Skupina ľudí, odborníkov v stavebníctve, prechádzala
starou historickou budovou. Prišli k malým dverám, do ktorých ústilo
schodisko. Dvere boli staré, unikátne, no zamknuté. Ktosi poznamenal, že ísť
ďalej by predstavovalo riziko. Za nimi je malý balkón, no ten už staticky
nevyhovuje.
Boh svojich povoláva ku kňazstvu. Ukazuje im staré, unikátne dvere.
Kristovo kňazstvo ešte stále mladých motivuje. Deje sa tak už dvetisíc rokov.
Dvere ku kňazskému povolaniu sú akoby protirečivé. Na jednej strane počuť
Ježišovo pozvanie: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ (Mk
1, 17) Na druhej strane akoby otriasol istotami kandidáta, keď hovorí: „Syn
človeka, nemá kde hlavu skloniť.“
(Mt 8, 20) Ktorý je najlepší spôsob umožňujúci vstup do kňazskej služby?
1.)
Prijať Krista a svojím životom
sa s ním čo najviac stotožniť.
Ak
by niekto povedal, „musím sa s týmto faktom zmieriť,“ je to málo. Zmieriť
sa je možné s prehrou. Zmieriť sa je možné so situáciou, ktorá nie je
priaznivá. Ide o bolestivé prijatie takej situácie, ktorá nám veľkú radosť
nerobí. Prijatie vstupu do služby oltára má mať iné parametre. Nemá to byť
cesta trýznenia ani seba, ani iných. Zmieriť sa s faktom povolania je vyhovujúce
možno pre začiatočníkov cesty. Je to primerané pre úvodnú časť, ktorá má byť
odrazovým mostíkom k vyššej méte, t. j. k radostnému prijatiu tej
cesty, ktorú môže stanoviť iba Boh. Bez radostného prijatia povolania chýba
dôležitý prvok spokojnosti v kňazskej službe.
2.)
Keď hovoríme o povolaní, musí
byť každému jasné, že týmto krokom sa v živote niečo končí, niečo sa
zanecháva.
Sú
isté skutočnosti, s ktorými sa musí kandidát rozlúčiť. Pri rôznych
debatách mnohí rečníci strácajú niť. Zamotávajú sa do vlastných slov, a potom
zabudnú, aká bola východisková téma. Pýtajú sa: „Kde som to skončil?“
Pri
vstupe do kňazskej služby nie je dôvod vracať sa k pôvodnému štýlu života.
Kňazstvo otvára nové témy, nové skutočnosti, nové poznanie, nové horizonty,
ktoré doteraz akoby neexistovali.
V katolíckych
novinách je článok venovaný slovenskému kňazovi, ktorý pôsobí ako misionár vo
Francúzsku. Hovorí, že pri novom poslaní sa človek musí akoby znova narodiť.
Musí spoznávať iných ľudí, a to novým, Kristovým pohľadom. Pritom sa
očisťuje, zbavuje sa vlastného ega a učí sa žiť pre iných. Pokiaľ má ambíciu
konať a žiť pre iných, spĺňa dôležité kritérium, ktoré sa javí ako jedno z poznávacích
znakov zdravého povolania.
3.)
Pri ohlasovaní evanjelia treba nájsť
akoby nový zmysel života.
Táto
služba môže byť výsledkom toho, že si kandidát „urovnal“ v hlave mnohé
skutočnosti. Boh zvykne veľa vecí v človekovi rozvíriť, ale dokáže pomôcť
aj s ich uložením na správne miesto. Služobník oltára si s pomocou Ježiša,
ktorý ho povolal, ukladá najmä to, čo dostal od Pána pri vzájomnej komunikácii.
Je to dôležité preto, lebo aj on bude pomáhať iným, aby si všetky dôležité
podnety zo života správne usporiadali z hľadiska dôležitosti pre spásu.
Kľúč na správne uloženie je v evanjeliu. Tí, ktorí ho
písali pri Ježišových nohách alebo pri nohách apoštolov. Tento božský zdroj je
nespochybniteľný a je zárukou toho, že čoho sa evanjelium dotkne, všetko
sa usporiada správne.
Vo veľkej budove, v sídle rôznych inštitúcií, je veľa
dverí. Niekedy je problém nájsť tie pravé. Modlime sa za to, aby bolo dosť
tých, ktorí ich nájdu a otvoria Kristovi, ktorý klope a čaká. Sú to
dvere unikátne a staticky neotrasiteľné. Tí, ktorí sú povolaní, nájdu ich
aj v temnote a ruchu tohto sveta.