Starý odišiel, príde nový

Skupina ľudí dobehla do budovy železničnej stanice. Len ťažko lapali po dychu, lebo ten posledný úsek absolvovali šprintom. Prvý pohľad venovali svetelnej tabuli na stene, ktorá oznamuje príchody a odchody. Ich pohľady zrazu sklesli. Ktosi povedal:náš vlak odišiel a ďalší pôjde ktovie kedy. 

Ďalší kalendárny rok odchádza, ale určite vieme, že už sa blíži ďalší-nový rok. Venujme odchádzajúcemu roku krátky pohľad. Je isté, že sa už nevráti, ale stojí za to poslať za ním akúsi sondu, aby sme si ho čo najobjektívnejšie vyhodnotili.

1.,Myšlienky. Denne nám prejde hlavou množstvo myšlienok. Niektoré si podržíme dlhšie, ale niektoré púšťame ďalej. Je otázka, či si podržíme tie užitočné a prázdne púšťame ďalej, alebo to robíme opačne. 

Pred niekoľkými dňami vysielali v TV reportáž zo súťaže v ryžovaní zlata. Ěra zlatokopov síce pominula, ale súťaže v tejto disciplíne na najvyššej úrovni pretrvávajú. Súťažiaci stojí v gumenných čižmách vo veľkej plastovej vani. Naberá piesok, na riečici ho preosieva a vymýva, az kým nezostanú drobné čiastočky a ak má šťastie aj drobné zlaté prvky.

Spolu s mnohými prázdnymi až škodlivými myšlienkami prichádzajú aj také, ktoré sú plodné a významné. Treba skúmať, či tie , ktoré nás povzbudzujú napr. k pokániu, obnove života, obetavej pomoci, nie sú len tak vypudené do stratena? A viac sa nevrátia. Medzi mnohými myšlienkami sú také, ktoré sú akoby "zlatými zrniečkami", ktoré sa musia oslobodiť od zvyšného balastu. Niektoré z nich by nám mohli priniesť veľa požehnania, ak by sme ich uchopili a premietli do praxe života. Nenechajme odísť podnetné myšlienky, lebo majú pre nás cenu zlata. Ak ich necháme vyrásť, prinesú nám do života veľa požehnania a tie prázdne vytesnia do zabudnutia.

2.,Nestačí  myšlienku iba objaviť. Vzápätí treba urobiť krok, vyjsť z pohodlia a komfortu zabehaného štýlu života. My, však ,radšej túto aktivitu delegujeme na niekoho iného. Najradšej by sme boli, keby niekto iný vzal mieru zodpovednosti na seba a my by sme takticky ustúpili. Myšlienka je dobrá vtedy, keď človeka pohýna konať a svoj život zdokonaliť. Niektorí ľudia si myslia, že stačí, ak poznajú zopár veriacich s tým, že sami o svoju vieru v Boha zápasiť nemusia. Viera nás mnohých stagnuje, nehýbe sa , ba možno sa prepadáva. Myšlienky, ktoré nás na tento fakt upozorňovali sme starostlivo poslali preč. Nechali sme si iba také, ktoré naše vnútro chlácholia a presviedčajú nás o tom, že sa tým zaoberať nemusíme, že stačí to, čo sme vo viere "naryžovali" ako deti alebo , že stačí, keď verili naši rodičia, ktorí odviedli námahu aj za nás. Čo ponúkneme ďalším generáciam, keď svoju vieru v Boha strácame? Niektorí rodičia ju už stratili a ich deti ju ešte neprijali, lebo primárny zdroj odovzdávania viery zlyhal.

3.,.6.januára definitívne skončí Jubilejný rok 2025. Poskytol nám množstvo príležitosti na prehlbenie viery. Ďakujem všetkým, ktorí ste z tohto veľkého množstva materiálu využili , primerane svojim možnostiam, aspoň niečo na prehlbenie svojho vnútra. Či to bolo spoločne s farnosťou alebo tzv. rodinnou cestou alebo individuálne, hlavné je to, že Božou ponukou nepohŕdli.

Boh sa neunaví v konaní dobra a neustále nás pozýva k sebe. Už vieme, že 13.marca 2026 začne oslava jubilea našej diecézy, ktorá si pripomenie 250. výročie svojej existencie. Ide o novú výzvu v podobe rôznych podujatí, o ktorých ešte budeme počuť. Boh nám chce povedať, že nikdy nie je neskoro. Čo nám nevyšlo v uplynulom roku, môže sa podariť pri oslave jubilea diecézy v roku budúcom. 

Veľmi sa tešíme z toho, že vo farnosti máme ľudí, ktorí sa našli v službe v prostredí kostola. Našli svoj spôsob realizácie viery, ktorá má mať vplyv na prax života. Ďakujeme im, že prekonali pohodlnosť, rôzne predsudky i pokusy o zosmiešnenie z radov neprajníkov. Aj toto môže byť ovocím jubilea, v ktorom Prozreteľnosť posiela robotníkov do "žatvy" vrámci farnosti. Mnohí farníci sú pre nás veľkým povzbudením v tom, ako sa snažia vo viere napredovať, lebo otázka duchovného rastu a spásy im nie je ľahostajná. Nech sa im darí takýmto spôsobom vzbudzovať ďalších, ktorí svoje dary využijú pre dobro nášho spoločenstva.

Narodiť sa pre nebo

 

          Vo vianočnom období spievame v kostoloch piesne – koledy, ktoré majú svoje čaro. Hádam najznámejšia z nich je: „Narodil sa Kristus Pán.“

          Životopisy svätých o. i. hovoria a prinášajú správu o konci ich pozemského života. Niekedy v nich čítame, že sa niekto „narodil pre nebo.“ Takto vyjadrujeme skutočnosť, podľa ktorej niekto odišiel na druhý svet a podľa svedectva Cirkvi si zaslúži večný život. Napríklad sv. Štefan, prvý mučeník, ktorého uctievame hneď po sviatku Narodenia Pána. Ale aj životy iných ľudí sú pre nás také vzácne, že im prajeme a modlíme sa za to, aby koniec ich pozemského života znamenal narodenie pre nebo.

          Kto z nás sa môže narodiť pre nebo? Odpoveď nájdeme v životných postojoch Márie a Jozefa.

1.) Jozef a Mária viedli hodnotný život.

Jednoduchý, ale hodnotný. Žili ako obyčajní ľudia, ktorí sa ničím nelíšili od ostatných. Až Božia milosť ich vyniesla na takú úroveň, na ktorej ich vidíme vo viere teraz a budeme ich tak vidieť stále. Hľadíme na nich s veľkou úctou, a to pre mimoriadny vzťah k Božiemu Synovi.

          Človeka môže zdvihnúť do pozornosti iných aj pýcha, egoizmus, násilie. Do pozornosti áno, ale nie k úcte. Ďakujeme Bohu za to, že sme poznali ľudí, ktorí sú vysoko v našich očiach, lebo ich tam vyniesol bohabojný spôsob života. Vyznávali hodnoty evanjelia a podľa nich sa snažili žiť popri svojej ľudskej slabosti.

2.) Jozef a Mária chránili Ježiša pred Herodesom útekom do cudzej krajiny.

Evanjeliá spomínajú, že Jozef prežíval strach. Aj táto črta jeho života nám hovorí, že je pre nás blízky, lebo sa dostal do situácií, ktoré dôverne poznáme. Nič ľudské ich neobišlo okrem hriechu. Neboli dišpenzovaní od životných skúšok, ale vždy dôverovali Bohu. A čo je obdivuhodné, neprestali mu dôverovať ani vtedy, keď sa ocitli v kritickej, hraničnej situácii.

          V zmätku a zhone tohto sveta sa učme dôverovať Bohu. V zmätku politického, spoločenského života, v zmätkoch osobného hľadania hodnôt sa učme dôverovať Bohu. To isté sa týka zhonu ako životného štýlu. Hľadajme Boha, ktorý na Vianoce zostúpil z neba ako Darca pravého pokoja. Zmätok v živote a zhon položme k jasliam betlehemského Dieťaťa.

3.)       Jozef s Máriou zútulnili maštaľ v Betleheme.

Ako vieme, maštaľ bola jedinou schodnou cestou pre rodinku z Nazareta. Nebola veľmi vábivá, ale inej možnosti nebolo. Novorodenec Ježiš a Mária s Jozefom urobili túto jaskyňu útulnou. Tam prijali pastierov a neskôr aj mudrcov. Betlehem sa stal útulným pre každého, kto úprimne hľadá Boha. Každé miesto, kde sa vo mne narodil Boh, je pre mňa útulným.

          Sú ľudia, ktorí dokážu urobiť zo svojho života útulok pre svojich najbližších. Najmä matky to vedia. Pre každého majú otvorené srdce. Ďakujme Pánovi za to, že na svojej ceste života sme stretli ľudí s otvoreným srdcom. Až s odstupom času sa nám premietnu niektoré prvky ľudskosti, prajnosti, obetavosti, ktoré sme od najbližších skúsili. Nedá sa opísať, ako nám zútulnili život a vybavili nás do života ponukami čností. Za všetko patrí vďaka Bohu, ktorý nám posiela do života takéto opory.

          Sviatky narodenia Božieho Syna nech sú pre nás povzbudením k tomu, aby sme žili ako tí, ktorí sú zrodení pre nebo.

Rodinné balenie

Z času na čas sa oplatí objednať si alebo kúpiť nejaký tovar v tzv. rodinnom balení. Ide o tovar, balený vo väčšom množstve ako kupujeme bežne, ale finančne to môže byť o niečo výhodnejšie. 

Tesne pred vianočnými sviatkami nám kňazom, ale i veriacim, poslal diecézny biskup František pozdrav. Okrem iných myšlienok zdôraznil toto: Vianoce sú sviatkami, kedy sa zvykneme podeliť. O čo sa delíme? Treba sa podeliť o chlieb, o ticho a vzájomnú blízkosť. Tu by som pripomenul, že ide tzv. rodinné trojbalenie skutočností, po ktorých by mala siahnuť rodina.

1.,Deliť sa o chlieb. Chlieb chutí inak, keď mu,ako jedlu, predchádza pôst. Taký pôst, ktorý zohľadňuje vek a zdravotný stav jednotlivca. Určitý pôst  pred jedlom môže nielen fyzicky, ale aj duchovne naladiť  človeka na prijatie pokrmu a môže vzbudiť myšlienky vďačnosti voči Bohu, od ktorého pochádza každé dobro. 

Podeliť sa o chlieb znamená ubrať zo svojej normy a poskytnúť tým, ktorí majú nedostatok. Občas je užitočné pripraviť viac jedla, tam, kde je to možné, a odniesť jednotlivcovi, rodine, či komunite tam, kde budú  vďační za každé sústo.Niekedy sa oplatí vykonať takýto skutok inkognito, aby odmena pred Bohom bola väčšia a zásluha dokonalejšia. Aj po takomto skutku chutí vlastný chlieb lepšie, lebo ho sprevádza dobrý pocit svedomia.

Podeliť sa o chlieb znamená nielen ubrať z plného taniera, ale aj poslúžiť blížnemu tou činnosťou, v ktorej sme dobrí ako odborníci, alebo len jednoducho niekomu urobiť radosť návštevou, či službou, ktorá je pre dotyčného náročná, ba takmer nezvládniteľná. 

Tieto postoje môžu vytvoriť v rodine vzácnu mentalitu, ktorá bude mať tendenciu pokračovať aj vďalších generáciach.

2.,Podeliť sa o ticho. Tu nejde o také ticho, ktoré je výsledkom napätia a nervozity, alebo totálnej nudy, ale o duchovne tvorivé ticho, ktoré pomáha zosúladiť myšlienky nad horizontom pozemského života. Ide o krátkodobé ticho, ktorým zvolávame Božiu pomoc na celú rodinu. Nejde o ticho, ktoré vzniká ponorom do virtuálnej reality, ani ticho nad akoukoľvek dobrou knihou, či programom v TV. Ide čas venovaný Božej prítomnosti, ktorý má veľký význam preto, aby jednotlivec a aj rodina našli rovnováhu v sebe a ponúkli ju rodinnému spoločenstvu, ako výsledok krátkej, ale účinnej komunikácie s Bohom. Toto  môže obstáť ako vstup do spoločnej modlitby, alebo opačne, ako dozvuk spoločnej rodinnej oslavy Boha. 

3.,Podeliť sa o vzájomnú blízkosť. Predstavme si situáciu, podľa ktorej sa niekto zaujíma o konkrétnu vec dlhodobo, ale pozná ju jedine z počutia, prípadne z internetu/zberateľ/. No naskytne sa mu príležitosť, aby pár kilometrov vycestoval a videl danú vec zblízka. Celkum určite, by sa takej príležitosti chopil. 

Rodina je dnes málokedy kompletná, lebo mnohí sú odcestovaní za povinnosťami. Treba sa tešiť z každej hodiny, keď je rodina pospolu. Je to iné, ako keď komunikujeme na diaľku. Aké je dôležité, aby sme v rámci rodiny boli aspoň chvíľu zblízka. Každý sa má usilovať o to, aby sa rodina stretla v kompletnom zložení aspoň " na otočku". Takto často dnes hovorievame: prišiel som len na otočku! Škoda, že dnes sa toto stáva normou pre vzťahy, ktoré sa pýtajú po tom, aby sa mohli ľudia vyžalovať, vyrozprávať, povypytovať, poradiť sa...Koľkí z rodiny čakajú na našu návštevu, tak často odkladanú a sľubovanú... 

Pokúsme sa o to, aby toto rodinné balenie, ktorým sme sa zaoberali, sme si dali najbližšie v rodine pod vianočný stromček. Ak ho prijmeme a aspoň zčasti zrealizujeme, zakúsime ešte viac z prítomnosti Mesiáša, ktorý nás uisťuje o svojej neustálej blízkosti.  On neprišiel iba "na otočku"vo vianočnom čase. On chce byť viditeľnou spásonosnou skutočnosťou nášho každodenného života.

Ešte na tému Vianoc

Možno ste niektorí sledovali polnočnú sv. omšu pápeža Leva XIV. z baziliky sv. Petra. Ak áno, boli ste svedkami realizácie peknej myšlienky. Na úvod sv.omše odhalil Sv. Otec závoj zo sošky Jezuliatka, ktorá sa nachádzala pod oltárom. Po skončení evanjelia, premiestnili knihu Sv. Písma nad sošku Jezuliatka. Komentátor uviedol tento obraz slovami-Slovo sa telom stalo. Slovo, ktoré symbolizuje Biblia, sa stalo telom v podobe novorodenca  Ježiša z Nazareta. A tak Evanjeliár a soška Jezuliatka patria k sebe. Pekná symbolika a námet na rozjímanie.

Slovo sa telom stalo. S výrazom telo sa nám spájajú rôzne asociácie. Predložme niektoré z nich.

1.,Kult tela. O čo ide?  Jednoducho povedané-rozhodujúce je to, ako kto vizerá navonok. V dnešnej dobe je to v istých kruhoch spoločnosti podstatné kritérium, podľa ktorého sa človek posudzuje. Iné kritéria sú až druhoradé alebo vôbec neexistujú. Ľudia sú dnes schopní podstúpiť drastické zákroky, aby reprezentovali vyššie uvedené kritérium. 

Aj kresťan vyznáva kult tela. Ale nie na spôsob zmýšľania tohto sveta. Ide o kult Božieho tela. Je to dôležitý prostriedok duchovného rastu. Kult Božieho tela vychádza z myšlienky, podľa ktorej je v eucharistii koncentrované najväčšie duchovné dobro Cirkvi, lebo eucharistia, to je sám Kristus, Boží Syn. Cirkev nám veľmi odporúča pestovať tento kult, lebo je kritériom pre dosiahnutie večného života. Pestujeme kult Božieho tela a to aj napriek tomu, že Baránkovo telo "nemá podoby ani krásy", lebo je poznačené krutým mučením /Iz 53,2/. Boží kult eucharistie nepestujeme podľa vzoru fyzickej vizáže Ježiša Krista, ale preto, že môžeme s úžitkom prijímať pokrm spásy a klaňať sa mu. 

2.,Držať si niečo alebo niekoho od tela. Najmä vtedy, keď  niekomu nedôverujeme alebo máme s niekým zlé skúsenosti. Ide o určitú zásadu, ktorá nás napomína, aby sme boli opatrní a nedôverovali hneď každému. 

Ak si kresťan drží eucharistický kult od tela, ak sa mu vyhýba a ignoruje ho, potom je malá pravdepodobnosť, že si dokáže držať od tela zlo a hriech. V eucharistii, totiž, máme veľkú posilu, ktorá nám dá dostatok síl na to, aby sme sa držali štýlom života mimo sféru hriechu. Čím bližší máme vzťah ku kultu Božieho tela, tým ráznejšie dokážeme vystúpiť proti akémukoľvek zlo v pozemskom živote. 

3.,Pred Vianocami som počul  krátku, ale výstižnú charakteristiku istého človeka. Ktosi o ňom povedal, že je stelesnením trpezlivosti. Vždy, keď sa nám zapáči niektorá dobrá vlastnosť, snažíme sa nájsť niekoho, kto je jej nositeľom. Vtedy ju ľahšie pochopíme a stane sa pre nás schodnejšou tak, aby sme si ju aj my osvojili. 

Kto hľadá Boha na svoje pozemskej púti, môže objaviť Ježiša z Nazareta, ktorý je stelesnením pravého Boha, lebo je Božím Synom. Aj tu platí vianočná myšlienka, podľa ktorej sa Slovo telom stalo. Stačí sa pozrieť do jaslí, kde dočasne uložili malé betlehemské Dieťa ale aj na kríž , kam ho "uložili", ako sa mylne mučitelia domnievali, navždy. On je stelesnením všetkého, po čom túžime v hĺbke svojho srdca, lebo svet tieto hlboké ambície človeka naplniť nedokáže. Objavme svoju životnú úlohu v tom, že chceme byť stelesnením hľadania Boha, ale aj stelesnením človeka, pre ktorého je evanjelium životným programom.

Božie narodenie

 

K podstate účinkovania pastierov patrí schopnosť a ochota bdieť. Pred svojím umučením vzal Pán Ježiš niektorých svojich učeníkov so sebou do Getsemanskej záhrady. Mal jedinú požiadavku – bdieť a modliť sa. Keď našiel učeníkov spať, napomenul ich a vytkol im, že ani na malú chvíľu neboli s ním solidárni a nebdeli. (Mt 26, 36 – 45)

Boli to budúci duchovní pastieri (Peter, Jakub, Ján) a ešte sa museli učiť bdieť, lebo to sa od duchovných pastierov vyžaduje.

          Vianočné evanjelium nám ponúka obraz iných pastierov – pastierov, ktorí pásli ovce neďaleko Betlehema. Poskytujú nám nádherný príklad bdenia, hoci sa duchovnými pastiermi nikdy nestali. Premietnime si v duchu tri etapy z ich života, ktoré súviseli s udalosťami narodenia Mesiáša (Lk 2, 8 – 17)

1.)             Pastieri bdeli a strážili svoje stádo.

Strážiť stádo neznamená pasívne dozerať na ovce. Táto služba sa týka aktívneho pôsobenia. Predpokladá dozerať na stádo, aby dostalo dobrú pastvu, chrániť ho pred dravou zverou a dohliadať na pokoj v stáde oviec.

          Každý kresťan, ktorý je poctený zodpovednosťou za niečo a niekoho, má mať črty pastiera, ktorý takto bdie. Napríklad v rodine. Musí svojím blízkym poskytnúť „dobrú  a výživnú pastvu“ príkladu ľudskosti, obetavosti, ale aj zbožnosti. Má chrániť svojich a varovať ich pred akýmkoľvek zlom, najmä pred hriechom, ktorý sa dnes, žiaľ, považuje za normu života, čím sa vytráca aj schopnosť a ochota spytovať si svedomie a robiť pokánie. Súčasťou výbavy bdenia je úsilie o pokoj v spoločenstve. Nie imitáciou pokoja či jeho tzv. odľahčenou verziou, ale o pokoj, ktorý je najprv v srdci, a potom sa rozdáva navonok. Svet túži po pokoji, lebo mu na chrbát dýcha násilie rôzneho druhu.

          Sv. Otec František v predvianočnom posolstve v r. 2019 povedal: „Betlehemské jasle sú viac než kedykoľvek aktuálne, čo sa deň čo deň vo svete produkuje kvantum zbraní a množstvo podôb násilia, ktoré vnikajú do očí i srdca. Jasličky sú naopak umeleckým zobrazením pokoja.“ Dieťa z Betlehema tento pokoj prináša. Ak ľudstvo túži po pokoji, má túžiť po Ježišovi, lebo bez jeho milosti pokoj nebude.

 

2.) Pastieri sa stali prvými adresátmi radostnej zvesti.

Postaral sa o to Boží posol, anjel. Ten ich poučil o všeľudskom význame narodenia Mesiáša (radosť bude patriť všetkým ľuďom) a poslal ich, aby sa presvedčili na vlastné oči (choďte a nájdete). Posol z nebies ich našiel akoby nastavených na myšlienky Mesiáša. Pravdepodobne nevedeli o tom, že Mesiáš príde za ich éry, ale žili myšlienkou jeho príchodu.

          Kresťan bdie ako pastier vtedy, ak žije prítomnosťou Ježiša. Dosahuje tento stav vtedy, keď „vstane a ide“, aby ho znova a znova našiel v eucharistických jasliach. Vstane a ide a pritom nebude unavený ani „prejedený“ týmto sviatostným okamihom.

          Istá pani, ktorá vystupuje v televízii ako renomovaná cukrárka pri príležitosti Vianoc povedala, že na Vianoce je už „presladená“. Je to preto, lebo tejto činnosti sa venuje celý rok. Ježiša v eucharistii máme objavovať a prijímať čo najčastejšie. Nikdy nám nebude hroziť riziko, že náš život sa touto nábožnou činnosťou „presladí“.

3.)             Po skončení poklony, v rámci ktorej pastieri adorovali živého Krista, sa vrátili k svojim ovciam a povinnostiam.

Tento návrat nebol návratom k fádnosti a každodennej rutine. Vrátili sa obohatení o takú skúsenosť, ktorú nadobudol málokto. Určite ich ovplyvnila na celý život s tým, že radosť z tohto okamihu prenikla aj medzi príbuzných, ba istým spôsobom aj do stáda.

          Radosť z prežívania viery má invazívny charakter. Vstupuje do atmosféry, v ktorej vládol hriech a ničí ho pôsobením Božej milosti. Vstupuje ako posila tam, kde treba o vieru zápasiť. Vstupuje tam, kde ľudia túžia milosti znásobiť, aby boli vernými svedkami betlehemských udalostí. Jednoducho povedané: ľudia sa môžu stať bohatými v malom Dieťati z Betlehema. Materiálne bohatí ľudia (niektorí) radi ukazujú to, čo si môžu dovoliť. Duchovne bohatí ľudia ukazujú svojím životom na chudobné Dieťa v jasliach, ktoré obohacuje všetkých, ktorí nastúpili na cestu večného života.

Polnočná

 

V priebehu adventného času sa ľuďom dostáva veľa ponúk. Firmy a obchody posielajú elektronicky rôzne ponuky na nákup tovaru. Jedna z nich mala takúto podobu: Dnes o polnoci vyprší čas našej ponuky. Využite čas!

          Dnes o polnoci začína Božia ponuka. Využime čas lebo nebo nám zoslalo najvzácnejší dar – Mesiáša, Božieho Syna, ktorého predpovedali dávni proroci. Tieto predpovede boli zavŕšené svedectvom Jána Krstiteľa. Božia ponuka, napodiv, obsahuje jasle. Sú vzácne tým, že bolo do nich uložené Božské Nemluvňa.

          Čo nám chcú betlehemské jasle oznámiť?

1.)             Jasle ako živé evanjelium

Prečo? Bežne za evanjelium považujeme knihu Sv. písma, ktorú otvoríme, čítame v nej o Ježišovi Kristovi a v duchu si všetko predstavujeme. Betlehemské jasle sú akoby evanjeliom, lebo sú otvorené a čítať a predstavovať si už nemusíme. Je to preto, lebo očami vidíme v jasliach najvzácnejší dar – Božie Dieťa, ktoré sa narodilo ako Ježiš z Nazareta.

O hociktorom novorodencovi povieme, že sa má „k životu“. Novorodenec z Betlehema je sám Život a ponúka nám ho plným priehrštím, aby sme sa my mali k Životu. Aby sme celý život hľadali cestu k jasliam, najmä k tým eucharistickým. Drevené, totiž, po skončení liturgického obdobia znova uložíme v sklade, ale eucharistické jasle vovádzajú malého Ježiša do života. A aj nás vovádzajú do spásonosného spoločenstva s ním.

2.)             Jasle sú dôvodom zastaviť sa

Dve rodiny si dohodli stretnutie pri káve. Družne celý čas debatovali a pri rozlúčke si vymenili tašky s darčekmi. Zaznel tento dialóg: „Taška je vaša? Chcete ju naspäť?“ „Áno, príležitostne. Radšej si ju u nás osobne vyzdvihnite. Aspoň budete mať dôvod na návštevu.“

Máme dôvod zastaviť sa pri Ježišových jasliach? Áno, vykonajme túto návštevu. Aspoň budeme mať dôvod vziať si to, čo je Božie, nie naše. Pretože jedine Boh nám môže darovať slobodu, pokoj, čisté srdce a odhodlanie žiť v duchu Ježišovho evanjelia.

3.)             Boh môže všetko

Pri pohľade do jasieľ vidíme slabé, bezbranné dieťa. Od malého dieťaťa očakávame najmä to, že sa na nás bude usmievať a že svojou detskou nemotornosťou bude rozširovať úsmevy dospelých. Ale od Dieťaťa z Betlehema máme väčšie očakávania. Pri prvom pohľade do jasieľ si povieme, že to nie je možné, aby toto Nemluvňa mohlo splniť naše predstavy Mesiáša. Toto malé dieťa máme prosiť, aby splnilo naše veľké túžby? O tom je naša viera. Malému Dieťaťu v jasliach kladieme k nohám prosby o pokoj vo svete, o zmierenie protivníkov, o ducha pokánia pre hriešnikov toho najhrubšieho zrna, o dobrú prácu i plácu, o vyliečenie z vážnej choroby, o dar viery v rodine,                    o odpustenie starých krívd, atď. K jasliam má pristúpiť iba ten, kto verí, že môže všetko. Betlehemské Dieťa nerozširuje iba úsmevy, ale aj naše srdcia. Povzbudzuje nás, aby sme sa nebáli prosiť, ale aj ďakovať a odprosovať.

4.)             Dieťa v jasliach má svoje postavenie – leží

Všetci, ktorí ho prídu navštíviť, sa musia k nemu zohnúť, t. j. pokloniť sa mu. Toto sa dialo pri jeho narodení. Aj pred smrťou na Kalvárii ležal a skláňali sa nad ním ľudia – žoldnieri, ktorí ho na kríž pribíjali. Nebolo v nich ani za omrvinku lásky. Ježiš toto všetko podstúpil pretom aby sa skláňal nad nami a liečil nás vtedy, keď sme paralyzovaní chorobami, starosťami, krivdami, ale najmä vlastnými hriechmi. A on sa chce nad nami skláňať, keď budeme z tohto sveta odchádzať. On sa chce skláňať nad smrteľnými lôžkami tých, ktorí sa skláňali nad ním vtedy, keď ho pribíjali na kríž. Pri jasliach prosme, skláňajúc sa nad Božským Dieťaťom, aby sa ono skláňalo nad nami v našich zložitých životných situáciách, ktoré sa pred nami črtajú.

          Vianoce sú sviatkami ponuky. Chceme, aby boli štedré na našich stoloch, ale aj v našich dušiach. Prvý mučeník, sv. Štefan, diakon, vyhlásil, že vidí „otvorené nebo“. Stačí nám, paradoxne, pohľad do jaslí, aby sme videli otvorené nebo. Betlehemské Dieťa nás uisťuje, že ani tohtoročné Vianoce nebudú chudobné na milosti. Expirácia Božích darov je vylúčená. Nech nám nechýba pokora, aby sme mohli s úžitkom po nich siahnuť.

Boh s nami

 

„No, nech je Boh s tebou!“ Táto veta sa občas objaví v našom slovníku. Napríklad vtedy, keď nejaký človek hovorí o zložitej situácii, v ktorej sa ocitol. Druhý ho počúva a akoby na útechu mu adresuje práve toto: „Nech je Boh s tebou!“ Ide skôr o prejav pesimizmu a bezradnosti nad vypočutou situáciou.

          Vianočné sviatky sú radostnými sviatkami narodenia Božieho Syna. Liturgia nám prináša aj jeho titul – Emanuel, t. j. Boh s nami. Na rozdiel od úvodného výjavu zo života má toto zvolanie – Boh s nami – radostný obsah. Na Vianoce sa vždy, stále a stále uisťujeme, že Boh je s nami, lebo on je očakávaný Emanuel. Akým spôsobom je Kristus s nami?

1.)       Sv. Otec Ján Pavol II. vo svojej vianočnej homílii povedal: „Ak hľadáš šťastie, tak vedz, že ono má konkrétne meno a tvár. Je to Ježiš z Nazareta.“

Tým chcel povedať, že Boh sa k nám sklonil v hmatateľnej podobe. Jeho súčasníci sa ho dotýkali a komunikovali s ním priamym spôsobom. Sám Ježiš tento stav vyjadril slovami: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ Nemusíme túžiť po tom, aby sme mali extatické stavy, aby sme levitovali či túžili po iných dimenziách života. Žijeme v dobe inovatívnych procesov a materiálov. Tento trend radikálne postupuje a vchádza do života každého človeka. Nehľadajme inovatívne novú verziu Boha. Radšej inovujme svoj prístup a cestu k nemu. Stále však bude platiť, že najpriamejšími cestami k nemu sú cesty pokánia a modlitby. Aj v čase najinovatívnejších inovácií zostanú tieto tradičné spôsoby na vrchole rebríčka úprimného hľadania Boha.

 

2.)       Vianoce nám hlásajú paradoxnú myšlienku – Mesiáš sa narodil v maštali.

Väčší paradox snáď v živote ani nenájdeme. Darmo by sme ho hľadali v nejakej reprezentačnej miestnosti. Nájdeme ho v studenej jaskyni. Kto by hľadal Boha v studenej jaskyni? Židia si takého Mesiáša predstaviť nevedeli. Ani my nie, keby sme nepoznali pozadie.

          Zrejme je veľa ľudí, ktorí by nám povedali, že tam, kde žijú alebo pracujú, Boha niet. Je to tam príliš duchovne studené a pripomína to betlehemskú maštaľ. Možno sa veci majú tak, že až s tebou,
do studenej až mrazivej jaskyne pracovných alebo iných vzťahov vstúpi Mesiáš. Si tam preto, aby Pán cez teba naznačil, že je Emanuel aj pre tých, ktorí majú srdcia ako studenú maštaľ. On sa takého chladu nezľakne, lebo už má za sebou chladný Betlehem a studenú Kalváriu. On nás posmeľuje, aby sme do ťažkých vzťahov vstúpili s jeho láskou, ktorá zapaľuje a podnecuje.

 

3.)       V novinách som čítal vianočný príspevok s názvom: Všemocný nemohúci.

Ďalší paradox: Všemohúci Boh leží bezmocný na sene v jasliach. A ešte nemohúcejší je na Kalvárii. Ale na scénu prichádzajú dve vzácne osoby, ktoré zahalili jeho bezmocnosť – jeho Matka, Mária a Veronika. Prvá, Mária,  zahalila jeho novorodenecké údy do plienok. Niečo podobné spravila Veronika, lebo jeho umučenú tvár zahalila kúskom látky, ktorý mala k dispozícii.

          Emanuel je tam, kde treba biedneho človeka zahaliť, obliecť
do skutočných šiat alebo do ľudskej dôstojnosti. Vždy treba niekoho zaodieť, povzniesť na duši, postarať sa o niekoho. Aj všemocní tohto sveta bývajú nemohúci, lebo ani ich neobchádzajú starosti, problémy, choroby. Aj oni zažívajú trýzeň duše, ktorá sa domáha Boha a slobody v ňom. Byť nablízku znamená stať sa Emanuelom, ktorý bdie a modlí sa.

          Aspoň v duchu môžeme sprevádzať blížneho slovami: Nech je Boh s tebou! Možno iným spôsobom pomôcť nedokážeme, ale túto krátku invokáciu môžeme vyslať k nebu kedykoľvek. Takto môžeme sprevádzať mnohých. Môžeme sa o to pokúsiť, veď Pán chce sprevádzať všetkých, lebo on je Emanuel pre všetkých.