Správna forma a obsah.

Predstavme si nasledujúcu situáciu. Nejaký človek príde na isté miesto niečo vybavovať. Nerešpektuje poradie a ide rovno k pracovníkovi,ktorému hneď všetko vysype pri okienku. Ten si ho vypočuje a povie,že rozumie o čo ide,ale požiada ho,aby sa postavil do radu a počkal na svoje poradie. Ako môžeme charakterizovať takéto počínanie? Takto:obsah je správny,ale forma nie. Forma by bola v poriadku vtedy,keby klient zaujal miesto v poradí a tak počkal na riešenie svojich záležitostí. A teraz skúmajme inú situáciu. Človek stojí v rade a čaká. Možno aj dlhší čas. Keď príde konečne ku kompetentnému pracovníkovi,dozvie sa,že svoju vec tu nevybaví. Že musí ísť do vedľajšej kancelárie. Tentokrát platí,že forma je síce správna,možno až naivná,ale obsah nesedí s úradovňou,v ktorej sa nachádza. Optimum je nájsť správnu formu a dať jej správny obsah. Alebo opačne. Evanjelium hovorí o tom,ako nejaký človek oslovil Ježiša so svojim problémom/Lk 12,13/. Poprosil Pána,aby kontaktoval prosebníkovho brata s tým,že sa má s ním podeliť o dedičstvo. Forma je správna. Pána Ježiša kontaktujeme so svojimi ťažkosťami. Prečo by nemohol vnuknúť niekomu,aby prehodnotil svoj vzťah k blížnemu? /povedz môjmu bratovi/. S obsahom však Ježiš nesúhlasí. Nie je tu na to,aby riešil čisto pozemské záležitosti. A už vôbec nie materiálne. Prosebník mal dobrú príležitosť,aby z blízka konverzoval s Učiteľom z Nazareta. Nevyužil ju. Porozmýšľajme,o čo budeme Pána prosiť,keď máme denne výborné príležitosti s ním byť. Formy kontaktu dobre poznáme,ale obsah nás mätie,lebo vieme že on je Všemohúci. Preto vymýšľame,fantazírujeme,niekedy až do absurdných prosieb. Predstavme si,že konzumujeme nejaké chutné jedlo. Je to niečo,čo milujeme za každých okolností. Vtedy každé sústo v ústach premieľame  a dávame chuťovým pohárikom zabrať. Neponáhľame sa ,ale vychutnávame. Toto by mohlo byť pre nás pomôckou pri prosiacej modlitbe. Dobre premyslime,čo môžeme od Boha žiadať. On síce môže všetko,ale my nevieme,čo je pre nás užitočné. A ak by sme prosili nad rámec,nech to Boh očistí a pripraví pre večný život.

POHŔDANIE

         Na rozhraní TANAP-u a PIENAP-u sa nachádza turistická atrakcia Bachledka. Turista má k dispozícii náučný chodník vo výške 24 metrov a v dĺžke vyše 1200 m. Človek má pocit, že chodí po stromoch. Má ich doslova pod nohami a cíti, že má nad nimi akúsi moc. Všetky stromy, dreviny sú mu podriadené. Prinajmenšom dovtedy, kým neprejde po celom chodníku.

         V evanjeliu sa spomína sudca. Ježiš mu dáva prívlastok „nespravodlivý“. Je tu zverejnená aj jeho charakteristika. Nespravodlivý je preto, lebo: „Boha sa nebojí a ľudí sa nehanbí.“ (Lk 18, 1 – 8) Je to človek, ktorý všetkým okolo seba pohŕda. Pri jeho charakteristike máme pocit, akoby chodil „po ľuďoch“. Pozerá sa na nich „z výšky“. Myslí si, že má absolútnu moc. Veľmi nám pripomína jeho skorumpovaných kolegov, niektorých z nich, aj na dnešnom Slovensku a aj všade inde vo svete. Z krátkej, ale výstižnej charakteristiky sudcu vyplýva, že pohŕda človekom, svojím povolaním i spravodlivosťou.

1.)  Pohŕdanie človekom

Najväčšie poníženie zažíva človek vtedy, keď mu dajú ostatní pocítiť, že pre nich nič neznamená. Okolie si o ňom myslí, že v ňom nie je nič hodné povšimnutia.

         Z obdobia Vianoc mám aj takúto skúsenosť. Vo vianočnom čase je možné vykonať posvätenie príbytkov. Niekde nastane aj takáto situácia. Pri návšteve kňaza niektorí ešte len vstávajú z pohoviek, odtrhujú oči od televízie a v teplákových súpravách s neporiadkom na stole vítajú kňaza. Právom sa môže cítiť ohrdnutý. V iných príbytkoch je to naopak. Byt akoby sa krátkodobo zmenil na „svätyňu“. Ľudia sú dôstojne oblečení, všade navôkol je poriadok, nijaké zvyšky jedla, na stole svieca a biely obrus. O nich možno konštatovať, že sú pripravení prijať človeka, ktorý prinesie do ich príbytku požehnanie.

Vôbec nie je ľahké prijať do života ťažko prijateľného človeka, a to z rozličných dôvodov. Ak nepohrdneme príležitosťou prijať v ňom samotného Krista, prinesie nám to požehnanie. Nielen jednorázovo, ale aj vo všeobecnosti, do života. Všade tam, kde človek nepohŕda človekom, ale pokúša sa ho prijať do svojho srdca, vytvára sa čisté a pokojné prostredie, ktoré v prenesenom slova zmysle môžeme nazvať „svätyňou“. V blížnom spoznávame Ježiša Krista.

2.)  Pohŕdanie svojím povolaním

Povolanie, práca, zamestnanie, to všetko je v prvom rade zdroj zisku. Ľudia chcú zarobiť na živobytie, a to je správne. Je však dosť ľudí, ktorí svojou prácou pohŕdajú. Keď ňou prestanú pohŕdať, zmení sa na obetu. Sám Ježiš nepohrdol potupou kríža a atmosférou kalvárie, ba ani zločincami po svojom boku. Tým priniesol najdokonalejšiu obetu, ktorá obnovuje celý svet. Do svojho povolanie či poslania pozvime Ježiša! Zmení to náš pohľad na situáciu. Človek tzv. „bežného zamestnania“ môže urobiť po stránke spásy pre iných viac ako ľudia vo veľkých a moderných kanceláriách s drahým vybavením a s vysokým príjmom. Ten, ktorý nosí v sebe Krista, nemusí nosiť špičkový oblek. Koho vedie Duch Svätý, nebudú ho viesť koristnícke a dehonestujúce záujmy až do takej miery, že od rozkoše nevie, čo s majetkom. Ten, kto cez svoje povolanie zaváži pred jednoduchým človekom (vdova z dnešného evanjelia), toho odvážia vysokou hodnotou pre Božie kráľovstvo.

3.)  Opovrhnutie spravodlivosťou

Spravodlivosť je čnosť a stav, podľa ktorého treba dať každému to, čo mu patrí. Túto definíciu potvrdil sám Ježiš, keď sa prihovoril židom: „Dávajte cisárovi, čo je cisárove a Bohu, čo je Božie.“ (Mt 22, 21)

         V evanjeliu evidujeme presný opak. Sudca z evanjelia je človek, ktorý sa „Boha nebojí a ľudí sa nehanbí.“ Pohŕda Bohom i ľuďmi. Pre sudcu má byť spravodlivosť posvätná. Ide o súčasť jeho identity.

         Evanjeliový sudca spravodlivosť sprofanizoval, zdehonestoval, ponížil. A to pred očami verejnosti. Všetci sa máme usilovať dať každému, čo mu patrí, a to tak, ako keby sa naň díval Boh. On je totiž spravodlivosť sama. Mnohí dnešní nositelia pozemskej spravodlivosti sú nositeľmi nešťastia, lebo spôsobujú boľavé krivdy a nenesú vždy zodpovednosť za bezprávie, ktoré spôsobili svojím korupčným správaním. Spravodlivosť sa udomácňuje výchovou už od detstva.

         Istá osoba často spomínala na atmosféru svojho detstva. Boli viacerí súrodenci. Nežili v hojnosti, práve naopak. Len-len, že prežili. Jednako si tá osoba spomína na svoju matku, ktorá: „nezabudla na nikoho, keď niečo rozdávala pri stole.“

         Spravodlivý človek nezabúda, že Boh naňho nezabudol a zahrnul ho veľkými milosťami vo sviatosti krstu. Nezabúda, že Boh ho sýti pri eucharistickom stole a nechce z toho nikoho vynechať. Alebo pri spovedi dostáva hojné milosti rozhrešenia.

         Už od detstva máme mať v sebe zásady spravodlivého pohľadu na život. Upozorňuje nás na to apoštol národov, ktorý píše: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rim 1, 17)

         Nestúpajme pohŕdavo po ľuďoch! Kráčajme radšej po zemi a všímajme si človeka ako zápasí o svoje dobro. Všímajme si však aj Boha, ktorý nám ponúka všetko potrebné ku spáse! Dielo Boha a snaha človeka nevedú k pohŕdaniu, ale k úcte. Ona je opakom pohŕdania. Dielo Boha a obetavý život človeka si zaslúžia skutočnú úctu.

Hlavné a vedľajšie.

Každý deň máme niečo vybaviť. Niektoré veci sú urgentné. V rebríčku priorít sa nachádzajú na prvom mieste. Neznesú odklad. Milovníci efjednotky/F1/ to môžu chápať ako "pole position" v ich dennom programe. V prvom rade sa snažíme o to,aby sme práve tieto splnili čo najskôr a čo najdokonalejšie. Ale,nezabúdajme,že skoro všetci máme ešte niektoré povinnosti,ktoré majú status "popri tom". Znamená to,že popri hlavných činnostiach chceme vybaviť aj iné tzv.drobnosti,ktoré stihneme "popri tom". Máme teda,jasnú schému-1,hlavné záležitosti a 2, záležitosti popri nich. Keď si prečítame úryvok evanjelia od sv. Lukáša/10,1-9/,objavíme stať,ktorá nám približuje atmosféru poslania učeníkov. Ježiš im práve dáva inštrukcie. Sú dosť podrobné,ale hlavne zvláštne. Hovorí im,že "žatva je veľká,ale robotníkov málo". Oznamuje im,že ich posiela ako "baránkov medzi vlkov". Tieto a iné informácie ich majú presvedčiť,že ich poslanie ohlasovať evanjelium majú prijať ako prioritu,a nie ako niečo "popri inej činnosti". Službu evanjelia nemožno vykonávať plnohodnotne,ak sa koná iba "popri niečom". Ak je na programe až ako ďalšia v poradí,stráca na účinnosti. Prosme,aby tí dnešní ohlasovatelia Božích právd prijali službu z rúk biskupa ako výnimočnú,jedinečnú,neopakovateľnú...Nech majú na starosti aj iné okolnosti,no práve služba evanjelia nech svieti  v ich živote vysoko nad všetkým ostatným. Toto je však iba časť myšlienky. Čo adresáti Božieho posolstva? Aký majú zaujať postoj voči Božiemu slovu? Môžu sa uspokojiť s prijatím "ad libitum"? Pre nich platí to isté. Prijať Božie slovo má byť doslova témou dňa. Pripomína im to sám Apoštol národov,ktorý píše:"Bratia,pripomínam vám evanjelium,ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali,zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu"/1 Kor 15,1/. Ohlasovanie evanjelia nie je atrakciou,nejakým predplateným servisom. Nepodáva sa ako televízna šou s možnosťou materiálnej výhry. Výhra to je. Ale týka sa večného života,ako nás upozorňuje sv.Pavol. Ohlasovanie Slova,jeho počúvanie a uskutočňovanie je záležitosťou spásy. A teda,nemôže byť inou,ako podstatnou skutočnosťou v živote služobníka oltára a každého pokrsteného človeka. Že "popri tom" stihneme aj iné veci,to je záležitosť našej šikovnosti. Nikdy však nie na úkor ohlasovania spásy.

Nájsť mŕtveho.

15.októbra 1984 zahynul v Himalájach,pri zostupe z Mt.Everestu slovenský horolezec Jozef Psotka. Nekontrolovateľlne padol a po asi tisícmetrovom páde zostal nehybne ležať. Na druhý deň ho našiel kolega Jozef Just. Zapol vysielačku a do základného tábora poslal správu:"Našiel som ho.Je mŕtvy. Čo mám robiť?" Kedysi mi istý človek povedal,že na výlete v lese objavil mŕtvolu človeka. Celý sa roztriasol. Zrazu sa cítil úplne neistý. Zobral mobil a zavolal domov. Keď manželka zdvihla svoj telefón,povedal jej:"Našiel som mŕtveho.Čo mám robiť?" Myslím si,že keby sme sa ocitli v podobnej situácii,nebolo by nám všetko jedno. Aspoň zo začiatku nie. Svätý biskup a mučeník Ignác Antiochijský napísal Rimanom:"..hľadám toho,ktorý za nás zomrel"/LH IV,s.1566/. Teší sa uprostred súžení a väzenia,že objavil Mŕtveho,ktorý však vstal z mŕtvych...Evidentne nie je v takej situácii,žeby nevedel,co má robiť...Práve naopak. Vo svojom liste ďalej píše:"Už nechcem žiť,ako žijú ľudia". Kto na svojej životnej púti nájde toho,ktorý zomrel na Kalvárii a vstal z mŕtvych,nikdy nebude mať problém so svojim životom. Práve ho našiel. Ani sa nedá spočítať,koľkých ľudí stretneme v živote,o ktorých platí,že sú mŕtvi. Duchovne mŕtvi. Ozveme sa Tomu,ktorý bol mŕtvy tri dni v očiach ľudí a spýtame sa ,čo máme robiť. Možno by niekto očakával Božiu odpoveď vo forme:"nechaj,nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych". Ale najradšej by sme dočkali slov z podobenstva o márnotratnom synovi:"Tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil...". Boh jediný dokáže oživiť,on jediný je pôvodcom fyzického i duchovného života. Mŕtvych,preto vždy zverme jemu. Zosnulých s myšlienkou navždy a blúdiacich,či duchovne mŕtvych,s prosbou o povstanie k pokániu a návratu do Božej rodiny.

Ťarcha života.

Včera uplynulo tridsaťpäť rokov/1984/,čo vystúpili na Mt.Everest,najvyšší vrch na svete,prví dvaja Slováci. Boli to dvaja predstavitelia rôznych generácii:Jozef Psotka/50/ a Zoltán Demján/29/. Na vrchole pobudli krátko,lebo bolo zlé počasie. Asi po desiatich minútach,ktoré strávili na vrchole,sa dali na zostup. Vrátil sa iba Z.Demján. Psotka pri zostupe unavený sa pošmykol a letel asi tisíc metrov. Na druhý deň našli už len jeho mŕtve telo,ktoré priamo tam pochovali. Neskoršie sa Zoltán Demján vyjadril,že sa mu toto víťazstvo ani nepočíta. Bolo by to úplne inak,keby Psotka prežil. Demján povedal peknú myšlienku:"Ľudia by nemali chodiť do hôr,aby tam zomierali. Hory sú na oddych,relax a odpočinok". Pán Ježiš v evanjeliu kritizuje farizejov a zákonníkov,lebo :"zaťažujú ľudí bremenami,ktoré nemožno uniesť..."/Lk 11,42-46/. Viera by nemala byť nastavená tak,žeby ľudia pod jej ťarchou zomierali. Židia pod ťarchou Mojžišových predpisov "zomierali" duchovne. Nerástli,ale zakrpatievali. Cítili,že sú stále otrokmi,aj skrze svoje náboženské predpisy. Viera nemá byť ťarchou. Potom to už viera nie je,ale niečo obludné. Ježiš už vyniesol ťarchu vykúpenia človeka,skrze kríž na Kalváriu. Nám prenechal,iba "ľahké bremeno a príjemné jarmo",ktoré človeka nezaťažuje. Práve naopak. Robí z neho slobodného tvora,ktorý už neotročí hriechu,lebo objavil a uveril v Mesiáša-Krista. Ak je viera pre nás bremenom,tak sme ju pochopili zle. Hľadajme potom ten pravý Kristov úmysel,pre ktorý nás povolal do spoločenstva Cirkvi.

Cieľová skupina.

V sobotu sa konala zádušná sv.omša za zosnulého speváka Karla Gotta. Celebroval ju v Katedrále sv. Víta v Prahe pražský arcibiskup Dominik Duka. Pri obrade vystúpili aj iní účinkujúci so svojimi  prejavmi. Bol som zvedavý,aká bude reakcia médii pri večerných správach. Nemilo ma prekvapilo,že sa zamerala viac na profánne vystúpenia iných rečníkov,ako na Božie slovo,ktoré predniesol v rámci homílie kardinál. Zvlášť som si to overil pri večerných správach,vysielaných verejnoprávnym médiom. Ich cieľovým zameraním nebolo Božie slovo,teda to,čo je pri slávrení eucharistie podstatné.ale slová celebrít bez poukazu na večnosť. Ježiš ,pri svojich verejných vystúpeniach zdôrazňoval,že hlavnou cieľovou skupinou ohlasovania evanjelia sú najmä Židia. Určite bol sklamaný z odmietavého postoja členov vyvoleného národa a tak im vyčítavo poukázal na svetlé mimožidovské vzory prijatia radostného posolstva/Lk 11,29-32/. Konkrétne spomenul kráľovnú z juhu,ktorá počúvala kráľa Šalamúna s väčším záujmom,ako Židia počúvali Pánovo slovo. Uviedol,že mužovia z Ninive ochotnejšie konali pokánie na kázanie proroka Jonáša,ako Židia otvorili svoje srdcia spásonosnému Ježišovmu posolstvu. Pri ohlasovaní evanjelia vždy niekto prekvapí. Niekto nepríjemne,iný s neskrývaným nadšením. Božie slovo si samo nájde pripravenú dušu. Zástupy iných duší,deklarovaných ako favoritov nastúpených v prvých líniach,obíde. Ak máme otvorenú myseľ a čisté srdce,nemusíme čakať dlho. Príchod Božieho slova pocítime ako mocné , dôverné ,láskavé a priateľské objatie milovanej osoby.

Kto dosiahne viac?

Kedysi som videl v akomsi časopise zaujímavú fotografiu. Cez dedinu prechádzala armáda. Vojaci pochodovali vo formácii a na pleciach mali pušky a samopaly. Popri ceste stáli dedinčania,väčšinou staršie ženy,ktorým bolo vidieť v rukách ružence. Neviem,aký bol zámer fotografa. Mne sa takmer okamžite vyprofilovala otázka:kto urobí pre vec viac:vojaci so zbraňou v ruke alebo slabé ženy s ružencom? Uznávam,že odpovede nebudú jednotné. Niekto uznáva len silu zbraní,iní by povedali,že sila modlitby ruženca je viac,ako smrtiace zásahy,znamenajúce smrť. Zasa iní by tvrdili,že ideálom je kombinácia týchto síl. Zápas na fronte majú doprevádzať modlitby. Až večnosť ukáže skutočné rozpoloženie síl. Niekedy naozaj treba siahnuť po zbrani,ak treba brániť dôležité hodnoty. Ale po ruženci možno siahnuť vždy. Možno aj preto,aby sme nemuseli siahať po zbrani...Keď upadá modlitba a život podľa viery,dostávajú sa k slovu násilné prostriedky. Modlitby a snaha o čnostný život vyraďujú zbrane z činnosti,hoci diabol nikdy nespí. Modlime sa vždy  s myšlienkou,že chceme prispieť k tomu,aby násilie neprevládlo v ľudských vzťahoch.

O viere

Pred niekoľkými dňami zomrel veľký umelec, spevák, Karel Gott. Predstavoval ojedinelý a nevídaný talent vo svojej profesii. Od okamihu jeho smrti odzneli rôzne komentáre, názory, postrehy na jeho dielo a na jeho život. Okrem iného, som si zapamätal aj takúto charakteristiku: "Zomrel človek, ktorý rozvinul svoj talent na maximum.“ Kto môže povedať, že sa mu to v živote podarilo? Mnohí svoj talent zanedbali, zakopali. A to nie iba umelecký.

         Evanjelium nám prináša myšlienku o viere. Lk 17, 5 – 10 Apoštoli prišli za Ježišom s presvedčením, že ich viera je nedostatočná. Preto žiadali: „Daj nám väčšiu vieru!“ Ježiš sa hneď ujíma tejto myšlienky a hovorí: „Keby ste mali vieru...“ Viera je naším najväčším talentom a darom, ktorý sme dostali do vienka. Dokázali sme ho rozvinúť na maximum? Kto môže povedať, že sa mu to podarilo? Kto môže konštatovať, že vo viere dosiahol vrchol? Upozorňuje nás na to sv. Pavol, ktorý píše Timotejovi: „...pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar...“ 2Tim 1, 6

         Prečo tak vieru veľmi zdôrazňujeme? Čo od nej očakávame?

1.     Určite nie to, čo Ježiš vo svojej reči trochu nadniesol. Spomenul, že keby sme mali trochu viery a povedali moruši – stromu – aby sa preniesol aj s koreňmi a zasadil priamo v mori, tak by to urobil.

Je isté, že na takéto účely vieru nechceme použiť. Radšej nech sa splnia iné Ježišove slová: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Čo by sme dali za zdravý pohľad na život? Čo by sme dali za to, keby sme mali zdravé postoje a názory? Ani sa nedá spočítať, koľkokrát povieme: „veď je to choré...“ Týmto výrokom narážame na to, čo vidíme okolo seba. Myslíme tým chaos, neporiadok, zvrhlosť, brutalitu, podvod a nemorálnosť všade okolo nás.

Viera dokáže uzdraviť človeka v jeho jadre, v duši a poučí nás, aby sme najprv hľadali vo všetkom Božie kráľovstvo a ostatné sa nám pridá. „Chorá doba“ a „chorí ľudia“, ktorí sa v nej zrodili, nič tak nepotrebujú, ako terapiu vierou. V tom momente by ozdravela naša spoločnosť, lebo by sa uzdravili jednotlivci, ktorí by sa odhodlali žiť v duchu Ježišových myšlienok.

2.     Ďalší odkaz viery tkvie v slovách Pána Ježiša: „Neboj sa, len ver!“ Tieto slová adresoval nejakej osobe, aby sa učila dôverovať Božiemu konaniu aj napriek tomu, že verejná mienka bola iná. Nie je jednoduché uveriť Bohu, ak svet spochybňuje všetko, čo Boh učí. Nie je jednoduché držať sa Božích zásad, ak svet zmetie zo stola, skritizuje, zosmiešni, alebo označí za prekonané, banálne alebo trúfalé všetko, čo súvisí s Ježišovou blahozvesťou.

Držiac sa Božích zásad, pripadáme si niekedy ako vyvrheli neschopní a odmietajúci sa prispôsobiť „trendu“ voľného života bez zábran. Ježiš sa nám prihovára práve vtedy: „Neboj sa, len ver!“ Alebo v situáciách, kedy pociťujeme dramatickosť alebo trýzeň, dobre nám padnú upokojujúce slová: „Neboj sa, len ver!“ Keď vidíme okolo seba nespravodlivosť, podlosť, výsmech zo statočnosti života, určite budeme počuť Ježišove slová: „Neboj sa, len ver!“

Nám všetkým, ktorí sme tu zhromaždení, vzhľadom na všetky životné situácie, ktorými prechádzame, Boh necháva tento odkaz: „Neboj sa, len ver!“

3.     Kedysi som videl na námestí okresného mesta príslušníkov istej sekty. Na stolíku mali množstvo literatúry a okoloidúcim podávali letáky a bulletíny. Zachytil som aj útržky z rozhovorov. Prihovárali sa okoloidúcim slovami: „Poďte k nám, naša viera je pre každého!“ Aké je to lacné! My, veriaci, tento výrok predlžujeme. Nehovoríme, že naša viera je pre každého, ale zdôrazňujeme, že naša viera je pre každého, kto sa otvorí pre Ježiša Krista. História hovorí, že viera zasiahla prenasledovateľa Šavla, pohanského stotníka sa ženu – Sýroféničanku, dosiahla skeptikov – Tomáša i Natanaela, dotkla sa aj rezignujúcich emauzských učeníkov.

Viera si nájde cestu k človeku a osloví každého, kto sa aspoň trochu usiluje o dobroprajnosť, obetavosť, úctivosť. Každého, kto pestuje pokoru a štedrosť. Viera sa zvykne zachytiť na týchto postoch a umožňuje jednotlivcom vidieť viac do hĺbky a vidieť nekonečný vzor v Ježišovi Kristovi. My sme uverili preto, lebo sme sa presvedčili, že pravá viera je aj pre nás. Hoci nie sme ideálni a zďaleka sme neprehĺbili všetky svoje talenty, napriek tomu môžeme povedať, že sme objavili Ježiša Krista. O tento vrchol života nás neoberie ani smrť. Práve naopak, za ňou sa nám naskytne možnosť v plnosti vidieť toho, ktorý je Láskou samou a ktorý jediný nám môže dať milosť, aby sme dar viery doviedli
do dokonalosti.

Žena roka.

Zbadal som ju v jedno septembrové popoludnie. Sedel som v aute pred nákupným centrom. Čakal som,kým príbuzní nakúpia. Pozeral som cez okno auta,blúdil zrakom po okolí,ale nič podstatné nehľadal. Vtom som zbystril pozornosť. Do zorného uhla mi vošla ona. Žena neurčitého veku. Skôr staršia,ošumelá. Na sebe mala oblečenie,ktoré charakterizujeme ako nosené. Jej chôdza bola rýchla,ale zvláštna. Trocha krívala. Pozrel som lepšie a zistil,že spod staromódneho kabáta jej trčí protéza. Jednu nohu mala svoju,druhá bola protéza. Ľudia sa za ňou otáčali.Nenyslím si,že v zlom. Skôr v tichom obdive. Ľudia väčšinou maskujú protézu v nohavicjach,prípadne sedia na vozíku. Túto ženu som obdivoval,lebo nič neskrývala a naučila sa chodiť s protézou. Bolo jej jasné,že bude celý život konfrontovaná so svetom svojho okolia,že nikdy sa nebude mať tak,ako iní,zdravší okolo nej a napokon,že tí,ktorí ju neprijmu takú,aká je,nedokážu prijať ani vyššie hodnoty vo všeobecnosti. Pripomenula mi osud Ježišových učeníkov,ktorých on posiela a dáva dôležité usmernenia/Lk 10,1-12/. Hovorí,že ich "posiela ako baránkov medzi vlkov". Myslí tým neustálu konfrontáciu s vonkajším svetom. Ľudia s posolstvom evanjelia sú neustále konfrontovaní s pomermi tohto sveta,do ktorých sa ťažko presadzujú. Evanjelium je raz a navždy neprijateľné pre "vlkov" svojej doby. Tí "zožerú" všetko,čo ľudia s duchom evanjelia priniesli do duchovného bohatstva sveta,ale sami nevyprodukujú nič. Učeníci si majú uvedomiť,že nikdy nebudú takými pánmi,ako niektorí okolo. Z hľadiska materiálneho zabezpečenia a určitých výsad,budú ťahať za kratší koniec. Ježiš ich na to upozorňuje slovami:"Nenoste mešec ani kapsu ani obuv ..."Ich úlohou nebude zápas o to,čo kto vlastní,ale o to,čo získa z pokladnice nezaslúžených milostí od Pána. Budú bojovať nie o plný stôl svetských dobrôt,ale o to,aby diablovi zobrali to,po čom on najviac túži-ľudské duše. Napokon,treba uviesť ešte jeden prvok. Pán zdôrazňuje,že učeníci budú nie raz neprijatí:"Keď prídete do niektorého mesta  a neprijali by vás...". Neprijatie evanjelia nebude znakom zle podaného evanjelia,ale prejavom odporu voči Božiemu kráľovstvu,ktoré sa nám sprítomnilo v Ježišovi z Nazareta. Vyššie spomenutá žena bude pre mňa ešte dlho ženou roka. Nebude nikdy honorovaná a populárna. Keď prechádzala okolo,z igelitky jej trčalo hrdlo  fľaše,ktorá obsahuje "urýchľovač" do stavu zabudnutia...Zaujala ma pre svoj zjav a istú odvahu vstúpiť do prostredia "zdravých" ľudí. Pre mňa sú ľuďmi roka aj tí,ktorí hlásajú evanjelium. A najmä oni. Neboja sa vstúpiť do sveta tých,ktorí si o sebe myslia,že sú zdraví a nič nepotrebujú. Svet si o veriacich myslí,že sú to ľudia s hendikepom,akousi protézou,že nie sú "kompletní" a tým vhodní pre tento svet. Mýlia sa,lebo nie oni rozhodujú o kritériach pravého zdravia duše...To je už dané na základe Kristovho zjavenia.

Lepšie časy.

Zachytil som útržky z rozhovoru dvoch starších ľudí. Ako inak,nosnou témou bol otázka,kedy sa nám bude žiť lepšie? Kedy Pán Boh zošle tzv.lepšie chvíle? Prvý diskutér bol skeptický,druhý oponoval,že Najvyšší nám dopriava milosti pomaly,postupne,nie naraz....Veru,sú chvíle,kedy túžobne očakávame príchod lepších časov v politike,v súkromnom živote i vo viere. Napríklad,všetci by sme privítali situáciu,ktorú vykresľluje prorok Zachariáš. Píše:"V tých dňoch desať ľudí zo všetkých národov rozličných jazykov chytí judejského muža za okraj rúcha a povie:"Pôjdeme s vami,lebo sme počuli,že s vami je Boh"/Zach 8,20-23/. Páčilo by sa nám,keby všetci v "judejskom mužovi" spoznali Učiteľa z Nazareta-Ježiša Krista a keby sa akoby doslova, dotkli jeho šiat a viac sa ho nepustili...Ako ďaleko sme ešte od tejto chvíle? A vôbec.bude sa týkať všetkých národov,či sú aj výnimky? Zdá sa,akoby Samaritáni,"judejského " muža neuznávali. Hovorí o tom samotné evanjelium. Ježiš posla pred sebou učeníkov,aby mu v samaritánskom prostredí našli nocľah. Boli neúspešní,čo ich poriadne zaskočilo/Lk 9,51-56/. Sú teda samaritáni mimo "lepších čias" ? Nie tak celkom. Pán si predsa len vybral isté "reprezentatívne" vzorky aj z tohto prostredia. Spomeňme si na Samaritána,ktorému dal Ježiš vznešené prímenie-milosrdny/Lk 10,30-37/. Dobrá zvesť nám pripomína aj inú dôležitú situáciu-uzdravenie desiatich malomocných/Lk 17,11-19/. Ani jeden sa nevrátil,aby poďakoval. Urobil to iba jeden-Samaritán. Nezabudnime ani na pamätné stretnutie pri Jakubovej studni. Ježiš si tam na pravé poludnie pýtal vodu od ženy-samaritánky! Využil toto stretnutie a uhasil ženin duchovný smäd po Bohu/Jn 4,5-42/. Ježiš sa zmocňuje každého človeka postupne. Vyvracia povesti,chýry ,klebety možno aj skutočné situácie a nastoľuje svoj poriadok. Určite aj biblickí Samaritáni majú svoje miesto "pri judejskom mužovi" a už sa presvedčili,že on je Boh. Chaos v dnešnom svete politiky,kultúry ,verejného života a v živote Cirkvi,môže v konečnom dôsledku smerovať k tomu,že mnohí sa skutočne,bez pretvárky obrátia ku Kristovi. Nech je to aj našou ambíciou.