Kostol

 

          V našom prostredí života sa takmer na každom kroku stretávame s kostolom. Sú malé i veľké, staršie i tie nové. Väčšie i menšie. Obdivujeme múdrosť a strategické myslenie našich predkov, lebo staré kostoly, ktoré postavili, majú unikátne miesto. Boli postavené takmer výlučne na vyvýšenom mieste a to tak, aby bol z každej strane na ne dostatočný výhľad a prístup. Môžeme konštatovať, že mnohé z kostolov, najmä starobylých, majú dominantné miesto.

          Je v tom veľa symboliky. Kostol patrí do života spoločenstva. Má mať dôstojné miesto, a to nielen čo sa týka lokality, ale aj v zmysle hodnôt. Kostol v živote veriaceho človeka má mať podstatné miesto.

1.   Kostol ako dom

          Dom vo všeobecnosti je miestom, kde ľudia žijú a komunikujú spolu. Koľkokrát ukážeme s hrdosťou na fotografiu a povieme: „To je náš dom.“ Tým je povedané všetko, ale najmä to, že ide o miesto ľudského spolunažívania. Ľudia v ňom spoločne vytvárajú hodnoty a upevňujú svoje väzby.

          Nepomýlime sa, ak nazveme kostol domom. Zvykneme aj hovoriť, že kostol je dom Boží. Ľudia sa tam stretávajú, aby čerpali potrebné milosti na to, aby duchovne žili. Nikde inde sa nenachádza taký zdroj milosti, ako je kostol. Kostol ožije prítomnosťou Ježiša Krista a aj prítomnosťou človeka. Vytvára sa tak duchovne silné spoločenstvo. Spoločenstvo človeka s Bohom a spoločenstvo ľudí navzájom. Prítomnosťou v chráme sa ľudia stávajú silnejšími, a to jednak jednotlivci, a potom aj spoločenstvá – rodiny. Všetci sú si vedomí, že v zápase o životné hodnoty potrebujú čerpať z eucharistického zdroja a že kostol je hlavným zdrojom tejto posily. Prítomnosťou v kostole sa viera stáva osobnejšou. Myslíme tým vzťah človek – Boh, ale aj vzťah: človek – človek.  Prežívame prítomnosť Boha, ktorý je zdrojom všetkého dobra, ale aj prítomnosť človeka, ktorému chceme dôsledky tohto dobra adresovať.

2.   Kostol – privilegované miesto v živote kresťana

          Kostol súvisí s vierou a ohlasovaním evanjelia. Nikde nepostavili kostol len – tak – z dlhej chvíle. Na mieste chrámu sa hlásalo Božie slovo a vysluhovali tajomstvá. Tak sa kostol stal privilegovaným miestom vysluhovania týchto tajomstiev. Každý kresťan by mal poznať históriu chrámu v blízkosti ktorého žije. Kostol je nielen dôsledkom viery našich predkov, ale je aj výzvou pre každú generáciu, aby chrám a posvätné dianie v ňom udržala. Je isté, že sv. omša môže byť slúžená aj mimo kostola a aj niektoré sviatosti, napr.  sv. spoveď, môžu byť vyslúžené mimo chrámu. Je to však len ojedinele. Boží kult sa má rozvíjať v prvom rade v priestore a atmosfére Božieho domu. Pred časom som slúžil sv. omšu pre veriacich v priestoroch domu smútku. Tamojší veriaci kostol nemajú. Tvoria nie veľkú komunitu. Sami hovoria, že aj keď sú vďační za dar sv. omše, postaviť kostol je pre nich výzvou a ambíciou.

3.   Účinky pôsobenia atmosféry kostola na človeka

          Človek sa tu môže stíšiť. Dnes voláme po atmosfére stíšenia. Je to logické, lebo sme obklopení hlukom a riavou štýlu života. V ňom ticho výrazné miesto nemá. Vždy, keď sa v našom kostole konajú pohrebné obrady, organisti vysvietia na tabuliach oznam, ktorý upozorňuje účastníkov, aby sa stíšili a sústredili sa na udalosti, ktoré budeme sláviť. Všímame si, že napríklad aj atmosféra sobáša rozdeľuje ľudí. Niektorí účastníci sobášnych obradov nerozlišujú medzi profánnym prostredím a posvätným prostredím.

          Kostol nám pomáha v tom, aby sme objavili svoje vnútro. V tomto prostredí sa nám prihovára svedomie. Bežne zvykneme povedať, že sa nám „pohlo svedomie“. Mnohí túto myšlienku pripisujú kostolu a zvlášť tajomstvu Božieho slova. Pohlo sa im vnútro do takej miery, že sa rozhodli konať pokánie a zmeniť svoj život.

          Kostol na človeka vplýva tak, že ho vedie k modlitbe. Človek v kostole zistí, že nemôže byť nečinný, ale že jeho atmosféra si pýta schopnosť komunikovať s Bohom. Možno nie prvýkrát, ale pri ďalších stretnutiach si duša pýta rozhovor s Bohom. Duša je komunikatívna a Boh je Bohom spoločenstva. Kostol je miestom, kde sa môžu tieto skutočnosti stretnúť.

          V bežnej reči používame výraz: „že niečo je a niečo nie je s kostolným poriadkom“.

Predpokladá sa, že v kostole je poriadok, ale človek zistí, že jeho život nemusí vykazovať známky Božieho poriadku. Boh dáva najavo, že kresťan má svoj život prehlbovať, prekypriť alebo vytvoriť úplne novú hierarchiu hodnôt. Bez atmosféry kostola by sa len tak ľahko k tejto myšlienke nedopracoval. Atmosféra kostola mnohým otvorila oči do takej miery, že sa rozhodli zosúladiť svoj život s hlasom svedomia.

         

          Na návštevu kostola sa treba pripraviť. Už nedeľné ráno veľa povie o našej „nepripravenosti“ navštíviť Boží dom. Ak prevládajú pozitívne odhodlania, vtedy sa sv. omša stane zdrojom mnohých milostí. V inom prípade zostane iba hluchým miestom bez patričnej odozvy. Pripravenosť bližšia sa očakáva od kresťana vtedy, keď prekračuje prah kostola s dostatočným predstihom pred úvodným zvonením tak, aby svoje myšlienky zosúladil s tajomstvom oltára. Rovnako sa to týka aj odchodu po skončení sv. omše. Slávené tajomstvo si žiada, aby sme milosti akoby vstrebali do svojej duše. Na to potrebujeme aspoň pár minút adorovať a ďakovať za prijaté milosti. Príprava na sv. omšu i poďakovanie majú mať parametre primerané veriacemu človeku, ktorý verí, že Boží dom mu sprostredkúva dary potrebné na každodenný život ale i dosiahnutie spásy.

Lampy hasnú

Z evanjelia o pannách s lampami nás môže o.i. zaujať myšlienka:"...dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú" /Mt 25, 1-13/. Počas Dušičiek navštevujeme cintoríny, zapaľujeme sviece pri hroboch našich blízkych a modlime sa za spásu ich duše. Uvedomujeme si, že pozemský život je pominuteľný a že nech robíme čokoľvek, lampy nášho života pomaly hasnú a aj my sa blížime k večnosti. Prejavuje sa to vtedy, keď naši blízki nás počujú hovoriť nasledujúce vety: už som sa narobil dosť, prenechávam to mladým, už nemienim nikomu nič dokazovať, už to nie je moja priorita, už to nedám, už ma to nenaplňa tak, ako kedysi...atď.

Lampy nášho života hasnú najmä v týchto konkrétnych situáciách:

1.,Ide o situáciu, kedy nám odchádzajú sily, vynecháva zdravie a prichádzajú rôzne choroby. Jednoducho začíname sa presviedčať o tom, že nestačíme životnému tempu a nárokom svojej doby, že sa nám kráti dych a možno začíname skôr zavadzať ako byť úžitočný. 

Ako sa s touto situáciou vyrovnať, lebo vieme, že návrat do starej formy je nemožný? Aký olej pomoci máme k dispozícii pre tieto situácie? 

Kňaz sa počas sv.omše modlí v tichosti takúto modlitbu: Prijmi nás, Pane, v duchu pokorných a v srdci skrúšených, a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach". Každý jeden z nás hľadá pokoru, aby mohol prijať určité situácie života a priniesť ich Bohu ako svoju obetu. Lebo ide o čas, v ktorom sa máme prezentovať vrcholnou obetou, ktorá neraz nadobudne charakter Kalvárie. Všetky svoje slabosti a obmedzenia obetujme denne Pánovi, aby nás posilňoval v čase, keď začíname byť odkázaní  viac na jeho milosť ako na vlastné sily.

2.,Naše lampy hasnú vtedy, keď zistíme, že pozemské istoty vlastne istotami nie sú, hoci svet nás presviedča o opaku. Po ničom tak netúžime ako po istotách: materiálnych, ale i ľudských. V ničom , však, nemôžeme mať tu na zemi istotu. Väčšinou sme konfrontovaní s neistotou. Týka sa politiky, zdravia , materiálnej situácie, ale i zamestnania. 

Aký olej milosti máme k dispozícii  v tomto prípade? Odpovieme biblickým Ježišovým citátom:/Mt 25,13/"...bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny". Jedinou skutočnou istotou je Kristus a jeho príchod, ktorý nás zbaví všetkých neistôt. Čo je viera? Je to vnútorná sila pokrsteného človeka, ktorý všetku svoju nádej vložil do Ježišových rúk. On je nad všetkými istotami istota absolútna. Istota, ktorá nepodlieha nijakej skaze ani módnym trendom ani technickým zázrakom doby. Našou úlohou je presunúť ťažisko života tam, kde môžeme s Bohom komunikovať a tešiť sa s jeho prítomnosti.

3.,Hasnutie lámp v živote vnímame vtedy, keď cítime nástojčive dotieranie hriechu. Možno práve vtedy, keď sa rozhodneme pre štýl života, ktorý je milý Bohu, práve vtedy je pôsobenie hriechu akoby naliehavejšie a drzejšie. Hriech a jeho pôvodca začína intenzívnejšie hľadať  slabé miesta  a napádať našu predispozíciu pre hriech, ktorú si nesieme ako dôsledok dedičného hriechu. Čo v tomto prípade? Máme k dispozícii nejaký olej úľavy? 

Spomeniem ešte jednu krátku modlitbu, ktorú sa kňaz modlí v duchu pri obradnom umývaní rúk: Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Ide o nepretržitý proces, ktorý bude aktuálny až do konca života. Východisko je v neustálom zmierovaní sa s Bohom a ľuďmi, aby sme v duši neprechovávali niečo, čo láka diabla, aby našiel domov v našom srdci a pustošil. Venujme zvýšenú pozornosť pokániu a svojmu svedomiu. Táto činnosťmôže mať aj charakter výstrahy pred nepripravením sa na večnosť, môže mať podobu zjednocovania sa s Bohom ako s jediným skutočným dobrom  a môže vychádzať z túžby človeka nadobúdať pokoj v duši. Motivácia pre pokánie môže mať rôznu podobu. Len, aby nejaká bola.

Naše lampy hasnú a raz vyhasnú definitívne, ale olej milosti ako liek a východisko nám vždy poskytne Kristus vo svojich sviatostiach a v Božom slove. Niečo v nás zaniká a hasne, ale život milosti prekvitá za každých okolností a presviedča nás o tom, že Pán života a smerti nás nikdy neopustí.

 

Prispej

Všetci vieme, že najmä v čase Vianoc ,ale aj inokedy ľudia organizujú rôzne zbierky. Výťažok je určený na pomoc tým, ktorí sú odkazaní na štedrosťa žičlivosť ostatných. Tí, ktorí chodia do terénu pomedzi ľudí a zbierku organizujú, mávajú pripravenú nádobu, škatuľu s nápisom: Prispej!. 

Pri príležitosti sviatku Všetkých svätých tiež prebieha pomyselná zbierka s názvom: Prispej! Tentokrát ani nie materiálne, ale skôr svedectvom života. Ide o zbierku do pokladnice svätosti Cirkvi. Každý pokrstený má povinnosť do nej primeraným spôsobom prispievať. Ako sa to môže udiať?

1.,Daruj tomuto svetu, čo môžeš. Pri istej príležitosti, keď vietor so silným dažďom vážne poškodil dom početnej rodiny, susedia zorganizovali zbierku pomoci. Postupne prichádzali ľudia a pýtali sa ako môžu prispieť. Odpoveď znela: daruj, čo môžeš. 

Každý môže prispieť k dobru tohoto sveta tým, že doň vloží všetko, čo je v ňom dobrého. Svoj poklad svätosti a čnosti chceme odovzdať svetu tak, aby bol stále viac preniknutý Božím Duchom a tak ho viedol k dokonalejšiemu prijatiu evanjelia. Daruj, čo môžeš tak, aby sa svet obohacoval aj tvojim obetným darom.

2.,Skupina chlapcov zo sídliska si pripravila ľadovú plochu. Nebola ideálna, ale stačila na potreby bežného pouličného hokeja. Do akcie  sa zapojili tí starší, ale aj najmenší. Pekné zo strany starších bolo to, že  do hry zapojili aj najmenších, hoci tí sa len tak motali. Povedali im: počítame aj s vami!. 

Práve včera prišla z istého zdroja knižná ponuka na titul o svätosti. Bolo tam veta:Svet počíta aj s tvojou svätosťou. Boh to zariadil tak, aby každý z nás priniesol niečo pozitívne do pozemského života, aby sa doňho viac otlačil Ježišov obraz , ktorý by bol hoden nasledovania. Je to paradoxné, že aj napriek našej slabosti a hriešnosti sa od nás veľa očakáva. Svet akoby sa nám prihovoril slovami: počítame aj s tebou. Daruj, čo môžeš.

3.,Istý človek sa dozvedel svoju diagnózu. Zarmútila ho a aj jeho príbuzných. Postupne prichádzali za ním a podporovali ho slovami: zabojuj a daj do toho zápasu všetko. Aj Boh dá to, čo je potrebné. 

Veľkou hodnotou do pokladnice svätosti sú naše zápasy v náročných situáciach. Počas života zažijeme utrpenia rôzneho druhu. Všetko môžeme položiť na oltár ako svoj obetný dar. Tu ide o vrcholný dar do pokladnice svätosti Cirkvi. Vítaná je každá obeta, ktorá je prinášaná v spojení s Ježišovou. Kým žijeme ,tento zdroj svätosti bude pre nás vždy aktuálny.

 Teda v čom spočíva svätosť? V drobných krokoch: v tom, že si trpezlivý s dieťaťom, ktoré práve rozlialo mlieko po celej podlahe-v úsmeve na človeka, ktorý sa zachoval voči tebe arogantne-v odpustení, ak ťa niekto zranil-v modlitbe, aj keď sa ti nechce- v prijatí vlastnej slabosti. Svätosť spočíva v prijatí Božej lásky a odovzdaní do priestoru svojho života. 

Pane, daj mi všetko

Skupinka žiakov sedela na lavičke v parku. Všetky hlavy a oči boli upriamené na jeden bod.  Uprostred ľudského kĺbka trónil ich spolužiak a predvádzal nový mobil.Cítil sa komfortne, lebo všetci mu viseli na ústach a počúvali prvú recenziu. Najčastejšie opakujúcou frázou bola veta: mám tu všetko! Mal na mysli všetky dostupné funkcie, služby a aplikácie od výmyslu sveta. Bol na to patrične hrdý a imponovalo mu, že spolužiaci takmer so závisťou sledujú jeho výklad. 

Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš dal apoštolom veľkú moc /Lk 9,1/. Dal im moc vyháňať zlých duchov a liečiť ľudí z rôznych neduhov. A tak mohli konštatovať, že majú všetko. Čo mohli chcieť ešte viac?! Dostali takú moc, akú nedostal nikto. Napriek tomu prichádzajú pokorne za svojim učiteľom a prosia:"Daj nám väčšiu vieru!" /Lk 17,5/. Zistili, že mať moc nad zlými duchmi a chorobami je síce úžasné, ale pokiaľ ide o schopnosť priviesť ľudské duše na cestu evanjelia, to je zložitejšie. Tam žiadne násilie neplatí. Človeka treba presviedčať, motivovať, modliť sa za neho a stále dookola...Prišli na to, že keď chcú zapaľovať vieru v ľuďoch, musia ju mať najprv oni.

1.,Viera je dôležitá pri čiastočnom neúspechu a pri rozhodnutí začať znova. Neúspechy mnohých odrádzajú a znechucujú. Základom nového úsilia je rozhodnutie , podľa ktorého musia byť apoštoli svojim životom čím bližšie k tajomstvu, ktoré ohlasujú. Ohlasovanie evanjelia nie je divadelným predstavením, po skončení ktorého si herci zoblečú kostými a vrátia sa do bežného života. Ohlasovanie evanjelia nie je inštruktážou ani poučením  ba ani akýmsi cvičením. Je to stretnutie a komunikácia človeka, ktorý už prijal pokrm evanjelia a stotožnil sa s ním, s tými, ktorí hľadajú v živote viac ako iba fyzické potešenie. 

Svojho času som videl americký film o vojnových veteránoch. Išlo o tých, ktorí sa síce vrátili z misie živý, ale počas bojov prišli o zdravie psychické alebo vojna im vzala ruky, nohy, oči a zostali na vozíku. Vzišla iniciatíva vytvoriť z nich skupiny tak, aby sa stretávali a tvorili spoločenstvo. Dlho to nefungovalo, lebo prichádzali lektori, ktorí nemali žiadne postihy z vojny. Veci sa zmenili k lepšiemu až vtedy, keď sa ich ujal ako lektor vojnový veterán s viditeľnými následkami. Vojaci ho prijali a aj celý program, lebo ich viedol ten, ktorý im rozumel a bol jedným z nich. 

Iba človek, ktorého život je kladne ovplyvnený evanjeliom má  šancu ho úspešne podávať ďalej. Človek "postihnutý" milosťou evanjelia sa môže stať presvedčivým svedkom a vodcom tých, ktorí hľadajú. 

2.,Vieru potrebujeme, aby sme uverili, že režisérom diela evanjelia je Boh. On sa o všetko postará, aby toto dielo pokračovalo a nezaniklo. Určitú zodpovednosť vloží aj na naše plecia, aby sme sa stali aktívnymi účastníkmi v diele evanjelia. 

Občas sa nám dostane do pozornosti iniciatíva , podľa ktorej by sme mali vytvoriť reťaz na podporu dobrej myšlienky. Napr.  prejaví sa to tak, že zapálime sviečku a večer dáma do okna. Vznikne zaujímavý obrazec, ktorý si večerný chodec nemôže nevšimnúť. Ba aj ten, kto sviecu zapálil vidí, že to isté urobil aj sused aj človek z bytovky oproti...Mnohí sa pred akciou pýtali, že čo majú robiť. Organizátor im povedal: iba zažni sviečku a postav ju do okna.

Ten, kto prosí o vieru, dostane ju a svojím životom zažne sviecu tak, aby bola viditeľná pre tých, ktorí ešte chodia v tme , ale aj pre tých, ktorých svieca už bola zažatá skôr. Pre odovzdanie viery veľa netreba, iba zažať sviecu a dohliadnuť, aby nezhasla.

3.,Viera je skutočnosť, ktorá sa rodí a zapúšťa korene v srdci, ale ovocie jej prijatia musí ísť vonku, medzi ľudí. 

Na Slovensku je údajne veľa umeleckých diel, o ktorých verejnosť nevie, lebo sú inštalované ako súčasť interiéru v rôznych budovách. Ide napr. o maľby alebo diela sochárskych majstrov. Vznikla iniciatíva, aby sa vyniesli von, aby  aj verejnosť ich mohla obdivovať alebo sprístupniť priestory budovy, v ktorých sa nachádzajú. Načo sú umelecké diela, keď o nich vie málokto?! 

Načo je viera, ak je uzamknutá v človekovi a nemá možnosti realizácie?! Boh koná v duši človeka akoby umelecké dielo , lebo ho vedie k pokániu a náprave života alebo ho podnecuje konať skutky obety. Dielo Božieho génia má ísť vonku, aby inšpirovalo, aby vyvolalo proces nasledovania Krista, aby podnietilo ľudí hľadať zmysel života v Kristovi.

Človek môže byť so sebou spokojný a myslieť si, že má všetko, že nič nepotrebuje. Ale, ak nemá vieru, jeho pozemská výbava života je chatrná. Ak sa k viere pridruží nádej a láska, potom hovorme o úplnosti. Aby sme ju dosiahli, prosme s apoštolmi:daj nám vieru a s ňou nádej i lásku. A to nie preto, aby sme zdolávali vonkajších nepriateľov, ktorí nám stoja v ceste, ale aby sme zdolali v sebe hriech, lebo ten je najväčšou prekážkou pri odovzdávaní evanjelia.

  

Co budem robiť?

Čo budem robiť? Sú situácie v živote, kedy je táto otázka aktuálna. Vyjadruje vnútorný hlas človeka po tom, čo ho stretla nejaká nepriazeň, nebodaj ujma či tragédia. Takto sa pýta človek, ktorý má pred sebou prácu a rozmýšľa čím by začal.   Ale rovnako odzrkadľuje rozpoloženie kohosi, kto má pred sebou deň voľna a rozmýšľa ako ho využije. 

Táto otázka zaznieva aj v Božom slove evanjelia /Lk 16, 1-13/. Kladie si ju istý správca, ktorý spreneveril majetok, ktorý mu nepatril. S nikým sa neradí, ale  otázku si kladie  sám sebe a vzápätí nachádza riešenie, ktoré spočíva v tom, že chce novým podvodom zachrániť svoju reputáciu, ktorú stratil prvým podvodom. 

Z čoho ho usvedčuje otázka: čo budem robiť? Čo o ňom hovorí, ako ho ho charakterizuje?

1.,Podvodný správca myslí iba na seba. Tí, ktorých okradol sú mu ukradnutí. Presne tak, ako ich majetok, ktorý si privlastnil. 

Rozmýšľame niekedy nad tým, že sme možno niekomu v živote ublížili? Naša verzia spytovania svedomia počíta vôbec s takouto možnosťou? Alebo sa nám páči skôr lákavá pozícia falošnej istoty, ktorá nás upokojuje, že toto nie je náš prípad? A ak vieme, že sme niekomu ubližovali, čo sme urobili pre zmiernenie dopadu na jeho život? Existuje viac možností riešenia. Najmä teraz, v Jubilejnom roku, by sme sa mali viac vložiť do  reality nejakého odškodnenia, či už materiálneho alebo duchovného. 

2.,Podvodný správca nerozmýšľa a nehovorí ako kajúci človek, ktorý chce svoje prečiny oľutovať. Jeho vystupovanie je sebavedomé, neprosí o zmilovanie, ale ide cestou vypočítavosti aj do budúcna. Nemáme pocit, že sa chce zmeniť. Za akúkoľvek cenu rieši otázku svojej budúcnosti, pričom uňho absentuje pocit hanby. 

Vidíme, že pokánie je dar. Darom je také svedomie, ktoré vypovie objektívny ortieľ nad skutkami, ktorých sme sa dopustili. Dar je aj to, keď máme úmysel zmeniť život a robíme kroky pre dosiahnutie tohto cieľa. Darom je aj to, keď hľadáme najprv biblické "brvno" vo svojom oku. Ono musí mať v našom živote prioritu a nie "smietka" v oku blížneho. Materíálna hojnosť v živote , pôžitkársky duch a zmyselnosť nám dávajú podnet na to, aby sme odmietali myšlienku dôkladného spytovania svedomia. Ktovie, kedy sme takto do hĺbky svojim svedomím zaoberali...

3.,Nepoctivý správca využíva čas. Nelení a dohovára si budúcnosť s tými, ktorí sú dlžníkmi jeho pána. Oni takúto dohodu neodmietajú, lebo je pre nich výhodná. Ani ich len nenapadne, žeby skúmali, či sú nové podmienka morálne v poriadku. V prípade prepuknutia sprenevery by sa vyhovorili alibisticky na správcu, ktorý ich kontaktoval ako prvý. Nie sú odchodnejší od skrachovaného správcu. 

Morálne nízki ľudia sa dávajú dohromady. Biblicky povedané,slepý vedie slepého. Veď obaja spadnú do jamy, čo sa v tomto prípade aj stalo. Jeden podvodník môže stiahnúť za sebou veľa ľudí. Robí to preto, aby mohol poukázať na to, že nie je sám, kto žije podvodným spôsobom života. Aké je dôležité, aby sme  v rámci priateľstva komunikovali  najmä s takými ľuďmi, ktorí nás budú dvíhať vyššie a nie hrúžiť do svojej biedy. A musíme byť aj duchovne silní, aby sme dokázali pomáhať iným z biedy von. Bez Božej pomoci nedokážeme nič z toho, čo sme teraz načrtli.

Ak sa objaví v našej duši otázka typu, čo mám robiť, urobme tak, ako to ukázal márnotratný syn. Spomenul si na svojho otca a hojnosť v jeho dome. Nebeský Otec má hojný stôl prestretý pre tých, ktorí zblúdili, duchovne vyhladli a hľadajú možnosti nového života. Všetci tento kontakt potrebujeme oživiť, aby sme nestratili cit pre myšlienku Božieho kráľovstva.

O kríži

 

 

          Skupina nadšencov nacvičovala hranú krížovú cestu. Bol čas Veľkého týždňa. V jednej zo scén sa objavil kríž. Riešila sa otázka, kam s ním, ako ho umiestniť, nájsť preň vhodné a dôstojné miesto. Táto dilema patrí aj do života. Máme nájsť pre svoj životný kríž dôstojné miesto. Niekedy to robíme po celý život.

1.)         Ktosi organizoval výstavu krížov z rôznych období.

Boli kovové, pozlátené, strieborné; boli rôznych druhov a veľkostí. Slovo výstava znamená, že ide o exponáty, ktoré budú predložené verejnosti, ale iba na istý čas. Potom výstava môže putovať na iné miesto, kde opäť rozloží svoju históriu.

          Vystaviť kríž je výraz, ktorý v živote používame. Neznamená to, že na istý čas. Kríž je trvalým faktorom v živote človeka. Skôr je lepšie použiť výraz: umiestniť kríž, upevniť alebo inštalovať – napríklad v kostole, na cintoríne. Takto aj slovne získa svoju pevnú, dlhodobú pozíciu.

          Boh nám nedáva kríže na výstavu či na ozdobu. Samotné nesenie kríža života je najkrajšou ozdobou života. Myslíme tým kríž, ktorý máme na svojich pleciach. Kríže mlčia, no sú všade inštalované okolo nás. Je to dôležité preto, aby nás oslovovali, vyzývali k modlitbe a k rozjímaniu a zároveň nás povzbudzovali, aby sme mali dostatok síl niesť ich na svojich pleciach.

2.)      Istého kňaza pozvali, aby navštívil chorého v dome.

Práve ho priviezli z nemocnice. Pýtali sa ho: „Čo treba pripraviť?“ Odpovedal: „Krížik.“ Zaznela otázka: „Stojaci či ležiaci?“ Vtom ktosi z rodiny ukázal na chorého člena rodiny so slovami: „On je ležiaci kríž.“ Nemocný bol ochrnutý od mozgovej príhody.

Aj Ježiš ležal na kríži. Bolo to v tom momente, keď ho naň pribíjali klincami. Niekedy máme pocit, že kríž ani nenesieme, ale na ňom ležíme plní nemohúcnosti a neschopnosti ničoho. Nepriazeň, nenávisť, závisť, pomstychtivosť alebo iná zloba – to sú „klince“, ktorými sme pribíjaní k neviditeľnému krížu a nie sme schopní s tým nič urobiť. Ležiaci kríž nemusí nevyhnutne znamenať fyzickú paralýzu, existuje aj vnútorná, duševná, ktorá dolieha na človeka snáď ešte viac.

3.)      Kde je kríž?

Spýtali sa ľudia, keď zazvonilo na Anjel Pána. Býva zvykom, že ľudia sa pri spoločnej modlitbe v miestnosti obrátia smerom ku krížu. Ktosi odpovedal: „Tam visí!“ Ukazoval na stenu. Skôr sa treba koncentrovať na toho, ktorý visí na kríži, a nie na kríž ako taký. Treba vnímať v pokornej úcte Visiaceho, ktorý tam dokonal v smrteľnej agónii za vykúpenie človeka. Vždy, keď osvetľujú kríž v kostole nejakým bodovým svetlom, nasmerujú lúč priamo na hlavu visiaceho Ježiša. Dôvod spočíva v tom, že jeho utrpenie nemôže zostať v tme, preto sa na neho vrhá svetlo. Preto trpíme s krížom a nesieme ho, lebo takto je Ježišova obeta viditeľná vo svete na každom z nás.

VYŠŠIE MIESTO

  

Vždy, keď niektorí ľudia hovoria o niečom vážnom vo svojom živote, môžu povedať: „Je to dlhý príbeh.“ Nielen kvôli tomu, že niečo trvalo veľmi dlho, ale aj preto, že to bolo všetko dramatické, kľukaté, nepokojné. Jednoducho – bol to dlhý príbeh.

          V evanjeliu čítame: „Postúp vyššie!“ (Lk 14, 7 – 14) Nemyslíme len na to, že sa niekto posunie v rámci etikety o pár stoličiek vyššie. Hovoríme o tom, že sa niekto posunul duchovne, že napreduje, že prechádza procesom obrátenia. V týždni sme slávili spomienku na sv. Augustína, biskupa a učiteľa Cirkvi. On je názorným príkladom definitívneho odklonu od hriechu a trvalého spojenia s Kristom. S ním prešli túto cestu mnohí iní – takí, ktorí môžu povedať, že ich život je dlhý príbeh. Ktorými zákonitosťami sa vyznačuje?

1.       Sv. Augustín a aj iní by konštatovali, že v istom čase, predtým ako spoznali Ježiša, si život „užívali“.

So všetkým, čo k tomu patrí - aj v zmysle hriechu, ktorému boli oddaní. Sám Augustín túto etapu života charakterizoval takto: „Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril, Bože. Bol si so mnou, a ja som nebol s tebou.“ (LH IV., s. 1388)

          Z toho vyplýva dôležitý poznatok, podľa ktorého má človek užívať (svet), ale s úžitkom pre dušu. To sa dá len v tom prípade, ak sme svojím životom blízko Boha. Pekne to vyjadril sv. Augustín: „Ja som nebol s tebou.“ Užívanie si niečoho alebo niekoho, ak na tom nemá podiel duša, je výrazom prázdnoty a zlyhania. Užívanie si života bez morálneho aspektu, je stratou a prehĺbením krízy v človekovi.

          V kladnom slova zmysle poznáme ešte jeden význam slova „užívať“. Užívať liek. Ak niekto bezuzdne užíva života, potrebuje užiť liek,  ktorý je primeraný. Voláme ho priateľstvo s Bohom. Ono môže zmeniť život na nepoznanie a otvoriť ho radostným skutočnostiam. Ovocím je pokoj v duši, ktorý je nenahraditeľný. Výraz – „vrhať sa do niečoho alebo na niečo“ môže mať aj negatívny význam. No môžeme ním vyjadriť aj pozitívne skutočnosti: nadšenie, oduševnenie a veľký záujem. Túto skutočnosť môžeme ilustrovať na príklade sv. Petra. Ten sa po zázračnom rybolove vrhol do mora dozvediac sa, že na brehu čaká Ježiš (Jn 21, 1 – 7). Peter a ostatní učeníci sa naučili užívať si Ježišovu blízkosť.

2.) Ďalšia etapa duchovného znovuzrodenia je etapou vysielania signálov zo strany Boha.

Vždy, keď sa stane tragédia – napríklad spadne lietadlo, vyšetrovatelia hľadajú čiernu skrinku. Tá napovie, čo sa naozaj stalo. Ona aj z hlbín mora vysiela signál, ktorý treba zachytiť, kým je to technicky možné.

          Boh má v živote niektorých ľudí miesto až vo veľkej, takmer nedostupnej hĺbke. Dostupnejšie miesta bývajú zaplnené niekedy nepodstatnými vecami. A tak je Boh takmer zabudnutý niekde hlboko, ale vysiela signály, ktoré si treba všimnúť. Sám sv. Augustín píše: „Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.“ (LH IV, s. 1388)

          Je dôležité, aby človek nebol duchovne slepý a hluchý a necitlivý na Božie impulzy. Každé ráno pozriem z okna do kostola a vidím červené svetielko. Boh je tu. Každý deň vidím kráčať ľudí na sv. omšu. Boh je tu. Ak vidím, že niekto sa pre niečo obetuje a robí veľa dobra, viem, že Boh je tu. Ak vidím pútnikov kráčať na pútnické miesto, aby vyjadrili dôležitosť pokánia vo svojom živote, znamená to len jediné, že Boh je tu. Nechcem zostať bokom, lebo tak mi Boh dáva najavo, aby som vrúcnejšie po ňom zatúžil.

3.) Nasleduje radosť z toho, že som našiel Boha ako trvalú hodnotu.

Sú ľudia, ktorí nájdu Boha po tom, čo ho stratili. Znova ho nájdu a z pozície pokánia ho nachádzajú znova a znova. Mnohí práve toto okusujeme každý deň. Denne Boha nachádzame, lebo hriechom sa od neho vzďaľujeme. Iní sú na tom tak, že Boha objavia ako novú, nepoznanú skutočnosť. Objavitelia sú vo svete veľmi cenení a možno aj honorovaní. Tí, čo objavia Krista a vyvolia si ho za ideál, ktorý nasledujú, nemusia získať spoločenské uznanie. Ale nájdu spôsob, ktorým demonštrujú skutočnosť, že Boh je tu. Keby to tak nebolo, nikdy by sme nenašli poriadok vo svojej duši. Ak si našiel Krista, tak potom si sa našiel v živote, lebo viera je tvojím útočiskom a otvára ti perspektívu Božieho kráľovstva. Výzva : „Postúp vyššie!  - znamená: „Nasleduj Krista! Zostaň verný Kristovi!“