KRÁĽOVSKÉ KLENOTY

         Z času na čas sa stretávame s tým, že niekto organizuje výstavu korunovačných klenotov. Majú vzácnu hodnotu, lebo sú vyrobené z drahých kameňov, no majú aj historickú hodnotu, pretože sa uchovávajú v priebehu niekoľkých generácií.

         Korunovačné klenoty sú určené pre panovníka, ktorý je uvedený do svojho úradu. Panovník ich určite nenosí každý deň, len pri výnimočných príležitostiach.

         Sviatok Ježiša Krista, Kráľa, nám ponúka myšlienku Ježišových klenotov, ktoré sú ozdobou jeho kráľovstva. Tento nebeský kráľ ich udeľuje nielen tým, ktorí majú vznešený pôvod, ale najmä tým, ktorí dostali vznešený dar sviatosti krstu a vytrvali v krstnej milosti až do konca.

         Keď Boh udeľuje klenoty svojho kráľovstva, nedáva ich iba na určitý čas, ale zveruje ich človeku navždy. Čo to znamená pre Božie kráľovstvo? Čo považujeme za jeho klenoty, ktoré sú výsadou človeka, ktorý dosiahol spásu?

         Pri odpovedi si pomôžme citátom z listu sv. Pavla, apoštola, Kolosanom (Kol 1, 12 – 20).

1.                Medzi klenoty, ktoré sú uznávané v Ježišovom kráľovstve, patrí podiel so

svätými. V pozemskom živote sa stretávame bežne so slovom podiel. Ľudia mávajú svoje podiely na nejakom majetku, na nejakej pôde, na pozemku alebo vo finančnej inštitúcii.

Aj keď môže ísť o značné sumy, tieto podiely nie sú nikdy isté. Prečo? Človeka môže niekto okradnúť, oklamať. Nemá istotu, či ich stihne využiť a keď ich využije, je otázne, či ich využije správne. Naopak, v Božom kráľovstve máme istotu vo svojich podieloch. Tak, ako ju majú všetci svätí. Stav istoty si ani nedokážeme predstaviť, a to preto, lebo tu, na zemi, sa o všetko bojíme. V Ježišovom kráľovstve nájdeme s určitosťou také podiely, ktoré nám nikto nevezme.

2.     Ježiš vyznačuje tých, ktorí smerujú do jeho kráľovstva tým, že „sú vytrhnutí z tmy“.  

V bežnej komunikácii použijeme výraz: „to nás nevytrhne z biedy“. Predstavme si, že dostaneme nejaký dar, príspevok, a ten sa nám máli... Vtedy iba smutne konštatujeme, že je to pekné, ale že nás to nevytrhne z biedy, t. j. nenasýti naše potreby. To, čo nás naozaj vytrhlo z absolútnej biedy zatratenia, to je Ježišova obeta na Kalvárii. Vytrhla nás z tmy a postavila na svetlo.

Kedysi som videl v televízii dokument, ktorý hovoril o výstave rôznych

umeleckých diel. Išlo najmä o obrazy, sochy a iné umelecké predmety. Výstava bola zostavená z diel, ktoré sa našli v prítmí kláštorov, na pôjdoch sídel kniežat alebo v tmavých kútoch starobylých kostolov. Roky, ba desaťročia, možno aj stáročia sadal na ne prach, a nikto si ich nevšímal. Atmosféra prítmia tiež urobila svoje. A zrazu ich niekto objavil, očistil a ponúkol na svetle.

Presne tak, ako nás postavil nás do svetla Boh, keď nás hriešnych vytrhol

z tmy hriechu a postavil na svietnik. Robí to tak neustále, pretože naše miesto „nie je pod mericou“, ale na svetle. Boh niekedy z nás robí pomyselnú výstavu vlastnej dokonalosti a ušľachtilosti.

3.     Výsadou ľudí, ktorí odchádzajú, do Ježišovho kráľovstva, je aj to, že

sú im odpustené hriechy. Občas počujeme, ako sa niekto vyjadril slovami: „Neustále pripomína staré hriechy.“ Prakticky to znamená, že niekto niekomu ešte neodpustil. Mal by, ale ešte to neurobil, ešte je len na ceste. Každý hriech je starý, lebo pochádza od diabla. Toho diabla, ktorý oklamal už našich prarodičov na prahu života. Staré hriechy môže zmyť iba nová milosť v Kristovi. Tá účinkuje iba v novom človeku, ktorého novosť sa prejavuje v zmýšľaní a skutkoch podľa evanjelia. Hriech sa nijako nedá zosúladiť s novým životom.

Hriech treba zavrhnúť, hriešnosť ako dispozíciu človeka oplakávať a prijať s pokorou a zápasiť s ňou zbraňami pokánia. Vtedy nastáva situácia, podľa ktorej aj napriek našim obmedzeniam sa nám brána do Ježišovho kráľovstva otvára.

       

Pre nás, putujúcich, je brána Božieho kráľovstva ešte vzdialená. Nemáme moc ani schopnosti, aby sme do tejto atmosféry nazreli. Klenoty tohto vznešeného kráľovstva ešte obdivovať nemôžeme. No poznáme cesty, ktorými kráčali nositelia klenotov Božieho kráľovstva. Tieto cesty nás učia, povzbudzujú, usmerňujú. Kto ich objaví a osvojí si ich, môže chovať v srdci nádej, že tá jeho cesta do Božieho kráľovstva je spravodlivá a správna.