Oživenie

Nedávno ma zaujal článok, ktorý sa týkal problematiky oživenia interiéru bytu. Jeden z odborníkov sa vyjadril, že to nie žiadna veda a že stačí iba zopár trikov. Napr. premaľovanie bytu, prevesenie obrazov, nový koberec, či premiestnenie nábytku a zbavenie sa zbytočných vecí. Interiéru sa tak výrazne uľaví, prevzdušní sa a nadýchne k novému používaniu. Stačí zopár výmien a zmien a život začína od znova. 

   Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš sa vybral oživiť/zobudiť/ svojho priateľa Lazára, ktorý nedávno zomrel/Jn 11, 1-45/. Zhrklo sa tam dosť ľudí, lebo si mysleli, že Ježiš urobí zopár trikov. Oživenie Lazára však nesúviselo s nejakými trikmi. Ježiš tu vystupuje ako Mesiáš, Boží Syn, ktorý vládne nad životom a smrťou. Potvrdil to slovami:"..ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje , tak aj Syn oživuje , koho chce"/Jn 5,21/. Čo je potrebné oživiť v dnešnej dobe?

    1.,Ľudia dnes majú pocit, že im chýba zmysel života. Vidia napätia v politike, stresuje ich vojna na Ukrajine, vnímajú rozdielnosť postojov v živote a pôsobení Cirkvi, neunikne im ani fakt, že v medziľudských vzťahoch sa zakorenila všeobecná a hlboká kríza. Toto všetko ich vedie k otázke, či má zmysel konať dobro a žiť čnostne, keď sa im svet rúca priamo pod nohami? Prebudenie  zmyslu života je tu na mieste. Nie sme v tom sami. Spomeňme si na takého velikána ako bol sv. Peter. Pri istej závažnej debate mu Pán pripomenul, že :"..nemá zmysel pre veci Božie iba pre ľudské"/Mk 8,33/. Petrovi chvíľu trvalo, kým pochopil, že všetko má zmysel, ak uverí v Ježiša ako v Božieho Syna, ktorý jediný môže dať nášmu životu zmysel. Jedinou cestou k súčasnému oživeniu a nájdeniu zmyslu pozemskej existencie je prehlbenie viery v Krista. Keby sme v neho neverili, už dávno by sme na všetko dobré rezignovali. 

    2.,Je potrebné oživiť vieru ľudí v prítomnosť Boha.  Keď sa Ježiš priblížil k Lazárovmu domu ,vyšla mu v ústrety Marta. Ako prvé konštatovala:"Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel". Až za ňou prichádza druhá sestra Mária, ktorá víta Ježiša podobnými slovami:"Pane, keby si bol býval tu..." Predpokladáme, že sa obe sestry o tom rozprávali a zhodli sa v tom, Ježišovu absenciu bolo cítiť v tej najrozhodujúcejšej chvíli t.j. v okamihu Lazárovej smrti. Priekopníkmi tejto myšlienky však boli Židia, ktorí dlho putovali púšťou a neraz hundrali, keď im chýbala voda alebo niečo iné:"Je Pán medzi nami alebo nie?/Ex 17, 3-7/. Naučme sa viac dôverovať kňazskému pozdravu pri sv. omši:Pán s vami. Mnohí by zdieľali protest Gedeona, ktorý trpkosť židovského osudu premietol do slov anjelovi:"Prepáč, môj pane! Keď je Pán s nami, prečo nás toto všetko postihlo?"  /Sdc 6,13/. Je tu Cirkev. Síce ľudsky veľmi oslabená, ale je tu. Sú tu kňazi, en bloc označovaní síce ako páchatelia najväčšieho morálneho zla, ale stále takí, ktorí môžu rozhrešiť, nasýtiť nebeským pokrmom z oltára a ukázať cestu spásy. Máme chrámy, kde sa schádza spoločenstvo, nie síce bez chýb, ale zároveň také, ktoré svedčí o tom, že Boh svojich stále zvoláva a že mnohí stále počujú jeho hlas. Pán je stále s  nami, ako nám prisľúbil /Mt 28,20/.

    V pôstnom čase chceme oživiť interiér svojej duše. Ak by sme chceli tento efekt dosiahnúť pred Bohom nejakými trikmi, neuspeli by sme. Nestačí iba premaľovať fasádu. Treba vstúpiť do hlbky života. Keď Ježiš nariadil odvaliť od Lazárovho hrobu kameň, varovali ho:"Pane, už páchne..". Boh to vie. On vie, že "páchneme" neochotou ísť do hlbky svojej viery. Napriek tomu nám posiela záchranné koleso slovami:"..poď von!". Zanechaj hriech a vojdi do Božieho svetla, ktoré ti vždy ukáže správnu cestu.

    

Obohatená viera

Pri návšteve obchodu s potravinami si občas všimneme novinku. Na obale určitého produktu je uvedené: obohatené o vitamíny. A nasleduje výpočet určitých potravinových zložiek. Bežný konzument ani rozdiel nezbadá. Chuťové poháriky príliš nereagujú na prítomnosť či neprítomnosť vitamínov. Ale , keďže je tento údaj uvedený na obale, treba tomu veriť. 

    Evanjelium nás prenáša do atmosféry návštevy Pána Ježiša v dome jeho priateľov: Marty, Márie a Lazára, ktorý medzičasom zomrel /Jn 11, 1-45/. Pán sa prihovára Marte slovami:" Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa bude žiť , aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" A Marta pohotovo odpovedá:"Áno, Pane, ja som uverila...". Akú vieru mal na mysli Pán Ježiš?. Takú , ktorá je obohatená. Takúto spomína aj sv. Jakub vo svojom liste:"Tak aj viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva!" /Jak 2,17/. Viera má byť obohatená o vitamíny skutkov. Akú má mať, teda podobu? Odpovede nájdeme v Liste Hebrejom /Hebr 11, 1-16/. 

    1.,"Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že neviditeľné povstalo viditeľne". Niektorí priaznivci strieborného plátna poznajú herečku Shannon Doherty. Bývalá hviezda už roky zápasí s rakovinou. Sama sa priznáva, že teraz, keď balansuje na hranici života a smrti si začala všímať rôzne detaily života. Pred tým, keď ešte bola v zhone života zainteresovaná, mnohé maličkosti jej unikali. Nevie pochopiť, že v minulosti bola tak nevšímavá, lebo bola pohltená prácou a zaujatá iba "veľkými" plánmi a aktivitami. Životné skúšky súvisiace s ťažkou chorobou ju stvárnili, sformovali do podoby väčšej vnímavosti voči drobnostiam sveta, na ktorých sú postavené veľké veci. 

    Boh niekedy používa takéto spôsoby, aby sme si začali všímať nevšímané, aby sme dotiahli do konca veci započaté a nedokončené, aby sme svoju povestnú roztržitosť zamenili za pozorné sledovanie Božieho diela, ktorému záleží na detailoch a hlavne, aby sme uverili v neuveriteľné: že po smrti má Boh pre nás pripravený večný život,

    2.,"Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain a ňou si aj získal svedectvo, že je spravodlivý..." V odbornej ekonomickej a hospodárskej oblasti sa vyskytuje pojem: pridaná hodnota. O čo ide? Predstavme si situáciu, podľa ktorej chce niekto začať niečo vyrábať. Za určitý obnos si kúpi primeranú surovinu. Potom na nej pracuje , a keď je výrobok hotový, predá ho za vyššiu cenu, ako stála surovina. Je to logické, veď do svojho diela vložil nemálo úsilia. Pridaná hodnota je výsledkom jeho úsilia.

     Aj naša životná obeta, tak ako Ábelova, môže byť navýšená , ak do nej vložíme pridanú hodnotu viery. Skutky konané s vierou majú zvláštnu hodnotu pred Bohom. Sú situácie, kedy nerozlišujeme, aké skutky konáme. Konáme ich totiž mechanicky , bez myšlienky, bez toho, aby sme ich ukotvili v možnosti obetovať ich pre vyšší cieľ. Je dôležité, aby sme každé ráno posvätili nový deň úmyslom pridanej hodnoty, aby sme Bohu priniesli čo najčistejšiu prácu a činnosť na Božiu slávu. 

    3.,"S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny". Ježiš Kristua, ako nový Noe postavil koráb, ktorý sa volá Cirkev. Ide o plavidlo do lepších čias. Toto plavidlo tak, ako kedysi, aj teraz je niekomu na smiech , pre niekoho je zbytočnosťou a príťažou. Ale pre niekoho  tak, ako kedysi, aj teraz je výrazom Božej starostlivosti o spásu človeka. Cirkev je milovaná Bohom, lebo vzišla z Ježišovho prebodnutého boku. Boh už nebude hľadať "modernejší a civilizovanejší" spôsob, ako voviesť pripraveného človeka do svojho kráľovstva večnosti. Mnohí sa aj úprimne pýtajú, či už nie je táto loď príliš deravá, keď je poznačená hriechmi , aby preplavila duše do večnosti? Napriek všetkým neduhom ju Boh zaceľuje a zoceľuje tak, aby nestratila nič zo svojho spásonosného pokladu, ktorý jej zveril sám Boží Syn. 

    Pri konzumácii potravín ani nezbadáme , či obsahujú nejaké vitamíny. To vedia posúdiť odborníci. Pri skutkoch života by mal byť prítomný vitamín Božej lásky. Chuť takého života je potom plnšia, zrelšia, motivačnejšia. Obohacujme svoj život o to, čo sme sa od Pána naučili. Náš život takto nebude nikdy zvädnutý a prázdny.

Keď špina očisťuje a lieči

 

         Nedávno uplynul rok od začiatku vojny na Ukrajine. Stále prebiehajú kruté boje. Mnoho ľudí umiera, ľudia plačú, hľadajú nádej a prijímajú každú pomoc. Nedávno som čítal rozhovor s ukrajinským kňazom, ktorý pôsobí v prostredí poľnej nemocnice. Uviedol veľa zaujímavých skutočností z prostredia svojho pôsobiska. Okrem iného povedal, že vojna vyliečila mnohých ľudí z duchovných chorôb. Špina a nečistota vojnovej atmosféry mnohým otvorila oči. Prejavilo sa to tak, že po dlhom čase prijali sviatosť pokánia, dali sa pokrstiť alebo sa zosobášili. Je paradoxné, že vojna mnohých vylieči – najmä z duchovných neduhov a urýchli proces dospievania a vyzrievania do stavu osobnosti.

         Evanjelium nám poukazuje na to, že špina použitá Ježišom, t. j. blato, očistila a otvorila zrak slepému od narodenia. (Jn 9, 1 – 41) Evanjelista napísal, že Ježiš zmiešal slinu so zemou, a tým potrel oči slepému. Vzniklo blato, ktoré neznesieme ani na topánkach, ani vo vlastnom byte, Ježiš použil blato a špinu na to, aby otvoril človeku oči.

         Boh nám otvára oči aj cez špinu vlastného života. Keď si uvedomíme, ako žijeme a nachádzame veľa nezriadeností, je to Božia milosť, ak sa nám otvoria oči. Precitnutie sa prejaví tak, že prehodnotíme aj svoju pozíciu viery. Tá nás začne motivovať k tomu, aby sme o nej rozprávali.

         Sv. Gregor Veľký v komentári ku Knihe Jób napísal: „Lebo keby jazyk mlčal o tom, čo srdce verí, jeho volanie by v nás našlo miesto, kde by ho nebolo počuť. Ale aby v nás jeho volanie nebolo skryté, každý z nás podľa svojich schopností musí oboznamovať blížnych s tajomstvom svojho nového života.“

         V Skutkoch apoštolov sa uvádza, že apoštoli Peter a Ján ohlasovali zmŕtvychvstalého Ježiša. Vodcovia židovského ľudu ich predvolali na súd a tam im prísne zakázali učiť v Ježišovom mene. Vtedy Peter povedal: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ (Sk 4, 20)

         Aká má byť kondícia našej viery potom, čo nám Ježiš v pôste očistí zrak? Pomôžeme si citátom z Knihy Exodus (Ex 16, 1 – 18)

1.) Izraeliti šomrali na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Kričali: „...aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“

Len čo opustili preplnené egyptské hrnce, pocítili hlad. V Egypte ho nepoznali. Počas putovania na slobodu áno.

Keď človek opustí hriech, má pocit hladu. Myslí si, že mu niečo podstatné chýba, že niečo dôležité opustil. Tento stav trvá dovtedy, kým nepocíti sýtosť Božej lásky.

Obdobie prechodu od hriechu k čnosti môže byť dosť dramatické. Každým to zatrasie. Hriech a hriešny spôsob života sa neopúšťa ľahko. Človek sa ešte obracia naspäť, ako vzhliadal k tomu, čo zanechal. Ale ak vytrvá, Boh ho bude postupne sýtiť takým duchovným pokrmom, ktorý mu zabráni smútiť za hriešnou minulosťou. Boh obdarúva kajúcnika sýtosťou svojich milostí a odmieňa ho pokojom v duši. Toto sľubuje ako ovocie aj pôstne obdobie, ktoré prežívame.

2.) Starozákonný svätopisec píše, že Židia počas putovania dostali hotový pokrm – prepelice a mannu.

Pán Ježiš nám dáva hotový pokrm – svoje Telo a Krv. My na ňom nemáme nijakú zásluhu. Uvedomujeme si, aké milosti dostávame? Prijímame ako na podnose hotový pokrm na cestu do večnosti. Boh nám ponúka takýto „full servis“, kým iní hľadajú nádeje a istoty na krkolomných cestách života. Hľadajú a blúdia, blúdia a hľadajú a občas aj uviaznu. Mnohým sa nedostáva ani náznak svetla na to, aby pokračovali po správnej ceste. My sme dostali milosť na to, že ten správny pokrm môžeme prijímať od raného detstva až po odchod z tohto sveta. Som schopný poďakovať Pánovi za takúto milosť? Alebo prijímam Božie dary eucharistie a slova povrchne, automaticky, suverénne?

Pôstne obdobie je časom možnosti poďakovať za nekonečné Božie dary, ktoré nám, pútnikom do večnosti, pripravuje Boh ako pokrm na cestu.

3.) Židia sa živili prepelicami a mannou, kým sa ich nohy nedotkli hraníc zasľúbenej zeme.

Kým putujeme, môžeme sa spoľahnúť na to, že Boh nás bude živiť sladkým a jemným pokrmom eucharistie dovtedy, kým neprekročíme hranicu časnosti a večnosti. Tá je pre nás neznáma, a preto s vierou, so záujmom a s láskou máme tento pokrm prijímať. Hranica je pre niekoho blízko, pre niekoho ešte vzdialená, ale skôr či neskôr, k nej každý doputuje.

Zároveň platí, že prijímaním eucharistického pokrmu posúvame pomyselné hranice svojich síl a schopností. Eucharistia nám pomáha zdolávať nové a nové výzvy života a Božieho plánu spásy. Najviac to cítia tí, ktorí znášajú kríže svojho života a utrpenia. Sú to hrdinovia, ktorí tieto hranice posúvajú až na maximálnu mieru. Účinne im v tom pomáha Boží pokrm, ktorý Cirkev rozdáva a ponúka najmä v dramatických životných situáciách.

Všade okolo nás sa zdvíha latka náročnosti. Ľudia to cítia v práci, deti v škole, cítime to aj v rodine. Náročnosť života nás vyšťavuje a dvíha úlohy stále vyššie a vyššie. My tieto pomyselné hranice môžeme dosiahnuť, prípadne ich posunúť len vtedy, ak prijmeme vrchol Ježišovej lásky, ktorý sa prejavuje v eucharistickom pokrme. Objavme ho nanovo v tomto pôstnom období! Naša viera v Boha to potrebuje. Túžba po eucharistii je výrazom obnovenej viery.

 

Pôstne obdobie, ktoré prežívame, nám môže otvoriť vnútorný zrak. Nastane situácia, kedy špina našich hriechov nami zatrasie a otvorí nám zrak do takej miery, že budeme hľadať dokonalejší a čistejší život. Prosme o milosť otvoreného zraku pre Božie pôsobenie a pre možnosti, ktoré nám Boh podáva ako pomoc v pravom čase.

 

Duch Mojžiša ako vodcu

 

         Charakteristika osobnosti v prípade určitých ľudí obsahuje aj prvok líderstva alebo vodcovstva. Takíto ľudia sú žiadaní, ale len v prípade, ak svoje danosti nezneužijú. Vodca má zodpovednosť za spoločenstvo osôb, ktoré má viesť k určitému cieľu.

         Dejiny ľudstva a Cirkvi poznajú takých vodcov, ktorí previedli ľudí cez rozbúrené vlny svojej doby, ale poznajú aj pseudovodcov, ktorí mnohých ľudí potopili. Stalo sa to preto, lebo ich viedli zlým spôsobom.

         Evanjelium nám pripomína, že židovskí vodcovia sa hlásili k Mojžišovi: „...my sme Mojžišovi učeníci.“ (Jn 9, 1 – 41). Čo je však podstatné, vôbec nepochopili ducha Mojžišovho vodcovstva. Zamerali sa iba na mechanické dodržiavanie predpisov, ktoré Mojžiš nariadil.

         Ktoré aspekty Mojžišovho vodcovstva treba vyzdvihnúť? (Ex 33 a 34)

1.) Mojžiš dal postaviť stánok stretnutia počas ich putovania púšťou.

Mal slúžiť ako miesto stretania sa s Bohom. Aj Mojžiš tam často chodieval. Vždy po stretnutí sa s Bohom mu koža na tvári žiarila.

     Aj z dnešnej autority v Cirkvi by mala žiariť viera v Boha. Takto žiarila tvár Pána Ježiša počas premenenia na vrchu Tábor. Napriek smútkom, bolestiam, krízam, má viera človeka žiariť. Na pozadí tmy doby svetlo vynikne najviac. Viera v Boha je často naše jediné svetlo.

Kedysi som si vypočul úryvok rozhovoru dvoch ľudí. Jeden z nich rozhorčene konštatoval: „Predstav si, na našej ulici svieti večer iba jedno jediné svetlo.“ Dôvod je zrejmý. Všade sa šetrí a šetrí sa aj na pouličnom osvetlení. Niekedy máme pocit, že jediné svetlo, ktoré sa nemení a je stále rovnako intenzívne, je Boh. Svieti nám pod nohy a ukazuje cestu. Ľudí, ktorí sú nositeľmi tohto Božieho svetla, veľa niet. Ten, kto ho ponúka, stáva sa skutočným vodcom vo svojom prostredí.

2.) Mojžiš požiadal Boha, aby mu ukázal svoju slávu. Boh súhlasil, ale schoval Mojžiša do skalnej trhliny.

Vo svete nájdeme dosť ľudí, ktorí nemôžu byť autoritami, lebo sú schovaní. Schovávajú sa pred Bohom i svetom. Skutočná autorita sa neschováva pred problémami, nehľadá únik, ale snaží sa byť viditeľnou. Je dôležité, aby dokázala vliať svojmu okoliu síl, dodávala odvahu a bola s tými vtedy, keď prebieha čas skúšky.

V dnešnej dobe treba obhajovať také pojmy ako: muž a žena, otec a matka, dámy a páni... Kto vzišiel z týchto tradičných rodinných vzťahov, nemôže vyhľadávať skrýše alebo splývať s tými, ktorí budú tieto pojmy negovať. Skutočným vodcom je ten, ktorý chce to, čo chce Boh. Pritom bude vždy hľadať a presadzovať Boží zámer s človekom.

3.) Mojžiš strávil na vrchu Sinaj 40 dní a 40 nocí. Bol blízko Boha a pri návrate niesol so sebou kamenné tabule s Desatorom.

Ten, kto sa zdržiava blízko Boha, vždy si od neho niečo dobré odnesie. Je to niečo, čo má trvácny charakter. Boh rád dáva dary, ktoré sú perspektívne, ktoré dávajú skutočnú nádej a hĺbku života. Často sme sa ocitli v živote v tesnej blízkosti zla. Možno o tom ani netušíme. Ak nás na to niekto upozorní, celí sa roztrasieme.

Mnohí z nás mali na sebe prístroj, ktorý 24 hodín meria tlak krvi. Volá sa holter. Na druhý deň ho odborník, kardiológ, vyhodnotí, ukáže na nejaký bod krivky a povie: „Pozrite, ako ste boli blízko infarktu!“ Večnosť nám určite odhalí, ako často sme sa vedome pohybovali blízko zla. Zlo nás priťahovalo. Blízkosť Boha sme odmietli, alebo sme sa od neho odvrátili.

V pôstnom čase chceme byť viac blízko Boha ako inokedy. Chceme byť viac pri Ježišovi trpiacom. Voláme to bdenie. Tak ako apoštoli, aj nás Pán pozýva k modlitbe, ktorá prináša pôžitok pre dušu a narúša hegemóniu zla. Boh raz bude vyhodnocovať náš duchovný holter – svedomie. Vtedy nám povie: „Pozri, akú milosť si dostal, mohol si byť blízko mňa, a odmietol si ma.“ Keď odmietame Boha, riskujeme, že sa dostaneme blízko zla.

 

Naším skutočným vodcom je Ježiš Kristus. V evanjeliu čítame, že uzdravil slepého od narodenia. Uzdravil ho telesne, ale aj duchovne, lebo mu dal zmysel života. Uzdravený mohol porovnať: život v slepote a život ako vidiaci. Odkedy poznáme Pána Ježiša, to isté vieme rozlíšiť aj my: život v slepote hriechu a život v ostrom videní Božej lásky. Práve tá nech je pre nás motivujúca a definitívna.

Prekonať obavy a strach

 

 

          V minulosti patril Jozef Lohyňa medzi najúspešnejších československých a slovenských športovcov. Vynikajúci zápasník – voľnoštýliar – získal nemalo úspechov na športovom poli. Keď končil svoju dlhoročnú úspešnú kariéru a vybojoval posledný zápas, vyzul si svoju športovú obuv a položil ju na žinenku. Tým naznačil, že svoju kariéru končí a začína novú etapu života.

         Náš slovenský biblista, prof. František Trstenský, uverejnil v Katolíckych novinách katechézu na tému: Stretnutia Ježiša so ženou Samaritánkou. (KN 10/2023, s. 14 – 15) Poukazuje na detail – na džbán, ktorý žena nechala pri studni. Nechala ho tam a išla zavolať ľudí. Zanechaný džbán je symbol zmeny, ktorá sa v jej živote odohrala. (Jn 4, 5 – 42) Stretla Ježiša, a ten jej sľúbil živú vodu. Prišla na to, že na živú vodu džbán potrebovať nebude. Preto zanechaný džbán pri studni zvýrazňuje myšlienku, podľa ktorej žena prekonala strach a obavy a začala novú kapitolu života.

         Zápasníkove tenisky na žinenke a ženin džbán pri studni znamenajú to, že sa niekto odhodlal žiť nový život. Božie slovo nás učí, ako sa máme zbaviť strachu a začať niečo nové.

1.) Strach z duchovnej výšky, ku ktorej nás povoláva Pán Ježiš.

Všimnime si troch apoštolov, ktorí sprevádzali Pána Ježiša na vysoký vrch do samoty. (Mt 17, 1 – 9) Svätopisec udáva, že sa naľakali Pánovej slávy, t. j. Pánovho premenenia. Pán Ježiš ich povzbudil tradičným spôsobom: „Nebojte sa!“

         Mnohí odmietajú nasledovať Pána Ježiša preto, lebo sa boja duchovnej výšky. Iní sa obávajú skôr toho, že Boh chce, aby zmenili svoj život a zanechali staré chodníky.

         Nedávno zomrel známy slovenský režisér, Juraj Jakubisko. V minulosti musel podstúpiť ťažkú operáciu, pri ktorej mu vymenili srdce. Dostal srdce od človeka, ktorý bol od neho mladší o 30 rokov. Toto omladnutie mu pomohlo na to, že sa dožil pekného veku, 84 rokov.

         Nový spôsob života s Kristom spôsobuje, že s mladým, tzn. hriechu zbaveným srdcom, získavame takú dlhovekosť, že vstúpime s istotou do večnosti. Pán Ježiš sa prihovára aj nám: „Nebojte sa ukázať svetu, že vo vás bije nové mladé srdce očistené pokáním.“

 

2.) Fenomén strachu sa prejavil u starozákonných Židov.

Stalo sa to vtedy, keď utekali z otroctva z Egypta. Faraón oľutoval, že ich prepustil a začal ich na ceste prenasledovať. Židia, keď zbadali presilu egyptského vojska, veľmi sa naľakali. Ich vodca, Mojžiš, sa zachoval správne, lebo ich povzbudil tradičným spôsobom: „Nebojte sa!“ Židia sa báli presily; báli sa, že sa početnému nepriateľovi nebudú môcť vyrovnať.

         Mnohí zmýšľame rovnako. Chceme sa vyrovnať synom sveta. Zbytočne trpíme akýmsi pocitom menejcennosti namiesto toho, aby sme sa snažili najprv vyrovnať svoj život podľa ducha evanjelia.

         Na parkovisku zastavilo auto. Otec učil svojho syna, ako má zaparkovať. Syn opatrne odbočil a usiloval sa zaparkovať presne medzi dve biele čiary. Nepodarilo sa mu to. Otec vystúpil, skontroloval situáciu a cez okienko zavolal synovi: „Ešte raz cúvni a vyrovnaj!“

         Väčšinou to treba robiť takto: Zacúvať znovu a znovu a život presne umiestniť do sféry evanjelia. Presne tak, ako automobil zaparkujeme medzi dve biele čiary.

         Vždy znovu a znovu sa nám treba vrátiť, tzn. spytovať si svedomie, vyhodnotiť jeho stav a pokúsiť sa vyrovnať svoj život podľa vzoru Ježiša Krista. Nemajme ambíciu porovnávať sa s presilou sveta. Tá sa prejavuje v dôvtipe, zručnosti, niekedy v podvodoch a dravosti pri dosahovaní svojich cieľov. Ježišovo a Mojžišovo pravidlo znie: "Neboj sa presily, nevyrovnávaj sa so svetom za každú cenu. Rozumnejšie je vždy vrátiť sa, zistiť to, čo chce odo mňa Boh a s týmto plánom sa vyrovnať vo svojom svedomí.“

3.)            Hneď po umučení Pána Ježiša sa usilovali niektoré ženy dostať sa k jeho hrobu a k jeho telu. (Mt 28, 5 – 6)

Prázdny hrob ich vystrašil, ale zjavil sa anjel a dodal im odvahy typickým spôsobom: „Vy sa nebojte!“ Je to odkaz aj pre nás. Neľakajme sa, ak nenájdeme Pána tam, kde by podľa nás mal byť, alebo by mal byť výraznejší a hmatateľnejší. Pravda je však taká, že my by sme mali byť výraznejší pri objavovaní Boha v prostredí svojho života.

         Pred nedávnom vystupoval v televízii človek, ktorý navštevoval niektoré reštaurácie a skúmal kvalitu ich služieb. Ako prvé, o čo sa zaujímal, bola dostupnosť zariadenia pre verejnosť. Nie raz konštatoval: „Ste takí schovaní, že vás tu nikto nenájde. Zviditeľnite sa!

         Často vytýkame Bohu, že sa schováva, že ho ťažko nájsť. Podľa nás by sa mal objavovať centrálnejšie, tak, aby bol v dosahu, aby bol hneď poruke, keď ho budeme potrebovať. Problém je však inde. My sami nedostatočne očisťujeme svoj zrak i srdce. Keby sme to robili častejšie a dôkladnejšie, Boha by sme vnímali inak. Preto nás Božie slovo v pôstnom čase nabáda k tomu, aby sme sa očisťovali od nánosov sveta, od toho, čo nám vtláčajú do duše médiá s cieľom nevšímať si prítomnosť Boha a rezignovať naňho.

                  

         V ktorejsi rodine vždy na začiatku pôstu vyniesli z obývačky na chodbu televízor. Bol to vonkajší znak, že počas pôstu budú praktizovať askézu a že bude menej zábavy.

         Rozhodnime sa niečoho sa zrieknuť tak, že si tú vec, alebo činnosť, alebo jej symbol viditeľne umiestnime tak, aby nám udrela do očí. Nebojme sa nového života! Pôstna askéza nás môže oslobodiť, pretvoriť a posilniť tak, aby sme nanovo zažiarili ako nositelia Ježišovej blahozvesti.

                                               

Najlepšie šaty

Pri vykonávaní kňazskej služby sa stretávam aj s ľuďmi, ktorí sa pripravujú na večnosť. Najmä na dedinách bolo zvykom, že v skrini uchovávali batôžtek šiat, ktoré boli určené do truhly. Všetci z rodiny vedeli, že keď babka zomrie, tieto šaty jej majú obliecť. A starší ľudia hovorievali:to sú moje najlepšie šaty. Nechceli ležať v truhle v starom oblečení, považovali to za nedôstojné. Dnes by sme konštatovali:a nie je to jedno, aj tak všetko časom spráchnivie. ...Starí ľudia však chceli ukázať niečo iné. Ako predstúpiš pred Najvyššieho sudcu ? Nové šaty sú symbolo nového života. Nové šaty pripomínajú o.i. aj pripravenosť vnútra človeka na stretnutie s Pánom života a smrti. 

    V evanjeliu práve táto myšlienka zaznieva /Lk 15, 11-32/.   Márnotratný syn sa vrátil domov a otec vyhlásil:" Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho!" Ako keby nebolo jedno, čo má na sebe, hlavne, že je doma. Otec by s takou myšlienkou nesúhlasil. Povedal by, že do domu vstúpil nový, obnovený človek. A ako taký, nemôže mať na sebe starý odev hriešnika, ale potrebuje nový šat kajúcnika. Odev odzrkadľoval vnútro človeka. Akými štádiami života prešiel otcov mladší syn, kým sa dopracoval k návratu?

    1.,Odvážil sa vstúpiť na cestu samostatnosti. Očividne nebol na ňu pripravený. Svoju situáciu nezvládol. Prečo? Pretrhol väzby s minulosťou, s tradíciou, s domom svojho otca, v ktorom sa mu dostalo najviac dobrodení. Nemôže na ceste samostatnosti uspieť človek, ktorý zabudne na zdroj dobra. Naopak, na hodnote získava život človeka, ktorý si ten zdroj uchováva v duši a nezabúda. Ak sme si vedomí toho, že Boh je pre nás zdrojom najväčších darov, tak komunikácia s ním nás pripraví na budúce veci, ktoré sú pre nás pripravené na prahu večnosti. Nemôžeme len tak ľahko zabudnúť na prostredie  nebeského Otca, lebo ono pre nás znamená zázemie, ochranu a istotu v rôznych životných zápasoch. Celkom samostatnými sa stávame vtedy, keď svoj život postavíme na hodnotách Ježišovho evanjelia.

    2.,Po istom čase márnotratný syn vstúpil do seba. Precitol a zistil v akej chúlostivej situácii sa nachádza. Vstúpiť do seba neznamená iba vyhodnotiť situáciu, ale najmä znamená zrodenie myšlienky na reparát, na návrat, na očistu...Ide o myšlienku pokánia a zmeny života. Svätý Otec František vo svojom posolstve k pôstnemu obdobiu 2023 hovorí, že pôstna askéza predpokladá odstránenie prekážok na ceste ku Kristovi. Predstavme si cestu autom. Kým je cesta plynulá, všetko je v poriadku. No po čase sa vytvorí kolóna. Pýtame sa, čo sa deje. Dostávame odpoveď, že na ceste sa objavila prekážka a niekto pracuje na jej odstraňovaní. Sme radi, ak nám niekto uvoľní cestu tým, že odstráni prekážku. Ale niekedy musíme vystúpiť my sami a tak prekážku odstrániť. Ak sme v živote často odstraňovali  prekážky na ceste k Bohu iným, ale aj sebe, máme právo zaklopať na pomyselné dvere do Božieho kráľovstva. Odstraňovanie prekážok na ceste k Bohu je výrazom duchovnej zrelosti človeka, ktorý splnil  kritéria prijatia do Božieho príbytku.

    3.,Márnotratný syn vstúpil znova do otcovho príbytku. Síce s malou dušičkou, ale s vedomím, že jeho zmýšľanie spĺňa kritéria pre návrat. Chcel sa vrátiť potichu, bez ovácii. To otec urobil z jeho návratu udalosť, ktorá naplnila celý dom a možno aj prekročila jeho hranice. Keď sa vrátiš k Bohu  a robíš to vždy znova a znova, Boh z toho urobí slávnosť, lebo " v nebi je veľká radosť z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie..." /Lk 15,7/. Občas sa domov vracajú dobrodruhovia, cestovatelia, výskumníci, vedci atď. Nevracajú sa s prázdnymi rukami. Prinášajú okrem radosti aj nové poznatky, skúsenosti a zážitky. A tak je to správne. Keď sa objavuje v ľudskom spoločenstve veriaci človek, prináša o.i.  prax Božej lásky, ktorá odpúšťa, ktorá sa obetuje do krajnosti a ktorá udržiava človeku v správnom kurze v Kristovi. Kiežby sme v živote stretávali viac takýchto ľudí, ktorí zanechajú stopu smerovania k Bohu. Táto pravda je nad všetky výskumy či poznatky. Nasledovanie Kristovej lásky  cez všetky úskalia je svedectvom o tom, že Boží dom je stále aktuálny a otvorený. Tak ako otec márnotratného syna už zďaleka zazrel skrúšený návrat svojho potomka, tak nebeský Otec víta každého, pre koho je jeho dom pokladnicou trvalých hodnôt. 

Zaistiť si miesto pri Bohu

Počas života navštívime rôzne podujatia. Zúčastňujeme sa ich najmä ako diváci, ktorí zaujmú miesta na sedenie. Pri návšteve niektorých si môžeme vybrať miesto podľa ľubovôle. Tam, kde je ešte voľné miesto alebo tam, kde sa nám to vidí ako najvýhodnejšie. Pri návšteve iných podujatí si nemôžeme sadnúť podľa ľubovôle, ale organizátor nám určí konkrétne miesto, ktoré máme zaujať. 

    K Ježišovi pristúpila matka Zebedejovcov /Jakuba a Jána/ a vyslovila požiadavku/Mt 20, 17-28/. Chcela, aby jej synovia zaujali v Božom kráľovstve konkrétne miesta. A to nie hocikde, ale čo najbližšie pri Ježišovi-jeden po pravici a druhý po ľavici. Je isté, že presnú predstavu o tom, ako to bude vo večnosti vyzerať, nemala. Ale svojich synov chcela čo najvýhodnejšie umiestniť. A najdôveryhodnejšie, najistejšie a najbezpečnejšie miesto našla v tesnej Ježišovej blízkosti. Veriaci človek túži po takom mieste, keď sa mu  pozemská púť skončí. Nevie to bližšie špecifikovať, ale chce byť pri Pánovi. Je isté, že tieto ambície večnosti treba realizovať počas pozemského života. Akým spôspbom?

    1.,Stretnutie tejto matky s Pánom Ježišom nebolo dielom náhody. Ona mala Ježiša z Nazareta napozorovaného. Počúvala jeho reči, vnímala jeho reakcie a videla činy. Keď všetky svoje poznatky o ňom vyhodnotila, prišla k myšlienke, že Ježiš je budúcnosť celej jej rodiny. 

    V bežnej komunikácii hovorievame, že niečo je "hudbou budúcnosti". Túžime po nejakom dobre, ale vieme, že to ešte potrvá, kým ho dosiahneme. Nebude to hneď, ale až niekedy v budúcnosti. Ježiš je pre nás hudbou budúcnosti, čo sa týka večnosti, ale môže byť hudbou prítomnosti, čo sa týka nasledovania. Stačí, ak sa budeme oboznamovať s posolstvom, ktoré prechováva evanjelium, aby sme pokročili. Snažme sa zahĺbiť do jeho myšlienok už teraz. Spojme svoj život s jeho už počas života na zemi. Ježiš ako hudba prítomnosti sa raz stane takou hudbou budúcnosti, ktorá naplní našu dušu po okraj.

    2.,Matka Zebedejovcov tým, že si dovolila vysloviť takúto požiadavku, vyvolala u ostatných apoštolov nevôľu. Evanjelium nám pripomína, že sa "namrzeli" na celú rodinu Zebedejovcov. 

    Nie je to novinka o ktorej by sme nevedeli. Ak si niekto vytvorí priamu cestu ku Kristovi, svet ho odsúdi alebo zareaguje prinajmenšom podráždene. Svet nemá rád tých, ktorí si zvolia ako životný program nasledovanie Ježiša. A dáva to patrične na javo. Niekedy až násilným, agresívnym spôsobom. Ten, kto ustojí podráždenie sveta pre vieru, ten si zaslúži voľnú cestu do Božieho kráľovstva. Eucharistia nám dáva potrebnú silu, aby sme sa nenechali zlomiť touto nevôľou sveta. Svet nemá k dispozícii alternatívu mimo Krista. Zvoliť si Krista, znamená zvoliť si večnosť.

    3.,Počínanie matky Zebedejovcov vyvolalo diskusiu, ktorú rezolútne ukončil sám Ježiš. Stanovuje definitívne pravidlo, podľa ktorého, každý, kto chce byť prvý, nech slúži. Ježišov záver musel byť pre všetkých prekvapivý. Na jednej strane trocha uhasil sebavedomie Zebedejovcov, ale na druhej strane povzbudil ostatných apoštolov, aby svoju situáciu nepovažovali za stratenú. Kto chce byť prvý, nech slúži. Toto prvenstvo tu na zemi nebýva honorované, ani veľmi populárne. Je však nesmierne dôležité. Ten, kto chce mať takúto ambíciu, musí neustále sledovať Ježišov príklad. Ten o sebe hovorí, že neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť,ba dokonca, aj položiť život za všetkých.  Takéto prvenstvo si vyžaduje zmenu zmýšľania. A vôbec, celé nasledovanie Krista, predpokladá zmenu postoja k životu. 

    Pri návšteve napr. kultúrneho podujatia nás  usadia kdesi v hľadisku. My na cca hodinu+ môžeme povedať, že tu je naše miesto. Podujatie raz skončí a my o to miesto prídeme. Prevezme ho zas niekto iný a to pri inej príležitosti. Trvalé miesto nám ukáže sám Pán. Keď nás prijme medzi svojich verných, už sa nebudeme musieť o miesto obávať. Je ho tam dosť. Už tu na zemi sa rozhodnime zabojovať o miesto po Pánovom boku. Nebudeme ľutovať, keď táto cesta vyústi do Božieho kráľovstva.

Premenenie Pána-premenenie človeka

 

         Pohľad na evanjelium 2. pôstnej nedele nám hovorí, že v centre pozornosti je Ježišovo premenenie. V tejto súvislosti sa môžeme zaoberať myšlienkou nášho osobného premenenia, ktoré nastane v okamihu prechodu zo smrti do života. Pán Ježiš kladie na nás určité nároky ako na kandidátov Božieho kráľovstva. Kým sa tak stane, musíme sa neustále premieňať na lepších a dokonalejších ľudí. Pán Ježiš to vyjadril slovami: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom...“ (Mt 7, 11 – 12) Hoci sme zlí, lebo sme hriešnici, máme mať ambíciu stávať sa lepšími, t. j. máme sa neustále premieňať. Ako sa o to máme pokúšať v pôstnom čase?

         Pomôžme si biblickým textom z Knihy Exodus (Ex 6, 29 – 7, 25). V texte sa píše o tom, ako dvaja velikáni izraelských dejín – Mojžiš a Áron, prichádzajú k faraónovi. Z Božieho poverenia ho žiadajú o to, aby ich prepustil na slobodu.

1.) Boh ich poslal aj napriek tomu, že Mojžiš sebakriticky priznal, že má „nemotorné ústa“.

Ide o zvláštny jav, ktorý sa tiahne dejinami spásy. Nemotorné ústa ohlasujú pravdy večného života. Už sv. Pavol píše do Korintu: „A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci.“ (1Kor 2, 3 – 4) Cirkev má podľa vzoru učiteľa národov nemotorné ústa stále. Najmä vtedy, keď to porovnávame s možnosťami tohto sveta. Svet má neobmedzené materiálne prostriedky, ktorými nešetrí, aby hlásal svoje pravdy. Svet má k dispozícii najmodernejšie výdobytky vedy, ktorými denne oslovuje svojich poslucháčov a divákov. Svet oslovuje a priberá k spolupráci najmocnejších tohto sveta. Naopak, Cirkev ťahá, čo sa týka týchto možností, za kratší koniec. Jej charakteristickým rysom zostávajú stále Mojžišove a Pavlove nemotorné ústa a to preto, lebo slabí a hriešni ľudia boli Bohom povolaní, aby ohlasovali veľké Božie skutky. Sme svedkami neuveriteľnej skutočnosti: nemotorné ústa Cirkvi dokážu ľudí privádzať k pokániu a na cestu, ktorá vedie do večnosti. Toto nemôže byť iné, iba Božie dielo. Boh mení nemotorné ústa ohlasovateľov na takú reč, ktorej rozumejú všetci ľudia dobrej vôle.

2.) Boh okrem toho, že nedal Mojžišovi dar veľkej výrečnosti, oslabil jeho úsilie aj tým, že musel byť konfrontovaný s faraónom.

Sv. písmo hovorí, že Boh faraónovi „zatvrdil srdce“. Na jednej strane Mojžišove nemotorné ústa a na druhej strane faraónovo tvrdé srdce – to nebola dobrá kombinácia na to, aby sa stala Božia vôľa. Stalo sa to, čo nikto nečakal. Boh obmäkčil faraónovo srdce do takej miery, že sám faraón sa stal nevedomky dôležitým nástrojom v rukách Božej prozreteľnosti.

         Pred časom istému človeku operovali srdce. Keď sa po niekoľkých týždňoch vrátil k plnohodnotnému životu, žartoval s priateľmi: „Nové srdce mi nedali. Ponechali mi to staré, len ho trocha zreparovali.“ Boh chce zmeniť každé tvrdé srdce, chce ho upraviť, chce, aby sa stalo citlivejším na Božie podnety a menej na výzvy svety. Chce, aby sme krotili svoje ambície dobývať svet, ale najprv aby sme sa učili dobýjať do centra Božej lásky. (Klopte, proste, hľadajte) Chce, aby sme viac zahoreli túžbou po Bohu ako po skutočnostiach, ktoré sú materiálne, a tak sú nestabilné. Svoje srdce premeníme aj my, a to na základe myšlienky na utrpenie Pána Ježiša. To, ako vieme, bolo korunované smrťou na kríži na Kalvárii. V priebehu života neberieme do úvahy jednotlivé aspekty Ježišovho utrpenia. Aspoň teraz, v pôstnom čase, mu venujeme adekvátnu pozornosť!

3.) Mojžiš a Áron predstúpili pred faraóna.

Ako znamenie pravdivosti hodil Áron svoju palicu na zem. Tá sa premenila na hada. To isté však dokázali aj egyptskí zaklínači, zrejme s pomocou diabla. Ale Áronov had prehltol všetky ostatné.

Svet Cirkvou opovrhuje, ale nevedomky chce robiť to, čo robí ona. Ak Cirkev hlása lepší život v Kristovi, tak svet hlása to isté, ale bez Krista. Vytvára zákony, ktoré majú pripraviť pre človeka lepší život. No nevie si rady s takými skutočnosťami, ako je utrpenie a životné sklamanie človeka. Bez Krista si s tým nedá rady nikto. Cirkev ohlasuje princíp, ktorý možno vysvetliť na istej katechetickej pomôcke. U nás, vo farskom kostole, je kríž, na ktorom sú nalepené papierové klince. Vedľa na zemi v nádobe sú umiestnené rôznofarebné papierové srdiečka. Deti majú možnosť urobiť nejaký dobrý skutok, odlepiť klinec z kríža a namiesto neho umiestniť srdiečko. V konečnej podobe nebude na kríži ani jeden klinec, iba pestrofarebné srdiečka. Zadanie znie: Nahraď klinec srdiečkom! Toto zadanie má aj čo povedať dospelým. Nahraď klinec, ktorým zraňuješ blížneho otvoreným srdcom plným dobra, obety a služby. Robíme tak podľa vzoru Ježišovho srdca, ktoré sa obetovalo za nás až do krajnosti. Toto znamenie premeny palice na hada svet nedokáže urobiť. Ježišova obeta sa nedá nahradiť nijakou alternatívou. Niet lepšieho života bez Krista. Ježišova obeta triumfuje nad všetkým. Ona pohlcuje všetko zlo tak, ako Áronov had pohltil tie ostatné, ktoré vytvorili egyptskí zaklínači.

        

         Keď rozprávame dôverne s niekým blízkym, spýtame sa ho: „Čo si o tom myslíš?“ Predostrieme mu nejakú situáciu a chceme, aby sa k nej vyjadril a ponúkol nám námet a myšlienku. V pôstnom období si chceme bližšie prisadnúť k Ježišovi a započúvať sa do jeho hlasu. Určite nájdeme myšlienku a podnet, na základe ktorých môžeme zmeniť svoj život. A to nie povrchne, ale so všetkou vážnosťou a s tým, že hoci sme konfrontovaní s faraónmi zla tohto sveta, nakoniec v nás zvíťazí Božie dobro. To dobro, ktoré v evanjeliu vyjadril hlas Boha Otca: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!“

Vhodný typ

Pred začiatkom futbalovej sezóny vystúpil tréner mužstva na tlačovej konferencii. Pred novinármi hovoril o ambíciách do novej sezóny. Dostal otázku, či už má kompletný káder. Odpovedal:"Stále hľadáme vhodné typy hráčov na jednotlivé posty". Pre isté úlohy v kolektívoch sú potrebné presné typy ľudí. Nemožno najať hocikoho z ulice .

   Ako je to s Božím kráľovstvom? Ide tu o počty alebo sú žiadúce presné typy kandidátov, ktorí zaujmú miesto v Ježišovej blízkosti? Určité odpovede nachádzame v Matúšovom evanjeliu /Mt 17, 1-9/. 

    1.,Evanjelium hovorí, že Ježiš vzal so sebou niektorých z apoštolského zboru/ Peter, Jakub a Ján/ a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Očividne nevedeli, čo ich čaká. Nepoznali program stretnutia na vysokom vrchu, ale dôverujúc svojmu Učiteľovi, kráčali za ním. 

    Dnes by sa mnohí ľudia ohradili s výčitkou, že nemajú k dispozícii presný program podujatia. Dnes patrí k základnej kultúre organizátora, aby rozposlal pozvaným program. Najlepšie je, keď v ňom budú presné tématické a časové údaje. Týka sa to podujatí spoločenských, kultúrnych, športových, ale aj náboženských. Ak také nie sú, považuje sa to za pochybenie.

    Ježiš nedáva nikomu presný program, ktorý má pripravený pre každého jednotlivca. On rád prekvapuje, vyvoláva úžas a niekedy aj ohromuje. Chce len jedno, aby sme mu dôverovali, lebo nás chce vyviesť vysoko. Evanjelium ani nemôže iné byť, len dostať človeka nad všetky malichernosti a priemernosti života. Človek, ktorý uveril a prijal evanjelium si nemôže dávať nízke a plytké ciele. A Ježiš aby nás tam dostal, použije rôzne prostriedky: kríž, chorobu, pády a akékoľvek pozemské nepohodlie, len aby zdvihol našu myseľ k vyšším métam. Chce, aby sme túžili po večnom spoločenstve s ním a so svätými. 

    2.,Evanjelium hovorí, že počas zjavenia sa Ježiš rozprával s elitami židovského národa:s Mojžišom a Eliášom. Išlo o ľudí, ktorí mu pripravovali cestu, ktorí o ňom hovorili, ktorí ho očakávali. Pre svoju vieru a odhadlanie museli znášať aj rôzne protivenstvá. Boh nezabúda na takých, ktorí mu pripravujú zázemie, aby mohol vstúpiť aj do iných ľudských srdc. Je možné viesť celý život taký spôsob života, z ktorého sa dá čítať, že Boh tróni na vrchole našich nádejí a očakávaní.

    V istej rodine sa stalo toto: rodičia museli niekam odcestovať a k deťom nominovali starých rodičov. Keď sa po niekoľkých hodinách vrátili, deti ich stále čakali. Len čo rodičia otvorili dvere, hneď im deti vpadli do náručia. A rodičia nešetrili odmenou. Nik tak nevie čakať ako dieťa, nik tak nežije v očakávaní, ako to dokážu naše ratolesti. 

    Nik tak nedokáže očakávať Boha, ako to dokážu Božie deti, ktoré už okúsili od neho mnohé dobrodenia. Treba sa učiť čakať tak, aby sme neprepásli čas jeho navštívenia. Lebo Boh nás navštevuje a hlási sa o prijatie stále. Čakajúci s horlivou láskou neprídu o možnosť večnej komunikácie s Pánom. Nezabúdajme na žalmistu, ktorý túto situáciu majstrovsky vystihol slovami:"Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil."  /Ž 40, 2/. Tak, ako sa sklonil k Mojžišovi a Eliášovi, tak sa skloní ku každému, kto vytrvá a zachová si neochvejnú vieru.

    3.,Typologicky do Božieho kráľovstva patria aj tí, ktorí svedčia o tom, že svoju vieru v Boha neoľutovali. V dnešnej sú takéto správy mimoriadne dôležité. Vždy, keď ľudia vyprevádzajú svojich blízkych na cesty, povedia im:aspoň nám pošlite správu, že všetko je v poriadku...A následne prídu textové správy: je nám tu dobre, cítime sa fajn, je o nás dobre postarané atď. 

    Traja apoštoli nám zo stretnutia s Ježišom takúto správu poslali. Oslovili síce svojho Majstra:"Pane, dobre je nám tu", ale ich odkaz doputoval až k nám. A znie presvedčivo. Prinajmenšom svedčí o tom, že toto dobrodružstvo s Ježišom nikdy neoľutovali. Neľutovali, že išli s ním, hoci nevedeli, čo ich čaká. 

    Boh chce, aby sme sa dopracovali k takémuto presvedčeniu svojej viery. Aj keď ešte nie sme vo večnosti, no už teraz dokážeme povedať, že Boh nás nesklamal. Aj keď nám dáva občas okúsiť trpkú príchuť kalicha jeho utrpenia, vždy to má zvláštny význam pre našu spásu. Nielen z večnosti, ale už aj tu na zemi môžeme vydať presvedčivé svedectvo svojej viery:"Dobre je nám tu". Nikto nám nedá toľko dobra ako sám Ježiš, ktorý je vrcholným Darom, po ktorom hodno túžiť. 

    V dnešnej dobe je veľmi rozšírené slovo diskriminácia. Znamená toľko, že niekto nemá prístup k nejakým dobrám, ktoré svet ponúka. V ľudskom spoločenstve, sa žiaľ, takéto veci stávajú. Pre potreby Božieho kráľovstva nie je diskriminovaný nikto. Sme stvorení na obraz Boží a teda typologicky jeho podmienkam vyhovujeme. Už tu na zemi máme mať ambíciu patriť Bohu. Do jeho rúk zverujeme svojich zosnulých, ale aj svoje životy na zemi, lebo on má pre každého z nás pripravenú horu premenenia.