Posledná kvapka.

Počas koronakrízy sa objavila kampaň v súvislosti s nedostatkom krvi. Ľudia-darcovia sa spočiatku zľakli,no odborná verejnosť ich ubezpečovala,že urobia všetko preto,aby sa pri odbere nikto nenakazil. Aká dôležitá je ľudská krv! Kampaň išla tak ďaleko,že zvýrazňovala potrebu "každej kvapky",ktorá môže zachrániť ľudský život. Táto myšlienka,určite ušľachtilá,sa niesla zároveň s tajomstvom Ježišovej vykupiteľskej obety,v ktorej "každá kvapka Ježišovej krvi,vyliatej na kríži",má nekonečnú cenu.1, V reštaurácii pri stole sedel starší manželský pár. Prišli slávnostne oblečení. Zrejme mali nejaké výročie. Čašníčka priniesla polievku. Pani,veľmi decentne načerpala sebe i manželovi. Začali jesť. Pani sa znepokojene pozrela na muža. Povedala:"Oci,prosím ťa,dávaj si pozor,ako chlípeš. Máš na sebe novú bielu košeľu". Pán niečo zamrmlal popod nos,niečo v tom zmysle,že neje prvýkrát v živote polievku. Pani táto odpoveď neuspokojila. Pokračovala:"Ocko,nedáš si predsa len pod bradu utierku?". Muž dôraznejšie oponoval:"Ale,mamka,veď už jej mám len za lyžicu.." A vtedy sa to stalo! Posledná kvapka polievky,pochádzajúca z posledne lyžice na tanieri,sa nebezpečne otočila na hrane lyžice a pomalým,ťahavým spôsobom skončila na slávnostnej bielej košeli...Pani vyskočila zo stoličky a natiahla ruku,aby zastavila voľný pád polievkovej kvapky,no nestihla...Čo všetko môže spôsobiť posledná kvapka?!  Emauzskí učeníci to mali s Ježišom dobre rozbehnuté. Vyjadrovali sa o ňom v superlatívoch. Hovorili,že on je :"prorokom ,mocným v čine i v reči pred Bohom i ľuďmi"/Lk 24,13-35/. V jeho potencionálnej sláve,možno,videli aj kus tej svojej...A potom prišlo to,čo nikto nečakal. Posledná kvapka,ktorú nemohli stráviť a ktorá im spôsobila akúsi neviditeľnú škvrnu na vízii víťazného Mesiáša-Ježišovo umučenie. Toto museli znášať ťažko. Kým žijeme na zemi,ešte si nemôžeme byť istí svojim úspechom. Aj keď sme v čnostiach,cez veľkonočné obdobie pokročili,ešte nie je koniec. Boh môže mať pre nás pripravenú poslednú kvapku. Zostaňme pozorní a sústredení,zostaňme v živom kontakte so Zmŕtvychvstalým. 2,Výraz-posledná kvapka,má aj prenesený význam. Predstavme si,že oddiaľujeme nejaké rozhodnutie. Ide o radikálne riešenie. Stále,však,čakáme,že sa niečo zmení. No potom,sa stane situácia neudržateľnou. Stane sa niečo,čo charakterizujeme ako "poslednú kvapku",ktorá výrazne urýchli naše rozhodnutie a konanie. Existuje u Boha také niečo,ako posledná kvapka? On nás napomína,varuje,upozorňuje/čo iné môže znamenať súčasná situácia, v súvislosti s pandémiou?/. Čakáme,na povestnú poslednú kvapku,ktorou sa pretečie pohár Božej spravodlivosti? Alebo u Boha to tak nefunguje,ako u človeka? Bude Boh ešte s nami trpezlivý? Apelujme v modlitbe na  jeho príslovečnú trpezlivosť. Prosme si ešte príležitosti,aby sme mohli ukázať svoj formát viery a pokánia. 3,Predstavme si taký typický bufet,ku ktoréme patrí aj zopár stolíkov v štýle "na stojaka". Bolo po záverečnej. Majiteľ ešte nestihol stolíky upratať a vyčistiť. S tým počítal ošumelý muž,ktorý sa k bufetu zakrádal. Uhnutý,s pomalou chôdzou,zarastený,špinavý...Išlo o fajnšmekra,ktorý sa špecializoval na "vyciedzanie pohárov" v miestnych bufetoch. S veľkým očakávaním sa priblížil k najbližšiemu stolíku. Neskrýval radosť,keď zbadal,že sú tam nedopité poháre. Veľkým jazykom sa zalizol a so značným zvukovým efektom docedil obsah pohára. Celý úkon trval asi tak sekundu. Vychutnal si to do poslednej kvapky. Aká blaženosť! Keď je niečo skutočne dobré,hodnotné,treba si to naplno vychutnať. Do poslednej kvapky. Napríklad:prítomnosť priateľov a rodiny,chvíle ticha a samoty na zoradenie myšlienok a rozhovor s Bohom,situáciu,ktorá umožňuje pomôcť tým,ktorí to potrebujú/aj takým,ktorí iba "dociedzajú" poháre/,zoznámiť sa s náplňou vysielania náboženského média,ktoré bežne ignorujeme,vytiahnuť zaprášené Sv. Písmo,alebo snažiť sa nájsť ruženec,ktorý nám kedysi dávno zapadol za skriňu...Užime si Boha do poslednej kvapky. On to už urobil:vylial aj svoju poslednú  na záchranu človeka.

Boh sa vrátil.

Je to malá firma. Počíta niekoľko ľudí. Zárobky sú relatívne dobré,nie nadpriemerné. Pracovníci sa tu veľmi nemenia. Chcú zostať,lebo sú tu dobré vzťahy a dobrý šéf. Mnohým to stačí a tí,ktorí majú ambície vyššie,idú za svojimi ideálmi. Pracovníci sú v strednom veku a pravdepodobne sa držia týchto zásad:"Skončil som s veľkými vecami a veľkými plánmi, s veľkými inštitúciami a veľkým úspechom. Venujem sa tým drobným, nevediteľným láskavým ľudským činnostiam, ktoré idú od človeka k človeku, ktoré prerastajú praskliny sveta ako korienky..."/Wiliam James:1842-1910/. Raz šéf odcestoval na školenie. Medzi tým sa nakopilo dosť problémov. Jediný,kto sa mohol nimi zaoberať,bol práve šéf. Zavládla nervozita,napätie. Po niekoľkých dňoch sa rozniesla správa,že šéf sa vrátil. Všetko sa upokojilo. Mnohí ho ani fyzicky nevideli. Stačilo im,keď počuli dobrú správu:šéf je späť. Evanjelisti píšu,že apoštoli sa zaradovali,keď zbadali Zmŕtvychvstalého Pána/Jn 20,19-31/. Výnimkou neboli ani emauzskí učeníci/Lk 24,13-35/. Správa sa rozniesla veľmi rýchlo/primerane dobe/:Ježiš sa vrátil,Boh je späť. Veriacim ľuďom svitá na lepšie časy. Po týždňoch odmlky sa možno budú môcť v máji vrátiť do kostolov,za istých podmienok. Viete,aký budú mať pocit? Povedia si:"Boh sa vrátil". Takto si povedia,lebo majú dojem,že Boh od nich odišiel. Hoci,v skutočnosti,Boh nikam neodišiel. To len ľudia na čas ostali doma. Ale ten radostný pocit,že sa Boh vrátil,im nikto nebude môcť vziať. Uisťuje ich o tom sám Pán slovami:"Aj vy ste teraz smutní, ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme"/Jn 16,22/. Pre apoštola každej doby,niet väčšieho dôvodu na radosť,ako fakt,že ten Ježiš,ktorý trpel a zomrel na kríži, sa vrátil. On je späť. Prítomnosť duchovného pastiera medzi Božím ľudom predstavuje práve túto myšlienku. Keď vidia kňaza,vedia,že Boh je tu. Keď sa očistia v spovedi,vedia,že Boh sa vrátil. Do ich srdca. Keď sa napravia vzťahy v nejakom spoločenstve,to znamená,že sa tam vrátil  Boh. Keď si niekde na sídlisku postavia nový kostol,znamená to,že tam prišiel Boh. Keď stretneš dobrého človeka,môžeš vedieť,že Boh je stále tu. Najmä pred nedeľou Dobrého Pastiera prosme Pána,aby posielal takých pracovníkov do svojej vinice,ktorí budú radostne sprítomňovať Božiu prítomnosť. Nech môžu veriaci s istotou konštatovať-Boh je tu.

Sacrum.

Rozprávali sa dve kolegyne z rozdielnych pracovísk. Vekovo boli rovesníčky,a tak spoločných tém na rozhovor bolo dosť. Napríklad:mladšie kolegyne. Jedna účastníčka debaty rozhorčene konštatovala,že mladí vytláčajú starších,že im skáču do reči,že ich nepustia k slovu atď. "To my sme museli čušať a prehovoriť sme mohli len vtedy,keď nás vyzvali",pohoršovala sa. A dodala:"Nevedno,kde sa podela úcta?". Čosi na tom bude,ale mňa viac zaujal článok,ktorý som si prečítal nedávno,a ten mal nadpis:Kde sa podelo sacrum?/čítaj.sakrum/ Aj  úcta,do určitej miery, súvisí s tým,čo je "sacrum". Autorom článku je kňaz,ktorý chcel reagovať na súčasnú situáciu,spôsobenú koronavírusom. Zdôraznil skutočnosť,že naši veriaci sú dlhodobo mimo kostol,a uvažoval, či to nebude mať negatívny dopad na ich život. Napríklad tak,že sa s ich života vytratí "sacrum"...Sacrum znamená niečo,čo je posvätné. Predsa len,,kto chodí do kostola,nielen z dôvodov kultúrno-umeleckých,získava podiel na tom "sacrum". Preniká ho milosť,ale zároveň ho niečo božské formuje aj navonok,vychováva ho,modeluje do formy určitého úctivého správania. Ak toto bude ľuďom dlhodobo chýbať,nestratia zmysel pre "sacrum"? Všetci veriaci potrebujeme zažiťniečo na spôsob zážitku sv.Štefana,ktorý mal počas výsluchu u Židov videnie a zvolal:"Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha"/Sk 7,51-8,1/. Kde sa veriacemu otvára nebo viac,ako práve v kostole? Kde sa viac nadýchne Božej atmosféry,ak nie v spoločenstve,ktoré sa zhromažďuje okolo oltára? Iný dôkaz pre sacrum poskytuje sám Ježiš,ktorý učí zástupy a hovorí:"Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba,ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba"/Jn 6,30-35/. O akom chlebe hovorí,ak nie o tom,ktorý nás pripravuje pre večnú hostinu? Čo môže byť pre človeka posvätnejšie,ako práve eucharistický chlieb,ktorý nevyprodukuje nijaký človek? V týchto situáciách býva nebo otvorené najviac,priam dokorán. Jednoducho povedané:sme zvyknutí byť denne v kontakte s posvätným tajomstvom,ktoré sýti našu dušu. Nestratíme to,z dlhodobého hľadiska? Boh sa postará,že nie. Prežívame Týždeň modlitieb za duchovné povolania. Boh nám posiela do života kňazov. Niektorí z nich nám nevyhovujú,kvôli niečomu,nesadnú nám... Možno väčšina...Ale,to nie je podstatné. Podstatné je to,že pri stretnutí s kňazom,mám do činenia s tým,čo je posvätené a posvätné. Kňaz je vysvätený a potom koná  tajomstvá,ktoré sú posvätné,ktoré presahujú rámec bežného života. Keď stretneš kňaza,stretneš "sacrum"...Nech to znie akokoľvek nadnesene,podstata je pravdivá. Sme ešte schopní pozdvihnúť svoju dušu od profánneho k tomu,čo je "sacrum"? O to sa musia pousilovať všetci:aj kňazi aj veriaci. Kňazi si musia uvedomiť,že to "sacrum" nemajú iba pre seba. A veriaci to" sacrum",dosiahnu iba od kňaza...Boh to tak chce. Hľadajme jeden druhého. Boh je ten,kto vytvára posvätný priestor,a to aj skrze vysvätených služobníkov...

Znova je čas povolaní.

Nedávno som v rozhlase/Lumen/ počúval reláciu o  problematike vyhorenia. Hosť v štúdiu,okrem iného ,povredal,že človekovi nestačí,keď má pre svoju aktivitu stimuly,on potrebuje aj motiváciu. Stimuly sa týkajú skôr vonkajších podnetov/plat,benefity,služobný postup atď./ Motivácia  je vnútornou záležitosťou. Zdá sa,že optimálne je ,keď sú tieto dve skutočnosti v človekovi zastúpené rovnomerne. Treťou veľkonočnou nedeľou vstupujeme do Týždňa modlitieb za povolania. Ten vyústí do Nedele Dobrého pastiera. Cirkev myslí na to,aby mala dostatok povolaní a aby tie,ktoré skutočne aj nastúpia na cestu formácie,uprednostnili viac motiváciu pre svoje rozhodnutie,ako materiálne stimuly. Nedá mi,aby som pri reflexii na túto tému,nespomenul hlavných protagonistov/popri Ježišovi/ evanjelia,ktoré sa číta na tretiu veľkonočnú nedeľu-emauzských učeníkov/Lk 24,13-35/. Prečo? 1,Svätý otec František,práve v túto nedeľu,pri poludňajšej modlitbe Raduj sa...povedal,že emauzskí učeníci prešli v relatívne krátkom čase dve cesty. Prvá, bola cesta sklamania,smútku,bezradnosti,lebo ich milovaný učiteľ, Ježiš z Nazareta bol ukrižovaný. Druhá,opačným smerom,bola cesta návratu v radosti a v nádeji,lebo sa im zjavil po svojom zmŕtvychvstaní a pripojil sa k nim ako spolupútnik. Kňazova motivácia má spočívať v ochote vysvetľovať ľuďom,že na svojej životnej púti sa stretnú s obidvomi cestami. Má ľuďom vysvetliť,že Boh dopúšťa cestu sklamania,smútku,trápenia,ale nie natrvalo. Niekedy dáva ochutnať slasti druhej cesty-cesty radostného pozdvihnutia. Aj jemu samému,nie je striedanie týchto periód,skutočnosťou neznámou,pretože ju okusuje sám,  možno  ešte intenzívnejším spôsobom. Ľudia na svojej púti životom takýchto sprievodcov potrebujú. Sklamaní a znechutení v živote zažívajú dosť. Len či zažijú verných a odolných duchovných sprievodcov,ktorí ich  budú povzbudzovať? Veríme,že Ježiš takýchto sprievodcov pravidelne do sveta posiela. 2,Emauzskí učeníci stručne,ale hutne, opisujú udalosti súvisiace s Ježišovým odsúdením a smrťou. Používajú výraz:naši...Adresujú ho dvom kategóriám ľudí-veľkňazom/naši poprední muži/ a potom tým,ktorí sa ku Kristovi hlásili,a po jeho smrti sa ho vybrali hľadať/niektorí z našich odišli ku hrobu/. Kňaz sa musí preorientovať v živote a musí prijať za "našich",čiže "svojich",tých,ktorí majú odhodlanie nasledovať evanjelium. Tí,ktorí boli doteraz "jeho",t.j. boli prví na zozname kamarátov,musia ustúpiť požiadavke evanjelia a prepustiť v duši duchovného pastiera, miesto pre hľadajúcich Boha. Optimálne je,ak tí,ktorí boli doteraz "naši",takými aj zostanú,lebo tiež chcú hľadať Ježiša. Kňaz musí neraz prerušiť staré väzby,alebo ich aspoň minimalizivať,lebo do popredia jeho pôsobenia sa dostávajú takí,ktorí sú mu špeciálne zverení. Emauzskí učeníci pravdepodobne pochopili,že "naši"t.j. veľkňazi,prestávajú byť pre nich autoritami a na ich miesto sa dostávajú tí,ktorí Ježiša sprevádzali,hľadali pri hrobe a s ním,ako Zmŕtvychvstalým aj komunikovali. V prvom rade "našimi" sa stávajú tí,ktorých život sa točí okolo Ježišovho tajomstva a oni ho chcú vo svojom živote aj zviditeľniť. 3,Emauzskí učeníci odhalili Ježišovu "pretvárku". Lebo podľa evanjelistu sa "Ježiš tváril,že chce ísť ďalej". On nechcel ísť ďalej,chcel s nimi stolovať a tak dokonať ich konverziu. Duchovný pastier má za úlohu pochopiť,že Ježiš skúša takúto formu "pretvárky" aj voči nemu,keď sa tvári,že z jeho života a služby odišiel. Týka sa to tzv. neúspechov pri vedení Božieho ľudu. Naráža na nepochopenie,alebo na sklamanie,lebo vkladané nádeje sa ukázali ako prázdne. Vtedy je presvedčený,že Ježiš od neho poodišiel,a že zostal sám. Kňaz musí túto "pretvárku" Božieho Syna odhaliť a uvedomiť si,že Boh neopúšťa nikoho,koho poveruje službou oltára,prípadne akoukoľvek inou službou. Kňaz a Kristus sú nerozlučne spätí. Toto by mali vidieť aj tí,ktorí hľadajú akoby sprievodcu na ceste do Božieho kráľovstva. Stále ešte existujú ľudia,s ktorými Boh prebýva a komunikuje. Stále existujú a sú pripravení pripojiť sa k pútnikom či už v Jeruzaleme alebo Emauzoch,teda na mieste utrpenia a bolestného sklamania,alebo na ceste radostného objavenia zmyslu života v Kristovi.

Rúško a Božie slovo.

Rúško sa stalo takmer trvalou súčasťou našej výbavy. Každý máme k dispozícii niekoľko sád,niekoľko druhov,farebných prevedení atď. Sledoval som v televízii zábery,ktoré priniesli postrehy a počiny umeleckých dizajnérov na túto tému. Vážne sa ňou zaoberajú nielen študenti dizajnu,ale aj samotní umelci. Nechali sa počuť,že rúško má byť:1, praktické a účinné, 2,priliehavé a príjemné,a 3,malo by ladiť so životom a vyhovovať aj módnym trendom. Odbočím. Niekto povie,že porovnávam dve neporovnateľné skutočnosti,ale stojí to za to. Božie slovo. Porovnajme,v hrubých rysoch,rúško a Božie slovo. To,Božie slovo,o ktorom sa vyjadrili apoštoli takto:"Nie je správne,aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch"/Sk 6,1-7/. Teda,slovo Boha musí mať prioritu. Čo sa dozvieme,keď porovnáme /ne/obyčajné rúško s neobyčajným Božím slovom? 1,Rúško má byť praktické a účinné,lebo chráni zdravie človeka. Slovo,ktoré povie Boh,chráni dušu človeka účinným spôsobom. Ak sa mu podvolíme,oceníme jeho blahodarné účinky. Istá osoba vystriedala za života niekoľko liečebných pobytov. Hovorí,že až ten,ktorý bol ostatný jej najviac pomohol. Človek by povedal:voda ako voda. Vidíme,že to tak celkom nie je. Rovnako môžeme povedať:slovo ako slovo. Nie je to tak. Všetky ľudské slová môžu byť príjemné,poučné,logické. Ale až Božie slovo môže dať životu zmysel. Až slovo Božie,môže  naplniť človeka tak,že sa preňho stane prednejším ako každodenný chlieb. Jeden môj farník často spomína súvislosti so svojim obrátením. Vraví,že jedna ,jediná veta povedaná kňazom pri istej príležitosti, spôsobila v jeho živote revolúciu. Odvtedy pociťoval nepokoj ,až kým neprijal vieru a dal sa pokrstiť. V tom okamihu sa všetky ostatné slová  stali druhoradými. Odvtedy u ňho triumfuje Božie slovo. Nepochybuje,že je účinné. 2,Rúško má byť priliehavé a príjemné. Božie slovo má byť tiež priliehavé a primerané. Musí priliehavým spôsobom "sadnúť" na situáciu,v ktorej sa ocitol človek. Ono sadne "ako uliate". Okrem tejto vlastnosti má aj tú,že dokáže primeraným spôsobom motivovať človeka k pokániu. Ten niekedy reaguje pozitívne na jeho ostrosť,výčitku,inokedy na jemné povzbudenie a občas aj na jeho "dotieravé" a neustále pôsobenie v duši. Božie slovo je tak primerané,že neberie ohľad na to,čo považuje konvencia za primerané v štýle života. Ono neberie ohľad na primeranosť,či neprimeranosť v ľudskom chápaní. Ak zakryjete nejakú nádobu vekom,môže sa stať,že neprilieha a obsah nádoby sa dostane von. Božie slovo prilieha tak silno,že nepripustí,aby z človeka vyšla akákoľvek zloba do vonkajšieho prostredia. Ba stane sa to,čo je optimálne,že pod vplyvom pôsobenia Božieho slova,sa v ľudskom vnútri ani len nezrodí pomyslenie na nejakú zlobu...3,Rúško by malo ladiť s prostredím a s ostatnými časťami odevu. Božie slovo by malo človeka "naladiť" tak,aby neladilo so všetkým,čo svet vymýšľa a produkuje,najmä v morálnej oblasti. Božie slovo nie je výstrelkom módy. Ono chce človeka naladiť,aby v prvom rade budoval priateľstvo s Ježišom. Ak vnútro človeka a jeho správanie ladia s Božou vôľou,vzniká harmónia,ktorá je predzvesťou Božieho kráľovstva. Ak sme dlhodobo odkázaní na nosenie rúška,tak nech to stojí za to po každej stránke. Ak sme odkázaní na Božie slovo,ktoré má moc spasiť naše duše,tak potom ten život nech stojí za to. Nech nikto z nás nezanedbáva Božie slovo na úkor iných tzv. povinností,ktoré mätú ľudí tým,že budia dojem nepostrádateľnosti. Služba Slova je dôležitou podmienkou na ceste k spáse.

Pomoc skrehnutým.

Pred rokmi,počas snehovej fujavice,uviazlo niekoľko áut na zasneženej ceste. Nedalo sa ani dopredu,a už vôvec nie vzad. Posádky ´áut boli nútené bezmocne čakať na techniku,ktorá by im pomohla. Istí ľudia,postihnutí týmto osudom,spomínali,že keď sa konečne,po niekoľkých hodinách dostali do chaty,prvé,čo urobili bolo to,že v kozube založili oheň. Kým,sa ten rozhorel,obliekli si niekoľko vrstiev oblečenia a ešte pred tým si nejakou hojivou masťou ošetrili skrehnuté ruky. Neboli ďaleko od štádia omrzlín prvého stupňa. Toto zabezbečenie sa ukázalo ako dostačujúce. V priebehu hodiny boli schopní sa hýbať a venovať rôznym činnostiam. Každý,kto sa začíta do knihy Zjavenia sv. Jána apoštola,nadobudne dojem,že Boh mu ponúka všestrannú pomoc do života. Napríklad:"Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom,aby si zbohatol,a biele rúcho,aby si sa zaodel a aby nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty,i masť,ktorou si potrieš oči,aby si videl"/Zjv 3,1-22/. 1,Mnohí ľudia vedia,čo to znamená "skúška ohňom". Môžeme si domyslieť,že ide o vrcholnú skúšku v hociktorej oblasti života. Ide sa naostro. Televízia Lux vysielala v tomto veľkonočnom čase dvojdielny film o lekárovi,profesorovi,ktorý bol vyhlásený za svätého. Volal sa Giuseppe Moscati a žil na prelome 19. a 20.storočia. Jedna scéna filmu je mimoriadne dojímavá. Po zemetrasení sa v meste zrútili niektoré budovy a niektoré začali horieť. Moscati aj so svojim kolegom pribehli k budove nemocnice,ktorá bola v plameňoch. Všetkých pacientov povynášali von. Lekárovi sa zdalo,že z vnútra počuje hlasy. Vbehol cez oheň do budovy a v zadnom trakte našiel zamknutých psychiatrických pacientov. Všetci boli prikovaní k posteliam. Ten pohľad bol žalostný. Moscati ich oslobodil a vyviedl von. Dokonca aj pacienta,ktorý najprv tvrdohlavo odmietal transport z budovy. Lekár ho presvečil,aby šiel s ním. Vykonal veľké dielo lásky. Nemávol rukou,že sú to iba "blázni",ale všetkým pomohol k slobode. Boh "cez oheň" skúša našu vieru. Chce,aby sme iných zachraňovali pre večnosť. Dokonca aj takých,ktorí sú akoby v zadnej a zároveň zapadnutej časti nášho prostredia. Aj takých,s ktorými je ťažká reč. Aj takých,ktorých zlé návyky "prikovali" k životu bez Boha,a odmietajú ísť na slobodu. Koľkých takých poznáme z praxe života? Moscati bol označovaný ako "lekár tela i duše". Mnohým,totiž,pomohol,aby sa zmierili s Bohom predtým,ako odišli k Otcovi. Čo by sme urobili preto,aby sme zachránili človeka? Celého. Jeho telo i dušu. 2, Evanjelista spomína biele rúcho vernosti. Sú situácie,kedy sa zaoberáme tým,čo si na seba oblečieme. Raz ktosi zazvonil na rodinnom dome. Domáci otvorili okno a vonku ich čakali susedia. Pozývali ich na rodinnú slávnosť. Domáci namietali:"Veď,nie sme oblečení"... Toto vyjadrenie sa používa vtedy,keď človek nie je vystrojený primerane situácii,v ktorej sa má ocitnúť. Neznamená to,že je nahý. Hovoríme,že nie sme oblečení pre niečo,čo nás čaká...Pre slávnosť,sobáš,pohreb atď. Máme mať záujem byť vystrojení a zaodetí pre stretnutie s Bohom, a to pozemské i nebeské. Ideálne je,keď sa človek stará o to,aby si uchoval odev milosti aj vtedy,keď sa ocitne v nepriaznivom,ba morálne škodlivom prostredí života. Odev milosti je dnes,žiaľ,akýmsi luxusom,na ktorý sa málokto podujme. Každý deň by sme mali skúmať,či sme "zaodetí" pre večnosť. Takýto odev nás uchráni pred akýmkoľvek momentom nebezpečenstva a pripraví pre vyššie hodnoty. 3,Zjavenie spomína "masť viery",ktorou si treba potrieť oči,aby sme videli. Je potrebné,aby človek videl veci okolo seba. To však,nestačí. Potrebuje ich správne vidieť t.j. posúdiť správne,vyhodnotiť v duchu evanjelia. A teraz to najdôležitejšie-potrebuje podľa toho konať. Musí sa pýtať sám seba:aký zámer má Boh s tým,čo vidím,čo mi svet ukazuje a predvádza? Skúma,či jeho zámery s niečím,alebo s niekým sú totožné s Božími? Každý nepestuje takýto pohľad. Preto je dosť ľudí,ktorí sa nechávajú uniesť sebectvom,chamtivosťou,sú nenástní po materiálnych skutočnostiach. Je to zlé,keď sa človeka necháva uniesť zlobou a žiadostivosťou,je pre ňho šťastím,keď sa nesie na vlne lásky a obetavosti. Práve táto vlna lásky je teraz,vo veľkonočnom čase,mimoriadne viditeľná a výdatná. Nech nám poslúži ako dostatočný dôvod k tomu,aby sme ďakovali Bohu za neoceniteľnú pomoc v našej pozemskej slabosti. 

Cítiť so životom.

Koronadisciplína sa pomaly uvoľňuje na celom svete. Napríklad,športovci sa pomaly vracajú do svojich areálov. Za istých podmienok začínajú trénovať v exteriéroch. Zaujal ma postreh reprezentanta vo vodných športoch. Povedal,že doma v posilňovni má natrénované dosť,ale už potrebuje ísť na vodu,lebo potrebuje "cítiť vodu". Bez tohto citu,by nemohol úspešne pretekať. Voda je jeho život, v prenesenom slova zmysle. Naša planéta potrebuje ozdravujúcu kúru. Každý normálny človek to potvrdí. Existuje iniciatíva,ktoré nabáda ľudí,aby venovali našej planéte nejaký darček. Všetko sú to enviroaktivity. Napríklad voda. Bez nej žiť nemožno. Odborníci varujú,že tej pitnej nieto dosť. Darček pre planétu spočíva v tom,že nebudeme ňou plytvať a najmä znečisťovaťju. Musíme sa učiť "citiť s vodou". Voda je síce živel,ale je to aj náš život. Kedysi som zachytil rozhovor dvoch mojich spolubratov. Rozprávali sa o príprave dospelého človeka na prijatie sviatosti krstu. Vymieňali si skúsenosti,lebo každý to robí podľa svojho,hoci hlavné zásady dodržiavajú všetci rovnaké. Jeden z nich,hovoril,že ten jeho kandidát ešte "necíti vodu". Myslel tým vodu krstu. Naznačil,že dotyčný ešte nie je dostačne pripravený,aby naňho naliali vodu,pri úkone krstu. Táto voda je náš život. Táto voda je spásonosná. Voda má veľký význam pre bežný život,ale aj pre život v poriadku spásy. Bežná voda uhasí smäd v spare dňa,voda krstu,uhasí smäd po spáse,po pravom živote,ktorým je Ježiš Kristus. Je veľmi dôležité,aby mal človek cit pre život. Dnešný svet sa prebúdza,a uvedomuje si,že k životu okolo sa musí správať úctivo. Pred niekoľkými dňami zaujala svojim postojom pani ombudsmanka-ochrankyňa práv. Nabádala ministra zdravotníctva,aby napriek koronavírusu, "neprekážal ženám,ktoré chcú ísť na potrat." Apelovala na "zachovávanie ľudských práv". Človeku sa ani nechce veriť. Všetci dnes hovoríme o nutnosti a potrebe čistejšieho života,a zrazu sa prejaví verejný činiteľ,ktorý nabáda,aby sa umožnilo vykonávať potraty,t.j. nechať plynulý chod vraždeniu živých,aj keď ešte nenarodených detí. Ekonomika ožíva. A potraty môžu byť dobrým biznisom. Ešte musíme veľa urobiť,aby sme dokázali cítiť so životom,a to v každom smere. Nový život,to nie sú iba stromy,zeleň,čistá voda,ekopotraviny. Život,to je najmä človek. Ten, sa musí v prvom rade očistiť od zvrhlého zmýšľania. Život je to,čo chce Boh,náš Stvoriteľ a Vykupiteľ. Cítiť so životom predpokladá to,čo napísal sv. Pavol:"Máte sa duchovne obnovovať premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka,ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti"/ Ef 4,23-24/. Ak "necítime" takúto vodu Božej milosti,ešte nie sme pripravení na to,aby sme začali budovať lepší svet.

Opatrenia a ich dôsledky.

V našom slovníku sa momentálne často opakuje slovo-opatrenia. V súvislosti s koronakauzou si ho opakujeme denne. Diskutuje sa,či sú dostačujúce,či ich netreba sprísniť Tí,na opačnom konci názorového spektra,hovoria,že sú prísne a že ich treba postupne zjemňovať. Opatrenia musia byť,aby raz niekto nepovedal,že ich neprítomnosťou sa niečo zvrhlo a pokazilo. Sú opatrenia,ktoré platia v rámci celej krajiny a sú také,ktoré si naordinujeme sami. Človek od napamäti vytváral opatrenia. Poďme sa na túto tému pozrieť do Svätého Písma. Vo Veľkom týždni a aj vo veľkonočnom období sa s týmto pojmom stretávame najmä v evanjeliu. Po tom,čo Ježiša pochovali,židovskí pohlavári urobili náležité opatrenia. Aby sa uistili,že je všetko tak,ako má byť,hrob zapečatili a postavili k nemu stráž. Už po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa odohrala iná udalosť/Sk 5,17-26/. Učeníci viedli v chráme katechézu o Pánovom zmŕtvychvstaní. Veľkňazi nemohli o tom nepočuť. Nariadili,aby apoštolov zatkli a učeníci sa  tak ocitli vo väzení. Boh poslal anjela,aby ich vyslobodil. Na druhý deň pokračovali  v diele ohlasovania v chráme. Strážnici potom hlásili veľkňazom nevídanú vec:"Väzenie sme našli dôkladne zatvorené a strážnici stáli pri dverách,no keď sme otvorili,vnútri sme nenašli nikoho". V jednom i druhom prípade urobil človek dôkladné opatrenia. Primerané svojej dobe. Zapečatili hrob,zamkli väzenie a postavili vojakov. V tej dobe sa viac ani urobiť nedalo. Zmyslom akýchkoľvek opatrení je dostať niečo pod kontrolu. Buď ľudí, prírodný živel,alebo nejaký nežiadúci jav. Židovskí pohlavári chceli dostať pod kontrolu Ježiša a jeho učenie. Podarilo sa im to,ale iba na krátky čas. Ježiša a jeho dielo nemôže dostať pod kontrolu nijaký človek. Výsledok býva aj taký,že vyššie spomínané opatrenia pohltia tých,ktorí ich zosnovali a zrealizovali. Výrečné svedectvo o tom podal jeden zo stotníkov,ktorí strážili Ježišov hrob. Sv. Ján napísal:"Keď stotník a tí,čo s ním strážili Ježiša ,videli zemetrasenie a všetko,čo sa deje,veľmi sa naľakali a hovorili:"On bol naozaj Boží Syn"/Jn 27,54/. Môže sa stať,že sa ocitneme v situácii povinnosti,dostať niekoho,alebo niečo pod kontrolu. Nie je to príjemné,ale povinnosť nám velí konať. Väčšiu šancu na to máme,ak sme pripravení tak,že najprv dáme pod kontrolu samých seba. Kto ovládne seba,ľahšie docieli,že spracuje,v dobrom slova zmysle, iných. Práve viera v Krista nám dáva dostatočnú silu,aby sme na sebe pracovali a dosiahli určitú nadvládu nad sebou. V evanjeliu nájdeme veľa o opatreniach,ktoré môžeme použiť,aby sme cieľ dosiahli. Opatrenia z evanjelia predpokladajú pravidelné použitie,dôslednosť,sebakontrolu a hlavne komunikáciu s Ježišom,pod kontrolou ktorého,chceme urobiť v živote veľa dobrých vecí.

Fenomén zatvorených dverí.

Situáciu po Ježišovej smrti na kríži vyriešili apoštoli tak,že sa zamkli pred vonkajším svetom/Jn 20,19-31/. Trpeli strachom a neistotou. Mali obavy o svoju budúcnosť. Zamkli sa a za zatvorenými dverami rozprávali čo a ako ďalej. Určite sa aj modlili,očakávali zrejme nejaké usmernenie z hora,od Boha. Myslím si,že v súvislosti s koronakrízou a určitou karanténou,predstavujeme podobné spoločenstvo. Zamkli sme sa pred dosahom zloby a hľadáme,pod vedením kompetentných,riešenia do budúcnosti. Určite sa aj modlíme a diskutujeme nad perspektívou života. Aj keď tieto dve situácie totožné nie sú,minimálne jedno majú spoločné:prítomnosť Ježiša. Zamknuté dvere neboli pre ňho prekážkou. Ako Zmŕtvychvstalý sa apoštolom zjavil počas ich spoločného sedenia. Som presvedčený,že prenikol aj cez naše spoločenské,pracovné a rodinné karantény a je" Boh s nami". Čo prináša,lebo určite neprichádza s prázdnymi rukami? 1,Evanjelium hovorí,že v spoločenstve apoštolov si stal doprostred. Nie hocikde,ale presne doprostred. Nik tak neovláda hierarchiu ako on. Miesto Boha v ľudskom spoločenstve má byť v strede. Zaujíma ho automaticky,dovolenie si nepýta. Nepotrebuje ho. Všimnime si,že si nezvolil nejaký  piedestál,nejaké vyvýšené miesto,ktoré by  vizuálne dostačujúco reprezentovalo jeho nadradenosť,ale miesto v strede. Decentne,neurážlivo,ale presvedčivo zaujal predsednícke miesto. Ktosi z mojich známych bol v zime na ročníkovom stretnutí v škole. Išlo o bývalých maturantov. Stretnúť sa mali v škole,priamo v triede,z ktorej sa rozišli po maturite do sveta. Známy konštatoval,že každý si automaticky našiel to "svoje miesto",na ktorom sedel celý rok. Nikto si nepýtal zasadací poriadok,nik sa nepýtal spolužiaka:"nevieš,kde som sedával ja?" Každý  presne identifikoval svoje miesto,každý našiel to svoje. Ježiš vie,kde je jeho miesto. Je otázka,či to vieme my,ľudia? Nové postpandemické usporiadanie života má pamätať na exkluzívne miesto pre Boha. Ak by sa tak nestalo,Boh sa ohlási znova. A dôraznejšie,ako teraz. 2,Ježiš,teda,vstúpil do spoločenstva učeníkov a našiel si centrálne miesto. Prišiel a "povedal". Teraz,nie je dôležité, čo to bolo. Podstatné je to,že prehovoril. Boh svoj príchod okoreňuje posolstvom slova. Nie je čas na to,aby sme sa začali viac zaujímať o to,čo  hovorí Boh? Najvyšší čas! Viac sa zaujímame o to,čo hovoria politici,odborníci aj bežní ľudia. A pritom politici mnohkrát ľudí klamú/čo bolo doteraz/,odborníci,čo ako renomovaní,sa niekedy podstatne líšia vo svojich sentenciách a bežní ľudia hovoria tak,že tým prezrádzajú prázdnu hlavu a pustú dušu. Potrebujeme počuť Božie slovo! Hlavný dôvod, prečo to tak má byť,vymedzuje sv. Ján vo svojom Zjavení takto:"Blahoslavený,kto číta,aj tí,čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú ,čo je v ňom napísané,lebo čas je blízko"/Zjv 1,1-3/. Udalosti,ktoré sa dejú okolo nás,svedčia o tom,že Boh sa pripomenul ľudskému spoločenstvu. Ono sa ešte dávno pred vznikom pandémie uzamklo do svojej pomyselnej "miestnosti",nie zo strachu pred Bohom,ale preto,lebo chcelo ostentatívne naznačiť,že si vystačí aj bez neho. Výsledkom,však bola krutá izolácia od pravých hodnôt a sebadeštruktívny spôsob života. Dôsledky vidíme teraz. Je čas umlčať krikľúňov,stíšiť populistov,pacifikovať tých,ktorí chcú z tejto situácie ťažiťa koristiť. Dajme viac na to,čo chce povedať Boh. Už sme aj zabudli,že pri sv.omšiach počúvame pravidelne:Počuli sme Božie slovo! Vnímame ho? 3,Ježiš,pri návšteve apoštolov ukázal ruky a bok. Ukázal svoje rany. On ich ukazuje stále. Nezáujem o chorých,marginalizovaných,zlé zaobchádzanie s človekom-to je bilancia dnešnej doby. Vari to nie sú Ježišove rany na jeho mystickom tele? On ich ukazuje stále. Je pravda,že pod vplyvom vírusu zomierajú a trpia státisíce. Ale pravda je aj v tom,že popri nich sa ukazuje ľudská ušľachtilosťa vrcholná obeta. Koľko ľudí sa v prvej línii usiluje pomáhať?! Akú hlbku milosrdenstva pociťujú infikovaní,keď im Cirkev,z Božieho poverenia,ponúka milosť úplných odpustkov.?! Stačí ,keď sa niečo pomodlia,alebo úctivo pobozkajú kríž. Boh ukazuje rany,ale ukazuje aj hlbku svojho nekonečného milosrdenstva. Tohto roku sme nemohli špeciálne sláviť Božie milosrdenstvo,vo forme liturgickej. Boh rozhodol,že teraz ho budeme sláviť vo forme výrečnejšej,v podobe reálneho pohľadu na veľké Božie diela,ktoré sa dejú na bojiskách nemocníc a ústavov na celom svete. Doteraz,sa Božie milosrdenstvo slávilo najmä liturgickou formou. Tohto roku sa slávi,akoby demonštratívne,mimo liturgický priestor. Prejavuje sa všade tam,kde človek zápasí o svoj život,o svoju spásu. Vidí,že sa nad ním skláňa iný človek,ktorý,z Božieho poverenia,sa usiluje mu podať prvú,a často aj poslednú pomoc,pred odchodom do večnosti. Súčasný život je plný rán,ale aj plný plnohodnotných prejavov Božieho milosrdenstva. Ježiš prichádza a na toto poukazuje. Rany sa dajú vyliečiť najmä dotykom Pánovho milosrdenstva. Tohtoročné slávenie Trojdnia bolo v istom zmysle redukované,podľa smerníc,ktoré sme mali k dispozícii. Obrady Bielej soboty začali postavením veľkonočnej sviece/paškálu/ na svietnik. Ktosi z asistencie sa spýtal kňaza:"Pán farár,budú aj Kristove rany,alebo ich schováme?" Keď kňaz vtláča hrudky do paškálu,niektorí hovoria,že sú to Kristove rany,v prenesenom slova zmysle. Otázka asistujúceho bola na mieste. Bola praktická. Kňaz odpovedal :"Nie,Kristove rany neschováme. To sa ani nedá". Ježišove rany sa schovať nedajú,ale ani veľké prejavy jeho lásky a spásonosného milosrdenstva.

Spoločenstvo položené na báze Zmŕtvychvstalého.

Istý mladý človek nastupoval do lukratívneho zamestnania. Mal všetky predpoklady:vyštudoval s červeným diplomom,ovládal jazyky,dokázal komunikovať s ľuďmi atď. Mal šťastie. Hovoril,že dostal možnosť vybrať si. Prvá možnosť spočívala v tom,že bude pracovať tam,kde sa štruktúry firmy ešte len zakladajú t.j. na zelenej lúke. Niekto chce ísť  práve touto cestou. Láka ho akási neistota,adrenalín,prekonávanie prekážok,bezsenné noci strávené nad projektami. Chápe to ako výzvu,povedané rečou súčasného človeka. Iný si žiada pravý opak. Je rád,keď zapadne do prostredia,ktoré je už rozbehnuté. Vyhovujú mu už fungujúce štruktúry,kde  každý vie,čo má robiť. Neláka ho experimentovanie,nerád kladie základy niečoho nového,má rád stabilitu a už existujúce veci. Každému vyhovuje niečo iné. Božie slovo Druhej veľkonočnej nedele nám ponúka obraz dvoch spoločenstiev. To prvé, v poriadku hierarchie,je spoločenstvo apoštolov,ktorí sú zamknutí v miestnosti so strachu pred dianím vonku/Jn 20,19-31/. Všetci vedia,že Ježiš Nazaretský,ich učiteľ zomrel. Nevedia,čo ďalej. Radia sa a určite aj modlia,aby spoznali svoju cestu. Z ľudského ponímania pripomínajú všeličo,len nie konsolidované spoločenstvo. Máme dojem,že začínajú,že hľadajú. Akoby začali tvoriť základy niečoho nového,čo ešte nie je inštitucializované. Ich bezsenné noci,naplnené modlitbou a hľadaním, tvoria základ pre novú formu náboženského života,ktoré je položené na Kristovi. Tento adrenalín im nikto nevezme. Aj keď navonok momentálne pôsobia ako nesúrodá spoločnosť,v skutočnosti práve na nich bude postavená Cirkev,a to z rozhodnutia Hlavy-Ježiša Božieho Syna. Iné spoločenstvo nám predstavujú Skutky apoštolov/Sk 2,42-47/. Čo nám pripomínajú výrazy:...vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov....bratské spoločenstvo pri lámaní chleba...boli pospolu...všetko mali spoločné...svorne zotrvávali v chráme...?Pripomínajú nám stabilné spoločenstvo,zbavené "detských chorôb",fungujúce na výbornej úrovni...Je rozbehnuté,naberá na kvalite,prináša ovocie,je na vrchole síl...Prvé-apoštolské spoločenstvo, razilo cestu,vytváralo štruktúry,hľadalo smerovanie...To druhé spoločenstvo bolo postavené práve na tomto základe,ťažilo z neho,učilo sa od neho...V Cirkvi je dosť miesta pre tých,ktorí by sa chceli obetovať pri tvorbe základov niečoho nového,ale aj pre tých,ktorí by mali ambíciu pracovať v už započatej práci. Napokon,denne sa môžeme o tom presvedčiť,v každodennom živote. Dôležité však je,čo spája takéto dve komunity? 1,Predstavitelia obidvoch spoločenstiev sa stretli s Ježišom,každé iným spôsobom. Apoštoské spoločenstvo,ústami Tomáša konštatovalo pri návšteve Zmŕtvychvstalého:"Pán môj a Boh môj!" Stretli sa s Učiteľom z tváre do tváre,z očí do očí. Bolo to tak,počas jeho verejného účinkovania,ale aj po jeho zmŕtvychvstaní. Toto je nezastupiteľná funkcia svedectva Dvanástich. Toto im nikto nevezme-boli s Bohom z očí do očí. Druhé spločenstvo,spoločenstvo novopokrstených,sa s Pánom stretlo tiež, sprostredkovaným spôsobom,skrze učenie apoštolov. No ich dôležitosť to vôbec neumenšilo,práve naopak. V Jeruzalemských katechézach čítame:"Lebo v podobe chleba sa ti dáva telo a v podobe vína sa ti dáva krv,aby si prijímal Kristovo telo a krv a mal sním spoločné telo a spoločnú krv. Takto sa stávame aj nositeľmi Krista,keď naše údy preniká jeho telo a krv"/LH II.,s.594/. Reč je o hlbokom a mystickom spojení s Kristom,ktorý sa nám dáva pod spôsobmi chleba a vína. V istom slova zmysle,sme aj my,súčasní kresťania,v situácií akoby z očí do očí voči Ježišovi. On nás preniká skrz naskrz. Preto si apoštol oprávnene  kladie rečnícku otázku:"Kto nás odlúči od Kristovej lásky?"/Rim 8,35/ Tým naznačuje,že niet pevnejšieho puta, ako spojenie medzi Kristom a pokrsteným človekom. Aj tá naša generácia môže povedať všetkým ostaným to,čo povedali apoštoli Tomášovi:"Videli sme Pána". 2,Predstavitelia obidvoch spoločenstiev sa stretli zoči voči so smrťou a s vyhrážkami. Pred dvetisíc rokmi tí,ktorí sa dali pokrstiť,museli vedieť,že riskujú život. Rozmýšľajme,koľkí ľudia by sa dali pokrstiť dnes,ak by platilo riziko straty života tak,ako za čias prvých kresťanov? Apoštoli Peter a Ján neohrozene učili ľud o Ježišovom zmŕtvychvstaní/Sk 4,13-21/. Židovskí starší ich dali predviesť a radili sa,čo s nimi urobiť. Pri porade zaznelo:"...pohrozme im,nech už nikomu nehovoria v tomto mene". Väčšinou hrozí ten,kto má v rukách moc,alebo ten,kto je zbabelec...Horšia kombinácia spočíva v tom,že niekto má moc a je zároveň zbabelec...Apoštoli a aj prví kresťania žili v permanentnom nebezpečenstve života. Komu by sa to dnes páčilo? Denno denne hľadieť smrti do očí a čeliť hrozbám. Vytrvali tí,ktorí neustále hľadeli do tváre Kristovi. On im dával silu,aby nabrali odvahu a pozreli sa do očí utrpeniu pre Krista. Ani dnešná doba nie je milostivejšia voči kresťanom. Ale stále môžeme robiť to,čo robili prví kresťania i apoštoli-hľadieť Ježišovi do tváre. 3,Nepodceňujme silu spoločenstva,aj keď má v sebe slabšie články. Spoločenstvo apoštolov a na ich učení postavené spoločenstvo prvotnej Cirkvi,to sú neprekonateľné spoločenstvá,ktoré sa stáli vzorom pre kresťanov do konca sveta. Pred nedávnom som čítal,že bývalý majster sveta F1 Michael Schumacher,ktorý v roku 2013 utrpel pri lyžovačke ťažký úraz mozgu,má podstúpiť náročnú operáciu,ktorá ho má vrátiť do života. Chirurg-odborník povedal,že pôjde o zákrok,ktorý je rizikový,prelomový. Jednoducho povedané:pokúsia sa mu odobrať nejaké cievy zo srdca a implantovať do mozgu. Srdce a mozog to sú ústroje,ktoré človek pre život nutne potrebuje. V prípade M.Schumachera si vzájomne vypomôžu. Nemôže to byť tak aj v Cirkvi? To,čo sa dá,nech sa odoberie,odpozerá od prvotného spoločenstva veriacich a implantuje do spoločenstva súčasného. Nech si spoločenstvá vypomôžu. Nech si vypomôžu aj dnes existujúce spoločenstvá a nech si vymieňajú dobrodenia a charizmy,ktoré dostali od Pána. Je jedno,ktoré existuje na spôsob mozgu a ktoré na spôsob srdca. Lebo niet spoločenstva v Cirkvi,ktoré by bolo bez Božieho dobrodenia a bez požehnania. Ani súčasnosť nie je chudobnejšia na dary od Pána. Už len z jedného dôvodu,ktorý upresňuje apoštol takto:"Tam,kde sa rozmnožil hriech,tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť"/Rim 5,20/.

Niekto,kto je výnimočný a zároveň blízky.

Medzi najobdivovanejších ľudí patria vrcholoví športovci. Požívajú úctu za to,čo dokážu. Niektorí fanúšikovia pestujú voči nim,až akýsi druh prehnanej poklony,akéhosi zbožstvenia. Napríklad o Linelovi Messim sa hovorilo,že je akoby "z inej planéty". Tým sa naznačuje jeho výnimočnosť. To isté možno povedať o Waynovi Gretzkym v hokeji,alebo o Michaelovi Jordanovi v basketbale atď. Raz som kráčal po meste a bol som zabratý do rozhovoru s nejakým známym. Zrazu môj spolupútnik prerušil  rozhovor a komusi zakýval a pozdravil ho.Dotyčný  kráčal oproti,no z druhej strany cesty. "Kto je to?",opýtal som sa . Dostal som odpoveď:"Jeden od nás". Uvedomil som si,že v živote potrebujeme ľudí,ktorí si zaslúžia mimoriadnu pozornosťpre svoju genialitu,ale aj ľudí,ktorí sú "naši,sú od nás". Človek má hľadať výnimočných ľudí,lebo dokážu viac ako iní,ale to je málo,to nestačí. My,potrebujeme vo svojom prostredí aj ľudí,ktorí sú "naši",a tým sú pre výnimoční. Vôbec nemusia športovať tak,ako Messi,Gretzky či Jordan. Stačí,že sú s nami,že sú pri nás,jednoducho,že ich máme. Ježiš je taký,ktorý spĺňa tieto náročné kritéria. Je výnimočný,lebo,keď ho prišli vojaci zatknúť v Getsemanskej záhrade,na Ježišovu odpoveď:"Ja som to!", bezmocne popadali na zem/Jn 18,1-19, 42/. Zároveň je našim blízkym,je jedným z nás. Potvrdil to Šimon Peter,ktorý po Ježišovom zmŕtvychvstaní kázal v chráme a vtedy povedal Židom:"Veď Mojžiš povedal: ,Proroka vám vzbudí Pán,váš Boh,z vašich bratov ako mňa. Jeho budete počúvať vo všetkom,čo vám povie"/Sk 3,11-26/. Nikto iný,okrem Ježiša,nie je schopný naplniťobidva rozmery-byť výnimočný,lebo je to Boží Syn a byť jedným z nás,lebo nás miloval až po kríž. Okolo seba máme rôznych ľudí. V tých bežných ľuďoch hľadajme niečo,za čo by sme ich mohli považovať za výnimočných. A v prípade výnimočných,nájdime na nich niečo,na základe čoho, by sa nám stali blízkymi a to pre ušľachtilosť postojov v živote. A modlime sa za to,aby tí výnimoční zostávali ľuďmi, v dobrom slova zmysle a tí obyčajní,nech sa stávajú výnimočnými,natoľko,nakoľko chcú v živote nasledovať Ježiša.

Ľudská a Božie verzia Pánovho Zmŕtvychvstania.

Konflikty a rôzne neprístojnosti sa môžu diať na pôde akejkoľvek inštitúcie. Keď sa konflikt vyostrí a presiahne pomyselné mantinely dôstojnosti,kompetentní musia konať a snažiť sa vytvoriť zmier. Pri vyšetrovaní akéhokoľvek konfliktu sa používa jednoduchá taktika. Hlavných  aktérov rozdelia do dvoch miestností,položia im rovnaké otázky a potom odpovede porovnajú. Skúmajú ,či sa výpovede aspoň zhruba zhodujú,alebo si protirečia. Sv. Lukáš zachytil výpovede dvoch skupín,ktoré hovorili o Ježišovom zmŕtvychvstaní v Jeruzaleme/Lk 24,13-35/. Prvú skupinu predstavujú dvaja muži/jeden z nich sa volal Kleopas/,ktorí sklamaní odchádzajú z Jeruzalema do Emauz. Ich výpoveď znie takto:"...s Ježišom Nazaretským,ktorý bol prorokom,mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom,ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali". Ježiš,ktorý je predstaviteľom iného-Božieho pohľadu na udalosti,najprv pozorne počúval a potom zhodnotil udalosti následujúcim pohľadom:"..Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť,a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov,vykladal im čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo". Dva pohľady na epochálnu udalosť,ojedinelú a neopakovateľnú v celom vesmíre. Niekto by povedal,že sa líšia,že ich nespája nič. Pravdou však je,že si neprotirečia. To len kleopasovci zhodnotili udalosti zo svojho ľudského vnímania a Ježiš podal typicky Božiu,katechézu s patričným nadhľadom,ktorého človek nie je schopný. Božia je pravdivá,kleopasovská je pravdivá tiež,ale je neúplná,a málo zakotvená v plánoch Prozreteľnosti. Jediný podstatnejší rozdiel je v tom,že kleopasovcom Ježiš vyčíta a čuduje sa,že z tejto udalosti nevyťažili viac pre svoju vieru. Vyjadril to v zvolaní,ktoré má fazónu pokarhania:"Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko ,čo hovorili proroci!" Čo z toho pre nás vyplýva? Všetky udalosti,ktoré zažijeme,zvlášť tie,ktorým nerozumieme,máme vnímať v Božom svetle a v jeho zornom uhle skúmať ich dosah pre život. Sú chvíle,kedy musí situáciu posúdiť expert,odborník,ktorý podá odborný výklad  danej problematiky. Sú situácie,kedy naše ľudské výrazové a zmyslové dannosti nestačia na  interpretáciu toho,čo sme práve prežili. Potrebujeme hlas a názor Odborníka-Boha,ktorý nám v duši podá výklad a zároveň nás pripraví na prijatie toho,čo prijať treba. To naše ľudské vnímanie,vonkoncom nemusí byť nepravdivé a nesprávne,ale schopnosť vidieť veci z horizontu večnosti,ešte nedokážeme do dôsledkov. Tam máme rezervy. Dajme možnosť Božiemu svetlu,aby v našom vnútri zažiarilo a postupne odstránilo tmu strachu a bezútešnosti.

Podpis.

Človek je tvor,ktorý sa podpisuje a rád necháva o sebe správu. Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule-Spišskom Podhradí je historický i náboženský skvost. Kedysi som sa prechádzal tesne okolo jej múrov. Zbadal som to,čo z diaľky nevidno. V určitej výške fasády sú vyryté nápisy. Keď som prišiel bližšie a začal ich čítať,zistil som,že niektoré majú aj zopár storočí. Človeku to vyrazí dych. Pred stáročiami tu ľudia obnovovali fasádu,stáli na lešení a na konci vyryli svoje mená,prípadne krátke odkazy do budúcna. Sú v latinčine,maďarčine,prípadne v nemčine. Je to zvláštne-dotknúť sa vyrytého názvu,ktorý má niekoľko sto rokov. Človek sa v tomto nemení. Vždy sa rád podpisoval a nechal o sebe vedieť. Nemusíme zostať iba pri fasáde kostola. Vojdime do vnútra,ktoréhokoľvek staršieho. A všimnite si jeho drevené časti,alebo aj kamenné. Ktosi tam ostrým predmetom vyryl rôzne heslá,výzvy,odkazy o.i. aj tohto znenia:Ján+Anna-love a k tomu vyryté srdce...Nesvedčí o veľkej kultúrnosti a úcte voči sakrálnemu miestu,ale svedčí to o tom,že človek sa rád podpisuje. Prípadne,ak sa nám dostane do rúk staršia kniha,môžeme v nej nájsť rôzne poznámky a podpisy. V minulosti písané úhľadne/stará škola/,ale dnes kostrbato,často vulgárne,bez úcty voči autorovi,alebo myšlienke,ktorú opisoval. Aj kniha predstavuje vizitku vnútra človeka. V nej sú naše podpisy. Oficiálne,skutočné,alebo v prenesenom slova zmysle.podľa toho,ako sme s knihou zaobchádzali. Bolo to na začiatku školského roka. Po niekoľkých dňoch si predvolali na pohovor rodičov istého chlapca. Pri bežnej chlapčenske naťahovačke počas prestávky sa rozbilo okno. V bojovej scéne bolo zainteresovaných veľa aktérov,no viníka našli iba jedného,podľa toho,kto posledný na okno dopadol. A tak rodičia vinníka museli do školy.  Škodu zaplatili a pri odchode bolo počuť matkine vyčítavé slová:"To si sa pekne podpísal,hneď na začiatok školského roka!". Kto z nás by si to nepamätal!Človek,aby sa podpísal,nemusí držať v ruke pero alebo ceruzku. Aj toto je podpis človeka,aj keď trocha v netypickej podobe. Skutky apoštolov prinášajú informáciu o Petrovej kázni na Turíce/Sk 2,36-41/. Peter tam karhá Židov slovami:"Nech s istotou vie celý dom Izraela,že toho Ježiša,ktorého ste vy ukrižovali,Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom". Vyčíta im ten najväčší hriech-odsúdenie a ukrižovanie Božieho Baránka. Akoby im chcel povedať:to ste sa pekne podpísali!. A odporúča im za tento skutok pokánie. Vo veľkonočnom období nájdeme v našich kostoloch sochy a obrazy Zmŕtvychvstalého Ježiša. Na každom takomto diele,či už ho urobil majster svojho remesla alebo ľudový rezbár,nájdeme na Ježišovom tele zvýraznené rany po ukrižovaní. Ktosi povedal:A to musí byť tak, veď vstal zmŕtvych?!. Nie sú tie rany zbytočne namaľované? Iný mu odpovedal:Musí. Veď sme sa pod jeho umučenie podpísali všetci-svojimi hriechmi. Musí to nám byť jasné do konca života:Pán Ježiš niesol na Kalváriu všetky naše hriechy! Čo od toho očakávame? Presne to,čo docielil Peter na konci svojej homílie:"...bolesť im/Židom/ prenikla srdcia..." Táto bolesť je spásonosná. Tie rany budeme mať vždy pred očami preto,aby sme pochopili,že sme dlžníkmi a že pokánie je najprimeranejšia náplasť na Ježišove rany,ktoré sme spôsobili hriešnym spôsobom života.

Perspektíva nového sveta.

Na slávnosť Ježišovho zmŕtvychvstania Sv. Otec,pápež František venoval svoj príhovor najmä tým,ktorí sú rozmanitým spôsobom poznačení koronavírusom. Apeloval na štruktúry EU,aby si uvedomili zodpovednosť pri budovaní nového sveta. Odporúčal venovať sa inovatívnym prvkom,ak staré zlyhali. Ak sa tak nestane,povedal,vznikne pokušenie návratu k starému spôsobu,ktorý zlyhal./Mt 12,43-45/. Inovatívnym prvkom môže byť o.i. aj presadzovanie princípov podľa evanjelia. Teda to,čo vrcholné štruktúry Európy doteraz zaznávali. Návrat k starému,neúspešnému životu,by bol fatálnou chybou. Človek mal odjakživa  tendenciu vrátiť sa k vychodeným koľajám. Do tejto atmosféry prichádza posolstvo Zmŕtvychvstalého. Veľkonočná liturgia sa o ňom zmieňuje v tom zmysle,že prišiel,aby nám "otvoril bránu do večnosti". On jediný je predpovedaný Mesiáš,ktorý prináša spásu. Kto z nás,by nechcel byť pri zárodku niečoho nového? Kto z nás by nechcel prispieť pri budovaní základov niečoho,čo môže byť novou perspektívou? Starý svet sa rozpadáva,bol neúspešný. Kto dostane príležitosť,aby sa postavil k možnosti formovať základy sveta nového? Čo môžu konštruktéri nového sveta zabudovať do jeho základov? Pomôžme si slovami veľkonočného evanjelia. 1,Anjel sa sa prihovára ženám pri hrobe:"Vy sa nebojte! Viem,že hľadáte Ježiša,ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu,lebo vstal,ako povedal"/Mt 28,1-10/. Do základu budovania nového sveta majú prispieť tí,ktorí sa vyznačujú hľadaním Pána. Nie sú to iba tzv,hľadajúci. Ale najmä tí,ktorí už Ježiša našli a stále vnikajú hlbšie do jeho ideálov. Stále v ňom objavujú nové a nové skutočnosti,ktoré sa im javia ako nasledovaniahodné. Svet ponúka veľa neprebádaného. Mohli by o tom hovoriť vedci,umelci,filozofi,vynálezcovia atď. O čo viac Boh,ktorý toto všetko svoril a ponúkol ľudskému spoločenstvu. Hľadajúci si svoje získané tajomstvá nenechávajú iba pre seba. Ponúkajú ich strávené v modlitbe,obeti a pokání,ako osviežujúci prvok do ľudského spoločenstva. Objavené treba pripraviť,spracovať a tak podať. Nič tak nie je vhodné na tento účel,ako je modlitba a obetavosť v praxi života. 2,Evanjelista podal charakteristiku atmosféry,ktorá vznikla,keď zostúpil anjel. Na adresu strážcov hrobu napísal:"Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi". Strnulí strážnici za veľa nestoja. Svet má vo svojom strede takých,ktorí uzavreli akoby do hrobu, skutočné hodnoty života. A žiarlivo ich strážia. Sú ľudia,ktorí svoje talenty a dannosti neponúkli pre dobro spoločenstva. A nielen to. Zabránili v dobrom diele aj iným.Kto má záujem,nech si prečíta podobenstvo o talentoch ./Mt 25,14-30/. Sú ľudia,ktorí pôsobia,či už vedome,alebo nie,ako "hrobári" dobrých počinov a diel. V minulosti bol americkým prezidentom Richard Nixon. Bol známy z aféry Watergate. V procese skúmania jeho zodpovednosti za korupciu vystupoval istý sudca. Mal prezývku "hrobár". Vyznačoval sa tým,že vedel majstrovsky ututlať a "pochovať" dôkazy,ktoré by mohli politikov na vysokých miestach znemožniť. Škoda,že takýchto bolo mnoho aj vo svete,ktorý teraz stroskotáva. Do nového sveta patria tí,ktorí otvoria svoje srdcia pre potreby solidarity s biednymi a slabými. Zrejme mnohí dostanú možnosť,aby sa zbavili strnulosti ducha a svoje pomyselné "hroby" pootvárali pre dobro ľudskej rodiny. 3,Zmŕtvychvstalý Ježiš posiela správu svojim učeníkom. Nazýva ich bratmi. Majú ísť a" hľadať ho v Galilei". Tí,ktorí kráčajú v živote s úmyslom konať dobro,určite na tejto ceste nájdu a uvidia Ježiša. Treba len ísť,robiť si svoje veci podľa Božej vôle a Ježiš sa stane vyditeľným priamo na ceste. Pán posiela svojich do Galilei. Je to tá Galilea,ktorá má prívlastok-Galilea pohanov/Mt 4,12-23/. Chce tým povedať,že aj v ťažkom teréne života je prítomný Boh. Ba,možno konštatovať,že práve tam je niekedy cesta evanjelia do ľudske duše akási jednoduchšia...Ľudia,ktorí uverili v Ježiša majú mu dôverovať. Aj nový svet má dôverovať tým,ktorí dôverujú Ježišovi. Architekti nového sveta,ak ten nemá ísť v starých šľapajách,musia položiť nový poriadok na dôvere tomu,ktorý je Architektom našej spásy. Na Bielu sobotu sme mohli vidieť a modliť sa s televíznymi divákmi pred Turínskym plátnom. Ide o materiál,do ktorého bolo zavinuté Ježišovo mŕtve telo. Sv. Ján Pavol II. o ňom povedal,že "skutočným zrkadlom" Pánovho utrpenia. Býva samozrejmosťou,že aj života kresťana dostane takúto príležitosť-byť čo najdokonalejším zrkadlom Ježišovho utrpenia. Aj to môžu znamenať výzvy evanjelia:choďte do Galilei...Nový svet potrebuje takých jedincov,ktorí sa usilujú aspoň priblížiť sa k zrkadlovej podobe s Ježišom trpiacim. Aj nový svet sa bude musieť vysporiadať s otázkou utrpenia,bolesti...Do tejto úvahy,však,vchádza samotné Božie slovo:"...dúfajte,,ja som premohol svet"/Jn 16,33/.

Zmŕtvychvstalý prináša pohľad víťazstva.

Od čias koronavírusu na európskom kontinente je Taliansko na tom žalostne. Denne tam zomierajú stovky ľudí. Práve odtiaľ prichádzajú zaujímavé,dojímavé a podnetné svedectvá priamych účastníkov pandemického diania. Istý Talian denne spočítaval,na základe oficiálnych správ,údaje o mŕtvych vo svojom okolí. Po niekoľkých dňoch ho to prešlo. Počítanie mŕtvych ho prešlo a znechutilo. Prešiel na protipól a začal spočítavať živých. Od počtu celkového obyvateľstva odpočítal mŕtvych a z výsledného počtu sa tešil a ďakoval Bohu. Možno by sme pokrútili hlavou nad jeho počínaním,no skúste žiť v prostredí,v ktorom denne zomierajú stovky...Jeho postoj je postojom,ktorý je primeraný človekovi,ktorý uveril v Zmŕtvychvstalého. Jeho pohľad je pohľadom nádeje a života. Predpokladám,že takéhoto pohľadu sme schopní všetci kresťania. Napriek tomu,že sa nám tento pozemský štýl života rozpadáva pod rukami,napriek tomu,že vykazuje znaky samolikvidácie,napriek tomu túžime vidieť zárodky nového života. Starý spôsob motivovaný hrabivosťou,chamtivosťou,klamstvom , podvodmi a násilím sa pomíňa. Hľadáme nové výhonky. Prečo to robíme? Prečo úplne nerezignujeme? Prečo očakávame nový svet? Preto,lebo do nášho života vstúpil Pán,ktorý vstal z mŕtvych. My sme nadobudli jeho pohľad-pohľad vzkriesenia,nie zániku. A stačí nám,keď uzrieme zárodky nového diania. Pred časom zomieral na rakovinu istý významný človek. Vlastnil automobilovú stajňu,ktorá vždy predstavovala veľký biznis. V sezóne jeho automobily neuspeli,prepadli na celej čiare. Vtedy povedal svojim konštruktérom:"Skôr,ako odídem z tohto sveta,žiadam vás,aby ste skonštruovali nové auto. Viem,že ho neuvidím,ako vychádza z továrne,ale chcem ho vidieť aspoň na výkrese". Žiadal o možnosť vidieť aspoň zárodok niečoho nového...To bola jeho nádej. Svet,ktorý sa dnes prepadáva pred našimi očami,vytvára miesto pre svet nový. Ktovie,či sa my,starší,dočkáme jeho výslnia? Ak nie,chceme vidieť aspoň jeho zárodky. To nám postačí. Aj táto iskierka nádeje pochádza od Zmŕtvychvstalého. P.Raniero Cantalamessa,pápežský kazateľ,predniesol na Veľký piatok v Bazilike sv. Petra v Ríme ďalšiu skvostnú homíliu. Okrem iného zaujal týmto príkladom zo života. Istý maliar,známy autor,maľoval fresky v Katedrále sv. Pavla v Londýne. Stál ne lešení a s úľubou sa pozeral na svoje dielo. Urobil to,čo bežne robí každý z nás. Urobil dva kroky do zadu,aby zmenil perspektívu pohľadu. Už iba polkrok a bol by z lešenia spadol...Pomocník,ktorý stál na zemi a zbadal toto nebezpečenstvo,najprv nevedel,čo robiť. Zakričať nahlas nechcel,aby sa majster nenaľakal a neurobil krok do zadu. Preto zobral do ruky štetku,namočil ju do farby a vyšpliechol ju na umelecké dielo..Majster,keď zbadal,čo sa stalo,od zdesenia urobil krok do predu...Časť fresky bola znehodnotená,ale on si zachránil život. Boh dopustil,že naše terajšie životné konštrukcie padli,niekto povie,že sa znehodnotili. Ale ten,kto sa obráti povie,že mu terajšia nelichotivá situácia zachránila život. Život viery a pravých hodnôt,na ktoré sme zanevreli bezbožným štýlom života. Som presvedčený,že pribrzdenie koronavírusom,mnohých zachránilo od niečoho horšieho. Boh niečo dopustil,niečo,čo je veľmi bolestivé,ale skrze Zmŕtvychvstalého nás ubezpečuje,že môžeme budovať nový život nádeje. Ak už neuvidíme niekde, jeho prototyp na vlastné oči,tak aspoň kdesi na papieri,v zárodku,v perspektíve rastu...

Vieš,kto som ja?

Raz večer v parku stála a debatovala skupina mladých ľudí. Žartovali,smiali sa,spomínali na roky spoločne strávené v školských laviciach. Nedaleko,na lavičke sedel opilec. V ruke mal nápoj,ktorého názov zľudovel do podoby -čučo. Rozprával sám so sebou,občas si uhol z fľaše. Pokúšal sa aj vstať,no nebolo mu to súdené. Napokon na vlastné pokusy rezignoval,ale začal sa zaujímať  o skupinu mladých. Hlasne dával na javo,že chce,aby mu pomohli vstať. Nevšímali si ho ani po tom,čo začal kričať silnejšie. Ich reakcia bola taká,že sa zobrali a pomaly odchádzali preč. Opitý za nimi pokrikoval:"Nechcete sa so mnou rozprávať?...viete,kto som ja?..." Potom na chvíľu zmľkol,aby následne povedal potichšie:"...kto som bol?" Bolo evidentné,že jeho súčasná situácia je vzdialená od od toho,kým bol v minulosti. Táto komicko-smutná epizóda mi prišla na myseľ,keď som sa začítal do Jánových pašií/Jn 18,1-9, 42/. Je tam úryvok rozhovoru medzi uväzneným Ježišom a Pilátom. Pilát ho vyšetroval,aby spravodlivosti zadosťučinil. No,zostal prekvapený,lebo Ježiš na niektoré jeho otázky neodpovedal. Rozhorčený mu dôrazne pripomenul:"So mnou sa nechceš rozprávať?! Nevieš,že mám moc prepustiť ťa a moc ukrižovať ťa?" Údajná Pilátová moc dlho nevydržala. Nedokázal si vybudovať pamätník večnej hodnoty. Napokon,takto dopadli aj mnohí ďalší,jemu podobní...Cez Triduum sa náš zrak upiera na Ukrižovaného. Na kríži vidíme trpiaceho muža,ktorý podstúpil kruté mučenie. Vo chvíli stíšenia budeme v duši počuť jeho hlas:"Chceš sa so mnou rozprávať?"  A celému svetu adresuje výčitku:"So mnou sa nechcete rozprávať?...viete,že ja mám moc,moc absolútnu?". Pohľad na Ukrižovaného v nás vyvoláva túžbu rozprávať sa s ním. Zo začiatku môžu slová viaznúť-už dávno nie sme na to zvyknutí,odvykli sme...Prípadne sa nám slová zadrhávajú,lebo ani nevieme,čo si počaťs Ježišom osamote..už dávno sme to nezažili...Myšlienky sa nám roja a pripadajú nám ako neusporiadaný útvar,ktorý je svojhlavý a živelný. Ale s pribúdajúcim časom dostávame dar-pokoj,ktorý sa rozhostí v našej mysli a takto vytvorí predpoklady pre radostnejšiu komunikáciu. Ježiš nám povie:"Nevieš,že mám moc oslobodiť ťa od hriechov? Nevieš,že moja krv zmýva aj tvoje hriechy?" Kto by nechcel byť adresátom Ježišovej veľkej a nepreskúmateľnej moci?! Nechajme dopadnúť na seba jeho vyčítavý pohľad z kríža a započúvajme sa do otázky,ktorá je viac túžbou po nás,ako zdrvujúcim rozsudkom:prečo sa nechceš so mno rozprávať častejšie? Už teraz hovoria kompetentní o ďalšom vývoji sveta,po tom,čo koronavírus stratí svoju moc. Radia sa politici,ekonómovia,zamestnávatelia atď. Sú v tomto zozname všetci kompetentní? Dôležitosť týchto je neodškriepiteľná. Napriek tomu-nechýba niekto dôležitý? Kiež by všetci,ktorí plánujú nové usporiadanie sveta,počuli hlas Ježiša,Mesiáša,Božieho Syna:"So mnou sa nechcete rozprávať? Veď,ja mám moc väčšiu ako všetky vaše možnosti a potenciály!". Chce nový svet,ale v ňom obnoveného človeka,ktorý bude klásť dôraz na veci potrebné pre spásu.

Trasenie zeme.

Známa mi ukázala SMS správy od istého,nášho spoločného priateľa. Nejde o obsah,ale o formu. Niektoré správy boli písané s pravopisnými chybami,niekde absentovali písmená resp. boli poprehadzované. Iná SMS, od toho istého autora, vykazovala známky bezchybného písania. Tie prvé,s chybami,boli ovplyvnené stresom , nervozitou a vnútorným i vonkajším chvením. Tie druhé boli písané v pokoji,keď bol celý človek v atmosfére kľudu. Nejde o nič prelomové. Každý jeden z nás sa môže prichytiť pri podobných praktikách. So záujmom som si prečítal informáciu,podľa ktorej,od kedy je vo svete karanténa,izolovaná liečba vírusu,prípadne "domasedenie",naša Zem je v kľude. Zistili to seizmológovia a geológovia na základe pozorovaní v istom belgickom inštitúte. Zem sa upokojila. Nie je tak "nervózna". Keby mohla písať SMS správy,boli by bezchybné. Je to podmienené tým,že jazdí menej áut,pracuje menej mechanizmov,ľudia upustili od hluku pri oslavách,ak nejaké vôbec sú. Zem našla svoj prapôvodný rytmus a skorooriginálny pokoj. Teraz netúži po tom,aby vyslala nervózne signály do ľudského spoločenstva v podobe zemetrasení,či iných prírodných katastrof. Vzápätí po tejto,pre mňa radostnej správe,som si prečítal inú. Ide titulok novín,ktoré robili rozhovor s p.Veronikou Remišovou,podpredsedníčkou vlády. Titulok obsahoval jej citát:"Nemôžeme takto fungovať celý rok. Škody by boli väčšie,ako narobí koronavírus". Koniec oddychového režimu pre našu planétu! Dlho  už oddychovať nebude. Ja viem,že ekonomika je to,čo riadi náš život. Všetko závisí od nej. Znova ju chceme naštartovať a pritom "zatriasť" zemeguľou. Čísla budú pomaly naskakovať,ukazovatele sa budú postupne vylepšovať,grafy znova pôjdu hore. Znova bude na Zemi "čulý pracovný i turistický ruch". Ktorá správa je lepšia? Môžeme si vybrať. Zem sa už niekoľkokrát nebezpečne chvela. Azda najsilnejšie vtedy,keď Ježiš skonal na kríži. Zmienku o tom nájdeme v Matúšových pašiách/Mt 26/,kde sa píše:"A hľa,chrámova opona sa roztrhla vo dvoje od vrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých vstali z mŕtvych". Samotná Zem sa takýmto spôsobom poklonila umučenému Spasiteľovi. Pre nás sú momentálne dôležité dve veci:1,Aby sa zatriaslo naše vnútro nad veľkosťou obety Božieho Syna. A aby sa zatriaslo,keď si uvedomí,že uráža Stvoriteľa hriechami. Bude sa chvieť,kým sa nevyrovná s Bohom,kým nesplatí dlhy v pokání. Až potom môže prísť pokoj,teda stav,kedy ustanú všetky rušivé a dráždivé elementy,ktoré, inak, svedčia o našom nevyrovnanom štýle života. Aj našim pričinením,životom bez hriechu,sa môže Zem upokojovať,aj keď všetky mechanizmy ekonomiky a sveta,zastaviť nemôžeme. Zem získava balans našou snahou o život podľa evanjelia. Platí to o našej duši,ale aj o celkovej /ne/vyrovnanosti sveta. 2,Ďalší dôvod,pre ktorý sa musí veriacemu človekovi triasť vnútro,je  Božia otcovská starostlivosť o človeka. Svedčí o tom citát z Listu Hebrejom:"Lebo každý veľkňaz ,vybratý spomedzi ľudí,je ustanovený pre ľudí,aby ich zastupoval pred pred Bohom,aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi,pretože aj sám podlieha slabosti"/Hebr 4,14-5,10/. Triašku vyvoláva vedomie,že Boh vo svojom geniálnom pláne,ustanovil zvláštny úrad-sviatosť kňazstva,aby s ľuďmi komunikoval,čo najintímnejším spôsobom. Všimnime si hĺbku vzorca:ide o kohosi spomedzi ľudí,aby bol ustanovený pre ľudí,aby prinášal obety za ľudí a aby sa ujímal ľudí...Boh robí pre človeka všetko. Ustanovuje človeka,aby,ako svoje povolanie celoživotné,obetoval všetky dary a talenty pre spásu človeka. Ak je pravda,že sa zem otriasa od mechanizmov a ľudskej činnosti,tak potom služba kňaza všetko upokojuje a dáva do súladu s Božou vôľou. Škoda,že viac nás trápia ekonomické súvislosti,ako vnútorná rovnováha živej i neživej prírody a ekológia duše. Rozumieme tomu:s ekonomikou je spojený biznis,ale i zamestnanie. No so životom bez hriechu je spojená spása. Každý,kto ako môže,nech o túto rovnováhu prosí Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého.

Eucharistia.

Raz istý človek nahlas rekapituloval svoj život. Rozhovoril sa o.i. aj o jedle. Narodil sa v mnohopočetnej rodine na vidieku. Rodinnú situáciu okomentoval takto:"Nikdy sme nemali prázdny stôl". Povedal,že jedlo nebolo vždy vyberané,exkluzívne,ale vždy bolo čo na stôl položiť. Prestretý stôl bol skôr jednoduchý,ale nikdy nie úplne prázdny. Stôl Cirkvi,na ktorom sa podáva duchovný pokrm,nebol nikdy prázdny a ani chudobný. Od čias Pána Ježiša , jeho obety na kríži a jeho zmŕtvychvstania,neexistuje u veriacich duchovná núdza. Sám Pán sa o to postaral. Stačí,keď si prečítame o udalostiach,spojených s Poslednou večerou/ 1 Kor 11,23-26/. Odovzdal nám exkluzívny pokrm,ktorým je jeho telo a krv. V bežnej praxi života sa pozemský,telesný pokrm rozlišuje na:občerstvenie,plnohodnotný pokrm a hostinu. Všimnime si,že tu ide o určitú gradáciu,ktorá sa nedotýka iba množstva pokrmu,ale sú tu zahrnuté aj iné kritéria. 1,Občersvenie. Tento pokrm sa používa najmä v súvislosti s cestovaním,či púťou. Ideš,zastavíš sa,niečo málo preješ a pokračuješ ďalej. Takýto pokrm na cestu nazývame veľmi vznešene-občersvenie. Eucharistiu môžeme, v istom slova zmysle chápať,ako občersvenie. Sú situácie,kedy treba vstať a ísť. Treba urobiť rozhodnutie,treba niečo urobiť a ísť. Koľko je v živote takých situácii,ktoré sa nám zdajú absurdné,že nad nimi len pokrútime hlavou. A nemôžeme ich ovplyvniť,len vstať,urobiť,čo sa žiada a ísť ďalej. Ide o veľké duchovné zápasy,ktoré môžeme pomenovať aj ako duchovné púte. Aby sme toto zvládli,potrebujeme pokrm pútnika,pokrm,ktorý nás občerství. Najvýstižnejšie to vyjadril sám Pán Ježiš,keď v atmosfére zázračného rozmnoženia chleba odôvodnil svoj zázrak slovami:/Mk 8,3/"..aby neomdleli na ceste". 2,Plnohodnotné jedlo. Pri istej príležitosti akási matka žalostila nad svojim synom. Veľmi ťažko znášala,že je sám vo svete,venuje sa len práci a odmieta si založiť rodinu. Hovorievala:"Strašne schudol. Nemá pravidelnú a plnohodnotnú stravu. Raz niečo zje,inokedy nič. Nemá mu to kto pripraviť. Nemá zázemie". Telo a Krv Pána Ježiša predstavujú pre nás plnohodnotný pokrm. Tento pokrm má však svoje pevné zázemie. Zhotovuje ho kňaz,ktorý pri svätej omši koná v osobe Krista. Deje sa to v kostole a za prítomnosti cirkevného spoločenstva. S týmto zázemím sa treba stotožniť a prijať ho. Vzniká schéma,ktorá je pre náš telesný zrak viditeľná a pre zrak duchovný pochopiteľná a uveriteľná:obetný stôl,kňaz a spoločenstvo veriacich. Pri takomto zázemí nemožno trpieť duchovnou chudokrvnosťou. Práve naopak. Veriaci jedinec sa takto stáva silnejším a čnostnejším. 3,Hostina. Ide o vrchol pozemského stolovania. Keď sa povie -hostina,nemyslí sa len na množstvo,či kvalitu jedla/aj to/,ale aj na zloženie spolustolujúcich. Hostina sa pre jednotlivca koná málokedy. Väčšinou je tam viac ľudí. Ide aj o atmosféru,podľa ktorej,by mali byť všetci jednej mysle. Zraniteľným bodom pre niekoho môže byť Ježišova predstava hostiny. :"Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?"/Mk 2,16/,takto si posťažovali na Ježišove praktiky Židia. Nazdávali sa,že tým dehonestuje pojem hostiny ako taký. Hostina má dosah pre večnosť  vtedy,ak sýtime aj takých,ktorých označujeme za chudákov. Nielen preto,že sú na tom zle materiálne ,ale aj ľudsky. Ježiš aj pre takých prestiera stôl,ba dokonca ich favorizuje :"Neprišiel som volať spravodlivých,ale hriešnikov,aby sa kajali"Lk 5,32/. Pánova hostina je vždy dokonalá. Lebo ten,kto ju usporadúva je dokonalý. Aj my sa môžeme k nemu priblížiť. Vytvorme si v srdci pre nich viac miesta,lebo tak urobil Ježiš,ktorý podceňovaným odkáza,v rámci hostiny:"Priateľu,postúp vyššie"/Lk 14,10/!

Čo s nami robí Zmŕtvychvstalý.

Ako má vyzerať človek po tom,čo absolvoval štyridsaťdňové pôstne obdobie? Ja viem,že je to na diskusiu. Čo znamená "absolvoval"? Určite nemyslíme na pasívny spôsob duchovného života. Myslíme na kresťana,ktorý sa modlí a slúži,pomáha. Taký človek cez pôstne obdobie povyrastie. Napriek tomu počúvame v závere  pôstnej liturgie toto:"...všemohúci Bože,sme slabí a často klesáme...". Slabosť a pád,to sú skutočnosti,s ktorými sme konfrontovaní takmer denne,nech by sme si mysleli o sebe čokoľvek,akí sme dobrí...Napriek tomu nás Cirkev usmerňuje slovami pôstneho povzbudenia v rámci KBS:"V Ježišovej blízkosti môžeme piť z pravého prameňa,ktorý udržuje živými naše sny,naše plány,naše veľké ideály a poháňa nás do ohlasovania života,ktorý sa oplatí žiť". Napriek našej evidentnej slabosti,nám kolaps hroziť nemusí. Podstatná je Ježišova prítomnosť v našom živote. Boh nás urobil aj tak veľkými. Upozorňuje nás na to prorok Ezechiel/Ez 36,16-28/. Počas veľkonočnej vigílie máme možnosť čítať z jeho diela nasledujúce myšlienky:1,Vezmem vás spomedzi národov,zhromaždím vás zo všetkých krajín a zavediem vás do vlastnej krajiny". Židia vedeli veľmi dobre,čo to znamená hľadať a nájsť svoju vlastnú krajinu. Ich putovanie púšťou je toho dôkazom. Boh im ju sľúbil a sľub dodržal. Aj ľudia dneška putujú,hľadajú,strácajú a znova nachádzajú. Hranice medzi krajinami /EU/ akoby ani neexistovali. Niektorí ľudia nám povedia,že sú doma tam,kde sa momentálne nachádzajú. Napriek tejto tendencii,myslím si,že každý človek má nejaký kus územia za  "naj.." Povie si:tak,tu som najviac doma! Kristus nám znova a znova vo veľkonočnom čase potvrdzuje-tu si doma. Uveril si vo mňa? Si doma. Považuješ ma za Božieho vyvoleného? Si doma. Veríš,že jedine ja ti môžem udeliť večný život? Robíš dobre a si doma. Paradoxne,niektoré reklamy v médiách  viere v túto myšlienku nahrávajú. Neustále počujeme:zostaňte doma!. Viem,že sa to týka obmedzenia v cestovaní a v návštevách,ale prečo si týmto výrokom nepotvrdiťpravosť našej viery-zostať doma. Zostaň v Cirkvi. Nehľadaj náhrady. Neobzeraj sa za alternetívami. Nedomáhaj sa "osobnejšej" náuky. Osobnejšia,ako tá,ktorá hovorí,že Syn Boží sa stal človekom,aby nás vykúpil,neexistuje. My sme svoju vlasť našli. Všetko ostatné je vo vzťahu k tejto pravde druhoradé. 2,Ezechiel pokračuje:"Potom na vás vylejem čistú vodu a budete očistení od všetkej špiny.". Svätý biskup Bazil to potvrdzuje vo svojom diele o Duchu Svätom. Píše:"Krst okrem toho očisťuje v istom zmysle dušu  od špiny ,čo sa na ňu nalepila z telesných vášní ,podľa toho, ako je napísané:Umy ma a budem belší ako sneh"/LH II.,s.403. Obmytie vodou krstu je historickým,neopakovateľným medzníkom. Dokonalejší očistný kúpeľ,v zmysle duchovnom,nenájdeme. Sviatosť krstu nás robí rovnými pred Bohom. Stiera iné,ľudské kategórie a ohraničenia. Všetci pokrstení sme pred Bohom seberovní. Voda krstu zmyla z nás všetku nečistotu dedičného hriechu. A neskôr,vo sviatosti pokánia môžeme nájsť dokonalý očistný prameň,ktorý nás zbavuje hriechov,spáchaných po krste. Prežívame obdobie testovania na koronovírus. V jedne osade na východnom Slovensku sa obyvatelia dozvedeli,že sa budú musieť podrobiť týmto testom. Počiatočná reakcia bola rozhorčená a odmietavá:"...čomu my,šak poražka/rozumej-zlá choroba/ prišla na gadžoch,ne na nas..?.". Sviatosť krstu zmýva všetky elementy,toho,čo ľudová slovesnosť nazýva "poražka". Akákoľvek zloba a nečistota je krátka na Pánovu milosť,ktorá účinkuje vo sviatostiach. Sviatky Ježišovho zmŕtvychvstania nás každoročne v tejto pravde utvrdzujú a zároveň vnášajú do duše Kristov pokoj. 3,Napokon prorok Ezechiel hovorí:"Dám vám nové srdce a vložím do vás nového ducha....Vložím do vás svojho ducha...".Stali sme sa novými stvoreniami podľa Kristovho vzoru. Je v nás jeho Duch. Prihlásme sa k nemu! Komunikujme s ním!. On je pre nás hlavným partnerom na komunikáciu. Nie,duch tohto sveta. A ak,máme s týmto svetom komunikovať,neobstojíme,ak nebudeme posilňovaní Božím Duchom zvnútra. Hlavným prejavom prítomnosti Božieho Ducha v nás je to,že vzdorujeme hriechu a volíme si pokánie ako liek. Zakončím znova citátom z produkcie KBS:"Boh nám dáva hviezdy,aby sme mohli kráčaťďalej". Tou najvzácnejšou je správa o Ježišovom prázdnom hrobe a o jeho zmŕtvychvstaní.

Koho sa dotýka Ježišova krv?

Pri čítaní pašií na Kvetnú nedeľu ma tohto roku zvlášť zaujali slová popredných Židov:"Jeho krv na nás a na naše deti"/Mt 26,14-27, 66/. Bola to reakcia na Pilátove gesto umytia rúk pred odsúdením nevinného Ježiša. Týmto zvolaním židovskí veľkňazi verejne potvrdili, že berú na seba zodpovednosť za odsúdenie Učiteľa z Nazareta. Ešte jeden význam má toto prorocké zvolanie. Týka sa Pánových slov pri poslednej večeri::"Potom vzal kalich,vzdával vďaky a dal im ho hovoriac:Pite z neho všetci,toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov". Ježišova krv nemá,teda,dosah iba na život popredných židovských činiteľov tej doby a ich detí,ale naozaj "omýva všetkých". Kristus zomrel za všetkých ľudí. Veľkňazi vypovedali prorocké myšlienky,a ani netušili v akej dôležitej veci. Za akých ľudí vylial Ježiš svoju krv? 1,Prototypom prvej skupiny je zradca Judáš. Jeho vina je  väčšia,ako vina iného zradcu zo života. Prečo? Lebo on po tom,čo zinkasoval smiešnu sumu tridsať strieborných:"hľadal príležitosť vydať ho /Židom/. Neuspokojil sa s tým,že,keď sa náhodou niečo dozvie,dá im to vedieť,aby celú vec zahral viac do autu. On cielene a aktívne hľadal možnosti a situácie, v ktorých by sa Ježiš kompromitoval pred židovským zákonom. Podpísaná spolupráca s veľkňazmi nezostala iba na papieri. Z Judáša sa stal aktivista,ktorý vedome a dobrovoľne/z vnuknutia diabla/ posluhoval veľkňazom v ich plánoch. Židia,by lepšieho spolupracovníka nenašli nikde. Celá tá situácia znamená toľko,že zlo je aktívne. Neuspokojí sa s pasívnym statusom,akéhosi pozorovateľa. Zlo útočí a nachádza takých,ktorí sa s jeho plánmi stotožnia. Ich životnou filozofiou sa stáva konanie zla,zvádzanie,podvádzanie,marenie dobra a zahmlievanie svedomia. Niektorí ľudia sú celí "namočení" v atmosfére podvodu a klamstva a iný životný štýl ani nepoznajú. Kristus je jediný,ktorý im môže pomôcť,aby sa vymanili "z moci temnôt",ako o tom spievame v speve Exultet. Spomeňme si cez veľkonočné sviatky na takých,ktorí toto vymanenie sa potrebujú absolvovať. 2,Ježišova krv omýva aj ľudí,ktorých predstaviteľom je Pilát. Urobil gesto. Dal Židom na výber. Milosť dostane Ježiš,alebo istý zločinec/známa firma/,menom Barabáš. Nech sa Židia rozhodnú akokoľvek,jeden z tých dvoch bude žiť. Nikto mu nebude vytýkať,že je málo humánny. Cítil,že Ježiš je nevinný a vedel,že,Barabáš je zločinec "par excellens". Nepostupoval podľa svedomia a spravodlivosti. Boli naňho vyvíjané veľké tlaky. Vedel veľmi dobre,že za Ježišom nestojí nijaká  relevantná lobby. Vedel,že Ježiš je sám a nemá nijakých významných zástancov. Z jeho omilostenia by neprofitoval. Pri omilostení Barabáša si zachoval  kredit úradníka,nie však spravodlivého sudcu a hlavne čistého človeka. Okrem toho,považoval spor okolo Ježiša za židovské taľafatky,ktorým príliš nerozumel a chcel mať túto kauzu čím skôr z krku. Ježiš pohorel na celej čiare. Odsúdila ho obec náboženská,ale aj politická. Nie je vždy ľahké konať s vedomým,že nebudem profitovať,ak vykonám nejaký skutok obety. Uvažujme aj v tej rovine,že dobročinným konaním si môžem odpykať niektoré tresty za svoje hriechy,že môžem mnohých motivovať,aby sa naučili konať v rovnakých intenciách,alebo,že na druhý svet sa neodchádza so zarámovanými čestnými uznaniami. Lesk Piláta dlhé trvanie nemal. Ježišova hviezda bude svietiť natrvalo. 3,Ježišova krv má dosah aj na človeka "apoštolského typu". Ušľachtilosť apoštolov sa prejavila v otázke:"Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru?" Chceli byť v najsvätejšej chvíli s ním. Väčšina z nás uvažuje podobne. Vždy,keď slúžim svätú omšu,chcem byťs Ním. Je to pre mňa najsvätejšia chvíľa. A chcem byť aj s tými,ktorí sú môjmu srdcu najbližší. Ako kňaz,najväčšiu lásku prejavím k blížnym tým,že ich zahrniem do Ježišovej blízkosti,práve v okamihu slávenia najsvätejšej obety. Viem,že mnohí povedia:iba toľko? Pre mnohých to nič neznamená. Iní majú z toho nefalšovanú radosť. Môj prejav lásky,ako kňaza,môže ísť ešte ďalej,keď odporúčam Pánovej priazni aj takých,ktorí konajú zlo. Pán strpel aj Judáša,s ktorým si "namáčal skyvu chleba v mise" na sviatočnom stole. Viem,že pri oltári sa zmestia neviditeľným spôsobom všetci. Svojím blízkym a priateľom/a nielen im/ hovorievam:idem vám pripraviť miesto pri Pánovom stole. Jeho vyliata krv pozitívne vpýva na nich a ktovie...,možno aj na ich deti.

Profilovanie učeníkov v období Ježišovho zatknutia a odsúdenia.

U nás na Slovensku denne počúvame stále dookola:zostaňte doma! Má to svoje opodstatnenie,veď zhubný vírus sme ešte stále nevykynožili. Odborníci hovoria o tom,že,keď sa bude pomyselná slučka osobnej slobody uťahovať,človek sa môže začať správať nepredvídateľným spôsobom. Môže nabrať na agresivite,môže viac stresovať. Skratové myslenie a konanie môže stále viac a viac ovplyvňovať jeho život. Človek je tvor nepredvídateľný. Američania vraj,podľa správ,vo veľkom kupujú strelné zbrane. Vieme si domyslieť,čo by mohlo z toho vzísť. Ako sa správajú apoštoli po tom,čo židovská vrchnosť položila na ich Majstra ruky? Aj ich správanie môže získať na nepredvídateľnosti. Ba,ktorýsi zo širšieho kádra učeníkov,vytasil svoj meč a odťal jednému z kohorty,ktorá prišla Ježiša zatknúť,ucho. Zachoval sa tak trocha na "americký spôsob". Pán ho za to pokarhal. Profilácia apoštolov je pekne viditeľná v Matúšovom evanjeliu/Mt 26,14-27, 66/. Pokúsme sa túto myšlienku premeniť na drobnejšie. 1,Apoštoli sú spolu. Pri poslednej večeri otvoril Pán Ježiš tému zrady. Verejne  pred nimi povedal,že jeden z jeho najbližších ho zradí. Ako reakciu na toto prehlásenie počul oduševnený nesúhlas Dvanástich. Všetci hovorili:to sa nikdy nestane!Cítili,že sú spolu,že ich jednotu nemôže nič zlé narušiť. Ktorý ľudský vodca by sa nepotešil,keby počul takúto mohutnú a hlavne jednotnú vravu? Komu by to nepodvihlo sebavedomie? Kto by sa cítil slabý,keby počul takú mohutnú podporu,ktorá vlieva obrovskú silu? Lenže Ježiš nebol výlučne ľudský vodca. On je Boží Syn. Predvídal nestálosť ľudského konania. Čo z toha vyplýva? Napríklad to,že keď počujeme silné,oduševnené a burácajúce prejavy,nemusí to ešte vôbec nič znamenať. A je to jedno,či sú tieto hlasy na našej strane,alebo na opačnej. Hlučnosť prejavu môže byť aj dôsledkom nevyrovnanosti a neprimeraného sebavedomia. Pritom nemusí vyjadrovať skutočnú situáciu. Preto môže mať aj krátke trvanie,ba môže preladiť na opačný kurz. Nepreceňujme ani nepodceňujme takéto prejavy. 2,Ježiš zborom Dvanástich zamiešal. Vybral si troch:Petra Jakuba a Jána.a išiel s nimi na pozemok Getsemani. Povzbudil ich,aby sa s ním modlili. Nepotešilo ho,keď ich po chvíľke našiel spať. Evanjelista napísal,že :"sa im oči od únavy zatvárali". O niekoľko veršov ďalej čítame o tom,ako Judáš bozkom zradil Pána Ježiša. Ten,pre zmenu "zatvoril oči" pred dobrami,ktorými ho Ježiš zahrnul. Stal sa priam bezočivým. Trojicu apoštolov by som rehabilitoval. Všetko,čo sa dialo okolo Ježiša bolo pre nich nové a náročné, a už aj pocítili bežnú ľudskú únavu. Ale,čo sa týka Judáša,ten symbolizuje človeka,ktorý zabudol na to,že má zodpovednosť,že všade okolo je veľa biedy ,na ktorú treba reagovať a že treba neustále ďakovať za prijaté dobrodenia. Dnes len otvárame oči,kam sa ľudstvo dostalo svojim nedôstojným štýlom života a že zatváralo oči pred skutočnými hodnotami,ktoré sme od Stvoriteľa dostali do vienka. 3,Profilovanie dvoch,ktorý v prvej skúške neobstáli:Petra a Judáša. Obaja zradili,obaja si uvedomili,že konali zle. No,iba Judáš sa obesil,lebo nevidel východisko. Peter áno. Stále Ježiša nasledoval,síce inkognito,ale išiel v istej vzdialenosti za ním. Zamiešal sa medzi služobníctvo,bol odhalený,ako Ježišov súpútnik a prívrženec,ale nikdy kurz nestratil. Našiel ho aj po svojom zlyhaní,lebo Ježiša nikdy neprestal milovať. Judáš chcel na zrade Ježiša zbohatnúť. Jeho cesta nebola priamočiará vo vzťahu k svojmu Učiteľovi. Človek môže sklamať,ale ak neprestane Ježiša milovať,dočká sa reparátu. Dostane sa mu pocty Krista nasledovať. Naše pády by nemali mať fatálny dôsledok. Ježiš dvíha a odpúšťa. Kto z nás sa už o tom nepresvedčil? Znova a znova sa pýtajme s apoštolom:"Pane,a ku komu,by sme išli?"/Jn 6,68/.

Blackout

V posledných dňoch sa stretávame u nás na Slovensku s výrazom-blackout. Použil ho náš premiér. Je okolo toho veľká diskusia. Hovoria o tom politici,ekonómovia i bežní ľud,ktorý netuší o čo ide. Čo môže niekomu povedať-"zatemnenie"? Už jasnejší je význam:"výpadok prúdu" na istý čas. Pravdepodobne i výnimočnú situáciu,podľa ktorej sa všetci usalašíme vo svojich domovoch,nachystáme si zásoby na prežitie a pár týždňov nevyjdeme vonku. V permanencii budú iba ľudia,ktorí budú zabezpečovať rozvoz dôležitého materiálu,plus záchranné čaty. Za cca mesiac by sme mali na Slovensku "skrotiť koronavírus" a reštartovať ekonomiku. Toto relatívne drastické opatrenie by malo prispievať k ozdraveniu nášho života. Tieto myšlienky som kde tu pozbieral a vytvoril z nich akýsi odrazový mostík pre spoločnú úvahu. Spomínam to preto,lebo pri čítaní evanjelia som našiel úryvok,ktorý hovorí o veľkňazovi Kajfášovi,ktorý bol zainteresovaný do kauzy okolo Pána Ježiša/Jn 11,45-57/. Ten počas zasadania veľrady vystúpil s takýmto názorom:"Vy neviete nič. Neuvedomujete si,že je pre vás lepšie,ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ". Tento.Kajfášov názor,ktorý bol v  kauze prípravy zatknutia a odsúdenia Ježiša zlomový,považujem za priekopnícky v súvislosti s termínom "blackout". Kajfáš našiel  drastický,ale jednoduchý spôsob,ktorým by sa nálady v národe upokojili. Stačilo by "vypnutie jedného človeka" t.j. fyzická likvidácia ,a bol by podľa neho pokoj. Židovský náboženský život by zaregistroval reštart a všetko by sa vrátilo do starých koľají. Kajfášovi,čoby otcovi myšlienky "blackoutu" sa plán nevydaril tak,akoby si predstavoval. Ježiš síce na kríži zomrel,ale jeho náuka sa rozniesla po celom svete. Reštart vo viere zaregistrovali nie pravoverní Židia,ale všetci "ľudia dobrej vôle",tak Židia,ako aj pohania. V tomto čase sedávam na adorácii  v kostole pomerne často. Adorujem eucharistického Krista,ale vnímam aj prázdny kostol. Veľký kostol. S veľkou kapacitou. Pomerne nový,zachovalý,priebežne renovovaný. Kostol,v ktorom z roka na rok ubúdalo ľudí. Akoby sa chystal na dnešnú situáciu,kedy je úplne prázdny. S výnimkou Pána,ktorý stále bdie. Niekedy si pripadám,ako kapitán na potápajúcej sa lodi,ktorý musí odísť ako posledný. Chápem,že ide o kritickú,zlomovú a hraničnú situáciu. Kostol už teraz cíti,že je "blackout". Kostol ,aj keď je prázdny,akoby dával na vedomie,že je schopný neustále prijímať ľudí do svojich útrob,že na jeho ambícii posväcovať ľudí sa nič nezmenilo. My,kňazi tam chodievame,nielen preto,aby sme oživovali staré spomienky,ale aby sme vyprosovali skorý návrat Božieho ľudu. Kostol odpovedá,že znova otvorí svoje otcovské srdce,že nebude skúpy na dary od Pána. Tento vynútený "blackout" je azda nutnou podmienkou k tomu,aby veriaci reštartovali svoju vieru. Chce znova prijať ľudí,ale s obnovenou vierou a s obnoveným vzťahom k Bohu a k ľuďom. Možno je dobré,že teraz,na istý čas, kostol akoby "zomrel" za ľud,aby neskoršie "zaznel jasavým spevom",ako sa hovorí v speve Exultet na Bielu Sobotu. Ku kostolu si nachádzajú cestu jednotlivci. Bezmocne,ale s vierou pri ňom postoja,aby nadviazali kontakt s Tým,ktorý túži po ich prítomnosti a po tom,aby prehlbili svoj život viery. Celé generácie veriacich,ktorí žili v tomto meste túžili po chráme. Po desaťročiach zápasov sa ho dočkali. Teraz znova prežívame čas,kedy dúfame,že sa jeho brány otvoria. Či sa uskutoční v spoločnosti politický a ekonomický "blackout" nevieme. Ale vieme,že sa musíme uzobrať,sústrediť a naučiť sa inak vnímať svoje postoje viery. Tento výpadok,toto "zatemnenie" kostolov,nám môže pomôcť,aby sme uvideli svetlo vo svojej duši. Kto ho zbadá,dá si záležať,aby mu posvietilo na ceste ku Kristovi,ktorý svoju eucharistickú prítomnosť nemení a neminimalizuje,aj keď je chrám opustený.