Budúcnosť

Jedna z televíznych reklám znie:Myslíme na budúcnosť!. Je prevdepodobné, že takúto reklamu si môže dať napr. nejaká finančná inštitúcia. Je isté, že viac vecí nás spája s budúcnosťou. Hovoríme napr. o technike budúcnosti, o energii budúcnosti, o strave budúcnosti atď. Veríme v budúcnosť, aj keď vyššie uvedené formy budúcnosti sa týkajú iba pozemského života a navyše nie sú isté.

     Existuje však aj budúcnosť, ktorá nekončí fyzickou smrťou, ale ju presahuje. Ide o budúcnosť večného života. Chceme žiť večne. Ktoré skutočnosti nám ponúka Ježiš Kristus,aby z nás nevyprchala ambícia večného života? 

    1.,"Kto bude jesťz tohto chleba, bude mať večný život". Pán Ježiš hovorí o duchovnom stolovaní, ktoré pripravuje on sám. Sám seba ponúka ako pokrm pre večný život a to v podobe eucharistie.

     Pri istej príležitosti mali predviesť svoje umenie študenti hotelových škôl. Dostali úlohu:ty priprav stôl na takú a takú príležitosť a ty zasa na inú príležitosť. Napr. svadobný stôl, stôl na nejaké životné jubileum atď. Komisia potom skúmala, ako sa svojej úlohy zmocnili. 

Jediný je ten, kto dokáže pripraviť stôl pre večnosť. Je to Ježiš Kristus, Boží Syn. Iba on môže poskytnúť taký pokrm, ktorý vovedie do Božieho kráľovstva. Na stolovanie s ním nie je potrebné veľa. Stačí mať čisté srdce, otvorené pre prijatie Božích darov. Cirkev ponúka takýto stôl v hojnosti až do konca sveta.

    2.,Do Božieho kráľovstva má namierené ten, kto vie, že materiálna stránka života nerozhoduje o mieste v Božom príbytku. Dôležité je to, ako s tým, čo sme dostali, dokážeme naložiť/Mt 25, 31-46/. Ide o to, aby sme rôzne dary:vzdelanie, múdrosť, nadanie, šikovnosť, vieru dokázali odovzdať tým, ktorí dostali menej. Vo svete je veľa hladných, smädných, pocestných, nahých, chorých a uväznených, ktorí môžu byť adresátmi našich darov. 

    V ekonomike existuje pojem odvody. Celý život odvádzame nejaké čiastky napr. štátu. Toto ovplyvniť veľmi nemôžeme. Ale môžeme ovplyvniť svoje odvody darov od Boha tak, že sa budeme cvičiť v prajnosti, obetavosti, dobročinnosti a v súcite voči tým, ktorí z rôznych dôvodov zaostávajú. 

    3.,Na cestu Božieho kráľovstva nastupujú aj tí, ktorí odmietajú hriech. 

    Pri istých príležitostiach počujeme hovoriť starších:Ja toto vo svojom dome nestrpím! Často však ide iba o výkrik bezmocnosti nad situáciou, ktorú nemajú pevne v rukách a nemajú sily a prostriedky, aby situáciu zmenili ak nie k ideálu, tak aspoň k lepšiemu. 

    Obdiv si zaslúžia takí, ktorí nestrpia zlobu, neprávosť vo svojom dome a robia všetko preto, aby sa hriech v prostredí ich života nezakorenil. Aj oni si pripravujú istú cestu do večného života. Najmä v dnešnej dobe takéto osobnosti potrebujeme. Svet potrebuje ľudí, o ktorých sa vie, že hriech sa im protiví a zavrhujú ho. Aj teraz, na začiatku pôstneho obdobia sa máme rozhodnúť pre takéto zmýšľanie a konanie, ktorého základom bude odstránenie hriechu. Ježiš, pri vstupe do Božieho kráľovstva toto vyžaduje.

    Myslime na svoju budúcnosť. Nie tak, že svoje zjednocovanie s Bohom budeme odkladať na horšie časy, ale tak, že práve teraz sa pre budúcnosť vo večnosti rozhodneme. Ak poznáme ľudské vzory z prostredia svojho života, ktoré touto cestou išli, nasledujme ich príklad. Možno že žili práve preto, aby nám tento príklad života zanechali. 

DIABLOVO POKÚŠANIE

 

 

            Nedávno sa konala v mestskej knižnici výstava s názvom: Bohovia minulosti. Bola istou pripomienkou na staré časy našich predkov, ktorí uctievali pohanské božstvá. Názov výstavy mi vnukol myšlienku, podľa ktorej v súčasnej dobe akoby pohanskí bôžikovia prežívali svoju renesanciu. Ľudia sa štýlom života vracajú tam, kde jestvuje kult dávnych bôžikov. Paradoxne, dnes, keď už poznáme pravého Boha vďaka misii sv. Cyrila a Metoda, sa obzeráme späť. Ľudí láka život bez Krista a jeho posolstva. Platí tu výrok zo Sv. písma: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“ (Hebr 3, 15)

            Diabol si stále hľadá cestu k človeku. Našiel si ju aj k samotnému Ježišovi.
 (Mt 4, 1 – 11) Aké úskoky používa vo vzťahu k ľuďom súčasnej doby?

 

1.)  Usiluje sa o to, aby sme sa nezastavovali, ale bezhlavo sa rútili životom.

Bezhlavo, bez myšlienky, bez sebareflexie, bez svedomia. Bezhlavo, t. j. bez Hlavy, bez Ježiša Krista. Zničujúce, horúčkovité tempo je charakteristické pre dnešnú dobu. Nedávno sa skončili MS v lyžiarskych disciplínach. Lyžiari dosahujú miestami až extrémnu rýchlosť. Najmä v zjazdových disciplínach sa rútia šialenou rýchlosťou dolu svahom. Jeden z nich, ktorý sa nedostal na stupeň víťazov, konštatoval: „Bol som príliš pomalý.“ Na ilustráciu, od víťaza ho delili zlomky jednej sekundy...

            Diabol nám chce dnes povedať: „Ste veľmi pomalí. Ste pomalí a strácate, lebo sa venujete modlitbe, sv. omši, spytovaniu svedomia a konáte rôzne obety v prospech človeka. Strácate čas tým, že ho veľa investujete do starosti o chorých, bezbranných, a nemáte čas pre seba, na svoje výkony, ktoré môžete dosiahnuť pod mojím vedením. Rôznymi „spomaľovačmi“ strácate čas a ste pomalí.“ Táto diablova taktika je žiaľ, dnes veľmi účinná.

 

2.)  Diabol nás chce dnes presvedčiť o tom, že je stratou času počúvať Boha a komunikovať s ním.

V čase covidovej pandémie mnohí ľudia pracovali online. Takto fungovali rôzni manažéri, učitelia, technici a iní. Aj študenti museli na tejto báze sledovať vyučovanie a iní ľudia rôzne prednášky. Módnym sa stalo heslo: Vypni ho! Bolo namierené na lektora, prednášateľa, pedagóga, atď. Vypni ho a nepočúvaj ho, rob si svoje! Rob to, na čo máš chuť a on nech si rozpráva svoje! Viacerí takto vypli aj Boží hlas vo svojom svedomí. Covidový čas ale aj obdobie predtým v mnohých srdciach diabol umlčal Pánov hlas. Mnohí ľudia stratili súdnosť a duchovnú hĺbku života.

      Potrebujeme sa vrátiť k tomu, o čom hovorí svätopisec: „Budem počúvať, čo povie Pán, Boh; on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne.“ (Ž 85, 9) Cenou počúvania Pánovho hlasu je teda pokoj, a to nielen ten vo večnosti, ale aj teraz, v duši. Tu ide o nenahraditeľnú výhru primeranú dnešnej dobe.

 

3.)  Diabol nás chce presvedčiť o tom, že Bohom stanovený poriadok je zastaraný, prežitý a nedostatočný.

Predstavme si situáciu, podľa ktorej máme k dispozícii brožúrku s odchodmi a príchodmi všetkých vlakových spojení. Ide o praktickú vec, ale čo keď je brožúra niekoľkoročná? Keď je brožúra niekoľkoročná, darmo má skvelý obal, keď už nie je aktuálna. Je zastaraná. Ide o taktiku diabla zavrhnúť Boží poriadok, lebo vraj už nie je aktuálny a ponúknuť tzv. nový, v žiariacom prebale. Automaticky sa stane pastvou pre zmysly a bestsellerom, čo sa týka záujmu ľudí. To, čo ponúka diabol, nikdy nemôže byť nové, iba staré. Iba Bohom stanovený poriadok môže byť nový. To len my starneme, nielen fyzicky, keď hľadáme iné pravdy ako Božie. Myslíme si, že objavíme niečo nové. Poriadok bez Božích právd je už odsúdený na deštrukciu a stiahne mnohých so sebou, najmä takých, ktorí mu slepo dôverovali. Nedokážeme ani posúdiť, akú výhodu majú tí, ktorí považujú Desatoro a evanjelium Ježiša Krista za neprekonateľný život, ktorému zostanú verní až do smrti.

     

            Život v štýle nostalgie za starými bohmi je návratom do bludných a bezútešných čias. Napriek tomu je volanie diabla prijať ich veľmi silné. Naše hriechy sú našimi bohmi minulosti. Nevracajme sa k nim! Obráťme sa k nim chrbtom a opovrhnime nimi! Dôvod je v tom, že nám zažiaril Kristus, ktorý trpel, zomrel na kríži, ale slávne vstal z mŕtvych a zostáva Bohom naveky.

NAD VŠETKÝM JE BOH

 

 

         Prednedávnom zomrel básnik a literárny kritik Milan Hamada. Internetový denník Postoj uverejnil pri tejto príležitosti starší rozhovor s ním. Okrem iného Milan Hamada spomína veľkého majstra pera, Milana Rúfusa. Zdôraznil, že Rúfus celý život býval v Bratislave na kopci, pri hrade, a tým akoby bol bližšie k Bohu a zároveň akoby bol nad vravou ľudu. Básnik nad vravou ľudu. My toto obmeníme: Boh nad vravou ľudu; Boh nad celým svetom.

         Evanjelium píše: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ /Mt 5, 48/ Boh sa nám tu podáva ako vzor dokonalosti, ktorý je nad všetkým, ale napriek tomu je pre všetkých.

Človek túži ísť vyššie a vie, že v tomto snažení mu môže pomôcť jedine dokonalý Boh. Mal by sa poučiť z počínania ľudí, ktorí svojho času stavali Babylonskú vežu. /Gn 11, 1 – 9/

 

1.) „Poďte, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba. A urobíme si meno...“

Už tu sa ukazuje túžba človeka ísť vyššie, komunikovať s Bohom. V tomto prípade však išlo o nesprávnu motiváciu: urobíme si meno. Namiesto toho, aby oslávili Boha a jeho meno, a nie seba. Dobré meno by si urobili vtedy, keby chceli výškou stavby zvelebovať Boha.

         Dobre koná človek vtedy, ak dvíha svoj život vyššie z priemernosti života a výškou života vzdáva Bohu chválu a vďaku.

         Vyššie spomenutý literárny kritik, Milan Hamada, dostal za socializmu ponuku od vtedajšieho ministra kultúry, Miroslava Válka, aby napísal niečo v prospech režimu. Odkázal mu: „Stačí, keď napíšeš pár riadkov, nie veľa, iba pár riadkov a bude všetko v poriadku.“ No Hamada odmietol napísať aj tých pár riadkov v prospech režimu. Zato mu neumožnili publikovať, ocitol sa na indexe, nemohol ísť kariérne vyššie, ale ľudsky a hodnotovo vystúpil týmto činom veľmi vysoko.

2.)  Stavitelia Babylonskej veže mali premyslený plán, ako postaviť vysokú vežu: „Poďme, urobíme tehál a vypálime ich v ohni.“

Z hľadiska technicko-stavebného tomuto plánu nič nechýbalo. Na svoju dobu išlo o to najlepšie, čo vtedy poznali.

         Človek sa dostáva bližšie k Bohu aj vtedy, keď svoj život „vypáli“ v ohni obiet a kríža. Toto je zaručená cesta, ktorou môžeme stúpať vyššie. Život vypálený v utrpení je cestou slávy k Bohu. Boh tejto ceste rozumie, lebo touto cestou kráčal na Kalváriu aj Boží Syn...

         Zábery po zemetrasení v Turecku a Sýrii sú drastické. Napriek tomu ešte stále vytiahnu spod ruín živého človeka, napríklad malé dieťa. Mnohí zahynú, ale život ide ďalej. Život, ktorý prešiel ohňom skúšky, sa môže stať ešte silnejším. Život, ktorý bol vytiahnutý z pece ruín, trosiek a požiaru, sa hlási o slovo a môže byť zocelený a pripravený na ďalšie životné previerky.

3.) Svätopisec uviedol, že v čase stavby Babylonskej veže bol iba „jeden jazyk a jedna reč“.

Komunikačne išlo o ideálnu situáciu, lebo všetci ľudia si rozumeli. V rovine horizontálnej bolo všetko v poriadku, ale horšie bolo to, že zlyhali v rovine vertikálnej, lebo nekomunikovali s Bohom.

         V súčasnosti vidíme problémy i v rovine ľudskej,  pod čo sa podpísali rôzne krízy. Zlyhávame ale aj v oblasti vzťahu k Bohu. Mnohí súčasníci si radi vytvárajú svoje vlastné náboženstvo. Ide o náboženstvo, ktoré k ničomu nezaväzuje a nekladie na nikoho nároky.

         Napriek tomu existuje jedna reč, ktorej rozumejú ľudia všetkých čias a kultúr. Tou rečou je reč obetavej lásky. Tú majú zakódovanú v duši všetci ľudia dobrej vôle. Ona by mala vyniknúť najmä v dnešnej dobe, v ktorej je veľa neistoty, prázdnoty, obáv a frustrácie.

         Niektorí potomkovia slovenských emigrantov sa zúčastňujú kurzov slovenského jazyka. Chcú porozumieť materinskej reči svojich predkov. Reč obetavej lásky je akoby materinská reč kresťana. Mala by byť nadčasová a nik by ju nemal zabudnúť.

 

         Občas musí každá rodina niečo dôležité vybaviť. Doma diskutujú a rozhodujú sa, na koho sa so svojím problémom obrátiť. Zaznievajú podnety: „Poďme za tým; poďme k tomu a tomu...“ Zrazu niekto povie: „Za tým, lebo on je nad všetkým!“

V živote nezablúdime, ak budeme hľadať Boha, lebo on je nad všetkým. On je nad našimi slabosťami, hriechmi, nádejami a radosťami. Keď je Boh taký dokonalý, pokúsme sa mu čo najviac podobať a stúpať v živote vyššie!

Pravá múdrosť

Koho považujeme za múdreho človeka? Niekto povie, že múdry je ten, kto veľa naštudoval, kto má  vzdelanie a veľa vedomostí a to všeobecne alebo v určitej oblasi života. Za múdreho je považovaný aj človek, ktorý má veľa skúseností, ktorý veľa precestoval a spoznal ľudí i krajiny. Múdrosť človeka sa prejavuje aj v určitej prezieravosti, v schopnosti niektoré veci a udalosti predvídať a náležite sa na nejaké zmeny pripraviť. Božie slovo považuje za múdreho najmä toho človeka, ktorý sa  postupne pripravuje na odchod z tohto sveta. Múdrym nie je preto, žeby myslel  na smrť, ale najmä z tohto dôvodu,že myslí na život, ktorý po smrti nastáva. Starozákonný svätopisec v Knihe Prísloví spomína na človeka, ktorý na takýto život myslí /Prís. 8, 12-36/. Samotná Múdrosť  hovorí:"Blahoslavený človek, ktorý má počúva a deň čo deň bdie pri mojich dverách a stráži pri verajach mojich brán. Kto mňa nájde, nájde život..."Ako sa môžeme stať múdrymi pre večný život?

    Na túto otázku odpovedá sv. Bernard opát, ktorý píše:"Naozaj v týchto troch prípadoch ti ústa oplývajú múdrosťou a rozumnosťou: 1,ak máš v ústach vyznanie vlastnej neprávosti, 2,potom vzdávanie vďaky a piesne oslavné a 3,napokon slovo povzbudenia" /Liturgia hodín III, s. 175/.

    1.,Vyznanie hriešnosti a slabosti. V spoločensko-politickom živote poznáme výraz-neúspešný kandidát. Predstavme si, že o nejaké miesto, pozíciu bojuje niekoľko ľudí. Víťaz môže byť iba jeden. Ostatní sú potom považovaní ze neúspešných kandidátov. Môžu sa pokúsiť o reparát, ale nie hneď, až po určitom čase. 

     K základnej výbave pokorného a múdreho človeka patrí to, že prizná vlastné zlyhania, že sa považuje za neúspešného kandidáta na dosiahnutie určitej čnosti. A nestane sa to raz .Takáto pokora sa stane nie škvrnou jeho života, ale skôr ozdobou. Priznanie vlastných chýb a pádov, posúva človeka vpred, robí ho silnejším a odolnejším. 

    V určitom období života musíme odovzdávať daňové priznanie. Sú však ľudia, ktorí sa rozhodnú pre daňový únik. Nie je dobré, keď chceme uniknúť pred Bohom a zamlčať svoje zlyhanie. Priznanie slabostí z nás opäť urobí aktívnych kandidátov pre  získanie Božej priazne. 

    2.,Vzdávanie vďaky. Dnes mnohým ľuďom chýba gesto poďakovanie od určitých ľudí. Netrvajú na tom, aby niekto spieval ódy na ich adresu. Možno by im stačilo poďakovanie povedané iba tak-na pol úst, možno iba šepotom, iba zamrmlanie slova vďaky. A nedostáva sa im ho. Keď chceme ďakovať Bohu, nestačí iba letmé poďakovanie. Liturgia trvá na tom, aby išlo o "vzdávanie vďaky". Pri sv. omši sám kňaz hovorí:"vzdávajme vďaky Pánovi, nášmu Bohu". A veriaci sa pripájajú a svoj súhlas potvrdzujú slovami:"je to dôstojné a správne".  Teda ide o niečo, čo vyviera z hlbky duše, niečo , čo má charakter dôstojnej oslavy Božej štedrosti. V prípade Boha musíme vďaku povýšiť na úroveň najvyššej dôstojnosti. Máme mať pohľad viery, aby sme videli rozmanitosť darov, ktoré od Pána dostávame. Cvičme sa vo vzdávaní vďaky aj za bežné veci, aby sme raz mohli ďakovať za tie, ktoré presahujú rámec pozemského života. 

    3.,Povzbudzovať. Človek dokáže povzbudzovať človeka v rámci nejakého zápolenia. Tam, kde sa o niečo bojuje, tam, kde prebieha nejaká súťaž, tam je na mieste povzbudenie. Lenže existuje aj iné bojisko, nie len také, ktoré sľubuje prestíž a štedré pozemské ocenenie. Zápas prebieha tam, kde človek bojuje s neresťou, tam, kde naňho útočí pokušenie a hriech, tam, kde sa rozhoduje ako ďalej s večnosťou, tam, kde treba povzbudiť trpiaceho , smútiaceho a malomyseľného. Tam nestačí pokrik a potlesk ako forma povzbudzovania. Tam ide o povzbudenie v tichosti modlitby, o ľudskú a duchovnú blízkosť, o spolunesenie životného kríža. Pohrebné obrady majú vo svojom úvode repliku:"Povzbudzujme sa navzájom slovami Písma", a nasleduje niekoľko biblických citátov. Všetko, čo je Božie je vhodné na povzbudenie, aby človek pookrial a nadýchol sa k novému životu. Buďme Božími ľuďmi, aby sme dokázali presmerovať Božiu útechu na adresátov, ktorí uviazli v pôde pozemskej nemohúcnosti. . Presmerujme hovor, vravu, reč Boha na adresu tých, ktorí potrebujú počuť slová spásy. 

    Počas svojho života sa usilujeme veľa naučiť od múdrych ľudí. A robíme dobre. Ale nezabúdajme, že skutočnú múdrosť Božieho kráľovstva nám môže dať iba Pán. Sv. Pavol napísal:"Bratia, medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť-no nie múdrosť tohoto veku ani múdrosť kniežat tohoto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu" /Kor 2,6/. Lebo múdrosťou od Boha oplýva ten, kto túži po večnej sláve. Tej sláve, ktorá nepominie a ktorá naplní naše najhlbšie túžby.

Ja a môj blížny

V súčasnej dobe sa Cirkev na  celom svete zaoberá hľadaním nových impulzov. Na ich dosiahnutie si zvolila  cestu synody. Sv.Otec František vymenoval kardinála Jeana-Clauda Hollericha za generálneho relátora Synody biskupov. Tento luxemburský arcibiskup vo svojom úvodnom príhovore povedal:"...všetkých vás spoločne pozdravujem: biskupov, kňazov, zasvätené osoby, laikov, kresťanov zo všetkých kontinentov, angažovaných kresťanov, kresťanov na okraji Cirkvi, kresťanov pokrokových i konzervatívnych, starých i mladých, mužov a ženy všetkých generácií, bratov a sestry hľadajúcich Boha.." A pokračuje:"V skutočnosti by som to nemal byť ja, kto vás pozdraví, ale mali by sme sa pozdraviťvšetci navzájom" /Ekklesia-Synodálna Cirkev, s.1/. Kardinál pozýva k bratstvu, zjednoteniu, vzájomnej úcte a porozumeniu. Akoby chcel nadviazať na slová evanjelia, ktoré nám pripomínajú:"...choď sa najprv zmieriť so svojim bratom..." /Mt 5, 17-37/. Choď sa najprv zmieriť s bratom a až potom sa budeš  môcť s ním pozdraviť a pestovať spoločenstvo a účinne na niečom spolupracovať. 

    Kardinál Hollerich zároveň uvádza, ako sa to dá dosiahnuť. Pozdraviť niekoho znamená:" 1.uvedomiť si jeho prítomnosť, 2.znamená vpustiť ho do svojho života, 3.znamená nechať sa vyrušiť stretnutím s druhým". 

    1.,Uvedomiť si prítomnosť blížneho. Koľkokrát počujeme, že niekto povie:"Čo to robíš, nie si tu sám!". Tým naznačuje, že niekto si všíma iba seba a iných podceňuje, prípadne sa správa sa tak, že iných vyrušuje a znepríjemňuje im život. 

    Skupina bývalých spolužiakov sa stretla na spoločnom posedení. Ktosi doniesol staré tablo, na ktorom boli všetci odfotení. Každý hľadal najprv seba. Zazneli pokriky:"Aha, tu som!". Až potom sa pýtali spolužiakov:"A ty si kde?". Je to logické a správne. V tomto prípade je na mieste hľadať najprv seba, ostatných až potom.

    V praxi evanjelia má to byť však opačne. Najprv hľadáme dobro blížneho, seba odsúvame, aby sme iným pomohli a uľahčili im život. Ježiš chce, aby sme sa najprv zaujímali o blížneho s otázkou:"A ty si kde?" Do akej ťažkej situácie si sa dostal? Ako ti môžem byť nápomocný?" Ide o dobrú životnú lekciu, podľa ktorej sa zbavujeme sebectva a pýchy.

    2.,V pustiť blížneho do svojho života. Dnes to vôbec nie je jednoduché. Na svete je toľko sklamaných a znechutených ľudí, ktorý natrafili na špekulantov, podvodníkov, darebákov, klamárov.  Mnohí preto zostávajú stáť na prahu akejkoľvek komunikácie. Odmietajú postúpiť ďalej, lebo sa obávajú sklamania. Ľudia ,však musia komunikovať so susedmi, musia spolupracovať na pracovisku, musia chcieť založiť si rodinu a vychovávať deti...

    Pred niekoľkými rokmi sa istá rodina rozhodovala, či si adoptovať dieťa. Bolo to rómske dieťa. Dlho doma premýšľali, či ho majú vpustiť do svojho pokojného života. Uvažovali, koľko bude s ním problémov a či nie je lepšie upustiť od tejto myšlienky. Nakoniec sa rozhodli dieťa prijať a dnes im robí radosť, hoci ono musí vo svojom kolektíve neustále bojovať o prijatie. Celý život sa učíme prijímať ľudí do života. Mnohým dávame opakovanú možnosť, aby si naše prijatie zaslúžili. Sme odkázaní na to, aby sme sa uchádzali o prijatie blížnymi. Túžime byť prijatí Bohom a Ježiš nás uisťuje, že sa tak stalo. Ak sme prijatí Bohom, chceme zažiť momenty prijatia  aj v ľudskom spoločenstve. Niet človeka, ktorý po takom niečom netúžil.

    3.,Máme sa nechať vyrušiť prítomnosťou blížneho. Pri vybavovaní určitých záležitostí, nachádzame na dverách inštitúcií nápis:Nevyrušovať!. Je to na mieste, lebo ľudia pri istých činnostiach potrebujú maximálne sústredenie. 

    No život  prináša situácie, ktoré nás vyrušia z relatívneho pokoja. Kto z nás mohol zostať chladný, keď agresor vojensky napadol našu susednú krajinu? Kto môže zostať pokojný, keď ničivé zemetrasenie v Turecku a Sýrii spôsobilo ťažké straty na ľudských životoch? Tieto aj iné skutočnosti nás majú prebrať z určitej letargie a pokojného užívania si života. Ak sa nedáme sami vyrušiť prítomnosťou núdzneho, tak sa o to postará sám Boh. Chce od nás obetu, aby sme pomáhali iným a sami získali odmenu pre večnosť. Takáto forma vyrušenia blížnym môže mať pre nás hodnotu Božieho kráľovstva.

    Koľko sa len rodič natrápi, kým naučí dieťa pozdraviť?! Zo slušnosti. Koľko sa len my, dospelí natrápime, kým sa naučíme pozdraviť nielen zo slušnosti, ale z úcty. Niekedy sa nám to podarí, inokedy nie. Nechajme sa inšpirovať liturgickým pozdravom:Pán s vami. A odpoveďou:I s duchom tvojím. Ak je Pán s nami, nech je aj s tými, ktorých v živote stretneme alebo s nimi zdieľame určité spoločenstvo. 

Otvorená brána

 Jedna z liturgických piesní začína slovami?"Hľa,otvára sa brána nebies dokorán..."/JKS 417/. Tieto slová majú dvojaký význam. Ide o to, že Božia milosť zhora neustále prúdi. A zároveň vidíme, že Boh prijíma do svojho kráľovstva svoje deti, ktoré mu boli v pozemskom živote oddané. Všetci si prajeme, aby sme po skončení pozemského putovania mohli na túto pomyselnú bránu zaklopať a pokorne sa domáhať  prijatia do nového večného domova. 

    Prajeme si, aby sa na naše zaklopanie  ozvalo to evanjeliové:"Effeta-Otvor sa!"/Mk 7,31-37/. Takto zvolal sám Ježiš, keď uzdravoval hluchonemého človeka. Sv. Otec František na začiatku Synody konštatoval, že je potrebné:1.,počúvať, 2.,stretnúť sa a 3.,rozlišovať. Táto schéma, premietnutá do praxe života, by nám mala pomôcť pri vstupe do Božieho kráľovstva. 

    1.,Počúvať. Počúvať Boha, blížneho a svoje svedomie.  Anglický herec Daniel Day Lewis, ktorý hral napríklad vo filme :Posledný Mohykán, je známy tým, že počas kariery veľa filmov nenatočil,ale tie, ktoré zrealizoval, stáli za to. Po každom z nich sa dlhodobo uchýlil do súkromia. V jednom rozhovore povedal, že v tomto filmovom biznise je príliš veľa slávy a hluku. Dokonca, hovorí Lewis,  človek prepočuje dôležité veci. Hluk doby ho oberá akoby o vlastnú identitu, berie mu súkromie, pokoj, vyrovnanosť. 

    Je toľko vecí, ktoré nám dnes bránia počúvať podstatné skutočnosti. V súčasnosti je frekventovaný výraz:"nepočuť vlastného slova". Náš je svet je veľmi uvravený. Charakterizuje ho záplava slov, často prázdnych a klamlivých. A zasa opačne, často nachádzame ľudí, ktorí sú ponorení iba do svojho vnútorného sveta. Tento svet sa im stal akýmsi azylom, lebo sú nevypočutí a trpko prežívajú svoje sklamanie zo života. Pre jedných aj druhých je východiskovým bodom stretnutie s Bohom. Rozprávajme sa s Bohom. Naučíme sa optimálne hovoriť a primerane mlčať a to podľa proporcii, ktoré stanovuje Boh. Získame tým skvelé výhliadky pre Božie kráľovstvo.

    2.,Stretnúť sa. Dnes nie je zriedkavosťou počuť slová:"mali by sme sa konečne stretnúť, dlho sme sa nerozprávali, nemáme čas, aby sme si sadli a porozprávali sa atď."Životný štýl nás oberá o  možnosti duchovného obohatenia sa. Pred časom mi istý človek povedal, že sa podujal na syzifovskú aktivitu. Rozhodol sa obtelefonovať, či ponavštevovať spolužiakov s návrhom spoločného stretnutia. Nespočetne krát pri tom položil otázku:"chceš sa stretnúť?". 

    Boh nám stále posiela výzvy a pýta sa:"chceš sa stretnúť s ľuďmi, ktorí hľadajú mňa?" V našich kostoloch je dosť miesta na stretnutie ľudí, ktorí sú síce poznačení vlastnou slabosťou a nedostatočnosťou, ale chcú sa stretnúť s Pánom. Stretnutie s Bohom človeka poznačí, ovplyvní a zmobilizuje ho k tomu, aby aj iným položil otázku:"chceš sa stretnúť s Bohom?". Ak sa budeme stretávať s Bohom, budeme mať v sebe dosť materiálu k tomu, aby sme sa vzájomne obohacovali a pomáhali si na neľahkej ceste životom. Hľadajme najmä takých ľudí, ktorí hľadajú Boha. A Boh nám potom ukáže cestu, na ktorej objavíme aj takých, ktorí ho nehľadajú, ale my do nich vtlačíme pečať svojej viery.

    3.,Rozlišovať. Predstavme si situácia, ktorá môže nastať v obchode. Kupujúci má záujem o ovocie. Pristúpi ku košu v ktorom sú pomaranče. Siahne rukou do koša a vyberá-rozlišuje. Najprv pohľad a potom dotyk s ovocím. Niektoré exempláre mu vyhovujú, dá ich do svojho vozíka a ostatné nechá v koši. Testuje okom a dotykom. Predstavme si inú situáciu. Skúsený futbalový tréner testuje chlapcov-futbalistov. Spolieha sa na to, že má vycvičené oko, ktoré zachytí aj dotyky hráča s loptou. Skúma, či na to má alebo nie. Testuje sa trénerovo oko a dotyk adepta s loptou. 

    Majme bystré a pozorné oko duše, aby sme rozlíšili dobro od zla. Cvičme sa v tom celý život. Treba obdivovať tých, ktorí sa to naučili, lebo  sami podľa týchto pravidiel aj žili. A ak sa im to vždy nepodarilo, zažili dotyk. Zažili dotyk milosti vo sviatosti pokánia. Testovali svoj duchovný zrak, všetko vyhodnocovali a dotýkali sa neviditeľným spôsobom Pánovej milosti v dare odpustenia hriechov. Nemôžeme súhlasiť so zlom, preto máme od Boha dar rozlišovania, aby náš život v pokoji vplynul do večnosti. 

    Vždy, keď Cirkev niekoho vyprevádza na večnosť, dúfa, že sa mu brána nebies otvorí. Dúfa, že nad vstupujúcou dušou zaznie svedectvo Božieho Syna:"Poďte, požehnaní môjho Otca..."/Mt 25,34/. Do sídla niektorých inštitúcií nás nepustia. Privíta nás oznam, podľa ktorého "nepovolaným je vstup zakázaný". Tých, ktorých sme na večnosť vyprevadili, dostali status-povolaní pred Božiu tvár. My, nepovolaní/zatiaľ/ ostávame vonku, aby sme im pomohli modlitbami a obetami, aby sa stali povolanými aj pre večnú radosť. Modlime sa, aby bolo čím viac takých, ktorí sú požehnaní do takej miery, aby bez miery zažívali Božiu lásku a pokoj.

    

Soľ kresťana

Vzťahy medzi nadriadenými a podriadenými, medzi staršími a mladšími bývajú občas napäté. Nie raz sa stáva že sa navzájom na seba sťažujú. Nadriadení a starší hovoria:"Tak málo chcem od nich, iba základ, iba preukázať snahu a výsledok je takmer žiadny!". Z opačného názorového pólu zaznieva pravý opak. Hovoria:"Tak veľa nám kladú na plecia, že sa to nedá zvládnuť!" Takéto rozdiely nie sú raritou. Vo väčšej či menšej miere sa objavujú na scéne pravidelne.

    Pán Ježiš nás v evanjeliu upozorňuje, že máme byť "soľou zeme" /Mt 5,13/. Sú situácie, v ktorých precitneme a zvoláme:"Prečo Pán od nás chce tak veľa, prečo kladie na nás také veľké nároky, prečo nás trocha nešetrí?". Ježiš, keby bol svedkom takéhoto bedákania,tak by možno vyhlásil:"Tak málo od vás chcem a nepáči sa vám to!". Vzniká otázka:je ťažké byť soľou zeme podľa výkladu evanjelia?

    1.,Soľ máme k dispozícii hneď. Ak sa nám zažiada, aby sme ju použili, tak stačí natiahnuť ruku, lebo býva položená na jedálenskom stole. Prípadne stačí, aby sme urobili dva kroky navyše, otvorili dvierka na kuchynskej linke a pohodlne ju vybrali a použili. Vieme to. Soľ je tu, je k dispozícii. Kresťan je človek, o ktorom sa vie, že je tu. Ľudia, ktorí uverili evanjeliu a Ježišovi Kristovi sú k dispozícii,a to pre prípad, žeby niekto chcel seriózne meniť svet k lepšiemu. Stále je vo svete dosť ľudí, ktorí sa úprimne snažia žiť podľa zásad morálky evanjelia. Svet však nemá veľký záujem, aby ich do svojich plánov zaangažoval. 

    Včera v noci sme boli na Spiši svedkami javu, ktorý nazývame biela hmla. Nebolo vidno ani na krok a tak bolo na cestách veľa zrážok, nehôd a bezmocnosti. Všetci vedeli, že cesta je tu, ale nikto ju nevidel kvôli zlému počasiu. V spoločnosti je jav "bielej hmly" častý. Niektorí kresťanov prehliadajú. Vedia, že žijú v spoločnosti, ale tvária sa, že ich nie je vidno a že o ich služby záujem nemajú. A možno že sú naozaj kresťania miestami neviditeľní, lebo sa neusilujú žiť vieru podľa vzoru Krista  do dôsledkov.

    2.,Soľ ide vždy ruka v ruke s niečím. So soľou robievame rôzne kombinácie. Napr. soľ a kúpeľ, soľ a jedlo, soľ ako posypový prostriedok. Soľ môže v primeranej miere blahodarne pôsobiť na organizmus, na zdravie. Soľ viery prispieva k ozdraveniu spoločnosti. A to nielen na pocit, ale ona preniká  do hĺbky života a lieči aj zastaralé procesy úpadku života. Soľ v jedle vytvára vyváženosť chutí a soľ evanjelia vytvára v človekovi stabilitu a vyváženosť v srdci a následne ponúka tento účinok aj vonkajšiemu prostrediu. 

    Pred nedávnom som sledoval dokumentárny film o tom, ako Francúzi budovali nádherný Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho v Paríži. Myšlienka sa zrodila ľahko, ale realizácia bola náročná. Stavba, ako to už býva, mala veľa neprajníkov. Kostol predstavuje dominantu  a z výšky kopca akoby trónil nad veľkomestom. Vtedy vznikol projekt Eiffelovej veže. Tá mala byťakoby zdrojom rovnováhy, aby údajne, nebol príliš zdôraznený náboženský rozmer života. Zatieni Eiffelova veža Kostol Sacre Coeur? Čo do výšky áno/300m a 83m/. Ale čo do duchovného úžitku sotva. Rovnováha života človeka bez Boha je ťažko predstaviteľná. Život sa dnes výrazne nakláňa na stranu materiálnu, na stranu pôžitkárstva, na stranu komercie.

    Soľ evanjelia je pomôckou, aby sa človek "nepošmykol" a neostal imobilný v duchovnom slova zmysle. Niet človeka, ktorý by sa nepošmykol, ale soľ Božieho vedenia  a sprevádzania ho veľmi rýchlo postaví na nohy. 

    3.,Pán Ježiš nás upozorňuje na to, že soľ môže vyvetrať a znehodnotiť sa. Potom už nemá požadovaný účinok. Soľ viery môže stihnúť podobný osud. 

    Sv. Otec František v súvislosti s Nedeľou Božieho Slova vyzval veriacich:"Dajte Božiemu Slovu telo". Znamená to, aby sa Božie Slovo ujalo v praxi života. Dajme svojej viere telo, aby tá zostala živou, aby nezvetrala. Je málo, ak hovoríme, že ju máme v srdci schovanú. Z našej viery musí mať svet úžitok. Viera nemá byť súčasťou našej akejsi súkromnej zbierky, ktorá neposlúži ani na nahliadnutie. Mnohí dnes svoju vieru prehodnocujú. Rozmýšľajú či veriť ďalej alebo pretrhnúť putá. Soľ u mnohých prechádza procesom zvetrávania. Dajme viere konkrétnu tvár, telo, aby naše postoje prinášali úžitok a spájali sa s obetou Ježiša Krista. 

    Soľ v domácnosti nezaťaží.  Ani soľ viery nemôže byť neúnosnou ťarchou. Môže byť  trpená, nevšímaná ale aj  vyslovene odmietnutá. No ten, ktorému tento svet prestane "chutiť", vždy po nej siahne. Jedna z televíznych gurmánskych relácii má názov:"Ako chutí svet". Ako chutí, či nechutí svet, to už mnohí vieme. Je čas, aby sme sa presvedčili ako chutí život, ak je v ňom prítomná soľ viery. 

Bilancia

Všetky spoločenstvá, komunity, tímy,firmy, podniky bilancujú. Obyčajne na konci roka, ale aj priebežne. Skúmajú, čo sa im podarilo a čo nie, výsledky porovnávajú s predchádzajúcim obdobím , skúmajú príčiny neúspechov  a nadväzujú na to, čo im prinieslo dobré výsledky. 

    Evanjelium hovorí o tom, že istému bilancovaniu sa nevyhli ani Ježišovi učeníci /Mk 6, 30-34/. Apoštoli sa zišli pri Ježišovi a hovorili, čo robili a zažili počas konkrétnej etapy apoštolskej činnosti. Nie je nijakým tajomstvom, že všetci sa raz ocitneme pred Ježišom a budeme pred ním bilancovať z celého svojho života. Predmetom bilancie bude to, či sme spoznávali Božiu vôľu a či sme sa ju usilovali vo svojom živote aj naplniť. Čo bude o.i. predmetom tejto bilancie konkrétne? Odpoveď nájdeme v Liste Hebrejom /Hebr 13, 15-17/. 

    1."Prinášajme Bohu obetu chvály". Je dôležité, aby sa ľudia dokázali navzájom oceniť. Je dôležité, aby sme dokázali jeden druhého pochváliť a to za niečo,  čo si pochvalu zaslúži. Ide o vec motivačnú, povzbudzujúcu. Pochvalou toho druhého vyzdvihujeme. Oceňujeme jeho čnosti, ktorými sa v živote prezentoval. O to viac treba pochváliť Boha za jeho dobrodenia, ktorými nás obdarúva. Z našej pochvaly síce Boh nemá nijaký osoh, ale my tým získavame kladné body pre večnosť. Dávame na javo, že za našimi schopnosťami nie sú naše dokonalosti, ale ide o dielo dokonalého Boha. Naše napredovanie nezávisí iba od schopností  nášho umu a šikovnosti, ale od darov Všemohúceho, ktorý  rád obdarúva človeka z bohatstva svojej štedrosti. Dôležitým prvkom viery je schopnosť vnímať, že Boh sa s nami delí o rôzne dobrá a že očakáva z našej strany vyjadrenie vďaky. A kde inde sa tak môže stať najplnšie, ak nie pri slávení eucharistie?! Tento výraz prekladáme ako-vzdávanie vďaky.

    2.,Autor Listu Hebrejom zdôrazňuje, aby sme nazabúdali na "dobročinnosť a vzájomnú pomoc". Aj tieto čnosti budú pre nás predmetom bilancie na prahu večnosti. Pod pojmom dobročinnosť myslíme hlavne na pomoc materiálnu. Ale, keď rozdelíme slovo dobročinnosť na dve časti, dostaneme trocha iný pohľad. Dopracujeme sa k výrazu-činiť, konať dobro. A najviac dobra konáme vtedy, keď sa pokúšame žiť v duchu evanjelia. 

    Istý človek bol po druhej svetovej vojne deportovaný do gulagu na Sibíri. Odtiaľ sa nevrátili všetci, lebo tam vládli kruté životné podmienky. Tento Slovák sa modlil  každý večer ruženec. Viacerí spoluväzni si to všimli. Postupne sa k nemu pridávali. Každý večer sa v baraku modlili ruženec. Keď sa vrátil po niekoľkých rokoch domov, povedal, že domov sa vrátili všetci, ktorí sa s ním modlili ruženec. Ide o pravdivé a silné svedectvo života, ktoré z hľadiska dobročinnosti siahlo až k svojmu vrcholu. Dobročinnosť je teda aktivita materiálna, ale možno ešte viac aktivita zmýšľania a konania v duchu posolstva Ježiša Krista. 

    3."Poslúchajte...podriaďujte sa..." Táto oblasť života je v dnešnej dobe veľmi zraniteľná. Tí, ktorí by mali nariaďovať nemajú primeranú autoritu a tí, ktorí by mali poslúchať, ignorujú aj dobre myslené nariadenia. Naša spoločnosť je tým poznačená. Ale na slová z Listu Hebrejom sa pozrime z iného pohľadu: poslúchajte a podriaďujte sa vlastnému svedomiu! Nie hocijakému svedomiu, ale takému, ktoré rozlišuje medzi dobrom a zlom a podľa toho koná. K takému svedomiu sa dopracujeme len vtedy, keď budeme mať aktívny záujem o Ježiša Krista a budeme s ním komunikovať. Celý život pracujeme na sebe, aby svedomie, ktoré budujeme, bolo výkladnou skriňou nášho života. Vo výkladoch obchodov sa obyčajne objavujú iba skvelé výrobky, ktoré majú ľudí lákať. A ešte zľavy. Vo výkladoch nášho svedomia sa má ukázať naša skvelá cesta nasledovania Krista, a nie úľavy na ceste dokonalosti. Takéto svedomie sa oplatí poslúchať a podriaďovať sa mu.

    Robme bilanciu svojho života priebežne. Neodkladajme túto činnosť "na potom..." Zvykneme tak robiť, lebo náročnejšie veci odkladáme "na potom". Ak sa naučíme komunikovať s Bohom priebežne a priebežne vykazovať nezmieriteľnosť s hriechom, budeme vo večnosti odmenení. Bilancia našich skutkov nech sa stane pravidelnou súčasťou každodenného života.