Kedysi som videl v akomsi časopise zaujímavú fotografiu. Cez dedinu prechádzala armáda. Vojaci pochodovali vo formácii a na pleciach mali pušky a samopaly. Popri ceste stáli dedinčania,väčšinou staršie ženy,ktorým bolo vidieť v rukách ružence. Neviem,aký bol zámer fotografa. Mne sa takmer okamžite vyprofilovala otázka:kto urobí pre vec viac:vojaci so zbraňou v ruke alebo slabé ženy s ružencom? Uznávam,že odpovede nebudú jednotné. Niekto uznáva len silu zbraní,iní by povedali,že sila modlitby ruženca je viac,ako smrtiace zásahy,znamenajúce smrť. Zasa iní by tvrdili,že ideálom je kombinácia týchto síl. Zápas na fronte majú doprevádzať modlitby. Až večnosť ukáže skutočné rozpoloženie síl. Niekedy naozaj treba siahnuť po zbrani,ak treba brániť dôležité hodnoty. Ale po ruženci možno siahnuť vždy. Možno aj preto,aby sme nemuseli siahať po zbrani...Keď upadá modlitba a život podľa viery,dostávajú sa k slovu násilné prostriedky. Modlitby a snaha o čnostný život vyraďujú zbrane z činnosti,hoci diabol nikdy nespí. Modlime sa vždy s myšlienkou,že chceme prispieť k tomu,aby násilie neprevládlo v ľudských vzťahoch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára