O odhodlaní.

V bežnej praxi života používame výraz-vyhrnúť si rukávy. Môžeme to pochopiť doslovne. Ideme vykonávať určitú činnosť a aby sme si nezašpinili oblečenie s dlhým rukávom, tak si rukávy vyhrnieme na úroveň lakťov. Ale môžeme to chápať aj obrazne. Výraz-vyhrnúť si rukávy znamená odhodlanie ducha človeka pre nejakú činnosť. Aj za tú cenu, že si  rukávy odevu naozaj zašpiníme. Nedávno som čítal úvahu na aktuálnu tému očkovania. Autor napísal, že ten, kto sa odhodlal dať sa zaočkovať, si musí vyhrnúť rukávy. V skutočnosti i v prenesenom slova zmysle. Cez košeľu sa zaočkovať nedá a bez vnútorného odhodlania sa to realizuje tiež ťažko. 

    Evanjelium zachytilo zbor apoštolov pri stolovaní /Jn 13, 21-38/. Svätopisec zachytil Ježišovu poznámku, ktorú adresoval Judášovi:"Čo chceš urobiť, urob čo najskôr". Judáš vedel, že Ježiš vie...Títo dvaja sa hneď pochopili, lebo Pán mal na mysli Judášovu zradu. A Judáš pochopil, že Ježiš o tomto zámere vedel. Ostatní apoštoli zmysel dialógu nepochopili, len hádali o čom bola reč. Ježiš povzbudil Judáša, aby si "vyhrnul rukávy" a konal rýchlo. Muselo sa naplniť, čo bolo v Božích plánoch. Vetu nášho Učiteľa by sme mohli použiť aj pre dobré veci, nielen pre zradu.

    Pod zorným uhlom Ježišovho tajomstva umučenia, smrti a zmŕtvychvstania sa máme rozhodovať pre dokonalejší život. V mysli nám možno víria rôzne podnety, ktoré by sme chceli priniesť ako obetu. Prílišným oddiaľovaním by mohli stratiť na presvedčivosti, ba až úplne zaniknúť. Ježiš nás povzbudzuje:"Čo dobré chceš urobiť, urob čo najskôr a neodkladaj na potom...". Sú sviatky Pánovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Vyhrňme si rukávy a konajme, aby sa medzi našu dobrú myšlienku a skutok, nevklínilo niečo, čo by nám prekazilo konať požehnané skutky. 

Vstúpiť s Ježišom do Jeruzalema.

Väčšina ľudí používa pri vzájomnej komunikácii spojenie slov, ktoré označujeme ako : barličky. Občas sa ocitnú v úzkych. Nechcú priamo klamať, tak radšej použijú tzv. milosrdnú lož. Vyššie menované zvraty používajú v takejto podobe:"...ak by si niečo potreboval...,ozvem sa niekedy...,niekedy sa u tebe zastavím.., urobím všetko, čo je v mojich silách..." atď. Už dopredu vedia, že z toho, čo sľubujú, nič konkrétne nevzíde, ale zopár alibistických fráz nemôže byť na škodu...

    Teraz si predstavme priamočiarosť Božieho Syna, ktorý vstupuje do Jeruzalema,aby trpel.  Jeho presvedčenie dostatočne vyjadruje modlitba dňa pri liturgii Kvetnej nedele. Hovorí sa tam, že Ježiš sa pokoril, prijal prirodzenosť človeka a trpel za naše hriechy. Ako je vzdialená táto prax od našich výhovoriek, klamstiev, poloprávd a vyhnutiu sa zodpovednosti?! Čo nám treba robiť, aby sme sa aspoň trochu priblížili k tomuto Ježišovmu postoju služobníka Božieho kráľovstva? 

    1,Potrebujeme hľadať pravú sladkosť. Pred nedávnom uviedli v správach zaujímavú informáciu. Podľa nej, výrobky označené ako sladké, nemajú rovnaký pomer sladkosti. Inými slovami:niektoré rovnaké výrobky z viacerých krajín, nechutia rovnako sladko. Viacmenej ide o záležitosť tých, ktorí riešia technologické skutočnosti. Nám ide o duchovný rozmer. Áno, teraz na prahu Veľkého týždňa uvažujeme o tom, ako tých "sladkých" vecí užívať menej. Ale ide aj o to, aby sme v niektorých aktivitách "sladkosť" objavili. Nejde o sladkosť, ktorú by sme mali zachytiť na jazyku, či v žalúdku. Tých má byť teraz poskromnejšie. Myslíme na sladkosť, ktorá vyvoláva spokojnosť vo svedomí, lebo súvisí so skutkami obety a pokánia. Ide o iný druh sladkosti. Taký, ktorý spočíva v nádeji, že sme Bohom milovaní a že naša cesta za ním je istou cestou k spáse. Naučme sa vychutnávať tú inú sladkosť. Menej takú, ktorá je telesne kalorická a človeka skôr za večným cieľom spomaľuje. 

    2,Potrebujeme oživiť staré,dobré a osvedčené gestá s obsahom. Potrebujeme ich znova rozhýbať. Presne tak, ako človek, ktorý absolvoval operačný zákrok zameraný na pohybový systém. Po zákroku mu lekári odporúčajú, aby "sa rozhýbal". Pred časom mi ktosi ukázal na internete istú zaujímavosť. Na stránke sa nachádzali portréty  osobností, a to z rôznych období. Medzi nimi boli politici, vodcovia, umelci, vedci a pod. Mali spoločné jedno-boli už po smrti/Napoleón, sv. Václav, Mona Lisa, Chopin a iní/. Odborníci tieto známe, ale strnulé tváre , rozhýbali. Využili veľké možnosti grafiky dizajnu a oživili, rozhýbali ich mimiku. Postavy náhle ožili a urobili očami, alebo celou tvárou niekoľko pohybov, žmurkli a usmiali sa, či pokrútili hlavou.Potrebujeme oživiť staré dobré gestá a činnosti, na ktoré sme zabudli a ktoré sú už možno v našom ponímaní dávno mŕtve. Bolo by užitočné, keby sme znova zložili ruky k modlitbe a ešte predtým sa odhodlali k prežehnaniu. Rovnako užitočné by bolo, keby sme častejšie, aj mimo liturgiu, vyznali svoju hriešnosť skutočným bitím sa do pŕs, podľa vzoru mýtnika v chráme/Lk 18,13/. Osožné je aj gesto pokusu o zmierenie , a ktoré spočíva v napriahnutej pravici voči niekomu, s kým sme si nepodali ruky už veľmi dávno. Nezabudnime ani na úkon pokory pred Bohom a kľaknime na kolená, aby sme mohli autenticky oplakať svoje hriechy. Rozhýbajme najprv dušu a tá nás povedie k telesným skutkom, zameraným na prehlbenie viery. 

    3,Potrebujeme, aby v nás pohasli niektoré svetlá. Svetlá v človeku, by mali byť autentické, a nie umelé. Umelé robia veľa šarapaty. Nedávno sme si pripomenuli Hodinu zeme. Bola zameraná na to, aby sa v určenú hodinu vypli umelé osvetlenia rôznych dominánt-budov, ktoré svietia aj celú noc. Umelé svetlá negatívne vplývajú na človeka, ovplyvňujú jeho nočný odpočinok a ubližujú aj prírode všeobecne. Môže to byť len dobré, ak ich niekedy vypneme. "Vypnime" niektoré dominanty svojho štýlu života. Nebolo by od veci, aby sme ich vypli nastálo. Často si potrpíme na niektoré priority, úkony, gestá a činnosti, a ani nebadáme, ako nimi ubližujeme svojmu okoliu. Porozmýšľajme nad tým, či niekomu svojimi postojmi neubližujeme, či ho neobmedzujeme, či nepestujeme mocenský kult voči tým, ktorí sú slabší a nedokážu sa brániť, či nespôsobujeme, že kvôli našim atakom, nemôžu v noci zaspať. ... Ak pristúpime k tejto činnosti zodpovedne, bude v našom živote menej umelého svetla falošnej dokonalosti a viac priestoru pre Svetlo, ktoré prišlo na svet, aby vykúpilo celý svet. 

Ježišov vstup do Jeruzalema

 

         Silným fenoménom pre každého Američana je Yellowstonský národný park. Vnikol koncom 19. storočia. Evidujeme v ňom tzv. geotermálny bod. Ide o ojedinelý úkaz. Uprostred treskúcej zimy vyviera na určitom mieste zo zeme gejzír horúcej lávy. Vytvára pri tom rôzne útvary. Kombinácia mrazu a horúcej lávy je nevšedný prírodný úkaz.

         Kvetná nedeľa nás vovádza do Veľkého týždňa a je pre každého veriaceho veľkým tajomstvom. Spočíva v tom, že do mrazu života, ktorý ešte nepoznal Mesiáša, vstupuje horúca láva milosti v podobe Učiteľa z Nazareta. Je to on, ktorý prináša vykúpenie. Toto tajomné stretnutie hriešneho a mrazivého sveta s teplom Božej vykupiteľskej lásky nám poodhaľuje niektoré javy súčasného sveta. Ktoré sú to?

1.)                        Dnešný svet je zbulvarizovaný.
Základom tohto slova je bulvár. Mnohým z nás taký dôverne známy. Dokonca viac ako Sv. písmo. Sme svedkami javu, podľa ktorého všetko, čo je seriózne a hodnotné, je sprevádzané bulvárom. Čokoľvek si chceme prečítať alebo pozrieť, hneď je nám ponúkaný bulvárny príspevok. Je to falošný pokrm. Podobá sa to situácii, v ktorej si chceme vychutnať nejaký výhľad v prírode, ale do oka nám vojde smietka a z výhľadu už nemáme taký pôžitok. Čisté oko požaduje čisté prostredie. Len tak môžeme mať zmyslový pôžitok a hlavne hlboký a duchovný úžitok. Zmysly očisťované pokáním majú zatúžiť nie po bulvárnych projektoch, ktoré sú síce lákavé, ale plytké. Majú zatúžiť po čistých, nepoškvrnených líniách Sv. písma. Ním sa naše oko čistí a zároveň sa cezeň naša duša sýti pravým hodnotným pokrmom. Takýto pohľad z výšky Božieho slova je užitočnejší ako pohľad z plytčiny bulváru.

 

2.)                        Dnešný svet je zbyrokratizovaný.
Spoločnosť síce hovorí, že proti byrokracii koná, ale bežný človek má pocit, že sa do nej ešte viac zamotáva. Pavučina byrokracie býva nepríjemná.
Pred niekoľkými dňami sme v správach verejnoprávnej televízie počuli, že sa vytvorila tzv. „cesta pacienta“. O čo ide? Cesta pacienta je vlastne manuál, ktorý presne definuje človeku chorému na COVID 19, ako sa má zorientovať v spleti zákazov, odporúčaní a výstrah. Dnes sa treba v džungli virtuálneho sveta preklikávať a dúfať, že budeme mať šťastie pri domáhaní sa svojho cieľa: niekde sa prihlásiť a dúfať, že budeme prijatí vážne a s úctou, lebo ak nie sme prijímaní s úctou, tak tu ide len o byrokraciu. Tá môže byť oficiálna (formuláre, tlačivá, čakacie lehoty) alebo neoficiálna (odmietavý postoj).

Utrpenie Pána Ježiša nám pripomína, že cesta alebo púť človeka zo stavu „hriešnik“ k statusu „kajúcnik“ nemá byť byrokratizovaná. Táto línia má „svietiť“ „online“. Má byť zreteľná a vyznačená tak, ako je zreteľný a vyznačený pohľad na Ježišov kríž a na jeho umučenie. Trasa „hriešnik – kajúcnik“ má mať výrazné miesto v živote tých, ktorí uverili v Krista.

3.)                        Dnešný svet je zradikalizovaný.
Základom tohto slova je „radikál“. Za radikála sa považuje človek, ktorý hľadá rýchle, krajné a žiaľ aj devastačné riešenia. Prejavuje sa tým, že vstáva od stola dialógu a chopí sa zbrane. V Markových pašiách čítame o komsi, kto pri Ježišovom zatknutí vytiahol meč a odťal ucho sluhovi veľkňaza. Pán Ježiš odmieta takéto zradikalizované postoje.

Ten, kto vedie dialóg s Bohom, chopenie sa zbrane nie je preňho správnym riešením. Podľa Ježišových myšlienok je legitímna iba jedna forma radikálneho konania. Súvisí s odmietnutím hriechu. Hriešne návyky nemáme odkladať a archivovať v zákutiach svojej duše, ale radikálne sa ich máme zbaviť. Môžeme to prirovnať k známej situácii zo života. Z času na čas sa potrebujeme zbaviť starých a nepoužívaných vecí. Niektorí to riešia tak, že ich len presunú do inej skrine. Iní ale zoberú plastové vrece a všetko nepotrebné vyhodia. Takýto postoj voči hriechu je správny a len taký nám prinesie úľavu a harmóniu v duši.

 

         Napriek všetkým týmto javom gejzír lávy Pánovej milosti vytryskol pred 2000 rokmi aj pre dnešok. Teplo Pánovej milosti budú cítiť ľudia do konca čias. Ani mrazivé okolnosti tendencií života bez Boha túto lávu neuhasia. Snažme sa byť za každých okolností dôstojnými reprezentantmi tohto Ježišovho víťazstva nad hriechom.

Džungľa versus civilizácia.

 Mnohí sme, nie raz, videli film Misia/1986/. Film má skvelé herecké obsadenie a nádhernú Morriconeho hudbu. Získal rôzne ocenenia. Prináša pútavý príbeh o jezuitskej misii v Južnej Amerike. Na pozadí príbehu sa ukazujú mocenské ambície Španielska a Portugalska. Pápež posiela svojho legáta, aby situáciu prešetril a rozhodol. Kardinál je nadšený atmosférou v misii. Je uchvátený,tým, keď vidí, aké majú domorodci talenty a ako presvedčivo prijali evanjelium. Napriek tomu rozhoduje tak, že jezuiti majú odísť a domorodci sa majú vrátiť naspäť do džungle, kde sa stanú ľahkou korisťou otrokárov. I rehoľníci i domorodci sa vzoprú a volia radšej smrť, ako návrat do džungle.

            V evanjeliu u sv. Jána čítame Ježišove slová:“...ja hovorím svetu to, čo som počul od neho/Otca/“ /Jn 8,26/. Boh hovorí. To je podstatné. Svet má možnosť počuť Božie slovo. Ježiš je sprostredkovateľ Otcových myšlienok. Bez nich by bol svet prázdny a hluchý. Koho sa dotkla civilizácia evanjelia, ten už nevolí návrat do džungle. Džungľa je svet blúdenia, nástrah a nebezpečenstva. Kto by sa chcel tam vrátiť, keď už spoznal život v slobode Božích detí?! Skúsili to Izraeliti, keď sa im putovanie z otroctva zdalo únavné. Sťažovali sa Mojžišovi:“ Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme umreli na púšti? Niet chleba, niet vody! A tento biedny pokrm sa nám už protiví“/ Nm 21,4-9/.

            Boh nás volá k slobode. On nás vyviedol z džungle hriechu. Urobil to vtedy, keď za nás na kríži vylial svoju krv. Nebanujme za jarmom hriechu, keď sme nadobudli výhody Božieho kráľovstva. Ak sa vrátime svojim životom do džungle hriechu, staneme sa korisťou Zlého. Ak zostaneme s Kristom, on nás ochráni pred zlom a dožičí nám slasti civilzácie lásky.

Časy hrdinov

 

Boli časy, keď sme ako mladí obdivovali americké filmy. Ich hlavnou myšlienkou bola tzv. záchrana sveta. Vždy sa našiel hlavný hrdina alebo niekoľko jednotlivcov, ktorí odvrátili nejakú hrozbu. Niekedy zachránili mesto, krajinu, ba dokonca celý svet. Dnes na to spomíname s miernou iróniou a nadhľadom. Ježiš Kristus prišiel ako Záchranca, prišiel, aby vykúpil všetkých ľudí. V Liste Hebrejom čítame, že sa stal:“...pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ /Hebr 5,9/. On prichádza ako Záchranca celého sveta. Ako na to reagujú ľudia? Prijímajú ho ako hrdinu z amerických filmov? On takým nechce byť. Nemá k dispozícii zbrane, ani iné prostriedky násilia. Jeho prostriedkami spásy sú:utrpenie, kríž, smrť a zmŕtvychvstanie. Ježiš nikdy nebude na spôsob filmových hrdinov. Aký je postoj ľudí voči Božej ponuke spásy? 1,Niektorí sa pred ním uzavrú do svojho sveta. Takými boli najmä poprední Židia, farizeji a zákonníci. Nemali záujem, aby sa bližšie zoznámili s Ježišovou náukou. Vytýka im to jeden z nich, Nikodém, keď hovorí:“Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil čo urobil?“ /Jn 7, 52-3/. Vo svete existujú ľudia, ktorí žijú v pralesoch. Nedotklo sa ich nič z našej civilizácie a ani o nej nič nevedia. Sú chránení pred vonkajším svetom. Čítal som o tom článok, ktorý začínal slovami:“Tu zastal predhistorický čas. Vôbec sa nepohol“. Aj farizejom zastal čas. Vôbec sa nepohli, keď odmietli Ježišovu náuku. Každý zastane na mieste, ak odmietne Ježiša. Civilizácia lásky sa ho vôbec nedotkne v plnej miere, k akej ho Pán pozýva. 2, Iní si síce strážia svoj svet, ale pootvorili okno na znak akejsi otvorenosti voči náuke evanjelia. Príkladom takéhoto postoja je Nikodém. Prišiel na to, že stará náuka je neudržateľná, lebo evanjelium predstavuje plnosť dokonalosti na ceste k spáse. Pred niekoľkými dňami sa objavila v správach informácia, podľa ktorej sú obyvatelia Islandu v strehu. Asi kilometer pod povrchom zeme prebiehajú v ich krajine zvláštne procesy. Bublá tam horúca láva, ktorá si hľadá cestu na povrch.Ľudia sa údajne znepokojení, lebo nevedia, cez ktorý pozemský otvor sa dostane von a spôsobí škody. Takýchto otvorov je na Islande mnoho.  Nikdy nevieme, cez ktoré otvorené okienko života sa k nám môže dostať Pánova milosť. Sú takí, ktorí sa toho obávajú, aby nemuseli meniť štýl života. Boh hľadá naše pootvorené okienka, aby sa dostal do srdca. Niekedy je to vedomie viny, bolesť, utrpenie. Inokedy moment nevydareného podujatia, sklamanie zo vzťahov a pod. V pôstnom období pootvorme okno svojej duše, aby Pánovo slovo preniklo do útrob mysle a ovplyvnilo konanie. Božia milosť akoby „bublala“ pod povrchom a naznačovala, že je určená pre človeka, aby spoznal svojho Spasiteľa. 3,Niektorí ľudia otvorili Bohu vstup do svojho sveta. Otvorili akoby vchodové dvere naplno. Urobili to bez obáv, vedomí si rizík a dôsledkov. Medzi prvými uvádzame  napr.Zacheja, ktorý zanechal mýtnicu a prijal Učiteľa ako hosťa. Ide najmä o kajúcnikov, ktorí oplakali svoje hriechy. Na portáli Postoj som čítal zaujímavý článok, ktorej autorkou je p. Eva Čobejová. Píše, že v posledných dňoch sa výraz-kajúcnik , sprofanizoval a vyprázdnil. V médiach sa používa vo vzťahu k ľuďom, ktorí sú teraz vyšetrovaní za rôzne zločiny. Tí, ktorí sa rozhodli s políciou spolupracovať, dostali titul-kajúcnik. Škoda, lebo so skutočným pokáním nemusia mať nič spoločné. Súhlasím s autorkou článku, že kajúcnik je človek, ktorý v horkých slzách oplakáva svoje zlé skutky. Ktovie koľkí z medializovaných kajúcnikov  tieto podmienky splňajú? Skutočný kajúcnik otvorí dvere Bohu naplno. Otvorí ich dokorán, lebo už chce žiť iba podľa Božích zásad. Snažme si zaslúžiť si status kajúcnika. Ide o dôstojné pomenovanie človeka, ktorí síce blúdil, no teraz sa teší, že je opäť v Božej priazni.

K úcte sv. Jozefa.

 

Životné prostredie okolo nás sa mení. Vedci nás upozorňujú na niektoré negatívne javy, ktoré sa ukazujú v prírode. Napríklad proces otepľovania Zeme. Teplota Zeme stúpa, topia sa ľadovce, dvíha sa hladina morí a tento fakt môže zmeniť životnú situáciu ľudí aj zvierat. Nedávno uverejnili správu, podľa ktorej sa zistilo, že nočná obloha už nie je taká tmavá, ako predtým. Jednoducho povedané, v noci už nie je taká tma, akoby sa patrilo. Je to výsledok trvalého pôsobenia umelého osvetlenia, ktoré má negatívny vplyv na zdravie človeka, na jeho psychiku. Určite by sme mohli v tomto výpočte pokračovať ďalej. Človek cíti, že teraz nie je ako bolo, že všade okolo sa dejú určité zmeny, ktoré môžu zmeniť spôsob jeho života. Svätý Jozef cítil, že okolo neho sa niečo deje. Hneď potom, ako si zaumienil,že pannna z Nazareta Mária sa stane jeho manželkou, začali sa diať okolo neho zvláštne veci. Zistil,že jeho život sa bude vyvíjať inak,ako do teraz.Život sa mu od základu zmenil. Apoštolská Penitenciaria nedávno organizovala kurz pre spovedníkov. Sv. Otec František v homílii, pri sv. omši účastníkom kurzu zdôraznil myšlienku, ktorá bola primeraná osobnosti ženícha Panny Márie. Povedal, že človek sa má 1,oddať Božej láske, 2,má sa nechať pod jej vplyvom zmeniť a 3, má na prejav Božej lásky primerane odpovedať. Ako sa to prejavilo v živote Jozefa, pestúna Božieho Syna? 1,Oddať sa Božej láske. Jozef sa venoval Božiemu plánu spásy naplno. Jeho osobné plány a ambície ustúpili. Uvedomil si, že to, čo chce od neho Boh teraz, je vrcholom jeho života. Tejto myšlienke podriadil všetko. Ak sa človek neoddá Božej láske, tak sa oddá svetu a môže to mať fatálne dôsledky pre jeho život. Ak sa oddá svetu, svet si z neho urobí otroka, neslobodného človeka. Urobí si z neho akéhosi obetného baránka, prostredníctvom ktorého bude vnášať do sveta odpor voči Bohu. Na druhej strane, kto sa oddá Ježišovi Kristovi, ktorý je najnevinnejší Boží Baránok, stane sa slobodným človekom a bude od neho dostávať blahodarný pokrm Slova a Tela. Oddanie sa Bohu znamená žiť v slobode a požívať dobrá, ktoré nás privedú do večnosti. 2,Je potrebné, aby sme sa v blízkosti Božej lásky vnútorne premenili. Rôzni jednotlivci, ale aj spoločenstvá hovoria, že chcú zmeniť svet. Hovoria, že je potrebné zmeniť celé okolie, ale nepovedia, že prvým krokom k zmene k lepšiemu, je zmena seba samého. Je zlé, ak si je človek tak sebaistý, že nevidí dôvod na približovanie sa k ideálu, ktorý nachádza v Kristovi. Jozef musel zmeniť spôsob uvažovania. Naučil sa Božiemu vedeniu, naučil sa započúvať do Božieho hlasu a nebrať ho na ľahkú váhu. Jeho život sa zmenil a on duchovne vyrástol. Rastie ten človek, ktorý sa chce meniť podľa vzoru evanjelia. Ani si neuvedomuje ako duchovne silnie a vyzrieva pre Boží plán spásy. 3,Premenený človek má odpovedať na Božiu lásku, ktorá ho premieňa. Jeho život má korešpondovať s Pánovou láskou. Jozef oddane miloval Máriu, svoju manželku a Ježiša, ktorého mu odovzdal Otec do opatery. Jozefova výchovná láska bola výsledkom odpovede na to, že Boh v jeho živote konal veľké diela. Po slávnych ľuďoch zostáva korešpodencia. Tá sa skúma, aby sa zistilo, aký bol ten významný človek. Korešpondovať znamená odovzdávať si správy, informácie a tajomstvá,odovzdávať ich a prijímať. Niet vznešenejšej korešpodencie, ako komunikovať s Bohom. Odpoveď na Božiu lásku sa má prejaviť najmä v komunikácii so svetom. Raz po nás zostanú spôsoby vzájomnej interakcie so svetom. Boh bude skúmať, či bola pre nás východiskovým bodom láska, ktorú nás on sám naučil. Východiskovým i konečným bodom nášho života a pôsobenia má byťtá láska, ktorú sme okúsili od Pána. Je to láska odpúšťajúca, pokorná, trpiaca, ale aj odvážna, taká, ktorá chce bojovať proti zvrhlostiam doby, teda proti hriechu. 

Čo môže spôsobiť neprítomnosť autority?

 Predstavme si situáciu z bežného života. Matka je doma s tromi deťmi. Zrazu zazvoní telefón a ona musí odísť niečo vybaviť. Najstaršie dieťa má už šesť-sedem rokov. Matka si ho zoberie bokom a povie:"Ja musím na chvíľu odísť. Ty si už veľký, daj pozor na svojoch súrodencov, kým sa nevrátim". Ani s tým, však, nemusí byť spokojná. Zavolá ešte susedke a povie, aby na deti dohliadla. Chce mať čo najväčšiu istotu, že všetko bude tak, ako má byť. V knihe Exodus čítame o tom, ako Mojžiš komunikuje s Bohom na Sinaji. Je dlho preč/štyridsať dní a štyridsať nocí/. Nemá koho by poslal, či je všetko v poriadku. Napokon, prečo by to robil, keď v tábore sú aj iné autority, ktoré by mali zabezpečiť poriadok/Áron/. Nestalo sa tak. Počas Mojžišovej neprítomnosti sa v tábore strhla vzbura. Pán na to Mojžiša upozorňuje a posiela ho domov, aby znovunastolil poriadok/Ex 32,7-14/.1, Židovský vodca sa dozvedá, že jeho súkmeňovci sa skazili. Prakticky to znamená, že zanechali dobro a nechali sa opantať zlom. Keď človek objaví dobro, hovoríme, že sa ním nechal preniknúť. Na druhej strane, keď ho premôže zlo, hovoríme, že sa ním nechal opantať. Dobro človeka preniká, zlo ho opantáva. Židia sa dostali do ošiaľu slobody, opantalo ich zlo. Len čo Mojžiš zatvoril za sebou dvere a odišiel k Pánovi, prepukli v tábore vášne falošnej predstavy slobody. Je zle, keď nemá človek autoritu, ktorá by ho viedla istou cestou. Preto, vzhliadame na Ježiša, ako na exkluzívneho vodcu, aby nás doviedol k brehom večnosti. Stáva sa aj to, že keďnejaká ľudská  autorita odíde k Pánovi/navždy/, ostatní, pozostalí, zostanú zmätení a často zanechajú cestu spásy. 2,Mojžiš a jeho ľud predstavujú názorný príklad. Židia počas Ježišovej neprítomnosti odbočili z cesty. Odbočiť, môže znamenať-zblúdiť. Ľudia konajú takto vo vedomí, že hľadajú tzv. vlastnú cestu. Povedia, že chcú ísť vlastnou cestou. Dá sa to, keď myslíme na nejakú odbornosť,alebo samostatné bývanie atď. Ale, keď máme na zreteli spásu, tam nemožno improvizovať a blúdiť mimo cesty evanjelia. Blúdiaci vo viere narobí starosti sebe, ale aj iným, ktorí sa modlia za jeho návrat. A návrat je väčšinou dlhodobou záležitosťou a žiada si svoje obete.3, Kniha Exodus hovorí, že Židia si urobili liate teľa. Správnu ideu Boha zamenili za modlu, t.j. za svoju predstavu Boha. Táto tendencia sa nesie dejinamu ľudstva až po dnes. Skutočný Boh, akoby ľuďom nevyhovoval. Chcú Boha svojich chúťok a často zvrhlých predstáv. Liate teľa bolo zo zlata. Áron nariadil, aby si vzbúrenci "postŕhali zlaté náušnice" a z nich dal urobiť modlu/Ex 32, 1-20/. Poprední židovskí predstavotelia zas mali vo zvyku postŕhať zo seba šaty. Urobil tak veľkňaz pri procese s Ježišom/ Mk 14,63/. Dal tak všetkým na javo, že sú svedkami najvyššieho stupňa rúhania, lebo Ježiš vyznal svoje božstvo verejne. Stŕhnutie náušníc bolo predpokladom pre modloslužbu a rituálne roztŕhnutie šiat predstavovalo zasa prázdne gesto horlivosti za čistotu viery. To, čo bolo potrebné urobiť v prvom rade, bolo "stŕhnutie" hriechov.  Prorok Joel naznačuje dôležitosť tohto úkonu. Pripomína, aby si ľudia "roztrhli srdcia a nie rúcha"/Joel 2,12/. Ten, kto strhne, odstráni hriechy, očisťuje svoj duchovný zrak a Kristus sa stáva preňho všetkým. 

Ťažkosti s dosiahnutím cieľa.

 Pred nejakým časom som sa rozprával s človekom, ktorý sa po rokoch zmieril s bratom. Nešlo to ľahko. Priznal sa, že dom, v ktorom brat býval, obišiel možno stokrát. Obchádzal ho do okola a nie a nie nájsť odvahu zazvoniť, pozdraviť a nadviazať rozhovor. Až po dlhom čase sa mu to nakoniec podarilo. Výsledok bol nad očakávanie. Bratia sa zmierili. Mám ešte jednu, podobnú skúsenosť. Raz k nám zazvonil istý pán, aby vybavil  administratívne záležitosti. Keď odchádzal, ukázal na kostol a povedal:"Ani si neviete predstaviť, akú mám ťažkosťotvoriť dvere a vojsť". Povedal som mu, že kvôli korone sa to ani nedá. On pokrútil hlavou a povedal, že toto nemal na mysli. Naznačil, že už dlho obchádza kostoly na okolí, dávno pred pandémiu, a nenašiel odvahu vstúpiť. Po rokoch duchovnej abstinencie nie je jednoduché len tak vojsť do vnútra. Cíti, že po prežitých rokoch potrebuje znova, raz a navždy, získať prax sviatostnej milosti. Iný príklad zo života. Istý pán raz ukázal na kostol a povedal, že kedysi, keď ešte športoval, na tomto mieste bol cieľ pretekov. Kostol vtedy ešte nestál. Na tom mieste, kde teraz stojí chrám, bol cieľ bežeckých pretekov. A poznamenal, že ani teraz sa nič nezmenilo. Stojí tu teraz kostol a oltár je presne tam ,kde on kedysi pretrhával cieľovú pásku. Toto miesto zostalo jeho cieľom a ambíciou. Hľadá po rokoch cestu do kostola a k sviatostnému životu. Židia putovali dlhé roky, kým došli do cieľa, do svojej vlasti. Do zasľúbenej zeme mohli vojsť iba premenení ľudia. Niektorí museli zomrieť, iní sa narodiť.  Boh naznačil, že do cieľa sa dostanú iba noví ľudia. Noví vnútorne. Často skúšame niečo dosiahnúť. Túžime po dokonalosti z pozície čností. Urobíme aj nejaké tie kroky. Chýba im však istota a stálosť. Nebýva zriedkavosťou, že sa cieľa zľakneme a ustúpime, poľavíme. Nezabudnime, že musíme byť vnútorne premenení. V tomto čase nemôžeme byť svedkami sviatostného premenenia pri sv. omši ako aktívni účastníci. No pokúsme sa o svoje osobné premenenie. Bude mať charakter svedectva pre naše okolie. Iba premenení ľudia dokážu zabojovať o svoje ciele-časné, ale najmä o ten večný.

Čakáreň.

 Čakáreň. Čo sa nám vybaví pri tomto slove? Najmä miestnosť, ktorá predchádza vstupu do miestnosti, v ktorej ordinuje lekár. Čakáreň môže byť miestnosť ponurého ticha, alebo tichej debaty, prípadne aj hlasitého komentovania diania v živote. Kto sa nachádza v čakárni, má vysoký stupeň istoty, že mu bude poslúžené, že jeho záležitosť vybavia. Ale, nemusí to byť pravidlom. Sú situácie, kedy čakáreň opúšťame bez toho, žeby sme sa dostali do atmosféry vyšetrenia. V posledných dňoch sa stretávame u nás s týmto pojmom. Začína byť preferovaný. Čakáreň je virtuálny priestor, v ktorom sa nachádzajú prihlásení kandidáti na očkovanie proti covidu. Vláda garantuje/ak tá súčasná, ešte niečo také dokáže/, že tí, ktorí sú v čakárni prihlásení, neodídu na prázdno. Že budú priebežne pozývaní na konkrétne miesto a hodinu, aby dostali svoj podiel očkovacej látky. Evanjelium hovorí o rybníku pri Ovčej bráne, ktorý sa volal Betsata/Jn 5,1-3, 5-16/. Mal liečivé účinky. Nečudo, že priľahlé priestory boli vždy maximálne obsadené chorými ľuďmi. Pán Ježiš zameriava svoj pohľad na jedného z nich, ktorý bol chorý tridsaťosem rokov. Dlho sa usiloval o miesto v liečivej vode, ale vždy mu v tom zabránili isté okolnosti typu:nemám človeka...iný ma predíde atď. Bolo to tam asi dosť kruté. Chýbala tam, povedané dnešnou rečou, infraštruktúra, medzičlánok medzi umiestnením v jednom z piatich stĺporadí a uvedením do víriacej sa vody, ktorá mohla priniesť úľavu, ba až uzdravenie. Chábala tam "čakáreň" t.j. miesto, ktoré by garantovalo kandidátom, že sú v poradí a že nebudú vo svojej požiadavke ignorovaní. Nemohlo by sa tak stať, že by hrdina z evanjelia čakal na zákrok dlhých tridsaťosem rokov...V blízkosti nášho života je tiež čakáreň. V nej sa nachádzajú ľudia, ktorí už istý čas čakajú od nás nejakú službu, nejaké dielo, či aktivitu. Pôstne obdobie je obdobím otvárania čakární...Myslíme skôr tých virtuálnych, aj keď ani tie skutočné nemôžeme odpisovať. Možno tam čaká niekto kvôli zmiereniu, či odpusteniu, prípadne na to, že mu vrátime nejakú dlžobu, či už hmotnú alebo ľudskú, na ktorú sme v zhone života /ne/vedome pozabudli. 

Ježiš-náš život.

 Pri istej príležitosti vystúpil jeden pán s prednáškou. Bol považovaný za naslovovzatého odborníka v danej oblasti. Asi po polhodine sa jeden z poslucháčov naklonil k susedovi a potichu mu položil rečnícku otázku:"Neviete, ako to súvisí so životom?" Naznačil, že obsah prednášky sa mu nepáči a že nie je v súlade s témou. My, kresťania dávame do súvisu život s Ježišom Kristom. Presvedčil sa o tom kráľovský úradník, ktorý Ježiša vyhľadal v súvoslosti so zlým zdravotným stavom svojho syna/Jn 4, 43-54/. Dostalo sa mu vypočutia, ale aj vyslyšania. Učiteľ ho poslal domov so slovami:"Choď, tvoj syn žije!". Spomeňme ešte jeden dôležitý biblický príbeh.  Týka sa dobrodružného a následného kajúceho správania mladého muža. Vzal svoj podiel dedičstva a utekal do sveta užívať si. Keď sa dostal na mizinu, kajúcne sa vrátil/Lk 15,11-32/. Otec, ktorý syna- kajúcnika privítal, konštatoval:"...lebo, tento...bol mŕtvy a ožil...".  Sv. Pavol nás učí, že :"Boh bohatý na milosrdenstvo....oživil nás s Kristom..."/Ef 2,4/. V súvislosti s pôstnym obdobím sa nám predstavujú dva pojmy: živiť a oživiť. Živiť znamená dlhodobo sa o niekoho starať. Týka sa to stránky telesnej aj duchovnej. Nie nadarmo pri speve pápežskej hymny vyznávame:Živ, Bože Otca svätého....Rovnako pri liturgii sv.omše často vyznávame, že Pán nás živý svojim Slovom a Telom. Duša človeka potrebuje pravidelnú starostlivosťa opateru. V súvislosti s chorým človekom hovoríme, že potrebuje pravidelnú opateru. Vráťme sa k takémuto postoju voči svojej duši. Preukáže nám výborné služby. Nezanedbávajme možnosti zušľachťovania daru, ktorý sme od Stvoriteľa dostali a ktorý je nesmrteľný. Počúvajme ju, lebo má svoje požiadavky a potreby. Nič materiálne nechce. To, čo je určené k nesmrteľnosti, nepotrebuje materiálnu záťaž. Potrebuje duchovný pokrm, ktorý jej máme umožniť a sprístupniť. Tým sa aj sami vychovávame a duchovne dorastáme na úroveň večného života. Pojem-oživiť znamená prebudiť k životu to, čo je akoby duchovne mŕtve. Tu sa musí ísť do hĺbky. Pred časom som sledoval dokument venovaný archeologickým prácam v starobylom meste Petra. Mesto postavili Nabatejci. A postavili ho tak dôkladne a dômyselne, že aj po dvoch tisícročiach nám to vyráža dych. Archeológ konštatoval, že keď prišli prvýkrát robiť prieskum, všade vôkol bol iba piesok, iba niekde trčalo z neho pár kameňov. Keď však odkryli určitú vstvu dún, ukázali sa im stavebné skvosty, ktoré teraz odhaľujú svoje tajomstvá a vôbec históriu. Duša potrebuje uživenie podobného charakteru. Potrebujeme poznať  a odhaliťhistóriu svojej duchovnej biedy. Odkryť ju tak, aby sme objavili inú históriu-históriu milujúcej a odpúšťajúcej Božej lásky. A to je možné len vtedy, keď sa dáme na cestu pokánia. 

Vyzdvihnutie.

V dnešnej dobe sa často používa výraz-vyzdvihnutie zásielky. Ľudia dostanú avízo, že napríklad na pošte majú zásielku a majú si ju v stanovenom čase vyzdvihnúť. Alebo sú aj iné miesta, kde na nich čaká niečo, čo si objednali, nejaký tovar. Vyzdvihnúť si môžu rodičia svoje dieťa v škôlke alebo čokoľvek iné, čo nás niekde čaká a my o to máme záujem. V tomto zmysle slovo "vyzdvihnúť" znamená prevziať niečo z dočasnej úschovy niekoho iného. V evanjeliu u sv. Jána čítame slová, ktoré povedal Pán Ježiš Nikodémovi:"Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život"/Jn 3,14/. Aké významy môžeme dať tomuto výrazu? Božie slovo nám chce oznámiť, že u Pána máme "zásielku"v podobe spásy a že si ju svojim životom máme zaslúžiť a aj vyzdvihnúť. Ježiš nám ju prichystal na základe svojho tajomstva umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Aké sú teda významy slova "vyzdvihnúť"? 1,Vyzdvihnúť niekoho, znamené pochváliť ho. Niekedy sa nám pritrafí situácia, kedy sa nachádzame kdesi vonku pri ohníku alebo doma pri kozube a niečo nám spadne do ohňa. Oheň nie je mohutný a tak sa pokúšame túto vec vytiahnúť z páliacej pahreby. Nie je to jednoduchá operácia. Napokon sa nám to podarí. Trocha sme sa síce popálili, ale stálo to za to. Vec je opäť v našich rukách, aj keď mierne poškodená. Vyzdvihnúť niekoho, čiže pochváliť by sa mohlo stať témou pôstneho obdobia. Vyzdvihnúť človeka môže niekedy pripomínať vyberanie spadnutej veci z pahreby. Môže to páliť a spôsobiť určité nepohodlie.  Možno nie sme zvyknutí niekoho pochváliť vo všeobecnosti, prípadne, robí nám problém pochváliť konkrétneho človeka, hoci by si to zaslúžil. Pokúsme sa prekonať akúsi hrdosť a vyjadriť úctu a vďaku niekomu, koho sme vedome alebo nevedome zaznávali. Vytiahnime z páliacej pahreby našej pýchy ono krásne gesto pokory, ktorá musí sprevádzať ocenenie a pochvalu nášho blížneho. 2,Vyzdvihnúť niečo môže znamenať zviditeľniť. Vo svete prebiehajú rôzne výstavy. Niektoré sú fixné, iné mobilné. Vystavujú sa napríklad šperky, či korunovačné kráľovské klenoty. Ale svojich obdivovateľov majú aj rôzne historické kúsky, ktoré veľa hovoria o dávnej minulosti. Ľudia tieto výstavy navštívia, pokochajú sa v nich, nadchnú sa, ale to je všetko. Tieto vzácne predmety nemôžu vlastniť, ani si ich odniesť na chvíľku domov. Musí im stačiť fakt, že na krátky čas nasýtili svoje zmysly. V pôstnej dobe sa do žiarivejšieho svetla dostáva Sväté Písmo. Nevystavujeme ho len akoby na obdiv, na spôsob vzácnych historických exponátov. To by bolo málo. Treba nám ho vyzdvihnúť tak, aby sa nám dostalo do srdca. Nestačí, keď sa nám oči pokochajú nádherným obalom Biblie alebo dokonalou tlačou, či vkusnými ilustráciami. Duša, duša človeka má oplývať spokojnosťou. Ona sa má nasýtiť. Tento šperk môžeme mať k dispozícii natrvalo. On nie je niekde za sklom, kde by sa dal iba obdivovať. Môžeme po ňom kedykoľvek siahnuť a odlomiť malý kúsok a užiť ho ako liek. A tak to môžeme robiť až do smrti. Sväté Písmo-tento Božský klenot nás korunuje t.j. pripraví pre Božie kráľovstvo. 3,Ďalší význam slova vyzdvihnúť môže spočívať vo výraze-povýšiť. Vždy, keď sa modlíme za blahorečenie nejakého Božieho sluhu/p.b. Vojtaššáka/, používame pri tom výraz:povýš na oltár svojho služobníka...Ale netýka sa to len káuz procesu beatifikácie. My môžeme a máme povýšiť na oltár svoj každodenný život. V ňom zažívame aj chvíle náročné, v ktorých siahame až na dno svojich síl. Čo robíme vtedy? Kladieme ich na oltár pri slávení najsvätejšej obety, alebo sa obmedzíme iba na kritizovanie a hundranie? My, ktorí sme uverili a zároveň pochopili význam oltára v kostole a v živote, máme veľkú výhodu. Môžeme naň položiť všetko, čo nás omína a zraňuje.  Robíme to preto, lebo právom veríme, že naše dobré úsilie Boh prijme ako obetu. Mnohí z vás, ktorí teraz nemôžete byť v kostole z dôvodu zákazu, sa snažíte aspoň cez sklo dovidieť na oltár. Vidíte ho prázdny a bez kňaza. Aj túto skutočnosť pozdvihnime, aspoň v mysli, na oltár. A to preto, aby neostal nedostupný pre milosti, ktoré sú potrebné pre získanie Božieho života vo večnosti. 

Bublina.

 Sláva vyniesla mnohých ľudí na vrchol popularity. O niektorých ľuďoch sa svet dozvedel z večera na ráno. Stali sa slávni. Nie všetci, však, dokázali slávu uniesť. Zmenila ich. Mnohých negatívne. Tak, ako vysoko vybehli po schodoch popularity, tak rýchlo klesli a doslova zhoreli. Prestali na sebe pracovať, začali vymetať podniky, prepadli závislostiam, zriunovali sa finančne, morálne, ľudsky...Nad niektorými slávnymi bdejú napr. príbuzní alebo rôzni tútori, ktorí sú pre tých populárnych rešpektovanými autoritami. Vytvárajú pre nich tzv. bublinu/termím zľudovel v prostredí pandémie/. Pod pojmom bublina si predstavujeme také prostredie, ktoré môže istých ľudí ochrániť pred nejakým zlom,fyzickým,duševným alebo duchovným. V Knihe Exodus sa píše o komunikácii Boha s Mojžišom/Ex 33,7-12, 18-23/. Ich vzťah nadobudol taký dôverný charakter, že Boh chcel ukázať vodcovi židovského národa svoju slávu. A aby tento jav Mojžišovi neublížil, Boh pripravil preňho "bublinu" t. j. ochranu. Povedal:"Keď bude prechádzať moja sláva, postavím ťa  do skalnej trhliny a budem ťa kryť svojou pravicou, kým neprejdem. Potom odtiahnem svoju ruku a uvidíš ma zozadu, ale moju tvár vidieť nemôžeš". Išlo o dostatočné a účinné spôsoby, aby Pánova sláva nespôsobila Mojžišovi traumu. Ako pozemšťan, ešte nebol diponovaný na stretnutie takého veľkého formátu s Bohom a zároveň konfrontovaný s jeho slávou. Aj evanjelium nám prináša podobnú situáciu. Tá nastala vtedy, keď Pán Ježiš zobral zo sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty/Mk 9, 2-10/. Apoštoli tam zažili nevídané veci:Ježišovo premenenie a počuli jeho vetu, podľa ktorej vstane z mŕtvych, jeho konverzáciu s Mojžišom a Eliášom a počuli pamätné slová nebeského Otca. Svätopisec uviedol, že ich pri tom zahalil oblak. Boh sa aj tu postaral o "bublinu" pre apoštolov, ktorá ich chránila, veď aj tak ničomu nerozumeli. Boh si svojich chráni. Nielen pred zlom, ale aj pred Božou slávou, ktorá by mohla nám pútnikom do večnosti, ešte ublížiť. Prežívame pôstne obdobie. Viac, ako inokedy sa chráňme zlého. Vytvorme si takú bublinu, ktorá nám umožní čerpať materiálne dobrá iba v obmedzenom režime/veľa nám toho neumožňuje ani súčasný lockdown/. Pred Božou slávou sa však neschovávajme, pred hriechom a pokušením áno. Život podľa evanjelia je našou ozdobou a Božou slávou. Toto znesieme a neublíži nám to. 

Umlčať hriech, nie Boha.

 Zo svojich kňazských skúseností viem, že po tom, čo ľudia zlyhajú, alebo sa im niečo nepodarí, zvyknú zvaliť vinu na Boha. A ak nie naňho tak potom na Cirkev určite. Iste, nie je to reakcia všetkých ľudí, ale mnohých áno.  Svoju frustráciu a sklamanie, či bolesť pretavia do učitej formy dehonestácie a odstupu od Boha. Boh, je podľa nich ten, ktorý nesie za všetko zodpovednosť. A ľudia mu chcú dať "pocítiť" ako veľmi ich sklamal alebo oklamal. Názorný príklad máme v knihe Exodus /32, 1-20/. Podľa posvätných textov sa Mojžiš vracal z hory Sinaj. Niesol kamenné tabule Desatora, ktoré mu odovzdal Boh. Medzitým, jeho súkmeňovci, keďže bol dlho preč, si urobili liatu modlu a klaňali sa jej. Aká bola reakcia starého židovského vodcu, keď to uvidel?  Kamenné tabule  hodil  o zem tak, že sa rozbili na úpätí vrchu. Až potom nechal zničiť uliate teľa. Mojžiš v návale hnevu sa najprv "vyvŕšil na Bohu" tak, že zničil jeho dielo. Jeho reakcia bola typická- ľudská: najprv raniť Boha a až potom, po opadnutí návale vášne likvidovať zlo. Škoda, že to my, ľudia nerobíme inak. Najprv by sme mali likvidovať zlo-hriech. S takým odhodlaním a nasadením, s akým ničíme Božie dielo v sebe i okolo, by sme mali ničiť hriech. Potom nám ani nenapadne, že by sme chceli urážať Boha. Práve naopak. Uvedomíme si, že hriech zdoláme len s jeho pomocou. Môžeme sa  iba stotožniť so slovami mysliteľa, ktoré oslovujú veriacich v pôstnom čase cez portál KBS:"Nie je možné, aby nám Boh poskytol šťastie a pokoj mimo seba samého, lebo tam sa nenachádza. Nič také neexistuje"/Clive Staples Lewis/. A šťastie je najmä život bez hriechu. Kde panuje on, tam hriechu niet.

Keby som vedel....

Stretli sa po rokoch. Bývalí spolužiaci. Boli traja. Tesne predtým, ako si sadli ku grilu, zaparkovali na parkovisku svojich štvorkolesových tátošov. Muži mali už svoje postavenie. Automobily na parkovisku boli toho svedectvom. Nič priemerné, iba vyššia trieda. Zrazu prišiel štvrtý spolužiak. Meškal, preto zaparkoval ako posledný z nich. Spolužiaci ho sledovali a s posmešnými pokrikmi reagovali na jeho auto, ktoré bolo nižšej kubatúry. Akosi medzi nich nezapasoval, nebol im roveň. No, pri stole ho privítali a prinútili ho, aby počúval ich chvastavé reči. Grilovačka bolo v plnom prúde, keď jeden z nich skríkol, lebo sa dosť škaredo porezal. Bežné ošetrenie nestačilo, bol potrebný zákrok chirurga. Jediný, kto bol ochotný reagovať a odviesť ho na pohotovosť bol spolužiak so slabším autom. Aký paradox...! Ostatní sa k činu nemali. Keď ide o zdravie alebo o život, aj obyčajné auto má cenu zlata. Ten porezaný si v duchu povedal:keby som vedel, čo sa stane, nebol by som sa posmieval z auta, ktoré mi zachráni život...Náman bol veliteľ vojska sýrskeho kráľa. Bol malomocný. Prorok Elizeis mu odkázal, aby sa sedem ráz okúpal v rieke Jordán a ozdravie /2 Kr 5, 1-15/. Náman najprv izraelskou riekou pohŕdol:" Nie sú rieky Damasku Abana a Farfar lepšie než všetky rieky Izraela? Nemôžem sa v nich okúpať a očistiť? ". No, keď na naliehanie sluhov ,predsa len urobil podľa pokynu proroka, okamžite bol uzdravený. Možno si vtedy povedal: keby som bol vedel....Na svete je dosť ľudí, ktorým by prospelo pokánie a najmä sviatosť pokánia. Zdráhajú sa. Nechcú na svojom živote meniť nič. Lebo úprimné pokánie "tlačí" človeka k zmene života. Tí však, ktorí prelomili veto svojej pohodlnosti a predpojatosti a sviatosť pokánia prijali, povedali si: keby sme boli vedeli, že nám to prinesie takúto slobodu, konali by sme už skôr...Pôstne obdobie nás pozýva, aby sme neotáľali a konali. Je dosť skutočností, v ktorých otáľame. Začnime už teraz a neoľutujeme. 

Vplyv chrámu na život.

 História ľudstva pamätá mnohé chrámy. V mnohých sa uctievali bôžikovia a realizovali sa pohanské kulty, ale mnohé viedli ľudí k pravému Bohu. Čo z nich zostalo? Niektoré už neexistujú, lebo ich vyhladili vojny, prírodné živly alebo sa do nich zahryzol zub času. Iné, resp. časti z nich nachádzajú vedci pod zemou. Zostali z nich iba základy, lebo možno v minulosti  vyhoreli do tla. Ďalšie chrámy evidujeme už iba ako ruiny. Iba z ďaleka a s veľkou dávkou obrazotvornosti pripomínajú svoju zašlú slávu. Všeobecne sa vie, že Židia boli veľmi hrdí na jeruzalemský chrám. Zdalo sa im čudné, že Ježiš z Nazareta ich presviedča, aby svoj chrám zbúrali a že on ho za tri dni postaví /Jn 2,13-25/. Vieme z histórie, že Boh neušetril ani túto pýchu židovskej zbožnosti. Ani veľké sakrálne stavby nedokázali vzdorovať deštruktívnej činnosti a boli zničené. Nezostal z nich kameň na kameni. Prečo je to tak? Preto, lebo Boh si pripravoval chrám v človekovi. Chrám, aj keď je to posvätné miesto, stále je to stavba z kameňa. A človek je určený pre večný život. Uisťuje nás o tom Apoštol národov, ktorý píše:"Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? /1 Kor 3,16/. Ako nás Boh formuje v Boží chrám? 1,Každý kultivovaný a zbožný človek vie, že v chráme sa nemôže správať ledabolo. Vie, že sa nemôže správať, ako keby bol na ulici, na estráde alebo na politických zasadaniach. Každý má vedieť, že chrám je vyňatý z bežného, profánneho používania a že vyžaduje od človeka iný spôsob prežívania. Kresťan má rovnako vedieť, že je vyňatý z profánneho štýlu života, že jeho život má byť zameraný na Boha. V pôstnom období si preverme svoje zameranie života. Znova sa rozhodnime zanechať profánne a plytké správanie za odhodlanie nasledovať Ježiša Krista. Vodiči vedia, že na cestách si majú dať pozor na spomaľovače/retardéry/. Človek musí na frekventovaných úsekoch spomaliť. Aj keď pomalšie, ale do cieľa dôjde. Viera v Boha je ako spomaľovač. Vedie nás k tomu, aby sme boli pomalí do pomsty, násilia, akéhokoľvek hriechu. Pri niektorých športoch stiahnu po istom čase z trate najpomalších pretekárov, aby nezavadzali. Keď svet zistí, že sme príliš pomalí do hriechu, vymaže nás zo svojej listiny favoritov. Dá nám na javo, že sme preňho nič. Ale Boh sa nás  ujme a povie nám, že sme preňho všetko a že Boží Syn za nás zomrel ako posledný zločinec. 2,Boží chrám vytiahne človeka z biedy. Mnohí ľudia potvrdia, že tam sa naučili správnym životným postojom. Chrám ich vytiahol z veľkej duchovnej biedy. Istý človek uviazol autom v záveji snehu. Dlho čakal, kým niekto nepôjde okolo a nepomôže mu. Potom sa objavil autobus. Viezol pútnikov zo zahraničnej púte. Autobus zastal, ľudia vyšli von a vytiahli auto na cestu. Pán zostal ešte chvíľu v aute. Nemohol sa spamätať z toho, ako povedal neskoršie, že ho zachránili veriaci ľudia. Sám sa totiž považoval za nepriateľa Cirkvi a neverca. Nezostal však pri tom. Toto bol moment začiatku jeho obrátenia. Pútnici mu poskytli dobrý podnet. Chrám býva podnetom pre duchovne biednych, aby sa dostali naspäť k plnohodnotnému duchovnému životu. 3, Ten, kto navštevuje chrám, jeho život nadobúda zvláštnu hodnotu. V istej lokalite objavili archeológovia množstvo kovových mincí. Pre bežného človeka a neodborníka ide len o hrsť drobných plieškov, ktoré môžu ignorovať. Pre odborníkov ide o vzácny nález. V priebeho krátkej doby rozdelia mince na obyčajné a vzácne. Odstránia hlinu a nečistotu a už vedia o nich rozprávať. Ten, kto komunikuje s Bohom v chráme, jeho život sa stáva vzácnym. Už to nie je balast, ale jeho život nadobúda prvok vzácnosti. Taký človek odstránil zo svojho života hrubú nečistotu a usiluje sa zbavovať aj drobných nečistôt. Jeho život takto zažiari. Stáva sa milým Bohu a on začína Boha milovať nadovšetko. Svet takých ľudí potrebuje. Toto tajomné spojenie sa spečaťuje najmä v chráme. Kto chce vplývať na svet, má navštevovať chrám. Potom sa jeho vnútorného chrámu nedotkne ani zub času, ani iná nepriaznivá okolnosť.

Učasť na Pánovom kalichu.

Cirkev disponuje mnohými relikviami. Sú to drobné čiastočky z kostí, zo šiat, či predmetov, ktoré súvisia s príslušným svätcom. K dispozícii má nové, zo súčasnosti, ale hrdí sa aj staršími, ktoré siahajú až do čias prvých kresťanov. Pred nedávnom som sledoval dokumentárny film, ktorý hovoril o výskume istej profesorky zo Španielska. Tá sa vyjadrila, že objavila autentický kalich, ktorý Ježiš  údajne používal pri Poslednej večeri. Popísala celý postup výskumu s tým, že je presvedčená, že táto vzácna relikvia sa nachádza kdesi v jednej z katedrál v Španielsku.  Ak by to bola pravda, išlo by o prevratnú skutočnosť nesmiernej hodnoty. Matúšovo evanjelium hovorí o stretnutí Pána Ježiša s rodinou Zebedejovcov/Mt 20,17-28/. Pán sa ich pýta, či môžu piť z toho istého kalicha, z ktorého bude piť on. V tomto prípade nemá na mysli konkrétny predmet-kalich, ktorý bude používať pri Poslednej večeri. Pod pojmom kalich myslí údel, poslanie, účasť na spásonosnej činnosti. Keď odchádza človek z tohto sveta, Boh bude skúmať, či dokázal "piť z jeho kalicha". T. j. či prijal Ježišov údel a jeho program za svoj,či sa snažil žiťautentický život kresťana. Čo to znamená v praxi "piť z Pánovho kalicha"? 1,Stolovanie. Stolovať s niekým, znamená najprv si prisadnúť a v jeho prítomnosti si zajesť alebo vypiť pohár vína. Boh si praje, aby sme toto konali, aby sme si prisadli a bez náhlenia stolovali s ním a prijali jeho pokrm Slova. Kto prijme Božie slovo do srdca, ten tak ľahko nevstane a neodíde. Slovo ho zamestná, zaujme jeho myseľ a prebudí túžbu byť s Pánom naveky. Boh si nás cez svoje slovo zaviaže a ukáže hodnotu života podľa jeho predstáv. Popracujme najmä teraz, v pôstnej dobe, aby nás Pánovo slovo zaujalo natoľko, žeby sme nabrali odvahu žiť aj v drobnostiach podľa jeho Božskej predlohy. 2,Piť z Pánovho kalicha znamená byť otvorený aj pre cestu kríža a utrpenia. Bežne sa stáva, že vyjadríme sklamanie nad niečím, čo nás v tomto živote zarmútilo. A jeho toho dosť. Aj napriek ideálom, o ktoré bojujeme, sa u nás nedostaví plnohodnotná spokojnosť s atmosférou pozemského života. Boh nám chce naznačiť, že ak dúfame v nebeskú vlasť, ktorá je absolútne dokonalá, tak potom tú pozemskú máme chápať, len ako cestu. Tým, že si pozemskú cestu absolutizujeme, dočkáme sa mnohých sklamaní. Aj napriek tomu však musíme prejsť a absolvovať pozemskú púť podľa Ježišovho príkladu, keď kráčal na Kalváriu. K absolútnym a dokonalým hodnotám nevedie iná cesta, len cesta urpenia, kríža a obety. Toto sú vrcholné momenty nášho pozemského putovania. 3,Pri stolovaní s Pánom máme dať na javo, že on je pre nás všetkým. V dnešnej dobe sa chceme správať úsporne. Dnes je módne mať pracovný obed alebo večeru. Chválime sa, ža tak dosiahneme tri v jednom:vybavíme úradné veci, najeme sa a ušetríme čas na niečo iné. Spoluobedujúci môže mať dojem, že nie sme preňho prioritou, lebo od nás uteká k inej aktivite, ktorú považuje za dôležitejšiu, ako sme my. My, kresťania máme svedčiť o tom, že Boh je pre nás všetko, že nechceme na ňom ušetriť čas tak, že od neho utekáme k niekomu dôležitejšiemu. Od Boha sa nemá utekať, odchádza sa od iného k Bohu.  Ľudia, ktorí to dokážu sú pre nás veľkým svedectvom viery. Sú schopní zriekať sa mnohých skutočností, len aby zostali s Bohom. Kto odchádza z tohto sveta,  niečo opúšťa , aby získal všetko navždy. Dočasné a obmedzené stolovanie s Pánom zamení za večné a dokonalé prebývanie.

Čo príde zhora?

 Svetový pohár v alpskom lyžovaní sa presunie do Jasnej na Slovensku. Organizátori sa vyjadrili, že trate sú už  pripravené. Podľa informácii, z dýz snehovej techniky pustili pramienky vody do spodnej vrstvy trate. Tým položili základ a teraz, podľa ich slov, budú čakať na to, čo príde zhora...Mysleli na to, čo prinesie najbližšie počasie. Jednoducho povedané, ten základ je daný, a to, čo príde z oblohy už ovplyvniť nedokážu. Židia putovali štyridsať rokov po púšti. Položili dobrý základ, lebo splnili Božie pokyny. Vydali sa z Egypta na pochod do Zasľúbenej zeme a  čakali, čo príde zhora. Zhora, na prekvapenie všetkých, prileteli prepelice a manna.../Ex 16,1-18/. Dary vhodné pre pútnikov. Nijaký exkluzívny pokrm, ale primeraný situácii, v ktorej sa židovský národ nachádzal. Museli sa ho ujať rýchlo a spracovať ho, lebo prepelice mohli odletieť a srieň-mannu mohli ľahko udupať. Ak sme sa vnútorne nastavili na pôstne obdobie tak, že nám pomôže v diele pokánia, položili sme dobrý základ. Teraz môžeme očakávať dary zhora, od Pána...Nemusí ísť o exkluzívne veci, ale o nejaké jednoduché, adekvátne prepeličiemu pokrmu pre Židov na púšti...Nepohrdnime nimi, lebo môžeme ľahko o ne prísť. Môžu kamsi odletieť, ani nezbadáme ako a môže sa stať, že ich pošliapeme, pohrdnúc ich údajnou nízkou hodnotou. Dnes viac, ako inokedy ďakujme za dary pôstu, Oni nás chcú pripraviť pre dary nehynúce, ktoré nás očakávajú v Božej sláve.