Kristus-Svetlo sveta

Občas sa stane, že večer vypnú svetlo, prípadne nastane nejaká porucha elektrického zariadenia. Všetci sme takúto situáciu zažili a nebola príjemná. Keď je to iba na krátko, dá sa to prežiť bez šomrania, ale keď ide o dlhodobý výpadok prúdu a svetla, je to horšie. Zaskočí to človeka, ktorý sleduje televíziu, číta pri svetle knihu, pracuje sediac za počítačom alebo niečo majstruje vo svojej dielni.  Ale všetci vieme, že skôr či neskôr poruchu odstránia a všetko sa vráti do pôvodného režimu.

Niečo podobné prežívame pri smrti blízkeho človeka. Akoby zmizlo všetko svetlo z nášho prostredia a pritom vieme, že toto svetlo sa už neobnoví, lebo mŕtvi sa  späť nevracajú. 

Kristus túto situáciu pozná a vie, že smrť človeka zasiahne najmä jeho blízkych. Nechce , aby pozostalí zostali bez duchovného svetla nádeje, preto hovorí:" Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života" /Jn 8,12/. A liturgia pohrebných obradov k tomu dodáva:"Odpočinutie večné daj mu Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji". Symbolika svetla , najmä pri pohrebe, je veľmi výrazná a dôležitá. 

Čo sa vzťahuje na svetlo?  Ktoré životné situácie?

1., Niektorí ľudia kladú veľký dôraz na osvetlenie vo svojom prostredí. Prečo? Niektorí pre efekt, estetiku, modernosť vo svojom životnom štýle. Iní to robia z praktického hľadiska, aby sa mohli orientovaťvo tme a bezpečne sa pohybovať, keď už je vonku tma.

Boh nám dal osvetlenie pre život. Sú to jeho prikázania. Neurobil to pre efekt, ale preto, aby sme sa naučili rozlišovať medzi dobrom a zlom. To, čo je pred Bohom dobré v našom živote, je čnosť. A to, čo je hriech, treba zavrhnúť a dušu očistiť. Na posúdenie takých dôležitých skutočností potrebujeme svetlo z hora. Sami by sme to nedokázali. Božie osvetlenie je veľkým darom od Pána, ktorý nechce, aby sme tápali, ale s istotou a nádejou kráčali životom.

2.,Občas zažijeme niečo, čo sa nám nepozdáva a s čím nie sme spokojní. Napr. hodnotíme určitú situáciu a nachádzame iba negatíva. Ale po čase si spomenieme, že tam bolo predsa len aj niečo pekné a zaujímavé a povieme, že svetlým javom udalosti bolo to a to...Svetlo najviac vynikne v tme. Bohu vďaka, ešte stále nachádzame vo svojom prostredí ľudí, ktorí sú pre nás svetlom. Majú skúsenosť, vedia poradiť,majú ochotu pomôcť, pričom túto pomoc prejavia v konkrétnych skutkoch. Ale nezabúdajme na to, že aj od nás sa očakáva, že sa staneme svetlom pre iných. Môžeme sa stať akoby lúčom Božieho svetla, ktoré vstupuje so sféry nášho prostredia. 

3.,Niekedy zažijeme určitú patovú situáciu. Máme sa rozhodnúť, ale nevieme ako, na základe akých kritérii. Zrazu niekto príde a povie nám:urob to takto a takto...O takom človekovi hovoríme, že vniesol svetlo do nášho života, lebo my sme sa iba motali v nekonečnom kruhu a nenachádzali sme cestu. Aký chudobný by bol náš život,  keby sme nepoznali Kristovo evanjelium?! Ono je svetlom, ktoré ukazuje cestu spásy. Kristus je ten, ktorý nám dáva veľa svetla, aby sme nezanedbali cestu do večnosti. To Božie svetlo má charakter posily. Je určené pre dušu, aby videla. A keď vidí, aby pookriala. A keď pookreje, aby nasledovala toho, ktorý chce spasiť našu dušu. Najväčším umením v živote je toto svetlo-Krista nasledovať a podrobiť sa jeho tajomnému pôsobeniu.  Jeho milosť nás vnútorne pretvára na kandidátov večného života. Z toho vyplýva, že z tohto sveta nemusíme odchádzať akoby do temnoty, ale ideme za Svetlom, ktoré vnímajú všetci, ktorí v neho uverili.

Ježišova redukcia

V bežnej komunikácii občas použijeme výraz redukovať. Vyjadruje činnosť, na základe ktorej sa niečo zmenšuje, znižuje, či obmedzuje. Stránky evanjelia nám ponúkajú situácie, podľa ktorých sám Ježiš n iečo znižuje, či obmedzuje v správaní ľudí okolo seba. Inými slovami-krotí ich vášne a učí ich triezvejšiemu pohľadu na svet.

  Spomeňme napr. bohatého mladíka /Mt 19, 16-22/. Ten pribehol k Ježišovi a sebavedomo oznámil, že už od detstva zachováva Božie prikázania. Ale keď mu Pán povedal, aby celý majetok predal a chudobný ho nasledoval, sklamaný odišiel domov. Jeho nadšenie vyhaslo , musel odísť a stráviť Ježišovu požiadavku.

Nezabudnime na apoštolov Jakuba a Jána, ktorí mali prezývku Synovia hromu, lebo prchkejšie reagovali na určité situácie. Ježiš putoval s učeníkmi do Jeruzalema. Hľadali nocľah u samaritánov, ale zbytočne, lebo  tí ich odmietli. Zebedejovi synovia mali v úmysle toto mesto zničiť ohňom, lebo ich milovanému učiteľovi neposkytli lôžko. Ale Ježiš ich za takéto zmýšľanie pokarhal /Lk 9,52-56/.

V konečnom dôsledku treba reagovať na časť evanjelia, v ktorej sa hovorí o cudzoložnej žene /Lk 8,1-11/. Farizeji ju hnali pred Ježiša a plní zúrivosti chceli mu nanútiť, aby odsúhlasil nad ňou trest smrti ukameňovaním. On však túto pascu prehliadol a pokoril ich falošnú horlivosť , preto sa zahanbení ihneď stiahli. 

Čo nám dnes odkazuje Ježiš v súvislosti s touto myšlienkou?

1.,Aby sme, najmä v pôstnom čase, redukovali bujarosť na radosť. Na bujarosť je dôvodov veľa, ale na radosť je potrebné dokázať žasnúť. 

Včera sme putovali s farnosťou do jubilejného chrámu v Poprade. Kazateľ vo svojom príhovore citoval slová ístého českého herca/Alois Švehlík/, ktorý nedávno zomrel. Keď s ním este pred smrťou robili interview a pýtali sa, čo by mali súčasní ľudia zmeniť na svojom živote, povedal, že by sa mali naučiť žasnúť. Napr.žasnúť aj nad maličkosťami.

 A my dodávame, žeby sme mali žasnúť nad tajomstvami viery, nad Božím tajomstvom eucharistie, nad Božím slovom...Všetko dnes prijímame akosi technicky, strojene a rutinne, bez toho, aby sme  sa učili hlbšiemu pohľadu. Ak by sme toho boli schopní, spoznali by sme viac vnútornej radosti, ktorá nemá nič spoločné s bujarosťou.

2.,Väčší dôraz by sme mali dať na-uveriť ako overiť. Nečudujme sa, že máme v sebe tendenciu overovať aj to, čo  nariadil Boh. Sme na každom kroku konfrontovaní s podvodom a klamstvom a z dôveryhodných zdrojov počúvame, že máme všetko overovať. Mnohí idú tak ďaleko, že by si radi overili aj Ježišovo evanjelium, miesto toho, aby uverili. Koľkí ľudia , celkom obyčajní, sú nám vzorom preto, lebo uverili jednoducho a nekomplikovane. Nestrácali čas s overovaním a prikývli Ježišovi a jeho evanjeliu. Na to sú iní, aby zvonku overovali, či sme v súlade s Božou  náukou a či to, v čo sme uverili, vidno aj na našom živote. Jednoduchosť a otvorenosť v prijatí Krista, bude pre nás silnou vstupenkou do Božieho kráľovstva. 

3.,Našim cieľom je aj vykorenenie bezuzdnosti zo života a nasadenie si "uzdy". Keď sa správame bezuzdne, niekto iný nad nami vládne. Ale, keď máme tu správnu uzdu na svojom správaní, potom s pomocou Božou  sami vládneme nad sebou. 

Nie raz sa stáva v rodinách, že tam najmä večer, prebieha zápas o televízny ovládač. Ten, kto sa ho zmocní, je pánom nad všetkými v obývačke a rozhoduje o tom, čo sa bude sledovať, hoci dnes technika umožňuje aj iné alternatívy. 

Keď máme v duši ovládač-evanjelium, tak potom ani netúžime po tom, aby sme ovládali iných. Stačí, keď máme v duši pokoj, lebo ovládame seba samého. Takýto človek je potom skutočne slobodný a nepodlieha rôznym démonom doby. Ak nechceme, aby nám "uzdu" nasadila zloba, tak potom majme pod Božou kontrolou svoj život tak, aby sme sa nechali preniknúť iba Ježišovými myšlienkami a milosťami.

Redukujme pôžitkárstvo tak, aby sme mali úžitok z evanjelia. Kroťme svoje túžby, ktoré majú charakter neviazanosti a viažme sa radšej priateľstvom s Bohom. Prajme ľuďom okolo seba. Buďme prajní, aby si neprajníci vylámali zuby na našej obetavosti, ktorej sa môžeme naučiť od Krista.

Pútnici nádeje,

Prežívame jubilejný rok. Mottom je : Pútnici nádeje. Čím je človek starší a skúsenejší, tým viac si uvedomuje, že je pútnik. Nič viac a nič menej-iba pútnik. Zvlášť citlivo túto myšlienku prežívame vtedy, keď niekoho blízkeho pochovávame. Aj v liturgii niekedy pozemský život nazývame jednoducho-pozemská púť. Tá, ako vieme, má svoj začiatok a koniec a aj svoju dynamiku. Čo je pre  pozemskú púť charakteristické? 

1.,Pre púť je typická určitá náročnosť. Nevedie rovnými cestami, ale často kľukatými, pričom niekedy stúpa, aby vzápätí klesala. Púť nás učí vyrovnať sa s nerovnosťami v teréne. 

Ani život neobsahuje iba vychádzkovu trasu. Niekedy treba vystúpiť na vrcholný bod-na kríž a pri ňom istý čas zotrvať. A zasa inokedy klesať a to po ťarchou rôznych povinností a skúšok. Životná púť preverí každého, či je súci vystúpať až k poslednej bráne, na ktorú zaklope ten, kto sa už naspäť nevráti. Kým žijeme na zemi, tak vykročíme, aby sme sa po čase vrátili. Sme zvyknutí na návraty. Musíme si zvykať na to, že raz sa cesta naspäť zatvorí a zostane iba tá vpred. Preto sme pútnikmi nádeje, lebo dúfame, že cesta vpred vyústi do večnej radosti s Kristom, ktorý nás osobne na pozemskú púť vyslal. 

2.,Sú aj pútnici individualisti, ale väčšinou sa na púť vydáva určité spoločenstvo. Cesta je potom družnejšia, veselšia, obohacujúca. Vtedy neputujeme osamote, keď sa pridružíme najmä k tým, ktorí sú slabší a nedokážu sa celkom samostatne zorientovať. Vtedy nám nie je ľúto, že už nebudeme na čele, lebo naše prvenstvo je isté v tom, že sa ujímame tých, ktorí z rôznych dôvodov zaostávajú. Ak ich nemôžeme sprevádzať osobne, tak ich aspoň nosíme v srdci a modlime sa, aby neklesali v náročnosti svojej situácie. Aspoň jeden z týchto dvoch spôsobov je pre nás realizovateľný: buď sme pri niekom blízko a tak pomáhame alebo otvoríme náruč svojho srdca a pojmeme tých, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Či v jednom alebo druhom prípade, nie sme ako pútnici nádeje osamotení. 

3.,Púť má svoj cieľ. Pútnici sú s ním vopred oboznámení a snažia sa rozložiť sily tak, aby doputovali. Málokto putuje iba tak, že nevie kam ide...My putujeme za Kristom, aby sme sa presvedčili, či Boh naozaj splní to, čo sľúbil-slávu. Ide o slávu, ktorá sa nezhoduje s pozemskou. Pozemská vyprchá, ale Božia nepozná degradáciu a ani nijaký nedostatok, či defekt. Boh sľúbil takú slávu, ktorú nijaké kategórie pozemského sveta nepoznajú. Boh je teda Pán slávy. Každá iná je iba imitácia a nedokonalý odblesk toho, čo nás vo večnosti čaká. Kam teda putujeme ako pútnici nádeje? K Pánovi slávy, ktorého kráľovstvo je hodné akejkoľvek obeti tu na zemi. Preto aj tých, ktorých vyprevádzame na večnosť nazvyme kandidátmi osláveného života. To sa naplní vtedy, keď Boh uzná, že sme ho dôstojne a pravdivo oslavovali svojim životom na zemi. 

Schopnosť vyhodnotiť situáciu

 

          Ľudia, ktorí nesú v živote určitú zodpovednosť, musia pravidelne vyhodnocovať niektoré situácie. Každý z nás vie, že to nie je jednoduché. Činnosť pri vyhodnocovaní určitého javu má mať charakter posúdenia súčasného stavu, ale musí aj otvárať dvere do budúcnosti.  (Lk 15, 11 – 32)

          Evanjelium nám predkladá pred duchovný zrak múdreho človeka, otca márnotratného syna. Mohli by sme položiť otázku: „Vyhodnotil správne situáciu okolo kauzy oboch synov – jedného ľahtikára a druhého zatrpknutého sebca?“ Pri oboch konštatujeme, že áno. Dnes by sme povedali, že aj manažérsky, aj z duchovného hľadiska dokázal nájsť najlepšie riešenia. Ako sa to prejavilo?

1.)   Reakcie otca sa zaobišli bez hnevu, urážok a hlavne bez sankcií.

Mnohí by sa pýtali, či je správne, že vpustil strateného syna do svojho domu len tak... Otec vedel a spoznal, že každý trest by bol kontraproduktívny a zbytočný. Dôvod spočíva v tom, že sa vrátil domov ako kajúcnik. Preto otec nechcel robiť veľké gestá len preto, aby ukázal za každú cenu svoju autoritu. Prichádzajúci syn nepotreboval výčitky, lebo v jeho hlave i v srdci bolo všetko tak, ako to má byť. Bol si vedomý toho, že nekonal správne a hlavne, že urazil otca, ktorý mu poskytol všetko, čo pre svoj život potreboval. Prišiel domov, aby dal vzťahy do poriadku, lebo v duši už poriadok mal.

2.)      Otec otvoril šatník a možno aj zainvestoval do nového oblečenia a novej vizáže svojho syna.

Urobil to preto, lebo vybadal, že vnútro jeho syna už nové je. Blízke mu boli slová evanjelia: „..nové víno do nových nádob.“ (Mk 9, 17) Niekto by však oponoval: „Načo taká okázalosť, načo ceremónie. Nie je práve toto hýrenie? Návrat darebného syna mala sprevádzať tichá atmosféra, syn mal prísť „po kanáloch“, žiadna hostina!“

Dôvod však na hostinu existuje. Boh je hoden hostiny. Človek, ktorý si chce niekoho uctiť, vystrojí hostinu. Márnotratný syn možno ani hostinu nepotreboval. V centre oslavy však nebol on, ale milosrdný a láskavý  Boh, ktorý vracia hriešnika na správnu cestu. Dôvodom hostiny a oslavy bolo Božie dielo, ktoré sa realizovalo v živote mladého človeka, ktorému sme už navždy dali titul – márnotratník. Je pravdou, že sa dnes ešte nedokážeme radovať z obrátenia sa človeka. Vždy sú tam pochybnosti: „Myslí to vážne? Nepretvaruje sa? Naozaj to robí z pokory? Akoby sme už ani neverili, že Boh môže zmeniť človeka. Vždy platí to biblické: „Po ovocí ich poznáte.“ (Mt 7, 20)

3.)   Otec márnotratného syna bol ústretovým človekom.

My ako ľudia, ktorí majú zmysel pre spravodlivosť, by sme povedali toto: „Zavesili" mu na vešiak nové šaty?! Otec  mu mal radšej dve-tri zavesiť! Nasadili mu na prst vzácny prsteň? Mali mu radšej klepnúť po tých chamtivých prstoch! Dostal novú obuv? Mal chodiť bosý!“

          Nič z toho otec neurobil. Vyšiel v ústrety mladšiemu synovi, a to fyzicky i otcovsky. Vyšiel v ústrety aj staršiemu synovi, ktorý nechcel mať účasť na rodinnej radosti. Vyšiel mu v ústrety fyzicky i otcovsky – duchovne, lebo ho elegantne poučil o tom, prečo existuje dôvod na radosť. Jeho ústretovosť sa prejavila v tom, že dal verejne najavo, že s nimi počíta, že ich nezavrhol, že ich nevyženie z domu a nevydedí. Chcel oboch stmeliť, zjednotiť a znovu ich „zoznámiť“, lebo ako sa zdá, boli si navzájom odcudzení, hoci vyrastali pod jednou strechou. Otec obidvom synom avizoval evanjeliovú ponuku: „Vojdi do radosti svojho Pána!“ (Mt 25, 23)

          Neviem, čo by sme dali za to, keby sme sa dozvedeli, ako sa tam vyvíjala situácia ďalej. Tie vzťahy boli dramatické, vyhrotené, ale Boh tam mal dôstojného zástupcu – otca. Svojím správaním stanovil určité zásady, ktoré zabezpečia pokoj a radosť v rodine. Z pokladnice Cirkvi vyniesol tie najvzácnejšie poklady: pokánie, prijatie kajúcnika a odpustenie, ktoré reflektuje jubilejný rok, ktorý prežívame.

(Ne)hynúť a robiť pokánie

  

          V slovenčine sa relatívne často vyskytuje slovo – hynúť. V akom význame?  Vtedy, keď sa stane tragédia, nešťastie alebo hovoríme takto

o vojakoch, ktorí v boji „zahynuli“. Hynúť sa dá aj postupne. Keď človekovi chýba niečo dôležité, postupne hynie. Tento výraz sa občas používa aj vtedy, keď chceme vyjadriť veľkú túžbu človeka po niečom: „hyniem“ pre to, aby som to dosiahol....

Ježiš nás v evanjeliu presviedča o tom, že je dôležité, aby sme konali pokánie: „... ak nebudete robiť pokánie, ...zahyniete.“ (Lk 13, 5) Človek nevie, kedy sa môže stať nešťastie a kedy kto a ako zahynie. Ale to isté platí v prípade, že niekto hynie postupne, napríklad devastačné hynutie vo viere. V každom prípade, pokánie je tou najlepšou prípravou na večnosť, ale aj liekom pre tých, ktorí hynú a možno ani o tom netušia. Ako sa táto prax prejavuje?

1.) V Holandsku udržiavajú na Nový rok starý zvyk. Desaťtisíce ľudí – otužilcov –

pri teplote sotva pár stupňov nad nulou – sa ponorí do studenej vody. Hovoria, že nie si Holanďan, ak to neurobíš aspoň raz v živote. Ide o symboliku zdravia a nového života.

Nie si kresťan v určitom slova zmysle, ak neurobíš v živote pokánie. Tu nejde iba o vonkajšiu a telesnú symboliku, ale o vedomú činnosť, v rámci ktorej chceš zadosťučiniť za svoje hriechy. Na to nestačí okúpať sa v mori, aby ťa tento úkon povzbudil k lepším zásadám v živote. Umyť sa a prebrať sa k životu – to sú dôležité prvky života, po ktorých človek túži, lebo sú nevyhnutné. „Umyť sa“ duchovne vodou milosti vo sviatosti pokánia je nevyhnutnosťou preto, aby sme precitli a prebrali sa k novému životu.

          Mnohí poznáme pocit, keď niekto z našich blízkych podstúpil operačný zákrok. Veľmi nám záleží na tom, aby sme vedeli to, čo sa s ním a okolo neho deje. Preto s veľkou úľavou počujeme z úst hodnotenie hodnoverného človeka: „Už sa prebral!“ Znamená to veľa. Je tu nádej, že sa bude zotavovať a vrátiť sa k životu. Otvorme sa možnostiam nového života! Pomôžeme aj iným prebrať sa k možnostiam života podľa evanjelia.

 

 

 

2.) Pred niekoľkými dňami som si vypočul komentár v SRo. Autor sa zaoberal

skutočnosťou, podľa ktorej Európa zaostáva za Amerikou a Čínou v zavádzaní internetovej siete piatej generácia. Odporúčanie znie: „Pridajte plyn, zrýchlite, lebo biznis nemôže byť statický, musí ísť vpred, a to rýchlejšie ako dnes!

Čo to urobí s človekom? Premietne sa to do ešte rýchlejšieho štýlu života, ešte viac divokejšieho a možno zničujúcejšieho. Na rýchlosť sme do určitej miery zvyknutí. Chceme rýchle informácie, rýchlu a pritom kvalitnú službu, rýchle odpovede, rýchlu opravu toho, čo sa pokazilo, rýchle premiestnenie sa z bodu A do bodu B... Vodiči poznajú diaľnice a rýchlostné cesty. Chceme rýchly priebeh sv. omše, zrýchlenú prípravu na prijatie sviatostí a rýchle vymanenie sa z dosahu Cirkvi, aby sme mohli žiť svojím životom, bez dosahu, morálnej autority. Čo toto robí s našou vierou? Urýchľuje ju a prehlbuje? Skôr sa viera stráca a sype sa ako z deravého vreca. Pokánie má tú cenu zlata. Aj to by sme chceli urýchliť a urobiť z neho rýchlu formalitu. Potom to nie je pokánie, ale fraška.

3.) Hirošima. 6. augusta 1945 zhodili Američania atómovú bombu na toto mesto.

Okamžite zahynulo 80 000 ľudí. Ďalších 170 000 v ďalších rokoch na následky. Na Hirošimu zhodili bombu, ktorá mala názov „Little boy“ – „Malý chlapec“. 

Do dejín vstúpil malý chlapec. Izaiáš o ňom hovorí: „...chlapček sa nám narodil, daný je nám syn, na jeho pleci bude kniežatstvo...“ (Iz 9, 5). Neprichádza, aby ničil, s výnimkou hriechu, ktorý sa udomácnil vo svete. On: „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, kým neprivedie právo k víťazstvu.“ (Mt 12, 20) On, Ježiš, je našou motiváciou na pokánie. Neprišiel, aby nás bombardoval zákonmi ako farizeji (viažu ťažké, až neúnosné bremená), ale priniesol a zveľadil jediný potrebný zákon – zákon lásky, ktorým sa prezentoval on sám. (Mt 23, 4) Pokánie konajme v duchu lásky „malého chlapca“ – Ježiša z Nazareta, ktorý je očakávaným Mesiášom a ktorý jediný je darom trvalého pokoja.

 

 

Dvaja velikáni-Mojžiš a Jozef

Prečo táto téma? Lebo mesiac marec si nevieme predstaviť bez slávenia sviatku sv. Jozefa,pestúna Ježiša Krista a ženícha Panny Márie a zároveň tí, ktorí sa modlia Liturgiu hodín, dostávajú pred svoj zrak skvostnú osobnosť Mojžiša, vodcu , ktorý vyvádza Izraelitov z egyptského zajatia.  Oplatí sa sledovať ich osudy, nachádzať pri tom spoločné body alebo aj individuálne črty ich charakteru.

1.,Obidvaja sú na úteku. Mojžiš uteká so svojim národom pred faraónom a Jozef so svojou rodinou pred Herodesom. Útek sa niekedy považuje za zbabelosť a chápe sa ako dezerecia pred povinnosťami a zodpovednosťou, no niekedy je spásonosným riešením.

 Mojžiš uteká a putuje púšťou, lebo zo stredu jeho národa má vzísť ten, ktorý ukáže všetkým skutočnú zasľúbenú zem a zároveň ju získa pre všetkých tým, že sa obetuje a preleje krv na kríži. Bude to nový Mojžiš-Mesiáš, Ježiš Kristus, ktorý pripravuje verným miesto večného života.

 Jozef uteká, lebo dostal pokyn z výsosti, aby na istý čas prijal osud utečenca, žil v ústraní a v pravý čas sa vrátil. Boží Syn nemohol žiť inkognito celý čas, lebo musel verejne vystúpiť a ohlásiť milostivý čas. 

2.,Mojžiš so svojimi šíkmi opúšťa Egypt s tým, že návrat späť je nemožný-Egypt, nikdy viac!. Jozef, paradoxne, Egypt nachádza ako východisko a záštitu v núdzi. No, veľmi dobre vie, že sa vráti s rodinou späť.

 Obidvaja nechávajú všetkým generáciam odkaz: hriech, nikdy viac! Ak odmietneš hriech, môžeš sa vrátiť späť, ale k Bohu. Návrat k Bohu je niekedy náročný a volanie hriechu také lákavé...Ale sloboda je neopísateľnou slasťou duše. A to nielen tá fyzická, ale sloboda Božích detí. Izraeliti hľadali slobodu pozemskú, Jozef symbolizuje putovanie za slobodou ľudskej duše.

3.,Mojžiš i Jozef sa v určitom čase navždy odmlčali. Veľmi by sme si priali, aby sme mohli sledovať línie ich osudov ďalej. No, Boh povedal-dosť!. Preto Mojžiš , ktorý odtiahol celú ťarchu zodpovednosti za putujúci ľud, tesne pre prahom zasľúbenej zeme končí a nikdy do nej nevkročí. Preto Jozefa ešte nachádzame v akcii počas hľadania dvanásťročného Ježiša v chráme a následne Boh povedal-dosť. Velikáni sa odmlčali akoby na pol ceste alebo niekde pred veľkolepým finále. Dopriali by sme im pretrhnutie cieľovej pásky ako víťazom, ktorí do podrobna splnili Božiu vôľu: Mojžišovi, ktorý ako prvý vstupuje na pôdu slobodnej zeme/ako astronaut Armstrong na Mesiaci v r.1969/  a Jozefovi, ktorý sa medzi prvými stretáva so Zmŕtvychvstalým. Takto by sme si to predstavovali. Boh  však chcel inak. Urobili, čo boli povinní a odmlčali sa. Finále pozemské bolo bez nich. Ale vavrín statočnosti v nebi získali ako najzaslúženejší laureáti. Človek, ktorý je kandidátom Božieho kráľovstva nemusí veľa hovoriť ani lámať rekordy. Stačí, keď sa snaží dôsledne žiť podľa toho, v koho uveril a čo  dostal od Pána ako Božie evanjelium.

Pokušiteľ

 

          Pri istej príležitosti som si vypočul monológ bývalého politika. Zamýšľal sa nad svojím novodobým pôsobením vo vrcholnom politickom pôsobení. Spomínal, že veľakrát zažil situáciu, v ktorej pracoval na dohode s koaličnými partnermi. Už-už boli blízko dohody, keď sa vždy našiel niekto, kto „vložil nohu do dverí“.  Z dohody nebolo nič. Prácne sa tvorila, a keď sa už zdalo, že je to hotová vec, prišiel niekto, kto ju zablokoval a zmietol zo stola. Politik nazval človeka podobného typu – pokušiteľ.

          Evanjelium nás prenáša do púšte (Lk 4, 1 – 13). Nachádzame tam Ježiša, ktorý má za sebou 40-dňový pobyt. Išlo o to, že Pán mal za sebou to, čo dnes nazývame duchovným sústredením. Pred sebou mal totiž veľkolepé dielo vykúpenia a prostredie púšte sa stalo miestom privilegovaným, lebo komunikoval najmä so svojím Otcom.

          Prichádza však Pokušiteľ. Prichádza vo veľkom štýle a je taký drzý, že si trúfa pokúšať Božieho Syna. Chce sa pokúsiť „vložiť nohu“ do Božieho plánu spásy a znemožniť mu jeho plnenie. Veď je to Pokušiteľ! Čo môžeme od neho čakať?“ On je všade tam, kde sa robí nejaké dobro, kde strom rodí a prináša dobré ovocie. Nie je tam preto, aby ho podporoval, ale aby ho zničil. Akým spôsobom pokúša?

1.)   Pokúša človeka, ktorý dobré dielo vypestoval,
aby spyšnel, aby bol presvedčený, že nemusí byť nikomu vďačný a že všetko ostatné môže ignorovať.

Sklony k pýche z dobrého diela sa dajú paralyzovať tým, že si pripomenieme slová Pána Ježiša: „...bezo mňa nemôžete nič urobiť!“ (Jn 15, 5) Aby sme si vzápätí vypočuli slová iných, ktorí pracovali na dobrom diele evanjelia: „...my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Pri akomkoľvek dobrom diele, nech by sme si pripísali akékoľvek zásluhy, nikdy nie sme jediní vidiaci medzi slepými.... Ešte viac zásluh získame, keď ich „prerozdelíme“ a uznáme Božie prvenstvo a dôležitú spoluúčasť ostatných, ktorí priložili ruky k dobrému dielu.

2.)         Diabol pokúša človeka tak, aby žil v trýznivej myšlienke, podľa ktorej je jeho dielo márne a prázdne.

Presviedča ho, že úsilie je zbytočné a neprinesie želateľný účinok. Na jednej strane nemusí byť zlé, keď si povieme: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“
(Lk 17, 10) No na druhej strane je vhodné, keď nás Boh vo svedomí vyzdvihne a pochváli: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým...“ (Mt 25, 21) Iba Boh dokáže pozbierať z nášho diela poznačeného slabosťou a hriechom užitočné a hodnotné veci. Dôverujme Bohu viac ako sebe!

          Istí ľudia po dlhých rokoch menili kuchynskú linku. Boli veľmi prekvapení, čo všetko objavili, keď odtiahli od steny tú starú. Boli tam predmety, ktoré kedysi zmizli a našli sa aj tie vzácne. Zakotúľali sa a zmizli z dohľadu. My sa môžeme rozlúčiť so zásluhami
za dobré dielo, Boh nie. On to nájde a v pravý čas vynesie
na piedestál našich zásluh. Nesmieme sa vzdávať konať dobré diela, hoci nás bude pokušiteľ odrádzať.

3.)   Aktivita Pokušiteľa spočíva aj v tom, že chce všetkých presvedčiť o tom, že dobré dielo netreba udržiavať.

O opaku nás presviedča Pán vinice, ktorý celý deň najímal robotníkov, aby pracovali v jeho vinici. Robil to od rána do večera. Záležalo mu na tom, aby jeho dielo bolo nepretržite v dobrej kondícii (Mt 20, 1 – 16). On vinicu udržiaval.

          Najdokonalejším Božím dielom je človek: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril...“ (Gn 1, 27)
Na tomto Božom diele treba pracovať najviac.

          Bývalí olympionici a vrcholoví športovci mali stretnutie. Boli to dámy a páni „vo veku“. Jeden druhého povzbudzovali: „Vidím, že sa udržiavaš!“ Kiež by sme svedčili jeden o druhom v zmysle čností: „Vidím, že sa udržiava!“ Sv. Lev Veľký píše: „...pretože ani jeden stupeň dokonalosti nie je taký, že by nemohol byť stále vyšší, musia sa všetci usilovať, aby deň vykúpenia nezastihol nikoho v nerestiach starého človeka.“ (LH II., s. 23)