POHŔDANIE

         Na rozhraní TANAP-u a PIENAP-u sa nachádza turistická atrakcia Bachledka. Turista má k dispozícii náučný chodník vo výške 24 metrov a v dĺžke vyše 1200 m. Človek má pocit, že chodí po stromoch. Má ich doslova pod nohami a cíti, že má nad nimi akúsi moc. Všetky stromy, dreviny sú mu podriadené. Prinajmenšom dovtedy, kým neprejde po celom chodníku.

         V evanjeliu sa spomína sudca. Ježiš mu dáva prívlastok „nespravodlivý“. Je tu zverejnená aj jeho charakteristika. Nespravodlivý je preto, lebo: „Boha sa nebojí a ľudí sa nehanbí.“ (Lk 18, 1 – 8) Je to človek, ktorý všetkým okolo seba pohŕda. Pri jeho charakteristike máme pocit, akoby chodil „po ľuďoch“. Pozerá sa na nich „z výšky“. Myslí si, že má absolútnu moc. Veľmi nám pripomína jeho skorumpovaných kolegov, niektorých z nich, aj na dnešnom Slovensku a aj všade inde vo svete. Z krátkej, ale výstižnej charakteristiky sudcu vyplýva, že pohŕda človekom, svojím povolaním i spravodlivosťou.

1.)  Pohŕdanie človekom

Najväčšie poníženie zažíva človek vtedy, keď mu dajú ostatní pocítiť, že pre nich nič neznamená. Okolie si o ňom myslí, že v ňom nie je nič hodné povšimnutia.

         Z obdobia Vianoc mám aj takúto skúsenosť. Vo vianočnom čase je možné vykonať posvätenie príbytkov. Niekde nastane aj takáto situácia. Pri návšteve kňaza niektorí ešte len vstávajú z pohoviek, odtrhujú oči od televízie a v teplákových súpravách s neporiadkom na stole vítajú kňaza. Právom sa môže cítiť ohrdnutý. V iných príbytkoch je to naopak. Byt akoby sa krátkodobo zmenil na „svätyňu“. Ľudia sú dôstojne oblečení, všade navôkol je poriadok, nijaké zvyšky jedla, na stole svieca a biely obrus. O nich možno konštatovať, že sú pripravení prijať človeka, ktorý prinesie do ich príbytku požehnanie.

Vôbec nie je ľahké prijať do života ťažko prijateľného človeka, a to z rozličných dôvodov. Ak nepohrdneme príležitosťou prijať v ňom samotného Krista, prinesie nám to požehnanie. Nielen jednorázovo, ale aj vo všeobecnosti, do života. Všade tam, kde človek nepohŕda človekom, ale pokúša sa ho prijať do svojho srdca, vytvára sa čisté a pokojné prostredie, ktoré v prenesenom slova zmysle môžeme nazvať „svätyňou“. V blížnom spoznávame Ježiša Krista.

2.)  Pohŕdanie svojím povolaním

Povolanie, práca, zamestnanie, to všetko je v prvom rade zdroj zisku. Ľudia chcú zarobiť na živobytie, a to je správne. Je však dosť ľudí, ktorí svojou prácou pohŕdajú. Keď ňou prestanú pohŕdať, zmení sa na obetu. Sám Ježiš nepohrdol potupou kríža a atmosférou kalvárie, ba ani zločincami po svojom boku. Tým priniesol najdokonalejšiu obetu, ktorá obnovuje celý svet. Do svojho povolanie či poslania pozvime Ježiša! Zmení to náš pohľad na situáciu. Človek tzv. „bežného zamestnania“ môže urobiť po stránke spásy pre iných viac ako ľudia vo veľkých a moderných kanceláriách s drahým vybavením a s vysokým príjmom. Ten, ktorý nosí v sebe Krista, nemusí nosiť špičkový oblek. Koho vedie Duch Svätý, nebudú ho viesť koristnícke a dehonestujúce záujmy až do takej miery, že od rozkoše nevie, čo s majetkom. Ten, kto cez svoje povolanie zaváži pred jednoduchým človekom (vdova z dnešného evanjelia), toho odvážia vysokou hodnotou pre Božie kráľovstvo.

3.)  Opovrhnutie spravodlivosťou

Spravodlivosť je čnosť a stav, podľa ktorého treba dať každému to, čo mu patrí. Túto definíciu potvrdil sám Ježiš, keď sa prihovoril židom: „Dávajte cisárovi, čo je cisárove a Bohu, čo je Božie.“ (Mt 22, 21)

         V evanjeliu evidujeme presný opak. Sudca z evanjelia je človek, ktorý sa „Boha nebojí a ľudí sa nehanbí.“ Pohŕda Bohom i ľuďmi. Pre sudcu má byť spravodlivosť posvätná. Ide o súčasť jeho identity.

         Evanjeliový sudca spravodlivosť sprofanizoval, zdehonestoval, ponížil. A to pred očami verejnosti. Všetci sa máme usilovať dať každému, čo mu patrí, a to tak, ako keby sa naň díval Boh. On je totiž spravodlivosť sama. Mnohí dnešní nositelia pozemskej spravodlivosti sú nositeľmi nešťastia, lebo spôsobujú boľavé krivdy a nenesú vždy zodpovednosť za bezprávie, ktoré spôsobili svojím korupčným správaním. Spravodlivosť sa udomácňuje výchovou už od detstva.

         Istá osoba často spomínala na atmosféru svojho detstva. Boli viacerí súrodenci. Nežili v hojnosti, práve naopak. Len-len, že prežili. Jednako si tá osoba spomína na svoju matku, ktorá: „nezabudla na nikoho, keď niečo rozdávala pri stole.“

         Spravodlivý človek nezabúda, že Boh naňho nezabudol a zahrnul ho veľkými milosťami vo sviatosti krstu. Nezabúda, že Boh ho sýti pri eucharistickom stole a nechce z toho nikoho vynechať. Alebo pri spovedi dostáva hojné milosti rozhrešenia.

         Už od detstva máme mať v sebe zásady spravodlivého pohľadu na život. Upozorňuje nás na to apoštol národov, ktorý píše: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rim 1, 17)

         Nestúpajme pohŕdavo po ľuďoch! Kráčajme radšej po zemi a všímajme si človeka ako zápasí o svoje dobro. Všímajme si však aj Boha, ktorý nám ponúka všetko potrebné ku spáse! Dielo Boha a snaha človeka nevedú k pohŕdaniu, ale k úcte. Ona je opakom pohŕdania. Dielo Boha a obetavý život človeka si zaslúžia skutočnú úctu.