírneho modulu ho chcú kontaktovať, narušiť jeho dráhu a odkloniť ho. Chcú dosiahnuť, aby došlo k fyzickému kontaktu. Výsledkom by bolo teleso vychýlené zo svojej dráhy.

          Existujú situácie, prostredníctvom ktorých nás chce Boh kontaktovať, aby sme sa odklonili od dráhy zaužívaného prázdneho spôsobu života. Boh chce, aby sme sa kontaktovali s rôznymi okolnosťami, ktoré spôsobia, že sa spamätáme a nastúpime cestu pokánia a dôslednejšieho života podľa evanjelia. Takáto situácia môže nastať v Advente, kedy čakáme na jeho príchod, na jeho narodenie alebo sa pripravíme na stretnutie s ním vo večnosti.

          Ako to máme dosiahnuť? Pomôžme si myšlienkami z evanjelia.
(Lk 21, 25 – 28. 34 – 36)

 1.) Ježiš hovorí: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“

Zodvihnutá hlava znamená, že človek chce s niekým komunikovať. Je to prejav úcty a slušnosti voči blížnemu. To isté sa vyžaduje aj vtedy, keď chceme komunikovať s Bohom. Predstavme si tri fázy komunikácie:

 a) Ľudia si medzi sebou povedia: „Veď máme na seba kontakt.“ Obyčajne vedia dopredu, že ho zrejme málokedy využijú. Ale v rýchlosti, s akou sa dnes s ľuďmi stretávame, to berieme ako dobré alibi. To, že máme na niekoho kontakt, neznamená, že ho aj využijeme. My vieme, že máme aj Boha na listine kontaktov. Je len otázne, či tento kontakt je zvýraznený. Kontakt s Bohom nemôže ostať v rovine dištančnej, ale má prejsť do roviny prezenčnej. Nestačí mať Boha iba „v zálohe“ /keby niečo/, ale kontakt s ním musí byť neustále využívaný, musí byť aktívny, musí byť na programe dňa.

 b) Udržiavať konverzáciu

Do ľudskej komunikácie, ktorá niekedy uviazne „na bode mrazu“ oceníme niekoho, kto udržuje konverzáciu. Vždy je to ťažké, aby sme oživili tých, ktorí sú zahĺbení do svojho sveta, ktorí hlboko – až fatálne prežívajú svoje životné situácie. Ten, kto udržiava konverzáciu, chce napomôcť tomu, aby „všetci zodvihli svoje hlavy“. Na tomto poli môžeme urobiť veľa dobra. Môžeme pokusom o konverzáciu napomôcť tomu, aby ľudia pozdvihli svoje vnútro, aby neostali utopení vo svojich žiaľoch a sklamaniach. Aj kvôli nim prichádza Pán života a smrti, aby ich povzniesol do inej dimenzie; aby ich z apatie a akejsi nostalgie pozdvihol k životu podľa Kristovej blahozvesti.

 c) Živý rozhovor

Komunikácia s Bohom je užitočná vtedy, keď má charakter živého rozhovoru.

Prejavuje sa tak, že sa zapájajú všetky zainteresované strany. Rozprávajme sa so živým Bohom! Jeho postoj k nám nemôže byť iný ako živý. Boh nekoná mŕtvym spôsobom. On je darcom života. Keď s ním komunikujeme, prijímame od neho skutočný život. Najviac dostávame vtedy, keď prijímame Božie slovo a eucharistický chlieb.

 2.)  „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi...“

Naše životy sú niekedy zaťažované prázdnymi vecami a zbytočnosťami. Niekedy na adresu iných ľudí počujeme: „On je zaťažený na to alebo na to...“ Znamená to, že isté veci alebo činnosti majú v jeho živote prioritu. Všetko ostatné dáva bokom, iba niečo preferuje, zdokonaľuje a podporuje. Keď to robí extrémnym spôsobom, tak môžeme povedať, že je niečím zaťažený. Je potrebné skúmať, či tieto záťaže nášho života sú kompatibilné s Božou vôľou, či sú únosné alebo dôležité pre Božie kráľovstvo. Koľko je zbytočných a prázdnych aktivít, ktoré v živote trpíme len preto, aby sme si vytvorili pozemské pohodlie. Je otázne, či to „bude trpieť“ aj Boh pre potreby Božieho kráľovstva. Všetky veci a činnosti by mali byť nami strpené ako prejavy obety, ktoré majú svoj pôvod v Ježišovej obeti na kríži. Urobme si dôkladnejšiu revíziu toho, na čo sme zaťažení v pozemskom živote! Určite toho dosť nájdeme, čo musíme odstrániť. Náš život bude „ľahší“ a priamejší vo vzťahu k večnému životu.

 3.) Pán Ježiš hovorí: „Modlite sa!“

Modlitba je mimoriadne dôležitá aktivita. Okrem iného aj preto, lebo má vplyv na dôstojnosť nášho správania. Modlitba robí život človeka dôstojnejším, robí ho vyrovnanejším a pripravenejším čeliť všetkým životným situáciám. V každej z nich si môžeme zachovať nadhľad a zdravý postoj voči pozemským skutočnostiam. Aj keď v živote človeka absentujú niektoré materiálne skutočnosti alebo má deficit zdravia či iných telesných darov, jeho život nemusí nič stratiť na dôstojnosti. Určite sme v živote stretli veľa ľudí, ktorí takto dôstojne prežili v pokoji srdca celý svoj život. Ďakovali Pánovi za všetky dobrodenia a zachovali si zrelý postoj kresťana, ktorý verí, že Boh je ten, ktorý odmieňa najmä vo večnosti. Aj nasledujúce dni v Advente v nepriazni pandémie môžeme naplniť najmä modlitbou. Tak prispejeme nielen k svojej dôstojnosti, ale aj k dôstojnosti iných, za ktorých sa chceme modliť. Nájdime si čas na to, aby sme si urobili rebríček udalostí a ľudských osudov, za ktoré chceme priniesť obetu modlitby.

 

          Čím dlhšie žijeme na tejto zemi, tým viac si osvojujeme určité mechanizmy správania. Niekedy je v tom veľa dobrého, ale inokedy je v tom aj veľa pohodlnosti a neochoty meniť svoj život. Pán Ježiš nás chce „vychýliť“ z týchto falošných istôt a „rozhýbať nás“, aby sme sa vrátili k pôvodnej línii evanjelia. Niekedy stačí jeden dotyk Božieho slova na to, aby sa náš život vychýlil z dráhy priemernosti a plytkosti a našiel inú, spásonosnú cestu. Otvorme svoje srdcia, aby sme tento dotyk s Pánovou milosťou intenzívne prežili a aby nám priniesol osvieženie vo viere.

Deň prekvapenia

Koľkokrát sme už počuli  takúto frázu:"Mňa už nič neprekvapí!". Ide o vyjadrenie, ktoré si môže dovoliť nejaký starý harcovník, veterán, skúsený človek, ktorý zažil všeličo. Niekedy sa takto vyjadrí človek, ktorý chce poukázať na svoju dôležitosť a výnimočnosť. Som presvedčený, že aj svetaskúsení ľudia, ktorých akože nič neprekvapí, v kútiku duše po prekvapení túžia, najmä, ak ide o niečo milé, čo im vylúdi na tvári úsmev. 

    Pán Ježiš nás upozorňuje, aby sme si dávali pozor:"..aby nás onen deň neprekvapil" /Lk 21,34-36/. Myslí na deň jeho príchodu pri zavŕšení Božieho kráľovstva, ale aj na deň odchodu z tohto sveta. Odporúča nám, aby sme nešli v súlade s  pozemským svetom do extrému. Tam sa môže stať, že sa napr. radosť zmení na bezuzdnosť a smútok na fatálnu beznádej. Udržme si od všetkého odstup a nadhľad a hlavne hľadajme Kristov pokoj. Buďme lojálni voči Kristovi, nasledujme ho a nestaňme sa otrokmi tendenčných vecí, ktoré nám svet predostiera ako vrchol dobra.

Nedá sa to opísať...

V týchto mesiacoch sa veľa dozvedáme o priebehu choroby Covid 19. Čítame o tom, ako dramaticky ľudia prežívajú chvíle bezmocnosti na nemocničnom lôžku. Nie všetci majú možnosť uzdraviť sa. Dokonca aj po oficiálnom vystrábení sa mávajú tzv. dozvuky choroby, ktoré človeka dosť limitujú a sú nepríjemné. Niektorí sa zmôžu iba na takúto vetu:"Nedá sa to opísať!". Aj Sväté Písmo prináša rôzne výnimočné situácie, na opis ktorých , nám chýbajú výrazové prostriedky. 

    1.,Premenenie Pána. Evanjelium píše o tom, ako Ježiš pozval niektorých učeníkov /Petra, Jakuba a Jána/ na vysoký vrch a tam sa premenil. Apoštol Peter opísal nevšednú udalosť takto:"Pane, dobre je nám tu!" /Mt 17,4/. Veľa toho nepovedal. Možno mu chýbali slová. Nedá sa to opísať. 

    2.,Nie každá skúsenosť je takáto príjemná. Vedel by o tom hovoriť starozákonný Daniel /Dan 6, 12-28/. Kráľ Dárius na podnet svojich radcov, hodil Daniela do jamy s levmi. Tam s nimi strávil celú noc. Keď kráľ ráno kontroloval situáciu, zistil s radosťou, že Daniel je živý a zdravý. Daniel celú situáciu komentoval slovami:"Môj Boh poslal svojho anjela , ten zavrel levom tlamy, a neublížili mi, lebo sa ukázalo, že som pred ním spravodlivý". Nič viac, iba toto strohé konštatovanie. Nič o tom, či tŕpol celú noc, lebo divá zver je nevyspytateľná, alebo  či dokonca spokojne nespal medzi šelmami...Aj tu platí-nedá sa to opísať!. 

    V živote je to tak. Raz sme na Hore premenenia, inokedy v jame levovej, ak máme použiť biblickú terminológiu. Život človeka osciluje medzi týmito dvomi situáciami. Tento jav sa snažíme popísať, odôvodniť. Nie vždy sme schopní nájsť správne odpovede. Najjednoduchšie je, aby sme všetko zverili do Božích rúk. On najlepšie vie, čo je pre našu situáciu prospešné. Nehľadajme preto výrazové prostriedky, ale skôr silu zhora, aby  sme dokázali prijať to, čo nám Pán pripravil.

Čierne šialenstvo a červené riziko

Popri cenovom šialenstve s názvom:black friday, ktorým sme vďaka médiam obklopení temer do zbláznenia, v radoch Cirkvi, dnes pouvažujeme v tichosti na tému: Červená streda. Dnes budú niektoré budovy nasvietené na červeno. Je to symbol prenasledovaných pre vieru, zvlášť kresťanov. Červená je v Cirkvi farba mučeníkov. V tejto súvislosti uvažujme v zameraní na tri slová, ktoré rovnako znejú a majú spoločný základ.

    1.,Následovník, t.j. ten, kto niekoho nasleduje. Nielen v poradí, ale hlavne v náuke a v spôsobe života. Toto, čo píšem, je podľa mňa najväčší zázrak. Stále sa rodia ľudia, ktorí chcú nasledovať Ježiša Krista! Popri všetkým skutočnostiam, ktoré sa prevalili v histórii cez Cirkev, stretávame ľudí, ktorí sa ku Kristovi a k Cirkvi hlásia. Nevídaná skutočnosť! Tento fakt evidujeme už dvetisíc rokov!. Proces sa nikdy nezastaví:"Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého. Veru, hovorím vám: Nebudete hotoví,...kým nepríde Syn človeka" /Mt 10,23/. Tu musí ísť o Božie dielo!.

    2.,Sledovaný, t.j. ten, ktorý je objektom sledovania. Ten, kto uveril sa nezbaví sliedičov. Aj tých, ktorí sledujú ich život so skrývaným obdivom, neskôr, možno s neskrývaným...Musia obdivovať veriacich, lebo väčšina z nich rieši veci do detailu. Dnešná doba detailu veľmi nepraje. Aj hriech, podľa niektorých, je detail. A to bezvýznamný. Kresťan je vedený k tomu, aby bol detailný, keď si treba spytovať svedomie a následne správne morálne vyhodnotiť situáciu. Mnohí dnes chápu, že vyznanie typu: nikoho som nezabil!, je žalostne slabá úroveň. Dajme si námahu a buďme detailnejší vo svojom živote. A to v rámci sebareflexie, ale i  pri zohľadnení možností konať dobro. 

    3.,Prenasledovaný. T.j. ten, ktorý pre vieru trpí. Štatistiky hovoria, že asi tristo milónov kresťanov je prenasledovaných. Asi sedemdesiat percent teroristických útokov je zameraných na kresťanov. Prenasledovanie má podobu fyzického týrania, obmedzovania, šikanovania, zosmiešňovania. Zlovestný tieň tejto tendencie preniká aj do nášho prostredia/naposledy kauza Simona Magušinová/. To, čo najviac pomáha je pokánie a modlitba. Stále je u nás dosť ľudí, ktorí sa modlia. Prenasledovanie sa prelieva. Keď diabol neuspeje dlhodobo na jednom mieste, uberá sa k druhému. Blíži sa adventné obdobie. Pozdvihnime úroveň modlitby tak, aby sa stala posilou aj pre prenasledovaných kresťanov na celom svete.

Nestáť na hlinených nohách

Predstavme si situáciu: dvaja alebo viacerí ľudia debatujú na nejakú tému. Slovo dostane každý, ale nemá garanciu, že všetci budú s ním súhlasiť. Spoludebatujúci sa môžu vyjadriť takto:"Tvoje argumenty nemajú váhu, sú vratké, lebo stoja na hlinených nohách". Argumenty, ak nie sú pevné, ale nestabilné, nemajú šancu na úspech. 

    U proroka Daniela čítame, že židovský mladík Daniel vykladal kráľovi Nabuchodonozorovi videnie /Dan 2, 31-45/. Kráľ videl ohromnú sochu akoby ľudskú, ktorá pozostávala s viacerých prvkov. Jej mohutná postava obsahovala zlato, striebro, meď, železo a...hlinu. Odrazu sa zjavil veľký balvan, ktorý sa kotúľal rovno k soche a rozdrúzgal ju tak, že z nej takmer nič nezostalo.  Bola zničená aj preto, lebo mala hlinené nohy. Všetko, čo stojí na hlinených nohách, vo vlastnom a prenesenom zmysle slova, padne!. Aj život človeka môže hodnotovo stáť na vratkých nohách z hliny. Čo nám zabezpečí pevný postoj v živote?

    1.,Obeta. Kto sa obetuje? Takáto otázka môže byť nastolená v nejakom kolektíve, v ktorom vedúci vyberá niekoho pre určitú činnosť. Ten, kto sa odhodláva pre nejakú obetu, získava pevný postoj, ktorý len tak ľahko nič nenaruší. A zvlášť takí ľudia, ktorí sa obetujú vyslovene pre Krista, sa vyznačujú pevnosťou charakteru. Sú ľudia, ktorých obdivujeme, lebo majú obetavé správanie v krvi. Bežne sa povie-má to v krvi. Znamená to, že v nejakej činnosti je doma, ovláda ju dokonale, je preňho typická. A sú ľudia, ktorí majú vypestovaný nezvyčajný cit pre obetu. 

    2.,Príspevok. Podstatou obety je to, že niekto nezištne dáva zo svojho. Robí to na základe fyzickej námahy, materiálneho daru, alebo duchovnej angažovanosti. Z takýchto obetí sa rodí dielo Cirkvi a dielo Božieho kráľovstva. Niekedy sa ľudia zaoberajú otázkou: kto dal najviac? Napríklad vtedy, keď sa robí rekapitulácia nejakej akcie. Organizátori si robia svoj rebríček, kto z účastníkov dal najviac. Predstavme si chudobnú vdovu z evanjelia /Lk 21, 1-4/. Aj ona prispela do chrámovej pokladnice. Zmohla sa iba na pár halierov. Napriek tomu Ježiš o nej povedal, že dala zo všetkých prispievateľov najviac, hoci príspevky boháčov ju mnohonásobne presahovali. Sú ľudia, ktorí dávajú všetko. Dávajú všetko dobré, kvalitné, čo v nich je. Dávajú všetko, čo môžu, čo je v ich silách, aby sa nejaké dielo podarilo. Je ich dosť na to, aby sme Bohu poďakovali za to, že sme ich stretli a za to, že mali vplyv na náš život.

    3.,Kríž. Ajten, kto nesie kríž sa učí pevnému postoju. Predstavme si situáciu: skupina mládežníkov sa chystá stanovať do prírody. Každý má svoju individuálnu batožinu, ale je tu aj tá spoločná...Vyvstáva otázka:kto ponesie ten najťažší ruksak, kto sa na to podujme? Život ukazuje, že je náročné uniesť slávu a popularitu. Nie je jednoduché ani nesenie kríža, ak hovoríme o chorobe, zlých vzťahoch, či o nevydarených podujatiach osobného života. Práve v nesení kríža sa prejavuje pevnosť postoja človeka a sila osobnosti. Pred niekoľkými dňami bol uvedený do Siene hokejovej slávy NHL Slovák Marián Hossa. Vo svojej reči o.i. povedal, že je vďačnejší za prehry ako za víťazstva, pretože mu do života viac dali. Iste nemyslel iba na prehry v hokeji. Sympatická myšlienka! Kríž, ktorý človeka formuje nemôže stáť na hlinených nohách, ale ani jeho viera v Krista, ktorý svojou obetou definitívne porazil smrť.

Nový, lepší chrám

Ulicou prechádzala matka s dieťaťom. Chlapec ešte nebol školopovinný. V ruke držal hračku, nejaké plastové auto. Matka trhla chlapča za ruku. Pri pohybe mu hračka vypadla a zakotúľala sa až na vozovku. Práve prechádzalo nákladné auto, ktoré prednými kolesami hračku zdemolovalo. Dieťa sa rozplakalo. Matka si ho pritúlila a povedala:"Neboj sa, kúpim ti krajšie a lepšie ako bolo toto". Tieto slová zaúčinkovali na dušu dieťaťa ako balzam. Ešte raz sa otočil za torzom autíčka, párkrát zavzlykal a pobral sa s matkou preč. 

    Evanjelium hovorí o kráse Jeruzalemského chrámu /Lk 21, 5-11/. Dozvedáme sa, že bol ozdobený "krásnymi kameňmi a pamätnými darmi". Ježiš všetkých prekvapil a zarazil vyjadrením, podľa ktorého z tejto nádhery "nezostane kameň na kameni, všetko bude zborené". Akoby chcel všetkých Židov pritúliť a uchlácholiť, že tento kamenný chrám bude síce zničený, ale on pripravuje nový, lepší a dokonalejší, ktorému sa nijaký nevyrovná. Ide o chrám Božieho kráľovstva, v ktorom jediným a nenahraditeľným svetlom je svetlo Baránka. 

    Boh niekedy nabúra aj naše ambície a plány. Vtedy ľútostíme a vzlykáme, že sme prišli o obľúbenú hračku...Boh to dopustí preto, aby nám pripravil niečo lepšie a dokonalejšie, čo ešte nie je v priezore nášho pohľadu na svet. To, čo nám pripravuje je nekonečne krajšie, ako sú všetky nádhery nášho sveta. Nebojme sa ani toho, že Boh môže v nás zničiť hriech. Keď mu to umožníme, neprídeme o svoju odmenu.

OTVORENÉ NEBO

 

            Občas sa nám naskytne vzácny pohľad do televízneho štúdia. Niektorí majú aj to šťastie, že doň aj zavítajú priamo, fyzicky. Týka sa to rôznych exkurzií a podobných návštev.

            Keď pozrieme do interiéru štúdia v čase, keď sa nevysiela, ten pohľad je strohý, fádny. Vidíme miestnosť so svetlami a kamerami a nič viac. Keď sa dá projekcia, miestnosť ožije, zmení sa na nepoznanie. Z fádneho a strohého priestoru sa vytvorí akýsi moderný vesmírny projekt.

            Život človeka by bol bez Boha fádny a prázdny. Občas by sa vyskytlo nejaké svetlo, a potom by nastala opäť tma. Keď sa však do života oprie svetlo projekcie Božieho kráľovstva, život sa zmení na nepoznanie. Zrazu priam zázračným spôsobom veci do seba zapadajú, mizne ťažoba a otvára sa reálna budúcnosť. S budúcnosťou prichádza nádej. To, čo človek najviac potrebuje. Čo vtedy vidí duša veriaceho človeka?

Otvorené nebo

               Pod vplyvom milosti zrazu vidíme otvorené nebo a stávame sa svedkami Božej štedrosti. Liturgia sv. omše nám pripomína: „...očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod slávy nášho Pána Ježiša Krista.“ (Rímsky misál)

            Blíži sa adventné obdobie a s ním naše očakávanie príchodu Mesiáša, ale aj pripomenutie si druhého príchodu Božieho Syna na konci čias. Čo znamená to otvorené nebo?

            Boh posiela Mesiáša s veľkolepým darom vykúpenia, ale zároveň prijíma duše zosnulých, ktoré si to zaslúžili. Ide o najdokonalejšiu výmenu, ktorej sa žiadna iná nevyrovná. Každý jeden z nás sa raz stane jej súčasťou.

Otvorené srdce a myseľ

Keď veríme v otvorené nebo, máme primerane tomu otvoriť aj svoje srdce, a to preto, aby Božie dary našli adresáta.

Občas sa stretávame s pojmom „otvorená spoločnosť“. Podľa oficiálnej definície ide o spoločnosť, v ktorej sa stretávajú rôzne postoje a názory, medzi ktorými nikto nemá nárok na poslednú pravdu. Život človeka by bol prázdny, keby neexistovala posledná pravda – Boh. Práve jemu nechávame posledné slovo, a to aj v situáciách, ktoré sú pre nás ťažké a neriešiteľné. Aj teraz – v atmosfére Dušičiek – stojíme pri hroboch svojich blízkych a prisudzujeme Bohu poslednú útechu a nemennú pravdu. Podľa nej je On, Pán života a smrti, nositeľom večného života, nie prázdnoty.

Otvorené konce

Mnohí z nás radi pozerajú zaujímavé filmy a čítajú hodnotné knihy. Niektoré z nich nemajú tzv. typický koniec, neprinesú konkrétne rozuzlenie príbehu. Koniec či záver si máme dotvoriť či domyslieť sami. Nie vždy sme s tým stotožnení.

            Človek, ktorý uveril v Boha, má veľkú výhodu. Nemusí vymýšľať koniec života, nemusí fantazírovať. Záver pozemského života a jeho pokračovanie nachádza v Bohu.

            Predstavme si v duchu Máriu Magdalénu, ktorá pri Ježišovom hrobe odmieta teóriu, podľa ktorej by Ježišovou konečnou inštanciou bol hrob. Skutočný život je mimo hrobu. Anjel jej musel odvaliť kameň, aby uverila,
že Učiteľ z Nazareta je naozaj Boží Syn. Aj nám Boh odvalí balvan obáv a strachu a ukáže život vo večnosti, kam svojimi modlitbami a obetami vyprevádzame svojich zosnulých. Za nimi „vedení svetlom viery“, kráčame aj my.

 

            Tešíme sa, že do nášho života vstúpil Boh, že náš život má zmysel. Dovoľme mu, aby vstúpil aj do našich posledných pozemských vecí,
lebo aj odchod z tohto sveta je súčasťou jeho plánu spásy.

Čistý stôl

Mal som spolužiaka, ktorý si pravidelne dezinfikoval pracovný stôl. Vtedy sme ešte o covide nechyrovali. On už predbehol dobu. Skôr, ako položil skriptá na stôl, zobral dezinfekčný prostriedok/primeraný vtedajšej dobe/ do rúk a vydrhol dosku stola. Až potom otvoril knihy. Hovoril, že sa dokáže učiť iba v čistom prostredí. 

    Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš učil najradšej v čistom prostredí. Svätopisci uvádzajú, že najprv povyháňal predavačov a až potom denne učil v chráme /Lk 19,45-48/. Najprv odstránil to, čo tam byť nemá, až potom siahol po Božom slove. 

    Vyžeňme aj my predavača-obchodníka zo svojho srdca. Obchodník v našom vnútri nás pokúša:"A čo máš za to, že si uveril, že navštevuješ bohoslužby, že sa denne modlíš?". Obchodník v našom vnútri nás nabáda, aby sme sa správali trhovo-niečo za niečo, alebo-nič nie je za darmo. Presne tohto predavača vyžeňme, ak ho tam máme usadeného. Bez materiálnej predpojatosti Božie slovo v nás viac zapustí korene. 

O pravom pokoji

Pred časom som si vypočul charakteristiku istého človeka. Povedali o ňom viaceré pekné veci. Spomenuli o.i.aj to, že to bol "pokojamilovný človek". Väčšinou pod tým chápeme človeka, ktorý nevyhľadáva konflikty a možno je rád v ústraní. Je isté, že väčšina ľudí miluje pokoj a túži po ňom. Nestačí však iba to. Sme povzbudení, ak nájdeme človeka, ktorý pokoj nielen miluje, ale ho aj prijíma z nejakého zdroja a potom úspešne odovzdáva. Pokojamilovný človek predstavuje skôr statickú pozíciu, ale ak je človek pokojprijímajúci a pokojodovzdávajúci, viac vyniká jeho dynamika , aktivita a obeta. Vďaka, Bohu, že takých ľudí stretávame.

   Evanjelium hovorí o tom, že Pán Ježiš plakal nad Jeruzalemom a hovoril:"Kiež by si aj ty...spoznalo, čo ti prináša pokoj!" /Lk 19,12/. Presnejšie povedané-kto, ti prináša pokoj. 

    1.,Miesto pokoja. Pamätám si nedávne stretnutie so známym. V ruke mal kufrík a počítač, sadal v chvate do auta a hovoril:"Hľadám pokojné miesto, lebo musím dokončiť projekt". Bolo mi jasné, že ide do ústrania, kde nebude rušený a že musí niečo dokončiť v rámci svojich pracovných povinností. My všetci poznáme projekt Božieho kráľovstva. Hľadáme pokojné miesto v živote, aby sme sa na ceste k nemu posilnili a našli motiváciu. Také miesto nájdeme v chráme. Neexistuje dokonalejšie miesto pokoja, v ktorom prijímame duchovnú podporu, iba kostol. Práve tu získavame základ pre  pokoj vo svojej duši. Ľudia, ktorí tu hľadajú Boží pokoj, budú odmenení večným pokojom vo večnosti.

    2.,Pokoj treba dopĺňať. Pri istej príležitosti som si všimol pracovníka v supermarkete. Neustále obchádzal regály s tovarom, zapisoval si chýbajúce komponenty a následne oznámil iným pracovníkom čo a kde majú doplniť. Robil všetko pre to, aby regály neboli prázdne. 

    Existuje veľa nepriateľov pokoja: stres, nervozita, konflikt, choroba atď. Tieto aj iné skutočnosti nás oberajú o pokoj. Treba ho dopĺňať. Duši by nemal chýbať pokoj, nemá byť pustá. Modlitba, či už spoločná alebo súkromná, má byť zdrojom obnovy  pokoja. Boh vie, že naša duša sa môže vyprázdniť, môže pustnúť, a preto ponúka možnosti doplnenia cez modlitbu. V istej fáze života človek pochopí, že nič nie je tak duchovne výživné, ako modlitba, dôverná komunikácia so Stvoriteľom. A potom tomuto cieľu podriadi všetko. 

    3.,Spokojne zomrieť. Inými slovami:zomrieť s pokojom v duši. Koľkokrát počujeme niekoho vo vyššom veku povedať:"Teraz už môžem zomrieť". Tým vyjadruje spokojnosť nad tým, že sa mu niečo podarilo, napr.,že urovnal nejaké vzťahy, že sa mu dostalo zadosťučinenia za nejaké krivdy atď. No takto môže uvažovať aj človek, ktorý našiel trvalú cestu k Bohu, že našiel spôsob, ako sa s ním zjednocovať. Tým zanechal svedectvo, podľa ktorého vložil svoj život do Božích rúk. Prosia o to všetci, ktorí sa modlia Liturgiu hodín, lebo recitujú:"Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha!". Týmto úkonom vyznávajú, že iba Boh je hoden absolútnej dôvery.

     Príkladom pre nás je 90 ročný Eleazar z Knihy Machabejcov. Pred smrťou o ňom povedali toto:"..on urobil krásne rozhodnutia, hodné svojho veku a stareckej vážnosti, úctyhodných šedín a vynikajúceho života od mladi, celkom dôsledne podľa svätého  Bohom daného zákona.../2 Mach 6, 18-31/. A vzápätí o ňom Písmo hovorí:"Tak dokonal a zanechal svoju smrť nielen mladíkom, ale väčšine národa ako vzor zmužilosti a pamiatku statočnosti". 

    Aj tento svet sa o pokoj usiluje. Ale tento pokoj nie je plnohodnotný, lebo je v ňom veľa napätia a nervozity. Iba Boží pokoj premení vnútro človeka. O tomto pokoji hovorí liturgia sv. omše, keď kňaz zvolá:"Pokoj Pánov nech je vždy s vami". O tento pokoj usilujme už v pozemskom živote, aby nás potom vo večnosti celých naplnil. 

Pády a vrcholy života

Veľké osobnosti a populárni ľudia zvyknú písať autobiografiu. Pred nedávnom som čítal úvod k jednej z nich. Okrem iného ma zaujal výraz:"vrcholy a pády". Dotyčná osobnosť píše o.i.aj o svojich vrcholoch a pádoch v odbornom i v osobnom živote. 

    Ak by písal autobiografiu Zachej, mýtnik, ktorý sa spomína v evanjeliu, určite by sa nevyhol zmienke o vrcholoch a pádoch vo svojom živote /Lk 19,1-10/. Už len okolnosti jeho stretnutia s Ježišom z Nazareta, prinášajú veľa podnetného materiálu. Všimnime si jeho pády a vrcholy a to z pozície sveta a z pozície Božieho kráľovstva. 1.,Z pozície sveta. Pri tomto vnímaní je vrcholom Zachejovho života mýtnica a neobmedzený prístup k peniazom. Pádom, podľa merítok sveta, je komunikácia s chudobným učiteľom z Nazareta a  zaradenie sa do okruhu jeho nasledovníkov. 2.,Z pozície Božieho kráľovstva je pre Zacheja pádom  zneužívanie postavenia na mýtnici a vrcholom prijatie Ježiša do svojho domu. 

    Je dôležité, akú optiku nastavíme pre svoj život, ak chceme byť spasený. Ak by mali byť pre nás meradlom svetské vnímania vrcholov a pádov, tak potom si cestu do večnosti mimoriadne sťažíme. Ale, ak si nastavíme meradlo evanjelia, čo sa týka rozlišovania dobra a zla, tak potom sme na správnej ceste. Kým je čas ,urobme reštart a nastavme evanjelium ako úvodný a finálny bod nášho pozemského putovania.

Od vrtochov k stabilite

Hovorí sa, že mnohí populárni a vysokopostavení ľudia majú svoje vrtochy. Každý človek si musí priznať, že sa niekedy takto prejavuje. Aj deti ich majú. Napríklad, po niečom zatúžia a plačú za tým. A keď to dostanú, tak o chvíľu to zahodia. Vrtoch je prejavom nestáleho myslenia a konania.

    Aj Sväté Písmo nám takých ľudí približuje. Spomeňme si na kráľa Herodesa. Keď sa dopočul o účinkovaní Jána Krstiteľa, nemohol zostať ľahostajným. Evanjelista napísal, že "ho chcel vidieť" /Lk 9,7-9/. Ďalšou takouto postavou je hlavný mýtnik Zachej. Keď sa dopočul, že v jeho blízkosti sa bude pohybovať Ježiš, pobehol do predu a vyliezol na strom, lebo bol menšej postavy /Lk 19, 1-10/. Jeho záujem o Učiteľa z Nazareta ešte v tom momente nebol pravý. Možno ho prirovnať k vrtochu. Lenže situácia sa zmenila, keď mu Ježiš nariadil, aby zliezol, lebo sa ho chystá navštíviť. 

    Ježiš robí aj také zázraky, že mení vrtošivé správanie človeka na stabilné. Takýto prerod nemusí byť bezbolestný. Ale Boh je ten, kto pomáha pri tejto zmene v správaní. Motivuje človeka, aby natrvalo zatúžil po stabilite. Kde je stabilita, tam je zodpovednosť. Kde je zodpovednosť, tam je obeta. Kde je obeta, tam je aj únava, ale aj hlboký pokoj v duši. Ten Herodes nikdy nemal, Zachej ho časom získal.

AKO PRICHÁDZA PÁN?

 

          Ľudia, ktorí bývajú v bytovom dome, zažijú všeličo. Napríklad majú bohaté skúsenosti s tým, akým spôsobom prichádzajú obyvatelia do svojho bytu. Každý z nich má svoj rituál, spôsob, prejav. Napríklad: niektorí stúpajú rýchlo alebo pomaly po schodoch; potichu alebo hlučne; bez slov alebo s komentárom. Nemusíme takého človeka ani vidieť, ale podľa spôsobu, akým sa pohybuje, spoznáme, kto to je.

         Ako vstupuje človek – to vieme. Ale akým spôsobom vstupuje do života Ježiš Kristus? Aj evanjelium sa na to pýta a hneď aj odpovedá: „Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou.“ (Mt 13, 24 – 32)

           1.) Boh prichádza v noci a v tichu

„Keď všade vládlo hlboké ticho a noc...prešla polovicu cesty, tvoje všemohúce slovo zoskočilo z neba...“ (Múd 18, 14) Vzápätí ako keby Ježiš tejto poznámke protirečil, keď hovorí: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8) Zdôraznime tú otázku: „Nájde?“ Slovo hľadá adresáta, hľadá dušu, ktorú túži naplniť Božím pokrmom.

V každej rodine sa niekedy hrajú deti s rodičmi „na skrývačku“. Pri tejto hre sa stretá dieťa s dospelým. Dieťaťu sa treba po krátkom čase ukázať, aby malo radosť, že našlo, že to hľadanie sa mu vyplatilo.

Slovu sa treba ukázať, nie pre radosť Slova, ale pre náš úžitok. Slovu sa treba ukázať, tešiť sa z neho a snažiť sa zotrvať s ním.

2.) Boh prichádza v chudobe

Pán Ježiš sa narodil do biednych pomerov. Narodil sa v maštali, ležal v jasliach, znášal osud najväčšej možnej biedy. Paradoxné je, že v histórii ľudstva sa vždy našlo množstvo tých, ktorí ho v chudobe nasledovali a identifikovali sa s ním. Je to niečo ako zázrak, keď v dobe investičných projektov, finančných dravcov a materiálnych záujmov sa nájdu takí, ktorí si zvolia chudobu ako cestu do Božieho kráľovstva. V praxi života to predstavuje rôzne odtiene chudoby:

a)     * zažiť dno istôt,

b)    * vystačiť si s tým, čo mám,

c)     * nebyť chamtivým a neporušovať zákony.

V tejto schéme každý nájde dostatok možností, ako poslúžiť Bohu tým, že sa obmedzíme v užívaní materiálnych dobier. Teda aj táto požiadavka je blízka dnešnému človeku.

           3.) Pán Ježiš prichádza ako nositeľ zmeny

Nemáme na mysli zmenu bežného charakteru. Myslíme na zmenu existenčnú. Na takú, ktorá vychádza zvnútra. Hovoríme o zmene, ktorá postaví život do inej pozície. Ide o zmenu, ktorá sa má stať trvalou skutočnosťou. Pán Ježiš ju vyjadril na viacerých miestach slovami: „Choď a viac už nehreš!“ Ide o najpodstatnejšiu zmenu zo všetkých, ktoré môžeme v živote zažiť. Boj o takúto zmenu sa odohráva v hĺbke duše.

Pamätáte sa ešte na staré televízne prijímače? Akýkoľvek náznak poruchy sa riešil doma buchnutím rukou na prístroj – zboku alebo zhora. Keď toto nestačilo, až potom prišiel opravár, odobral kryt a riešil elektrónku v útrobách prijímača.

Aj dnes je to tak: treba ísť do hĺbky. Do hĺbky života ide iba Boh. Iba on môže urobiť takú radikálnu zmenu, ktorá už s hriechom ako trvalým javom nepočíta.

Kým príde Pán „v oblakoch“, nežime ako „v oblakoch“, t. j. mimo reality. Žime tak, že nás už Boh našiel a my sa s ním stretávame. Takýmto spôsobom komunikujme a prihovárajme sa svojmu okoliu ako tí, ktorí Ježiša už spoznali a s otvoreným srdcom očakávajú jeho druhý príchod.

 

Boh nás volá k sebe

Včera vo večerných televíznych správach priniesli výsledky súťaže: Strom roka. Slovensko je krajina. ktorá má čo ponúknuť v tejto oblasti. Víťazom sa stal buk, ktorý sa nachádza niekde v Starom Smokovci. Už dlhé roky sa oňho starajú, zostrihujú ho  a on rastie a košatie do šírky.  Má mohutné konáre, ktoré pripomínajú spletené ľudské ruky. Predstavujú akési pevné väzby, jednotu a celistvosť. Ide o peknú symboliku.

     Tento strom totiž pripomína život človeka. Aj človek, za roky strávené v pozemskom živote, si vytvorí rôzne putá, väzby s inými ľuďmi, miestami a situáciami. Prichádza však Boh a tieto pozemské väzby ruší. Niekedy naraz, rýchlo, v okamihu. Inokedy pomaly, postupne rozmotáva kĺbko napojení človeka na tento život. Prečo Boh ruší naše pozemské ukotvenie a vedie nás tam, kde to nepoznáme?

    1.,Boh chce, aby sme mu slúžili a milovali ho čistou láskou. Najprv od nás vyžaduje, aby sme tu na zemi reprezentovali jeho kráľovstvo. Ale tu, na zemi, nemôže byť naša služba a láska dokonale čistá. Je silno ovplyvnená materiálnym svetom. Až potom, keď sme mimo dosahu sveta, mu môžeme slúžiť nezištne a naša láska má dokonalé parametre. 

    Ktosi nedávno rozprával príbeh. V istej rodine sa dohodli, že občas zavedú tzv. hodinu bez napojenia. Členovia rodiny na hodinu odpoja všetky média a podľa možnosti aj spotrebiče a budú sa venovať spoločným aktivitám v rodinnom kruhu. Malo to úspech. Všetkým sa táto iniciatíva páčila. Skusia to aj inokedy. Milovať Boha čistou láskou sa dá iba mimo napojenia na svet. A  nerušene vnímať Božiu nekonečnú lásku sa dá tiež, iba mimo dosahu pozemského sveta. 

    2.,Boh chce splniť to, čo sľúbil. Chce, aby sme sa presvedčili o podstatnom rozdiele medzi časnosťou a večnosťou. Zosnulého človeka akoby volal k sebe a vyzýval ho:"Porovnaj! Presvedč sa! Skús!". Sv. Písmo charakterizuje túto situáciu slovami:"... utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť" /Rim 8,18/. 

    V súčasnosti mnohí porovnávajú spôsob vyučovania. Kvôli pandémii sa vyučuje buď dištančne alebo prezenčne, prípadne kombinovaným spôsobom. Viacerí hovoria, že nič nenahradí fyzické prostredie školy, kolektív, pedagóga...Boh nechce, aby sme si ho uctievali iba dištančne, čo sa deje počas pozemského života. Nič nenahradí prostredie svätosti, prítomnosť mnohých oslávených duší a najmä oblažujúcu prítomnosť Učiteľa, ktorý všetkých zahŕňa dobrodeniami svojej božskej náuky. 

    3.,Boh chce, aby sme sa vrátili ku koreňom. Dnes je to trend, vrátiť sa ku koreňom. Mnohí sa vracajú tam, kde sa narodili, či vyrástli. Idú tam, kde sa započala ich kariéra, kde sa začali priúčať budúcim majstrovským schopnostiam. Prípadne idú tam, kde sa zrodila ich viera v Boha. Domnievame sa,  že vtedy, na začiatku, bolo všetko akési čistejšie, jednoduchšie, nekomplikované. Od Boha sme vyšli a k nemu smerujeme naspäť. Narodenie si nepamätáme, ale opätovné smerovanie k Bohu je v našej réžii. Svoj život môžeme vedome navigovať k Bohu, lebo tam sa nachádza naša definitívna inštancia. Všetci máme v sebe Božie korene a zárodky večnosti. Ale až pri Bohu-Pánovi života a smrti, vyrastú a zarodia do plnej a definitívnej krásy.

Podstatné vieme všetci

Niektorí rodičia, alebo starí rodičia sa chvália svojimi ratolesťami. Hovorievajú:"Veď, on/a/ už vie všetko!". Nie je to síce pravda, ale týmto vyjadrením chcú poukázať na to, že dieťa sa javí ako mimoriadne bystré, aktívne, chápajúce a životaschopné. V tomto zvolaní je veľa hrdosti, radosti a optimizmu. Podľa svedectva Sulpícia Sevéra vedel sv. Martin, biskup z Tours o svojej smrti. Pravdepodobne dátum, možno aj okolnosti. My, obyčajní smrteľníci takéto poznanie nemáme. Ale o svojej smrti vieme, že raz príde. A keď toto vieme, potom vieme všetko podstatné. Biskup z Tours nás udivuje svojou vyrovnanosťou. Bol ochotný pracovať ďalej, ak to bude chcieť Boh, ale bol pripravený aj odísť do večnosti, ak ho Boh povolá. Neprikláňal sa ani na jednu ani na druhú stranu, všetko nechal na Božej vôli. Ak vieme, že pre tento svet zomrieme, tak potom vieme dôležitú vec. Tak, ako sv. Martin, aj my sa nemáme v pozemskom svete veľmi udomácňovať, ale o to viac si privykať na odchod do večnosti. Takáto vyrovnanosť ducha je u kresťana veľmi žiadúca. Pre večnosť neplatia materiálne kategórie, na ktorých silno lipneme. Pre večnosť sú smerodajnými:obeta, pokánie, služba a otvorenosť pre stretnutie s Bohom.

O cene človeka

Nedávno som sa stretol s kňazom-misionárom. Hovorili sme o misiách, o službe v týchto podmienkach a o skutočnostiach, ktoré majú pre nás exotický nádych. Rozhovoril sa aj o sobášoch. Vôbec nie je jednoduché oženiť sa. Nevestu si treba kúpiť. Svokrovi treba darovať zopár kráv. A možno dohodiť ešte nejakú tú sliepku navyše. Pre našu kultúru je to komické a nedôstojné. No, pre domorodcov v Afrike majú kravy cenu života a preto sa nevesta naceňuje v týchto jednotkách. 

    Zalistujme v Knihe proroka Daniela. Kráľ Baltazár usporiadal veľkú hostinu. Jej priebeh narušila nevysvetliteľná udalosť. Na stene paláca sa ukázali ľudské prsty, ktoré napísali známy text:Mane, tekel, ufarsin. Kráľ , veľmoži a poradcovia kráľa si nevedeli rady. Zavolali Daniela, aby nápis prečítal a vysvetlil. Kráľ mu dokonca prisľúbil odmenu:"...budeš sa obliekať do purpuru, zlatú reťaz budeš nosiť na krku a budeš tretím kniežaťom v mojom kráľovstve" /Dan 5, 1-2, 5-9, 13-17, 25-6,1-Liturgia hodín IV,s.484-5/. Cena, zdá sa, bola vysoká. Daniel však pocty odmietol a záhadu vysvetlil zadarmo. Pochopil, že  nie je všetko zlato, čo sa blyští.

    1.,Purpur. Ide o látku červenej, výraznej farby. Nosievali ju významní činitelia svetského i náboženského života. Pripomenulo mi to súčasnosť. Prostredníctvom médii sa odkrývajú mnohé biedy, prešľapy, ba aj zločiny vrcholných predstaviteľov spoločnosti. Zahaľujú sa akoby do krikľavých farieb, aby tí, ktorí zlo páchajú boli označení, viditeľní a potrestaní. V poslednom čase vyšlo u nás na povrch veľa zla. Je dobre, že tí, ktorí porušujú zákony, sa musia zodpovedať. Nie každý je však stotožnený so starou zásadou Cirkvi, že hriech treba nenávidieť, ale hriešnikovi pomôcť k obráteniu. Všetko sa zahaľuje do krikľava,aj zlé skutky, ale aj zločinec-hriešnik. Purpur je dnes v móde opäť. Netreba zabúdať na to, že vo svete je toľko biedy, že ju treba priodiať nie purpurovým plášťom, ale prikrývkou súcitu, obetavosti a služby pre tých, ktorí sa nemajú  ako revanšovať. Popri vykričaných purpurových plášťoch nezabúdajme ani na tieto...

    2.,Reťaz. Tieto insígnie nosia hodnostári, svetskí i náboženskí. Nosia ich príležitostne, väčšinou pri nejakých slávnostiach. Iba biskupi majú reťaz, ktorej súčasťou je kovový kríž. Insígnie niekedy veľmi ťažia. Po skončení slávnosti si ich osobnosti ihneď dávajú dole. Kedysi som po dlhšom čase stretol jedného z biskupov, ktorého poznám roky. Po pozdrave a mojej otázke ako sa má, ukázal na reťaz, ktorú mal na krku a zvlášť na kríž a povedal:"Pozri sa, teraz nosím na krku toto!". Nehovoril o pocte a výsade, ale o ťarche kríža, ktorú mu so sebou priniesol biskupský úrad. Preto vídame na prsiach biskupa takúto reťaz, doplnenú o podobu Ukrižovaného. Akékoľvek insígnie, ktoré človek nosí, majú znamenať to, že ide o zodpovednosť, ktorá siaha do večnosti.

    3.,Tretie miesto. A sme pri poradí. V Brazílii je najpopulárnejším športom futbal. Ak reprezentačné mužstvo nevyhrá turnaj, na ktorom sa zúčastní, je to považované za hanbu. Druhé alebo tretie miesto pre Brazílčana znamená nič. Daniel mal možnosť zaujať tretie miesto v krajine. Nie zle! On mal však záujem o prvé. Ale nie v hierarchii Baltazára. Viac si cenil výsadu pre večnosť. Pozemské rebríčky sú klamlivé a nie vždy spravodlivé. Rozhodujúca nech je pre nás hierachia Božieho kráľovstva. 

Koná Boh aj formou: z ničoho nič?

Prišiel mi na myseľ jeden bradatý vtip. Školák príde domov zo školy a hovorí: "Dostal som päťku". Otec zdvihne hlavu s otázkou:"Z čoho?" Syn odpovie:"Z ničoho nič". Niekedy máme pocit, že práve takýmto spôsobom sa dejú veci okolo nás:z ničoho nič.  

    V roku 1912 sa potopil parník Titanic. Bola to luxusná a dokonalá loď, ktorá pojala cca 2500 cestujúcich a cca 900 členov posádky. Išlo o pýchu a vrchol geniality vtedajšej techniky. Napriek tomu sa za pár hodín potopila po zrážke s ľadovcom. Čítal som, že za dôvod tragédie môže: "súhra viacerých okolností". Mne to pripadá ako-z ničoho nič...Titanic nie je jediným dielom ľudských rúk, ktoré zmizlo z povrchu zeme. Človek si myslí, že všetko dôkladne premyslí a zabezpečí, no ani to nemusí stačiť, aby dielo prežilo. 

    Pripomína mi to videnie, ktoré mal kráľ Nabuchodonozor. Mladík Daniel sa podujal na to, že mu ho vysvetlí /Dan 2, 26-47/. Kráľ videl sochu, veľkú a nádhernú. Jej zjav vzbudzoval hrôzu. Hlava sochy bola zo zlata, hruď a ramená zo striebra. Brucho a bedrá z bronzu, stehná zo železa, nohy sčasti zo železa  a sčasti z hliny. A tu, "bez prispenia ľudskej ruky", sa odtrhol kameň, zasiahol sochu do nôh a rozdrúzgal ju. Rozdrvilo sa všetko:železo, hlina, bronz, striebro a zlato. Odkiaľ sa vzal ten kameň? Stavitelia sochy s takým niečim nepočítali. Stalo sa to formou-z ničoho nič? 

    Musíme sa učiť pokore. Občas sa dávajú do pohybu také veci, ktoré človek vysvetliť nevie, ba nemá na ne nijaký vplyv. Ľudská ruka sa toho nedotkne a stanú sa...Nezabúdajme, že existuje Božia ruka. Pre človeka je neviditeľná, akoby ani neexistujúca. Ale, v pravom čase ukáže svoju silu. Nemusí ísť vždy o ľudskú tragédiu, ale ona môže napomôcť aj dobrým veciam. Nezabúdajme, že Boh aj cez tragédie chce poukázať na nejaké dobro. Zverme Božej ruke všetky svoje diela. Nenechávajme ich na náhodu. Z ničoho nič sa veci nedejú. Ani zlé, ani tie dobré...

O očkovaní

 V súvislosti s očkovaním proti covidu ponúkam niekoľko myšlienok. Rozšírili sa očkovacie tímy. Rozšírili sa o policajtov a vojakov. Tí majú dozerať na bezpečnosť zdravotníkov. Len tak "po očku" budú sledovať, či sa medzi záujemcami o očkovanie neobjavia provokatéri. A je to správne. Rozšírili sa očkovacie miestnosti. Rozšírili sa o sakrálne priestory-kostoly. Cirkev ponúkla  na očkovanie najposvätnejšie priestory. Vraví sa, že život je posvätný, lebo je to dar od Boha. Okrem toho, že ponúka sviatostné prostriedky na duchovné zdravie, podáva pomocnú ruku aj teraz, keď treba viac ako inokedy, myslieť na zdravie telesné. Len tak "po očku" budeme sledovať, či to sakrálne prenikne do človeka rovnako, ako obsah séra proti covidu. Rozšírili sa možnosti účasti na sv.omši. Sú dovolené pre očkovaných, s počtom sto ľudí. Len tak "po očku" sa ľudia na omšiach sledujú. V duchu sa pýtajú:prečo je tu tento, keď viem s určitosťou, že očkovaný nie je? Alebo opačne: prečo  sú tu očkovaní a zaberajú miesto ostatným? Takto alebo podobne prebiehajú v chrámoch tiché vnútorné monológy, ktoré počuje iba Boh. V mnohých prípadoch sú tieto otázky na mieste. Evanjelium hovorí, že sa rozšíril počet uzdravených Ježišom z Nazareta. Ide konkrétne o desať malomocných mužov, ktorých Učiteľ uzdravil na ceste medzi Samáriou a Galileou /Lk 17,11-19/. Len tak "po očku" niektorí zistili, že kvôli poďakovaniu sa unúval iba jeden z nich-pohan Samaritán. Mnohí si túto záležitosť ani nevšimli, no niektorí "po očku" videli aj tieto prvky. Popri rôznych pnutiach, hádkach a aj násilnostiach v spoločnosti, len tak "po očku" sa dá vidieť ušľachtilosť a obetavosť mnohých, ktorí nasadili život, aby zachraňovali postihnutých covidom. Kiežby nám Pán udelil túto schopnosť, aby sme, hoc aj "po očku", vnímali neutíchajúcu Božiu lásku, ktorá sa stále rozlieva v mnohých z nás.

Z minima maximum

Účastníci svetovej konferencie o životnom prostredí a klimatických zmenách v Glasgowe/nov.2021/ sa dožili prekvapenia. Aktivisti im transportovali pred okná niekoľkotonový kváder ľadovca z Grónska. Tento útvar sa bude postupne topiť, až kým úplne nezmizne. Je to symbolika. Aktivisti chcú upozorniť svetových lídrov na to, že ak budú príliš otáľať s konkrétnymi riešeniami vo vzťahu k zhoršujúcej sa klíme, náš život bude miznúť, bude sa roztápať, bude z neho postupne ubúdať, ako ubúda z prineseného ľadovca. Ide o zaujímavý a podnetný príklad. 

    Božie slovo nám pripomína, ako sa scvrkol a zminimalizoval život určitých biblických postáv. Najprv spomeňme vdovu zo Sarepty /1 Kr 17, 10-16/. Z textu vyplýva, že nemá" ani kúsok chleba, iba priehrštie múky, trocha oleja a zopár kúskov chleba". A navyše k nej prichádza Boží posol prorok Eliáš a vyzýva ju, aby z toho mála najprv pripravila chlieb preňho. V podobnej situácii sa nachádza chudobná vdova z evanjelia /Mk 12,38-44/. Božie slovo ju zachytilo vtedy, keď dávala svoj príspevok na chrám. Vhodila dve mince, čo predstavovalo jej celý majetok. Obe ženy sa ocitli v situácii, keď sa ich život scvrkol na minimum. Ľadovec ich života sa skoro úplne roztopil. Prečo to Boh dopustil a čo chce tým povedať? 

    1.,Niekedy sa stáva, že človek nútene alebo dobrovoľne zmenšuje, minimalizuje svoj životný priestor. Vždy som obdivoval starších ľudí, ktorí sa stiahli, čo sa týka bývania, do jednej, či dvoch izieb, aby umožnili rozšíriť sa svojim deťom. Hovorili takto:"My viac nepotrebujeme". Napriek tomu, že svet ich života sa zmenšil, napriek tomu objali modlitbou celý svet svojich detí, vnúčat, prípadne svet, ako taký. Čím viac stratili na fyzickom priestore, tým viac nadobudli v duši priestor pre potreby blížnych a celého sveta. Nasledovali tak príklad Pána Ježiša, ktorému sa zmenšil a vmestil životný priestor do rozmerov kríža na Kalvárii. Ale práve vtedy, ako ukrižovaný, rozpäl ruky a objal v láske a modlitbe celý svet. Čím viac nám svet z niečoho  hmotného uberá, tým viac a účinnejšie, môžeme získať pre duchovné potreby svojich blížnych. 

    2.,Človek môže minimalizovať z toho, čo si dať na seba, čo si obliecť. Čím viac minimalizujeme tieto podmienky a uspokojíme sa so štandardom, tým viac získavame možností pre čnosti. Znova je nám príkladom Ježiš. Väznitelia ho obrali o vlastné šaty a posmešne mu obliekli purpurový plášť a nasadili tŕňovú korunu. Potom ho predviedli a zvolali pred Židmi:"Hľa, človek!" /Jn 19,5/.Zbavili ho šiat, aby vynikli jeho čnosti pokory. Niekedy je potrebné pozbavovať sa určitých vecí, alebo vzťahov, aby sa nám otvorili možnosti pestovania čností. Až keď je človek od nich slobodný, stáva sa disponovaným pre vyššie veci. Táto ambícia nám mnohým chýba. Nechce sa nám veľmi ťahať v tomto svete za kratší koniec. V ničom nechceme byť pozadu, najmä nie v materiálnych veciach. Nechceme ukázať pred svetom určitú slabosť, či odstup od skutočností, ktoré pozemský svet glorifikuje. Chýba nám odvaha dôverovať Bohu, že naše tzv. straty pred svetom , vynahradí najmä duchovnými prvkami, ktoré sú cenené pre Božie kráľovstvo. 

    3.,Minimum pokrmu. Vdova zo Sarepty vyslovila nadčasovú vetu:"Keď to zjeme, môžeme umrieť". Tým naznačila, že sa práve chystá so svojim synom skonzumovať poslednú časť, beztak biedneho pokrmu. Zažila dno sociálnej biedy. Prišla do bodu, kedy nevedela, čo bude zajtra.  Keď dáme tejto myšlienke eucharistický šat, zistíme, v čom spočíva nadčasovosť jej zvolania. Keď prijímame euch., môžeme byť pripravení aj zomrieť, lebo ona predstavuje vrcholné duchovné dobro pozemského sveta. Kresťan, ktorý takto prijíma vrcholný duchovný pokrm, môže byť pripravený a tešiť sa na dokonalé stretnutie s Pánom vo večnosti. Keď ho prijmeme, môžeme v duchu adorovať jeho prítomnosť a povedať ako poďakovanie slová starca Simeona :"Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji, lebo moje oči uvideli tvoju spásu..." /Lk 2,29-30/. Na druhý svet by sme mali ísť nasýtení Pánovým pokrmom Slova a Tela. Malý kúsok hostie nás dostatočne pripraví pre celú večnosť. Iba Boh môže pripraviť takýto dokonalý scénar. 

    Z toho vyplýva, že sa netreba veľmi obávať  minimalizovania  nárokov na tento svet. Vekom zistíme, že mu nechceme patriť, a že naše túžby smerujú vyššie. Roztápajúci sa kváder ľadu v Glasgowe nech nás ešte viac utvrdí v hľadaní Božieho kráľovstva, ktoré sa nikdy nescvrkne. Tak, ako sa nemôžu umenšiť naše túžby po Bohu, ktorý je absolútnym dobrom.  

MÁŠ UŽ MIESTO?

     Zdá sa, že niektoré otázky zaznievajú počas života častejšie. Napríklad: "Máš už miesto?" Otázka sa týka absolventa školy, ktorý by sa mal zapojiť do pracovného procesu. Týka sa aj účastníkov nejakého podujatia/športového, kultúrneho, spoločenského i náboženského/. Stretnú sa tam ľudia, ktorí sa poznajú a položia si vzájomne túto otázku. 

    Takáto otázka je častá a príznačná aj pre dušičkovú atmosféru. Pri stretnutí na cintoríne si ju vymenia najmä starší ľudia. Mnohí  totiž majú pripravené hrobové miesto už za života na zemi. Je to príznačné a typické tiež pre človeka, ktorý ešte neopustil pozemské "slzavé údolie". Neustále hľadá svoje miesto a nie je si ním istý. Neustále sme čímsi vedení, aby sme si jednotlivé miesta v živote potvrdzovali.
        Atmosféra Dušičiek nás privádza k otázke, či máme miesto tam "hore" isté. Isté ho nemáme. Či sa nám to páči alebo nie, Pán Ježiš nás poúča: "Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva" /Mt 7,21/. Na druhej strane nás uisťuje, že si praje, aby sme miesto v nebi mali: "Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil" /Ez 33,11/. Túto atmosféru nám tak trochu pripomína staršia pieseň skupiny Team slovami:"...držím ti miesto, nie je to gesto.." 

    Pán teda s nami počíta, ale súvisí to aj s tým, či sme:

 1., dali Pánovi dostatok miesta v pozemskom živote, aby sa nám prihovoril;

2., či sme dali šancu blížnemu /niekedy aj druhú/, aby sa dostal do nášho ,ak nie do srdca, tak aspoň povedomia úcty;

3., či sme si dožičili dostatok pokánia, aby sme sa aspoň sporadicky ocitli na Božom výslní. 

NEMAŤ "NA HÁKU"...

      V dôsledku pretrvávajúcej pandémie museli mnohé inštitúcie urobiť prísne opatrenia. Prednedávnom som čakal pred dverami takejto ustanovizne. Bol som prvý. Medzitým už prišli ľudia prvého kontaktu a pripravovali sa na to, že otvoria načas a nebudú meškať. Vypočul som si útržky ich dialógu. Boli dvaja. Prvý, dobre naladený, optimistický. Druhý, poznačený skúsenosťami a hundrajúci. Prvý zavelil: "Tak čo, ideme na to?" Druhý obrátil k nemu frustrovanú tvár a povedal: "Aj tak ich mám všetkých na háku!". Medzitým sa počet čakajúcich rozrástol. Keď si to vypočuli, zamrvili sa. Prvý oponoval: "Vari to nebude také zlé...". Druhý nečakal dlho s odpoveďou: "Ba, veru, hej, všetkých mám na háku!". Snažil som sa ho pochopiť. Slúži už dlho. Odoláva pandémii sám, ale aj zástupom ľudí, ktorí sú na každom kroku obmedzovaní kvôli rôznym opatreniam. A pritom sme všetci naučení  slobodne sa pohybovať...

    Nezávidím nikomu, kto je dnes v pozícii prvého kontaktu a čelí polorozhnevaným a podráždeným masám. Na druhej strane je pravdou, že ešte nikdy sme nemali k dispozícii taký manévrovací priestor, ktorý by bol taký bohatý na preukázanie skutkov lásky...Upozorňuje nás na to sv. Pavol: "Bratia, nebuďte nikomu nič dlžní okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon"/Rim 13,8/. 

    Je celkom príjemné zistiť, že ešte stále je dosť ľudí, ktorí sa tejto zásady držia. Dávajú najavo, že  nás ostatných na háku nemajú. Aspoň na tom mäsiarskom určite nie...

Pár slov o nádeji.

Predstavme si situáciu, ktorá môže nastať v nemocnici. Na chodbe sa rozprávajú niekoľkí ľudia. Je to človek v bielej rovnošate-lekár a okolo neho skupina ľudí, ktorí sa prišli informovať o zdravotnom stave príbuzného. Zaznela otázka:"Má ešte nádej?". Takto alebo podobne sa môžeme pýtať aj pri iných príležitostiach. Všetci v niečo dúfame. Je dôležité, aby sme mali nádej. Toto je nádej pozemská. Sú situácie, kedy nám nestačí mať nádej iba pre tento svet. Potrebujeme hlbšiu nádej. Keď už niet nádeje pre svet pozemský, vtedy hľadáme  hlbšie. Máme nádej, že keď sa pominie svet hmotný, existuje taký, ktorý nikdy nepominie. Kto nám ho sprostredkuje? Kto nám dá nádej pre večnosť? 

    Evanjelia hovoria o tom, ako sa Mária Magdaléna vybrala k Ježišovmu hrobu. Urobila to hneď na úsvite nového týždňa, pričom niesla so sebou oleje na pomazanie Ježišovho tela. Cestou hútala kto jej odvalí od hrobu kameň, kto otvorí hrob?  Bola prekvapená, keď zistila, že kameň je už od hrobu odvalený /Mk 16, 1-8/. Prorok Ezechiel napísal:" Toto hovorí Pán Boh: Ľud môj, ja otvorím vaše hroby..."/ Ez 17,12/. Boh je ten, ktorý nám dáva nádej pre večný život. Je to práve Boží Syn, ktorý sa pre nás obetoval na kríži, on "otvorí naše hroby", t.j. otvorí brány večnosti. Ako nám to dáva najavo? 

    1.,Uvoľni miesto tomuto/Lk 14, 7-11/. Je nám jasné, že tento svet musíme opustiť a že so sebou si nič nezoberieme. Niečo však po nás zostane. Niečo tu zanecháme pre tých, ktorí ešte na čas zostávajú. Mentalita veriaceho človeka hovorí, že máme tu zanechať veľa dobrého, a to v podobe obetavosti, nezištnosti a v príklade nesenia životného kríža. Na tieto skutočnosti máme položiť dôraz, každý vo svojom prostredí života. Toto nám Boh započíta pre Božie kráľovstvo. 

    2.,"Postúp vyššie". Dá sa ísť ešte vyššie. Skupina turistov oslovila nosiča, ktorý oddychoval pri chate. Spýtali sa ho:"Ako sa dá vyjsť ešte vyššie? Kadiaľ vedie cesta, aby sme sa dostali vyššie?" Kresťana má zaujímať cesta vyššie. Pozemský svet nepredstavuje vrchol, pozemské pocty sú iba tieňom toho, čo je odmenou vo večnosti. Cesta vyššie vedie cez postoj služby, pokory a neustálej sebareflexie pred Bohom.

    3.,Menenie miesta. "Uvoľni miesto" a "Postúp vyššie", to sú výrazy, ktoré vyjadrujú nestálosť pozemskej hierarchie hodnôt. Nemusí to znamenať dehonestáciu, ak sa  niekedy ocitneme v spodnej časti krivky pozemskej spokojnosti a musíme zniesť údel pokory. Boh nás popresúva tak, aby sme sa ocitli v rôznych situáciách, nie vždy jednoduchých a na pocit príjemných. Nerobí to však tak, aby tieto situácie mali devastačný dopad. Koná tak, aby sme sa naučili vkladať doňho väčšie nádeje ako do istôt tohto sveta. 

    Súčasné obdobie Dušičiek nás utvrdzuje v nádeji na večný život. Boh znova prehovoril a potvrdil, že hrob je síce záverečná inštancia pre telo, ale duša má nesmierny rozlet. Pre Ježišovo zmŕtvychvstanie máme nádej, že naši zosnulí v Kristovi nájdu trvalý pokoj a zadosťučinenie.