Ovocie Veľkej noci II.

 V osudoch etiópskeho veľmoža /Sk 8, 26-40/ a Šavla /Sk 9, 1-20/, nachádzame veľa spoločných čŕt. No ich životné púte totožné neboli. Uvažujúc nad ich osudmi, nájdeme dosť materiálu na to, aby sme poukázali na niektoré rozdielnosti. V prípade veľmoža, ktorý sa vracal z púte z Jeruzalema poznáme iba krátku, ale hodnotnú epizódu jeho obrátenia a prijatia Ježiša Krista. Šavol, vlastne apoštol Pavol, zanechal po sebe veľké svedectvo par excellens, svojho obrátenia a následného účinkovania v službe evanjelia.  

    1.,Veľmož po katechéze, ktorú absolvoval u Filipa a následnom krste, pokračuje v ceste domov. Necíti podnet, že by sa mal vyhraniť voči doterajšiemu miestu pôsobenia. Vracia sa na kráľovský dvor, duchovne bohatý nielen preto, že bol na židovskej púti v Jeruzaleme, ale preto, že bol oboznámený s náukou príchodu Mesiáša, ktorú vzápätí prijal. Podstatné je, že s Ježišom v srdci vstúpil na kráľovskú pôdu. Jeho duša nikdy nebola tak bohatá, ako keď sa vrátil z púte, ktorá poznamenala jeho život natrvalo. Šavol sa po udalostiach pri Damasku už k svojej profesii nevrátil. Uvedomil si nezmyselnosť svojho zmýšľania a konania, keď z plných síl bojoval proti kresťanom. Po svojom duchovnom vytriezvení vstúpil definitívne na ten pravý a jedinečný kráľovský dvor, ktorý združuje všetkých, ktorí chcú svoj život obetovať službe evanjelia. Skutočným Kráľom je ten, ktorý vstal z mŕtvych. A skutočne s ním kráľujú tí, ktorí povstávajú zo svojich hriechov a otvárajú sa tak Pánovej veľkonočnej milosti. Veľmoža z Etiópie možno prijali doma s veľkými očakávaniami, Židia čakali na návrat Šavla márne. Vrátil sa, ale ako Pavol. Svet, ktorý reprezentoval predtým mu síce už chystal popravisko, ale Pánova vinica mu nachystala veľkolepé duchovné radosti a Pán vinice aj definitívnu, nehynúcu slávu. Diabol, ktorý je plný zlosti, nenávidí obrátenia a návraty k pravému Bohu. 

    2.,Je isté, že Šavol pri svojom počiatočnom opojení z nenávisti voči kresťanom nevedel, čo robí. Dokážeme to pochopiť, lebo nepoznal Ježiša Krista. Keď ho spoznal zblízka, nenávisť voči nemu opadla. Veľmož z Etiópie síce vedel, čo robí, keď vycestoval na púť, ale nevedel, čo číta. Boril sa s traktátmi proroka Izaiáša a nebyť Božieho posla Filipa, ktovie, či by bol niekedy pochopil, že prorok hovorí o príchode Mesiáša, ktorý prišiel v osobe Ježiša z Nazareta. Jeden nevedel, čo robí, druhý nevedel, čo číta. Pán prijíma aj tých, čo nevedia. Keď ich poučí, všetko potrebné pochopia. Svet sa vysmieva z tých, čo nevedia. Boh sa ich však ujíma a ukazuje cestu spásy. Tí, ktorí vedia, ako užívať tento svet, nemusia byť totožní s tými, ktorí dokážu užívať Božiu milosť. Tí, ktorí objavili Božiu milosť, už netúžia po tom, aby si užívali tohto sveta sebazničujúcim spôsobom. 

    3.,Reakcia ľudí. Veľa by sme dali za to, keby sme poznali reakciu priateľov veľmoža, keď im zvestoval, že sa dal pokrstiť. O tom nevieme nič. Ale reakciu ľudí na Šavlovo obrátenie poznáme. Hlavným protagonistom týchto reakcií je učeník menom Ananiáš. Keď sa dozvedel o Šavlovi, nezdržal sa úprimnej poznámky:"...koľko zla narobil /Pánovým/ svätým v Jeruzaleme. Aj tu má moc od veľkňazov poviazať všetkých, čo vzývajú tvoje meno". Ananiáš, ako keby Bohu vyčítal, že sa Šavlom takto zaoberá. Potom však, pochopil, že kým Šavol zväzoval a spútaval kresťanov pre väzenie, medzitým Pán pomaly rozväzoval putá jeho uväznenia v omyloch a službe židovského náboženského sveta. Pavol sa definitívne oslobodil z týchto pút preto, aby slúžil tým, ktorí sú v celej histórii Cirkvi zatýkaní a perzekuovaní pre svoju vernosť Kristovi. Iba Boh môže byť autorom takého veľkolepého plánu. Podľa jeho scenára sa v ňom počíta nielen s tými, ktorí trpia prenasledovanie, ale aj s tými, ktorí ho spôsobujú...

Nájsť vhodného človeka

V meste sa stretli dvaja kamaráti. Vídavajú sa málokedy, lebo jeden pracuje v okresnom meste, druhý v zahraničí.  Rozrozprávali sa o mnohých veciach, o.i. aj o autách. Jeden za zdôveril, že to jeho mu dobre neslúži. Často chodieva do servisu. Druhý muž pohotovo reagoval slovami:"Choď tam a tam. Robia tam šikovní majstri. Dajú ti auto do poriadku!". Ako sme len vďační za dobrú radu! Veru, dokážeme oceniť, keď trafíme na skvelého odborníka, na ktorého dostaneme dobrú indíciu. 

    V Knihe Genezis nachádzame stať, ktorá hovorí o Jozefovi Egyptskom. Mal v Egypte vysoké postavenie. Keď nastal v krajine hlad, faraón poslal sťažujúcich sa ľudí práve k nemu. Povedal:"Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie!" /Gn 41, 55/. A Jozef otvoril sýpky...Skutky apoštolov píšu o zjavení anjela, ktorý komusi z prvých kresťanov povedal:"Pošli do Joppe a zavolaj si Šimona s prímením Peter,on ti povie slová, v ktorých budeš spasený ty i celý tvoj dom"/ Sk 11,13-14/. Evanjelia spomínajú udalosti, ktoré predchádzali Ježišovmu umučeniu. Učeníci sa ho pýtali, kde mu majú pripraviť veľkonočného baránka / Mk 14,12-16/. Ježiš ich posiela za nejakým človekom, ktorý im poskytol "hornú sieň, pripravenú a prestretú".

     Čo nám pripomínajú tieto biblické udalosti? Slávenie eucharistie:chlieb, slovo a miestnosť. Vystupujú tu až traja/Jozef Egyptský, Peter, a neznámy majiteľ hornej siene/, ktorých služba sa musí spojiť do jedného celku, aby sme mohli hovoriť o predobraze eucharistického slávenia. Dnes je to iné. Dnes povieme, že treba ísť za kňazom, aby sme mohli sláviť eucharistické tajomstvo. Jeden človek-kňaz, v osobe Kristovej, nám pripraví chlieb Pánovho tela tým, že otvorí pomyselné sýpky darov Cirkvi, zároveň nám ohlási Slovo, ktoré vedie k spáse a pripraví aj "hornú sieň", čiže dá k dispozícii chrám, v ktorom sa slávi nekrvavým spôsobom obeta Kalvárie. Novozákonný kňaz je Jozefom z Egypta, Petrom, ale aj človekom, ktorý poskytne najdôstojnejšiu miestnosť v živote Cirkvi-kostol. Cirkev už dvetisíc rokov privoláva:ak chcete nasýtiť svoje duše, choďte za kňazom! On nám pripraví všetko, čo je potrebné pre spásu.

Ovocie Veľkej noci I.

 Sú ľudia, ktorí môžu veľa dokázať a veľa urobiť pre nejakú vec. Z histórie poznáme starobylý výraz-veľmož.  Jednoducho si ho vysvetlíme takto:ide o človeka, ktorý veľa zmôže, lebo je bohatý a má aj vysoké postavenie. Pouvažujme nad dvoma z radov veľmožov:nad bezmenným hodnostárom etiópskej kráľovnej /Sk 8,26-40/ a nad veľmožom ducha-Šavlom z Tarzu, ktorý sa stal Pavlom / Sk 9,1-20/. Ten prvý bol veľmožom iba u jedného panovníka a iba na určitom ízemí, druhý je považovaný za veľmoža ducha pre Cirkev po celom svete. Ten prvý možno po smrti  kráľovnej stratil svoje spoločenské pozície, ten druhý po smrti svojho Kráľa  získal a upevnil svoju autoritu po celom svete a navždy. Ten prvý sa zo zoznamov histórie vytratil, o druhom z nich hovoríme neustále. Napriek tomu nám obaja zanechali skvelý podnet na úvahu a rozjímanie. V čom tkvie ich prínos?

    1.,Obidvaja boli pokrstení. Kým cesta etiópskeho veľmoža bola ku krstu akási jednoduchšia, pričom podľa Skutkov apoštolov mu na obrátenie  stačila katechéza na spiatočnej ceste z Jeruzalema, Šavol to mal akési ťažšie. Po udalosti pri Damasku oslepol, tri nič nejedol a nepil a je isté, že aj psychicky sa musel s novou situáciou vyrovnávať. Cesta k viere a ku krstu môže byť rozmanitá. Niekto dostane dar viery  akoby na podnose, s donáškou domov, iný musí veľa vystáť a obetovať . Boh vie, čo kto a koľko potrebuje. Týka sa to aj odchodu do večnosti. Sú ľudia, ktorí akosi  plynule prejdú do večnosti, ale poznáme mnohé prípady, kedy tá cesta k spáse je sprevádzaná utpením a bolesťou. Pán života a smrti vie, koľko kto potrebuje, aby prišiel k bránam večnosti.

    2.,Obidvaja boli aj pred krstom nábožní ľudia. Veľmož putoval do Jeruzalema, aby sa poklonil Bohu a pri spiatočnej ceste na voze čítal úrývky z Izaiáša. Šavol bol nábožný až tak, že si vyžiadal oficiálne dovolenie vyhľadávať kresťanov, ktorých považoval  za hlavných nepriateľov kresťanstva, a predvádzať ich pred židovskú vrchnosť na odsúdenie. Niektorí ľudia svoju vieru mrzačia, ženú niektoré veci do extrémov. Každý z nás potrebuje svoju vieru kultivovať v duch evanjelia. Nedávno som sledoval v televízii hokejový zápas. Na adresu istého mladého hráča povedal komentátor toto:"Je to diamant, aj keď ešte nie je vybrúsený". Chcel tým povedať, že je to veľký talent, ale musí sa ešte veľa učiť, aby ho rozvinul naplno. Viera je ako diamant nesmiernej hodnoty. Ale človek musí prejsť určitým očisťovaním, aby ho mohol prijať a uživotniť. A aj keď vieru prijme, aj potom musí neustále pracovať, aby život podľa evanjelia "nezriedil", ale ani ho nepostúpil  deštruktívnej trýzni.

    3.,Obidvaja prijali krst po neočakávanej udalosti. My na Slovensku tomuto javu hovoríme-blesk z jasného neba. V prípade veľmoža išlo o stretnutie s  apoštolom Filipom a v prípade Šavla išlo o niečo, čo charakterizujeme ako-nomen omen. Bol to v pravom zmysle "blesk z neba", lebo Šavla ožiarilo také svetlo, že jeho následkom spadol na zem a oslepol. Boh sa nezdráha využiť svoju moc a často šokuje. Bulvár ma rád šokujúce skutočnosti. Aj Boh ich používa. S tým rozdielom, že bulváru nejde o morálnu stránku veci, ale Bohu ide o obrátenie človeka, aby našiel správnu cestu. Boh vždy zvolí primeraný rozmer udalostí tak, aby na človeka zapôsobili oslovujúcim a premieňajúcim spôsobom. Sú ľudia, ktorí na spôsob Šavla, potrebujú na istý čas akoby oslepnúť, zažiť akúsi formu neistoty a tápania a pritom očistenia. Boh ich však nenecháva iba tak. Po čase im ukáže svoje svetlo a novú cestu, ktorú pre nich pripravil. 

    4.,Obidvaja boli zverení  do rúk autority, Bohom potvrdenej. Etiópčan do rúk Filipa a Šavol do rúk Ananiáša. Boh sa postará aj o sprostredkovateľa milostí. Raz zvolí cestu oficiálnu, inokedy intuitívnu. Jedna i druhá smeruje k jednému-k poznaniu Mesiáša, ktorý je našim Spasiteľom. Filip nemal takú ťažkú prácu s veľmožom ako ju mal Ananiáš so Šavlom. Šavol síce odpor nekládol, ale kládla  ho jeho minulosť. Ananiáš musel najprv sám prijať skutočnosť, podľa ktorej si Boh môže vybrať "nádobu na ohlasovanie" aj spomedzi bývalých nepriateľov...Modlievajme sa tých, ktorí sprostredkujú milosti k spáse. Tiež musia mať silnú a obetavú vieru, ktorá niekedy presahuje rámec bežného uvažovania a rozlišovania. Niet človeka, ktorý by na svojej ceste viery nestretol nejakého Filipa alebo Ananiáša, ktorí otvorili rezervoáre milostí a plným priehrštím rozdávali. 

Dôležitosť špecialistu

Raz, pri návšteve lekára, som si vypočul dialóg medzi lekárom a staršou osobou-pacientkou. Zachytil som iba záver rozhovoru, v ktorom lekár zdôrazňoval:"Musia sa na to pozrieť špecialisti".  Týmito slovami odporúčal pacientke návštevu špecializovaného pracoviska. Páčilo sa mi to. Páčilo sa mi to, lebo preukázal určitú pokoru. Nehral sa na niekoho, nerobil zo seba proroka, alebo odborníka na všetko. Hoci, ako lekár,je špecialistom sám o sebe. 

    Skutky apoštolov prinášajú zaujímavý postreh. Ktosi z prvotnej Cirkvi mal zjavenie anjela. Ten sa mu prihovoril slovami:"Pošli do Joppe a zavolaj si Šimona s prímením Peter. On ti povie slová, v ktorých budeš spasený ty i celý tvoj dom"/Sk 11,1-18/. Anjel ho odkázal na "špecialistu", Petra, lebo ten je svedkom prvej kategórie. Dôverne poznal Pána Ježiša a tak môže hodnoverne hovoriť v jeho mene. Zvlášť, keď ide o Božie slovo, ktoré pomáha na ceste spásy. 

    Istý človek oslavoval životné jubileum. Bol majetným človekom a tak si zaplatil viacerých účinkujúcich. Keďže sa hlásil  k Cirkvi, pozval si aj miestneho kňaza. Poprosil ho, aby na úvod hostiny povedal pár slov. Ale, prízvukoval:"Nehovorte príliš dlho, lebo je tu aj ľudový rozprávač, ktorý je hlavným bodom programu"...Nezavolal si "Petra" t. j. kňaza, aby povedal slovo spásy, ale len preto, aby bol predskokanom akéhosi rozprávača, v repertoári ktorého boli aj polovulgárne príhody. 

    Zavolať si "Petra" t. j. duchovnú osobu, aby usmernil a povzbudil dušu kráčať za Kristom, je dnes veľkým prejavom svedectva viery. Ak nechceme, aby vulgárnosť,prázdnota a dvojzmyselnosť dominovali v slovníku človeka a aj v jeho  vnútri, potrebujeme častejšie počuť slovo spásy. Táto myšlienka nech je dovetkom a ovocím sviatku Dobrého Pastiera, ktorého slová sú :"Duch a život". 

Dostupnosť služby

 Pred časom som zachytil v médiach správu o tom, ako sa hlási o slovo istý operátor a robí si reklamnú pozíciu. Dobrá reklama musí o.i obsahovať aj určitú chváloreč na svoju prácu. Operátor uvádza, že ich služby sú.1.,rýchle, 2.,dostupné a 3.,spoľahlivé. Tieto tri prvky sú naozaj charakteristické pre súčasného človeka. Toto oceňuje v prvom rade. Kristus ponúka svoje služby stále a akoby chcel vyhovieť mentalite súčasného človeka, ponúka adresátom evanjelia ten istý trojzáprah-rýchlosť, dostupnosť a spoľahlivosť. 

    1.,Rýchlosť. Spomeňme si na udalosť povolania apoštolov. Ježiš kráča popri mori a vidí rybárov, ako sa namáhajú pri rybolove. Pozýva ich, aby ho nasledovali. A svätopisec uvádza, že oni "hneď" zanechali siete a išli za ním. /Mk 1, 14-20/. Výraz-hneď, svedčí o tom, že príliš nezaháľali a neodkladali svoje rozhodnutie Ježiša nasledovať. To-hneď môže znamenať, že ani neochutnali dobrá tohto sveta a vydali sa za svojim Majstrom. To-hneď môže znamenať, že okamžite po prvom opojení vôňami tohto sveta vytriezveli, a už nechceli nič iné, iba Ježiša nasledovať celým srdcom. To- hneď môže znamenať, že po anabáze v prostredí svetských príjemností precitli, a vnútorne očistení pokáním sa oddali iba službe Bohu a Cirkvi. Nič na tom nemení skutočnosť, že obdobie skúmania pozemských dobier mohlo trvať aj celé roky. Podstatné je, že to- hneď, sa dá aplikovať na rôzne životné situácie. Tu sa nemyslí ani tak na konkrétne hodnoty rýchlosti, ako skôr na odhodlanie zanechať zlo, priemernosť a úprimne  navždy slúžiť objavenej Pravde. 

    2.,Dostupnosť. Evanjelium opisuje situáciu, podľa ktorej sa dvaja učeníci Jána Krstiteľa rozhodli nasledovať Ježiša.  Našli odvahu a spýtali sa, kde býva. Odpovedal im:"Poďte a uvidíte". A ven deň zostali u neho. /Jn 1,38-9/. Táto udalosť svedčí o dostupnosti Ježišovej služby spásy. Nešlo ani tak o to, aby zistili adresu Ježišovho bydliska, ako skôr o myšlienku, ktorá mala skúmať základné zásady Pánovho posolstva-kde bývaš, kde si doma, ktoré sú tvoje nosné pravidlá, o ktorých hovoríš, že vedú k večnému životu? Sú tieto myšlienky dostupné aj pre nás, obyčajných rybárov, ktorí ťa chcú nasledovať? Pán Ježiš ukazuje prostredníctvom služby kňazov, že sú určené všetkým, ktorí chcú v láske nasledovať Učiteľa z Nazareta. Lebo povolaní kňazi pochádzajú z rôznych spoločenských vrstiev a tak dokazujú, že dvere Pánovho domu sú otvorené pre všetkých. Aj ich pôsobenie nie je určené iba pre privilegovaných, ale pre každého jedinca s otvoreným srdcom. 

    3., Spoľahlivosť. Sv. Pavol píše Timotejovi:"Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť"/ 2,Tim 2,11/.Vo svete je stále  dosť ľudí, ktorí pre Ježišovo posolstvo zomierajú ako mučeníci, ale sú aj takí. ktorí zomierajú v službe Pánovi tak, že odmietajú užívanie   materiálnych dobier , aby im neprekážali na ceste za Kristom. Ježišov tábor je preto plný života, lebe preň mnohí zomierajú. Ale aj zmierajú v túžbe po večnom živote. Pánova služba neznesie "mŕtvolný pach" pôžitkárstva, ale vytvára priestor pre život a to formou služby blížnemu.  Spoľahlivosť tejto tézy potvrdzujú mnohí, ktorí odmietajú žiť iba pre tento svet a viac sa orientujú pre pohľad do večnosti. 

Dobrý Pastier

 

 

        Pravdepodobne všetci poznáme situáciu, keď sa v domácnosti niečo pokazí. Situácia je vážna a potrebujeme ju riešiť. V každej domácnosti existuje tzv. zoznam pomocníkov v núdzi. V ňom nájdeme ľudí, ktorí by mohli pomôcť v týchto kritických situáciách. Ide napr. o poruchu elektriny, plynu alebo s odpadom a pod. Keď sme v úzkych, nájdeme príslušný titul v zozname pomocníkov v núdzi, zavoláme a povieme: „Príď k nám, zober si náradie, potrebujeme tvoju pomoc.“ Takýmito alebo podobnými výrazmi naznačujeme, ako veľmi potrebujeme pomocnú ruku od odborníkov.

        Vo veľkonočnom období slávime Nedeľu Dobrého Pastiera. Uvedomujeme si dôležitosť prítomnosti kňaza alebo zasvätenej osoby v našom prostredí. Uvedomujeme si to najmä vtedy, keď potrebujeme prijať sviatosti alebo cítime, že náš život potrebujeme vyvážiť prítomnosťou osoby duchovného charakteru.

        Cirkev rozmanitými hlasmi pozýva mnohých, aby vstúpili do duchovného stavu. Hovorí im: „Poďte k nám! Poďte medzi nás a pomáhajte nám na ceste spásy!“

        Môžeme si pomôcť aj situáciou, ktorú opisujú Skutky apoštolov (Sk 9, 31 – 42) Istí ľudia poslali apoštolovi Petrovi takýto odkaz: „Príď bez meškania aj k nám.“ K tomu smerujú prosby veriaceho spoločenstva, ktoré si vyprosuje nové duchovné povolania. Čo očakávame od kňaza?

           1.) V dnešných časoch zaznamenávame zvýšený záujem o všetko, čo           má domáci pôvod.

To, čo je domáce, sa považuje za zdravé, kvalitné, čisté, plné vitamínov. Aj preto vidíme a čítame reklamy, ktoré nás upozorňujú na to, že: „mäso, ktoré sa ponúka, je domáce“, to isté sa týka mliečnych produktov, zeleniny a podobne.

Všetko, čo je domáce, aspoň podľa reklamy, je žiadané a lepšie sa predáva. Toto možno vzťahovať aj na chlieb. Všade nachádzame reklamy na domáci chlieb. Reklama zájde ešte ďalej a nabáda nás, aby sme chlieb aj ovoňali. Pripomína nám to vôňu domova.

        Kňaz zhotovuje eucharistiu, eucharistický chlieb. O ňom hovorí sám Ježiš: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ (Jn 6, 35)

        Kňaz nám zhotovuje a rozdáva eucharistiu, tento nebeských chlieb. Keď k nemu privoniame, pocítime závan vône večnosti. Je to závan večného domova. Prijímame pokrm, ktorý nám pomáha na ceste, na ktorej nachádzame večný domov. Kňaz nám dorába pokrm chleba pre večný život.

        Nič nie je také domáce ako práve chlieb z neba.

        2.) Záber kňazskej služby je široký.

V pastoračnom prostredí nachádzame miesta, ktoré sú obdarené dlhodobou tradíciou viery, ale sú aj miesta, ktoré ešte len na rozvinutie viery čakajú. Kňaz pristupuje svojou službou zodpovedne k ľuďom, ktorí žijú v tom prvom, ale aj v druhom prostredí.

Sv. písmo porovnáva dve mestá – Jeruzalem a Samáriu. 
(Sk 8, 1 – 8) O Jeruzaleme sa píše: „V ten deň sa začalo veľké prenasledovanie Cirkvi v Jeruzaleme...“Na druhej strane o Samárii je zaznačená iná charakteristika. Apoštol Filip prišiel do Samárie a zvestoval evanjelium. Svätopisec napísal: „A v meste nastala veľká radosť.“ Veriaci v Jeruzaleme sa ocitli v nebezpečenstve a obyvatelia Samárie si naopak, užívali duchovné blaho ohlasovania evanjelia.

Táto rozdielnosť sa prejavuje v Cirkvi dodnes. Na svete sú miesta, kde veriaci prežívajú prenasledovanie pre svoju vieru a sú miesta, kde ľudia žijú v slobode a bez akýchkoľvek obmedzení sa môžu stretávať s radostnou blahozvesťou.

V tejto tzv. „pandemickej dobe“ počúvame z médií takmer denne vyhlásenie: „Buďme zodpovední!“ O duchovných pastieroch v súčasnosti očakávame zodpovednosť za vernosť. Či už pôsobia v prostredí, ktoré je založené nepriateľsky voči Cirkvi alebo v prostredí, kde môžu spolupracovať so všetkými zložkami spoločenského života a využiť celý svoj potenciál. Cirkev potrebuje verných a zodpovedných aj v prostredí ohrozenia, ale aj v prostredí určitých istôt pri ohlasovaní evanjelia.

3.) Kňaz vovádza človeka do hĺbky tajomstva.

Občas sa sťažujeme na to, že nám chýbajú odborníci alebo ľudia, ktorí si dobre zastanú svoju pozíciu v živote. Ako príklad môžeme uviesť dve situácie zo Sv. písma. (Jn 5, 1 – 9) V rybníku Betsata v Jeruzaleme bola voda, ktorá mala liečivé účinky. Na uzdravenie v nej čakalo veľmi veľa ľudí. Ježiš medzi nimi objavil človeka, ktorý bol dlhé roky ochrnutý. Nadviazal s ním rozhovor. Dozvedel sa, že ochrnutý: „...nemá človeka“, ktorý by mu pomohol ponoriť sa do hĺbky liečivej vody.

    Skutky apoštolov hovoria o Etiopčanovi, ktorý bol veľmožom

pri kráľovnej. Vracal sa z púte z Jeruzalema. Sedel vo svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Pristúpil k nemu apoštol Filip s otázkou: „Rozumieš, čo čítaš?“ Veľmož odpovedal záporne s tým, že „nemá človeka“, ktorý by mu to vysvetlil. (Sk 8, 26 – 40) V jednom i v druhom prípade chýba človek. Nie hocijaký, ale taký, ktorý má s úbožiakom a nevedomým súcit. Chýba človek, ktorý by dal bokom svoje osobné záležitosti a venoval sa iným. Chýba človek, ktorý by umožnil postihnutému ponoriť sa do hĺbky liečivého prameňa, ale aj taký, ktorý by pomohol inému ponoriť sa do liečivého živlu Božieho slova.

    Kňaz je človek, ktorý má tieto služby vo svojej charizme. Má sa

ujímať tých, ktorí sú slabí, nemohúci a neduživí – či už telesne alebo duchovne. On sám má spolu s nimi vojsť do hĺbky liečivých milostí, ktoré vyplývajú z eucharistie a z Božieho slova. Nik nás tak nedokáže do tejto hĺbky voviesť ako kňaz, ktorý je najbližším Ježišovým spolupracovníkom. Kto objaví Krista a uverí v neho, má hĺbky poznania takmer na dosah ruky.

    Kňaz je poslaný medzi ľudí. Niektorí otvoreným a vážnym

spôsobom prosia o jeho službu a sú za to vďační Božej prozreteľnosti. Ale sú aj takí, ktorí o tom nevedia, že  túžia po takých tajomstvách, ktoré môže vysluhovať jedine kňaz. Kto túži po večnej vlasti, sa má zdržiavať v dosahu kňazského pôsobenia. Kňazská služba obsahuje všetko, čo je potrebné na to, aby sme sa vymanili postupne z pozemských súradníc a vstúpili na pôdu nebeskej vlasti.

Čo sme sa naučili počas pandémie?

 Všetci si prajeme, aby koronapandémia a s ňou spojená blokáda života skončila. Niektorí jednotlivci rep. spoločenstvá už bilancujú, vyhodnocujú jej dôsledky. Objavujú sa otázky typu:čo ti dala pandémia? Niektorí ľudia sa proti takto formulovanej otázke vzoprú a povedia, že skôr na mieste je otázka:čo ti pandémia vzala? Mnohí by odpovedali, že život a zdravie najbližších rodinných príslušníkov, priateľov, kolegov a známych. Niektorým vzala živobytie a pod. Myslím si, že existuje aj jedna výstižná otázka:čo nás doba pandémie naučila? Pýtajme sa takto z pozície farnosti.

    1,Protipandemické opatrenia obsahovali aj nutnosť premeriavať interiér kostola. Nebolo to len tak, zdlhej chvíle, ale museli sme poznať plochu kostola v metroch štvorcových. Na meter štvorcový bol stanovený počet účastníkov bohoslužieb. Išlo neraz o pracné vymeriavanie hraníc, pozícii a vzdialeností medzi ľuďmi. Práve tento fakt ma priviedol k myšlienke, podľa ktorej máme rozmýšľať, ako veľmi sme vzdialení od svojho blížneho a ako ďaleko od Boha v praxi života. Práve dvojmetrové vzdialenosti od seba nás prinútili uvažovať nad tým, čo robiť, aby sme si boli bližší, najmä v ťažkých životných situáciách.  Doba priniesla aj prejav odcudzenia sa človeka človeku. Fyzický dištanc od blížneho v čase pandémie môže byť potrebný, ale v praxi služby máme rozmýšľať nad tým, ako zrušiťpomyselnú hranicu, ktorú vytvorila pýcha, egoizmus, opovrhnutie človeka človekom.

    2,V čase protipandemických opatrení nastali medzi veriacimi určité roztržky. Boli sme svedkami sporu medzi tými, ktorý bez pripomienok prijali pokyn prijímať eucharistiu na ruku a tými, ktorí trvali na zachovaní doterajšej praxe, teda do úst, na jazyk. Obidva tábory polemizovali o tom, ktorý spôsob je vrúcnejší, úctivejší, až do takej miery, že niektorí z nich,  keby mohli, tak by sa vzájomne exkomunikovali. Na pretrase bola otázka:na ruku alebo do úst?. Nikto z nich by nebol rebeloval, keby si spomenul na to, koľko ľudí je na svete takých, ktorí žijú z ruky do úst...t. j. nemajú zabezpečené štandardné spôsoby nasýtenia svojej rodiny. Na svete je veľa ľudí, ktorí hladujú fyzicky, ale aj duchovne...V istom slova zmysle žijú aj duchovne len z ruky do úst, t.j.málokedy vidia kňaza, možnosti vyspovedať sa, či prijať eucharistiu majú obmedzené...  A my máme všetkého v hojnosti...Z úcty k tým, ktorí fyzicky a duchovne živoria, prijmime s pokorou odporúčania autorít, ktoré nesú zodpovednosť za riadenie o.i. aj liturgického života a správania sa. Ďakujme za to, že nám Boží pokrm nechýba a vyprosujme pri slávení svätých tajomstiev hojnosť aj pre tých, ktorí majú k dostatku ďaleko. 

    3,V istej fáze pandémie sme sa nevyhli ani počítaniu ľudí pri vstupe do kostola. Niekedy nastala taká situácia, že sa skrížili dva faktory: nízka schopnosť sebadisciplíny vstupujúcich do sakrálneho priestoru a údajná nedostatočná úctivosť osôb, ktoré asistovali pri sčítavaní veriacich, prichádzajúcich na bohoslužby. Je fakt, že niekedy niektorí veriaci, viac ako dôrazne, nabádali kňazov, aby zákazy nerešpektovali a slúžili ako doteraz. Tým ich dostávali do ťažkých situácii. Treba si všimnúť aj medvediu službu tých, ktorí v rámci tzv. kolektívnej zodpovednodti priam bdeli nad vchodom do kostola a "hlásili" kompetentným všetko, čo zachytil ich mobil. Tým si vybíjali najmä svoju nevraživosť voči konkrétnemu kňazovi alebo Cirkvi ako takej. Na takúto situáciu nebol nikto pripravený. Počiatočné kontroverzie nám priviedli k tomu, aby sme boli všeobecne viac disciplinovaní, ale aby sme nestrácali zo zreteľa aj čnosť úctivosti, ktorá musí sprevádzať akékoľvek, aj nepríjemné, obmedzenia v živote. Myslím si, že väčšina z nás sa veľa naučila, najmä z pozície vnímania kostola, Božieho príbytku a našej obmedzenej účasti na bohoslužbách. Odnesme si do života starú a pritom vždy aktuálnu biblickú pravdu:"Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať"/Lk 11,42/.

To som ja!

Istý človek absolvoval vážnu operáciu. Trvalo dosť dlho, kým sa z nej pozviechal. Oslabila ho najmä fyzicky, ale domáca starostlivosť urobila zázraky. Jeho domáci počas rekonvalescencie zdôrazňovali:"Ešte to nie je on!". Aj sám pacient, na otázku ako sa má, zdôrazňoval:"Ešte to nie som ja!". Až neskôr, keď začal prijímať stravu, ktorá bola kedysi jeho obľúbenou, začal hovoriť o sebe:už som to ja!Tieto vyjadrenia vyjadrujú, že k optimálnemu návratu do plnohodnotného života je ešte dlhá cesta. Ale je tu aj veľká nádej. 

     Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní navštevoval najmä svojich učeníkov /Lk 24, 35-48/. Je prirodzené, že sa ho zľakli. Stretnúť človeka, ktorého už pochovali, to by zamávalo každým. Ani apoštoli neboli výnimkou. Ukázal sa im a dokazoval, že je to on. Že je to on, ktorý ich niekoľko rokov viedol a formoval a to pravidelne, veď boli snáď v každonnom kontakte. Ježišove dôkazy zabrali. Nimi chcel povedať:som to ja!. Nakoniec zjedol aj kúsok ryby, aby už konečne uverili:je to on, náš Majster a Učiteľ. 

    Pán nám stále podáva pokrm svojho Slova a Tela. Cez slávenie eucharistickeho tajomstva nám odkazuje:"Prijímajte tento pokrm, lebo som to ja!". Kňazovi, ktorý v jeho osobe celebruje, odkazuje:"To som ja, ten, ktorý ťa povolal a povedal:Poď za mnou". A veriacim odkazuje:"Prijímajte tento pokrm, lebo som to ja. Ten, čo vám povedal:Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta". 

    17. apríla pochovali princa Filipa, manžela kráľovnej Alžbety II. Pri tejto príležitosti zazneli komentáre viacerých odborníkov v otázke protokolu. Bola tam zdôrazňovaná myšlienka čistej pokrvnej línie. Následník trónu, musí pochádzať z "kráľovskej krvi". Aj nasledovnícj Kráľa, ktorý za nás zomrel na kríži, musia žiť v čistej pokrvnej línii. A to preto, lebo prijímajú čistý pokrm eucharistie, skutočné telo a krv Ježiša Krista, Božieho Syna. Tá "čistá pokrvná línia Kristova", nevzniká preto, žeby sme my, ktorý tento pokrm prijímame, boli absolútne čistí v pozemskom živote. Hovoríme o nej tak preto, lebo prijímame najrýdzejší, nepoškvrnený a nepodliehajúci nijakej skaze pokrm, ktorý predstavuje vrcholnú obetu nášho Pána. Máme mať ambíciu udržať svoj život v línii čistého a neustále sa obnovujúceho života. Krv Baránka je pozvaním do časného, ale najmä do večného spoločenstva s ním. 

Kde je Kristus a kde sú učeníci?

 V našom prostredí Cirkvi existujú viaceré neoficiálne pomenovania. Jedným z nich je:seniorský trojboj. V čom spočíva? Táto situácia nastáva vtedy, keď  niektorý senior vycestuje z vidieka do mesta. Má pred sebou väčšinou tieto tri ciele: nakúpiť, predpísať lieky u lekára a vyspovedať sa. Mnohým sa to darilo a ešte aj darí. A vrcholom je, keď všetko stihnú do obeda a poludňajším autobusom sa vrátia domov s pocitom maximálnej spokojnosti.

     Keby ste sa takéhoto človeka spýtali:kde je Kristus, bez rozmýšľania by ukázal na kostol. A nemýlil by sa. Ak sa ho spýtate, kde by mali byť Ježišovi učeníci, bez váhania ukáže znova na kostol a na ľudí, ktorí tam sedia počas bohoslužieb. Opäť by sa nemýlil. Otázka:kde je Kristus a jeho učeníci, ale mimo sakrálny objekt, možno by ho to trocha zaskočila...Kristus a jeho učeníci majú byť viditeľní nielen v chráme, ale aj mimo neho. Jánovo evanjelium prináša zaujímavú a trocha smutnú udalosť. Zástupy hľadajú Ježiša, ale prichádzajú vtedy, keď je už preč. Ján napísal:"...zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš ani jeho učeníci" /Jn 6,22-29/. Aký musí byť svet pustý bez tohto prvku?  Svet si to neuvedomuje, ale hľadá Ježiša, ale aj spoločenstvo, ktoré sa živí jeho milosťami. Navonok to odmieta a bojuje proti Cirkvi, ale vnútorne cíti, že bez tohto božského prvku život ostáva bez nádeje. 

    Dnes je pre veriacich v Krista situácia ťažšia. Svet hľadá a hlavne potrebuje dva v jednom. Potrebuje v jednom človekovi objaviť Krista i učeníka. Potrebuje nájsť Cieľ, ale aj cestu.  Cieľ je v Kristovi nespochybniteľný, ale na ceste učeníka potrebujeme trpezlivo a obetavo popracovať.

Postpandemická reč

Sú ľudia, ktorí si radi prečítajú alebo pozrú v televízii cestopisný program. Zaujímajú sa o cudzie kultúry, spoznávajú zmýšľanie ľudí, ktorí žijú tisícky kilometrov ďaleko. Niektoré dokumenty prinášajú správu o takých ľuďoch, ku ktorým ešte civilizácia nedošla. A pritom vieme,  že civilizácia v našom ponímaní obsahuje aj veľa negatívnych prvkov. Aj na adresu človeka, ktorý sa správa nedôstojne povieme, že k nemu civilizácia ešte nenašla cestu. 

    Evanjelium nachádza apoštolov, ako veslujú proti silnému vetru /Jn 6, 16-21/. More bolo rozbúrené a oni veslovali sami, bez prítomnosti Ježiša. Svätopisec uviedol, že:"...už sa zotmelo a Ježiš k nim ešte neprišiel". Mnohí si myslíme, že všade okolo nás sa, obrazne povedané, zotmelo a Pán a jeho civilizácia a priazeň k nám neprichádza. Na inom mieste evanjelia sa píše o Zmŕtvychvstalom Pánovi, ktorý navštívil svojich učeníkov. Je logické, že sa vyľakali. Ježiš, ako víťaz, k nim ešte nedorazil, ešte sa nedostal do ich povedomia ako ten, ktorému je všetko podrobené /Lk 24, 35-48/. Je Pán pri nás, aj napriek tme pandémie? 

    1, Reč kostola. Aj kostol hovorí. My, kňazi môžeme porovnať reč kostola počas pandémie s tou, ktorá je zrozumiteľná, keď je kostol obsadený ľuďmi. Reč tzv. pandemického/prázdneho/ kostola sa rovná jasnej, zvučnej a rozliehajúcej sa ozvene. Na druhej strane, keď sú v kostole ľudia, reč kostola je akási plnšia, menej zvučná, skôr tlmená a menej efektná. Prečo je to tak? Počas pandémie sa zvuk odráža od stien prázdneho chrámu, ale keď sú tam ľudia, tak zvuk a ozvena akoby vstúpili do človeka. Veríme, že nielen zvuk ako taký, ale aj myšlienka, Slovo-sám Boh vstúpi do ľudského srdca. Práve vtedy vstupuje civilizácia evanjelia do vnútra človeka. Nenechajme sa oklamať zvukom, dôležitejší je moment prijatia Božieho podnetu do srdca. Aj preto je lepšie, keď sú v ňom ľudia, akoby bol prázdny. 

  2,  Reč človeka. Ako nás ovplyvnila pandémia? Istý lekár zo špičkového pracoviska dostal túto otázku. Odpovedal zo zameraním na svoje pracovisko takto:" Lížeme si rany, počítame škody, skúmame, ako nás postihla pandémia materiálne a ľudsky". A ako na nás zapôsobila duchovne? Pravdepodobne dvojako.

    a, V Zjavení čítame:" Si vytrvalý, veľa si zniesol pre moje meno a neochabol si"/Zjv 2,1 -11/. Mnohí museli veľa zniesť, trpeli s Kristom umučeným a ukrižovaným. Poslúžili tým, Božiemu dielu vykúpenia ako trpiaci-jednotlivci, rodiny,mestá. Mnohí zažili veľa utrpenia. 

    b, Sv Ján v Zjavení pokračuje takto:" Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku. Preto si spomeň, odkiaľ si padol, rob pokánie a konaj ako prv". Na mnohých sú viditeľné stopy zľahostajnenia vo viere. Mnohí spohodlneli a venujú veľa času sebaospravedlňovaniu. Práve pre nich platí schéma: spomeň si-rob pokánie-konaj ako na začiatku. 

    3,Reč Zmŕtvychvstalého. U sv. Lukáša čítame:"Vtedy im otvoril myseľ"/Lk 24, 35-48/. Spomeňme dva pojmy, ktoré sú podobné so slovom myseľ-úmysel a zmysel. Apoštoli mali úmysel sa s Ježišom stretnúť, nájsť ho, nanovo ho spoznať, vyhľadať ho. Len vtedy, by ich život nadobudol zmysel. Človek má vtedy správny zmysel život, ak má úmysel, a robí všetko pre to, aby Ježiša našiel. A úmysel, podopretý úsilím, vedie ku Kristovi, ako ku zmyslu života. Vtedy Boh otvára zatvorené mysle ľudí, vtedy vzniká príležitosť prijať do srdca civilizáciu zmŕtvychvstania. A tá v hrobe nezostáva, tlačí sa von, do praxe života. 

Ľudský život treba zavŕšiť

Niektorí ľudia poznajú prácu umelcov, napríklad sochárov, či maliarov. Namaľovať obraz alebo vymodelovať sochu je dlhodobá záležitosť. Raz sa pýtali istého maliara ako je ďaleko s obrazom, povedal:"Už som skoro hotový, už len dopracovať, dotvoriť niektoré veci a dielo bude hotové". Ono sa to povie, že dotvoriť, dopracovať a zavŕšiť....možno práve táto fáza je najnáročnejšia. 

    Evanjelium nám prináša správu o tom, ako Pán Ježiš zázračným spôsobom nasýtil niekoľkotisícový zástup /Jn 6, 1-15/. Pri pohľade na početný zástup sa Ježiš pýta Filipa:"Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?". Celý deň bol úspešný, pokojný, chýba už len dôstojné zavŕšenie deja a to je hostina, pokrm. Treba už len "dopracovať" dielo tak, aby sa všetci zúčastnení nasýtili. Toto dotvorenie, zavŕšenie diela bolo pre apoštolov neriešiteľným problémom. Pre Ježiša nie. Pri tejto príležitosti sa môžeme spýtať, akým spôsobom má byť zavŕšený a dotvorený život človeka tak, aby sme mohli povedať, že bol vydarený a je pripravený pre večnosť? 

    1,Ľudský život treba dotvoriť utrpením. Tak to chce Boh. Z jeho pohľadu ide o pripodobenie sa Ježišovej obeti na kríži. Nedávno mi ktosi spomínal, že kúpil v pekárni chlieb. Keď ho zaplatil a prevzal, obsluha mu povedala:"A doma si ho dopečte!". Na spýtavý a nechápavý pohľad zákazníka doplnil:"Nestačíme dopekať, musíte to urobiť doma". 

    Sv. Gaudencius Bresciský napísal:"Chlieb sa pripravuje vodou z mnohých pšeničných zŕn rozomletých na múku a musí sa dotvoriť ohňom"/LH II ,s.642/. Život človeka je ako chlieb, ale aby bol pripravený pre večnosť, musí byť dotvorený ohňom utrpenia a kríža. Každý človek prizná, že jeho život obsahoval fázy, ktoré boli alebo sú blízko Pánovho kíža. Nik nepovažuje hotové cesto za chlieb, lebo to nie je pokrm, nikto by ho nekonzumoval. Cesto musí byť dotvorené v peci, aby sme mohli hovoriť o pokrme chleba. Aj ľudský život musí prejsť ohňom rôznych skúšok, aby bol hotový a pripravený pre Božiu slávu. 

    2,Ľudský život treba zavŕšiť úkonom odovzdania sa Bohu. Evanjelium hovorí, že po Ježišovej výzve:"usaďte ľudí", si vyše päťtisícový zástup sadol a dal sa k dispozícii Učiteľovi z Nazareta. Odovzdal sa do jeho božských rúk. Čo znamená-zveriť sa Bohu? 

    a,dôverovať mu, aj keď sa dejú s nami a okolo nás nepriaznivé veci. Napriek všetkému, čo vidíme alebo počujeme, treba vidieť a počúvať Ježiša. 

    b,otvoriť Bohu svoje najhlbšie vnútro. Odstrániť uzavretosť pred Božou láskou, vyznať svoje hriechy, oľutovať ich a tak sa oslobodiť od všetkého ťaživého.

    c,nechať sa viesť Božími pokynmi. Kým je človek relatívne mladý, tak si verí. Rokmi na tejto sebaistote stráca, lebo cíti, že mu odchádzajú sily. Vtedy hľadá druhú fázu-zveriť sa. Od: veriť si, prechádza do: zveriť sa. Ako starší sme niekedy nútení zveriť sa do rúk iného človeka, ale najmä do Božieho náručia milosrdenstva. Všetkých nás táto situácia čaká. 

    3,Ľudský život treba dotvoriť sebareflexiou. Po tom, čo sa zástupy nasýtili, vydal Ježiš nariadenie:"Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!". Treba sa nám učiť, že sa máme vysporiadať vnútorne nielen s veľkými vecami, ale aj s odrobinami. Od Boha sme prijali nielen veľké sústa dobier, ale aj drobnosti, ktoré sa stali rovnako súčasťou plánu Pánovej štedrosti. Voči Bohu sme sa previnili nielen veľkými,  takmer kapitálnymi previneniami, ale všimnime si aj odrobiny, ktoré mohli zanášať, zavíriť naše vnútro,prípadne život blížneho. Ľudia sa zvyknú chváliť tým, že dosiahli veľké veci. My, chváľme Pána, že sme od neho dostali do daru jednu veľkú vec:schopnosť objaviť a stráviťodrobiny. Majme úmysel mať okolo seba i v sebe čisto. Všetko spracujme a odovzdajme Pánovi života a smrti. Dajme si tú námahu, aby sme vyzbierali aj odrobiny možností konať skutky lásky. 

    

Všetko sa otvára

 O istom človekovi išiel chýr, že má veľa známostí. Poznal ľudí na každom stupni spoločenského života a vždy vedel, na koho sa má obrátiť. Ktosi ho charakterizoval takto:"Pred ním sa otvoria všetky dvere". Od pondelka sa uvoľňujú niektoré protipandemické opatrenia. Ľudia sa tešia, hoci vedia, že táto radosť ešte nemôže byť jasavá. Určité opatrenia zostanú stále v platnosti. Aj napriek tomu je radosť medzi ľuďmi veľká. Ktosi povedal:"Všetky dvere sa dnes otvárajú..." Iste , nie všetky. Ale keď bol človek dlhodobejšie v akejsi izolácii, každá úľava z tejto normy mu pripadá ako otvorenie dverí dokorán. Tí, ktorí systematicky počúvajú Božie slovo Veľkonočnej oktávy, prídu k podobnej myšlienke. Svätopisci hovoria, že po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa všetko otvára, všetky prekážky, brány, dvere atď. Ako sa to prejavuje?

    1,Otvorený hrob. /Mk 16, 1-8/. K Ježišovmu hrobu prichádzajú ženy s úmyslom pomazať jeho mŕtve telo. Na prekvapenie, ba až zdesenie ho nachádzajú prázdny. Veľký kameň je preč. Vidno iba zlovestný civejúci otvor. Človek má pocit, že ho chce pohltiť. Hrob síce získal vzácnu korisť-Ježiša Božieho Syna, ale iba na krátko. Teraz už hrob nechápeme tak, že chce niekoho pohltiť, ale skôr tak, že vydal najvzácnejší plod-zmŕtvychvstalého Pána, ktorý je prvotinou aj nášho vzkriesenia. Niektorí ľudia zostávajú v pasci hrobu. Nepochopili, že "zem vydala svoj plod" /Ž 67/. Sú v pasci zívajúcej prázdnoty, lebo nie sú ochotní zdvihnúť svoj zrak podľa výroku sv. Pavla:"...hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!" /Kol 3,1-4/. Život v suteréne morálky je nekompatibilný s aurou Ježišovho víťazstva. 

    2,Otvorené dvere väzenia. /Sk 5,17-26/. Píše sa tu o uväznení apoštolov, lebo smelo ohlasovali Ježiša Krista. Veľkňaz, ktorý o všetkom vedel, vydal rozkaz zatvoriť ich do väzenia. V noci sa  zázračne otvorili dvere väzenia a oni sa znova ocitli v chráme, aby v katechéze pokračovali. Ani mreže väzenia neoslabili svedectvo ohlasovania vykúpenia.  Vedomie slabosti limituje človeka pri ohlasovaní blahozvesti. Väzenie, ako také, odčerpáva životnú energiu. A platí to aj o určitej "samoväzbe", do ktorej sa človek dostáva, keď rezignuje na posolstvo Kristovho kríža. Napriek našej hriešnosti Boh s nami počíta. Ťahá nás do arény zápasu o hodnoty večnosti. Neuväznime sami seba, veď máme skvelú možnosť, aby sme zvestovali Ježiša, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych pre náš blažený život. 

    3,Otvorená myseľ a srdce. /Lk 24, 13-35/. Príbeh o emauzských mučeníkoch pozná takmer každý. Opúšťajú Jeruzelem, lebo sa dožili trpkého sklamania. Ich milovaný Učiteľ z Nazareta bol popravený. Smutní a frustrovaní putujú na vidiek. Pridáva sa k nim sám Ježiš a všetko im vysvetľuje. Až vtedy pochopili, že sa tak stalo pri príležitosti Božieho plánu spásy. Otvoril im myseľ a srdce. Prijali fakt, že Ježiš musel prejsť cestou utrpenia. Na to nadväzuje sv. Gaudencius Bresciský. Píše:"Takto máme mať aj my kňazi aj všetok veriaci ľud každodenne pred očami živý obraz Kristovho utrpenia, ba dotýkať sa ho rukami a prijímať ústami i srdcom, aby sme si zachovali nezničiteľnú pamiatku svojho vykúpenia" /LH II, s.642/. Emauzskí učeníci sú príkladom toho, že ľudia sú "dimenzovaní" tak, aby radostnú blahozvesť nielen prijali, ale ju aj odovzdávali ďalej a že súčasťou tohto procesu je naša účasť na Ježišovej krížovej ceste. 

Život ako útulňa

Pri sledovaní včerajších večerných správ som sa dozvedel, že na Slovensku je asi 200 útulní. Nejde o útulok pre bezdomovcov, ale o zariadenie pre turistov. Útulňa je drevený zrub, ktorý slúži na prenocovanie v prírode alebo na poskytnutie prístrešia pred nepriaznivým počasím. Nedávno vznikla iniciatíva staré útulne opraviť a postaviť nové. K projektu bol prizvaný architekt, ktorý má určiť, v akom štýle majú byť postavené, aby ladili s prírodou a nepôsobili rušivo. Turisti to určite ocenia.

    Život človeka je ako útulňa. Miestami sa tu cítime útulne, lepšie povedané, chceme sa tak cítiť. Sme však, len pútnici, ktorí majú namierené ďalej. Chceme ladiť s prostredím tohto sveta, no ako veriaci v Krista, pôsobíme dosť rušivo, lebo vyznávame, že pozemský svet nie je našim domovom. A to preto, lebo celú svoju nádej vkladáme do večnosti. Ako veľmi má byť náš život na zemi útulný? Pomôžme si Božím slovom zo Skutkov apoštolov/Sk 4, 32-35/. 

    1,Pre prvých kresťanov platilo, že "mali jedno srdce a jednu dušu". Srdce človeka vždy pre niekoho bije. Tým sa naznačuje oddanosť, vernosť a obetovanie sa pre niečo alebo pre niekoho. Ide o povzbudivú skutočnosť, ak vieme, že srdce človeka bilo pre Krista a pre Cirkev. Ak sme ho stretávali na bohoslužbách, je predpoklad, že jeho srdce bolo zamerané na to kráľovstvo, ktoré pre nás získal Ježiš Kristus. Sú ľudia, ktorých srdcia bijú pre Ježiša, lebo veria, že práve jeho srdce bilo až do konca pre našu spásu. Za svojho pozemského života počujú tlkot Ježišovho srdca zreteľne, lebo sú vnútorne tak nastavení. Ani hukot pozemského štýlu života im neprekáža v tom, aby počuli Boží hlas, ktorý ich sprevádza. 

    2,Prví kresťania oplývali vzácnou vlastnosťou podľa ktorej "...nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho...". Ide o vzácnu čnosť, podľa ktorej sme sa naučili, že všetko, čo máme, je Božie. Sú vzácni takí ľudia, ktorí veria, že budú skladať účty Najvyššiemu, že všetko, čo nadobudli, vrátia. Všetko patrí Bohu. Všetky talenty, schopnosti, dobrá, ocenenia, výhody, všetko sa vráti k Darcovi. Takýto náhľad na život je obdivuhodný, lebo vychádza z toho, že všetko máme v prenájme, že za všetko treba byť vďačný a všetko obetovať Bohu, ktorý je Pánom života a smrti.

    3,V spoločenstve prvých kresťanov "nebolo núdzneho". Núdza je široký pojem. Netýka sa iba stránky materiálnej. S núdzou v živote počítame. Niekedy nám chýba dobro vzťahu, milé slovo, uznanie a vďaka. Vždy, keď ideme niekoho navštíviť, napríklad v nemocnici, spýtame sa ho:"Nepotrebuješ niečo?". Touto otázkou reprezentujeme presvedčenie našej viery, podľa ktorého stav plnej spokojnosti nastane až vo večnosti. Ťažko sa lúčime s ľuďmi, o ktorých platí, že zmysel života videli v snahe urobiť všetko pre to, aby iní neboli v núdzi. Prinajmenšom, aby neboli ochudobnení o vľúdnosť, prijatie, schopnosť vypočuť a o  skutky lásky, ktoré majú svoju motiváciu v evanjeliu. Vďaka ich postoju k životu, nikto v ich blízkosti netrpel fatálnou núdzou. 

    Naša reakcia na takto prežitý život, má mať podobu zvolania apoštola Tomáša:"Pán môj a Boh môj!"/Jn 20, 19-31/. Toto nech je ďakovnou rečou za životom blízkeho človeka, ktorý sa prezentoval snahou o  čnostný život. Vtedy skonštatujeme, že Boh bol viditeľný v jeho živote. A vďaka takémuto životu, mnohí pookriali a pocítili útulnú Božiu náruč už počas pozemského putovania.

Účasť na Kristovom tajomstve

 

         Ľudia, ktorí sa zúčastňujú nejakého podujatia, musia platiť tzv. „účastnícky poplatok“. Rozpočíta sa podľa počtu účastníkov a poslúži ako časť sumy na pokrytie celého podujatia. Každý, kto sa prihlási na podujatie, si je vedomí, že bez tohto poplatku sa na stretnutie nedostane.

         Sv. Peter apoštol, hlava apoštolského kolégia, mal veľkú a hlbokú účasť na Kristovom vykupiteľskom diele. V čom spočíval jeho tzv. „účastnícky poplatok“ na tomto diele spásy? On sám o tom píše: „Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť...“ (LH II, s. 592)

         Tieto myšlienky svedčia o jeho spoluúčasti. Nejde o spoluúčasť iba formálnu, ale hlbokú, ktorá prechádza do hlbín duše.

         Kto ďalší si môže zabezpečiť účasť na Ježišovom diele vykúpenia? Je to ten, kto spoznáva Pána Ježiša, aj keď on vystupuje inkognito.

1.) Božie slovo hovorí, že niektorí ho spoznali ako záhradníka

            (Jn 20, 11 – 18)

            Mária Magdaléna prichádza hneď zrána k miestu Ježišovho pochovania. Dáva sa do reči s neznámym človekom, ktorého považuje za záhradníka. Nakoniec zisťuje, že to nie je záhradník, ale samotný Ježiš. Záhradník je človek, ktorého aj vtedy považovali za takého, ktorého činnosť sa zameriava na skrášľovanie vonkajšieho prostredia. Niet sa čo čudovať, že Mária Magdaléna ho považovala za akéhosi udržiavateľa vonkajšieho prostredia. V prenesenom slova zmysle sa nemýlila. Ježiš je akoby záhradník, ktorý sa stará o naše vnútro. Vonkajšok je vyjadrením vnútra človeka. Medzi vnútrom a vonkajškom by mal byť súlad. Autor Jeruzalemských katechéz píše: „Kiež ti čisté svedomie vyrovnáva tvár...“

         Čistota vnútra sa  premieta do čistoty praxe života. To je jeden z viacerých darov zmŕtvychvstalého Pána. Zvlášť dnešná doba potrebuje takýchto svedkov. Takých, ktorí sa zameriavajú na vnútro, aby navonok boli hodnovernými svedkami Ježišovej lásky.

2.)Ježiš vystupuje ako neinformovaný pútnik. (Lk 24, 13 – 35)

        Text evanjelia hovorí o emauzských učeníkoch, ktorí plní sklamania z Ježišovho tragického konca odchádzajú na vidiek.

        Ježiš sa k nim pridáva ako neinformovaný spolupútnik. Predstavuje človeka, ktorý len prechádza. Dianiu na území, ktorým prechádza, venuje iba okrajový záujem. Zdá sa, akoby ho motivoval cieľ cesty. Napriek tomu sa stavia do pozície tak, že sa chce dá poučiť.

        V Jeruzalemských katechézach čítame: „Viera ťa poučuje a uisťuje, že to, čo vyzerá ako chlieb, chlebom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristovo telo. A čo vyzerá ako víno, vínom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristova krv.“ (LH II, s. 594)

Tento výrok znamená dve veci:

a)                 Máme sa učiť selektovať. Máme nadobúdať schopnosť rozlíšiť nepodstatné veci od hodnotných. Nepodstatných sa zbaviť, podstatným sa venovať.

b)               Viera nás poúča, že nie všetko, čo nejako vyzerá, je hodnotnou skutočnosťou. Viera má schopnosť rozlíšiť a vôľa potvrdiť, čo má zostať  v mysli a v duši.

 

    Celý život sme pútnikmi, ktorí kráčajú za svojím cieľom a pozemským skutočnostiam okolo nás venujú iba takú pozornosť, nakoľko im pomáhajú záverečný cieľ dosiahnuť.

3.) Ježiš je považovaný za ducha. (Lk 24, 35 – 48)

         Táto udalosť z evanjelia hovorí o tom, ako sa Zmŕtvychvstalý zjavil v spoločenstve ustráchaných učeníkov. Niet sa čo čudovať, že ho považovali za prízrak, za ducha.

         Dnes je tendencia, podľa ktorej sa chcú ľudia dostať za hranicu svojho vnímania. Chcú spoznať neviditeľný svet, pre ktorý ešte nie sú disponovaní. Chcú komunikovať s duchmi miesto toho, aby vnášali ducha evanjelia do pozemského života. Našou úlohou nie je skúmať teraz duchovný svet, lebo ten je za hranicami pozemského sveta. Je však potrebné skúmať hĺbku ducha evanjelia.

         Slovo evanjelium prekladáme ako radostnú zvesť a tá sa má prejaviť v radostnom štýle života. Svedčia o tom Jeruzalemské katechézy, kde sa píše: „Posilňuj si srdce tým, že budeš prijímať tento chlieb ako duchovný pokrm a rozjasňuj si tvár duše.“ (LH II, s. 595) Okrem pokrmu eucharistie treba prijímať pokrm slova, aby sme žili radostne, čo je v dnešnom svete takmer hrdinské. Božie slovo má aj taký rozmer, že napriek ťažkosti života môže udeliť veriacemu dar pravej radosti.

 

         V evanjeliu sa píše, že Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní sa na druhý pokus stretol s Tomášom. (Jn 20, 19 – 31) Pri stretnutí Pán povzbudzuje Tomáša takto: „...vlož prst...vlož ruku do môjho boku.“ Povzbudzuje ho takto, aby sa celý postupne zahĺbil do Božieho tajomstva. Vedie ho pomaly, postupne, krok za krokom. Najprv prst, potom ruka, a nakoniec celý človek. Takto sa všetci pretvárame do podoby vhodného kandidáta pre Božie kráľovstvo a presne takto nadobúdame aj účasť na Ježišovom živote, ktorá vyústi do definitívneho spoločenstva s Bohom vo večnosti.

Jediný a jedinečný

 Evanjelium nám prináša zaujímavé putovanie dvoch emauzských mučeníkov. Volajú sa tak preto, lebo opustili Jeruzalem a sklamaní z Ježišovho konca, putujú do Emauz /Lk 24, 13-35/. Ježiš sa k nim pripája a takto spolu debatujúc, pokračujú v ceste. Ježiš zahral úlohu málo informovaného človeka výborne. Emauzským učeníkom to bolo čudné, preto mu vyčítavo hovoria:" Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?". 

    Určite to tak doslovne nemysleli. Chceli povedať, že je len veľmi málo Židov, ktorí o Ježišovi z Nazareta nepočuli. Zdalo sa im to čudné, lebo si mysleli, že chýr o Rabbim sa preniesol ponad všetky chotáre. Preto použili výraz-jediný. 

    Blízko je slovo jedinečný. Pri písanom prejave sa môže človek pomýliť a ľahko zmeniť:jediný na jedinečný...V praxi života je to však omnoho zložitejšie. Jediný sa vždy obsahovo nekryje s jedinečným.Napríklad, keď existuje na nejakú funkciu jediný kandidát, neznamená to, že je jedinečný, skvelý... Paradoxne-Ježiš bol jediný, ktorý na začiatku vedel, o čo ide v súvislosti s jeho kauzou. Ostatní, aj apoštoli, len ťažko chápali, že  musí zomrieťpotupnou smrťou na kríži za celý svet. Až potom, neskoršie sa im otvoril zmysel pre vieru, ktorý na začietku ešte nebol rozvinutý. V prípade Pána Ježiša bolo potrebné prejsť od:jediný až k jedinečný...On je jediný syn Matky, ktorá ho dala svetu, aby vykonal dielo vykúpenia a on je jediný, neopakovateľný, originálny v tom zmysle, že je pravým Mesiášom, na ktorého čakali celé generácie. Aj cesta človeka, ktorý ho chce nasledovať, je originálna a neopakovateľná..Je to cesta primeraná každému z nás. 

Zniesť pohľad

 Zo svojho prostredia poznáme zopár ľudí, ktorí neznesú pohľad na krv. Okamžite kolabujú. Zdravotnícky personál si musí na to zvyknúť, inak by nebol schopný vykonávať svoje povolanie. Istá matka spomínala na obdobie tehotenstva. Pri jednom z vyšetrení sa ukázalo, že dieťa sa narodí postihnuté. Lekár jej ako prvé odporúčal potrat. To odmietla. Ale potom musela vybojovať zápas so sebou. Bála sa jedného: znesie pohľad na novonarodené postihnuté dieťa? Okamih pôrodu jej spôsoboval traumu.  Dieťa sa narodilo, prišlo na svet postihnuté. Rodičia ho prijali a s láskou sa oňho starajú. 

    Sú situácie, kedy nás život núti vydržať pohľad na utrpenie. Nie každý to dokáže. A pritom dnes máme  sociálne zariadenia, ktoré sú plné postihnutých/rozmanitým spôsobom/ ľudí. V sociálnych službách pracujú ľudia, ktorí sa musia naučiť trpieť s trpiacimi. Skutky apoštolov hovoria o stretnutí Petra a Jána s človekom, ktorý bol od narodenia chromý/ Sk 3, 1-10/. Stretnutie sa uskutočnilo pri bráne, ktorá sa volala Krásna. Aký paradox! Krásna brána a postihnutý človek!  Krásne však bolo to, ako sa zachovali vyššie uvedení apoštoli. V mene Pána Ježiša ho Peter uzdravil. Ale predtým, ho vyzval:"Pozri sa na nás!" Tým chcel povedať:pozri sa nás, aby si sa presvedčil, že znesieme pohľad na utrpenie, že pred ním neutekáme. Znakom pravého apoštola je to, že vydrží komunikáciu s biednymi /týka sa to aj morálne biednych!/ Ten pohľad musí byť Kristovým pohľadom, lebo on prišiel najmä preto, aby sa ujal najslabších a najopovrhovanejších na tomto svete. 

O čom sa treba zhovárať?

 Pred niekoľkými rokmi navštívila skupina turistov hrad. V každej miestnosti boli nejaké exponáty. Napríklad: predstavme si kuchyňu, kde za stolom sedia dve postavy, vlastne figuríny, ktoré sú oblečené do dobových šiat. Pôsobia, akoby by boli skutočné. Návštevníci tento výjav chvíľku pozorovali a jeden z nich sa polohlasne opýtal:"Ktovie, o čom sa kedysi ľudia rozprávali?". Zaujímavá otázka. Určite boli ich debaty primerané dobe. Obsahovali veci radostné, ale aj bolestné. Tak, ako to v živote chodí. 

    Ktovie, o čom sa rozprávali ľudia, ktorí uverili v Krista? Myslíme na Ježišových súčasníkov. Božie slovo ich nachádza v rôznych situáciách. Najprv spomeňme apoštolov. Raz kráčali spolu so svojim Majstrom a ten sa započúval do ich debaty. Nasledovala otázka, o čom sa spolu rozprávajú.  Apoštoli však mlčali, lebo sa  medzi sebou škriepili, kto z nich je väčší.  /Mk 9, 30-37/. Nezabudnime spomenúť emazských učeníkov /Lk 24, 13-35/. Počas cesty sa k nim inkognito pridružil sám Ježiš. Spýtal sa ich, o čom sa rozprávajú. Dozvedel sa, že o nádeji a o sklamaní. A to všetko v súvislosti s Ježišom. Nešlo o bežnú nádej a následné sklamanie, aké zažijeme v živote mnohokrát. Išlo o životnú nádej, ktorá mala vyústiť až do spoločenských zmien...Nedá sa opísať, s akým sklamaním z Jeruzalema odchádzali. A napokon je tu hrdinka veľkonočného rána- Mária Magdaléna /Jn 20, 11-18/. Po svojom objave stretnutia so Zmŕtvychvstalým odišla za učeníkmi a všetko podrobne opísala. Vidíme ten kvalitatívny rozdiel v témach? Po kontakte so Zmŕtvychvstalým je reč radostnejšia, optimistickejšia a hlavne menej zameraná na pozemské premeny. Kontakt s Pánom, ktorý vstal z mŕtvych vedie ľudí, aby videli výšky a hlbky, ktoré bez viery nie sú postrehnuteľné. Nestačí iba tzv. voľné oko. Pomôže iba optika zmŕtvychvstania. 

Životné krédo.

Predstavme si situáciu, podľa ktorej sa určitá skupina ľudí chystá na túru, púť, zájazd, či dovolenku. Každý z účastníkov si pripraví batožinu. Nemusia sa ani dohovárať, a aj tak ich batohy budú obsahovať niektoré spoločné prvky/baterka, minilekárnička, pršiplášť atď./. Celkový obsah batožiny identický nebude, ale niektoré veci budú totožné. Niekedy , predsa len, uvažujeme rovnako. Spoločnou celoživotnou výbavou kresťanov sú najmä dve veci. Poznáme ich od samotného Ježiša, ktorý sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavuje Márii Magdaléne. Kladie jej dôležitú dvojotázku:"Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?"/Jn 20,11-18/. Tým stanovuje program, celoživotné krédo, pre všetkých, ktorí sa  k nemu budú hlásiť. Kresťan má, v prvom rade, konať takto: oplakávať svoje hriechy a hľadať svojho Pána. Ak sa bude tejto činnosti pridŕžať, jeho cesta spásy bude stabilná. Samotný rozsah týchto dvoch tém je rozsiahly. Z dvoch podstatných, vyššie uvedených otázok, vzídu ďalšie podotázky. Ale schéma zostáva. Mária Magdaléna je prototypom kresťana všetkých čias. Ako jedna z prvých ľudí vôbec, pochopila, v čom tkvie podstata kresťanského života. 

Veľkonočné zamyslenie – To mi nestačí

 

         Skúsme porozmýšľať, pri ktorých príležitostiach povieme vetu: „To mi nestačí...“ Napríklad vtedy, keď uvažujeme nad kúpou nejakej veci a zároveň skúmame obsah svojej peňaženky. Keď nám financie nestačia, je na mieste povedať: „To je málo, to mi nestačí.“ V tom prípade na tú vec zabudneme alebo si povieme, že budeme sporiť.

         Iná situácia nastáva, keď športovec finišuje vo svojom tréningu, aby sa pripravil na vrcholné podujatie. Priebežne si kontroluje svoju výkonnosť a keď nie je spokojný, tak si povie: „To je slabé, to mi nestačí.“

         Podobnú myšlienku nájdeme v evanjeliu. Bohatý mládenec prichádza k Ježišovi a žiada od neho kritériá pre Božie kráľovstvo. Učiteľ z Nazareta mu najprv ponúka Desatoro. Mladík iba mávne rukou a povie: „To mi nestačí, ja potrebujem niečo viac.“

         Vždy, keď si prečítame state evanjelia, ktoré sa čítajú počas Veľkonočného trojdnia, sa môžeme prepracovať k tej istej vete: „To mi nestačí.“ Kedy a ako sa to prejavuje?

1.)  Ženy pri hrobe

Svätopisci hovoria, že ženy vstali ešte za tmy a utekali k Ježišovmu hrobu. To, že Ježiš zomrel na kríži, že ho pochovali, vedeli. Uvedomili si však, že im to nestačí, že príbeh s Ježišom bol taký reálny a taký silný, že sa im zdalo nemožné, že Ježiš definitívne odchádza z ich života.

         Predstavme si takúto situáciu: sledujeme napínavý film. Obsah nás tak zaujal, že po jeho skončení konštatujeme: „To nemôže tak skončiť, to nám nestačí.“ Nepriamo tým nabádame autora, aby napísal pokračovanie. Niečo v tom zmysle cítili aj ženy na čele s Máriou Magdalénou. Ježiša dobre poznali a videlo sa im málo pravdepodobné, že okolnosti okolo jeho príbehu navždy utíchnu.

         Nech prežívame akúkoľvek ťažkosť, máme vedieť, že náš príbeh nekončí pri hrobe a kríži a že má skvelé pokračovanie v perspektíve večnosti.

2.)  Učeníci pri hrobe

Ženy sa o svojom objave prázdneho hrobu podelili s učeníkmi. Tým to však nestačilo. Možno si aj medzi sebou zopakovali frázu: „To nám nestačí.“ Peter s Jánom sa preto pobrali ku hrobu. Ich viera potrebovala impulz. Svedectvá najbližšieho okolia síce zobrali do úvahy, ale sami chceli vložiť pečať vierohodnosti do všetkých udalostí, ktoré súvisia s Ježišom.

Viera niekedy potrebuje impulz. Existujú impulzy, ktoré privedú človeka k zlému kroku. Nedávno som čítal článok, v ktorom autor hovorí, že doba pandémie je impulzom pre tých ľudí, ktorí sú už mysľou mimo Cirkvi. „Pomôže“ im k tomu, aby definitívne z nej odišli. Sú však aj iné prípady, bohu vďaka, opačné. Boh nám dáva impulzy, ktoré nás pohnú z miesta a budú nás nabádať hľadať pravé hodnoty. Nezabúdajme, že aj jeden pre druhého sme podnetom. Je len otázne, s akým cieľom.

3.)  Tomáš

Evanjeliá opisujú udalosť, podľa ktorej Zmŕtvychvstalý navštívil svojich učeníkov. Vieme, že Tomáš chýbal. Keď sa s ním stretli, o stretnutí s Pánom mu referovali. On sa vyjadril v tom zmysle, že mu to nestačí. Jeho viera potrebovala viac. Domáhal sa osobného stretnutia so svojím Majstrom. Možno ho mnohí kritizovali, že je príliš trúfalý. On však v podstate demonštruje myšlienku, podľa ktorej sa Boh ujíma osobne každého z nás. Nevníma nás len ako spoločenstvo, nebodaj ako dav. Každý z nás sa môže domáhať osobného stretnutia s Ježišom. Mnohí sa nechávajú viesť davom a rôznymi štruktúrami cirkevného života. Individualita ich viery tým pádom klesá a zakrpatie. Naopak, keď sa usilujeme o osobnú audienciu, Boh nás vždy prijme a nepustí nás naprázdno.

         Tomáš ukazuje, že nemôžeme zavrhnúť ani spoločenstvo, ktoré je pre nás životne dôležité, ale nesmieme zabudnúť, že je potrebné hľadať Boha aj individuálne a zápasiť o svoju vieru.

Veľkonočné ráno

 

     Pred niekoľkými týždňami som sledoval dokumentárny film, ktorý hovoril o priebehu prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Všeobecne sa o nej vie, že mala katastrofálne dôsledky na život v Európe.

Súčasťou dokumentu boli aj listy, ktoré sa zachovali z frontu. Zanechali ich vojaci, ktorí tam padli. Jeden z nich spomína na peší pochod. Jeho jednotka prechádzala cestičkou, ktorá sa vinula prírodou. Všade dookola lesy, ale aj veľké trávnaté plochy, zurčiaci potok, na lúke kvety.

Ten istý vojak spomína, že po niekoľkých týždňoch sa vracali naspäť tou istou trasou. Krajinu nemohli spoznať. Nebolo tam nič. Hovorí: „...keď vravím nič, tak nič.“ Les sa niekde podel. Po tráve a kvetoch ani stopy. Aj potok hľadali zbytočne.
Za niekoľko dní ostreľovania sa krajina zmenila na nepoznanie. Pripomínala „mesačnú krajinu“. Všade navôkol len kopa hliny a hlboké krátery vyhĺbené delostreleckými granátmi. Nikto by nepovedal, že sa krajina môže takto zmeniť. Z tej pôvodnej a pôvabnej nezostalo nič.

         Evanjeliá nám hovoria, že ako prvé prišli k Ježišovmu hrobu niektoré ženy. Čo zostalo z ich viery v Ježiša Nazaretského? Ich milovaný Majster a Učiteľ, ten, ktorý im preukázal mnohokrát svoju dobrotu a lásku, bol ukrižovaný. Znamená to, že skončili ich nádeje? Okamihy stretnutia s Kristom sa raz a navždy stratili? Nezostalo z nich nič, ani povestné steblo nádeje a viery? Smrť Pána Ježiša spôsobila v ich duši spúšť, akú spôsobili delostrelecké granáty v prvej svetovej vojne?

         Boh sa určite postaral, aby ich viera v Ježiša nezostala pribitá spolu s ním na Kalvárii. Svedčia o tom niektoré skutočnosti, ktoré spomínajú veľkonočné ráno.

1.)             Evanjelisti spomínajú, že ženy si privstali. Vybrali sa k hrobu zavčas rána. (Jn 20, 1 – 9) Ráno je väčšina ľudí oddýchnutá. Ak mali výdatný spánok, tak sú plní energie a ochoty popasovať sa s nástrahami dňa. Každý človek zrána urobí najviac. Týka sa to činnosti fyzickej, ale aj duševnej. Hneď zrána sa snažíme urobiť dôležité veci, ktoré si vyžadujú maximálne nasadenie.

Ženy nám týmto svojím počínaním nechávajú odkaz. Vysoko hodnotia človeka, ktorý svoje vrcholné sily odovzdáva  dielu Božieho kráľovstva a Cirkvi. Často sa stretávame s názorom, podľa ktorého ľudia nechávajú svoj sviatostný život a svoje obrátenie „na neskoršie“. Hovoria, že potom, keď prídu do dôchodku alebo keď stratia na sile či keď budú mať viac času...

V každej dobe si ceníme tých veriacich, ktorí podstatnú časť svojich vrcholných síl obetujú na posvätné účely. Nečakajú, kým ich život nejakým spôsobom okliešti alebo limituje ich sily.

Boh bohato odmení tých, ktorí na vrchole produktívneho veku odovzdávajú maximum životnej obety dielu Ježiša Krista.

2.)             Evanjelista konštatuje, že ženy vstali a konali ešte za tmy. Za tmy človek urobí máločo. Prinajmenšom sa nemôže
100%-tne pohybovať. Chýba mu istota a orientácia. Po tme sa ťažko hľadá akákoľvek cesta a mnoho činností ostáva nedotiahnutých. Až potom keď svitne ráno, človek je pripravený 100%-tne.

Ženy pred návštevou Ježišovho hrobu dokázali, že aj za tmy sa môžu urobiť veľké veci. Nemyslíme tým iba tmu, ktorá prichádza so západom slnka. Myslíme najmä tú, ktorá je charakteristická pre zlé vzťahy kvôli zlým návykom alebo je typická pre konanie akéhokoľvek zla. Takouto alebo podobnou tmou bývame obklopení často. Ani tma okolitého prostredia nezabráni veriacemu človeku konať dobré skutky. Preňho tma nie je tmou. Je totiž nositeľom Svetla, ktorým je sám Kristus. Toto Svetlo, ktoré v nedeľu ráno vstalo z mŕtvych, nás má motivovať, aby nás nijaká neprávosť neodviedla od nasledovania Krista a od ušľachtilých obiet pre ľudí dnešnej doby.

3.)Podľa svedectva evanjelia ženy prišli k hrobu s voňavými masťami.

Nimi chceli potrieť Ježišovo mŕtve telo. Hľadali ho medzi mŕtvymi, a on sa im zjavil živý. Veriaci človek má oplývať vôňou Božej milosti.

Pri istej príležitosti prišiel domov mladý človek navštíviť rodičov. Vytiahol z tašky voňavku, podal ju mame, zasmial sa a povedal: „Mama, toto je vôňa roka.“ Tým chcel povedať, že parfum, ktorý práve daroval matke, je exkluzívnou novinkou.

         Sviatky zmŕtvychvstania Pána sú vôňou roka v duchovnom slova zmysle. Tá sa dotýka každého, kto uveril. Vôňa milosti, ktorá vyplýva z prijatia Zmŕtvychvstalého, preniká celého človeka. Je to vôňa milosti, ktorej ďakujeme za to, že sme obdarovaní mnohými darmi. Tá istá vôňa milosti spôsobuje, že sa dávame na cestu pokánia a očistenia. Tá istá Pánova milosť spôsobuje, že sa stávame silnejšími pri vydávaní svedectva.

 

         Aj v tomto roku v rámci sviatkov Veľkej noci konštatujme, že sa naša viera nevytratila. Možno mnoho vzácnych vecí v duchovnom slova zmysle sme postrácali. Mnohé zničil okolitý svet, resp. niektoré škody sme si urobili sami. Ale povestné steblo Božej milosti v nás určite je. Pán vystupuje z hrobu ako víťaz a podnecuje v nás ďalší rast Božej vegetácie. Otvorme sa tomu procesu, aby znaky Ježišovho víťazstva nad zlom boli viditeľné aj v našom živote!

 

Nie je odchod ako odchod.

Predstavme si atmosféru príjemného stretnutia. Ľudia sedia okolo stola, zabávajú sa, smejú sa atď. Zrazu jeden z nich vstane, zoberie si veci a začne sa lúčiť. Ostatným to nejde do hlavy, že tak skoro odchádza. Nasleduje logická otázka:Kam ideš? Táto otázka sa nepýta ani tak na nejaké konkrétne miesto. Má vyjadriť počudovanie a sklamanie z toho, že niekto tak nepochopiteľne skoro opúšťa skvelú atmosféru. A ešte jedno. V tejto otázke je vyjadrená nádej na skoré, opätovné stretnutie. 

    Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš oboznamuje svojich učeníkov s faktom, že "odchádza"...Snažil sa im povedať, že ho čaká umučenie a smrť/Jn 13, 21-38/. Šimon Peter na to reagoval po ľudsky:"Pane, kam ideš?". Nechce vedieť ani tak miesto Ježišovho pobytu, ako skôr vyjadruje presvedčenie, že sa čoskoro stretnú. Tak to býva s každým dobrom, resp. jeho nositeľom. Keď cítime, že sa stráca, pýtame sa:kam ideš? Robíme tak preto, aby sme ho presvedčili k návratu. 

    Spomeňme ešte jeden odchod. Judášov. Počas spoločného stolovania ho Pán vyzval:"Čo chceš urobiť, urob čo najskôr". Po týchto slovách Judáš vzal smidku chleba od Ježiša a odišiel za svojim nezvratným osudom. Je zaujímavé, že sa ho nikto nepýtal:kam ideš? Inštinktívne všetci cítili, že s Judášom odišlo veľké zlo...A kto by chcel zlo zdržiavať?! Zlo každý posiela preč a nechce mať s ním nič spoločné. Nechajme zlo odísť zo svojho života, nezdržiavajme ho. A ak sme opustili dobro, rýchlo ho privolajme späť. 

S kým sedíš?

S otázkou podobného typu som sa stretával počas povinnej školskej dochádzky aj počas vyšších foriem štúdia. Našich doma to zaujímalo. Doma som musel referovať, s kým deriem v susedstve, v lavici školské nohavice.  Predpokladám, že aj mnohí iní boli s touto otázkou konfrontovaní. Pred pandémiou sme viedli spoločenský život. Stretávali sme sa pri rôznych oslavách, napr. svadbách. Na hostine nás posadili za stôl. Na stole sme našli vizitku s menom, nuž sme si tam sadli. Po príchode domov sa nás príbuzní spýtali:"S kým ste sedeli pri stole?". V období Veľkého týždňa sa stretávame v Lekcionári so situáciou, ktorú poznáme ako Posledná večera. Zaujíma nás otázka:S kým sedel Ježiš pri stole? Možno aj príbuzní a priatelia apoštolov sa ich po čase pýtali:S kým si sedel pri stole? Zrejme odpovedali takto:

    1,Bol tam Judáš. Výtvatní umelci ho často znázorňujú s mešcom v ruke. Robia to preto, aby zdôraznili, že dostal, ale zneužil. Božiu dobrotu v podobe podávanej skyvy zneužil na podlý akt zrady. Dostal, ale neužil. Nepriamo sa dozvedáme, že potom, čo precitol zo svojho odporného činu, skončil tragicky. Preto, nestihol užiť tridsať strieborných...Dostal, ale si užil. Užil si opovrhnutia po tom, čo bozkom zradil Syna človeka. Aj my sme dostali nejednu skyvu, podanú štedrou Božou rukou. Dostali sme, teda využime. Využime a štedrú omrvinku dobra podajme ďalej, lebo neviem, či sme schopní podať až skyvu... 

    2,Stretli sme sa tam s Jánom. Umelci ho znázorňujú ako takého, ktorý spočinul na Pánovej hrudi. Tento obraz znamená, že požíval výsadu mimoriadneho miesta v Ježišovom srdci. Nám, ktorý sa na tento obraz dívame, sa javí, ako keby, sklonený k nemu, počúval tlkot Ježišovho srdca. Určite cítil tlkot srdca Božej dobroty. Každý, kto ho chce počuť sa musí pred Pánom skloniť, ba až pokľaknúť. Príliš sebavedomý životný postoj nie je zárukou, že zachytíme rytmus Učiteľovho srdca. A my sme odkázaní na postoj pokory, lebo jeho srdce bilo iba pre nás. Stačí nám pozrieť na Kalváriu...

    3,Nezabudnime, že tam bol aj Peter. Nesedel síce najbližšie k Ježišovi, ale je očividné, že réžiu držal v ruke on. Pohľadom "kontaktoval" Jána, aby u Pána prezvedel, kto ho zradí. Zdá sa, že Peter Ježiša bedlivo pozoroval. Všímal si jeho gestá, počúval slová a hlavne-riadil všetko okolo Ježiša. To mu už zostalo navždy...Vďaka Bohu, máme v Cirkvi ľudí, ktorí riadia všetko okolo Ježiša-riadia Cirkev. Ak máš pocit, že niekto pri ponuke riadenia nie/k/čoho, na teba zabudol, skús riadiť najprv sám seba...Toto môže robiť každý. Menežuj svoj život, drž v ruke taktovku riadenia svojich citov a vášní, potom sa staneš osobnosťou a silným človekom...