Kontroverzný Učiteľ

 O niektorých ľuďoch sa hovorí, že sú kontroverzní. Prejavujú sa nevypočítateľným spôsobom. Nekonajú vždy podľa rovnakých zásad. Sú situácie, kedy ich chválime, ale inokedy sme  z ich reakcií sklamaní, prinajmenšom prekvapení.  Očami bežného Žida bol Ježiš aj kontroverzný. Evanjelista píše, že v Jeruzaleme pri rybníku Betsata uzdravil muža, ktorý bol chorý tridsaťosem rokov. No vzápätí mu rozkázal:"Vstaň, vezmi si lôžko a choď!"/Jn 5,1-16/. Toto urobiť znamenalo porušiť židovský Zákon. Učiteľ chcel zdôrazniť, že on je aj nad Zákonom. Pre členov vyvoleného národa to muselo byť veľmi ťažké. Zákon mali v krvi, aj keď mnohí cítili, že niektoré zákonitosti sú kontraproduktívne a nemajú nijaký zmysel. Ale takto verejne odstúpiť od Zákona, to si žiadalo veľkú odvahu!. Aj samotní apoštoli ju hľadali veľmi opatrne...Ježiš chce od nás ešte viac. Židovský zákon sme síce nemuseli nikdy dodržiavať, ale chce, aby sme zanechali hriech. To vôbec nie je jednoduché, lebo mnohí majú zaužívané  hriešne praktiky, ktorými sa  dlho riadili. A Pán žiada, aby ich zanechali. To si žiada veľkú odvahu, najmä v dnešnom svete. Uzdravený z evanjelia počul z úst Ježiša výzvu, aby zobral svoje lôžko a vykročil. Nám nariaďuje, aby sme "zobrali" svoj hriešny model života a vykročili v ústrety slobode, ktorú nám on sám vydobyl na kríži.

REŠTART

 

         Z času na čas sa objaví na zariadení, ktoré používame, takáto výzva: „Vaše zariadenie potrebuje reštart.“ V súvislosti s istým športovcom som zachytil o ňom takúto informáciu: „Snaží sa o reštart svojej kariéry.“ Znamená to, že už  kedysi v minulosti kariéru začal, ale prišlo zranenie a on ju musel prerušiť. Na istý čas sa kariéry musel vzdať. Po uzdravení začína znovu. Ide o reštart, o opakovaný začiatok.

         Márnotratný syn, o ktorom počúvame v evanjeliu, sa snaží o reštart svojho života. V istej etape života zlyhal, premárnil majetok a zostal na ulici. Neskoršie sa však pozviechal, vrátil sa domov a chcel začať ako nádenník. (Lk 15, 1 – 32) Chcel absolvovať reštart,
aby znovu získal úctu a rešpekt všetkých, ktorí ho doteraz poznali.
Čo si musel uvedomiť pri svojom reštarte?

1.) Bol pripravený odísť, ale nie prežiť.

Mnohí opúšťajú Boha, Cirkev, nejaké spoločenstvo či morálne hodnoty, ale nenájdu alternatívu. Nedokážu duchovne prežiť.

         Veľký čínsky múr na severe krajiny mal chrániť obyvateľov
pred nájazdmi Mongolov. Aj odstupom času táto unikátna stavba láka vedcov.  Tí zistili, že malta, ktorá bola použitá, zostala prekvapivo pevná a neporušená. Keď skúmali túto záhadu, zistili, že do malty bola vmiešaná lepkavá ryža. Tým si udržala pevnosť a nič nestratila
zo svojej kvality.

         Tí, ktorí odchádzajú alebo niečo opúšťajú, prežijú len vtedy,
keď budú prijímať sviatosti. Ich život vtedy nestratí kvalitu,
lebo sviatosti Cirkvi predstavujú taký materiál, ktorý pretrvá do konca čias. Prijatie sviatostí je najlepšou cestou zachovať si vitalitu a pevnosť viery.

 2.) Márnotratný syn bol bohatý, len o tom nevedel a nedokázal si tento stav vážiť.

Po stránke materiálnej mu nechýbalo nič. Požíval úctu sluhov a priazeň otca. Bol bohatý materiálne, ale nechýbal mu ani blahobyt ľudskosti a dobrých vzťahov. Jeho život predstavoval takmer ideálnu rovnováhu. Prišlo však volanie sveta, ktorý ho o túto rovnováhu okradol. Vôbec nie je zlé, ak niekto objavuje svet, len si treba zachovať v sebe rovnováhu hodnôt.

         Nedávno sa objavila v médiách správa, že v krvi človeka sa našli miničiastočky plastov. Žijeme v dobe plastov. Tie nás obklopujú a nachádzajú sa vo vesmíre, na dne oceánov a najnovšie aj v krvi človeka.

Človek si zachová rovnováhu vtedy, ak bude „mať v krvi“ spoločenstvo s Kristom, o ktoré sa bude stále starať. Priateľstvo s Ježišom Kristom zabezpečí stabilitu dokonca aj vtedy, keď sa rozhodneme prijímať svet v takej miere, aby nám nebol na škodu,
ale na prospech.

3.) Márnotratný syn stratil na istý čas ľudskú dôstojnosť (pásol svine), ale nie spomienky na stabilitu domova.

Tie boli v ňom silno prítomné, preto ho aj motivovali k návratu domov. Preto bol aj schopný zanechať hazard a vrátiť sa k istotám. V duši mu zostalo niečo hlboké, čo si predtým roky užíval,
ale neuvedomoval si to: obraz a atmosféru domova.

         Je všeobecne známy portrét kráľa Henricha VIII. Namaľoval ho Hans Holbein. Najprv ho namaľoval takého, aký bol v skutočnosti,
t. j. už v tom čase chorého a neduživého. Portrét vystihoval jeho aktuálnu podobu. Kráľovi sa však nepáčil. Nariadil umelcovi,
aby namaľoval obraz iný, a tak ho Holbein namaľoval opäť – tentokrát v sebavedomom, pyšnom, až arogantnom postoji. Keď kráľ portrét uvidel, bol spokojný. Povedal: „Chcem, aby si ma ľudia takto zapamätali.“

         Niektorí ľudia nosia v sebe obraz chorého života z minulosti. Také bolo ich zázemie, výchova a atmosféra, ktorou si prešli. S pomocou Božou môžu zosilnieť, môžu prekonať neduživosť minulosti a nadobudnúť odvážny, až sebavedomý postoj duše.

Práve takýto obraz premenenia človeka môže mnohým pomôcť, aby sa vrátili na správnu cestu, aby znovu nadobudli plnohodnotnú dôstojnosť, a to na základe ľútosti a pokánia. Sme vďační, ak takíto ľudia vydávajú o svojom obrátení svedectvo a chcú, aby si ich takto najbližší zapamätali.

         Vždy, keď sa na niektorom elektronickom zariadení objaví výzva na reštart, pamätajme, že to môže byť pripomienka a odporúčanie pre naše obrátenie. Reštart prístroja absolvujeme hladko
a bez problémov. Reštart v živote nie je taký jednoduchý a pohodlný. Bez obety, pokory, trpezlivosti sa nám to nepodarí. Boh nám práve v pôstnom čase poskytuje svoje milosti, aby sme toto dielo, nielen začali, ale ho aj úspešne dokončili. Márnotratný syn z evanjelia sa stáva naším patrónom v tomto úsilí, aby sme videli Otcovu otvorenú náruč a dary, ktorými nás víta na prahu svojho kráľovstva.

Stretnutie na vysokej úrovni

 

         Politicko-spoločenská terminológia obsahuje titul „stretnutie na najvyššej úrovni“. Ide o stretnutie najvyšších spoločenských a politických činiteľov, ktorí rokujú o dôležitých veciach. Ide o stretnutie ľudí, ktorí majú najvyššie kompetencie, ktorí môžu hýbať politikou na území krajiny alebo aj celého sveta. V prenesenom slova zmysle – aj my, obyčajní ľudia, zažívame stretnutia na najvyššej úrovni. Týka sa to napr. stretnutia rodiny alebo stretnutí, ktoré výrazne ovplyvnili náš osobný alebo rodinný život.

         Pre nás, veriacich, sa táto problematika dotýka stretnutia s Bohom. Nejde o stretnutia tzv. náhodné, ale také, ktoré zakladajú trvalý vzťah medzi človekom a Bohom. Niečo podobné zažil starozákonný židovský vodca Mojžiš. (Ex 3, 1 – 8, 13 – 16) Išlo o stretnutie, na ktoré Mojžiš a Izraeliti len tak ľahko nezabudli. Ako prebiehalo, o tom hovorí starozákonný text.

 

1.)  Mojžiš videl horiaci ker, ktorý však nezháral. Vedený ľudskou

zvedavosťou pristúpil bližšie, aby ho preskúmal.

 

         Boh vie, aký spôsob má zvoliť, aby človeka zaujal. Vie upútať jeho pozornosť. Môže použiť taký prístup, ktorý je nad ľudský pochop. Mnohí ľudia sa tvária alebo žijú tak, že ich Boh neupútal. Nemusí to byť pravda. Možnože aj oni mali pred svojím zrakom ker, ktorý nie a nie zhorieť, len nemajú odvahu si to priznať.

         Sv. Ignác z Loyoly raz kázal v ktoromsi mestskom kostole. Ľudia po jeho kázni vychádzali z kostola smutní a zadumaní. Posmievači, ktorí stáli vonku, na nich kričali: „Videli ste obludu, že ste takí zamračení a znepokojení?“ Zo zvedavosti do kostola vošiel istý známy lekár. Keď po čase vyšiel von, povedal: „Áno, aj ja som tam uvidel obludu. Bola to obluda mojej hriešnej duše.“

         Nezáleží na tom, či je to zvedavosť alebo racionálne uvažovanie či niečo emotívne, čo ovládne a pohne človeka  k Bohu. Dôležitejšie je, aby sme na Božie volanie primerane zareagovali. Je veľa vecí, ktoré nami otrasú, resp. prinútia zastaviť sa a uvažovať, či ideme tou správnou cestou, či nepotrebujeme urobiť dôkladnejšiu revíziu vo svojej duši.

 

2.)  Mojžiš dostal od Boha pokyn, aby si vyzul sandále. Dozvedel sa, že

zem na vrchu Horeb je zem svätá.

 

Keď chceme predstúpiť pred Boha, musíme striasť zo seba prach tohto sveta, inak by sme neboli schopní plnohodnotne počúvať Božie slovo. V takomto stave, keď „sme zaprášení svetom“, nemôžeme predstúpiť pred Pána.

         Istí ľudia priviezli do nemocnice chorého príbuzného. Potom, čo urobili prvé vyšetrenia, lekári konštatovali: „V takomto stave nemôže ísť domov.“

V pôstnom čase si máme dať urobiť vyšetrenia duše a skúmať, či sme v stave prísť k Bohu bez náznaku oľutovania svojich previnení, či sme schopní sebakriticky povedať: „Môj stav je vážny, musím sa postarať o svoju dušu, a tak byť pripravený ísť domov, ak ma Pán života a smrti zavolá.“

Je pôstne obdobie. Postarajme sa dôkladne o svoju dušu a dožičme jej to, čo najviac potrebuje – dôkladnú očistu a znovunastavenie na Boha.

 

3.)             Boh povedal Mojžišovi, aby šiel k Pánovmu ľudu a povedal im: „Boh vašich otcov Abraháma, Izáka a Jakuba ma poslal k vám.“

 

Mojžiš pásol ovce, bol pastier. Má teda právo predstúpiť pred ľud a povedať: „Poslal ma k vám Boh.“? Uveria ľudia obyčajnému pastierovi. On je ale predobrazom Ježiša, ktorý hovorí: „Ja som pastier oviec...ja som Dobrý Pastier.“ Uverili mu a spoznali v ňom Najvyššieho Pastiera?

Duchovní pastieri od čias Pána Ježiša to nemali nikdy jednoduché. Mali ísť medzi ľudí a povedať im, že ich posiela Boh! Boh stále posiela svoj odkaz cez pastierov, lebo dostali do vienka schopnosť postarať sa o duchovný pokrm. Ten je životne dôležitý pre spásu. Ak neprijmeme duchovných pastierov s takýmto poslaním, svet sa stane „bezbožným“. Alebo ako hovorí Písmo: „Zem bola pustá a prázdna.“ Ona môže zarodiť len vtedy, ak budú vytvorené podmienky pre pastviny Božieho slova. Bez pastierov, ktorých poslal Boh, by boli naše duše pusté a prázdne.

 

         Pôstne obdobie sa môže stať pre veriaceho človeka stretnutím na najvyššej úrovni. Božie slovo je vtedy výraznejšie, počuteľnejšie a milostivejšie. Nič viac si nemôžeme priať. Máme očistiť atmosféru duše, aby sme svoj život k týmto tajomstvám priblížili. Boh nám na tejto úrovni znovu ukáže cestu spásy a povzbudí nás, aby horiaci a pritom nezhárajúci ker Božej milosti bol pre nás dostatočne uspôsobený tak, aby sme v ňom spoznali Krista, ktorý nás miluje.

        

Jozef

 Mnohí vieme, kto to bola lady Diana, princezná z Walesu. Bola prvou manželkou princa Charlesa a členkou britskej kráľovskej rodiny. Ich manželstvo sa skončilo neúspechom a navyše samotná princezná tragicky zahynula 31.augusta 1997. Nie je jednoduché zaradiť sa do kráľovskej rodiny. Neustále dodržiavanie protokolu, málo miesta pre súkromie a slobodu, to nie je pre každého. Prijať poctu a patriť medzi vyvolených, to znamená prijať aj všetky konzekvencie, ktoré z toho vyplývajú. 

    Jozef bol oboznámený s Božím plánom. Správa sa týkala narodenia Mesiáša. A on mal do týchto plánov patriť tiež. Jeho manželka Mária počala z Ducha Svätého. Mal sa z nej narodiť Mesiáš. Jozef, akoby na chvíľu zaváhal, no dostal impulz zhora"...neboj sa prijať Máriu, svoju manželku" /Mt 1,18-21/. Jozef sa dozvedá, že dostal pozvanie patriť do kráľovskej rodiny, že Boží plán spásy počíta aj s ním. On ho prijíma aj so všetkými konzekvenciami. Jeho život už viac nebude mať výlučne súkromný charakter, ale podriadi sa Božiemu protokolu. Čím si teda Jozef prešiel?

    1.,Jozef bol tesár. Je isté, že mnohým ľuďom sa ako remeselník, postaral o strechu nad hlavou. Keď pre Máriu nadišiel čas pôrodu, nenašlo sa pre nich miesta, okrem studenej maštale /Lk 2,7/.  Toľkým ľuďom sa tento svätý remeselník postaral o strechu nad hlavou, a keď to potrebovala jeho rodina, ostal zabudnutý. Už to tak býva. Hovorí sa:za dobrotu na žobrotu. Rozmýšľajme o tom, koľko ľudí nám v živote preukázalo rôzne dobrodenia? Pamätáme na nich? Koľkí nás, obrazne povedané, postavili na nohy? Materiálne, ľudsky, duchovne...

    Niektorí jednotlivci, rodiny, spoločenstvá, inštitúcie uchovávajú vo vitrínach rôzne medaily a ceny. Chcú dať vedieť všetkým, že boli úspešní. Ak sme boli úspešní my, tak vďaka Bohu, ktorý nám poslal konkrétnych ľudí na pomoc. Vo vitríne našej modlitby by im mali patriť tie najdôležitejšie miesta. Možno až na dennej báze. Tak, ako Jozef, aj oni nám znova postavili dom t.j.zastrešili nám príbytok mnohými dobrodeniami. 

    2.,Jozef bol človek, ktorý vyhovel vrchnosti a išiel dať sa zapísať so svojou manželkou Máriou, lebo bolo nariadené sčítanie ľudu /Lk 2,1-5/. Neskôr bol vystavený nemilej situácii, lebo  práve vrchnosť, reprezentovaná Herodesom ho poslala nepriamo do vyhnanstva v Egypte /Mt 2,13/. Existujú vrchnosti, ktoré vyháňajú ľudí do vyhnanstva. Do vyhnanstva, preč od Boha a Cirkvi... Akákoľvek vrchnosť to má dnes veľmi ťažké. Videli sme to počas pandémie. Svetskej ba i cirkevnej vrchnosti sa ušlo veľa kritiky. No, najhoršia je tá vrchnosť, ktorá vovádza ľudí do vyhnanstva tak, že im predstavuje víziu budúcnosti bez Boha a jeho zásad. Každý človek predstavuje na svojom mieste nejakú vrchnosť. Neposielajme do morálneho vyhnanstva ľudí svojim zlým životným príkladom. 

    3.,Jozef má v rodokmeni medzi príbuznými veľké osobnosti /Mt 1,1-16/. Ale, keď prišlo na lámanie chleba a oni sa vracali domov z púte z Jeruzalema, malý Ježiš sa stratil. Hľadali ho medzi príbuznými, no nenašli /Lk 2, 44-5/. Je to smutné, keď ho hľadali medzi príbuznými a nenašli. Je to smutné, keď už medzi svojimi príbuznými nenájdeme takých, ktorí hľadajú Ježiša. Dnes je takých rodín veľa. Z ľudí sa vytráca ambícia hľadať Boha a udržať si ho. Našimi príbuznými vo viere sú všetci pokrstení. Nie každý z nich, kto "chodí do kostola" , hľadá Ježiša. Chodenie do kostola ešte nemusí znamenať, že má niekto zápal pre vieru. Pasívne chodenie do kostola t.j. návšteva bohoslužieb, ešte nemusí znamenať, že niekto túži Ježiša nasledovať. Mnohí po púti odchádzali z jeruzalemského chrámu bez Ježiša, koľkí odchádzajú z chrámu dnes a to bez Božej myšlienky v srdci? Bez toho, žeby ho prijali ako pokrm, ktorí dokáže formovať ich život. 

    Účasť na bohoslužbách máme chápať ako stretnutie jednej rodiny, ktorej hlavou je Kristus. Nestačí iba numericky patriť do tohto spoločenstva. Treba prijať aj konzekvencie, teda úlohu svedka viery, pre ktorého je Kristus stavebným bodom života. Ide o Boží protokol, ktorý dáva človekovi pravú slobodu v Kristovi. Majme ambíciu patriť do Božej rodiny tých, ktorí sa rozhodli zanechať hriech a žiť pre Kristovo kráľovstvo.  

. 

Bermudský trojuholník

 

Väčšine ľudskej populácie je známy pojem „Bermudský trojuholník“. Ide o reálnu oblasť, ktorá sa rozprestiera v Atlantickom oceáne a konkrétne medzi Bermudami, Portorikom a Floridou. Je to oblasť, v ktorej za zvláštnych okolností zmizli lode aj lietadlá. Mnohé z nich v počte niekoľkých stoviek sa nachádzajú na dne oceánu.

            Ktosi známy charakterizoval obdobie korony, času, keď sme strávili hodiny, dni a týždne iba doma slovami: „Môj život vytvoril "bermudský trojuholník". Pohyboval som sa medzi televíziou, chladničkou a posteľou. Išlo to až do takej miery, že som sa v tomto pomyselnom trojuholníku aj úplne stratil. Upustil som z mnohých zásad v mojom živote.“

            Božie slovo vytvára v pôstnom období pre nás akýsi rovnoramenný trojuholník, ktorý je protiváhou toho tzv. bermudského, čiže obývačkového. Skrze trojuholník nám Boh pomáha, aby sme sa nestrácali, ale naopak, aby sme našli pravé hodnoty, o ktoré by sme sa v živote mohli oprieť. Ktoré ramená tento trojuholník obsahuje?

1.) Prvé rameno

Podľa vzoru proroka Jonáša chceme vstúpiť do Ninive (Jon 3, 1 – 10) a podľa vzoru apoštolov – Petra, Jána a Jakuba – výjsť na Horu premenenia (Lk 9, 28 – 36)

           Prorok Jonáš aj traja učeníci boli vovedení do veľkého sveta, ktorý oni nepoznali. Bol to svet tajomný, pohlcujúci.

            Sú situácie, kedy sa necháme niečím pohltiť. Je to len preto, lebo sme zvyknutí všetko pohltať, čo zbadáme – vo vlastnom i v prenesenom slova zmysle.

            Pôstne obdobie nás vyzýva, aby sme nezhltli všetko, čo tento svet produkuje. Hrozí nám, že by nás pohltili jeho chápadlá, ktoré veľmi úspešne imitujú otvorenú a dobroprajnú náruč, v ktorej mnohí nachádzajú svoju duchovnú smrť. Pôst nám odporúča:

a)     nebáť sa sklopiť zrak, aby nelietal po prázdnych márnostiach tohto sveta;

b)    zahryznúť si do jazyka, t. j. dať si pôst jazyka, aby sme všetko nekomentovali a neviedli prázdne reči;

c)     dokázať si odtrhnúť od úst  - obetovať niečo na účet tých, ktorí sú chudobnejší a akútne potrebujú našu pomoc.

 2.) Druhé rameno

         Prorok Jonáš musel hovoriť, ba kričať v meste Ninive. Nestačilo iba mlčky prechádzať. Naopak, traja apoštoli po udalostiach na Hore premenenia by možno radšej hovorili, ale museli mlčať, ako hovorí záver evanjeliového textu. Takúto alebo podobnú situáciu poznáme všetci. Tak veľmi chceli to alebo ono, ale nemôžeme, alebo opačne. Niečo sa nám nechce, ale musíme to urobiť. Pán nás povzbudzuje, aby sme konali nie podľa nášho vnútorného rozpoloženia, ale podľa jeho vôle, lebo on to tak chce.

            V čase pôstu vložme do svojho duchovného programu prvok premáhania. Pokúšajme sa premáhať seba, a nie našich blížnych. Často to robíme opačne. Ako účinnú zložku svojho konania použime lásku.

         Ktosi nedávno citoval sv. Jána Pavla II. takto: „S láskou sa stávame nepremožiteľní.“ Z toho dôvodu môžeme priniesť Bohu ako obetu premáhanie seba, ale len s prvkom lásky. Naša snaha dosiahne ľahkosť a vnútornú silu.

 3.) Tretie rameno

Prítomnosť autorít

           Prorokovi Jonášovi uľahčil poslanie vládca mesta Ninive. Prečo? Lebo on so svojimi veľmožmi začali robiť pokánie ako prví. Poddaní ho nasledovali a tiež robili pokánie. Aj traja apoštoli na Hore premenenia zažili prekvapenie – prítomnosť dvoch autorít St. zákona – Mojžiša a Eliáša. Dokonalejšie spoločenstvo zažili už len v nebi.

            Keď si pri utrpení blížneho a pri jeho životných bôľoch, stávaš sa nepísanou autoritou. Robíš jeho údel ľahším a znesiteľnejším. Aj to môže byť súčasťou pôstnej disciplíny. Robia tak mnohí, napr. aktuálne – na hraniciach s Ukrajinou. Tam sú tí, ktorí konajú dobrovoľnícku službu. Zbavovanie sa ľahostajnosti voči zlu najmä v dnešnej dobe robí z ľudí autority. V súvislosti s vojnou na Ukrajine jeden vodca, čiže autorita, je s ľuďmi na barikádach a morálne ich povzbudzuje. Protivník sa iba schováva a slabošsky pripravuje o život stovky a tisícky ľudí. Keď sme s biednymi, tým získavame povesť autority, ktorá čerpá posilu z tej Ježišovej. On sám nám hovorí: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

 

            Pôstne obdobie nám pomáha, aby sme neprepadli na úplné dno ľudskej biedy; aby sme sa neocitli medzi vrakmi potopených plavidiel na dne Atlantického oceánu. Boží Syn sa za nás obetoval a podal pomocnú ruku. Jej účinky a milosti pocítime v každom úkone, ktorý náš život pozdvihne bližšie k Ježišovmu ideálu.                                                          

Zlatá stredná cesta a pevný bod

 Pri vzájomnej komunikácii sa dopúšťame dvoch extrémov. V prvom chceme blížneho skoro uhovoriť. Povieme:"Je toho toľko, čo ti chcem povedať!". A potom spustíme. Ide to z nás ako neovládateľná riava, ktorú nemôže nič zastaviť. Opačný extrém spočíva v tom, že sme nielen vecní/čo by nebolo zlé/, ale až nedôstojne úsporní a slová z nás treba doslova páčiť. Vtedy za naše ústa a jazyk viac hovorí tvár, oči, mimika, gestikulácia...Podobne je to aj v modlitbe. Niekedy chceme Boha akoby uhovoriť záplavou slov, inokedy len mlčíme, ranení rôznymi životnými situáciami. 

    Ježiš nám ponúka svoju modlitbu/Mt 6,7-15/. Voláme ju Modlitbou Pána. Je dostatočne obsiahla, ale nie na spôsob ľudských nekonečných hovorov, ak by som použil terminológiu z oblastí mobilných operátorov. Obsahuje všetky náležitosti, ktoré by modlitba mala mať. Je našou úlohou, aby sme ich primerane rozvinuli. No na druhej strane modliaceho sa neunavuje, lebo je výstižná a zasahuje všetky oblasti nášho života. Nachádza sa teda niekde "v strede". Nie je ani pridlhá, ani príliš krátka. Predstavuje "zlatú strednú cestu". Obsahovo je taká bohatá, že prináša  modliacemu sa pevný bod v živote. O toto nám ide v pôstnom období. Máme sa usilovať nájsť stred pri užívaní hmotných dobier. Aj modlitba dňa v liturgii nám toto odporúča, aby sme sa vyznačovali "striedmosťou", ktorou chceme pozdraviť umučenie nášho Pána. A nezabúdajme na pevné body v živote, ktoré majú byť protiváhou nášmu neistému a chaotickému duchovnému životu.

Púšť a jej zákonitosti

 Raz som bol svedkom rozhovoru, v rámci ktorého istý človek oznamoval druhému, že mení zamestnanie. Ten druhý najprv iba počúval, ale potom sa  spýtal:stojí ti to za to?, čo ti ponúkajú?, posunie ťa táto zmena niekam?, zmení to tvoju situáciu? 

    Evanjelium nám prináša správu o tom, že Pán Ježiš strávil na púšti 40 dní /Lk 4,1-13/. Je púšť taká dôležitá? Čo nám môže priniesť?, čo nám môže ponúknuť?, posunie nás niekam?.  Aj žalmista si kladie otázku:"Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?...A či on môže aj chlieb dať a svojmu ľudu mäso obstarať?" A vzápätí odpovedá kladne:"Rozkázal teda horným oblakom a otvoril brány nebies, a pršala im manna za pokrm  a dal im chlieb z neba"/Ž 78/. Teraz nemyslíme iba na púšť piesočnatú, ale najmä na spôsob života, ktorý sa nám odporúča v pôstnom čase. Myslíme na isté obmedzenia, ktoré si naordinujeme tak, aby sme ubrali z hojnosti materiálnych dobier a touto obetou sa spojili s obetou Kristovou. Takto štylizovaná púšť nás motivuje, aby sme urobili niektoré spásonosné kroky. O aké kroky ide?

    1.,V bežnej praxi života používame výraz-prvé kroky. Prvé kroky človeka sú nestabilné, ťarbavé, neisté. Preto mu musí pomáhať dospelý. Najprv mu drží obidve ruky, neskôr iba jednu a až potom ho nechá kráčať samostatne. 

    Nedávno sme si vypočuli v správach príbeh istej Slovenky, ktorá trpí sklerózou multiplex. Liečia ju v Moskve prostredníctvom kmeňových buniek. Keďže teraz prebieha na Ukrajine vojna, mala veľký problém sa kvôli liečbe do Moskvy dostať. Nakoniec sa jej to podarilo. Ba dokonca mala šťastie, že aj na ceste naspäť jej pomohli cudzí ľudia. Nemôže stáť na vlastných nohách, jej kroky sú neisté, musí sa niečoho pridržiavať. Cudzí ľudia sa jej ujali, pomohli jej nájsť nocľah a odprevadili ju na letisko. 

    Pôstnou disciplínou chceme prispieť k tomu, aby nám zosilneli "nohy". Paradoxne, tým, že si uberáme z pohodlia života, sa môžeme stať silnejšími. Viac vynikne duchovná sila. Možno že nájdeme takých ľudí, ktorí nám pomôžu pri neistých krokoch v praxi viery, alebo naopak, my pomôžeme niekomu, kto stráca stabilitu v čnosti a potrebuje oporu. Neistoty v dnešných časoch je veľa. Mnohým sa podlamujú nohy, ale nie preto, žeby fyzicky nevládali, ale kvôli absencii morálnych hodnôt v živote.

    2.,My, ľudia robíme niekedy postupné kroky. Toto realizovať znamená neponáhľať sa, neunáhliť sa a nevynechať nič podstatné. Vynechanie nejakého dôležitého prvku môže znamenať ohrozenie nášho úsilia. Svet zavádza postupné kroky pre dosiahnutie svojich cieľov. No často sa mu stáva, že ignoruje a zaznáva krok podstatný-vysporiadanie sa s hriechom. Nepočíta so svedomím, hoci mnohí sa oháňajú frázou: s najlepším vedomím a svedomím...Neznamená to, že si spytujú svedomie alebo vyjadrujú ľútosť nad svojimi zlyhaniami. Ide im iba o to, aby legitimizovali svoje, niekedy neúprimné, kroky na ceste za úspechom. Tí, ktorí si svoje skutky vyhodnocujú pred Bohom, nepôjdu bezhlavo za pochybnými cieľmi. Stávajú sa z nich duchovne bohatí a šťastní ľudia. Zbavovanie hriechu sa stáva pre nich prioritou a tak zachovávajú Bohom chcenú postupnosť takých krokov, ktoré vedú k spáse. Pôstne obdobie nás má motivovať k tomu, aby krok  vysporiadania sa s hriechom, bol trvalou súčasťou našich plánov a ambícií. 

    3.,Človek je rád, keď môže zachovávať istý systém. Robí systematické kroky. V každej činnosti si hľadá nejaký systém. Robí to preto, aby jeho činnosť bola plynulá, úspešná a aby mu spôsobovala radosť. Systém chceme objaviť aj v náboženských pravdách, ale aj v praxi evanjeliového zmýšľania a konania. Práve toto hľadáme najviac aj u Ježiša. Týka sa to najmä takých situácií, v ktorých nás Ježiš povoláva k vyšším métam dokonalosti. Jeden systém počínania Učiteľa z Nazareta vidíme na príklade povolania mýtnika Léviho/Lk 5, 27-32/.Keď ho Ježiš zavolal , on "hneď zanechal všetko". Najmä svoju hriešnu minulosť. Ježiš, keď niekoho povoláva, keď niekoho omilostí, odpustí mu hriešnu minulosť, už ju viac nepripomína. My, ľudia, máme s tým problémy. Dnes je môdou pripomínať minulosť, dokonca až s úmyslom zničiť všetky ciele a úsilia tohto človeka. Ľudia sa radi vŕtajú v minulosti inych. Vo svojej vlastnej, pomenej. Lévi urobil od radosti, že spoznal Ježiša, veľkolepú hostinu. Chýba nám radosť. Nahrádzame ju často bezuzdnosťou. Pravej radosti nie je veľa. Aj my, kresťania , prejavujeme málo radosti nad tým, že sme spoznali nášho Vykupiteľa, že vo viere v Mesiáša -Krista sa nám dostalo najväčšieho poznania, že bol to on, ktorý nás svojou smrťou na kríži zbavil jarma otroctva hriechu. Takáto radosť absentuje a ľudia ju nahrádzajú  bezuzdnosťou alebo sa utápajú vo fatálnom smútku, v ktorom niet ani štipky nádeje. Lévi bol človek, ktorý povýšil evanjelium nad všetky svoje doterajšie i budúce plány. Nezdráhal sa zrúcať to, z čoho tak výdatne profitoval, lebo si uvedomil, že musí stavať svoj život na úplne inom základe, ako doteraz. Máme odvahu urobiť také niečo aj my? Zbúrať staré a začať stavať nové...

    Čas pôstu je časom púšte. V duchu sa pre ňu rozhodnime. Rodí sa na nej  veľa zdravého ovocia. Žatva púšte býva bohatá. Náš pôstny krok nech je rázny a plný dôvery voči Ježišovi, ktorý "sa vrátil od Jordána plný Ducha Svätého". Tým istým Duchom môže naplniť aj nás a naše pôstne aktivity. 

Upustiť, či až opustiť?

 Predstavme si situáciu, podľa ktorej sa chcú viaceré strany/nielen politické/ na niečom dohodnúť. Málokedy sa stane, že sú všetky stopercentne spokojné. Každá musí v niečom upustiť zo svojich požiadaviek. Niekedy sa tento nazýva kompromis. Ale, miestami vzniká taká situácia, že je potrebné opustiť všetky východiská a nastaviť nové,t.j.začať od začiatku. Pod pojmom-upustiť rozumieme, čiastočne z niečoho zľaviť. A pod pojmom-opustiť rozumieme zanechať všetko. 

    Keď Pán Ježiš povolával učeníkov, chcel, aby sa vysporiadali s minulosťou. Nechcel, aby iba "upustili" od niečoho, ale aby "opustili" všetko. Sv. Peter to pochopil a zvolal:"Pozri/Pane/, my sme opustili všetko a išli sme za tebou"/Mk 10,28/. Kto chce Krista nasledovať, nestačí, ak od niečoho z minulosti upustí. Je vyzvaný, aby opustil, zanechal všetko a položil nové základy svojho života. Evanjelium požaduje nového človeka, a to na úlohu ohlasovateľa i do úlohy prijímateľa. S touto požiadavkou sa ťažko zmieroval bohatý mladík. Ježiš mu nečakane zdvihol latku náročnosti do takej miery, že sa mal zrieknuť celého majetku a tak ho nasledovať. Nemohol to rozdýchať, preto odišiel domov smutný/Mk 10,17-27/. Opustiť majetok bolo momentálne nad jeho sily. 

    Je tu opäť pôstne obdobie. Vieme, že musíme niečo so svojim životom robiť. Najprv ho máme podrobne preskúmať a potom hľadať východiská. Pritom zistíme, že od nejakých vecí musíme upustiť, aby sa v nás zlo príliš nevzmáhalo, ale situácia si bude vyžadovať, aby sme niektoré návyky, zlozvyky opustili. A to nielen v horizonte trvania veľkého pôstu, ale navždy. Zistíme, že bez tohto kroku nemôžeme napredovať. Predpokladáme, že takáto rozlúčka bude bolestná, ale po čase tento krok oceníme. Ježiš nám ho bohato vynahradí.