K čomu ťa Pán volá?

 

       Skupina ľudí, odborníkov v stavebníctve, prechádzala starou historickou budovou. Prišli k malým dverám, do ktorých ústilo schodisko. Dvere boli staré, unikátne, no zamknuté. Ktosi poznamenal, že ísť ďalej by predstavovalo riziko. Za nimi je malý balkón, no ten už staticky nevyhovuje.

       Boh svojich povoláva ku kňazstvu. Ukazuje im staré, unikátne dvere. Kristovo kňazstvo ešte stále mladých motivuje. Deje sa tak už dvetisíc rokov. Dvere ku kňazskému povolaniu sú akoby protirečivé. Na jednej strane počuť Ježišovo pozvanie: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ (Mk 1, 17) Na druhej strane akoby otriasol istotami kandidáta, keď hovorí: „Syn človeka, nemá kde hlavu skloniť.“
(Mt 8, 20) Ktorý je najlepší spôsob umožňujúci vstup do kňazskej služby?

1.)         Prijať Krista a svojím životom sa s ním čo najviac stotožniť.

Ak by niekto povedal, „musím sa s týmto faktom zmieriť,“ je to málo. Zmieriť sa je možné s prehrou. Zmieriť sa je možné so situáciou, ktorá nie je priaznivá. Ide o bolestivé prijatie takej situácie, ktorá nám veľkú radosť nerobí. Prijatie vstupu do služby oltára má mať iné parametre. Nemá to byť cesta trýznenia ani seba, ani iných. Zmieriť sa s faktom povolania je vyhovujúce možno pre začiatočníkov cesty. Je to primerané pre úvodnú časť, ktorá má byť odrazovým mostíkom k vyššej méte, t. j. k radostnému prijatiu tej cesty, ktorú môže stanoviť iba Boh. Bez radostného prijatia povolania chýba dôležitý prvok spokojnosti v kňazskej službe.

2.)         Keď hovoríme o povolaní, musí byť každému jasné, že týmto krokom sa v živote niečo končí, niečo sa zanecháva.

        Sú isté skutočnosti, s ktorými sa musí kandidát rozlúčiť. Pri rôznych debatách mnohí rečníci strácajú niť. Zamotávajú sa do vlastných slov, a potom zabudnú, aká bola východisková téma. Pýtajú sa: „Kde som to skončil?“

Pri vstupe do kňazskej služby nie je dôvod vracať sa k pôvodnému štýlu života. Kňazstvo otvára nové témy, nové skutočnosti, nové poznanie, nové horizonty, ktoré doteraz akoby neexistovali.

V katolíckych novinách je článok venovaný slovenskému kňazovi, ktorý pôsobí ako misionár vo Francúzsku. Hovorí, že pri novom poslaní sa človek musí akoby znova narodiť. Musí spoznávať iných ľudí, a to novým, Kristovým pohľadom. Pritom sa očisťuje, zbavuje sa vlastného ega a učí sa žiť pre iných. Pokiaľ má ambíciu konať a žiť pre iných, spĺňa dôležité kritérium, ktoré sa javí ako jedno z poznávacích znakov zdravého povolania.

3.)         Pri ohlasovaní evanjelia treba nájsť akoby nový zmysel života.

Táto služba môže byť výsledkom toho, že si kandidát „urovnal“ v hlave mnohé skutočnosti. Boh zvykne veľa vecí v človekovi rozvíriť, ale dokáže pomôcť aj s ich uložením na správne miesto. Služobník oltára si s pomocou Ježiša, ktorý ho povolal, ukladá najmä to, čo dostal od Pána pri vzájomnej komunikácii. Je to dôležité preto, lebo aj on bude pomáhať iným, aby si všetky dôležité podnety zo života správne usporiadali z hľadiska dôležitosti pre spásu.

       Kľúč na správne uloženie je v evanjeliu. Tí, ktorí ho písali pri Ježišových nohách alebo pri nohách apoštolov. Tento božský zdroj je nespochybniteľný a je zárukou toho, že čoho sa evanjelium dotkne, všetko sa usporiada správne.

 

       Vo veľkej budove, v sídle rôznych inštitúcií, je veľa dverí. Niekedy je problém nájsť tie pravé. Modlime sa za to, aby bolo dosť tých, ktorí ich nájdu a otvoria Kristovi, ktorý klope a čaká. Sú to dvere unikátne a staticky neotrasiteľné. Tí, ktorí sú povolaní, nájdu ich aj v temnote a ruchu tohto sveta.

Boh volá

 

        Mnohí muži u nás dobre vedia, čo znamená výraz „povolávací rozkaz“. Znamená to jediné: nástup do základnej vojenskej služby. Kto by ju odmietol, mohol byť sankcionovaný zo strany režimu. Existovala aj výnimka na základe tzv. modrej knižky. Dostali ju tí, ktorí napríklad zo zdravotných dôvodov nemohli absolvovať dvojročnú základnú vojenskú službu.

        Je všeobecne známe, že Boh povoláva do svojej služby ľudí, ktorí ohlasujú evanjelium z titulu účasti na Kristovom kňazstve. Nerobí to však takýmto spôsobom, aký sme uviedli vyššie.

        Kňaz nie je regrút, ktorý dostane do rúk akýsi povolávací rozkaz a ak ho neprijme, bude stíhaný. Božie volanie nie je nikdy násilné, ale je nástojčivé. Nie je to tvrdý atak voči nič netušiacemu jedincovi, ale ide o postupné „ponáranie“ kandidáta do tajomstva, ktorým kňazstvo je. Povolanie nie je vydieranie, ale je získavaním pre vec oduševneného ohlasovania evanjelia.

        Ako prebieha komunikácia medzi povolávajúcim, t. j. Bohom a tým, ktorý je povolávaným, t. j. človekom? Tento, najmä vnútorný dialóg, má svoje zákonitosti. Pomôžeme si evanjeliom. (Lk 24, 35 – 48)

1.) „Čo sa ľakáte?“

Takto sa pýta Pán Ježiš, keď sa po zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom. Zľaknutie sa môže byť prvou reakciou na zreteľné volanie zo strany Boha.

Preľaknutie sa volaného, že Ježiš je aktívny Boží Syn, ktorý ruší zafixovanú ľudskú predstavu, podľa ktorej Boh drieme a v tomto móde je prijateľný pre každého.

        Poľakať sa toho, že Boh ma našiel, hoci som sa mu snažil dôkladne vyhýbať a prísť s ním do kontaktu iba sporadicky, aj to iba neosobne, neadresne.

        Prestrašiť sa z toho, čo bude nasledovať, ako bude Boh vo mne pôsobiť. Zmení ma na svoju hračku, ktorou bude manipulovať, alebo ma urobí slobodným, ba ešte slobodnejším ako doteraz?

        Vydesiť sa z toho, že ostanem „opečiatkovaným“ znamením v tomto svete a zároveň zaradeným k tým, ktorí sú neprijateľní pre atmosféru tohto sveta.

 

2.) „Máte tu niečo na jedenie?“

Skúsme situáciu obrátiť. Predstavme si, že sa pýtame my, a nie Ježiš. Pýtame sa: „Máš niečo pre nás? Čo máš pre nás?“

Ide tu o situáciu, kedy prichádza nejaký obchodník a ponúka tovar. Zákazník si uvedomuje, že je Pánom situácie a môže sa hrať na dôležitého a pýtať sa: „Tak ukáž, čo ponúkaš!“ Lebo ak sa mu tovar nebude páčiť, môže veľkopansky odmietnuť a prejsť ku konkurencii. Ježiš túto úlohu prijíma. Otvára svoju pokladnicu a ponúka službu ohlasovania radostnej zvesti.

Keď si kandidát uvedomí a začne sa meniť, stáva sa pokornejším vzhľadom na veľkosť a dôležitosť služby. Už nie je veľkopanským, lebo si uvedomuje, že Pán mu zveruje do rúk to najcennejšie – blahozvesť, podľa ktorej môžu byť všetci spasení, t. j. môžu dosiahnuť Božie kráľovstvo.

Služba a ohlasovanie kňaza môže priviesť mnohých k pokániu, k návratu do Božieho náručia. Veľká je sila evanjelia a pritom je v rukách a ústach slabého človeka, ktorý prijal Božiu ponuku.

3.) „Dotknite sa ma a presvedčte sa!“

Takto môže reagovať kandidát, keď si uvedomí, k čomu ho Pán povoláva. Vyzýva Boha, aby sa ho dotýkal, lebo vie, že bez Božej milosti bude jeho snaha jalová. Nechce veľa, iba dotyk. Tak sa zaradí medzi niektoré biblické postavy, ktoré chceli „počuť iba slovo“ a ktoré sa chcú „iba dotknúť jeho rúcha“ a ktorí chcú iba to, „aby vložil na niekoho ruky“. Títo všetci uverili, že stačí iba Ježišov dotyk a všetko sa zmení k lepšiemu. Aj dotyk venovaný služobníkovi oltára môže veľa zmeniť. Môže (z)meniť jeho samého, a to podľa Ježišovho vzoru. Táto zmena je dôležitá, lebo iba „premenený“ človek na Kristov obraz môže hlásať Božie slovo účinne. Modlime sa, aby sme mali takých duchovných pastierov, ktorí sú v dennom dialógu a kontakte s Tým, ktorý ich povolal.

 

        Boh sa zmocňuje človeka zvnútra, v tichu a aj v neočakávanej chvíli. Prosme Pána, aby aj dnes Pán povolával takých, ktorí budú vnímaví a budú spoznávať aj túto formu Božej komunikácie.

 

 

 

 

 

Raná obeta

 

        Istý vrcholový športovec prekvapil uprostred sezóny vyhlásením, že si dáva pauzu. Prerušenie trvalo istý čas, aby sa potom vrátil do kolotoča povinností. Následne oznámil, prečo absentoval. Zomrelo mu teraz narodené dieťa. Svoj príspevok začal na sociálnych sieťach slovami: „Nie je väčšia bolesť ako táto!“

        V Knihe Nárekov (Nar 1, 12) čítame: „Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ, ktorým som postihnutý, ktorým ma poranil Pán...“

        V sobotu pred Nedeľou Božieho milosrdenstva vyhasli v Spišskej Kapitule
3 mladé životy. Pred očami asi 1600 rovesníkov našli svoju smrť pod kolesami autobusu. Vzápätí sa zdvihla veľká vlna solidarity a duchovnej spoluúčasti po celom Slovensku. Prejavy solidarity akoby zjemnili dopad bolesti na rodiny obetí i na celú rodinu veriaceho spoločenstva. Niet väčšej bolesti ako je táto.

        V návale rozrušenia zazneli rôzne reakcie:

 

1.) Keby zostali doma...

Nezostali doma, lebo keď volá Boh, nedá sa tak ľahko odolať. Pán ich volal k dobrému a ušľachtilému cieľu. Stretnutie mladých so svojím biskupom považovali za duchovný vrchol roka. Ešte nevedeli, že to bude vrchol aj ich životnej obety. Chceli vystúpiť na spišský Sion (Spišská Kapitula), ale zároveň vystúpili na ten nebeský Sion.

Keď povieš Bohu: „Pane, chcem ísť za tebou,“ Boh ťa vypočuje. Ale jeho predstava nasledovania môže byť iná ako tá tvoja. Konkrétna cesta a spôsob je v Božej réžii, a nie v tvojich rukách. Podstatné je to, že Boh vidí tvoju pripravenosť nasledovať ho a zapojí ťa do svojich plánov.

 

 

2.) Iný názor, ktorý vyplynul z bolesti situácie: Koľko je mladých, ktorí idú zlými cestami, a nič zlé sa im nestane.

Deti, ktoré zahynuli, išli tou najlepšou cestou. A práve im sa stala tragédia. Prišli o život. Išli na miesta, ktoré označujeme nielen ako historické, ale posvätné. Išli na podujatie, ktoré nebolo svetské, ale posvätené prítomnosťou eucharistického Krista. Išli medzi svojich rovesníkov a boli prijatí „svojimi“ vo večnosti, kde kraľuje Boh.

Vôbec neobstojí názor, že mladí ľudia sa budú teraz strániť a vyhýbať každej dobrej cesty a aj miesta, kde sa tragédia odohrala. Práve naopak. Udalosti ich budú mobilizovať a motivovať k dobrému. Majú predsa rovesníkov – orodovníkov v nebi. Dievčatá, ktoré zahynuli, tu, na zemi, označujeme ako obete tragédie. No vo večnosti budú žiariť žiarou Pánovej slávy. Tragédia je niečo iné. Tragédiou je, keď mladí odmietajú tu, na zemi, hľadať Krista a vzpierajú sa možnostiam byť blízko neho. Boh povýšil túžbu troch mladých dievčat po posvätnom, aj keď pozemskom spoločenstve,
na najvyšší bod – na spoločenstvo tých, ktorých radosť z Pána bude večná.

 

3.) Mnohí vyslovujú presvedčenie: „Celú vec treba prešetriť.“

A tak sa aj deje – prebieha vyšetrovanie. Skúma sa, kto a čo zanedbal. Určite obeta, ktorej mnohí boli svedkami, nebola zanedbateľná. Tragédie sa stávajú aj preto, že niekto niečo zanedbá. No Boh dbá o to, aby  sa každá čistá obeta premietla nejakým spôsobom aj do pozemskej sféry.

Taká obeta nevyjde nazmar. Možno osloví nielen mladých, ale aj nás, starších, aby sme prehodnocovali svoju vieru. Napríklad, či jej nechýba radostnosť, zanietenosť, kreatívnosť a schopnosť dať bokom, aspoň niekedy, pozemské ambície, a to na úkor hodnôt večnosti. Bezpečnou nie je iba tá cesta, na ktorej sa chceme vyhnúť rizikám. Skutočne bezpečnou je tá, na ktorej plánujeme stretať sa s Bohom a objavovať jeho vznešené ciele.

 

 

Aký je zmŕtvychvstalý Pán?

 

        V sídle istej inštitúcie vyhlasovali výročné výsledky súťaže.
Keď podujatie vrcholilo, otvorili sa dvere a do vnútra vošiel jeden človek. Tiež patril do spoločenstva. Dvaja z účastníkov podujatia pritom na seba pozreli a jeden z nich poznamenal: „Ten vie, kedy má prísť. Prichádza v tom najlepšom.“

        Evanjelista napísal, že učeníci prežívali bez Ježišovej prítomnosti strach. (Jn 20, 19 -31) Zhromaždili sa v jednej miestnosti a za sebou zamkli. Práve vtedy vstúpil Ježiš a prekvapil ich. Apoštoli toto potrebovali. Ukázalo sa,
že Ježiš vie, kedy má prísť. Čím bol jeho príchod zaujímavý a čo priniesol?

1.)         Stal si doprostred

Výraz „doprostred“ nemusí znamenať, že ide o geometrický stred miestnosti, aj keď nevylučujeme, že Ježiš to takto urobil. Použime radšej výraz – „ťažisko“. Tam, kde je Kristus, je centrum, stred a ťažisko života.
Preto tí, ktorí Ježiša odmietli, nemajú zabezpečené trvalé ťažisko v živote.
Na druhej strane tí, ktorí uverili, určite áno. Dôležitosť ťažiska či centrálneho miesta v živote sa ukazuje najmä v dramatických situáciách.

        Predstavme si scénu z nejakej filmovej komédie. Pri automobilovej krkolomnej naháňačke sa auto ocitne nad priepasťou. Časť auta sa nakláňa nad zlovestným bralom a časť (zadná)je na pevnej zemi. Vodič sa zúfalo snaží presunúť do zadnej časti auta, aby našiel spásonosné ťažisko a zachránil si život.

        Život mnohých ľudí visí akoby nad priepasťou z morálneho hľadiska,
ale vďaka pomoci zhora, títo ľudia našli vieru v Ježiša Krista. Našli ťažisko, do ktorého môžu sústrediť celú svoju bolesť,  problémy a životné kríže.
Keď to urobili, ich život získal stratenú rovnováhu a s ňou nádej a radosť nielen z pozemských darov, ale hlavne zo spásy.

 

 

2.)        Povedal: „Pokoj vám!“

Základom pre vnútorný pokoj človeka sú tri typy nepokoja. 
a) nepokoj vyplývajúci z toho, že človeka vedie vnútorná motivácia, ktorá ho núti skoncovať s hriechom a urobiť rozhodný krok na jeho odstránenie;

 

b) nepokoj, ktorý označujeme ako tvorivý. Vzniká vtedy, keď človek chce konať skutky lásky a obety. Ide o akési nutkanie v duši, ktoré nedovolí,
aby človek zostal v priemernosti a plytkosti, ale aby zamieril vyššie. Aby konal skutky, ktoré budú užitočné pre pozemské spoločenstvo, a tým vytvoril podmienky na cestu do večnosti;

 

c) človek sa má usilovať prijať taký nepokoj, ktorý predstavuje zápas
medzi dobrom a zlom. Cítime ho celý život. Tento zápas treba prijať ako súčasť pozemského života. Neobíde nikoho. Netreba sa kvôli nemu uchyľovať k malomyseľnosti. Kým bojujeme, môžeme byť pokojní. Keby sme bojovať prestali, zlyhávame a prepadáme sa z pozícii o Božie kráľovstvo.

 

        Tieto formy nepokoja sú výsledkom Ježišovho víťazstva,
ktoré oslavujeme v období Veľkej noci.

3.)        Ukázal im (učeníkom) ruky a bok

V niektorých filmoch s kriminálnou tematikou sa môžeme dočkať scény zatknutia zločinca. Ten síce uháňa pred políciou na aute, no tá ho po čase dostihne. Predstavitelia zákona pritom kričia: „Ruky! Ukážte ruky! Chceme vidieť ruky!“ To preto, aby sa presvedčili, či nemajú v rukách zbraň.

        Ježiš ukázal ruky. Vôbec neboli nebezpečné. Pán Ježiš v nich síce držal zbraň, kríž, ale neublížil ním nikomu. Práve naopak. Zničil definitívne moc diabla a ľudstvo mu vystavilo „odmenu“ – prebilo mu ruky klincami. Tie ruky nerobili nič zlé. Vykonali mnoho dobra.

        Na Veľký piatok pri poklone krížu sme ich bozkávali a uctievali. Nikdy to však nerobíme dostatočne.

        Ježiš bol prebodnutý kopijou vojaka, preto ten krvavý bok. Okrem iného to znamená, že človek vystavuje svetu svoje citlivé miesta. Diabol ich hľadá s úmyslom znevážiť, ochromiť, potupiť. Kopije sveta sú pripravené a nedočkavé. V zhone a zápase pozemského života ich nevedomky vystavíme. Každý z nás má svoje chyby a nedostatky. Nezabúdajme na to, že to, čo bolo zranené a zasiahnuté kopijou neprajníkov, dokáže zaceliť  a liečiť iba Ježiš. On nastavil svoj bok tak, aby ten náš bok neochrnul a nestal sa nespôsobilým pre Božie kráľovstvo.

       

        Pri skúmaní pozemského sveta sa občas pýtame: „Kedy príde Boh, aby urobil poriadok?“ Odpoveď znie: „On najlepšie vie, kedy má prísť.“ Ale veľa môžeme urobiť pre to, aby sme mali poriadok a mier v duši. Od nás záleží, kedy a či vôbec tam Boh príde. On chce vidieť naše rozhodnutie, že chceme, aby do nášho života vstúpil ako hosť a nositeľ trvalého Božieho poriadku.