Ako hlboko môže vstúpiť Boh do života človeka?

Spomínam si na istého človeka,ktorého som poznal dlhé roky. Už je vo večnosti. Mal zvláštny zvyk. Vždy,keď vstúpil do nejakého domu na návštevu,zostal stáť pri dverách. Ďalej sa nepohol. Daromne ho domáci pozývali,aby vstúpil ďalej. Vždy odmietol.Zostal stáť na prahu a tvrdil,že on prišiel len  preto,aby v krátkosti niečo dôležité povedal. Tá chvíľa niekedy trvala aj dve hodiny. Zo svojho postoja,však nezľavil ani krok. Ako je to s Ježišom? Nie raz sa ocitol na prahu ľudského príbytku. Dnu vošiel až vtedy,keď sa uistil,že bude prijatý,a to so všetkými dôsledkami. 1,Predstavme si ho,ako ponúka svoju návštevu a prítomnosť v dome Zacheja/Lk 19,1-10/. Zachejova veľkosť je aj v tom,že necháva Ježišovi "voľnú ruku",pri výbere tém na rozhovor v jeho dome. Neskúma podrobnosti. Nekladie si špekulatívnu otázku:čo len ten Ježiš môže odo mňa chcieť? Nelustruje Ježiša dopredu,aby sa mohol vnútorne pripraviť na jeho otázky. Ježiš cíti,že má od Zacheja,hlavy domu,do ktorého chce vstúpiť,plnú "moc" zaujímať sa o čokoľvek. Zachej je pripravený na všetko. Cíti,že Učiteľ nie je záludný podvodník,ale že má vážny záujem byť hosťom v jeho dome. Mýtnik si za tento postoj zaslúži náš úprimný obdiv. Máme odvahu uveriť tak,žeby sme dali Pánovi v našom živote voľnú ruku? 2,Iná situácia vzniká vtedy,keď Ježiš zastane na hranici dediny v ktorej býva Lazár so svojimi sestrami:Martou a Máriou./Jn 11,1-45/. Ježiš v tomto prípade žiada od sestier priame vyznanie viery. Pýta sa:"...veríš tomu? a vzápätí dostáva odpoveď:"áno,Pane,ja som uverila..."Lazárove sestry dostali milosť vyznania viery v neho,ako v Mesiáša,ktorý má prísť na tento svet. A to pred zrakmi a hlavne ušami všetkých susedov. Ježiš ich touto previerkou prekvapil,no nie zneistil. Odpovede sestier boli isté. Ježiš svoju návštevu dopredu neavizival,ba dokonca všetci už boli ako tak zmierení s tým,že nepríde,veď sa nezúčastnil pohrebných obradov. Ježiš zvykne prekvapiť. Z ničoho nič si vyžiada rýchlotest našej viery. Buďme pohotoví a pripravení tak,ako boli sestry nebohého Lazára. Môže to byť aj vtedy,keď to najmenej čakáme. Až potom vojde Ježiš ďalej,aby nás potešil v našich bôľoch a dal nádej do budúcnosti. 3,Ďalšia,vrcholná Ježišova návšteva sa týka svadby v Káne Galilejskej/Jn 2,1-12/. Ježiš tam nevstúpil,dokiaľ nebol presvedčený,že ľudia "urobia všetko,čo im povie". Niekto zvonku by to nazval manipuláciou alebo otroctvom. Učiteľ z Nazareta by povedal,že je to vrcholný bod slobody tu na zemi. Hovorí sa tomu-vplyv. Vplyv na človeka. Niekedy sme nekriticky schopní urobiť všetko,čo nám povie svet. Tohto vplyvu sa chceme zbaviť. Chceme sa kriticky postaviť voči tomuto nášmu nekritickému,nezodpovednému správaniu. Má Pán na nás taký vplyv,že urobíme všetko,čo mu vidíme na očiach? V pôstnom období sa snažme rozšíriť a prehlbiť Boží vplyv na náš život.Chceme sa mu zahľadieť do očí.  V takom prípade sa Boh dostane hlboko do nášho vnútra,a nie iba pod kožu. Ísť niekomu "pod kožu",znamená byť nepríjemný. Boh toto nechce. Chce vojsť do vnútra ľudského srdca. Až potom budeme cítiť lahodnú chuť Ježišovej prítomnosti a jeho blahodarné pôsobenie.

Dôvody na ukončenie sporov.

Vojaci sa začali zhromažďovať už od skorého rána. Slnko už bolo vysoko,črtal sa nádherný deň.No,vojaci na to nedbali. Vytvorili sa dve nepriateľské línie,ktoré neboli ďaleko od seba. Tak akurát na dostrel. Každý sa snažil,aby si našiel nejaké strategické miesto. Niektorí si políhali do priekopy,iný využili akúkoľvek nerovnosť v teréne alebo zaľahli za nejakú prekážku. Ani jeden však,nestratil nepriateľa z dohľadu. Bolo potrebné urobiť všetko v jednej sekunde:nájsť si úkryt,popritom sledovať nepriateľské počínanie a zároveň prstami jednej ruky skontrolovať,či je zbraň v poriadku. Na začiatku bolo hrôzostrašné a nič dobré neveštiace ticho. Zdalo sa,že vojaci z jednej i zdruhej strany línie zaspali. No,bolo to ticho pred búrkou. Potom sa to začalo. Velitelia zavelili a spustil rev a krik. Nepriateľské línie sa zdvihli a za zvukových efektov duniacich zbraní rôzneho druhu sa pustili do seba. Vojaci sa zdvihli,prebehli pár metrov,potom znova zaľahli. Nikto nechcel darovať svoj život zadarmo. Boli odhodlaní bojovať do poslednej kvapky krvi. Zrazu sa ozval silný hlas:"Pozor,ide traktor!". Všetci vojaci vstali,oprášili si nohavice a vytvorili koridor,aby traktor z bývalého JRD mohol prejsť... Scéna,ktorú som opísal nepochádza z nejakého vojnového filmu,ani neopisuje boj s teroristickou skupinou. Opísal som "boj" z raného detstva,ktorý sa odohral u nás na dedine. Bolo to v čase,keď na dedine bolo veľa detí,ktorí sa cez prázdniny hrali vo veľkom počte na vojakov. Bolo to v čase,keď zápal a vojnové nadšenie boli porovnateľné s vojakmi súčasnými,s tým rozdielom,že naše drevené pušky vystreľovali iba akési gumenné projektily a nie ostré. Bolo to v čase,keď "bojovníci" dokázali ukončiť boj v sekunde,lebo cez dedinu sa hnal družstevný traktor s nákladom hnoju,v lepšom prípade slamy. Toto bol veľmi vážny faktor a dostatočný dôvod na to,aby aj najtvrdší bojovníci vstali z bojiska a radšej uhli pred rútiacim sa Zetorom,akoby riskovali nejaký ten frk močovky na svojom odeve. Traktor prešiel a vojaci sa vrátili do zákopov. Detské vojny nepoznajú dezertérov. Všetci do jedného sa vrátili v plnej zbroji a v boji sa pokračovalo. Nezvíťazil ani neprehral nikto. Prečo? Okolo poludnia,keď boli boje najtuhšie,ozvali sa v smere od domov hlasy:"Vojaci,dosť bolo! Je čas obeda". Pomaly,pomaličky vojnové rady riedli. Nikto neodchádzal otočený chrbtom k nepriateľovi. Ustupovalo sa so cťou a hrdosťou a tvrdé,až neúprosné pohľady,adresované nepriateľovi, neveštili nič dobré.Ani stopy po zmierení! Všetkým bolo jasné-po obede bude boj pokračovať. A bojovalo sa až do tmy..V nedeľu sme sa stretli všetci v kostole na svätej omši.Po vojne ani stopy!.Prečo spomínam túto,už pomaly vyblednutú historku zo svojho detstva? Prišla mi na myseľ,keď sa v správach ocitla informácia z prostredia OSN,podľa ktorej generálny tajomník tejto inštitúcie Antonio Guterrez vyzval účastníkov vojenských konfliktov,aby z dôvodu koronavírusu ukončili boje. Má to opodstatnenie. Koronavírus naozaj kosí ako na fronte. Mŕtvych môže byť v globále mnoho,temer ako na skutočnom bojisku. Prečo sa zabíjať,keď to za nás robí vírusová pandémia? Na prvý pohľad sa zdá,že táto výzva môže znamenať stopku vojnám,lebo v priebeho koronavírusu. Akoby po skončení niekto prišiel a povedal:"Dobre,vírus sme zvládli. Chce sa niekomu z vás ešte bojovať?Nestačilo?Nejdeme sa poučiť?". Naše vojenské "konflikty" z čias detstva hovoria o tom,že boje sa prerušujú z dvoch dôvodov.1,Vtedy,keď sa blíži nejaké iné zlo/traktor z JRD,alebo koronavírus/. 2,Vtedy,keď je prítomné nejaké veľké dobro/navarený obed od mamy/. Prvoradým motívom ukončenia akéhokoľvek konfliktu medzi ľuďmi má byť prítomnosť dobra a nie strach zo zla. Aj keď ten druhý faktor niekedy zaváži viac. Prítomnosťa blízkosť hostiny a pokrmu,by mali byť na prvom nieste. To by malo byť lákadlo číslo jeden,aby sa ukončili konflikty. Tí,ktorí prijímajú so sviatostného stola,tí,ktorí sa sýtia pokrmom "zhotoveným nie rukou",ale pokrmom,ktorý pripravil Boží Syn pre nás na Kalvárii,môžu títo ľudia viesť a udžiavať konflikty? Nie je prítomnosť tohto dokonalého dobra v pozemskom živote ,dostatočným dôvodom na ukončenie sporov? Keď má niekto podiel na vrcholných Božích dobrodeniach,môže sa spreneveriť a chystať pre niekoho vrcholné zlo? Môže/Judáš/. Potom, však,ide o zradu. Súčasnosť nás stavia pred takúto výzvu. Ak bojujete proti sebe vy,ktorí prijímate pokrm z oltára,reflektujte na Božiu ponuku pokoja nielen preto,že ste v ohrození spásy,ale preto,že Boží pokrm nie je kompatibilný s nenávisťou a násilím. Naozaj je čas zložiť zbrane. Doslova i v prenesenom zmysle slova. Výnimkou môžu byť hrajúci sa chlapci/ak takí ešte sú/,kdesi na ihrisku , nie so skutočnými,ale drevenými puškami,ako z mojich detských čias. Im stačí vidina dobrého obeda od mamy,aby boje ukončili...A čo na to potrebujeme my,dospelí?...

Pristihnutí.

Jedného z popredných slovenských hokejistov,ktorý hrával dlhé roky na úrovni NHL,prezývali:tichý zabijak/Miroslav Šatan/. A to preto,lebo z ničoho nič zaútočil a strelil gól alebo vymyslel nejakú perfektnú akciu. Hovorí to o jeho genialite a inteligencii. A to nielen v športe. Ľudstvo dnes denne pochováva stovky mŕtvych. Zomierajú na dôsledky vírusu COVID 19. Je to tichý zabijak. Z ničoho nič sa objavil na scéne a zostávajú po ňom iba ľudské obete a trúchliaci na celom svete. Svätý Otec František konal v piatok 27.marca odprosujúcu pobožnosť na prázdnom svätopeterskom námestí. Vo svojom príhovore zdôrazňoval,že tohto nepriateľa ľudstva dokážeme zdolať modlitbou a tichou službou. Ak je vírus našim najväčším nepriateľom a považujeme ho za tichého zabijaka,paradoxne potom,našou najsilnejšou zbraňou je modlitba a tichá aktivita služby. Klin sa klinom vybíja. V tichosti života môžeme prichytiť,prekvapiť život pri rôznych prejavoch. Druhý album skupiny Team má názov:Prichytený pri živote/1989/. 1,V rámci pozemského života prichytili ľudia Ježiša pri tom,ako "zaslzil"/Jn 11,1-45/. Nájdeme to v stati,ktorá hovorí o vzkriesení Lazára. Veľa zmienok o tom,že Ježiš zaslzil nenájdeme. Ježiš sa neostýcha vyroniť slzu práve vtedy,keď sa človek nachádza vo vypätej situácii. Týmto gestom odobruje všetky ľudské slzy budúcnosti,ktoré sa objavia v očiach práve vtedy,keď pôjde o vyhranenú situáciu. Práve v súčasnosti prežívame obdobie sĺz. Objavili sa v očiach nejedného z nás.Dnes viac,ako inokedy chápeme,čo myslí pohrebná liturgia pod pojmom-sĺzavé údolie. Plačeme,lebo ľudia hynú,ale s   nimi hynie aj zlý systém života,ktorý nás zotročoval. Za nim nám ľúto nebude. Chceme oplakať vlastnú biedu,podľa ktorej sme Boha odstavili na druhú koľaj. Evanjelium cituje kohosi zo zástupu,ako reakciu na Ježišov plač:"Hľa,ako ho miloval/Lazára/". Je to určitá chvála na Ježišov prejav kondolencie. Dnes,by sme mali zaslziť my a to nad stavom našej spoločnosti. /Ne/zainteresovaní povedia na našu adresu:"Hľa,ako ho miloval/tento svet/". A to na našu chválu nebude. Stav spoločnosti je výsledkom nezriadenej lásky k tomuto svetu. 2,Evanjelium hovorí aj o ženy pristihnutej pri cudzoložstve/Jn 8,1-11/. Židovskí starší privliekli pred Ježiša "ženu pristihnutú pri cudzoložstve". Z kontextu sa nám javí,že zrejme mali pre ňu pripravenú pascu. Išli na istotu. Predpokladáme,že nešlo o jej prvý prešľap v živote. Nemali záujem priviesť ju na správnu cestu. Mali iný záujem-pristihnúť ju a vzápätí potrestať. Spravodlivému človekovi svet chystá pasce. Sleduje iba jeden cieľ-spochybniťhodnoty,ktoré vyznáva, a tým spochybniť ľudí,ktorí sa k nim hlásia. Neodpustia nijaké pochybenie. Neprepáčia,ak by si chcel niekto zobrať "oddychový čas", a na chvíľu sa vymedziťz dodržiavania správnych zásad. 3,Božie slovo uvádza ešte jeden dôležitý moment pristihnutia. Samosudcovia cudzoložnej ženy boli pristihnutí Ježišom pri nepriamom potvrdení stavu svojej hriešnosti. Stalo sa tak vtedy,keďsa Pán vzpriamil a oslovil ich:"Kto z vás je bez hriechu,nech prvý hodí do nej kameň". Potom nastalo ticho a podľa slov evanjelia sa všetci zo scény povytrácali. V duchu vidíme,ako im spadli nielen sánky,ale aj kamene z rúk...Nepriamo,síce,ale priznali sa,že sú hriešni. Usvedčil ich Ježiš. Prílišné sebavedomie im  nepomohlo. Tam,kde je veľké až nezdravé sebavedomie,tam býva niekedy prázdne vnútro a hlavne žalostný stav svedomia. Tí,čo najviac kričia a domáhajú sa aktu spravodlivosti na niekom,kričia,lebo chcú prehlušiť hlas svedomia,ktoré ich volá,aby vykonali úkon spravodlivosti nad svojim vlastným životom. Mnohým,ktorí začali brať väžne svätopôstne dni,povypadávali z rúk  zbrane,ktorými kedysi ubližovali svojmu okoliu. Ruky začali využívať na niečo iné. Možno na častejšie prežehnanie,možno na aktívnejšiu službu voči núdznym,možno na ráznejšie odmietnutie tých pokušení,ktoré ich kedysi vťahovali do biedy,možno na ochotnejšie prijatie kríža,ktorý im podal Kristus...V tichosti môžeme byť pristihnutí a prekvapení Božou priazňou a rôznymi podnetnými myšlienkami. Aj v tichu momentálneho mlčania kostolov nájdeme chvíle prekvapenia. Kým znova zaznejú  tóny organov ako sprievodného znaku bohoslužieb,môžeme v súkromnej modlitbe objaviť mnoho prekvapujúcich momentov spásy. Byť prichytený práve pri nich,je výsadou a odmenou každého veriaceho človeka.

Zmŕtvychvstalý nás prebudí a oživí.

Pred niekoľkými dňami som sa zarozprával s človekom,ktorý nám priviezol nejaký tovar. Mali sme jednu tému-vírus a jeho vplyv na Veľkú noc. Náš rozhovor plynul v tom zmysle,že tohtoročné sviatky už nebudú také,aké bývajú obvykle. Až záver rozhovoru ukázal,že sme sa na vec dívali z rozličných uhlov. Rozhovor som ukončil ja,lebo môj spoludiskutér zvolal:"Neviem si predstaviť veľkonočné sviatky bez oblievačky!". Ja,pre zmenu áno. On,zasa bez slávenia v kostole...Každý z nás si vykladal význam sviatkov podľa svojho. V čom  máme vidieťvýznam sviatkov my,veriaci? Pomôžme si,nie príliš obvyklým autorom,ktorým je prorok Ezechiel. Napísal:"Ľud môj,ja otvorím vaše hroby,vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela"/Ez 37,12/. Boh dáva na vedomie ľudstvu,že jedine on nám môže otvoriť brány nebeského kráľovstva. A že mu v tom nezabráni ani smrť človeka. Najjagavejší príklad pre potvrdenie tejto myšlienky nachádzame vo vzkriesení Lazára/Jn 11,1-45/. V tejto udalosti dominuje najmä Ježišovo zvolanie:"Lazár,poď von!". Podľa očitých svedkov sa následne vo vchode do hrobu ukázala oživená postava Lazára. Ezechiel hovoril pravdu-Boh má moc otvárať naše hroby a kriesiť nás k životu. Čo to znamená?1, Tu nejde iba o tých,ktorí fyzicky umreli. Boh chce povedať,že ,takmer každý z nás má "svoje hroby". Niekto je už za pozemského života,akoby mŕtvy. Pochoval,napríklad, svoje nádeje,dobré ciele-stratil zmysel života. Dnes je na svete mnoho ľudí,ktorí sú zúfalí,lebo nemajú nijakú oporu pre svoj život. Paradoxne,niektorí hľadajú oporu pre svoj nesprávny až zvrátený zmysel života. Hovoria,že nemajú oporu,ale žeby porozmýšľali nad zmenou vlastného života,to si nikdy nepripustia...Niektorí sa uzatvorili do hrobu izolácie pred svetom,lebo ten ich sklamal. Nevedia,že tento pozemský svet ani zďaleka nereprezentuje a nenapĺňa vnútorné túžby človeka po šťastí,pokoji a nádeji. Iní zas,neuzavreli do pomyselného hrobu celý život,ale možno nejakú časť z neho. A toto ich limituje,aby pookriali a nadýchli sa pravej slobody. Práve takým sa prihovára sv.Pavol v Liste Efezanom:"Prebuď sa,ty,čo spíš,vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus"/Ef 5,14/. 2,Aby sa ukázala veľkosť Ježiša,ktorý kriesi k životu,povoláva si občas ako asistentov ľudí,ktorí mu sekundujú pri jeho zázrakoch. Výchovné je najmä to,že ide o ľudí,ktorí pred tým akoby neverili ,že on je darca a nositeľ života. Práve Marta,Lazárova sestra,patrí do tej kategórie,hoci pred tým svoju vieru vyznala,no potrebovala ešte jednu lekciu. Chcela Ježiša odhovoriť,lebo požiadal,aby odvalili mohutný náhrobný kameň. Povedala:"..už je štyri dni v hrobe". Telo je už v rozklade. Tu už nikto nič nezmôže. Práve takým Ježiš hovorí,aby odvalili kameň. Myslím si,že najprv ten,ktorý nosia v duši...Takýto balvan  najviac spôsobuje nepriechodnosť absolútnej dôvery voči Božej prozreteľnosti. Niektorí z nás "zakonzervovali" svoje vnútro do pomyselného hrobu a iní ešte,aby sa poistili, na  ten hrob privalili akýsi balvan nedôvery voči všetkému nadprirodzenému...3,Lazár vystupuje v tomto úryvku akosi pasívne. On už reagovať nemôže. Iní musia konať okolo neho. Ježiš vyjadril jeho situáciu slovami:"Náš priateľ Lazár spí,ale idem ho zobudiť". Spiaci-mŕtvy Lazár neposlúži ničomu a nikomu. Ako živý, stane sa dôležitým svedkom Božej moci. Ježiš budí k životu aj spiacich apoštolov,lebo spiaci užitoční nebudú/Mt 26,40-46/. Máme na mysli spánok,ktorý limituje človeka práve vtedy,keď treba konať. Dnes je tá doba,ktorá nestrpí/a kedy bola?/ "spiaceho "kresťana. Svoje si vypočuli o tom práve apoštoli,ktorých musel Ježiš zobúdzať a nabádať k aktivite,lebo vzápätí na to ho zatkli a znemožnili mu tak ďalšie účinkovanie. Sme v podobnej situácii. Našťastie tu platí to,čo povedala Marta svojej sestre Márii:"Učiteľ je tu a volá ťa". Volá každého z nás,aby opustili svoje hroby,modly či rôzne fetiše a vstali k novému životu. Veľkonočná oblievačka nám chýbať nebude. Ale veľkonočné ráno bez prázdneho hrobu by bolo najväčším sklamaním a tragédiou života...

Všetko je inak.

V istej rodine chystali slávnosť. Jeden z členov rodiny jubiloval. Išlo o početnejšiu rodinu,každý dostal úlohu,ktorú mal splniť. Všetko režírovala mama. Ráno zvolala "grémium" a hovorila:ty urobíš to,ty zas ono a ty pôjdeš tam a tam a všetko mi budete hlásiť! Inak to nejde.  Niekto musí zaveliť. Jedno z detí sa vrátilo z vybavovačky a chcelo oznámiť splnenie úlohy. No,matka ho predišla a povedala:všetko je inak,situácia sa zmenila. Oznámenia tipu:všetko je inak,nie sú veľmi príjemné. Najmä vtedy,ak už človek mal rozrobené konkrétne plány. V súvislosti s vírusom pandémie sa nám zmenil štýl života. Všetko je inak,ako bolo predtým,za normálnych "bezvírusových" dní.1, V minulosti sme dosť kritizovali,ak niekto urobil iba to najzákladnejšie. Niekedy si povzdychneme a povieme:mohol sa snažiť viac,urobil iba odtiaľ potiaľ. Prekáža nám,ak človek aspoň niekedy, neurobí nad rámec toho povinného. V súčasnosti,v dňoch pandémie,sa v inštrukciách  spomína toto usmernenie:rob iba to najnutnejšie! Paradoxne,stáva sa,že nutné veci dávno nerobíme,rezignovali sme na ne,akoby už pre nás prestali existovať. Tento čas, môže byť pre nás časom znovaobjavovania podstatného...možno toho,čo je potrebné pre spásu duše. 2,V nedávnej minulosti sme kritizovali štýl života založený na izolácii. Hovorili sme,že nie je dobre,ak človek s nikým nekomunikuje. Z hľadiska psychiky to nie dobré. Povzbudzovali sme sa navzájom slovami:choď medzi ľudí,lebo sa ťa zmocní poriadne depka. Dnes,v dobe extrémnych vírusov,hovoríme opačne:s nikým sa nestýkaj a svoje kontakty s vonkajším svetom sa snaž obmedziť na minimum. Aspoň na jedno je táto výnimočná situácia dobrá: na to,aby sme sa "prehrabali" vo svojich kontaktoch a našli tie,ktoré by mali byť naj...Myslím na zanedbané a zabudnuté sľuby,ktoré sme niekomu dali,alebo na nesplnené povinnosti niekomu poďakovať za niečo,prípadne "dohnať" omeškané gratulácie...je čas zdvihnúť telefón a začať. 3,V minulosti sa niektorí ľudia sťažovali na to,že z dôvodu extrémneho vyťaženia poznajú iba:svoju spálňu,kanceláriu,auto,lietadlo...Dnes sa nám núka príležitosť byť doma. V jednom priestore môže byť spálňa,pracovňa,telocvičňa,čitáreň,spoločenská miestnosť. Nezabudnime na také niečo,ako je modlitebňa...V zhone života nám to nepríde ani na myseľ. Je čas to zmeniť. Najprv v hlave,potom v praxi. Doprajme si v rámci svojho programu aj chvíle s ružencom,Svätým Písmom,prípadne s niektorým,z bohatých duchovných programov v našich médiach...Všetko je inak. A ešte len bude,ak aspoň v niektorých bodoch zachováme stabilitu a vytrvalosť. A to aj vtedy,ak život bude mať tendenciu vrátiť nás do starých koľají.

Čo robiť v pôstnom čase?

Streamuješ?/vyslov:strímuješ?/ to je častá otázka v kňazskom spoločenstve v tomto čase. V čase,keď sú kostoly zatvorené a verejné bohoslužby sú zakázané,sa práve toto ponúka ako istá alternatíva. Ide o audiovizuálny prenos nejakého materiálu. Napríklad kňaz celebruje sám v kostole a pomocou techniky sa prenos vysiela do jednotlivých domácností. Na území našej diecézy bývajú aj čistokrvní spišiaci,ktorí za nič na svete neopustia svoje nárečie. Kedysi som telefonoval do srdca Spiša svojim známym. Opýtal som sa,čo robia v pôste. Odpovedali mi:"Strimujeme še...Na vysvetlenie-táto odpoveď nemá nič spoločné s nejakým audio prenosom. Aj keď sú to výrazy,ktoré znejú rovnako,nemajú rovnaký obsah. Na Spiši_"strimovač še",znamená zriekať sa niečoho,niečoho dovoleného/cigarety,alkohol,káva,mäsitý pokrm atď./ Som presvedčený,že aj táto činnosť má vysokú výpovednú hodnotu v zmysle konania pokánia. Jeden i druhý výraz jednoznačne patria do pôstnej terminológie. S tým rozdielom,že ten prvý výraz,pochádzajúci z angličtiny,sme objavili vo väčšom meradle až teraz,keď zúri pandémia a naše kostoly osireli a druhý je chronicky známy od pradávna. Do pôstnej aktivity patrí ešte výraz-nestrimujem. Používa sa v nárečí a znamená asi toľko,ako keď niekto povie,že nechce zdržiavať. Prečo práve toto nevyužiť ako pôstnu aktivitu?! Niekedy zdržiavame náročky dobré veci. Mnohí na ne čakajú,ale my sme takmer dokonalou brzdou...Po tom,čo sme sa pohrali so slovami a načrtli určité možnosti pôstnej disciplíny v praxi,prejdime k iným pôstnym možnostiam. Teraz už povinne nosíme na tvári rúško. Má zakryť hlavne nos a ústa. Tadiaľ sa prenáša infekcia,aj keď sa hovorí niekedy:preklal ma očami...Teda aj oči sú nebezpečné,ale rovnako nebezpečné,ba ešte viac,by bolo,keby sme aj na ne hodili nejaký závoj...Oči musia zostať voľné...Rúško je užitočné,lebo brzdí 1,"kýchačov". S nejedným sme už mali do činenia. Kvapôčky,ktoré produkuje priemerný "kýchač" môžu mať solídny a veľmi nepríjemný polomer dopadu. Spokojne by mohol nahradiť ostrekovač na aute. Ide o nepríjemnú záležitosť. Som presvedčený,že aj pre "kýchača". Sú ľudia,ktorí systematicky šíria zlo. Polomer dopadu ich činnosti je veľmi ďaleký a hlavne toxický. Ak sa aj staneme objektom nejakého zla,nešírme ho ďalej. Pokúsme sa docieliť,aby sa to zlo na nás,ako poslednej inštancii,zastavilo. To dokáže iba silná osobnosť. Zlo dokáže konať "silná nátura",ale zlo zdržať a nepustiťďalej, dokáže iba silná osobnosť. 2,Rúško pribrzdí "pľuvačov". Táto činnosť sa týka najmä ľudí,ktorí sa pohybujú v nižších sociálnych vrstvách. Nedávno som počul v správach informáciu z jedného mesta na Slovensku. Radnica vydala zákaz pľuvania na zem. Má to logiku,veď v čase koronavírusu nejeden príslušník takejto sociálnej vrstvy zodvihne zo zeme ohorok,aby ho ešte použil a pritom sa nakazí. Len neviem,ako to budú kontrolovať...Pôstne obdobie je vhodné na to,aby sme sa zamysleli,či nešpiníme do vlastného hniezda,sebe pod nohy..Dnes treba nanovo prehodnotiť vzťah k Cirkvi,ktorá ani nie je hniezdom,ale ovčincom,podľa slov Dobrého pastiera,ktorý za každú ovečku položil svoj život. V pôste upravme,zdokonaľme svoju cestu k matke Cirkvi...3,Rúško pribrzdí aj "kašľačov". Ich aktivita je doprevádzaná rozmanitými zvukovými efektami. Majú rôzny odtieň a intenzitu. Všade vyrušujú,nemyslím si,že vedome. Viac vyrušujú takí,ktorí "kašlú" na dobré veci a zanedbávajú ich. Je im jedno,v akom stave je ich život,život v obci,v spoločnosti...V pôstnom období sa chceme zrieknuť schémy myslenia-je mi to jedno. Buďme radšej jedno s tými,ktorí,aj za cenu obety,chcú urobiť požehnané dielo. Tí,ktorí kašlú na všetko,sa prejavujú aj zvukovými efektami v podobe neustáleho frflania,hundrania,kritizivania...Všetky tieto,alebo podobné aspekty,nech nám prídu na myseľ,keď si dávame na tvár rúško. Určite nemá len fyzicko-hygienický význam. Poslúži aj ako duchovná zbraň proti zlu,ktoré vidíme okolo seba.

Čo bude s nami?

V súčasnosti  vznikajú prognózy,ktoré môžeme označiť ako postpandemické. Činia sa najmä ekonómovia a im podobní prognostici. Na všetko sa vždy dívajú cez čísla,a ani teraz to nie je inak. Pri čítaní rôznych komentárov sa človeka môže zmocniť hrôza. Určitú podobnosť nájdeme v knihe Numeri. Židovský vodca Mojžiš posla vyzvedačov do kanáanskej krajiny. Za úlohu mali zmapovať všetky,pre život dôležité okolnosti. Keď sa vrátili domov,predstúpili pred Mojžiša a spoločenstvo s tým,že nebudú hovoriť pravdu. Uchýlili sa ku lži. Hovorili takto:"Krajina,ktorú sme prešli,požiera svojich obyvateľov. Ľud,ktorý sme videli,je vysokej postavy. Aj obrov sme tam videli,Enakových synov z rodu obrov. Popri nich sme sa zdali ako kobylky"/Nm 12,32-33/. Mnohí prognostici,/nemyslím iba odborníkov,ale aj rôznych laických prognostikov/ponúkajú práve takýto scenár budúcnosti pre ľudstvo. Hovoria o niečom,čo človek nezdolá,domnievajú sa,že budúcnosť nás "požerie" a že výhliadky sú hmlisté a vonkoncom neisté. No,existujú aj iné náhľady,ktoré sa usilujú nájsť v novej,určite nie príjemnej situácii,pozitívne východiská. Napríklad hovoria,že sa nachádzame v bode,v ktorom sa môžeme veľa dozvedieť o jadre nášho národa z pohľadu vnútornej morálnej sily. Na počudovanie,pomôcť si znova môžeme vyššie citovaným biblickým textom. Svätopisec sa nám takto prihovára ústami Mojžiša,ktorý rozposiela vyzvedačov do krajiny,ktorú chce obsadiť:"Keď prídete k vrchom, zisťujte, aká je to krajina  a aký je to ľud,čo ju obýva,či je silný alebo slabý ,či ho je málo alebo veľa ,aká je to krajina ,dobrá či zlá,aké sú mestá ,bez múrov alebo opevnené ,či je pôda žírna ,alebo planá,zalesnená alebo bez stromov"/Nm 12, 16-13,3. 17-33/. Teraz sa ukáže,aké je ľudstvo,či je vnútorne silné,či dokáže zdolávať ťažkosti a hlavne,či si uvedomíme,že bez Boha niet dobrého progresu,najmä,čo sa týka vzťahov a hodnôt. Postupne prejdeme skúškou,ktorá odhalí základy nášho životného smerovania. Nech nás nesklátia nepriaznivé čísla a biedne východiská,ktorými nám šermujú pred očami "naslovovzatí odborníci". Nad tým všetkým je stále Boh. Veľmi povzbudivé sú slová svätého pápeža Leva Veľkého,ktorý hovorí:"Nech nás nezaujme činnosť terajšieho života ani tak úzkostlivo ani tak pyšne ,aby sme neboli schopní celým srdcom sa pripodobňovať nášmu Vykupiteľovi  a kráčať v jeho šľapajach. Veď všetko,čo urobil a vytrpel ,bolo na našu spásu,aby sila,ktorá bola v hlave,bola aj v tele"/LH II. s.287/. Naša sila je v prítomnosti Pána v našom živote. On je bezodný zdroj posily a občerstvenia na ceste rekonštrukcie života,ktorý sa po vyčíňaní vírusu zrejme zmení. Veľa si sľubujeme od mladej generácie. Dúfame,že sa neukáže ako príliš "gaučová", znudená a znechutená dedičstvom,ktoré sme jej zanechali my,príslušníci staršej generácie. Povzbudivé stanovisko nájdeme v zamyslení,ktoré vychádza zo zdroja KBS. Na dnešný deň si môžeme prečítať toto podnetné a optimistické stanovisko:"U mnohých mladých nachádzame hlbokú túžbu po inom živote. Sú tu autentické východiská,vnútorné energie,ktoré s otvorenosťou čakajú na podnetné slovo,svetlo a povzbudenie". Možnosť zmeniť život na tejto zemi,je ideálnou príležitosťou-podnetom na nástup novej krvi a nového vnímania života v nás i okolo nás.

Niektorí Boha vidia,iní nie.

Raz sa ktosi pýtal maliara-umelca,podľa čoho rozpozná talent medzi deťmi? Vysvetlil to takto:dvom deťom dal výkres,stojan,štetec a farby. Potom im ukázal neďaleký strom s ovocím s jasným pokynom-nakreslite ho! Po čase si detské diela pozrel. Prvá práca bola veľmi strohá. prakticky nijaké detaily. Druhé dieťa sa preukázalo ako talent s úžasnou pamäťou. Na výkrese bolo veľa detailov,svedčiacich o dobrom oku začínajúceho umelca. Postavme vedľa seba dvoch ľudí a dajme im úlohu,aby povedali,kde a ako vidia Boha? Prvý by povedal,že on veru nijakého boha nikdy nevidel. Splnil by tak slová Pána Ježiša:"Vy ste nikdy nepočuli jeho hlas,ani jeho tvár ste nevideli a jeho slovo neostáva vo vás,lebo neveríte tomu,ktorého on poslal"/Jn 5,37-38/.  Druhý  respondent by však bol neoblomne presvečený,že s Bohom komunikuje. A možno by citoval slová toho istého evanjelistu sv. Jána:"Čo bolo od počiatku,čo sme počuli,čo sme na vlastné oči videli,na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali,to zvestujeme:Slovo života"/1 Jn 1/. Táto skúsenosť nás presviedča,že zápas o prítomnosti Boha v živote resp. o  neschopnosti,či neochote ho vidieť, prebieha neustále. Dokonca sú jednotlivci,ktorí prešli v živote rozličnými etapami. Prežili život búrlivý,ktorý súvisel so vzburou voči Bohu,ale potom objavili akýsi pokojný prístav,kde sa s Pánom stretli a už zostali s ním. Žiaľ,existujú aj opačné situácie. Súčasná doba liečenia postihnutých vírusom,či úteku pred ním,nám otvára mnohé otázky vo vzťahu k Bohu. Mne to pripomína športové kolektívne odvetvia. Súčasťou pravidiel je aj možnosť vybrať si "timeout". Tréner mužstva dá rozhodcovi pokyn,že si ho žiada. Zavolá k sebe všetkých svojich hráčov a v krátkosti im vysvetlí ,čo od nich požaduje,ako majú hrať. Potom ich znova pustí do hry. Prečo nepoužiť túto paralelu,aby sme mohli povedať,že Boh nás vyzval na "timeout"? Volá nás k sebe.Nariaďuje,aby sme všetko dali na čas bokom a prišli k nemu. Chce nám vysvetliť ako a čo ďalej. Už dávno nereflektujeme na jeho vôľu,už pre nás máločo znamená. Niektorí žijú tak,ako by Boh nejestvoval. Hovoria,že ho nevidia,lebo ich svedomie znecitlivelo. Je čas,aby sme si znova vypočuli pokyny Tvorcu.Teda toho,ktorý určuje pravidlá hry a nabáda nás,aby sme podľa nich postupovali. Je čas,znova vidieť Boha a dotknúť sa svojim životom.

Boh ti môže zobrať všetko.

Počas komunistického režimu mnoho ľudí prišlo o život. Zomreli vo vyšetrovačkách,väzniciach a lágroch. Títo ľudia okúsili rôzne beštiálne formy mučenia a poníženia. Vyšetrovatelia obyčajne začali tým,že nechali človeka vyzliecť do naha. Niet ponižujúcejšej skutočnosti,ako je toto:zbaviť človeka dôstojnosti. Tento výraz poznáme aj v jeho prenesenom slova zmysle. A máme na to biblický dôkaz. Ide o stretnutie Pána Ježiša s bohatým mladíkom/Mk 10,17-22/. Ten požaduje od Ježiša,aby mu viac osvetlil cestu spásy a dokonalosti. Ježiš chcel jeho zapálenie za milosť večného života "preosiať" najprv cez prikázania. Keď sa dozvedel,že ich praktizuje od detstva,zodvihol latku vyššie. Ba možno povedať,že najvyššie,ako sa len dá. Odporúčal mu predať veľký majetok,zisk odovzdať chudobe,a potom,v stave materiálnej neistoty, vykročiť za ním. To predsa nie je nijaká maličkosť! Zo dňa na deň prísť o všetko a to len kvôli nejakému potulnému rabbimu z Nazareta? Mladík si možno povedal:tak ,ja roky žijem podľa Božích príkazov,stojí ma to nemálo síl,a ešte  mám prísť o celý majetok? Tak,to teda nie! Som presvedčený,že mal pocit,akoby ho Boh zobliekol "do naha".  A ešte si možno myslel,že stratou svojho majetku príde aj o svoju morálnu dôstojnosť. Prežívame neľahké časy v súvislosti s vírusom,ktorý šarapatí vo svete. Už teraz sa mnohí,či už laicky alebo aj odborne zamýšľajú nad tým,čo bude potom. Čo bude potom,keď vírus ustane. Dozvedáme sa,že o prácu príde u nás cca vyše stotisíc ľudí,že ekonomika sa ocitne v obrovskej kríze atď. Vírus nás vyzlečie "do naha". Boh to asi chápe inak. On nám chce dokázať,že sme schopní ho milovať aj v mizernom materiálnom rozpoložení. Že kvôli prejaveniu lásky voči nemu,nepotrebujeme mať k dispozícii nič materiálne. Nemyslím si,žeby nás chcel zbaviť našej dôstojnosti. Chce len naznačiť,že práve na nej získame,ak budeme slobodnejší voči materiálnemu svetu. On isto nedopustí,aby ten,kto si zachová vieru a vzťah k nemu na potrebnej úrovni,vo svojom živote skrachoval. A to dokonca aj vtedy,keby sa u ňho vyskytla "pozitívna cestovateľská anamnéza",ktorá hovorí o tom,že mohol v pozemskom živote zablúdiť až na územie,ktoré bolo "kontaminované" hriechom. Zrejme si budeme musieť stále viac a viac predstavovať situáciu iného mladého muža z evanjelia-márnotratného syna/Lk 15,11-32/. Aj u ňho sa vyskytla "cestovateľská anamnéza",lebo svojim počínaním sa dostal do obrovskej biedy,materiálnej i morálnej. Jeho životný štýl ho vyzliekol "do naha". Ale,paradoxne, vtedy pochopil,že najväčšiu dôstojnosť mal vtedy,keď bol v blízkosti otca. Zoblečenie z materiálnych istôt,môže pre nás znamenať prebudenie  sa vo viere a pochopenie,že niet nad to,keď sme pri svojom Otcovi.

Prijať súčasnosť.

V istej rodine mi porozprávali na poly veselý,napoly vážny príbeh zo svojho života. Vo farnosti sa konali misie. Prišli rehoľníci a urobili   pre všetkých pestrý program. Na svoje si prišli aj muži. V homílii hovoril páter o dôležitnosti odpustenia,o tom,že treba prijať každého človeka tak,ako to robil Kristus. Keď prišlo pri svätej omši na znak pokoja,páter vyzval všetkých prítomných,aby srdečne stisli ruku každý svojmu susedovi. Otec vyššie spomenutej rodiny bol tak povzbudený pátrovým zápalom,že dokonca otvoril ruky doširoka a chcel s úsmevom na tvári objať svojho suseda. Ako sa tak otočil asi o deväťdesiat stupňov ku svojmu susedovi,zrazu ma na tvári úsmev zamrzol a roztiahnuté ruky zmeraveli. Zostal stáť nehybne a chvíľku sa nemohol spamätať. Zistil,že vedľa neho stojí bezdomovec,ktorý nevedno z akého dôvodu našiel cestu do kostola. Nič sa nedalo robiť. Bezdomovec vidiac susedovu dobrú vôľu,tiež vylúdil bezzubý úsmev a aj on roztiahol paže na znak pokoja. Otec rodiny potom spomínal,že nikdy v živote nezacítil takých pach alebo to,čo vyšlo z bezdomovca. Stiahnuť sa nechcel,ani zapchať nos. To objatie vydržal,no potreboval hodnú chvíľu,aby zalapal po vzduchu a zhlboka sa mohol nadýchnuť. Domáci si potom z neho robili vtipy. Občas v nedeľu,keď sa otec chystal na svätú omšu,pribehol k nemu dospievajúci syn a podával mu pánsky intimsprej so slovami:"Oci,pre každý prípad..."Suseda si nemôžeme vždy vybrať,a to ani v kostole. Ani dobu,v ktorej žijeme. Stáva sa,že by sme si radi vybrali nejakú lepšiu so snahou objať ju,ale nedá sa to. Musíme prijať to,čo máme. Tá naša,nesmierne podceňovaná a kritizovaná,má svoju neodškriepiteľnú prioritu a vážnosť. Je to doba,v ktorej sa ľudstvo dozvedelo,že na svet príde Mesiáš a že vstúpi do ľudských osudov tak,že bude s ľuďmi zdieľať pozemský život. Sviatok Zvestovania Pána je toho dôkazom. Nazeretská panna s menom Mária sa dozvedá od Božieho posla,že práve ona je vyvolenou nádobou a že ona sa stane matkou Božieho Syna/Lk 1,26-38/. Kto by nechcel objať takúto dobu? Kto by sa netešil z takého prozreteľného rozhodnutia Najvyššieho? Nech má tá naša doba akékoľvek negatíva a smutné prejavy,napriek tomu stáva sa mimoriadne poctenou. Práve našich časoch Boh predostiera plán spásy a to najdokonalejším spôsobom. Nikdy predtým to tak zreteľne a zrozumiteľne nerobil. Táto doba si zaslúži naše pomyselné,ale úprimné objatie,aj keď máme voči nej rôzne výhrady. Konferencia biskupov Slovenska nám poslala aj dnes,na dnešný svätopôstny deň podnetné zamyslenie. Hovorí sa v ňom toto:"Nie je teda dobré ani to,aby sme si sadli a s nostalgiou spomínali na minulé časy. Musíme si vziať k srdce našu kultúru s realizmom a láskou a naplniť ju evanjeliom". Často sa pozrime z okna a povedzme si,že nás Boh tu poslal.Pokúsme sa tento svet objať a to aj s osobami,ktoré by sme najradšej zamenili za iné,podľa nás dokonalejšie. Už v tom pomyselnom objatí bude kus z evanjelia,ktoré máme do tohto sveta vnášať.

Rozbiť svoje modly.

Nedávno ma zaujal krátky príspevok v kresťanskej tlači. Autorka píše o prvých dojmoch a zároveň šokoch,ktoré nastali po zakázaní bohoslužieb v kostoloch. Priznáva,že ich zákaz prijala pomerne chladnokrvne,bez nejakých emócii. Dalo sa to čakať,hovorí. No,po nejakom dni,dvoch sa vybrala do svojej obľúbenej knižnice. Zostala celá zmeravená,lebo aj knižnica už bola,z dôvodu koronavírusu,zatvorená. Poriadne to s ňou zamávalo. Vzápätí sa zahanbila sama pred sebou,lebo si uvedomila,že viac ju "zobralo" zatvorenie knižnice ako zatvorenie kostola,kam chodievala na bohoslužby. O tom to je. O tom je tento čas "rozbíjania modiel" v našom živote. Teoreticky by sme mali byť viac dotknutí nemožnosťou dostať sa do kostola,ako do knižnice. Čo to znamená,keď to tak nie je? Znamená to,že v našom živote existujú veci,ktoré by,za istých okolností,mohli konkurovaťnašej viere,o ktorej sme presvedčení,že je takmer skalopevná. Súčasná životná dráma nás vyvádza z omylu. Atmosféra vírusu odhaľuje niektoré skutočnosti,o ktorých sme nevedeli. Teraz to už vieme,a preto,po prvopočiatočnom šoku,sa môžeme zaoberať prioritami,prípadne zamerať sa na zmenu rebríka hodnôt. Len tak,mimochodom,napadnúť nám môže otázka z evanjelia,ktorú položil Pán Ježiš Petrovi:"Miluješ ma väčšmi,ako títo?"/Jn 21,15/. Otázku si môžeme modifikovaťtakto:"miluješ ma väčšmi ako tvoje veci,na ktorých tak veľmi lipneš? 1,Najprv poprosme o dar precitnutia z istého snenia. Mali by sme  zažiť akúsi šokovú terapiu,podobnú tej,o ktorej píše vyššie uvedená autorka príspevku v novinách. Určite sa dostavia otázky na zamyslenie: denne holdujem rôznym aktivitám,ktoré pomaly,ale dôsledne vytláčajú postavenie Boha v mojom živote, väčšie nadšenie sa ma zmocňuje vtedy,keď sa zapodievam svetskými záležitosťami,ako činnosti súvisiace s Božím kultom,a vôbec-som ešte oduševnený za Božie veci?,nepredstavuje viera v mojom živote iba meravú skutočnosť bez pohnutia mysle a srdca? nabáda ma viera konať skutky pokánia,alebo ma už učičíkala v tom,že som vlastne dobrý a už nepotrebujem rásť a obnovovať sa? teším sa viac do knižnice,na športové,kultúrne podujatie,ako na chvíľu so Svätým Písmom v ruke? 2,Ďalšia etapa musí súvisieť so snahou viac komunikovať. Sv. Otec František,keď sa prihovára mládeži v súvislosti s ďalším celosvetovým stretnutím,ktoré bude v Lisabone pripomína mladým,aby začali viac komunikovať. Podčiarkuje fakt,podľa ktorého je rozdiel medzi "byť v spojení" a "komunikovať". Byť" v spojení" môže niekto pochopiť ako pasivitu. Koľkokrát povieme,že sme v spojení s niekým,no prakticky to znamená,že máme kdesi v archíve uložené číslo,ktoré,by sme už asi ani nenašli...Možno rad,dva razy sme prehodili pár slov,a už sa chválime,že sme v kontakte. Toto nie je skutočná komunikácia,len jej napodobenina. V duchu sa prenesme k rybníku Betsata v Jeruzaleme. Voda v rybníku má liečivé účinky. Nachádza sa tam veľa chorých,medzi nimi aj človek,ktorý bol chorý tridsaťosem rokov/Jn 5,1-16/. Doteraz sa mu nikdy nepodarilo dotiahnuť sa k vode včas tak,aby sa ho dotkli hojivé účinky kúpeľa. Chorých tam bolo neúrekom. Všetci boli v akomsi zvláštnom spojení. No keď sa zvírila voda,každý sa staral iba o seba. V spojení boli,ale spolu nekomunikovali tak,žeby si vzájomne pomáhali. Komunikácia predpokladá aktivitu,to,čo súčasný Sv. Otec hovorí mladým,keď ich nabáda aby vstali a šli...Komunikácia nie je iba vec verbálneho prejavu,ale odhodlanie vykonať skutky,ktoré sú súčasťou obety a prinesú niekomu úžitok. 3,K oživeniu viery nám pomôže snaha viac sa započúvať do plaču a horkého vzdychania ľudí dnešného sveta. Je to reakcia Sv.Otca na hluchotu tohto sveta. Tá nám bráni počuť stony biednych a utláčaných. Dnešný svet skoro stratil takúto formu sluchu. Počuje všeličo,čo sa mu hodí k tomu,aby sa "mal lepšie". A či sa majú iní lepšie,to ho nezaujíma. Sv. Otec František zastáva názor,podľa ktorého sú niektoré veci viditeľné,iba "očami umytými od slz". Plačúci a stenajúci v tomto svete,vidia niektoré veci dokonalejšie,ako ich vidia tzv. vidiaci.Majú v očiach slzy.  Umyme si občas aj naše oči slzami bôľu nad tým,že sme zhrešili,spáchali na niekom krivdu,prípadne sme zostali ľahostajní,keď bolo treba konať. Samotný pôst bude krátky na to,aby sme rozbili všetky svoje modly. Aj atmosféra pôsobenia nákazlivého vírusu nám ponúka možnosť,aby sme touto cestou vykročili.

Triedenie.

Pred niekoľkými rokmi som sa v rámci  rozhovoru s istým človekom dozvedel,že poslal svojho dospievajúceho syna na brigádu triediť odpad. Vyfasoval rúšku,rukavice,pracovný odev a poďho triediť odpad. Mnohí sa mu čudovali. No,otec trval na tom,že najmä takýmto spôsobom naučí syna k úcte voči svojmu životnému prostrediu. Čosi na tom bude. Nedávno mi známa preposlala správu o tom,v akých podmienkach pracujú lekári na severe Talianska,v epicentre nákazy COVID-19. Lekár,mladý človek pred štyridsiatkou,je skoro zrútený-fyzicky aj psychicky. Denne im zomiera množstvo pacientov. Hovorí,že lekári sa tam stali "triedičmi" medzi chorými. Keďže nemajú dostatok lôžok a materiálu,musia chorých triediť. Tak,ako na bojisku. Majú rozhodnúť,ktorých zachránia resp. sa o to pokúsia,a ktorých pošlú domov zomrieť. Hovorí o tom,že si nikdy nemyslel,že takto bude vyzerať jeho medicínska prax. Tiež majú na tvári rúšku,oblečené plášte,rukavice. Aj pre nich je to veľká škola,lebo od teraz budú inak pozerať na život okolo seba. Spomínaný lekár,paradoxne,našiel vieru v Boha. Pokladal sa za ateistu. No prax "triedenia" na kandidátov života a kandidátov smrti,nasmerovala jeho kroky k Bohu. Nie nadarmo nosíme rúška aj my všetci,práve v tejto dobe. Triedime. Triedime v duchu a v modlitbe svoje životy. Rozmýšľame,čo v nás treba poslať "na smrť",a čo potrebujeme pri živote udržať,ba priamo vzkriesiť. Myslím si,že väčšina z nás robí práve toto. Znova sa učíme rozlišovať,a to dôkladnejšie,ako doteraz,medzi dobrom a zlom,medzi osožným a v nútorne prázdnym,medzi hlbokým a povrchným. Triedime tak,aby v nás zostalo to,čo je nutné pre spásu. Ostaných vecí sa učíme zriekať a nezaťažovať sa nimi. Všetci nosíme rúška. V televízii vidíme,že sú od výmyslu sveta. Človek nezaprie zmysel pre kreativitu alebo recesiu aj v týchto ťažkých časoch. Šijú ich aj také na tesno. Keď si ich založíte,vypúlia sa vám oči,prípadne vám ušné laloky nabehnú ako lopúchy. Tie so šnúrkou sa síce dajú uviazať na mieru vlastnej hlavy,ale  vyžadujú určitú akrobaciu a ohybnosť,lebo nie každý si dokáže uviazať uzol na zátylku. Niektoré ladia so šatami. Dámam v médiach to jednoducho pristane. Počnúc prezidentkou a končiac hovorkyňou nejakej inštitúcie. Mnohé rúška sú vyrábané s aplikáciou na tvárovej časti. Niekedy na rozveselenie,inokedy na vážnejšie témy.Najvyšší  predstavitelia donekonečna hovoria,že " rúška už sú na ceste",no adresát oponuje a tvrdí,že ich niet. Rúško na tvári môžeme symbolizovať fakt,že niekedy treba menej hovoriť. Ide o reakciu na prázdne,vulgárne,otravné a zbytočné reči,ktorými sme obklopení. Podľa mňa, je nosenie rúšky akýmsi rituálom "minúty ticha". Takej minúty,ktorá je len symbolická a v skutočnosti sa predĺži na zopár dlhých mesiacov,v tom lepšom prípade. Takýto obrad symbolickej minúty ticha slúži na to,aby sme si spomenuli nielen na pomaly mŕtve životné prostredie,ale aj ubitých ľudí,ktorým táto doba zobrala vieru a nádej. Doba pochovala mnoho dobrých myšlienok,podnetov. Umĺčala témy v oblasti morálky a priviedla nás k tomu,že sme si začali osvojovať a zvykať na frazeológiu tzv väčšieho alebo menšieho zla. Symbolická minúta ticha nám,"rúškarom",môže priniesť,na základe sebareflexie, určité oslobodenie a vnútorný pokoj. Dnes všetci veriaci voláme s istým úradníkom z evanjelia:"Pane,príď,kým mi dieťa neumrie!"/Jn 4,43-54/. V modlitbe voláme k Bohu,aby nám neodišli zo života,napriek tragédiam okolo ,najdôležitejšie veci. Dieťa je to najdôležitejšie. A spolu s ním viera v spásu,ktorú Boh prisľúbil,a ktorú tak pekne vyjadril prorok Izaiáš:"Hľa,ja tvorím nové nebo a novú zem,na predošlé sa nebude spomínať,ani na myseľ neprídu,tešiť sa budú a večne jasať nad tými,ktoré ja stvorím"./Iz 65,17-21/.

Boh sa s nami rozpráva.

Kedy ste naposledy počuli vetu:z najhoršieho sme vonku?.Ide o vetu,ktorá prináša veľmi nádejné posolstvo v akejkoľvek zložitej situácii. Tak veľmi by sme ju chceli počuť napr. v súvislosti s vírusom,ktorý kosí obyvateľstvo planéty. No,zatiaľ v takomto štádiu nádeje nie sme. Možno tak Číňania. My, v Európe si na takéto povzdychnutie musíme ešte počkať. Raz som sa spýtal manželov,ktorí vychovávali dve dospievajúce deti,ako sa im darí. Vedel som,že mali medzi sebou dlhotrvajúce nezhody. Manžel spontánne odpovedal:"Už je to fajn.Z najhoršieho sme vonku. Začali sme sa spolu rozprávať" Mnohí potvrdíte,že je to dobré znamenie,plné optimizmu. Evanjelium sv.Jána hovorí o.i. aj o uzdravení slepca/Jn 9,1-41/. Okrem uzdravenia sa  slepec dozvedel dôležitú informáciu,ktorú hneď odovzdal do éteru. Ježiš,ktorý ho uzdravil mu vyjavil svoju identitu. Stalo sa to takto: "Ty veríš v Syna človeka?. On vravel:"A kto je to,Pane,aby som v neho uveril?" Ježiš mu povedal:"Už si ho videl -a je to ten,čo sa rozpráva s tebou". Počujete,o akú radostnú zvesť ide? Sme z najhoršieho vonku,lebo sa dozvedáme,že Boh sa rozpráva s človekom! Boh sa pred nami neskrýva.Je to na potlesk. Boh nie je ignorant. Nie je ani nedostupný. Je celkom blízko. Môžeme akoby cítiť jeho dych,vnímať,že má o nás záujem a hlavne to,že sa s nami rozpráva. Mnohí,ktorí si mysleli,že Boh je rezervovaný,že sa podobá bezduchému umeleckému dielu,museli zmeniť názor a potešiť sa. On chce viesť s nami živú konverzáciu. Čo nám,teda Boh hovorí? Znova si pomôžme úryvkom Jánovho evanjelia. 1,Ježiš nám hovorí,že jedine uňho zistíme situáciu posúdenia hriechu. On jediný nám môže stopercentne odpovedať,či sme zhrešili,alebo nie. Svedčí o tom dialóg medzi učeníkmi a Ježišom. Učeníci zbadali slepca a spýtali sa ho:"Rabbi,kto zhrešil-on,alebo jeho rodičia-že sa narodil slepý?" Obracajú sa naňho,ako na absolútnu autoritu,ktorá jediná môže posúdiť morálnosť dopadu konania človeka. Za nikým iným nepôjdu. Rabbiho považujú za neomylnú autoritu v morálnych otázkach. Ľudia dnešnej doby takúto dilemu neriešia. Žiaľ. Tvária sa,že sa ich hriech nedotýka,ba vlastne,že takúto kategóriu ani v slovníku nemajú. Každý večer,ak je to možné,položme Ježišovi otázku:Pane,zhrešil som v dnešný deň? Nepýtajme sa,či zhrešili iní ľudia. Skúmajme seba,aby sme sa dostali vyššie v Božom rebríčku dokonalosti.V prípade,že Boh odpovie: áno,zhrešil si,bude chcieť počuť naše vyznanie ľútosti,aby vzápätí pokračoval:"Choď,a už nehreš"/Jn 8,11/.Tým nám dáva aj východisko,aby sme neupadli do bezbrehého pesimizmu. 2,Boh nám v rozhovore dáva návod,na základe ktorého ,môžeme nadobudnúť pokoj v duši. Ježiš hovorí slepcovi:"Choď,umy sa..." Iste,myslel to vo fyzickom slova zmysle. Ale,nielen v ňom. Treba to chápať aj duchovne. Staraj sa o svoju hygienu duše,chce povedať nám všetkým. Dve veci sú tu paradoxné. Ježiš požaduje hygienu duše,a pritom on sám použil,nie príliš hygienický zákrok/napľul na zem,urobil zo slín blato a potrel ním slepému oči/. Druhý paradox spočíva v tom,že práve poprední farizeji určili kompletnú charakteristiku,nielen slepého,ale každého z nás. Použili tieto slová:"Celý si sa v hriechoch narodil..." Ani len netušili,ako významnú teologickú pravdu vypovedali. Áno,človek prichádza na svet v hriechu-dedičnom. Ale aj potom,pod vplyvom vlastnej slabosti,pácha hriechy osobné. Je na mieste,keď Pán adresuje slepcovi nariadenie-umy sa! Umy sa,lebo si hriešny človek. Práve toto veľké tajomstvo adresuje aj nám. Hľadajme "Siloe",vo svojom prostredí života. Nič tak nepotrebujeme,ako práve očistný sviatostný kúpeľ milosti. Zdržujme sa pri takomto Siloe,nech by sme v živote robili čokoľvek. Zdroj očisty nezanedbajme. Sviatosť pokánia,prípadne aj iná forma pokánia,nám vždy padnú na úžitok. 3,Dozvedáme sa,že Boh sa ujíma vyhnancov. Svedčí o tom evanjelista. Píše:"Ježiš sa dopočul,že ho vyhnali/uzdraveného slepca/". Toto charakterizujeme ako morbídne konanie zo strany farizejov. Miesto radosti nad uzdravením človeka,zvolili ťažko pochopiteľnú taktiku-vyhnali ho! Je celkom možné,že duchovne uzdraveného človeka svet neprijme. Cíti,že mu nepatrí. Svet vie,že uzdravený človek sa vymanil z jeho okov. Trpko znáša prehru,preto uzdraveného vytesňuje zo svojho stredu na perifériu. Nič nové. Ide starú a osvedčenú diablovu taktiku. Ježiš ďalej sleduje osudy uzdraveného. Nestačí mu,že ho uzdravil a dosť. Ujme sa ho,aj ako vyhnanca. Ľudia,ktorí sa zdržujú pri Bohu,stávajú sa vyhnancami. Ale iba v tomto svete. V tom Božom,práve naopak. Bohu nestačí,že nám odpustil hriechy vo sviatosti pokánia. Našu životnú líniu chce sledovať aj ďalej. Boh nám hovorí,že nás neopustí. Stále a znova sa presviedčame,že z najhoršieho sme vonku...

Kandidát ľudí a kandidát Boží.

V spoločenskom živote sa často stretávame s javom,podľa ktorého niekto niekoho nominuje na nejaký post. Napríklad nejaká strana alebo zoskupenie ľudí majú pripraveného človeka a považujú ho za svojho kandidáta na nejakú funkciu. Tí,ktorí nominujú,sa pritom tvária-my máme na to. Máme na to,aby sme postavili svojho človeka do súťaže,my sme niekto. Prvá kniha Samuelova prináša nesmierne zaujímavý úryvok,ktorý sa týka ustanovenia kráľa v židovskom národe/ 1 Sam 16,1-13/. Vystupujú tu ľudia,ktorí majú svojich kandidátov na tento post a je tu Boh,ktorý má iba jedného,a to definitívneho. Ľudia sa tvária-máme na to. Samuel prichádza do Betlehema k Izaimu. Poslal ho tam Boh,aby našiel súceho kandidáta v jeho dome a vykonal obrad pomazania. Izai predvolal svojich synov s tým,že sa jeden ujme. Priam reprezentačný sa ukázal Eliab. Páčil sa aj Samuelovi,lebo mal dôstojný výzor. Bol to kandidát č.1 celej tamojšej pospolitosti. Bolo z čoho vyberať. Na prekvapenie všetkých,Boh dáva Samuelovi na javo,že nesúhlasí s ľudským výberom. Domáha sa ďalšieho kandidáta. Charakteristika "supermana Eliaba" sa ukázala ako nedostačujúca. Som presvedčený,že všetkým ovisli sánky. Boh trvá na tom,že tam,kdesi za korytom skrytý, musí byť ešte niekto,kto spĺňa Božie kritéria. A tak si všetci spomenú,že existuje ešte najmladší syn Dávid,ktorý zostal pri ovciach,kým ostatní volili rodinného kandidáta na vysoký post. Keď sa dostavil,Samuel dostal pokyn:"Vstaň,pomaž ho to je on". Takéto rozuzlenie neočakával ani sám Boží muž Samuel. Z histórie vieme,že Židia očakávali prisľúbeného Mesiáša. Určite sa vo vtedajších laických a odborných kruhoch viedli debaty,kto by ta mal byť,ten Mesiáš. Mnohí sa nazdávali,že to môže byť jedine predstaviteľ vtedajšej šľachty,niekto,kto má výborné zázemie i postavenie. Kritéria sa postavili sami. Potom  je tu sám Boh Otec,ktorý mal na post Mesiáša jedno jediného kandidáta. Vlastne,ani nie kandidáta,ale už priamo vyvoleného Pánovho-Ježiša z Nazareta,potulného učiteľa,ktorý je Božím Synom. Evanjelia dosvedčujú,že okamih jeho verejného predstavevenia je známy a neodškriepiteľný:"Toto je môj milovaný Syn,v ktorom mám zaľúbenie,počúvajte ho"/Mt 17,5/. Nepriamo takto potvrdili jeho totožnosť aj poprední židovskí predstavitelia. Stalo sa to vtedy,keď sa mu,trpiacemu v smrteľnej agónii,posmievali a hovorili:"Iných zachraňoval,nech zachráni aj seba,ak je Boží Mesiáš,ten vyvolenec"/Lk 23,35/. Naša viera nie je o tom,kto je vhodným kandidátom na prejav vrcholnej bohopocty. My,veriaci už kandidáta hľadať nepotrebujeme. My kandidáta nemáme,lebo sme našli Vyvoleného,našli sme Pánovho Vyvolenca-Ježiša z Nazareta,ktorý za nás,za našu spásu dokonal obetu kríža. Život kresťana má vyjadrovať takúto vieru v neho. Ježiš sa nemusí postaviť medzi Izaiho synov a čakať,či naňho padne lós. V pôstnom období hľadáme také možnosti,aby mal Ježiš pevnejšie miesto v našom živote,aby sa nám nestrácal a nemizol v rozptyle plytkých záľub dnešného človeka. Na odhodlanie takto nasledovať Krista nám poslúžia aj slová Apoštola národov:"Prebuď sa, ty,čo spíš,vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus"/Ef 5,14/.

Možno z požiadavky lásky niekoho vyňať?

 Všetci denne sledujeme správy,ktoré sa týkajú zhubného pôsobenia vírusu COVID-19. Dnes sa jeden z virológov vyjadril takto:"Medzi nami sú prenášači. Sú nevyspytateľní,lebo navonok vyzerajú zdravo,ale môžu prenášať nákazu". Hneď prvé,čo mi napadlo,bola udalosť z evanjelia,ktorá hovorí o tom,ako do chrámu vstúpili farizej a mýtnik/Lk 18,9-14/. Prišli tam,aby sa pomodlili. Farizej mi pripadá ako človek,ktorý je prenášač. Vzťahuje sa naňho charakteristika,ktorou sa vyznačuje človek,ktorý navonok vyzerá dobre,ale nosí v sebe niečo zhubné. Vyzerá dobre,lebo na základe svojej "sebareflexie",konštatuje:"postím sa dva razy do týždňa,dávam desiatky zo všetkého,čo mám". Ale to,čo má v sebe,ho diskvalifikuje pre Božie kráľovstvo. Odvážil sa ďakovať Bohu za to,že" nie je,ako ostatní ľudia". Sám sa vyčlenil zo spoločenstva ľudí,ktorí putujú do večného života. Stal sa z neho nebezpečný prenášač,ktorý mohol týmito názormi "nakaziť" celé svoje okolie...V jeho srdci určite nebol mýtnik,ktorým farizej opovrhoval,možno  ho aj nenávidel. V pôstnom čase mi prichádzajú emailom zamyslenia zo zdroja Konferencie biskupov Slovenska. Dnes tam stálo:"Dnes sme poslaní ohlasovať Ježišovu radostnú zvesť novým časom. Musíme milovaťnašu dobu s jej možnosťami aj rizikami,s jej radosťami a bolesťami,s jej bohatstvom aj s obmedzeniami,s jej úspechmi aj omylmi". Je to náročné. Keby si to mal možnosť vypočuť farizej z evanjelia,zrejme by zostal ohromený. Táto náuka sa prieči jeho presvedčeniu. Z nášho pohľadu je určité zlo a hriech vždy spojené s konkrétnou osobou. Najradšej by sme nielen to zlo,ale aj jeho nositeľa zo svojej lásky odstránili. Robil to Kristus? My takého človeka izolujeme od svojho vnútra a ani to nám nestačí. Chceme ho izolovať aj od Boha. Prejavuje sa to tým,že sa zaňho  ani nemodlíme. Urobme aspoň to. Málokto sa modlí za zlého človeka. Nie je problém modliť sa za dobrodinca.Ale za protivníka? Nebuďme prenášačmi vírusu nenávisti,ale staňme sa nositeľmi Kristovej odpúšťajúcej lásky.

Ako prijať Ježišov najvyšší zákon?

Elitné vojenské jednotky prechádzajú náročným výcvikom. O tejto problematike je natočených množstvo filmov. Pamätám si  na scénu  z jedného z nich. Skupina nováčikov,adeptov výcviku, stála nastúpená pred svojim veliteľom. Bol to ostrieľaný harcovník,ktorý všade  okolo seba šíril strach. Vyžíval sa v tom,keď mali vojaci z neho strach. Používal obligátnu frázu,ktorou chcel adeptov výcviku zdeptať. Kričal silným,chrapľavým hlasom:"Hovorím vám,že vás naučím,aby ste ma milovali!". Kričal:"Budete ma milovať!" Myslel to samozrejme ironicky,lebo sa tešil z toho,že ho budú pre jeho metódy nenávidieť. Pán Ježiš učí svojich,aby milovali Boha "z celého svojho srdca,z celej svojej duše,z celej svojej mysle a z celej svojej sily". A pokračuje ďalej a hovorí,že blížneho budeme milovať "ako seba samého"/Mk 12,28-34/. Nič jednoduché,nás teda nečaká. Ako nás naučí takto intenzívne milovať Boha a blížneho? Určite nie tak,ako o tom hovoril veliteľ výcviku pred vojakmi. Dá sa k tomu dopracovať niekoľkými úrovňami. 1,Najnižší stupeň môžeme charakterizovať takto:zvykneš si. Koľko je takých vecí v živote,na ktoré sme si museli zvyknúť?! Chýba tam pozitívna emócia,ale funguje to. Nemusí tam byť nadšenie a preukrutná radosť. Len vôľa a dril. Zvykneš si. Kedysi dávno dali rodičia do kopy jedno manželstvo. Na nič sa nepýtali,len dcére povedali:vezmeš si ho! Ona na to:veď ho ani nemilujem a ani nepoznám..Odpoveď bola:zvykneš si. A bolo po diskusii. 2,Ďalši stupeň je už vyšší. Znie takto:zamiluješ si to. Toto sa už viac podobá na náklonnosť,ba dokonca zárodky toho,čomu hovoríme:láska. Medzi riadkami cítime,že tu ide o určitú formu násilia. Akoby sme násilím niekoho objali a pritom povedali,že ho milujeme a on nás. Nuž,aj to môže byť cesta. 3,Najvyšší stupeň predstavuje vyjadrenie:získalo si ma to! Napríklad nejaké miesto bývania,pracovné prostredie a pod. Akoby nás niečo vtiahlo a my by sme sa do tohto dobra pohrúžili. Spokojný je tu celý človek.rozum aj city. Priam majstrovsky to vysvetľuje kňaz Bernardín Sienský,z ktorého diela čítame v Liturgii hodín na sviatok sv.Jozefa. Píše:" ...Pán plným právom dodáva:Vojdi do radosti svojho Pána. A hoci radosť večnej blaženosti vchádza do srdca človeka,Pán mu radšej povedal:Vojdi do radosti,aby sa tajomne naznačilo,že tá radosť nie je iba v jeho vnútri,ale,že ho zovšadiaľ obklopuje a pohlcuje a on sa do nej ponára ako do bezodnej priepasti"/LH II. 1618-19/. Vtedy milujeme podľa Pánovej vôle,keď cítime,že sme ponáraní do príjemného presvedčenia rozumu a slastného obohatenia na duši. Vieme,že to hneď naraz nedokážeme. Musíme postupne zdolávať jednotlivé zastavenia na životnej púti. Tak,ako v modlitbe postupne zdolávame jednotlivé  zastavenia pobožnosti Krížovej cesty,tak môže v nás mohutnieť a horieť Pánova láska.

Dvanásťročný Ježiš v chráme a postoj jeho rodiny.

Z čias svojho detstva si pamätám na to,ako sa ľuďom občas stratilo domáce zviera. Bolo bežné,že sa odtratilo k susedom. A tak susedia boli často u nás a hľadali svoje domáce zvieratko. Podobne sme konali aj my. Niekedy sa však stratilo dieťa. Deti boli ,najmä v lete,často vonku. Stalo sa,že skôr,ako sa deti rozišli domov,niektoré z nich si to ešte zamierili na návštevu ku kamarátovi,kamarátke. Rodičia po čase precitli a začali hľadať po susedoch. Hľadali,kým nenašli. Niekedy je potrebné hľadať aj dospelého človeka. Napríklad niekoho,kto trpí duševnou chorobou,uteká z domu a stráca orientáciu. V živote sa stáva všeličo. Ako to bolo v súvislosti s dvanásťročným Ježišom v Jeruzaleme na púti? Mnohí na to odpovedajú jednoducho,nekomplikujú situáciu a povedia,že sa stratil/Lk 2,41-51/. Naozaj sa stratil? Evanjelista používa inú formuláciu. Píše,že Ježiš "zostal v Jeruzaleme". Nestratil sa,ale vedome zostal v chráme medzi učiteľmi,lebo vedel,že tam je jeho miesto. Jednoducho povedané-ten,kto zostáva v chráme,nemôže sa stratiť. Najmä v živote. Poznáme mnohé prípady stratených v živote. Jedným z dôvodov,často podstatným,prečo sa tak stalo,bolo to,že nezostali v chráme resp. pri ňom. Kto má o chrám záujem,nielen z hľadiska kultúry a umenia,ale najmä z dôvodov viery,ten sa v živote nestratí. Občas počujeme výrok:ten sa v živote nestratí. Myslí sa tým človek,ktorý je už od detstva aktívny,schopný,odvážny a hlavne priebojný. Ani to však,nie je zárukou,že sa neodtratí od Cirkvi,od Boha. V skutočnosti sa nestratí ten,kto nestratí zmysel pre Božie veci. Presne tak,ako to urobil mladý Ježiš. Zmysel pre vyššie veci bol u ňho nadradený aj nad pozemské rodinné väzby.

Slovo bez závoja.

V Liturgii hodín,v pôstnom čase čítame o.i. aj o Mojžišovi. Mňa fascinuje najmä správa o závoji,ktorý si vodca izraelského ľudu zakladal a odkladal. Záviselo,či sa rozprával s Bohom alebo so svojimi súkmeňovcami/Ex 33/. Premietam si to,lebo teraz už denne.spolu s ostatnými,si zakladám na tvár rúško. Závisí,či sa pohybujem medzi ľuďmi alebo som sám doma. V každom z nás je teraz čosi z biblického Mojžiša. On nás učí,že by sme konečne mali začať vážne komunikovať s Bohom a aj s ľuďmi nachádzať inú,čistejšiu formu komunikácie. /Uvedomujem si to najmä teraz,keď sme našli vchodové dvere do budovy náročky "okýchané"  nejakým šíriteľom... Nuž,existuje vírus telesný,ktorý je zhubný a existuje aj duchovný vírus,ktorý sa lieči veľmi ťažko/. Sme zvyknutí na to,že keď sa deje v spoločnosti niečo veľmi závažné,kompetentní to  začnú zahmlievať,podceňovať,tváriť sa,že sa vlastne nič nestalo,napríklad Černobyľ v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Teraz sme o čosi otvorenejší.  Závoj si dávame preč a konštatujeme fakty. Po vypuknutí skazy,ktorá má odborný názov COVID 19,si môžeme prečítať dosť veľa komentárov "bez závoja" t.j. takých,ktoré hovoria pravdu. Páči sa mi príspevok vysoko postaveného pána,ktorý sa volá Peter Mihók a je predsedom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory na Slovensku/SOPK/. Jeho príspevok možno nájsť na stránkach denníka Pravda. Konštatuje zopár neodškriepiteľných faktov,ktoré majú svoje premostenie aj /paradoxne/ do duchovnej sféry života. O ktoré ide? 1,Peter Mihók vraví,že malý a neviditeľný vírus narobí nedozierne škody. Každému veriacemu sa vybaví v mysli hriech. Hoc aj malý,skoro miniatúrny,ale ak ho bagatalizujeme a odsúvame,môže narobiť veľké morálne škody. Väčšia vnímavosť na hriech-to je výzva našej doby. Sme svedkami konkrétneho javu,Malé,zanedbané,nevšímané previnenie,môže narásť do veľkých rozmerov,čo sa týka dôsledkov. Myslím si,že to je základ,od ktorého sa nám treba odraziť z marazmu,do ktorého sme sa dostali.2, Autor príspevku začína svoju úvahu slovami,podľa ktorých,svet už nebude fungovať tak,ako doteraz. Nazdáva sa,že postkoronavírusová doba sa bude musieť vyznačovať prítomnosťou nového človeka a novej spoločnosti.Má pravdu,ak si myslí,že postkaranténny človek bude musieť byť novým človekom. A to takým,ktorý nebude podceňovať životné prostredie, ale bude si ho vážiť a zvaľaďovať. COVID 19 našiel ideálne prostredie v prírode,ktorú sme mu "sprístupnili" svojimi devastačnými aktivitami. Nový človek bude musieť začať budovať nové veci od základu. 3,P.Mihók konštatuje,že si musíme zvykať na "ľudoprázdne ulice". Naozaj,všetci môžeme tento fakt potvrdiť. Vznikajú tzv. mestá alebo ulice duchov. Myslím si,že tento smutný pohľad je výsledkom toho,že sme "vyľudnili" svoje vzťahy a komunikáciu. Človek dneška je človekom uzavretým do seba,prípadne do techniky. Občas stretávam ľudí,ktorí budia dojem,že síce chodia s fyzicky otvorenými očami,ale nevnímajú okolo seba nič a nikoho. Ich život sa stal ľudoprázdnym. Vyhnali sme človeka zo svojho života. Výsledkom sú ľudoprázdne vzťahy a ...ulice. 4,V príspevku sa ďalej konštatuje,že skončila /na čas?/ aj zábava. Svet/najmä Európa/ sa prestal zabávať. Výnimkou sú snáď mladí ľudia v Nemecku,ktorí sa údajne  v tomto čase stretávajú po bytoch a organizujú tzv. koronapárty. Bude menej šou okolo nás. Dlhý čas sme žili v ošiali rôznych televíznych šou. Ba poniektorí si aj zo života urobili jedno veľké párty. Teraz ich v putách privážajú na výsluch. Do nedávna verejnosť ani len netušila,že existuje nejaká NAKA. Teraz sa zdá,že ide o inštitúciu,ktorá je popri zdravotníkoch,najviac zaneprázdnená. Je čas skoncovať s takým životným kabaretom,ktorý uráža dôstojnosť človeka a presviedča ľudí,že môžeme všetko a že všetko sa nám prepečie...Miesto šouprogramov,budeme musieť učiť svoje deti zodpovednosti,lebo neviem,či mi starší,pokazení dobou,ešte dokážeme ponúknuť nejaký ideál,okrem ideálu pokánia,ktorý tiež nie je na zahodenie. 5,Autor ponúka na zamyslenie aj ďalší vážny titul.Hovorí o "bezobsažnom potulovaní sa po obchodných centrách". Vystihol to. Táto aktivita je v DNA našej generácie. Obchodné centrá sa preplňali,kostoly vyprázdňovali. Dnes nehovoríme  o kulte pravého a živého Boha,ale o kulte hluku,požívačnosti,nasýtenia všetkých zmyslov. Keď človek odmieta Boha,hľadá,takmer bezcieľne niečo,na čom by si popásol svoje zmysly. Pritom Boh je ten,ktorý dokáže naplniť človeka v súvislosti s jeho najvnútornejšími potrebami. Prišla doba,kedy budeme rozmýšľať nad tým,koho potrebujeme/Boha/ a nie-čo potrebujeme. Zvykneme si na to,že človek materiálne veľa toho nepotrebuje. Ale,ak nenájde Boha,bude mať znova prázdny a bezobsažný život. 6,Z príspevku vyplýva,že dnes budeme musieť prehodnotiť niektoré veci. Najprv si uvedomíme,že sme slabí a závislí/nemyslím,teraz na bežných závislákoch/. Kto by kedy povedal,že sa zastaví taký moloch a kolos biznisu,akým je profesionálny šport! Mysleli sme si,že ide o takú vec,ktorá je nezničiteľná, Sponzori sa pretekali vo financovaní megalomanských športových podnikov. Čuduj sa svete,všetky vrcholové súťaže skončili. Za bežných okolností,by sme si to nevedeli predstaviť. Vieme,že tým je ohrozené základné živobytie niektorých ľudí. To nikto nechce. Boh chce,aby sme vedeli,že všetky donebatýčiace sa projekty,predstavujú raz a navždy rizikový faktor. Ak nebudú sprevádzané,ruka v ruke,s donebtýčiacimi sa duchovnými ambíciami,tak sa ich tvorcovia rozplačú,lebo  nespoznali "čas svojho navštívenia"/Lk 19,44/. 7,Mihók je presvedčený,že v Európe sa vytvorili v rámci globalizácie,mohutné koridory,ktoré nahrávali nadnárodným korporáciám a ich ekonomickým záujmom.V rámci týchto,už dohasinajúcich štruktúr,sa prenáša na starý kontinent aj veľa chorôb aj veľa iného zla. Globálny systém,ak niekomu poslúžil,tak najmä niektorým ekonomickým subjektom,inak spolodil dosť biedy. P:Mihók zastáva názor,podľa ktorého,budúcnosť patrí síce menším,ale o to stabilnejším a kompaktnejším systémom. Myslím si,že budúcnosť Cirkvi v Európe už nie je v mohutných,davových prejavoch. Tento systém už skoro všade melie z posledného. Kedysi poslúžil,no teraz sa dusí. Oči všetkých sa upierajú na menšie celky,ktoré môžu byť pevné a účinné. Znova sa budú stretávať veriaci v rámci spoločenstiev,rodín a rôznych zoskupení. Menšie celky,ale na viacerých miestach oživia pôsobenie Cirkvi,keďže doterajšie spôsoby vyhasínajú. Chceme oživiť Cirkev,chceme,aby sa vyliečila a pod vplyvom Ducha začala pôsobiť požehnanejším spôsobom. Všetky formy globalizácie sa ju pokúšali zbaviť akéhokoľvek vplyvu a vyhlásiť ju za bezprizornú Z časti sa to podarilo. Ekonomické systémy krachli,nahradia ich vždy nové. Cirkev nepadne nikdy. Ale bude musieť oželieť starú rutinu a nahradiť ju opätovným návratom k evanjeliu a k životu s väčšou zodpovednosťou.

Je tu Boh? Je to vôbec niekto?

Pred niekoľkými dňami som bol čosi vybavovať v istom okresnom meste. Kráčal som za bieleho dňa prázdnymi ulicami. Snáď prvýkrát v živote som pochopil,čo to je,keď sa povie-mesto duchov. Kto nemusí,zostáva doma. Vonku vybavuje len to najnutnejšie. Človekovi napadne otázka:je tu vôbec niekto?Kde sú všetci? Kam sa poschovávali? Niektorí zájdu ešte ďalej a pýtajú sa,či je tu vôbec Boh? Situácia, v ktorej sa svet nachádza poukazuje na akúsi zúfalú prázdnotu. Hrozba koronavírusu spôsobila vyľudnenie ulíc a priestranstiev a aj istú prázdnotu v duši veriaceho človeka. Priam majstrovsky sa nám prihovára prorok Daniel. Ten,akoby vedel o našom súžení a preto svojimi slovami,starozákonným spôsobom vyjadruje aj naše rozpoloženie. Píše:"A niet v tomto čase ani kniežaťa, ani proroka ,ani vodcu ani celopalu,ani krvavej obety,ani darov,ani kadidla,ani miesta,kde by sme ti priniesli prvotiny,aby sme našli milosrdenstvo"/Dan 3,34-43/. Áno,máme pocit,že ničoho niet na tomto svete. Keď nemáme sviatostnú prax,akoby sme stratili všetko. Toto rozpoloženie nás môže dohnať až k najväčšej a najťažšej životnej pochybnosti,ktorú vyjadrili členovia izraelského národa takto:"Je Pán medzi nami,alebo nie?"/Ex 17,7/. V správach sa objavujú zaujímavé reakcie ľudí na koronavírus. Všetci vieme,že je zákaz zhromažďovania sa vo veľkom počte. Reakciou nemeckej mládeže na tento fakt je to,že sa síce nestretávajú na vonkajších priestranstvách,ale stretávajú sa vo väčšom počte v domoch a bytoch a organizujú niečo,čomu dali takmer morbídny názov-koronapárty. Zrejme si stále neuvedomili náročnosť situácie. V čase,keď cítime akúsi formu opustenosti ,vyberme sa Boha hľadať.On chce,aby sme to urobili. Tak,ako to urobili učeníci mnohokrát. Obvykle ho našli,ako sa modlí na osamelom mieste. Nájdime si čas pre tzv,koronapárty t.j. pre stretnutie s Pánom,práve v týchto kritických chvíľach. Určite by nám odporúčal,aby sme využili čas na modlitbu. V atmosfére modlitby ho nájdeme. Osirelé miesta nie sú len" miestami duchov",ale miestami stretnutia s Pánovým duchom,ktorý nám ukáže cestu a prostriedky ako byť trpezlivý a zostať verným.

Námanove cesty do izraelskej krajiny.

Nedávno som na TV LUX sledoval dokumentárny film o bl.sestre Zdenke Schellingovej. Komunistický režim poveril Dr.Pavla Korbulyho,aby predsedal senátu,ktorý mal rehoľnú sestru odsúdiť. Korbuly bol donútený dokonať dielo skazy a rehoľnú sestru poslal do väzenia. Jeho meno,nie menej tragicky,figuruje aj pri kauze odsúdenia troch slovenských biskupov za tzv.vlastizradu:bl.Petra Pavla Gojdiča,Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku. Vo filme vystupoval aj syn sudcu Korbulyho. Pri spomienke na kauzu sestry Zdenky sa rozplakal. Vravel,že keby mohol a stretol by túto sestru teraz,tak by ju objal a ospravedlnil sa za svojho otca. Hovoril aj o tom,že otca sa štátna moc rýchlo zbavila. Len čo sa súdy skončili,poslali ho do dôchodku,zbavili sa ho. Až potom si uvedomil,čo spáchal. Ako pokánie,každý deň chodil kolenačky do Blumentálskeho kostola na svätú omšu,lebo bol katolík. Syn sa za otca hanbil. Nepáčilo sa mu,že ho ľudia vidia takto pokoreného a zlomeného ako kolenačky postupuje do chrámu. No,otec trval na tom,že svoju vinu musí odčiniť. Dúfajme,že toto pokánie mu pomohlo nájsť pokoj v nebeskej blaženosti. Zomrel v r.1970. Teraz si predstavme človeka,ktorý sa volal Náman. Bol to najvyšší veliteľ vojsk,ktoré patrili sýrskemu kráľovi. Často podnikal prudké nájazdy do izraelskej krajiny a plienil,kradol a odvážal ľudí do otroctva. Potvrdzuje to svätopisec slovami:"Zo Sýrie raz vyrazil oddiel jazdcov a z izraelskej krajiny odvliekli  do zajatia dievčatko ,ktoré potom slúžilo Námanovej žene". /2 Kr 5,1-15/. Išlo, v prípade Námana,o  skvelú a na prvý pohľad,neohroziteľnú kariéru. Druhý vstup Námana do krajiny Izraela už taký triumfálny nebol. Ochorel na nevyliečiteľnú chorobu.malomocenstvo. Na popud izraelského dievčaťa,ktoré uniesol,sa dozvedel,že v Izraeli je prorok,ktorý ho môže uzdraviť. A tak vstúpil do krajiny Izraela znova. Nie však,ako triumfátor,ale ako pokorený človek. Už nešiel lúpiť,ale prosiť. Jeho predchádzajúce vojenské úspechy zatienila choroba. Nešiel zbíjať a brať zajatcov,ale pokorne sa odovzdať do rúk človeka,ktorý patril k národu,ktorým on opovrhoval. A to nie všetko. To,čo predtým nakradol,teraz vrátil aj s úrokmi. Svätopisec uvádza,že niesol so sebou:" desať hrivien striebra,šesťtisíc šiklov zlata a desať oblekov". Musel sa cítiť veľmi pokorený. Snáď mu niektorí z jeho verných túto cestu vyhovárali,lebo si ho pamätali ako veľkého a víťazného vodcu. Cítili,aký je ponížený. No,on túto cestu pokánia prijal,lebo sa chcel uzdraviť za každú cenu. Cesta pokánia sa vyplatila. Prorok Elizeus mu k uzdraveniu pomohol. Sú situácie, v ktorých si myslíme,akí sme dokonalí. Hriech nás pokoruje. Pokoruje nás aj to,že si musíme spytovať svedomie pred Bohom,alebo že musíme  odprosiťniekoho,koho sme urazili. Prípadne vtedy,ak sa presvedčíme,že niekto je lepší ako my. Pokora je cesta uzdravenia. Prečo nie aj telesného?! No,týka sa najmä zdravia duše. Tá vtedy doslova omladne a pookreje. Popri Korbulym a Námanovi,môžeme byť ďalší v poradí.

Bez eucharistie.

Pred chvíľou som dočítal niektoré príspevky na Postoji. Zvlášť ma zaujala fotografia Sv.Otca Františka,ktorý kráča vyľudnenými ulicami Ríma. Okolo neho nikto,iba ochranka a  osamelý cyklista. Má namierené do kostola San Marcello al Corso,v ktorom sa nachádza zázračný kríž,ktorý používali Rimania v roku 1552 pri procesii. Takýmto spôsobom zažehnali nákazu moru,ktorý vtedy šarapatil. Sv.Otec mi pripadal na fotografii ako osamelý,pokorný pútmik,ktorý putuje,aby vyprosil milosť odstránenia zhubného vírusu,ktorý kosí ľudí po celom svete. V pokore,bez okázalosti,bez akéhokoľvek sprievodu putuje,aby prosil o Božiu pomoc. Veľmi sa mi páčilo,ako jeden z našich veriacich komentoval nemožnosť navštíviť svätú omšu. Povedal,že v nedeľu sa všetci  doma obliekli do slávnostných šiat a posadali si k televízoru. Takto sledovali priamy prenos zo svätej omše na TV LUX. Páčilo sa mi,že to povedal s pokorou,bez hnevu,emócii. Inej možnosti niet,musíme to vydržať. Tento postoj ostro kontrastuje s inými postojmi. Niektorí,akoby hlavami bili do steny a dostávali sa do akéhosi tranzu,ako veľmi im chýba svätá omša...Aspoň  vieme,v akej situácii sú tí veriaci,ktorí sú dlhé mesiace bez kňaza,bez sviatostí a pritom v pokore čakajú na jeho príchod. Lebo misie sú také. Zatiaľ sa spoločne modlia a konajú bohoslužbu slova. Nikomu nezaškodí,ak prežije určitý pôst,aby viac zatúžil po Kristovi,aby si viac vážil,že má denne možnosť prijať eucharistického Krista. Zaujímavé,že práve tí,ktorí sa tvária,že momentálna situácia je pre nich neprekonateľnou traumou,nemajú problém neprísť na bohoslužby v normálnom režime,aj viackrát do mesiaca...Aj tu sa ukazuje úroveň našej viery. Ak sa nám zdá,že niet východiska,že nevidíme cestu ako ďalej,dôverujme Ježišovi,ktorý hovorí,že on je "cesta,pravda a život"/Jn 14,6/. Tá jeho cesta je nad našimi cestami...

Sú doma všetci?

Otázku:ste doma všetci?,teraz dosť často počúvam. Ľudia si telefonujú,chcú vedieť niečo o svojich blízkych. Ešte pred pár týždňami by sa pri tejto otázke mnohí schuti zasmiali. Povedali by:všetci sme rozlietaní,akože môžeme byť  doma v kompletnej zostave, Nepriaznivá situácia súčasnosti,donútila mnohých,aby skompletizovali svoje rodinné rady a vykázali doma snáď stopercentnú prítomnosť. Neprítomnosť nejakého člena rodiny v minulosti znamenala,že sa niečo deje,že niečo nie je v poriadku. Vieme sa vžiť do situácie,ktorú opisuje evanjelium v súvislosti s návratom márnotratného syna?/Lk 15,11-32/. Otec veľmi ťažko znášal neprítomnosť svojho mladšieho syna. Dokážeme si predstaviť jeho radosť,keď mu ten jedného dňa zaklopal na dvere? Keď sa starší syn vracal z poľa a začul spev a tanec,sluhovia mu oznámili reakciu otca:dal vystrojiť hostinu,lebo sa mu vrátil zdravý. 1,Čo by dali za to niektorí otcovia,keby sa im dieťa vôbec vrátilo?! Nie je málo tých rodičov,ktorí sa musia zmierovať so stratou a nezvestnosťou svojho dieťaťa. Jedného dňa jednoducho odišli a viac sa nevrátili. Nikto nevie,kde sa stratili a čo sa s nimi stalo.  Dokážeme si predstaviť  reakciu rodiča,keď sa mu zrazu zjaví dieťa,ktoré už bolo stokrát oplakané? Ťažko. 2,Čo by dali niektorí otcovia za to,keby sa im synovia vrátili zdraví? Vedia o nich ,kde sú a čo robia,ale nemajú istotu,či sa vrátia zdraví. Do úvahy prichádza vojenská služba,zahraničný pobyt v rizikových oblastiach,prípadne liečba ťažkej zdravotnej situácie atď. Nič iné si neprajú,len aby sa vrátili zdraví. 3,Čo by dali za to niektorí veriaci otcovia,keby  im svet vrátil dieťa,lebo zišlo na scestie? Tento tretí bod je v živote nejedného rodiča dneška,viac ako aktuálny. Bojujme o návrat všetkých,ktorí sa stratili. A zabojujme aj o to,aby sa do nášho srdca vrátili osoby,pred ktorými sme my zabuchli dvere svojho srdca.Boh sa nás môže opýtať:sú v dome tvojho srdca všetci,ktorí tam majú byť? Pôstny čas je časom hľadania odpovedí na tieto a podobné otázky.

Žiarlivosť a plášť.

V posledných dňoch som si s výnimočnou pozornosťou prečítal liturgické texty,ktoré o.i.riešili otázku   žiarlivosti. Najprv text starozákonný. V Knihe Genezis čítame o tom,ako Izrael miloval viac syna Jozefa,ako ostatných synov. Svoju sympatiu prejavil Jozefovi tým,že mu kúpil krásnu dlhú tuniku/Gn 37,3-28/. Ostatní bratia začali žiarliť. Využili najbližšiu príležitosť a bratovi tuniku zobrali a jeho samého predali za dvadsať strieborných otrokárom.  Žiarlivosť tu priniesla zhubné ovocie. Druhý text je z evanjelia. Ježiš rozpráva podobenstvo o márnotratnom synovi/Lk 15,11-32/. Ten,predtým,ako si zmyslel,že opustí s peniazmi rodný dom,si užíval atmosféru hojnosti. Nepochybujme,že mal v skrini nejednú perfektnú tuniku. Tu urobila svoje chamtivosť. Keď sa vracal domov z potuliek svetom chudobný ako kostolná myš,jeho otec ho okázalo privítal,lebo sa vrátil pokorený a kajúcny. V evanjeliu sa píše,že otec mu dal obliecť "najkrajšie šaty". Vtedy sa vrátil z poľa jeho starší brat a keď videl,ako je jeho lajdácky brat oslavovaný,zahorel žiarlivosťou,lebo videl,čo má brat oblečené a akej sa mu dostalo/podľa neho nezaslúženej/ pocty. Hľa,koľko zla narobí žiarlivosť v našich vzťahoch. A to všetko pre tuniku,vrchné oblečenie. Veľmi často zostávame na povrchu,a človeka hodnotíme podľa zovňajška. Keď zostávame na povrchu,sami sa stávame  povrchnými. Čo s tým? Veľmi sa mi pozdáva iniciatíva našich mladých ľudí vo farnosti. V súčasnosti je veľa,najmä starších ľudí,akoby paralyzovaných:fyzicky aj mentálne. Vedia,že kvôli koronavírusu,by nemali opúšťať svoje príbytky. A čo s nákupmi a liekmi? Kto sa o nich postará? Naša mládež ponúka službu. Chce pomáhať starším ľuďom tak,že záujemcom prinesie nákup a aj lieky. Ide o iniciatívu primeranú pôstnemu času,ale aj situácii súvisiacej s pandémiou. Takáto,či podobná služba je chvályhodná. Zbavuje človeka sebectva,chamtivosti,ale aj žiarlivosti. Tu už nejde o plášte,tuniky alebo o to,čo má človek oblečené. Tu ide o zdravie a nádej. Usilujme sa pomôcť tam,kde sú ľudia odkázaní na iných. Za túto službu sa nám ujde tunika tam,kde ju "moľ ani hrdza ani zlodeji nezničia a neukradnú"/Mt 6,19/.

Z ruky do ruky.

Nie jedna inštitúcia má služobný automobil. Je to nutnosť. Raz som sa rozprával s človekom,ktorý nastúpil do nového zamestnania. Pridelili mu služobné auto. Potešilo ho to. No,keď si ho prezrel,zostal sklamaný. Bol to automobil,ktorého rok výroby a ani rok kúpy nepoznali ani zaslúžilí pracovníci. Komentoval to krátko,ale výstižne:Auto išlo z ruky do ruky,nemalo svojho pána a tak aj teraz vyzerá-je to šrot. Keď ide niečo z ruky do ruky,neveští to nič dobré. Sú však aj výnimky. O deťoch sa hovorí,že idú v rodine z ruky do ruky,t.j. nemajú núdzu o opatrovateľov. Prečítajte si v evanjeliu stať o vinici/Mt 21,33-43/. Je nám jej ľúto,lebo ide z ruky do ruky. Ten,ktorý ju postavil,vtlačil do nej pečať lásky a obety. Ujali sa jej,žiaľ,všelijakí diletanti a nepoctiví ľudia. Napriek tomu je táto vinica v moci hospodára. Je v dobrých rukách. Vo svete zúri koronavírus. Okrem iného,nám umožní získať predstavu o stave nášho zdravotníctva. Ukazuje sa,že tento stav je nedostatočný /použil som školskú stupnicu hodnotenia /,konštatujú mnohí zainteresovaní Toľko sa investovalo,toľkí sa podieľali na profitoch zo zdravotníctva,prešla toľkými rukami rôznych reformátorov,no napriek tomu jeho stav vyvoláva obavy. Práve teraz,keď by malo ukázať svoju vitalitu a kvalitu,vznikajú obavy,čo a ako bude ďalej. Nie je dobré,keď niečo prechádza z ruky do ruky. Konečným rezultátom môže byť iba "kopa šrotu". Zas,ako vždy,to bude o individuálnom prístupe jednotlivcov-lekárov,lekárnikov,zdravotného personálu. Nejeden chorý sa poteší,keď sa ho chopia ruky toho,kto sa bude ochotný obetovať. Bodaj by chorí išli z takýchto rúk do takých istých alebo podobných. Obetaví ľudia dokážu ísť ďaleko za hranicu predpísaného. Títo zachránia,ak nie profesný,tak aspoň morálny kredit zdravotníctva. Boh takých určite pošle. Vyjdú z Božích rúk. A skrze nich sa Boh dotkne každého chorého.

Boh sa postará.

Boh sa postará. Táto formulácia je nám dôverne známa. Má  svoju teologickú výpovednú hodnotu. Niektorí zlomyseľníci hovoria,že človek,ktorý je na konci so silami a už nemá po ruke argumentáciu,použije práve túto frázu. Nemožno jej nič vytýkať. Z pohľadu nábožensko-dogmatického je správna. Boh sa stará o každého človeka tak,že mu posiela najmä prostriedky spásy. Lukášovo evanjelium prináša o.i. zaujímavý dialóg medzi Abrahámom a boháčom,ktorý skončil v pekle,kde je večné utrpenie/Lk 16,19-31/. Abrahám boháčovi pripomína:"Majú Mojžiša a Prorokov,nech ich počúvajú". Sú to slová,ktoré potvrdzujú vyššie uvedenú teologickú pravdu-Boh sa stará alebo Boh sa postará. Myšlienka má svoj kontext aj v Starom Zákone. Priatelia biblisti mi potvrdili,že práve tam sa nachádza výrok :Adonaj jeraeh /Gn 22,14. Do slovenčiny ho môžeme preložiť takto:vidím,aby som sa postaral. Boh vidí všetko tak,že sa o nás postará. Nejde o obyčajnú frázu,ale o činnosť Boha,ktorý vidí nie preto,aby nás mohol z niečoho zlého usvedčiť,ale preto,že nám chce pomáhať. Už týždne až mesiace šarapatí vo svete vírus,ktorý má názov-koronavírus. My,veriaci sme bolestne pocítili,čo to znamená,keď chýbajú bohoslužby v našich kostoloch. Cítime také niečo,ako vnútornú prázdnotu. Chýba nám" Ženích,ktorého nám zobrali",aby sme sa opravdivo postili. Tohtoročný pôst je akýsi reálnejší,životnejší,bolestivejší...Pod vplyvom koronavírusu zomierajú ľudia. Cítime,akoby zároveň umierala  aj naša viera,lebo nám chýba eucharistický Kristus a posvätné zhromaždenie,ktoré nazývame eucharistické spoločenstvo. Mnohí jednotlivci vyjadrujú ani nie tak nespokojnosť,lebo bezpečie a zdravie je prvoradé,ale vnútornú frustráciu z toho,že stratili kontakt s Pánom,ktorý ich denne živil svojim Slovom a Telom. Napriek tomu musíme konštatovať-Adonaj jeraeh-Boh vidí a stará sa. Vidí naše súčasné tápanie,neistotu, strach,aký sme doteraz nezažili. Okrem strachu cítim v ľuďoch určitú ochotu byť si na blízku,vytvárať spoločenstvo,ktoré bude musieť oželieť materiálne ujmy z biznisu,ale znova sa presvedčí o dôležitosti spomalenia životného tempa a hlbšieho sústredenia sa na podstatu života. Boh dopúšťa ťažkosť a kríž preto,aby sme ho neignorovali,ale prisúdili mu reprezentatívne a exkluzívne miesto v živote. Som presvedčený,že nič sa nedeje bez jeho vedomia a že aj súčasný vysiľujúci zápas človeka,nie je zbytočný a že prinesie svoje ovocie. Adonaj jeraeh. Pán nám ponúka seba samého ako vzor. Tesne pred tým,ako ho Judáš zradil,ide s apoštolmi na Olivovú horu/Mt 26/. Učeníkov nabáda,aby sa modlili. No,keď ich po čase nájde spať,napomenie ich a čuduje sa,že "nemohli aspoň hodinu s ním bdieť". Teraz je čas bdenia s Ježišom. Nemôžeme si dovoliť zaspať,keď nás kosí nákazlivá choroba tela a aj zloba diabla,ktorá je taká rafinovaná,že nás chlácholí s tým,že sa vlastne vôbec nič nedeje a že všetko je len výsledkom nedostatočnej telesnej hygieny. Boh dopúšťa,ale vidí a stará sa. Primknime sa bližšie k nemu. Je čas našej "Olivovej záhrady" a čas nášho bdenia pre spásu.

Pár slov o kríze.

Niet človeka,ktorý by neprešiel krízou. Napríklad materiálnou alebo aj duchovnou. Patrí to k životu. V posledných dňoch,týždňoch sme svedkami krízy. Hovorím najmä za svoje prostredie. Kríza vzniká vtedy,keď je niečoho málo,keď niečo chýba,keď sa niečo vyprázdňuje. Ale,o kríze môžeme hovoriť aj vtedy,keď je niečoho veľa,keď je niečo prebujnelé. 1,.Keď niečo chýba.Každý kto vojde dnes do obchodu a navštívi obchodný reťazec,uvidí prázdne regály. Ľudia sa dostali do tranzu,zachvátila ich panika z koronavírusu a poskupovali tovar. Niet ho toľko,ako kedysi. Ide o prejav krízy. Myslím si,že skôr mentálnej ako materiálnej. 2,Keď je niečoho veľa. Pri našom kostole sú betónové nádoby na smeti. Každý deň chodievala istá pani,v oranžovej veste VPP a vyprázdňovala ich. Zvykli sme si na to. No,už dlhší čas pozorujem,že nádoby sú preplnené. Vietor rozfukuje odpad po celom okolí. Pani,ktorú poznám aj z kostola,už nechodí a nečistí prostredie. Až teraz som si uvedomil,ako nám veľmi chýba jej každodenná práca,ktorou mnohí opovrhujú. Buď je chorá alebo má nejaký iný problém. Škoda. Odpad bujnie,je ho príliš,nikto sa o to nestará. Je to istá forma krízy. O tom je pôstne obdobie. Kresťan má skúmať,čoho má málo a čoho má príliš. Keď má málo,nielen materiálne,musí doplňať pri zdroji-pri Pánovi/"Pane,dobre je nám tu"/Mt 17,1-9/. A keď sa uňho niečo rozbujnelo,má povinnosť to odstraňovať,likvidovať. Takto zažehná krízu. Tá sa nezlikviduje sama. Musíme zostať pri Pánovi a nie od neho utekať. Bez neho sa kríza ešte viac prehlbí.

Božia a naša pozícia v pôste a v živote.

Na Slovensku sme v situácii,kedy sa zostavuje nová vláda. Karty má v rukách víťaz parlamentných volieb. t.j. strana,ktorá získala najviac hlasov. Vytvorila koalíciu s inými stranami,ktoré síce získali menej hlasov ako víťaz,no boli pozvaní,aby sa podieľali na zostavení novej vlády. Hovorí sa, že čísla nepustia. Najsilnejšia strana/víťaz volieb/ môže obsadiť najviac dôležitých postov,ostaní už len menej,lebo získali menej hlasov a ich hlas taký silný nie je. Od tohto vzorca sa bude odvíjať zostavenie novej vlády. Toto je relatívne spravodlivá východisková situácia,ktorú musia všetci rešpektovať. Do pôstneho obdobia sme vstúpili s istou východiskovou situáciou. Tá nás nepustí vpred,ak by sme ju chceli obísť,alebo bagatelizovať. Dá sa vyjadriť jedinou vetou,ktorú nájdeme u proroka Daniela:"Tebe,Pane,pristane spravodlivosť a nám zahanbená tvár..."/Dan 9,7/. Uvedená biblická axióma predstavuje určité rozpoloženie vo vzorci:Boh-človek. Zohľadňuje základné životné rozpoloženie,ktorého si má byť vedomý každý človek. A preto:1,Boh je nemenne spravodlivý a dokonalý,človek permanentne hriešny. 2,My máme skladať účty Bohu a nie on nám. 3,My máme prispôsobovať svoj život Božieme zámeru a nie opačne. 4,My potrebujeme Boha,lebo náš život závisí od neho. 5,Bez Boha nemôžeme duchovne rásť. Táto schéma je nadčasová. Bez jej prijatia nemôžeme robiť úprimné pokánie a ani duchovne rásť.

OBRÁTENIE

Pri nedávnej návšteve jednej rodiny som postrehol povzdych starého otca. Mal charakter bôľu a neradostného akcentu: „Ten náš vnuk (XY) sa úplne zmenil. Ako dieťa bol veľmi milý a úslužný, no teraz je s ním veľmi ťažká reč. Myslí si, že pojedol všetku múdrosť sveta.“

         Je to tak. Človek sa môže počas svojho života zmeniť. Nehovoríme o premene človeka, ale o jeho zmene. O jeho vnútornej zmene. Na druhej strane je tu Boh, ktorý človeka stvoril a on sa meniť nemôže. Svedčí o tom Sv. písmo slovami: „Ježiš Kristus  je ten istý včera, dnes i naveky.“ (Hebr 13,8) Boh sa teda nezmení, ale ako sme boli svedkami v evanjeliu, sa Ježiš, Boží Syn, premenil pred očami svojich učeníkov (Mt 17, 1 – 9). Boh sa premenil preto, aby ukázal a naznačil, že aj nás premení raz tak, aby sme mohli vojsť do jeho kráľovstva.

         Prežívame pôstne obdobie. Adekvátnejší výraz na zmenu človeka je výraz „obrátenie“. Myslíme tým obrátenie sa k Bohu, obrátenie sa k hodnotám, ktoré s ním súvisia a zároveň odvrátenie sa od hriechu. To je tá podstatná zmena v človeku, po ktorej voláme počas pozemskej púte. Ako sa má prejaviť v praxi?

1.) Evanjelista Matúš píše, že Ježiš vzal Petra, Jakuba a Jána a vyviedol

ich na vysoký vrch. Prakticky to znamená, že kresťan má byť svojím životom vysoko nad priemerom profánneho spôsobu života. Často sme svedkami javu, podľa ktorého človek bez vysokého spoločenského postavenia môže byť svojím životom vyššie ako ľudia na špičke spoločenského života. Platí to aj opačne. Ľudia, ktorí sú na výške svojho postavenia v spoločnosti sa niekedy nemôžu chváliť svojím morálnym kreditom.

Kresťan by mal byť svojím životom nad všetky trieštivé a nejednotné

prvky v živote. Uvedomuje si totiž, že Boh je najdokonalejší vzor jednoty a vytvárania vzťahov. Ten, kto volá po jednote a po dobrých vzťahoch, volá po Bohu, ktorý jediný môže túto jednotu zabezpečiť. Kresťan je človek, ktorý všetky radostné i bolestné okamihy svojho života prijíma v duchu Kristovho vzoru. Je i človekom, ktorý „z výšky“ dokáže prehodnotiť svoj vzťah k Bohu a k svojmu životu. Ako príklad si môžeme zobrať mýtnika Zacheja, ktorý vyliezol na strom tesne pred Ježišovým príchodom. (Lk 19, 1 – 10) Zachej musel vyliezť na strom, aby z výšky dokázal správne prehodnotiť svoj vzťah k Bohu. Kresťan má vystúpiť vyššie, aby dokázal prehodnotiť svoje životné putovanie vo svetle Kristovho evanjelia.

Pôstne obdobie nám poskytuje dostatok príležitostí, aby sme sa dostali vyššie, a tak k Bohu.

2.) Ježiš vzal Petra, Jakuba a Jána do samoty. Tým chcel naznačiť, že

v živote kresťana má mať dôležité miesto samota. V minulosti ju ľudia ľahšie dosahovali. V dnešnej dobe viažu človeka rôzne povinnosti, ktoré mu neumožnia vzdialiť sa dlhodobo mimo destinácie, kde žije a pracuje. Preto sme svedkami paradoxnej situácie, kedy kresťan žijúci v civilizovanej spoločnosti musí hľadať možnosti samoty. Dosiahne ju tak, že bude aspoň na istý čas mimo dosahu všetkého škodlivého. Mimo dosahu telefónov či techniky a zlomyseľnosti alebo iných negatívnych javov ľudí. Určité veci v domácnosti ukladáme mimo dosahu detí, aby si neublížili. Ako Božie deti sa máme držať v živote bokom od rôznych pokušení, kontaktov a vzťahov, ktoré by mohli ublížiť našej duši a našej spáse. Samota nemôže byť bez Boha. Samota bez Boha je nedozernou a nebezpečnou hlbočinou. Naopak, samota s Bohom je zmysluplným a duchovne bohatým spôsobom prežívania života uprostred hluku a odstredivých síl tohto sveta. Čím sme viac vháňaní do virvaru sveta, tým viac potrebujeme samotu s Kristom, ktorá nám zabezpečí Božiu priazeň a chuť do života. V pôstnom období si nájdime čas na dosiahnutie atmosféry samoty, v ktorej by sme svoj život prehodnotili a stanovili priority.

3.) Na Horu Premenenia vystúpili s Ježišom 3 apoštoli – Peter, Jakub

a Ján. Pre veriaceho človeka je akousi základňou spoločenstvo. Najmä spoločenstvo ľudí, ktorí uverili v Krista a ktorí sa usilujú nasledovať ho aj uprostred tzv. bezbožného sveta. O to viac sa vyníma ich hrdinstvo každodenného života. Dopredu nás „potiahne“ iba spoločenstvo takých ľudí, ktorí hľadajú Krista a podľa neho aj žijú. Je dobré vedieť, že máme okolo seba takto zmýšľajúcich a konajúcich ľudí. V niektorých športových disciplínach oceňujeme rýchlu technickú akciu smerom na bránu. Niekedy máme pocit, že aktéri ju praktizujú takmer poslepiačky. Komentátor obyčajne použije frázu: „vedia o sebe“. Chce tým povedať, že sú zohratí, že čo-to už spolu absolvovali a že sa nepotrebujú dohadovať v základných líniách.

Kresťania by mali o sebe vedieť. Medzi svojimi priateľmi máme ľudí

rôzneho „razenia“. Kontakty s mnohými udržiavame najmä preto, lebo nám niekto môže byť užitočný. Je dobré, keď udržiavame kontakty s ľuďmi, ktorí sú nám užitoční, lebo nás „potiahnu“ smerom k Bohu. Skúsme v pôstnom období porozmýšľať, či máme takýchto ľudí medzi svojimi priateľmi a či sme urobili všetko pre to, aby sme podobne ako Peter, Jakub a Ján svorne a jednotne kráčali za Kristom. Znovu potrebujeme objaviť tajomstvo Cirkvi – teda spoločenstva, ktoré založil Boh a ktoré vlastní neomylné prostriedky spásy.

Pôste obdobie nám pripomína, aby sme sa „obnovili zmenou zmýšľania“. Zmena zmýšľania podľa evanjelia nás vedie k duchovnej obnove. Pozitívna zmena v srdci človeka vedie k zmene v praxi. Táto línia je životodarná, je v nej obsiahnutá spása. Túto líniu hľadajme nielen teraz, v pôste, ale vždy, keď budeme chcieť kráčať cestou spásy.

Príprava pre večnosť,odkiaľ niet návratu.

Ľudia oznamujú rozmanitým spôsobom svojim priateľom a známym odchod niekoho z rodiny do večnosti. Na parte sa dá čítať napríklad,že niekto - XY - odišiel tam,odkiaľ niet návratu. Toto vyjadrenie má charakter pesimizmu,smútku a určitej beznádeje v momentálnej situácii. Pohľad viery nám hovorí,že ten,kto už okúsil atmosféru večnosti,nebude mať záujem,vracať sa naspäť. Jednoducho povedané,človeku sa z lepšieho do horšieho nechce. Čo je potrebné urobiť pre to,aby sme sa vo chvíli lúčenia s pozemskou vlasťou a vo chvíli príchodu k nebeskej bráne,zachovali dôstojne a s vierou? 1,Najúčinnejšia je modlitba. Nemá ísť o takú modlitbu,na základe ktorej by nám Boh blízkeho človeka vrátil. To je nemysliteľné. Boh je Pán života a smrti. On jediný má právo rozhodnúť o jeho osude. Ale,má ísť o modlitbu,ktorou zosnulého odovzdávame do tých najlepších rúk. Máme prosiť,aby Boh prijal k sebe toho,ktorého sme mali radi a na tomto svete ho už neuvidíme. Ak ho tu,na zemi strácame,chceme,aby sa ho vo večnosti ujali tie najlepšie ruky-Božie. Modlitba má však vplyv aj na modliaceho sa. Ona tlmí náraz kríža a ťažkostí tohto sveta. Zmierňuje bolesť,osušuje slzy,očisťuje myseľ zaplavenú smútkom a dáva nádej do budúcnosti. Takejto modlitbe sa oddávame najmä vtedy,keď sme v určitých situáciách bezmocní a jediné východisko nachádzame vo viere. 2,Takáto situácia nás učí zdržanlivosti. Vychováva nás,aby sme sa učili sebaovládaniu,aj v relatívne náročných životných situáciach. Je prirodzené,že sa človeka na istý čas zmocní a prenikne smútok a plač,ale ani v týchto situáciach by sme nemali ísť do extrému. Aj tu sa prejavuje hlbka našej viery. Ak by sme pestovali extrémizmus smútku,znamenalo by to,že Bohu nedôverujeme,že neveríme,že on má "slová večného života". Súvisí to aj s poňatím pôstneho obdobia. Učíme sa zdržanlivosti,aby sme nepreháňali ani čo sa týka nadšenia z tohto sveta,ale ani v procese smútku,ktorý do života patrí. 3, Učíme sa život prežívať, a nie iba prežiť. Keď sa povie prežívať, myslíme tým plnohodnotnosť života, t. j. schopnosť prijať do života všetko, čo prichádza. Patria tam udalosti radostné, optimistické, ale aj tie, ktoré súvisia s krížom a bolesťou. Dokonca aj stratu blízkeho človeka sa snažíme prežívať v duchu viery. Bolesť zo straty človeka prežijeme, ale tajomstvo dotyku Boha cez kríž chceme prežívať, lebo Boh si berie, čo je jeho, ale zároveň nám to kompenzuje duchovne bohatým spôsobom, ak sme odhodlaní prijať jeho vôľu. Prežiť niečo znamená  absolvovať a mať to čím skôr za sebou. Sú také udalosti v živote, kedy si to prajeme. Na druhej strane však máme dostatok príležitostí, aby sme prežívali Pánovu prítomnosť v modlitbe, v eucharistii, v Božom slove, v spoločenstve dobrých a ušľachtilých ľudí. Chvíle rozlúčky s blízkymi by sme mali prežívať. Platí tu, že Boh dal o sebe vedieť, že nás navštívil, vzal si to, čo je jeho a zároveň nám nechal odkaz, aby sme si my, tu žijúci na zemi, pripravovali srdcia na večnosť. 
Boh nás chce pozvať, aby sme večne prebývali s ním. Jeho dokonalosť a krása sú takými atribútmi, ktoré si nedokážeme ani predstaviť. Boh nás raz tak naplní, že nebudeme musieť hľadať nejaké náhrady alebo úniky z Božieho náručia. Boh nám udelí také milosti vo večnosti, ktoré naplnia všetky naše najhlbšie túžby.