Boj ako protiváha záhaľčivosti.

 Sme rôzni ľudia. Niektorí sa vyznačujú tým,že musia neustále s niekým zápasiť. Majú to v sebe. Nepoznajú čo to je kľud v duši a stále hľadajú protivníkov. Inými sa už asi nestanú. Celý život budú bojovať a keď nejaké víťazstvo dosiahnu,nájdu si ďalší dôvod na súperenie. Dejiny Izraela nám hovoria,že vyvolený národ musel často zvádzať boje. Na obzore bol vždy nejaký nepriateľ. Aj kráľ Dávid sa určite niektorých zúčastnil. Raz sa mu však jeho neúčasť v boji stala osudnou/2 Sam 11,1-17/. Kým jeho muži bojovali,on sa záhaľčivo prechádzal po streche svojho domu. Zbadal Betsabe,Uriášovu manželku a zatúžil po nej. Keď počala,umiestnil jej manžela na najťažšie miesto bojiska,kde zahynul. Spáchal ťažký hriech.Nebojoval,oddal sa záhaľčivosti. Záhaľka často splodí hriech. Stalo sa to aj v prípade kráľa Dávida. Niekedy sa čudujeme,že musíme v živote znášať ťažké boje v duchovnom slova zmysle. Boh nám nedopraje pokoja. Vie,prečo to robí. My,nie. Robí to aj preto,lebo nás pozná dôkladne. Vie,že sme náklonní pre istú formu záhaľky a boj nám znemožňuje myslieť na zbytočné veci a hlúposti. Ide o boj,ktorý je spásonosný. Možno práve v tom spočíva Božia taktika-viesť nás cestami,ktoré sú dosť nepríjemné,ale užitočné pre spásu.

Rast v tichosti.

Pred rokmi som sa zúčastnil,spolu s viacerými ľuďmi,exkurzie v jednom pivovare. Chceli sa nám pochváliť najnovšou linkou,ktorú práve nainštalovali a spustili. Naozaj,boli sme svedkami veľkolepého divadla. Linka fungovala perfektne. Popri nej sa motalo iba zopár jednotlivcov. Ktosi sa spýtal,či tam musí byť aj tých zopár ľudí. Vedúci pracovník,ktorý mal smenu a linku na starosti,nás odviedol pár metrov ďalej a namiesto dlhých rečí ukázal na kopu fliaš v jednom mieste. Vypadli z linky. Nech je technológia akokoľvek dokonalá,nie je všemohúca. Je potrebný stále nejaký ten človek,ktorý musí zasiahnuť a linku očistiť a spriechodniť. Málokedy sa stane,že zasahovať nemusí. Predpokladám,že ľudia,ktorí vykonávajú isté profesie,sú radi,keď nemusia do procesu zasahovať. Napríklad:policajti,vojaci,hasiči alebo učitelia,ktorí nemuseli odpovedajúceho študenta prerušovať a klásť doplňujúce otázky. Väčšina z nich je rada,keď môže konštatovať-nemuseli sme do diania zasahovať. Po prečítaní Ježišovho podobenstva o procese rastu semena v zemi/Mk 4,26-34/,získame dojem,že človek je pri tejto dobre fungujúcej "linke" zbytočný. Semeno sa vzmáha,klíči,rastie a človek nastúpi,až keď príde čas žatvy,lebo musí "priložiť kosák". Boh si riadi svoje procesy. Aj keď sa nám niekedy zdá,že si niektoré veci nevšíma,že ich necháva na samospád a necháva im živelný priebeh. Pri iných skutočnostiach máme pocit,že sa isté procesy vôbec nehýbu. Kde je Boh vtedy? Naozaj nič nerastie v našom prostredí? Nerastie  dieťa,či vnúča v rodine? Nedonesie aj dobrú známku zo školy? Nevidíme,že niekto v nejakej veci zobral zodpovednosť do vlastných rúk a začal konať dielo,ktorému sa predtým nikto nevenoval? Dnes,zajtra sa zamerajme na to,či vidíme v našom prostredí známky rastu dobra,poctivosti,zodpovednosti,aj keď by mali byť zastúpené v mikroskopickom množstve. A to hlavne u seba. Boh chce riadiť aj náš rast pre Božie kráľovstvo. Dovolíme mu to alebo skôr brzdíme najdokonalejšiu linku sveta-proces,ktorý pripravuje človeka pre večnosť?

Deň zasväteného života II.

Pred niekoľkými dňami havaroval v USA vrtuľník Sikorsky S-76. V jeho troskách našli o.i. aj mŕtve telo Kobe Bryanta. Ide o jedného z najlepších basketbalistov všetkých čias. Mal iba štyridsaťjeden rokov. Spolu s ním zahynula aj jeho dcérka Gianna a ešte iní spolucestujúci. Vrtuľník lietal v hmlistom počasí,za nízkej viditeľnosti. Odborníci zistili,že stroj nemal inštalovaný softvér TAWS. Je to zariadenie,ktoré signalizuje,že vrtuľník sa dostal do nebezpečnej vzdialenosti k zemi a núti pilota,aby konal tak,žeby sa vrtuľník  znova dostal do bezpečnej výšky od zeme. Čo nám pripomína Deň zasväteného života? Napríklad to,že Boh poveril isté osoby,aby skrze svoje povolanie odovzdali svetu memento,že nie je dobre,keď človek vyznáva iba hodnoty prízemné. Prítomnosť duchovného povolania vo svete je akoby prvok TAWS vo vrtuľníku. Signalizuje všetkým,že pre bližšie spojenie s Bohom,sa musíme trocha "odlepiť" od zeme t.j. zanechať iba materialistické zmýšľanie a pohliadnuť viac "hore" t.j. začať žiť viac podľa nebeských pravidiel. Dokonalými protagonistami Bohu zasväteného života sú apoštoli. Nechávajú nám príklad životného smerovania. 1,Apoštoli,s Ježišom na palube loďky,odrazili od brehu/Mk 3,7-12/. Najprv ide o praktickú záležitosť. Ľudí bolo veľa,tlačili sa na Ježiša a tak Učiteľ rozhodol,že treba od brehu na loďke poodraziť. Druhý motív/určite nie v hierarchii dôležitosti/ spočíva v tom,že zasvätené osoby nemajú byť príliš viazané na "bezpečné" brehy pozemského života. V tomto prípade predstavuje breh bezpečnosť a zázemie a more slobodu,široké možnosti konania,ale aj veľké riziká. Zasvätený veru musí odraziť od brehu istôt a vydať sa do služby,ktorá nebude vyhovovať podmienkam pozemského pohodlia. Už len preto,že evanjelium narúša akúkoľvek pohodlnosť človeka a núti ho uvažovať a konať v  intencii Božieho kráľovstva. Odraziť od brehu znamená vystaviť svoj život počudovaniu , posmechu a zneváženiu zo strany tých,ktorí zostávajú na pevnine,ktorá im zabezpečuje /ne/primeraný komfort. Dnes je práve toto pre mnohých mladých ľudí hlavným problémom-nájsť odvahu a odraziť sa od štandardných a zaužívaných pomerov. Svoj život vložiť do jedinej možnej istoty-do Pánovej prozreteľnosti. Tu sa stretávame s ďalším neuralgickým bodom povolania- je dôležité poznávať Pána od detstva,aby potom nebol pre nás strašiakom,ale milovaným Učiteľom,ktorý jediný má slová večného života.Ak rastieme popri ňom od detstva,potom ho ľahšie objavíme na ceste hľadania povolania. 2,Paradoxne,v evanjeliu sa nachádzajú scény,ktoré hovoria o tom,že sa apoštoli správali opačne. Ponáhľali sa z mora na breh. K tomuto kroku ich prinútil vodný živel/Mk 4,35-41/. Služba tých,ktorí sa Bohu zasvätili evanjeliovými sľubmi,je väčšinou zameraná na ľudí a ich potreby. Preto musia otočiť kormidlo a hľadať ľudí aj na pevnine. Nenájdu tam vždy celistvé osobnosti,ale aj zranených ľudí. Takých,ktorých pevnina neuspokojila a nedala im zmysel a plnosť života. A to napriek tomu,že majú plné žalúdky,špajzy,garáže a bankové kontá. Duchovné osoby sa snažia opraviť pokazené ľudské životy. Či už konkrétnou službou,alebo modlitbou. Priam z duše im hovorí umelec-ikonopisec,ktorý píše o svojej práci na stránkach Katolíckych novín/KN 5/2020 s.21/. Zastáva názor,že každý človek sa podobá poškodenej ikone,ktorú treba opraviť. A dodáva:"Keď nám niekto daruje ikonu,ktorá je poškodená časom,ľudskou nenávisťou alebo rôznymi udalosťami,zaobchádzame s ňou jemne,s úctou,so srdcom plným súcitu. Dotýka sa nás nešťastie,ktoré ju poškodilo. Nie je pre nás podstatné,že je poškodená. Dôležité je pre nás to,čo zostalo z jej krásy,a nie to,čo sa pominulo". Vždy niečo zostáva aj v "poškodenom človeku",ktorý prepadol hriechu. Zasvätené osoby sa snažia vidieť,že v človekovi stále zostal obraz Boží. A to je dôvod,pre ktorý orientujú svoje snaženia na zacelenie jeho rán a obnovu života v Kristovi. 3,Istý čas strávili apoštoli s Ježišom vo večeradle/Jn 13,1-15/. Nie je to ani more ani pevnina. Je to posvätná chvíľa,kedy stolujeme s Ježišom. Občas potrebujeme zanechať ťarchu povinností služby a vystúpiť do Večeradla. Tam sa odohralo posvätné dianie/sv.Eucharistie a kňazstva/. Zasvätená duša nemôže plnohodnotne konať službu,ak by chcela obísť posvätné tajomstvá a nevenovať sa im. Práve ony stmeľujú a zjednocujú apoštolské úmysly,pohnútky,aktivity do jedného celku a predkladajú ich Tomu,ktorý priniesol jedinú dokonalú obetu na kríži. Takéto posvätné správanie sa javí ako srdce života a apoštolátu zasvätenej osoby. Udalosti Večeradla posilňujú zasvätených na mori podujatí uprostred búrok dnešného sveta,ale aj pomáhajú vytvárať vzťahy s ľuďmi,ktorí službu zasvätených potrebujú,ba priam ju vyhľadávajú.

Boh chce túto cestu.

Nedávno som pozeral na TV Noe filmovú reportáž o živote v ktoromsi kňazskom seminári. Bolo to veľmi dobre spracované. Mladý redaktor za pomoci seminaristu pochodil celý objekt seminára a hlavne -rozprával sa s adeptami kňazstva. Celé sa to nieslo v zábavnom/čo je príznačné pre mladých/ duchu,ale hlavne v pozitívnom podaní/čo je príznačné pre túto dobu,v ktorej,inak vládne skepsa v súvislosti so zlyhaniami v radoch duchovenstva/. Redaktor,položil záverečnú otázku mladému seminaristovi-jeho sprievodcovi:Budeš musieť dodžiavať celibát,nebojíš sa toho? Odpoveď bola hneď hotová:"Bojím.Ale bolo by zle,keby som nešiel touto cestou,lebo viem,že Boh ma volá a chce,aby som po nej vykročil. Som presvedčený,že na tejto ceste nájdem Boha ešte hmatateľnejšie,ako na akejkoľvek inej". Zaujímavé a pekné svedectvo. Každý rok slávime sviatok Hromníc-Obetovanie Pána. Dávame mu prívlastok-Deň zasväteného života. Týka sa celej Cirkvi,ale najmä tých,ktorí svoj život zasvätili Bohu v službe a vedia,že Boh chce,aby touto cestou kráčali celý život. Pre nich,ale aj pre budúcich adeptov platia určité riziká,o ktorých treba hovoriť. Pomôže nám pri tom evenjelium/Mk 4,1-20/. Nájdeme tam podobenstvo o rozsievačovi. Ten rozsieval semená tak,že nie všetky padli do dobrej zeme. 1,Niektoré padli na kraj cesty. Ak sa niekto zasvätí Bohu sľubami chudoby,čistoty a poslušnosti,nemôže byť preňho povolanie iba "okrajovou záležitosťou". V živote je to tak,že niektorým veciam pripisujeme väčší význam,iné marginalizujeme. Je zlé,ak sa  dostáva zasvätený život na okraj života spoločnosti. Nie je optimálne,ak si adept volí duchovné povolanie iba vtedy,ak sa inde neuplatnil a minul všetky "tromfy" pozemských ambícii. Túžba po povolaní sa má prepracovať na najvyššie priečky. Ak je  športovec dobrý,nevadí,ak sa mu nevydarí úvod,lebo on sa môže postupne prepracovať na vyššie priečky. Povolanie sa musí dostať na úroveň "top". Nie je to jednoduché,lebo "top" ľudí väčšinou prevezmú chápadlá manažérov veľkých firiem,športových skautov a sliedičov zo strany šoubiznisu. Ťažko sa uchováva duchovné povolanie v dobrej kondícii popri týchto silných fenoménoch dnešnej doby. Nečudo,že semeno povolania môže ľahko padnúť na kraj cesty,kde sa nechá zašliapať,ak nebude mať vnútornú vitalitu a ambíciu rásť popri Kristovi. 2,Niektoré semená padli na skalnatú pôdu. Obdivuhodne rýchlo začali rásť. Použijeme výraz-v zrýchlenom konaní,či formáte. Ale eufória nemôže trvať dlho. To,čo nie je dostatočne zakorenené,skôr či neskôr zvädne. Nebude to mať hĺbku. Pri istej slávnostnej príležitosti sa ktosi prihlásil,že povie prípitok. Všetko stíchlo. Dotyčný zdvihol pohár,ale zmohol sa len na zopár fráz. Niektorí mu zatlieskali,iní zostali chladní. Jeden z početnej skupiny "netlieskajúcich" konštatoval:nemalo to hĺbku. Zaujímavé. Ľudia chcú počuť hlboké veci,neuspokoja sa len s frázami. Tých je na bilboardoch neúrekom. Hĺbku života v spoločnosti reprezentujú najmä zasvätené osoby/nielen oni/. Spoločnosť a vzťahy sa tým vybalancujú. Spoločnosť nachádza zdravú rovnováhu,hoci si to možno ani neuvedomuje. Hĺbka a rovnováha-to sú dva dôležité aspekty/nie jediné/,ktoré prinášajú so sebou zasvätené osoby. 3,Iné padli do tŕnia. Tŕnie je pre semeno nežiadúce,lebo môže udusiť život. Povolanie môže udusiť trpká neprajnosť prostredia,antikampaň v niektorých médiach a slabá podpora medzi svojimi. Chýba nám/zvlášť dnes/ väčšia prajnosť pre duchovné povolanie. Sme obklopení vzdorom prostredia,ktoré vnucuje duchovnému stavu pečať hanlivosti a opovrhnutia. Je zaujímavé,že alternatívu nikto neponúka. Nemôže,pretože neexistuje. Adeptovi na povolanie musíme vyprosovať veľa odvahy a síl,aby si prekliesnil cestu vyššie mnohými "krovinami". Tie bodajú a tým  výhonky povolania zraňujú,vyciciavajú zápal za posvätné veci a oslabujú v oblasti vôle,ktorá rezignuje pri prvotných ťažkostiach. Adept povolania nemôže zostať v týchto zápasoch osamotený. Potrebuje chór pomocníkov,ktorí budú preňho predstavovať kus dobrej pôdy,na ktorú sa dá spoľahnúť. Tŕnie predsa nemôže hrať na roli prím. Ak by sa tak stalo,tak potom nejde o žatvu,nejde o dobré hospodárstvo,ale o paškvil,na ktorom sa zrodia iba obludné a nepravdivé predstavy o zasvätenom živote. Modlime sa za povolania. Tak dostane náš život významnú hĺbku. Získame tak podiel na procese,ktorý uzákonil sám Ježiš,keď vyzval ľudí,aby ho nasledovali.

Daj Bohu o sebe vedieť.

Situáciu dvoch rozvadených táborov z jednej rodiny dôverne poznáme. Niektorí z vlastnej skúsenosti,iní z rozprávania "postihnutých",ktorí sa ocitli na obidvoch stranách barikády. Presne podľa takéhoto scenára sa odohral  skutočný príbeh človeka,ktorý sa podujal na priam nemožnú úlohu-zmieriť rozvadené strany. Rozhodol sa,že navštívi tzv.znepriatelenú vetvu rodiny,že prekročí pomyselnú hraničnú čiara a poberie sa všeličo vysvetliť. Neskôr spomínal,ako ešte v poslednom okamihu zastal na prahu dotyčného domu,a začal prestupovať z miesta na miesto. Jeho pozícia bola :ani von ani dnu. Napokon,predsa len našiel odvahu a vykročil vyjednávať mier. Evanjelium píše o pokuse Panny Márie s rodinným sprievodom prepracovať sa k Ježišovi,ktorý práve vyučoval. Sv. Marek napísal,že:"zastali vonku..."/Mk 3,31-35/. Na prvý pohľad by sa zdalo,že ich postoj je neistý,že skôr vykazuje pozíciu:ani dnu ani von. Ale to je iba povrchný pohľad. Ich postoj neistý nie je,nie je ani chaotický a nezaváňa ani strachom z toho,čo bude. Evanjelista nezabudol dodať:"...dali si ho/Ježiša/ zavolať. Ide o úkon odvahy a určitého sebavedomia,ba až istoty,že neodídu odmietnutí a že ich odchod nebude doprevádzaný Ježišovými výčitkami. Nikto z nás nebude vymeriavať,ako ďaleko,či blízko sa od Ježiša nachádza. Sú situácie,kedy si myslíme,že sme až na chvoste rebríčka Pánových vyvolených...To,ale nie je podstatné. Dôležité je,aby sme dali o sebe Ježišovi vedieť,aby "sme si ho dali zavolať". Nie s postojom vzdoru a výčitiek,ale z pozície prosiaceho,ďakujúceho a velebiaceho jeho prozreteľnosť. Buďme si istí,že Ježiš počuje. Tak,ako vnímal príchod Márie so sprievodom,hoci práve učil,tak vníma aj naše postoje,hoci sú niekedy chaotické a nestále.

Nedeľa Božieho Slova.

K Nedeli Božieho Slova chcem povedať niekoľko myšlienok. 1,V praxi života sa občas stretneme s výrazom-verbálny útok. Podstatou tohto javu je to,že niekto niekomu vulgárne vynadá alebo hrubým, nevyberaným spôsobom ho slovne urazí. Niekedy to môže byť bolestivejšie ako fyzický útok. Spomínam to preto,lebo raz mi jeden človek povedal,že ho Boh "verbálne napadol". Chcel tým povedať,že ho vyrušil z tzv.bezstarostného prežívania viery. Pri istej príležitosti,nie celkom dobrovoľne,si musel vypočuť prednášku,ktorú predniesol rehoľný kňaz. Dlhé hodiny mu potom neschádzala z mysle. Napokon to trvalo niekoľko dní,kým sa rozhodol konať a zmeniť niektoré veci v živote a to podstatným spôsobom. S odstupom času hovorieva,že Boh ho vyrušil z plytkého prežívania viery a že ho-svojim Slovom t.zn.verbálne zmenil. Treba povedať,že nie je jediný,koho postihol tento osud. Boh zlomil zatvrdlivosť hriešnika v mnohých prípadoch. A to preto,aby ho naviedol na cestu spásy. Mnohí vedia o tejto tajomnej Božej sile,preto pred Božím Slovom,doslova utekajú. Napodobňujú tak Aténčanov,ktorí na areopágu počúvali Pavlovu reč. Keď hovoril o vzkriesení,prerušili ho a povedali:"Vypočujeme ťa o tom inokedy"/Sk 17,32/. To,čo tak odmietame,znova sa nám hlási o slovo. Je Rok Božieho Slova a s ním príležitosť zažiť verbálne oslovenie z nebies. Neodkladajme možnosť počuť Boha,ako to,na vlastnú škodu ,urobili Aténčania pri Pavlovej kázni. Nečakajme a nežiadajme logické argumenty a presvedčivé dôkazy,ale milosť. Lebo len tá nám môže otvoriť  srdce,aby sme prijali Spasiteľa "ako hosťa". Presne tak to urobil sv.Matúš evanjelista,ktorý,ešte ako mýtnik,prijal Spasiteľa do svojho domu a zmenil svoj život. 2,S Božím Slovom súvisí aj výraz-osloviť. Vysvetľujeme ho ako prejav komunikácie s iným človekom. Bežne sa stáva,že sa potrebujeme niečo vážne dozvedieť,a preto niekoho oslovíme,niekoho,kto je na blízku,aby nám poskytol informáciu. Výraz.osloviť má však aj iný,hlbší význam. Napríklad-získať niekoho pre nejakú vec alebo činnosť. Osloviť nás môže nejaká myšlienka,životná múdrosť,počínanie iného človeka. My, jeden druhého oslovujeme verbálne,ale aj životom. V Roku Božieho Slova čakáme,že nás Boh osloví a prekvapí niečim novým? Myslíme si,že budeme iba pasívne a bezstarostne hlivieť a zostávať na pozícii priemernosti prežívania viery a liturgie? Práve naopak! Nečakajme,že Boh sa "zapotí",aby nás motivoval. Nečakajme od neho informácie. To my sa máme dostať medzi tých,ktorí chcú byť oslovení Bohom. To my hľadáme spoločenstvo,ktoré dychtí po Božom Slove,lebo je už z mnohých slov,vypovedaných medzi ľuďmi,sklamané,znechutené. Pod vplyvom Božieho Slova pookrejeme a duchovne zregenerujeme. 3,Zaujať nás môže aj výraz-vysloviť. Aj on obsahuje termín-slovo. Najväčšou výsadou pre nás veriacich je to,že môžeme vysloviť meno Boh. Hoci Boh je nevýslovný,my ho predsa len dokážeme vysloviť. Skúste v nejakom spoločenstve alebo len tak,sami pre seba,povedať niečo o svojej viere v Boha. Ako sa zrodila,akými krízami,či peknými etapami prešla? Veľa o tom povedať nemôžeme. Nenachádzame slov. Radšej vyslovme s úctou meno Boh. To on je za našou vierou. Týmto menom môžeme vypovedať všetko. Alebo,kto z nás,kňazov a rehoľníkov,vie povedať všetko o svojom povolaní? Sme schopní povedať pár viet a sme na konci. Ale,ak povieme Boh,nepomýlime sa. On je za každým povolaním. Sv Matúš píše,že Ježiš objavil pri Galilejskom mori talentovaných a pre ohlasovanie Božieho Slova nadaných adeptov/Mt 4,12-23/. Povedal im:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí". Možno nám práve uvedomelejšia aktivita,konaná pod záštitou Boha,pomôže k novéme životu. Je čas znova vysloviť s úctou a vierou meno Boh. Ním zároveň vyslovíme aj zmysel života a dôvod,pre ktorý neprestaneme dúfať v Božiu prozreteľnosť. Čím častejšie počujeme vysloviť meno Boh neúctivým a vulgárnym spôsobom,tým viac nás viaže povinnosť prinášať ho  v čistej podobe do svojho prostredia. Naučme sa v Roku Božieho Slova naspamäť krátku vetu,ktorú opakuje kňaz po prečítaní evanjelia:Slová svätého evanjelia,nech zmyjú naše previnenia. Často si ju opakujme.Najmä vtedy,keď čítame,alebo počúvame Božie Slovo. A pritom si dajme záležať,aby sa tak stalo aj v praxi každodenného života,aby sme boli hodní očisťujúcej schopnosti Božieho Slova.

Povolanie apoštolov

Počas života sa nám stane, že sa stretneme s významnou osobnosťou. Väčšinou ide o moment prekvapenia. Udeje sa to až to takej miery, že nemáme pripravený ani scenár, podľa ktorého by sme sa mali správať. Takéto stretnutie zostáva na celý život. Väčšinou z neho dlho čerpáme.

Stretnutie môže mať trojnásobnú hĺbku. Tá najnižšia sa prejaví v bežnom pozdrave, ktorý je prejavom základnej slušnosti. Druhá forma je hlbšia. Vzniká vtedy, keď autorita so svojím okolím „prehodí pár slov“. Prejaví záujem o jej situáciu, zaznejú základné zdvorilostné frázy. Tretia, najhlbšia forma, spočíva nielen v bežnej komunikácii, ale aj v snahe autority získať iných pre dobré dielo.

         Evanjelium sv. Matúša (Mt 4, 12 – 23) opisuje udalosti povolania prvých apoštolov. Udialo sa to pri Genezaretskom jazere. Pre apoštolov išlo o stretnutie s najväčšou autoritou ich života. Scenár stretnutia pripravený nemali, ale Ježiš áno.

         Ježišova prítomnosť medzi rybármi nemala len zdvorilostný a spoločenský charakter. Pre Ježiša ale aj pre rybárov by bolo málo, keby boli spolu „prehodili len pár slov“. Ježišovi išlo o viac. V túto chvíľu povoláva prvých učeníkov do svojej služby, t. j. do služby evanjelia.

         Čím si ich získal?

   1.)  „Ja z vás urobím rybárov ľudí.“

Všimnime si, že Ježiš hovorí o sebe ako o prvku, ktorý formuje. On dáva zmysel všetkému. On je princíp, ktorému sa má všetko podriadiť skôr či neskôr. Práve o tom sa usiluje rybárov presvedčiť. V službe evanjelia je vždy podstatný on. Ostatní sú nástrojmi v jeho rukách. On je ten, ktorý môže v nás niečo zmeniť.

         Pri bežnej komunikácii často hovoríme, že by sa svet, v ktorom žijeme, mal zmeniť k lepšiemu. Niekedy zabúdame na to, že aj my podľahneme jeho tlaku. Deje sa to prostredníctvom rôznych lákadiel alebo vyhrážok. Svet na nás tlačí, aby sme prijali jeho podmienky a jeho štruktúru zmýšľania. Tu prichádza Pán, ktorý nás vyzýva, aj apoštolov, aby sme prijali Ducha Ježiša Krista. Jedine on je schopný zmeniť náš život podľa Božej vôle.

         Často sa stáva, že náš život je akousi súkromnou oázou pokoja, čistoty a spravodlivosti tak, že by sme ho chceli vtlačiť aj do vonkajšieho sveta. Boh chce prostredníctvom rybárov, t. j. apoštolov, aj prostredníctvom nás, ktorí sme prijali jeho štýl zmýšľania, odovzdať svoju vôľu do prostredia vonkajšieho sveta. Takouto úlohou boli poverení Ondrej, jeho brat Šimon a vzápätí iní dvaja bratia – Jakub a Ján Zebedejovci. Takéto poslanie sa im zapáčilo a celí sa mu odovzdali.

  2.)  Sv. Matúš píše, že po tejto Ježišovej výzve rybári „ihneď zanechali sieť, loď a svoje príbuzenstvo.“

Patriť Kristovi znamená zriekať sa. Pritom toto zrieknutie nechápať tragicky, ba až fatálne, ale práve naopak – tešiť sa z toho, že Boh chce, aby sme zostali slobodní pre ohlasovanie evanjelia. Aby sme neboli otrokmi tohto sveta, aby sme sa nezaplietli do hriešnych sietí a spletitých okolností, ktoré snuje diabol v tomto svete.

Túžba po svetských a materiálnych veciach v človeku pretrváva. Aj súčasnosť ukazuje, že kvôli dobrám tohto sveta je človek schopný urobiť aj najhorší zločin. Neštíti sa akéhokoľvek podvodu. Aby sa pevnejšie uchytil v hmotne založenom svete. Taký človek nie je vhodný do služby evanjelia.

Ježiš nás učí, že sa treba dostať čím viac a čím bližšie na úroveň takej slobody, ktorá nás motivuje zriekať sa škodlivých materiálnych skutočností, ale aj vzťahov s ľuďmi, ktorí sú prázdni, prípadne takí, ktorí nás zvádzajú na zlú cestu.

Apoštoli sa zriekli všetkých existenčných pút. Siete a loď predstavujú zdroj ich živobytia a otec, resp. rodina, úzke pokrvné putá. V prípade apoštolov, ale aj iných, ktorí pre nebeské kráľovstvo opustili veľa skutočností platí, že ich služba evanjelia bola neoceniteľná a priniesla viac ako stonásobnú úrodu. Oni nás učia, že máme svoj život neustále skúmať a odstraňovať to, čo by bolo prekážkou priameho pôsobenia Božej milosti na náš život.

  3.)  Pán Ježiš chce urobiť z apoštolov „rybárov ľudí“. Rybár je človek, ktorý

používa rôzne návnady, aby ulovil ryby a sýtil seba i ľudí. Odjakživa je postavený princíp rybolovu na tejto skutočnosti. Získavať ľudí pre Božie kráľovstvo nespočíva v tom, že im treba hodiť návnadu, t. j. formu lesti ich pripútať k Božiemu slov. Výraz „navnadiť“ je prijateľný.

         Každý jeden z nás, preto, že uveril, môže ďakovať Bohu, že poslal ľudí, ktorí nás „navnadili“ pre život podľa evanjelia. Boh niektorých zvlášť povýši a ponúkne im službu „navnadiť“, t. j. motivovať ľudí, aby svoj život vložili do služieb Božieho kráľovstva. Svojou službou sýtia ľudí milosťami, ktoré dostali ako sprievodný znak svojej služby. Táto služba má podobu kňazskej služby a rehoľného zasvätenia. Ale aj ktokoľvek z Božieho ľudu, kto berie na seba zodpovednosť hlásať evanjelium, sa zapája do štruktúry a reťazca, ktorý začali vytvárať rybári pri Galilejskom mori. Je to služba Bohu, ale aj človeku. Služba evanjelia vychádza od Boha a k nemu sa vracia v podobe života podľa zásad evanjelia.

         V určitom slova zmysle môžeme povedať, že Kristus nás našiel pri tom našom Galilejskom mori, t. j. v našej životnej situácii. Využil ju tak, ako využil rybárske schopnosti apoštolov. Všetci máme ťažiť z darov a schopností, ktoré sme od Pána dostali a ponúknuť v službe Kristovi. Boh prijme akúkoľvek obetu, ktorá vychádza z úprimného srdca.

Ako využiť potenciál ?

Možno si spomeniete na takéto výjavy z filmov alebo rozprávok: nejaký šéf,majiteľ,biznisman,kráľ,či iný vladár vydá svojim asistentom,personálu nariadenie. Povie im:pripravte mi koč,auto prípadne súkromné lietadlo. Vtedy sa dajú podriadení do pohybu a  začnú konať,lebo šéf niekam cestuje a potrebuje byť na mieste včas a bezpečne. Niekto si to môže dovoliť,lebo má potenciál,zázemie a prostriedky. Aj preto bývajú mnohí ľudia dnes označovaní ako úspešní ľudia. Porovnajme si tieto myšlienky s Ježišovou situáciou,materiálnym zázemím a prostriedkami. Aj  on vydal interné nariadenie,že mu majú pripraviť nie auto,či vrtuľník,ale-loďku!/Mk 3,7-12/. Kým v prípade mocných tohto sveta sú k dispozícii ľudia,špeciálne určení pre tieto servisné činnosti,v prípade Ježiša to tak nie je. On má k dispozícii Dvanástich,ktorých zoznam zostáva do konca sveta/Mk 3,13-19/. Nejde o vyslovene školených špecialistov. Sú to poväčšine obyčajní jednoduchí ľudia,ktorí urobia pre svojho Učiteľa hocičo. Vedia,že nevlastní modernú kanceláriu,že nemá k dispozícii špičkovú aparatúru,že si neuľahčuje život prostredníctvom zaplatených zamestnancov...Z loďky a s pomocou niekoľkých chabo vzdelaných ľudí sa zmocňuje celého sveta...Neuveriteľné! Trúfalosť? Dobrodružstvo? Hazard s ľudskými osudmi? Nič z toho. Kto by kedy povedal,že jeden chudobný rabbi s minimálnym rozpočtom vzhľadom na veľkosť svojho diela,urobí revolučné veci po celom svete? Menej je niekedy viac. Jednoduchosť v zmýšľaní a konaní je účinnejšia z dlhodobého hľadiska,ako zložitosť a prefíkanosť. Človek,ktorý je slobodný od materialistického zmýšľania,ľahšie zdoláva prekážky a nenechá sa neúspechom odradiť. A to preto,lebo nestavia pre tento,ale budúci svet. Taký,pre ktorý Ježiš obetoval svoj život.

Forma či umenie?

V poslednom čase dosiahla naša lyžiarka P.Vlhová niekoľko víťazstiev po sebe. Už nejde o občasné,sporadické úspechy,ale o úspech.ktorý zabodoval aj u odborníkov. Tí sledujú najmä to,či výsledky nie sú dielom náhody,ale či ide o stabilnú výkonnosť. Ktorýsi z odborníkov sa zamýšľa nad úspechmi P.Vlhovej slovami:Iba dobrá forma alebo už majstrovstvo? Autor rozlišuje,lebo podľa neho dobrá forma síce predstavuje určitú stabilitu dobrých výsledkov,ale majstrovstvo už nepripúšťa časté zlyhania. Čiastkové možno,ale nie fatálne. Aj medzi formou a majstrovstvom vidí rozdiel. V Prvej knihe Samuelovej sa o.i.dočítame o tom,ako Dávid zabil Goliáša. Stačil mu na to obyčajný prak,jeden ploský kameň a iba jeden vydarený pokus/1 Sam 17,32-51/. Bola to iba náhoda? Keby mal svoj pokus opakovať,trafil by Filištínca znova do čela? Išlo iba o "dobrú formu" alebo je to majstrovstvo? V tomto prípade nejde iba o manuálnu zručnosť,dobrú techniku,či presné oko. Je pravda,že Dávid sa učil s prakom zaobchádzať od detstva. Vieme o ňom,že pásol ovce a určite dobrý prak sa mu zišiel. Nepredpokladáme,žeby ním strieľal ľuďom do okien. Podstata je inde. Spočíva v presvedčení,že Boh je na jeho strane a že mu bude pomáhať. Vidno to zo slov:"Pán,ktorý ma vytrhol z moci leva a z moci medveďa,vyslobodí ma aj z ruky tohto Filištínca". Dávidov optimizmus vyplýva zo skúsenosti z predchádzajúcich zápasov,ktorých mal za sebou veľa a boli nebezpečné. Zápasy človeka posilňujú a dodávajú mu sebevedomia. Víťaziť môžeme iba s Bohom. Ak sme s ním dôverní,naše víťazstvo nemusí byť utópiou. Ak mal Dávid od detstva v ruke prak,a ten mu poslúžil v krušných chvíľach,prečo by nám v duchovných zápasoch nepomohli naše zbrane?! Od detsva máme v rukách ruženec,Sväté Písmo,spovedné zrkadlo na spytovanie svedomia a navyše niektorí držíme denne v rukách Pánovo Telo... Viac chcieť nemôžeme. Treba nám viac Bohu dôverovať a častejšie s ním komunikovať,aby naša viera nebola dielom náhody,ani iba dobrej formy,ale majstrovstva v obrátení a pokání.

Loď,ktorá sa plaví do neznáma.

Jedna zo slovenských populárnych  skupín má pieseň so slovami:Loď,ktorá sa plaví do neznáma. Budúcnosť nášho života často spájame s niečim,čo je neznáme. Platí to aj pre bežné okolnosti. Napríklad sú ľudia,ktorí v rámci zamestnania musia veľa cestovať. Niektorí hovoria,že prídu ráno do práce a ešte nevedia,kam dnes pôjdu. Povedia:ráno ešte neviem,kam idem. Predstavme si inú situáciu. Niekomu zveria do rúk inú prácu,akú robieval do teraz. Prípadne sa sám rozhodne zmeniť zamestnanie. Vtedy povie:neviem do čoho idem. Vidíme,že často nás zamestnáva cieľ a zmysel nášho putovania,nehovoriac o večnom cieli,ktorý pre nás,veriacich, predstavuje Boh. Napriek tomu,že on je pre nás neznámy,resp.nepoznáme ho tu na zemi tak,akoby sme si to predstavovali,necháva nám výrazné odkazy na svoju prítomnosť. Ako sa to prejavuje? 1,"Hľa,Boží Baránok ,ktorý sníma hriech sveta"/Jn 1,29/. Boh nám dáva na vedomie,že on je jediný,ktorý nás môže zbaviť ťarchy hriechu. Všetci cítime ťarchu svojich slabostí. Až tak,že nám bránia kráčať životom s ľahkosťou,po ktorej túžime. Vlastné slabosti nás miestami zdolávajú. Tu prichádza na scénu nášho života Boh,ktorý z nás chce odstrániť ťažkosť slabosti. Sme odkázaní na takúto komunikáciu s Bohom. Často sa máme k nemu hlásiť a požiadať o zbavenie ťarchy,ktorá nás gniavi a do istej miery bráni a spomaľuje nás v tom,aby sme konali osožné a spásonosné skutky. Tento výjav,ktorý má svoj pôvod pri rieke Jordán za čias Jána Krstiteľa,si vybavujme najmä vtedy,keď sme účastní sv.omše a počúvame slová kňaza:Hľa,Baránok Boží...2,Pokoj vám zanechávam,svoj pokoj vám dávam"/Jn 14,27/. Pokoj,to je najmä hodnota vnútorného sveta človeka. Vonkajší svet a naše slabosti nás môžu o ňu obrať. Zápasy so slabosťami človeka vysiľujú. Keď sa nám ich nepodarí zdolať raz a navždy,nastáva v človekovi nepokoj a istá nervozita a napätie. Ba dokonca aj vtedy,keď aj telo poznačené chorobou neposlúcha tak,ako by sme chceli. Práve vtedy potrebuje veriaci človek nájsť pokoj v Kristovi. Potrebuje vstúpiťdo tajomného,ale blahodarného tajomstva,ktoré Boh rozdáva vo sviatostiach cirkvi. Oni sú hlavným zdrojom pokoja a vyrovnanosti,po ktorých duša túži. Učme sa prekročiť pomyselný prah strachu zo zanechania slabostí a radšej častejšie vstúpme do atmosféry Božieho pokoja,ktorý má veľký vplyv na telo,ale hlavne na dušu. Nikdy tak človek nehľadal pokoj,ako práve v dnešnej dobe. 3,"Nikdy tak človek nehovoril"/Jn 7,46/. Veľkňazi poslali sluhov,aby Ježiša priviedli na výsluch.  Vrátili sa bez Učiteľa,lebo boli fascinovaní Ježišovou rečou. Tá si ich doslova podmanila. Za Ježišom treba ísť. Určite je užitočné,ak nám niekto sprostredkuje Božie Slovo,ale po čase zistíme,že to nestačí. Za Ježišom potrebujeme vykročiť. Slovo Boha človeka pohýna z miesta. Motivuje ho,aby konal pokánie,aby sa viac zaujímal o to,čo chce od neho Boh. Božia reč má byť vo vnímaní človeka zvýraznená a vymedzená oproti rôznym profánnym zdrojom,ktorých je neúrekom v tomto svete. Tak,ako má nejaká vzácna vec v domácnosti výhradné miesto,tak má mať Božie Slovo podstatné miesto v duši človeka. Komunikovať s Bohom je radosť a dôležitý zdroj duchovného pokrmu,ktorý ničím svetským,pozemským nenahradíme. Po týchto myšlienkach zistíme,že Boh nie je až tak Bohom neznámym. To podstatné nám vždy povie a predstaví. Nebojme sa neznámeho Boha,lebo Vianoce nám zanechali správu,že on je Emanuel-Boh s nami. Nech je teda s nami všetkými a nech sprevádza naše kroky smerom k večnosti.

Dať to najlepšie.

Jedna z množstva každodenných reklám v televizii obsahuje slogan:chceme pre vás len to najlepšie. Hoci reklamy prijímame s rezervou,o schopnosti  a ochote dať len to najlepšie v rodine a medzi priateľmi nepochybujeme. Keď sa dostaví nejaká milá návšteva,na stôl položíme len to najpepšie,čo máme,vo forme občerstvenia. Rovnako,nenecháme vzácnych ľudí stáť pri dverách,ale ich usadíme tam,kde je to najpohodlnejšie. Predstavme si situáciu,že sme pozvaní na nejaké spoločenské podujatie. V šatníku vyhľadáme,čo máme najlepšie na seba a tak ideme za svojim cieľom. V Prvej knihe Samuelovej nachádzame nádhernú stať o Samuelovi,ktorí pomazal Dávida za kráľa/1 Sam 16,1-13/. Skôr,ako sa tak stalo,navštívil v Betleheme Izaiho a spomedzi jeho synov mal vybrať kandidáta na kráľovský trón. Izai mu predviedol všetko,to najlepšie,čo doma mal-všetkých synov. Mnohí sa Samuelovi pozdávali,no Pán vnukol myšlienku predviesť najmenšieho-Dávida. Izai bol presvedčený o tom,že okrem starších synov,nemá už doma nič lepšie. Izai schovával doma klenot,hoci o tom ani nevedel. Napokon,Samuel pomazal Dávida za kráľa-toho najlepšieho,čo mali v Izaiho dome. Často si myslíme,že Bohu dávame len to najpepšie. Pritom si však dávame akoby pozor,žeby sme to v obete Bohu neprehnali. Volíme veci,činnosti,ktoré sú pre nás pohodlné a relatívne dostupné. Boh nás však občas prekvapí,že si vezme niečo iné,čo mi nečakáme. Napríklad nejaké utrpenie,skúšku,alebo niečo,na čom lipneme..Pritom akoby povedal:práve toto chcem,toto je pre teba najlepšie z hľadiska spásy. A tak zistíme,že nič pred Bohom neskryjeme,tak,ako ani Izai neschoval Dávida pred Samuelom a pred Božím vyvolením. Boh niekedy nechce tzv.reprezentačné veci. Požaduje to,čo je zaznávané,ošumelé,nepovšimnuté v očiach tohto sveta. Každý jeden z nás má,čo by Bohu predložil,nik nie je úplne chudobný na Božie dary.

Príprava,priebeh a uživotnenie viery.

Nedávno absolvoval istý človek operáciu oka. Uskutočnila sa v stave celkovej anestézy. Stručne opísal túto udalosť takto:najprv mu "rozkvapkali" oko,t.j. aplikovali špeciálne kvapky,ktoré pripravili oko na samotný zákrok. Potom nasledoval samotný operačný úkon. Po skončení operácie,keď sa prebral z narkózy, mi zavolal s tým,že sa mu teraz ešte len"rozvidnieva"... Uvedomil som si,že všetky dôležité veci v živote majú mimimálne tri fázy. 1,Príprava. V slovenčine používame predponu "roz" najmä vtedy,keď chceme poukázať na prípravnú fázu niečoho. Napríklad-rozkvapkať/oko/,ako príprava na operáciu,rozcvičiť/fyzicky/,ako príprava na vrcholový športový úkon, atď. Aj prijatie Božieho Slovo potrebuje fázu "rozkvapkania" duchovného zraku. Dôležité je zbaviť sa ťarchy a nánosu sveta,aby sme boli slobodní prijať s úžitkom Pánovo Slovo. Je isté,že na to nemáme vždy dostatok času,ale využime ten,čo máme,aby sme boli slobodní pre prijatie tajomstva viery. Vhupnúť rovnými nohami do slávenia tajomstva by bolo riskantné. To postatné by sme mohli premeškať a ušli by nám dôležité myšlienky. Darmo,príprava vnútra nie je zbytočnou vecou. Od nej veľa závisí. 2,Samotný priebeh úkonu viery. Boh to od nás vyžaduje. V Prvej knihe Samuelovej čítame rozhovor medzi Samuelom a Saulom. Samuel vyčíta Saulovi neposlušnosť voči Pánu Bohu slovami:"Vari,Pán chce zápalné a krvavé obety,a nie skôr poslušnosť Pánovmu slovu?"/1 Sam 15,16-23/. Úkon viery má svoj základ v poslušnosti Bohu a zachovaniu v praxi života. Samuel končí kritickú reč voči Saulovi slovami:"A pretože si opovrhol Pánovým slovom,Pán opovrhne tebou-nebudeš kráľom": Bez súladu s Božou vôľou nedokážeme byťkráľmi, pánmi nad svojou vierou ani nad inými situáciami,ktoré vieru zvlášť vyžadujú. Už tu na zemi dokážeme kráľovať nad svojim životom,nad slabosťami a pokušeniami. Ale len vtedy,keď Božie Slovo bude stvárňovať náš život. Viera v Boha nám dáva veľkú duchovnú silu,aby sme opanovali svoje vášne a chúťky,ktoré nie sú v súlade s jeho vôľu. Presviedča nás o tom biskup a mučeník sv.Ignác Antiochijský,ktorý píše Efezanom:"Usilujte sa častejšie zhromažďovať na vzdávanie vďaky Bohu a na jeho oslavu. Lebo keď sa často schádzate na tom mieste,narúša to satanove sily  a svornosť vašej viery ničí dielo jeho skazy. Nič nie je vznešenejšie ako pokoj,ktorý marí každú vojnu na nebi i na zemi"/LH III,s. 46/. 3,Po prežití úkonu viery nastáva to,čo môj známy po operácii oka pomenoval výrazom-rozvidnieva sa mi. Náš duchovný zrak vidí potom inak-dokonalejšie. Vidíme viac do hĺbky,do dôsledkov,čo bez viery možné nie je. Prítomnosť Božieho Slova treba potom "rozdýchať" t.j.uplatniť v praxi. Každú veľkú udalosť,či horšiu alebo lepšiu,musíme rozdýchať t.j. spracovať,prijať do finálnej podoby praxe viery. Nemusíme sa trápiť s tým,či sa budeme  vedieť správne teologicky vyjadrovaťalebo myslieť. Vyššie spomenutý svätec z Antiochie nás učí:"Strom možno poznať po ovocí. Tak aj tých,čo vyznávajú,že patria Kristovi ,poznať podľa ich skutkov. Lebo teraz nejde o to,či niekto vyzná vieru slovom,ale či vytrvá  v činnej viere až do konca. Je lepšie mlčať a byť,ako hovoriť a nebyť. Je dobre učiť,ak ten,čo hovorí,aj koná"/LH III s.47/. Či už hovoriť/lebo aj to je potrebné a spásonosné/ alebo viac konať,toto všetko patrí do pokladnice Božieho kráľovstva. V Roku Božieho Slova si túto schému často premietnime a tak vytvorme silné puto medzi Slovom a vierou v Slovo,ktoré sa stalo telom a ktoré sa nám často ponúka.

Ježiš /ne/spoznaný.

Bežne sa v živote stáva,že človek nespozná toho druhého. Táto skutočnosť má svoje dôvody. Jeden spočíva v tom,že človek sa rokmi fyzicky mení. Aspoň väčšina z nás. Len občas použijeme mierne klamstvo,keď chceme polichotiť a povieme:vôbec si sa nezmenil. Inokedy nespoznáme človeka,lebo sme sústredení na mnoho iných okolností a tak dodatočne sa musíme ospravedlňovať:prepáč,nespoznal som ťa. Iná situácia vzniká vtedy,keď zistíme,že sa niekto správa inak,ako sme ho poznali. V úžase konštatujeme:takého som ho nikdy nepoznal. A to v dobrom alebo zlom .Je ľahké spoznať Ježiša v pozemskom živote? Pohľadajme odpoveď vo Svätom Písme. V evanjeliu sv.Jána nachádzame svedectvo iného Jána-Krstiteľa,ktorý sa nám priznáva viackrát:"Ani ja som ho nepoznal..."/Jn 1,29-34/. Všetci poznáme úryvok evanjelia,v ktorom sám Ježiš hovorí podobenstvo:"Pane,a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa a kedy sme ťa videli smädného a dali ste mi piť"./Mt 25-37/. Niekedy sa Ježiš javí ako taký,ktorý s nami nie je resp.fyzicky nevnímame jeho prítomnosť. Nad všetky pochybnosti je tu našťastie hlas Otca z nebies,ktorý konštatuje:"Toto je môj milovaný Syn,v ktorom mám zaľúbenie"/Mt 3,17/. Ľudia chcú mať život spätý s Ježišom. A to smerom do minulosti,v súčasnosti,ale aj do budúcnosti. 1,Minulosť. Človek,ktorý si uvedomuje,že ho minulo nejaké nešťastie alebo ťažkosť,neváha povedať:to preto,lebo Boh bol so mnou. On ma ochraňoval a pomáhal mi. Mnohí zo súčasníkov povedia:kedysi som aj ja miništroval,kedysi som aj účinkovala v zbore,svojho času som ja mal toto vo farnosti na starosti atď. Títo ľudia dávajú najavo,že kedysi bol Boh s nimi,keď im vnukal dobré myšlienky a dobré diela. Ale,čo teraz? Prečo ich viera v Boha kontinuálne nepokračovala? Iba v prípade akejsi nostalgie,či vhodnosti situácie,vytiahnu ako tromfy, zaprášené chvíle strávené s Bohom v dôvernom spoločenstve. Minulosť nám neraz nastaví zrkadlo pre spytovanie svedomia vo vzťahu k dnešku,v ktorom registrujeme úpadok a povrchnosť svojej viery. 2,Súčasnosť. Ak sa dnes spýtate niekoho,kto  nepraktizuje vieru sviatostne,ako prežíva svoju vieru,odpovie:do kostola nechodievam,ale cítim,že Boh je tu,v mojom živote. Treba mu oponovať. Ak je niekde Kristus prítomný stabilným spôsobom,tak najmä tam a vtedy,keď sa slávi najsvätejšia obeta,ktorú slávi kňaz zo svojimi veriacimi. Nemôžeme súhlasiť s názorom niekoho,kto hovorí,že cíti Božiu prítomnosť v bežnom živote,no tú sviatostnú ignoruje a zanedbáva. Najprv sa musí pokloniť Pánovi pri svätej omši,až potom môže vnímať Božie stopy v praxi svojho života. Najpoznanejší je Ježiš vtedy,keď povie ústami kňaza:toto je moje telo a toto je moja krv...a nebeský Otec dodáva:toto je môj milovaný Syn...3,Budúcnosť. Niektorí ľudia často hovoria takto:aj tak sa stane len to,čo chce Boh. No pritom nežijú,ako chce Boh. Rezignujú na budúcnosť, prípadne sa uspokoja s tým,že nemusia nič robiť v zmysle spásy,lebo Boh všetko zariadi. Budúcnosť vkladajú síce do Božieho chcenia,ale svoj súčasný život odmietajú viesť v duchu jeho vôle t.j.podľa evanjelia. Ak chceme,aby sa v živote stalo to,čo chce Boh,žime podľa jeho vôle už súčasnosť. Inak naše reči o  viere v Božiu prozreteľnosť vyznejú naprázdno a málokoho presvedčia. Boha tu na zemi nikdy celkom nespoznáme. Použijem častú parafrázu:vo večnosti budeme múdrejší. Ale už tu v tomto živote sa môžeme k Ježišovi priblížiť.Buďme takýto múdri! Ani si neuvedomujem ako blízko k nemu sa môžeme dostať. Nech nás inšpirujú postavy z evanjelia: štyria,ktorí spustili chorého k Ježišovým nohám cez strechu,prípadne Zachej,ktorý kvôli Učiteľovi z Nazareta vyliezol na strom alebo akási žena zo zástupu,ktorá pristúpila k Ježišovi zo zadu a dotkla sa jeho rúcha. Jednoducho povedané-očakáva sa od nás,že budeme aktívni,že budeme Ježiša hľadať. Možno takým spôsobom,aký nám poskytne scéna z Getsemanskej záhrady. Tam Ježiš vojakom,ktorí ho prišli zatknúť, povedal:"Keď,teda mňa hľadáte,týchto nechajte odísť"/Jn 18,8/. Ak Boha hľadáme s úprimným srdcom,mnoho zbytočností a prázdnych činností nechajme zo svojho života odísť. Hľadanie Boha má byť priorotou.

Čo máme hľadať v Božom Slove?

Pred rokmi som si vypočul rozhovor so známym básnikom a textárom. Písal aj v časoch totalitného režimu. Jeho texty čítali nielen obdivovatelia,ale aj neprajníci,ktorí reprezentovali vládnu moc. "Vstupovali " mu do textov,hľadali,ako dravce, zámienky,aby mohli jeho dielo obviniť z útoku na vtedajší režim. Ich snaha vyznela miestami až komicky. Poukazovali na miesta,ktoré autor písal bezúhonným spôsobom,bez úmyslu niečo politické naznačiť. Mrhali daromne energiou nad pasážami,ktoré obsahovali autorove myšlienky bez politického podtónu. Posolstvo v textoch si nevšímali,hľadali to,čo tam nikdy nebolo. Mnoho ľudí hľadá v posvätných textoch Božieho Slova to,čo tam nie a nikdy nebude. Násilníci a rozkrádači by privítali,keby našli také pasáže,ktoré by ospravedlňovali ich nenásytnosť. Mnohí ľudia žiadostiví po zisku,profitu alebo rozmanitému užívaniu si tohto sveta,zasa oporné body pre svoj bezbrehý konzumizmus. Zbytočne. Nič také tam nie je a ani nebude. Takáto snaha by vyznela komicky,hlúpo a urážlivo. Blíži sa nedeľa Božieho Slova. Jej posolstvo možno zhrnúť do jednej vety:priblížilo sa Božie kráľovstvo,preto robte pokánie. V Božom slove hľadáme schopnosť správne vidieť svet a svoje poslanie v ňom,ktoré sme dostali od Boha. V inšpirovaných textoch nachádzame cesty k Bohu. Nehľadajme to,čo by podporovalo zlo,ale slobodu,ktorá pochádza od Krista a ktorá nás čo najdokonalejšie očisťuje.

Veď,som len človek.

Nie raz,si takto povzdychneme. Najčastejšie vtedy,keď nám nevyjdú plány podľa našich predstáv,alebo keď niečo pokazíme,napriek veľkému úsiliu a obetavosti. Tento výraz predstavuje úpornú snahu človeka niečo docieliť,ale už dopredu avizujeme,že ak sa niečo nepodarí,tak žiadame všetkých o zhovievavosť,lebo naše sily sú limitované ľudskou prirodzenosťou. Na sviatok Krstu Krista Pána,nás Božie slovo obohatilo o veľa skutočností,ale hlavne o svedectvo nebeského Otca pri Jordáne:"Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie"/Mt 3,17/. Otcov hlas nás upozorňuje :nech vás nemýli ľudská podoba môjho Syna,on je naozaj Božím Synom. Vy,všetci vidíte prichádzať iba človeka,no v ňom je celá plnosť božstva. Je nutné,aby sme do úvahy zobrali aj iné svedectvo. Ide o svedectvo diabla. Odohralo sa to v synagóge v Kafarnaume,kde Ježiš učil/Mk 1,21-28/. Bol tam človek posadnutý nečistým duchom. A práven ten zvolal na adresu Ježiša:"Viem,kto si:Boží Svätý". Akoby chcel povedať:mňa neoklameš,aj keď sa maskuješ slabým ľudským telom. Ty nie si len obyčajný človek,ty si skutočný  Boh! A čo na to my,bežní ľudia?! Cez vianočné sviatky sme si s úľavou vydýchli, a povedali:vďaka Bohu,že náš Pán je aj človek t.j. má aj ľudskú prirodzenosť. Dokáže spolucítiť s nami a zdieľať naše osudy,s výnimkou hriechu. Nám pristane úžas stotníka,ktorý na Kalvárii zvolal:"Tento človek bol naozaj Boží Syn"/Mk 15,39/. Obsahom a zhrnutím nášho svedectva života nech je toto presvedčenie stotníka. Je neomylné,na vtedajšiu/aj dnešnú/ dobu odvážne a hlavne-zabezpečujúce spásu.

Toto je môj milovaný Syn...

         Vy, ktorí ste rodičmi a vychovali ste synov, ste citliví na túto vetu. Ide o vášho syna...

         Predstavte si, že vám zazvoní telefón a po vzájomnom predstavení sa, počujete: „Ide o vášho syna...“

         Môže ísť o nasledujúce možnosti: chlapec chodí do školy a tam sa čosi stalo alebo chlapec bol pred pár dňami na lekárskom vyšetrení a cez telefón Vás pozývajú na konzultáciu. Čakajú na Vás horšie alebo lepšie správy. V oboch prípadoch.

         Prípadne, niekto objavil vo vašom synovi talent na nejakú činnosť (šport, kultúra...) a chce vám pomôcť tento talent rozvíjať. Nech už ide o čokoľvek, všetci rodičia ste citliví, keď počujete: „Ide o vášho syna...“

         Počas celého vianočného obdobia, ktoré sa končí, sme počúvali v liturgii o skutočnosti narodenia Ježiša Krista. Ide o Božieho Syna. O jeho tajomstvo narodenia a príchodu do ľudského spoločenstva. Ani sviatok Krstu Krista Pána nie je výnimkou. Pri Jordáne totiž počuť Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn...“ Udalosti, ktoré sa odohrali pri Jordáne, len potvrdzujú hlbokú myšlienku Vianoc, že Ježíš je náš Mesiáš, Vykupiteľ a Spasiteľ.

1.)             Touto vetou, aj keď nepriamo, sa nám predstavuje Panna Mária. Podľa svätopiscov prijala v betlehemskej maštali pastierov aj mudrcov, a tým celému svetu odkázala: „Toto je môj milovaný Syn...“ Celé dejiny ľudstva začínajú a končia sa v ňom. Ide o môjho Syna, lebo som mu dala telo. On je môj milovaný Syn, lebo vyšiel z mojich útrob.

Aj my všetci prijímame pravdu, že Pán Ježiš je náš brat, lebo nám dáva svoje Telo. Povedal to celému ľudstvu, a to tým, že vystúpil na drevo kríža a obetoval svoj život za vykúpenie celého ľudstva. Hovorí to neustále skrze ústa kňaza, ktorý sa v liturgii sv. omše modlí: „Toto je moje Telo...“ Stále nás učí, že jeho Telo je plnohodnotný pokrm pre večný život. Aj my, po sv. prijímaní, prežívame v duši túto myšlienku. Ježiš nás prijal za svojich, lebo nám dáva sám seba. On je náš milovaný brat.

2.)             Do svätej nazaretskej rodiny patrí aj sv. Jozef. Vieme, za akých dramatických okolností prijal Pannu Máriu do svojho života. Po počiatočnom zdráhaní sa, si vypočul vo sne slová anjela: „Jozef, neboj sa prijať Máriu...“ Keď tak urobil, dal avízo celému svetu, že navonok bude vystupovať ako otec Božského Dieťaťa, hoci vedel, že je iba pestúnom malého Ježiša, ale  zároveň manželom Panny Márie pod zákonom. Niektorí používajú výraz, že Jozef bol domnelým otcom Pána Ježiša. Ježiš sa narodil do úplnej rodiny.

Je rozdiel, či je naša viera iba domnelá, alebo skutočná. Domnelá je skôr akoby pretvárka. Niekedy v sebe pestujeme predstavu, že to, čo žijeme vo vzťahu k Bohu, je skutočná  viera. Ani si nevšimneme, že to tak nemusí byť. To, čo žijeme, môže byť iba domnelou vierou, teda imitáciou viery.

Vianočné obdobie nás povzbudzuje, aby sme sa prebrali zo spánku domnelej, t. j. rozriedenej viery a pokročili na ceste k viere skutočnej. Sv. Jozef bol síce domnelým otcom Pána Ježiša, ale skutočným pestúnom, vychovávateľom, chlebodarcom, a takisto skutočným manželom jeho matky, Panny Márie a vôbec – ochrancom celej nazaretskej rodiny. Jeho viera nebola domnelá, ale skutočná.

3.)  Pri rieke Jordán zaznel hlas Boha Otca: „Toto je môj milovaný

Syn...“ Vyhlásenie Boha Otca má charakter oficiálny. Ide o akési prehlásenie. Mnohí  tento hlas počuli, aj keď tento hlas nebol podobný nijakému človekovi. Hlas Boží nemá podobu hlasov tohto sveta. Svet nikdy nepovie na adresu Ježiša: „On mi patrí.“ Svet bojuje proti prijatiu Ježiša ako Božieho Syna. Naopak, my potrebujeme počuť hodnoverné utvrdenie sa v myšlienke, že Ježiš je Božím Synom.

         V živote stretávame dosť ľudí, pre ktorých je Ježiš normou života. Svojimi postojmi a zásadami potvrdzujú vieru, že Ježiš je Synom Nebeského Otca. Takéto svedectvo viery znamená pre nás omnoho viac, ako keby nás niekto materiálne obdaroval až tak, že sa staneme bohatými. Skutočne bohatými pre večný život sa stávame iba vo viere v Božieho Syna.

         Vianoce a zvlášť slávnosť Krstu Krista Pána nás povzbudzujú k tomu, aby sme boli dôstojnými nástupcami Ježiša Krista. Všetci máme totiž potenciál, aby sme boli „milovanými synmi“ Nebeského Otca. Jemu máme ďakovať za všetky dobrodenia, ktoré nám dáva a z plnosti týchto darov obohacovať našich bratov. Milovaný syn Nebeského Otca je ten, kto s vďakou prijíma a štedro rozdáva. Toto je odkaz betlehemských jasieľ, ktorý symbolizuje nekonečnú Božiu lásku, ktorá nás chce sprevádzať a obohacovať počas celého života.

Starší sú vzorom vo viere.

V médiach sa objavila správa,podľa ktorej vedci objavili v lebke človeka tkanivo mozgu. Na tom by nebolo nič zvláštne,keby nájdená lebka nemala viac ako dvetisíc rokov. Obvykle ,mozgové tkanivo odumiera veľmi rýchlo,no to,ktoré sa našlo predstavuje unikát. Zachovala sa malá časť živého tkaniva. Vďaka tomuto nálezu,budú môcť vedci čo to "prečítať" zo života starého človeka. V jednej omšovej modlitbe vo vianočnom období,nachádzame zaujímavú myšlienku. V nej prosíme Boha,aby osvietil naše mysle tým svetlom,ktorým osvecoval mysle našich praotcov. Boh dával vždy o sebe vedieť. Ľudia vždy hľadali a nachádzali cestu k Bohu. Aj v živote našich praotcov vo viere sa dá veľa čítať. Ich cesta hľadania Boha nie je prekonaná a môže nám poslúžiť aj v dnešnej dobe. Obdivuhodne sa prejavuje najmä vo vernosti k Mesiášovi,ktorý ešte len mal prísť. Zachovať túto myšlienku v ľuďoch po celé stáročia je obdivuhodným dielom Prozreteľnosti. Toto Božie svetlo nič nestráca na svojej sile,výkonnosti a jase. Nechajme sa ním osvecovať. A to aj preto,lebo tí,ktorí prídu po nás,budú chcieť vedieť,ako sme vieru v Mesiáša,ktorý už prišiel,udržiavali a či naša cesta viera je pre nich inšpiráciou a povzbudením.

Zjavenie Pána

Často používame výraz „je to vo hviezdach“. Automaticky nám môže napadnúť text piesne slovenského speváka, Paľa Haberu.

Okrem toho sa používa na vyjadrenie skutočnosti, podľa ktorej nepoznáme odpoveď na niektoré otázky týkajúce sa najmä budúcnosti.

Svoju bezradnosť či neistotu vyjadríme spojením – „je to vo hviezdach.“

         Málokto sa môže odvolať na pravdivosť tohto citátu tak, ako traja mudrci, ktorí našli novonarodeného Mesiáša. Viac o tom hovorí
sv. Matúš, evanjelista, ktorý do ich úst vkladá vetu: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ (Mt 2, 2)

         Tento citát svedčí o dôkladnej príprave mudrcov, nie o improvizácii. Ide skôr o vedecké bádanie, na základe ktorého sa podujali na dlhú a náročnú cestu. Ich presvedčenie muselo byť veľmi hlboké a museli
„si vedieť aj spočítať“ náklady na cestu do cieľa, ktorý ešte nepoznali. To, čo možno na nich obdivovať, je ich odhodlanie podujať sa na niečo,
čo možno od základu zmení ich život. Presne tak je to so všetkými,
ktorí keď nájdu Mesiáša, zmenia svoj život. Prečo je to tak?

1.) Všimnime si dva výrazy, ktoré rovnako znejú, ale majú rôzne

významy. O Mesiášovi v evanjeliu čítame, že Slovo bolo u Boha. Tak to vyjadril sv. Ján: „...ono bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1, 2)

Na druhej strane je v slovenčine výraz – úbohý. Nie totožný s tým prvým. Aj na základe bežnej logiky by sme povedali, že to, čo je u Boha, nemôže byť úbohé.

V tomto prípade to však neplatí, lebo pastieri, a potom mudrci novonarodené Slovo v úbohých podmienkach betlehemskej maštale.

Ide o jeden z najväčších paradoxov, s ktorými sa môžeme v živote stretnúť. Bol  to Boží plán, ktorý chcel, aby Boží Syn prišiel do úbohých,
t. j. hriešnych podmienok života človeka s tým, že sa ho hriech nikdy nedotkol.

Odtiaľ aj pramení výzva pre veriaceho človeka. Spočíva v tom,
že aj v úbohých podmienkach života, napr. morálnych a nielen materiálnych, nájdeme vždy niečo Božie, t. j. niečo, čo je z Boha.

Našou úlohou je o tom hovoriť a svedčiť. Keď už sám Boh nájde v nás úbohých Božiu stopu, ktorá sa datuje napr. sviatosti krstu, o to viac máme nachádzať v skazenosti sveta Božiu stopu, myšlienku, plán,
ktorý počíta s človekom a s jeho spásou.

2.) Slovo nám dáva hojné milosti. Sv. Ján píše o tom takto: „Z jeho

plnosti sme my všetci dostali milosť za  milosťou.“ (Jn 1, 16)

Na prvý pohľad sa zdá, že tie milosti boli tvorené a posielané spôsobom „pásovej výroby“. Ako keby nás chcel Boh zahrnúť nesmiernymi dobrodeniami za každých okolností. Na prvý pohľad sa zdá, že tomuto prúdu milosti nemožno vzdorovať či odporovať. Ale opak je pravdou.
Sv. Ján píše toto: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“ (Jn 1, 11) Na jednej strane je Boh, ktorý nás zahŕňa prúdmi nezaslúženej milosti  a na druhej strane je človek, ktorý napína „strunu odporu a neprávosti“. Na jednej strane Boh ukazuje, že jeho studnica milosti je nesmierna, žiaľ, človek neustále ukazuje, že jeho schopnosť „napínať strunu zloby“ je veľmi silná a nekontrolovaná. Mali by sme vedieť, že nádej a optimizmus pre človeka je najmä v nekonečnej zásobárni Božej milosti,
a nie v honobení odporu a vzdoru voči Božiemu plánu.

Aj na začiatku tohto kalendárneho roka sme sa stretli s rôznymi prognózami. Mnohé z nich majú aj odborný status. Väčšinou majú negatívne zameranie a vplyv na človeka. Práve v týchto situáciách sa máme viac obrátiť na zdroj Pánovej milosti. Ten je silnejší a znamená viac ako všetky negatívne prognózy a vyhliadky tohto sveta.

Aj tohto roku bude platiť, že Boh bude mať úmysel nás zahrnúť milosťou za milosťou. Má ich pripravené pre nás, aby ukázal,
že aj uprostred pozemských neistôt je jedine On taký, ktorý zabezpečí plnosť života.

3.) Na svet prichádza Slovo, ktoré je pravým Svetlom. Nemusíme

chodiť ďaleko, aj v bežnej komunikácii sa môže stať obyčajné ľudské slovo nositeľom múdrosti a môže osvietiť naše vnútro, keď objaví podnetnú myšlienku. Aj v tomto svete platí, že slovo sa stane svetlom. V duchovnej, nadprirodzenej rovine, Božie Slovo je naším Svetlom.

Sv. Ján píše: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet.“ (Jn 1, 9) Každý človek, ktorý sa niekedy ocitol v tme, ocenil svetlo. Len si predstavme, že sme niekde v prírode, zablúdime, alebo sa zdržíme dlhšie a nájde nás tma. Vtedy dokážeme oceniť napríklad svetlo hviezd na nebi, príp. svetlo ľudského obydlia. Pre nás je to znak, že treba ísť za svetlom a že na tej ceste nájdeme život.

Tma nás naučí jednému – ak chceme vidieť svetlo, musíme napnúť zrak. Ak to urobíme, máme väčšiu šancu, že to svetlo nájdeme. Ak je tma okolo nás v morálnom slova zmysle, máme tiež napnúť svoj duchovný zrak. Tma je povzbudením, aby sme našli Svetlo, ktoré svieti vo tmách.
„A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Jn 1, 5)

Tma, paradoxne, nemusí znamenať zánik človeka, ba ani zánik jeho plánov a možností. Naopak, môže nás vyprovokovať, aby sme intenzívnejšie napínali zrak a hľadali pravé Svetlo. 

Raz večer, už za tmy, skupina veriacich turistov obchádzala istý kostol. Cez tmavé okná sa snažili niečo v interiéri kostola vidieť. Jeden z nich povedal ostatným: „Pozerajte sa dobre, ak objavíte svetielko bohostánku, znamená to, že ide o náš kostol.“ Ak objavíme v tmách tohto sveta i čo len malé svetielko nádeje a Božej prítomnosti, stačí to na to, aby sme nadobudli presvedčenie, že život a svet patria Bohu. Neexistuje taká tma, ktorá by zakryla svetlo Božej prítomnosti, dokonca ani v našej duši.

Sviatok Zjavenia Pána nám odporúča nespustiť z očí Svetlo,
ktoré prichádza z výsosti. Ak sa ho budeme držať podľa vzoru mudrcov, popri všetkých peripetiách života, do cieľa dôjdeme. Kristus sa stane
pre nás tou jedinou a správnou cestou. A my budeme mať právo povedať, že náš život je vo hviezdach, ale vo svetle betlehemskej hviezdy,
ktorá prináša zvesť o Mesiášovi, ktorý je naším Spasiteľom.

Vianočné zamyslenie – Boh hovorí

V živote nastávajú situácie, v ktorých sa nám žiada počuť ľudské slovo. Ak chýba, máme pocit prázdna. Bývame po ňom hladní a netrpezliví. O aké situácie ide?

         Napríklad o také, kedy má niekto blízky docestovať do cieľa a ozvať sa nám. Sme netrpezliví a nedočkaví dovtedy, kým sa tak nestane.

         Predstavme si inú situáciu. Tí, ktorí vychovávajú dieťa čakajú na chvíľu, keď vysloví prvé slová a začne rozprávať.

         Podobná situácia môže nastať, keď rodina alebo nejaké spoločenstvo sedí v kruhu a radí sa o niečom dôležitom. Vtedy má každý postreh cenu zlata. Určite je takýchto alebo podobných situácií ešte veľa.

         Počas Adventu sme sa pripravovali na skutočnosť, že počas Vianoc bude k nám Boh hovoriť. Ba môžeme povedať, že počas sviatkov narodenia Pána hovorí k nám výnimočným spôsobom. Celému spoločenstvu veriacich, ale aj ku každému individuálne.

         Boh hovorí v rôznym spôsobom:

  1.) Boh prehovoril

  2.) Boh sa prihovoril

  3.) Boh ostáva verný svojmu slovu

11.) Boh prehovoril

Vždy, keď použijeme výraz „prehovoril“, máme pocit, že ide o niečo

oficiálne, úradné.

Takto sa vyjadrujeme napr. o niekom, kto doteraz mlčal alebo hovoril aj predtým, no teraz povedal niečo záväzné a mimoriadne.

Mnohí si myslia, že Boh v dejinách mlčal. No v Liste Hebrejom
(Hebr 1,1) čítame túto myšlienku: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.“ Boh nikdy nemlčal, no pri narodení Božieho Syna chcel povedať závažnú myšlienku (Hebr 1, 2): „V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“

         Kedy teda hovorí Boh závažným spôsobom, že jeho hlas počujeme? Je to v situácii, keď nás jeho podnet prinúti rozmýšľať a konať; vtedy, keď nás pohne z miesta. Vtedy, keď nás motivuje, aby sme nestagnovali, ale sa „rozhýbali“ svoj život tak, aby bol podobnejší obrazu evanjelia. Presne tak konali pastieri v Betleheme, traja mudrci, ale aj starí ľudia – Simeon a Anna, ktorí tiež vyznali vieru v Mesiáša.

   2.) Boh sa prihovoril

Výraz „prihovoril sa“ predpokladá vľúdnejší, osobnejší, menej oficiálny

a hlavne milší prejav. Tak je to aj medzi ľuďmi. Niekedy niekto skonštatuje: „Prihovoril sa mi.“ Dôvod spočíva v tom, že ten, kto sa prihovoril, chcel nadviazať kontakt, aby komunikácia bola dôvernejšia.

V evanjeliu čítame o udalosti v nazaretskej synagóge. Ježiš tam vstúpil, aby učil. Svätopisec o tej udalosti napísal (Lk 4, 22): „Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“ Zdôrazňuje sa tam, že Ježiš sa prihovoril zvlášť milým spôsobom. Za milými slovami medzi ľuďmi zisťujeme niekedy „zákulisie“. Je za nimi niekedy podlízavosť, faloš a pretvárka či snaha zapáčiť sa a upriamiť pozornosť na seba. Ako by sme už prestávali dôverovať a veriť v milé slová a spôsoby.

Keď sa milo prihovára Boh, nepôsobí iba na city, ale chce upokojiť rozorvanú dušu človeka a chce, aby sme urobili to, čo urobili ľudia v synagóge počas Ježišovej návštevy (Lk 4, 20): „Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho.“ 

Milá Božia reč vzniká vtedy, keď chce, aby sme odvrátili prílišný záujem o tento svet a častejšie ho upreli na Krista. Myslíme si, že je to vhodná výzva a myšlienka do nového roka. Zvlášť, keď tento nový rok má titul – „Rok Božieho slova“. Ide o Božiu ponuku, aby sme svoj duchovný zrak viac upreli do hĺbky Božieho slova s možnosťou aplikácie na bežný život.

  3.) Boh ostáva verný svojmu slovu

Tento výrok medzi ľuďmi samozrejmosťou nie je. Nedá sa vždy

dôverovať slovu iného človeka. Na druhej strane Ježiš o svojom slove hovorí (Jn 6, 63): „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život.“ Túto pravdu môžu potvrdiť ľudia, ktorí našli vo viere nový život, tí ktorí uverili v Krista. Hovoria, že sa im v žilách akoby „rozlial nový život“, ktorý doteraz nepoznali, alebo akoby sa im vracal život, ktorý kedysi vyhnali, no teraz sa im vrátil naspäť.

         Počas vianočných sviatkov z dôvodu narodenia Spasiteľa sa nám „vrátila chuť“ pre vieru, najmä pre prax viery. Znovu nám „zachutila“ atmosféra betlehemských jaslí.

         Asi všetci poznáme situáciu, keď sa po dlhšom čase vrátime domov. Vtedy nám znovu „zachutí“ domáca strava. Sme hladní a zatúžime po nej. Tak je to aj s milosťou viery. Každý, kto sa odvráti od hriechu, zachytí túžbu po novom pokrme, ktorý ponúka Kristus.

         Počas vianočných sviatkov sme si isto našli čas, aby sme si vypočuli slová iného človeka. V priebehu roka na to veľa príležitostí nemáme. Počas Vianoc nám Boh tento čas poskytuje. Keď sme počúvali iných, počúvali sme samého Boha. Vtedy nadobúda iný význam dialóg, ktorý zaznieva v kostole pri sv. omši: „Počuli sme Božie slovo. Bohu vďaka.“ Týmto pozdravom sa chceme rozlúčiť s vianočným obdobím, že sme ho neprežili nadarmo, ale že sme dôležité miesto venovali Pánovým slovám. Ony nech nás sprevádzajú počas celého kalendárneho roka.