Keď Boh volá...

V ktoromsi meste študenti konzervatória nacvičili divadelné predstavenie. Herci dostali výsadu, že si mohli  usadiť svojich rodičov medzi divákmi na ľubovoľné miesto. Jednu z hlavných postáv stvárnil študent, ktorý usadil svoju matku hneď do prvej rady. Žena bola v divadle prvýkrát. Hra sa začala. Prvé minúty predstavenia sa mali podľa scenára odohrávať v tme. Na javisku nebolo nič vidieť. Z tmy sa ozval herec-študent, ktorý usadil svoju matku do prvej rady. Presne podľa predlohy nahlas zakričal:"Matka, matka kde si?". Nastala dramatická minipauza. Zrazu sa zo sedadla v prvej rade ozvala hercova matka. Odpovedala mu:"Tu som, zlatko". V hľadisku i na javisku sa ozval veľký smiech. Ľudia sa smiali spontánne a bolo ťažko ich zastaviť. Po čase sa všetko utíšilo. Ženu vyzvali, aby na otázky, ktoré sa v hre vyskytnú, neodpovedala. V Knihe Genezis čítame o tom, ako Boh oslovil Abraháma a vyzval ho po mene. Ten mu hneď odpovedal:"Tu som" /Gn 22,1/. Abrahám naznačuje, aké je dôležité v živote spoznať Boží hlas a hneď aj odpovedať. Treba vedieť odpovedať na ten správny hlas, lebo hlasov a ponúk je mnoho. A Boží plán nie je divadelné predstavenie, ale spásonosná realita.  1,Boh volá mnohých po mene, ale nie kvôli bezstarostnému životu. Povoláva ich, aby priniesli obetu. Abrahám sa dozvedá, že má odísť do krajiny Moria a tam obetovať svojho jediného syna. Prorok Jonáš je poslaný do veľkého mesta Ninive/Jon 3,1-10/. Jonáš bol tam poslaný, aby obyvateľov mesta vyzval na pokánie. Nemyslime si, že nemal strach. Čo to znamená? Ten, koho volá Boh sa nemusí báť, ani schovávať, ba ani pretvarovať. Priznajme si, že sa bojíme toho, čo príde. Nepoznáme budúcnosť a ani súčasnosť nám neponúka optimálne výhliadky do budúcna. Často máme ambíciu sa pred Bohom schovať, aby nás neposlal do prvej línie. Uspokojili by sme sa s miestom, ktoré je kdesi v závetrí. Najlepšie také, kde by sme boli aj schovaní aj viditeľní...Pred nedávnom som pozeral dokumentárny film o obrane Stalingradu počas Druhej svetovej vojny. Ruský vodca Josip Visarjonovič Stalin nariadil, aby hneď za pešiakmi, ktorých poslal do prvej línie, operovala skupina elitných strelcov. Tí mali úlohu strieľať nie do Nemcov, ale do vlastných vojakov, ak by sa dal na útek. Boh takto podlo nepostupuje. Chápe aj zlyhania v prvej línii. Nelikviduje, ale povzbudzuje, lieči a znova vysvetľuje. Je zaujímavé, že Boh má prvú líniu vždy obsadenú. Svedectvo o tom vydávajú početní mučeníci a vyznávači všetkých čias. Pred svetom sa zasa zvykneme pretvarovať. Akoby sme chceli tajiť, že nás zasiahol a oslovil Boží hlas. Boh čaká, kým sa slobodne rozhodneme tak, že zhodíme pomyselný divadelný kostým a ukážeme sa v šate Božieho nasledovníka. 2, Keď Boh volá, nechce, aby volaní cítili trpkosť. Práve naopak. Traja učeníci boli Ježišom pozvaní na Horu premenenia/Mk 9, 2-10/. Jeden z nich, Peter, konštatoval:"Rabbi, dobre je nám tu". Dokážeme žiť bez zatrpknutosti, najmä v dnešných časoch? Dnes chodí medzi nami množstvo zatrpknutých ľudí. Prejavia sa tak, že ustanú v konaní dobrých diel, poľavia v modlitbe a utiahnu sa. Celý život sa učíme dôverovať Bohu v tom, že otvorenosť pre Boha nie je dôvodom na pesimizmus a dezilúziu. Znova sa teraz, v pôstnom čase, nadchnime pre užitočné aktivity, pokropme ich rosou milosti skrze modlitbu a budujme spoločenstvo najmä s ľuďmi, ktorí uverili a to aj za cenu obetí. 3,Tým, že nás Boh volá, dáva nám podiel na svojom diele a sláve. Predstavme si, že sledujeme nejaký zaujímavý film. Po jeho skončení sa obrazovka naplní menami účinkujúcich, ale aj menami tých, ktorých sme síce nevideli, ale bez ich technických zručností, by film nevznikol. Je ich plná obrazovka a preletia cez ňu veľmi rýchlo. Všetci sú dôležití a na predstavení majú nepopierateľný podiel. Tvorcovia sa snažia, aby nikoho neopomenuli. Ani Tvorca najvyšší nezabúda na tých, ktorí mu zverili do rúk svoj život. Je ich plné nebo. Určite sa nestratia tak, ako titulky na obrazovke po skončení filmu. Počkajme si na záverečné dejstvo, lebo Božie predstavenie sa ešte neskončilo. Buďme trpezliví, premôžme únavu a pookrejme pri milostiach pôstneho obdobia. 

Ovocie pôstu.

 Raz so som bol svedkom rozhovoru medzi rodinami. Bolo to v čase, kedy sa ešte mohlo cestovať. Istá rodina sa vrátila z dovolenky. Strávili tam desať dní. Neskoršie tam chceli vycestovať susedia. A tak sa stretli. Tí prví už po dovolenke, druhí pred. Nastala hodina otázok a odpovedí. Jedna z nich bola tzv. gastrootázka. Súvisela so stolovaním a s jedlom. Navrátilci charakterizovali túto stránku pobytu slovami:"Môžete si dať, čo hrdlo ráči. Naplníte všetky svoje chute". Svet používa podobnú taktiku. Prihovára sa nám podobnými slovami:"Ber všetko, na čo máš chuť. Používaj všetko, čo hrdlo ráči". Taktika sveta je aj taktikou diabla. Dosahuje ňou prenikavé úspechy. S touto taktikou uspel už v raji, na prahu ľudského života na zemi. Ide o mimoriadne pokušenie, keď môžem siahnuť na všetko, čo len chcem. Nikto mi nič nezakazuje, nikto sa do mojich chúťok nestará. Iba Boh! Evanjelium hovorí, aby sme boli pripravení, pozorní,bedliaci a modliaci sa. Pán Ježiš pripomína, že nie všetko nám osoží. Preto je tu pôstne obdobie. Ono je protiváhou svetského, sekularizovaného,gurmánskeho spôsobu života. Zamerajme sa teda na to hrdlo...Svet hovorí, aby sme sa neokúňali a prijímali všetko,  čohrdlo ráči...Týka sa to jedla, pitia a slova. Obmedzenia podobného významu sú pre človeka prospešné. Menej konzumovania, menej hýrenia, menej kriku/najlepšie žiadny/ a menej prázdnych a zbytočných slov. Táto Božia ponuka má za cieľ vnútorne človeka posilniť, "nalomiť" jeho vzdorovitú vôľu a usmerniť jeho pohľad na večný cieľ. Snažme sa teraz žiť podľa zásady:nie čo hrdlo ráči, ale čo ráči duša...

Hľadanie originálu.

 Na svete je dosť ľudí, ktorí túžia po origináloch. Ak máte možnosť pobudnúť u nich čo i len chvíľku, zistíte, že ste obklopení galériou. Hovoria, že všade dookola sú samé originály. Myslím tým diela výtvarného umenia. Čo je dôležité v pôste? To, aby sme sa hľadali Krista. Originálneho. Nie zdeformované podvrhy, ktoré nám môže poskytnúť hocikto. Originálneho Krista treba hľadať a pritom sa namáhať. Nie nadarmo hovorí sám Ježiš-objekt nášho hľadania:"Hľadajte...klopte...proste..."/Mt 7,7/. Ten, kto hľadá, klope a prosí, ja na dobrej ceste, aby našiel skutočného Krista. Takého, ktorého je možné nasledovať. Hľadanie Boha v pôstnom období nemôže byť fazetou. Ide o termín z oblasti dentálnej hygieny. Zákrok spočíva v tom, že na predné zuby sa nalepia tenké škrupiny/cca 0,3-0,5cm/, ktoré sú vyrobené z tvrdého materiálu. Ak ústnu hygienu nezanedbávame, vydržia nám /údajne/ aj desať rokov. Používame ich preto, lebo chceme prekryť niektoré deformácie zubov, najmä, ak sú zakrivené alebo inak zdeformované. Prekryjú nečistotu, zlé zafarbenie zubov, prípadne medzeru v chrupe. Ide o pomôcku, najmä pre ľudí, ktorí sú spoločensky exponovaní, alebo nejakým spôsobom reprezentujú. Hľadanie Boha nemá byť fazetou. Nemôžeme hovoriť, že hľadáme Boha, a pritom naše svedomie nie je v poriadku. Nie je možné, aby sme tento vážny defekt prekryli fazetou hľadania Boha.Chvíľku nám  vydrží, ale po čase sa toto krytie rozpadne. Hľadanie Boha mám byť sprevádzané snahou dať si do poriadku svoje vnútro. Tento fakt vylúči z nášho života nezdravú túžbu po fazetách, ktoré majú úmysel prekryť nečistotu a zlo a nie liečiť. Hľadanie Boha nemá mať charakter falzetu. Tento termín poznajú najmä hudobníci. Skutoční majstri hlasu preferujú tzv. hlavový spôsob spevu, pri ktorom vibrujú hlasivky. Hlas je krásny, čistý a silný. Pri falzete spevák vpúšťa do hrdla vzduch a pracuje s ním, nie s hlasivkami. Skutoční odborníci chcú počuť hlas hlavový. Ten je znakom schopností speváka. Táto myšlienka nás povzbudzuje, aby náš život vydával iba čistý tón. Má sa opierať o Božie slovo, ktoré nám podáva skutočný Majster a Učiteľ. On nás môže naučiť žiť podľa Slova a nie prostredníctvom falzetu. Máme žiť tak, ako nám to Pán Ježiš odporúča. Táto cesta je istá a správna. Napodobneniny Božej cesty nemôžu zabezpečiť vytrvalosť a presvedčivosť na ceste spásy. Pôstne obdobie nás chce znova vrátiť na pôdu evanjelia. Iba tam sa môžu zrodiť a vyrásť naše ambície súvisiace s večnosťou. Napokon, hľadanie Boha nemá byť falzifikátom. Podvrhov je vo svete veľa. Koľkí ľudia sa sklamali, keď zistili, že ich niekto oklamal a namiesto ospevovaného originálu im daroval falošný predmet. Niekedy je ťažko na prvý pohľad rozoznať rozdiel. To dokáže iba skutočný odborník. Boha nikto neoklame, ani keby mu naservíroval, čo aký dokonalý falzifikát viery. Nebuďme ako podomoví predavači, ktorí ponúkajú klamstvá a podvrhy. Viera sa zdokonaľuje v modlitbách, pôstoch a obetiach. A tam nijaký falzifikát neobstojí. V obetiach sa overuje totožnosť veriaceho človeka. Prispôsobme tomu náš životný štýl, najmä teraz, v pôstnom čase.

Charakter pôstného obdobia.

 Jedna z reklám našej verejnoprávnej televízie v súčasnosti prináša slogan:" Rok 2020 bol iný, ako sme si predstavovali". Súhlasíme. Všetci vieme prečo. Kvôli pandémii. Kráľovná Alžbeta pred rokmi hodnotila prežité obdobie jedného roka. Keďže v ňom zažila dosť utrpenia a tragédií, povedala:"Predchádzajúci rok bol "annus horribilis", t.j. rok strašný, hrozný. Pomohla si latinčinou, aby vyjadrila, čo cíti. Vyjadrila prianie, aby ten ďalší bol rok "annus mirabilis", t. j. rok zázračný, ktorý bude opakom roku predchádzajúceho. V jednom i druhom prípade vyjadrenia hovoria o nádeji, o lepších časoch, v ktoré dúfajú. Napriek tomu, že žijeme v pandemickom čase, dúfame, že Slovo sa o nás postará, že všetko, čo sa deje, je podľa spásonosných plánov Stvoriteľa, že Božie slovo neminie ani túto ťažkú, pre niekoho hrôzostrašnú dobu. Túto istotu nám vypovedal starozákonný Izaiáš, keď napísal:"...tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie"/ Iz 55,11/. Dúfame, že na milostiplnom poslaní Slova v pôste sa nepodpíše pandemická atmosféra. Dúfame, že Božie slovo nestratí nič zo svojej intenzity. Práve naopak, bude zdrojom rôznych Božích darov. Napriek všetkému, dúfame v hojné Božie požehnanie. Ako sa mu otvoriť? 1,Osloviť nás môže zvolanie malomocného z Knihy Levitikus:"Nečistý, nečistý!". Zdá sa nám, že dnes ľudia nepočujú, alebo nechcú počuť podstatné veci. Sú ľudia, okolnosti, aktivity, ktoré hlasno o sebe kričia neľútostnú pravdu-že sú nečistí!. Napriek tomu, že zloba a rôzna nečistota len sa tak z nich, zo všetkých strán ozýva, toto zvolanie nepočujú. Sú voči nemu úplne mĺkvi a nevšímaví. Ba, ešte s veľkým záujmom mu vykročia v ústrety s otvoreným srdcom. Žiaľ. Prečo je to tak? Žalmista /115/ vysvetľuje prečo. Píše:"...majú uši, ale nepočujú..." Pristavme sa a započúvajme do slov-nečistý, nečistý. Majú byť pre nás výstrahou a podnetom, aby sme sa vyhli tým, ktorí sú nositeľmi nečistoty. Naša doba miluje nečistotu rôzneho druhu. Stojí za to, aby sme si uvedomili, že takéto zvolanie sa môže aplikovať na hociktorého z nás. Pôstne obdobie je vhodnou príležitosťou, ako sa tejto charakteristiky navždy zbaviť. Dnešní ľudia sú však akoby hluchí aj na iné, pozitívne zvolania. Pred nedávnom som sledoval na TV LUX zaujímavý film, ktorý priniesol reportáž o živote mníchov v Holandsku  v kláštore Sion. Po istom čase sa mnísi rozhodli, že ho predajú a pôjdu inde, nájdu si iné miesto pre kláštor. Jeden z nich vysvetlil dôvod. Ukázal historickú fotografiu z vyššie menovaného kláštora na ktorej bolo 120 mníchov. Postupne ukázal ďalšie, z novších čias. Počet mníchov klesal až na úroveň  dnešných 8 rehoľníkov...Z roka na rok ich bolo menej a menej. Už nedokázali zabezpečiť údržbu veľkých a nádherných priestorov, preto odišli inde. Dnešní ľudia nepočujú volanie do Pánovej vinice. Ich počty sa redukujú. Zrozumiteľne to vyjadrila poznámka v mníšskej matrike. V prípade tých, ktorí odišli, si môžeme prečítať vetu:" saeculum reversus", čo znamená, že sa vrátili do sveta, že hlas sveta bol pre nich hlasnejší a vábivejší, ako hlas Boží...2,Ak je niekto nečistý, mal by sa očistiť. Pomôžme si príkladom z evanjelia. Pán Ježiš sa stretol s malomocným. Ten mu povedal:"Ak chceš, môžeš ma očistiť" /Mk 1, 40-45/. Toto zvolanie je primerané našim situáciám. Je vhodné, aby sme sa v pôste Bohu prihovorili týmito slovami. Môžeme ísť ešte ďalej, vetu malomocného vložiť do úst Ježiša. Lebo on stále chodí pomedzi nás a ponúka:"Ak chceš, môžem ťa očistiť". Z toho vyplýva, že očista závisí najmä od nás. Niet veľa takých, ktorí by túžili po vnútornej očiste. Dnes mnohým vyhovuje, aby si zachovali status nečistého, aby sa ich uzdravujúca Pánova ruka nedotkla. 3,Stále aktuálnou, nadčasovou zostane služba človeku. Pripomeňme si biblickú udalosť, ktorá hovorí o konflikte Kaina s Ábelom/ Gn 4,1-15/. Kain zabil svojho brata Ábela. Pán sa ho pýta:"Kde je tvoj brat Ábel?". On drzo odvetil:"Neviem. Čo som ja strážca svojho brata?". Táto veta sa stala osudnou. Nielen pre Kaina, ale pre mnohých, jemu podobných, ktorí odmietajú ujať sa bratov v ich biede a slabosti. Práve naopak! Stále sa treba usilovať o možnosť ujať sa a strážiť brata pred akýmkoľvek zlom. Alibistický kainovský postoj je pre nás z hľadiska evanjelia, neprijateľný. To, čo je pre nás výzvou, vyjadril blahoslavený Izák, opát kláštora v Stelle. Píše:"Bratia, prečo sa tak málo usilujeme hľadať jeden pre druhého spásne príležitosti, žeby sme si tam, kde vidíme väčšiu potrebu, viac pomáhali navzájom a vzájomne si bratsky niesli bremená? /LH III,s.164/. Hľadajme v pôstnom období "spásne príležitosti", ktoré budú užitočné pre nás a aj pre objekt našich úsilí. Nech nám nie je ľahostajná bieda, v ktorej sa dnes mnohí nachádzajú. V mnohých prípadoch je až do nebies volajúca, preniká k nášmu sluchu a žiada o konkrétnu službu lásky. Takou naplňme pôstne obdobie a aj to ďalšie, ktoré, dúfajme, budeme môcť nazvať postpandemické... Prosme Pána, aby to bol čas nazvaný:annus mirabilis...

Poklona a zohnutie sa.

 Všetci si občas pozrieme staršie filmy. Obsahujú scény, v ktorých vystupujú ľudia, ktorí ponúkajú určitú službu/hostinský, čašník, holič atď./. Majú jednu spoločnú črtu: hosťa vítajú a lúčia s ním  v úklone tela. V úklone ho vítajú a v úklone ho vyprevadia až k dverám. Tento úkon doprevádzajú slovami-služobník. Dnes nás to dobre pobaví, dnes sa to už nerobí. Staršie generácie takto dávali na javo, že hosť je pre nich všetkým. Potom prišla doba, v ktorej sa začalo hovoriť, že je to nedôstojné človeka, že je to ponižujúce. Ktovie, či to bolo správne? Liturgia Cirkvi neraz používa gesto úklonu. Niekedy iba hlavou, inokedy sa úklon týka celej hornej časti tela. 1,Svätý Otec František nám na začiatku pôstu pripomenul gesto úklonu. Hovorí, že pri udeľovaní popolca sa veriaci musí trochu ukloniť, aby mu celebrant mohol nasypať na hlavu popol. Popol je len symbolika, ale koľkokrát sa mu v živote pokloníme? Niekedy musí človek "spáliť mosty" za svojou minulosťou, aby zostal iba popol...Tým dáva na javo, že s minulosťou sa už vysporiadal a že ho zaujíma už len budúcnosť. Popol spálených mostov môže byť spásonosný. A koľkokrát odprevádza Cirkev popol v urne na cintorín, kde ho dôstojne uloží? Koľkokrát konštatujeme, že z našich pozemských plánov a ambícií nezostane nič, iba popol? Kto by sa neuklonil pred týmito tajomstvami, ktoré presahujú naše poznanie? Klanieme sa tým Bohu, lebo on jediný vie, aké je dôležité pre spásu duší takéto "spopolnenie" pozemských cieľov, najmä vtedy, keď neboli v súlade s Božími dielami.  2,Skláňame sa aj nad človekom. Ako by sme inak ošetrili chorého, či raneneného? Zohnúť sa musíme, ak chceme zistiť, ako je na tom telesne, najmä vtedy, ak je odkázaný na lôžko. Robíme to akoby samotnému Kristovi, ktorý sa identifikoval s chorými, biednymi a opovrhovanými. Koľko je v dnešnej dobe chorých a zmrzačených duchovne? Aj nad nich sa nám treba skloniť, lebo sa stávajú predmetom konkrétnej služby, ktorú treba vykonať. Služba bez úklonu a zohnutia vlastného ega, nie je v pravom zmysle službou...3, Nezabudnime na to, že skloniť sa treba najmä pri nesení kríža. Aj Ježiš to tak urobil. Prirodzená je pre človeka vzpriamená chôdza a postoj. Hriech i kríž korigujú naše sebavedomé a vzpriamené postoje. Hriech z nás robí duchovných mrzákov a krivý charakter. Kríž nám uberá z pohodlia a fyzickej slobody, no na druhej strane nám umožňuje žiť slobodu pre večný život. Nečudujme sa, že kríž spôsobí naše zohnutie sa. Je to preto, aby sme sa mohli duchovne vzpriamiť pred Božou tvárou. Snažme sa prežiť pôstne obdobie v úctivej poklone tajomstvu Ježišovho utrpenia a smrti. Najlepšie to dokážeme tým, že sa skloníme pred požiadavkami bratov a sestier a konkrétnym spôsobom im nezištne poslúžime.

Náš vzťah k púšti.

V súčasnej dobe prebieha u nás diskusia na tému:vakcína. O očkovanie je na Slovensku slušný záujem. Medzi bežnými ľuďmi zaznievajú otázky: ako si sa cítil po očkovaní, musel si zaľahnúť, mal si teplotu, bolela ťa hlava, čo s tebou vakcína urobila? Tí váhaví alebo nedočkaví čakatelia sa takto alebo podobne vypytujú tých, ktorí to už majú za sebou. Markovo evanjelium nám pripomína, že Pán Ježiš strávil na púšti štyridsať dní /Mk 1, 12-15/. Nejde o prevratnú novinku v Ježišovom účinkovaní. Božie slovo často spomína, že sa "utiahol na púšť", aby sa rozprával s nebeským Otcom. V tomto prípade, však, išlo dlhšiu dobu. Išlo o dlhotrvajúci pobyt, ktorý preverí človeka po všetkých stránkach.  Čo môžeme čakať od púšte? Čo ona s nami urobí? Ovplyvní naše zdravie? Pýtajme sa takto, ako nedočkaví čakatelia na dážď milosti v pôstnom období. 1,Púšť je miesto bez vegetácie. A ak nejaká tam je, tak možno iba určitá primitívna forma. Sme svedkami paradoxu: na mieste, kde nič nerastie, zbierame sily a odvahu, aby pod našimi rukami niečo v živote vyrástlo. Podmienkou je,aby sme neumožnili rásť hriechu, ale milosti. Tam, kde sa rozrástol a rozbujnel hriech, tam dobré veci rastú veľmi ťažko. V evanjeliu čítame, že diabol našiel Ježiša aj na púšti, aby ho pokúšal. On sa nezastaví pred ničím. Naše odriekanie v pôste je formou púšte. A to preto, aby sme nezabudli, že ľudia a veci pod našimi rukami majú rásť a nie upadať. 2,Púšť je reakciou na každú dobu. Ani tá naša nie je výnimkou. Vyznačuje sa o. i. hlukom, rýchlosťou a plytkosťou. Púšť chce naučiť človeka stíšeniu, spomaleniu a prehlbeniu. Takýto program je vhodný v pôstnom období pre každého. Nechceme ísť do extrému, aby sa všetko zastavilo. Chceme len stíšiť, spomaliť a prehlbiť životný štýl dneška. Usilujme sa nájsť správnu a nám primeranú úroveň pre upokojenie života a dokonalejšie spriechodnenie milostí od Pána. Tieto skutočnosti sú individuálne. Každý, kto prešiel autoškolou vie, že medzi prvé lekcie patrí to, že si adept musí individuálne nastaviť spätné zrkadlo a aj sedadlo. U každého to bude inak. Tak je to aj pri stíšení, spomalení a prehlbení života. Skontrolujme si pritom spätne svoj život,ale aj to, či v živote sedíme na správnych hodnotách, či to nie je na úkor bezpečnosti na ceste spásy. 3,Ľudia na púšti väčšinou hľadali Boha. A rozprávali sa s ním. Nič ich pri tom nerušilo. Zistili, že zmysel života je v tom, aby sa podobali Ježišovi Kristovi. Nedávno som si s veľkým pôžitkom prečítal autobiografiu známeho herca Davida Sucheta, ktorý stvárnil postavu detektíva Hercula Poirota. Veľmi zaujímavo píše o tom, ako sa pripravuje na predstavenie. Zoberie do ruky scenár a študuje svoju postavu, ktorú má v divadle stvárniť. Najprv skúma, v ktorých bodoch sa postave podobá, ale skúma najmä rozdiely. Tie ho zamestnávajú, lebo musí pracovať na ich odstraňovaní. Musí urobiť všetko pre to, aby sa s postavou takmer stopercentne stotožnil. V pôstnom "púštnom období" sa máme sústreďovať na svoju podobnosť s Kristom. Ak zistíme, že náš život vykazuje spoločné črty, ďakujme a vytrvajme. Je isté, že zistíme viac rozdielov medzi Ježišovým a naším životom. Vedzme, že je čas, aby sme začali pracovať na ich odstraňovaní. Nebojme sa myšlienky na isté stotožnenie sa s jeho životom. Kristus má byť tu na zemi stvárnený v každej dobe. Nasledujme Pána na púšť, aby sme prekrvili svoju vieru, otestovali svoje možnosti a urobili konkrétne kroky na ceste za ním.

Správny postoj voči svetu.

 Mnohí si pamätajú na revolučné udalosti u nás v roku 1989. Niektorí túto situáciu nazvali-pádom železnej opony. Stalo sa niečo paradoxné. Železnú oponu zvalila a rozmetala Nežná revolúcia! Bolo to potrebné, aby sme sa otvorili svetu. Svet sa teraz zmieta v ohni pandémie. Chce sa znova otvoriť pre všetkých, ale sa mu to akosi nedarí. Situácia sa zmenila. Tu nič nežné nepomôže, ani Nežná revolúcia. A tak znova postavili železnú oponu. Má podobu rôznych obmedzení, zákazov, príkazov a nariadení. Sú strážené na úrovni bezpečnostných zložiek. Majú sa prísne zachovávať, lebo iba nežnosť teraz nevyrieši ťažké pandemické stavy. Ak by sa dalo, použili by sme Ježišov prostriedok a výrok známy z evanjelia:Effeta /Mk 7, 31-37/. Pán uzdravil hluchonemého a otvoril mu zmysly pre kompletné vnímanie sveta. Túžime po tom istom, aby nás Pán "otvoril" pre svet. Lenže on si nepraje, aby sme sa znova otvorili pre starý svet. Chce, aby sme obnovou seba, s pomocou Božou, obnovovali svet, ktorý morálne chátra. Ktorá je na to vhodná doba, ako práve pôstna?!. Otvoriť sa znova pre starý svet, ktorý zmýšľa a koná sebadeštrukčne, by bolo fatálnym omylom. Čo máme konať? Pokyn sme dostali v Pastierskom liste KBS, ktorý bol zameraný sté výročie konsekrácie troch slovenských biskupov v Nitre /Kmeťko, Blaha a Vojtaššák/ a na sčítanie obyvateľstva. Naši pastieri nám odporúčajú, aby sme sa 1,zastavili,2, stíšili a 3,zamysleli. 1,Zastavenie sa. Týka sa nielen pribrzdenia v životnom rytme, ale aj zastavenia sa pri Ježišovi. Poznáme to, keď sa stretneme s nejakým známym a v rýchlosti, aby sme sa ho zbavili a pritom sa zachovali alibisticky, povieme:niekedy sa zastavím. Už vopred je nám /aj známemu/ jasné, že sa to asi nestane. Výrečne o tomto jave spieva rocková legenda Katapult v piesni:Někdy příšte. Boh túži po tom, aby naše zastavenie sa pri ňom, nebolo iba letmým pristavením sa vo forme-na pár slov. On nám chce odovzdať slová Života. A to sa nedá pri ledabolom exkurze. Žiada sa vedomé a odhodlané predstúpenie pred Pána, bez hodiniek a preplnených osobných diárov...2,Stíšenie. Pre našich predkov to nebol problém. Po dennej lopote boli radi, že si môžu oddýchnuť a ráno zavčasu vstať do práce. Sme generáciou, ktorá, vyhľadáva atmosféru, charakterizovanú slovami: tu to žije!. Mladí ju milujú a vyhľadávajú. V skutočnosti je to tak, že to žije tam, kde je Boh. A ten veľmi hluk neobľubuje. Pravý život nám ponúka iba Boh. Kde je on, tam to žije. Je tam milosť, tam je cesta do Božieho kráľovstva, tam sú spásonosné prostriedky. V hluku, zmätku a chaose dnešného života ich sotva nájdeme. Keď nás pustia do kostolov, povedzme si, že tam pôjdeme s očakávaním, lebo tam to žije. Lebo je tam stíšenie a otvorenosť pre Božie dary. 3,Zamyslieť sa. To neznamená, že sa máme zamýšľať iba nad okolitým svetom a viniť ho za všetky zlá. Boh nám hovorí, čo máme urobiť v prvom rade: zamyslieť sa nad sebou. Pred niekoľkými hodinami pristálo na Marse robotické vozidlo Perseverance-Vytrvalosť. Putovalo tam sedem mesiacov, ale najzložitejšia bola finálna fáza, keď modul spustil na lanách vozidlo tak, aby dopadlo asi z výšky dvadsať metrov na povrch planéty. Ten náročný manéver nazvali "sedem minút hrôzy". Našťastie sa to podarilo. Dnes nemá človek problém vstúpiť na inú planétu. Paradoxne, má problém vstúpiť do seba. Pre ňho je to čas hrôzy, lebo sa obáva "padnutia" Božieho slova na jeho život. Lenže inej cesty niet. Potrebujeme perseverance-vytrvalosť v zamýšľaní sa nad sebou. Len tak môžeme vyjsť zo seba, zo svojho hriešneho života a nájsť cestu otvorenosti pre Bohom obnovený svet.

Pôst nie iba vecou pocitu.

 Istá moja známa kritizuje súčasný spôsob komunikácie na rôznych úrovniach. Týka sa termínu-pocit. Prekáža jej, keď sa v médiach objavuje téma pocitu:aké máte pocity?. Na toto sa pýtajú politikov, športovcov, ale i náboženských predstaviteľov. Nepriamo tak prezdôrazňujú myšlienku, podľa ktorej je všetko okolo nás vecou pocitu. Možno sme už na to aj alergickí. Pred nedávnom dvaja muži, kdesi pri Martine, vylákali na odľahlé miesto tretieho. Tam ho začali biť. Bili ho dovtedy, kým nevydýchol. Keď ich chytili, na svoju obhajobu povedali, že chceli vedieť, aký je to pocit zabiť človeka... Človek by sa nemal rozhodovať iba na báze pocitu. Pocity musí upraviť a zosúladiť s reálnym posúdením vecí. Predstavme si, sa blížia majstrovské preteky v lyžovaní. Napadne čerstvý sneh, čo je dobré znamenie. Ale to nestačí. Zjazdári a slalomári, by ani nevyšli na trať. Ona sa musí pripraviť, musia prísť niektoré mechanizmy a aj ľudia s lyžami na nohách, aby trať upravili. Až potom sa môžu preteky začať. Pocity sú ako čerstvo napadnutý sneh, ktorý vytvorí malebnú snehovú prikrývku. Oko a iné zmysly sa potešia, ale noha chce radšej vykročiť po istej a pripravenej trase, nechce riskovať, že zapadne. Pocity treba nechať preskúmať racionálnou úvahou, aby sme neurobili  krok do neznáma a zapadli by sme. Pôst takisto nemôže byť vecou pocitu. Ďaleko by sme sa nedostali. Človek sa musí prepracovať k získaniu istoty o svojej hriešnosti. Nemôže sa pri tom nechať unášať pocitmi. Pokánie sa mu musí javiť ako chcená a dokonca milovaná činnosť, ktorá mu prinesie najmä duchovný úžitok pre spásu jeho duše. Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii prináša túto peknú myšlienku:"Pôst je obdobie, ktoré predchádza a pripravuje slávenie Veľkej noci. Je časom počúvania Božieho slova a obrátenia, prípravy a pamiatky na krst, zmierenia s Bohom a s bratmi, častejšieho oddávania sa kresťanskému pokániu, modlitbe, pôstu a almužne"/124/. Všimnime si výraz-oddávanie sa pokániu. V živote sa často oddávame rôznym ošiaľom a konzumným dobrám. A ideme pri tom až do extrémov, pričom naša aktivita nadobúda charakter bezuzdnosti. Teraz je čas, aby sme si zamilovali pokánie a oddali sa mu. Pokánie dôkladne prelustruje naše pocity.  Oddanie sa dobru predpokladá pravidelnú aktivitu, ktorá ide aj cez bolesť. Oddanosť sa dosahuje najmä vôľou a modlitbou. Možno sme tento stav duše doteraz nepoznali, lebo sme sa chceli kĺzať iba akoby po snehovej perine. Nespoznali sme hĺbku pokánia, lebo sme sa mu neoddali. Ak má byť účinné, musíme v ňom vytrvať a odolať aj rôznym odstredivým pokušeniam. Môžeme si všímať aj svoje pocity, ale nie absolútne. Isté je poznanie cesty spásy, ktorá obsahuje aj skúsenosti iných, ale aj tú našu, ktorá má prejsť rôznymi skúškami. 

Všetko dôležité je v centre.

Často sa stáva, že v cudzom meste hľadáme nejaký objekt. Je logické, že sa dopytujeme domorodcov, kde sa nachádza. Pri takejto príležitosti  raz zaznela takáto odpoveď:"To, čo hľadáte sa nachádza v centre. Všetky sídla dôležitých inštitúcií sú v centre". Sídlia tam štátne úrady, ale aj kancelárie firiem a podnikov. Ide o lukratívne a pre bežného človeka, ťažko dosiahnuteľné miesta. Paradoxne, bežný život úradníkov a predstaviteľov týchto inštitúcií sa odohráva mimo centra. Hľadajú zázemie mimo mesta, v priľahlých štvrtiach, či obciach. V Knihe Genezis sa nachádza informácia, podľa ktorej sa strom poznania dobra a zla nachádza v strede záhrady/Gn 2, 4-9/. Má centrálne, lukratívne miesto. Naši prarodičia mali zákaz z neho konzumovať ovocie, no obdivovať ho mohli. Je tu jedna zaujímavosť. Ako náhle človek zhreší alebo hreší permanentne, začne sa správať odstredivo. Tak sa správal aj Adom so svojou ženou/Gn 3, 1-8/. Uteká pred centrálnym objektom, ale aj pred Bohom a schováva sa v periférii záhrady. Stále je tomu tak, že tí, ktorí nechcú hriech zanechať utekajú pred Bohom a schovávajú sa. Ich profesný, honosný život sa odohráva v centre diania/najmä kvôli biznisu/, ale ich súkromie je na úteku nielen pred divokým štýlom života, ale aj pred Bohom/kvôli výčitkám svedomia/. Témou dňa je návrat do stredu. Tam, kde je Boh. Boh čaká, že sa vrátime a budeme sa správať "centrálne" t. j. svoj život budeme orientovať podľa jeho vôle. 

Vdýchnutie života.

 Istý človek mi raz ukazoval svoju súkromnú zbierku  umeleckých výtvorov. Vždy, keď našiel niekde v prírode, v lese nejaký zaujímavý predmet, priniesol ho domov. Bol to nejaký kameň, peň alebo kus dreva. Na prvý pohľad to bola iba neforemná masa hmoty, no on do nej vdýchol život. Urobil to tak, že  neforemnú masu pritesal, opílil, pribrúsil, inými slovami upravil. A umelecké dielo bolo na svete. Musela najprv zapracovať jeho fantázia a potom sa pustil do diela. To isté sa deje vtedy, keď sa človek nasťahuje do opusteného príbytku. Kým je prázdny, všetko sa zdá mŕtve. Ale, keď sa tam nasťahuje človek, všetko sa zmení. Povieme, že sa vrátil život. Kniha Genezis hovorí, že ",Pán Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou" Gn 2,4-9/. Do neforemnej , bezduchej a na prvý pohľad nepôsobivej látky, Boh odovzdal život. A ľuďom dal moc v tom pokračovať. Či sa nestáva, že dokážeme jeden druhého pozdvihnúť? Že pomôžeme blížnemu, aby znova našiel zmysel života? Koľkokrát sa stáva, že vdýchneme do prázdnych a smutných útrob ľudske duše oživujúci dych, ktorý sme dostali od Pána ako dar? Čokoľvek objavíme vo svojom prostredí ako neforemné, uplatnime svoju fantáziu a hlavne vieru a pokúsme sa o to, aby tam prenikol život. Boží život, lebo ten pôsobil už na prahu ľudskej existencie. 

Umývanie rúk.

 Existuje niekoľko spôsobov, ktorými dokážeme vyjadriť svoj nesúhlas s nejakým javom. Existuje spôsob pasívny-nechcem mať s tým nič spoločné!. A existuje spôsob aktívny, kedy urobíme konkrétne kroky, aby sme javu zabránili šíriť sa ďalej. Umývanie rúk predstavuje spôsob pasívny. Jeho dôstojným reprezentantom je Pontský Pilát. Pri procese s Ježišom, ako vieme, urobil toto gesto /Mt 27,24/. Vyjadril sa, že tento Ježiš Nazaretský je nevinný a úkonom umytia rúk dal na vedomie, že nechce mať nič spoločné s chystaným zločinom. Neurobil, však, viac pre jeho záchranu. Prežívame dobu pandémie. Dá sa povedať, že viac, ako kedykoľvek predtým, si umývame ruky. Do istej miery je to postoj pasívny. A to preto, lebo sme neaktívny v pasivite, ktorú máme prejaviť voči spoločným stretnutiam a kontaktom. Ani sebadôkladnejšie umývanie rúk nám nepomôže, ak neobmedzíme kontakty s ľuďmi vo forme osláv a zábav. Umývanie rúk sa potom bude javiť ako  hygienicky prázdne alibistické gesto. A ešte raz téma umývanie rúk. Píše sa o tom v evanjeliu/ Mk 7, 1-13/. Po príchode z trhu alebo pred jedlom sa  Židia okúpu resp. umyjú si ruky. Takýmto rituálnym spôsobom naznačujú, že sú očistení aj od morálnych nečistôt. Vieme, však, že to tak nebolo. Vonkajšie gesto umývania tela, vyznieva prázdno, ak nie je s tým spojená čistota vnútorná, podľa  ktorej sa má žiť v praxi života. Niekedy pasívny nesúhlas nestačí. Žijeme v dobe, kedy sa treba ozvať a aktívne vyjadriť svoj nesúhlas s hriechom. Neobmedzujme sa vo svojej viere na vonkajšie rituály. A ak áno, tak potom nech sú sprevádzané štýlom života, ktorý nikoho nepomýli, ale povzbudí k nasledovaniu Krista. 

Dobrý svet.

 Občas sa stane, že musíme počúvať nejakého človeka, ktorý vychvaľuje nejakú skutočnosť. Nám sa to tak nezdá, a preto si kladieme otázku:neviem, čo je na tom dobré? Jednoducho ten ,ktorý niečo vykresľuje v oslnivých farbách, nás dostatočne nepresvedčil, keď povedal, že niečo je dobré. My, veriaci vieme a veríme, že svet stvoril Boh. Aký je ten svet? Boh sám hovorí, že je dobrý/ Gn 1, 1-19/. Musíme mu veriť, že všetko stvoril s tým najlepším úmyslom, a že raz všetko obráti v prospech Božieho kráľovstva. Napriek tomu sa nám teraz nezdá dobré všetko, čo je na tomto svete. Sú v ňom mnohé úskalia a tzv. anomálie. O niektorých hovorí sám Boh, hoci svoje dielo vychvaľuje.1, Napríklad uvádza, že "zem bola pustá a prázdna". Niekto oponuje, či sa naozaj vyľudňuje? Nemáme pocit, žeby svet zíval prázdnotou. Všade okolo nás sú ľudia.  Fyzicky. Skôr treba konštatovať niečo iné: máme pocit, že svet je preplnený prázdnymi ľuďmi. Tí budia dojem, že zem je prázdna a pustá. Ak prenikneme  viac do hĺbky života, zistíme, že je na svete dosť "plných ľudí", ktorí do diela stvorenia odovzdávajú celé svoje úsilie. V dnešnej dobe najmä zdravotnícky personál, a to pri liečení pandémie Covid 19. Hlásia sa aj mnohí dobrovoľníci, ktorí takto nachádzajú možnosti nezištnej pomoci a služby. Keď túto skutočnosť postrehneme, nemusíme sa obávať, že svet ostane chudobný na ušľachtilé ľudské duše. Boh si praje, aby sme zvrátili dojem, že zem je pustá a prázdna. Túto činnosť odovzal do našich rúk.  2,Evanjelium nám pripomína, že Ježišovi "začali znášať svojich chorých"/Mk 6,53-56/. Občas počujeme vyjadrenie typu:tento svet je chorý!. To preto, lebo postoje, názory niektorých ľudí sa nám javia ako nezdravé a scestné. Ale, na svete je skutočne veľa chorých, pokiaľ ide o to, že ich treba odovzdať odborníkom a liečiť. Prečo je okolo nás toľko chorých? O. i. aj preto, aby nám povedal Boh, že rovnováha pozemského sveta je veľmi krehká. Krehké sú aj rôzne pozemské istoty a nádeje. Boh nechce, aby sme na zemi "zaparkovali" natrvalo. A krehkosť ľudského zdravia a pozemskej existencie, má nás od toho odradiť. Znova je to len na nás. O pozemskú rovnováhu sa treba usilovať, hoci je krehká, ale tak, aby sme so svetom nezrástli ako  siamské dvojčatá. Boh nás potom bude musieť bolestivo od neho oddeliť  a navedie nás na cestu garantovaného spojenia s ním. 

Ježišova šnúra.

Výraz : šnúra je dnes veľmi preferovaný a to najmä medzi mladými ľuďmi. Takto pomenuvávame stav, podľa ktorého nejaké športové mužstvo  dlhodobo víťazí a nepozná premožiteľa. Má za sebou šnúru dobrých výsledkov. Tento pojem sa udomácnil aj medzi hudobníkmi. Bežne sa stáva, že chystajú "šnúru",t.j. niekoľko koncertov za sebou. Ide o dlhodobý stav, ktorý zodpovedá kvalite a dobrým výsledkom. Evanjelium sv. Marka nám oznamuje, že Ježiš sa nachádza na stupni pôsobenia, ktoré, v prenesenom slova zmysle, môžeme pomenovať ako šnúra. Je populárny, je žiadaný a mimoriadne úspešný, najmä medzi obyčajnými ľuďmi/Mk 1, 29-39/. Z čoho tak o ňom usudzujeme? 1,Ježiš pôsobí aj predo dvermi. V Božom slove čítame, že sa celé mesto zhromaždilo pri dverách domu, kde Ježiš pôsobil. A poprinášali zo sebou najmä chorých. Ide o významnú symboliku. Svet vyznáva teóriu, podľa ktorej, chorí, slabí musia zostať vonku- pri dverách. Akoby tento svet špatili a prekážali mu. Musia zostať vonku. Ale práve takí sú pre Ježiša najvzácnejší, lebo on sa s nimi identifikuje. Svet ich vyvádza za dvere, ale Božia moc ich nachádza aj na priedomí. Koľko dobrých a užitočných skutočností zostáva vonku, pred našimi dverami? Koľkým ľuďom sme v našom živote pridelili takéto miesto? Pred desaťročiami vystupovala u nás známa herecká dvojica: Lasica a Satinský. Preslávili sa najmä reláciou:Ktosi je za dverami. Vždy si prizvali nejakého hosťa a spolu s ním pripravili divákom prvotriednu zábavu. Teraz o zábavu nejde. Skúsme sa všetci pozrieť pred svoje pomyselné dvere. Nenachádza sa tam nejaká osoba alebo činnosť, ktorej sme prisúdili posledné miesto v živote?  Čo keď je pre Božie plány dôležitá a možno aj pre našu spásu. 2,Ježišova šnúra sa od dverí posunula do domu. Čítame, že vstúpil do Šimonovho a Ondrejovho domu a uzdravil Šimonovu testinú. Ježiš vstúpil nielen do domu, ale aj do rodiny. Pripomína nám to modlitbu-kolektu, z Piatej nedele v období cez rok, kde čítame:"Nebeský Otče, rodina tvojich veriacich sa spolieha iba na teba..."/LH III.,s.135/. Ježiš je rodinný tip, lebo tam uzdravuje všetko choré a neduživé. V bežnej praxi života používame výrazy:rodinné balenie, rodinný dom,  rodinné auto,rodinná dovolenka. Ide o niečo veľkokapacitné, ide o veľkosť XXL a viac. Ide o čísla, ktoré poznáme z nákupu oblečenia. Svet tieto rozmernejšie-rodinné skutočnosti veľmi neobľubuje. Preferuje sa vrcholný individualizmus. Ak chce dnes ťažko skúšaná rodina prežiť, musí sa spoliehať najmä na Boha. Čokoľvek, čo má rodinný charakter, obstojí iba vtedy, ak bude položené na Božích základoch. Umožnime Kristovi, aby vstúpil do našich vzťahov. Aby po úspešnom pozdvihnutí Šimonovej testinej z horúčky,  pozdvihol aj nás a naše ambície žiť podľa Ježišových zásad. 3,Ježišov úspech vrcholí na púšti. Tam sa totiž utiahol pred davom. Apoštoli ho objavili a konštatovali:"Všetci ťa hľadajú". Ježiš sa na púšti modlil. Dal púšti nový rozmer. Ona nie je len divokou skutočnosťou, ale dáva priestor, aby sa v nej ujala modlitba. Modlitba spôsobuje, že púšť zakvitne v duchovnom slova zmysle. Púšť a modlitba k sebe idú. Púšť na modlitbu čaká. Ak takú v živote objavíme, neuspokojme sa iba s kritizovaním a zavrhnutím, ale oživme ju modlitbou. Nič tak neoživý, ako modlitba. Ježiša preto vyhľadávali, lebo jeho modlitba a komunikácia s Otcom zarodila. Prejavilo sa to najmä v pustých dušiach, ktoré hľadali zmysel života. Ak má v nás alebo v prostredí nášho života nieči zarodiť, nezaobíde sa to bez modlitby. Vytrhnime svoj život z konformnosti a utiahnime sa tak a do takej miery, aby sme boli len s Pánom. Takáto modlitba bude účinná a spásonosná. Šnúra Ježišovho pôsobenia môže byť viditeľná v nás. Prejde dverami nášho srdca a znova nás postaví na nohy. My padáme, ale Ježiš dvíha, my umierame, ale Boh oživuje,my hrešíme, ale Pán odpúšťa a pripravuje nám večný príbytok.  

Pár slov o svetle.

 Tento mesiac sa budú konať Majstrovstvá sveta v alpskom lyžovaní. Dejiskom bude zimné stredisko Cortina D ampezzo. Šampionátu sa zúčastní aj naša výprava. K dispozícii máme našu súčasnú najlepšiu športovkyňu Petru Vlhovú. Štartovať bude vo viacerých disciplínach, lebo patrí medzi najvyrovnanejšie lyžiarky súčasnosti. V tejto súvislosti som čítal takýto postreh:"Nebude si môcť dovoliť byť slabá v žiadnej z nich".Medzi najsilnejšie osobnosti, ktoré stretneme v živote, patria naše matky. Nemôžu si dovoliť byť slabé v žiadnej oblasti života. Pravzor takejto ženy nachádzame v Lukášovom evanjeliu /Lk 2, 22-40/. Ide o prorokyňu Annu, Fanuelovu dcéru, z Aserovho kmeňa. Stojí za to, aby sme sa zoznámili s jej charakteristikou:"Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojim mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbou". Život mnohých žien sa od tejto náplne veľmi nevychýlil. Matka je svetlom pre najbližšiu rodinu, Cirkev i pre celý svet. V ktorých oblastiach toto svetlo žiari? 1,Svetlo nádeje. Slovenčina pozná výraz-vkladať nádeje do niekoho, do niečoho. Sviatok Obetovania Pána, nám priniesol myšlienku, podľa ktorej je Mesiáš vstupujúci do chrámu, nádejou pre celé ľudstvo. Celé generácie vkladali veľké nádeje do jeho príchodu. Svojho času som sledoval dokumentárny film, ktorý hovoril o príprave kráľovských korunovačných klenotov. Išlo o vzácne, starobylé exponáty. Tam sa použil výraz-vkladanie diamantov. Ak je niekto v našom živote do ktorého vkladáme nádeje, tak je to akoby vkladanie diamantov do života. Často je matka tou osobou, do ktorej vkladáme dôveru pre dosiahnutie ušľachtilosti, zbožnosti, nežnosti, obetavosti ale aj potrebnej odolnosti voči zlu. Matka je ako kráľovský šperk, ktorý je osádzaný diamantami skutočných nádejí. Tie vyniknú najmä v náročných až extrémnych situáciách. Mnohé matky, aj keď prežili iba bežný život, zaslúžia si vlastniť korunovačné klenoty, ktoré navždy udeľuje Pán života a smrti. 2,Svetlo ako motivácia. Niet ,azda, krajšieho biblického príbehu, ktorý by túto myšlienku potvrdil, ako je udalosť putovania troch mudrcov. Museli mať príkladnú motiváciu, keď boli schopní opustiť pohodlie svojho života a ísť za svetlom. Určite si doma užívali plnosť pozemských dobier, ale to im očividne nestačilo. Ich duša si pýtala omnoho viac. Preto sa vymanili z pozície pozemských istôt, pozdvihli myseľ i srdce vyššie, a pobrali sa za Svetlom z Betlehema. Dobrá matka učí svoje deti, aby nezabudli pozdvihnúť svoj život vyššie a ďakovať za všetko, čo život prináša. Ak sme túto čnosť nadobudli, musíme ďakovať najmä matkám, ktoré nás učili, že život za veľa nestojí, ak neobsahuje prvok vďaky, odprosenia a chvály na adresu Boha, ktorý nikdy svoj ľud neopúšťa. 3, Svetlo, ako cieľ. Prenesme sa v duchu do atmosféry Veľkonočnej vigílie. Kňaz vstupuje s veľkonočnou sviecou do kostola a tri krát po sebe zvolá:"Kristus svetlo sveta!". Tu sa javí Zmŕtvychvstalý Pán ako cieľ, po ktorom túžia všetci ľudia dobrej vôle. Študenti- vysokoškoláci, nastúpili do školy a na internát. Po tom, ako sa ubytovali, jeden z nich si nalepil na počítač papier, na ktorom bolo vytlačené jeho meno. Na počudovanie spolubývajúcich, si pred meno vytlačil titul-ing. Ostatní sa pohoršovali a hovorili, že je to trúfalosť, veď štúdium ešte len začínali. On to vysvetlil takto:"Keď som sem prišiel, matka mi povedala, nezabudni, na čo si sem prišiel-aký je tvoj cieľ. A tak to mám stále na očiach, aby som nezabudol, čo chcem dosiahnuť, že chcem  úspešne absolvovať štúdia". Človek má tendenciu zabúdať, načo žije. Zvykne sa v živote zamotať i zblúdiť. Je dobré, keď nestratí svoj cieľ z dohľadu. Nejde iba o ciele pozemské, ale aj o ten najvyšší-spása v Kristovi. Preto mali naše matky na stenách zavesené , často už vyblednuté, obrazy Ježiša a Panny Márie.  Vedeli, čo alebo kto má byť cieľom ich života. Preto pri ich hroboch so zvláštnou úctou recitujeme:Odpočinutie večné, daj im Pane a svetlo večné nech im svieti". Ak sa usilovali žiť v tomto svetle celý život, prečo by ho nemohli získať natrvalo? Naše matky si nemohli dovoliť byť slabé v ničom. A ak aj cítili slabosť, zverili ju tomu, ktorý vo chvíli svojej najväčšej slabosti na Kalvárii, pokoril zlobu hriechu a ako Víťaz vstal zmŕtvych.