sobota 29. marca 2025

Schopnosť vyhodnotiť situáciu

 


          Ľudia, ktorí nesú v živote určitú zodpovednosť, musia pravidelne vyhodnocovať niektoré situácie. Každý z nás vie, že to nie je jednoduché. Činnosť pri vyhodnocovaní určitého javu má mať charakter posúdenia súčasného stavu, ale musí aj otvárať dvere do budúcnosti.  (Lk 15, 11 – 32)

          Evanjelium nám predkladá pred duchovný zrak múdreho človeka, otca márnotratného syna. Mohli by sme položiť otázku: „Vyhodnotil správne situáciu okolo kauzy oboch synov – jedného ľahtikára a druhého zatrpknutého sebca?“ Pri oboch konštatujeme, že áno. Dnes by sme povedali, že aj manažérsky, aj z duchovného hľadiska dokázal nájsť najlepšie riešenia. Ako sa to prejavilo?

1.)   Reakcie otca sa zaobišli bez hnevu, urážok a hlavne bez sankcií.

Mnohí by sa pýtali, či je správne, že vpustil strateného syna do svojho domu len tak... Otec vedel a spoznal, že každý trest by bol kontraproduktívny a zbytočný. Dôvod spočíva v tom, že sa vrátil domov ako kajúcnik. Preto otec nechcel robiť veľké gestá len preto, aby ukázal za každú cenu svoju autoritu. Prichádzajúci syn nepotreboval výčitky, lebo v jeho hlave i v srdci bolo všetko tak, ako to má byť. Bol si vedomý toho, že nekonal správne a hlavne, že urazil otca, ktorý mu poskytol všetko, čo pre svoj život potreboval. Prišiel domov, aby dal vzťahy do poriadku, lebo v duši už poriadok mal.

2.)      Otec otvoril šatník a možno aj zainvestoval do nového oblečenia a novej vizáže svojho syna.

Urobil to preto, lebo vybadal, že vnútro jeho syna už nové je. Blízke mu boli slová evanjelia: „..nové víno do nových nádob.“ (Mk 9, 17) Niekto by však oponoval: „Načo taká okázalosť, načo ceremónie. Nie je práve toto hýrenie? Návrat darebného syna mala sprevádzať tichá atmosféra, syn mal prísť „po kanáloch“, žiadna hostina!“

Dôvod však na hostinu existuje. Boh je hoden hostiny. Človek, ktorý si chce niekoho uctiť, vystrojí hostinu. Márnotratný syn možno ani hostinu nepotreboval. V centre oslavy však nebol on, ale milosrdný a láskavý  Boh, ktorý vracia hriešnika na správnu cestu. Dôvodom hostiny a oslavy bolo Božie dielo, ktoré sa realizovalo v živote mladého človeka, ktorému sme už navždy dali titul – márnotratník. Je pravdou, že sa dnes ešte nedokážeme radovať z obrátenia sa človeka. Vždy sú tam pochybnosti: „Myslí to vážne? Nepretvaruje sa? Naozaj to robí z pokory? Akoby sme už ani neverili, že Boh môže zmeniť človeka. Vždy platí to biblické: „Po ovocí ich poznáte.“ (Mt 7, 20)

3.)   Otec márnotratného syna bol ústretovým človekom.

My ako ľudia, ktorí majú zmysel pre spravodlivosť, by sme povedali toto: „Zavesili" mu na vešiak nové šaty?! Otec  mu mal radšej dve-tri zavesiť! Nasadili mu na prst vzácny prsteň? Mali mu radšej klepnúť po tých chamtivých prstoch! Dostal novú obuv? Mal chodiť bosý!“

          Nič z toho otec neurobil. Vyšiel v ústrety mladšiemu synovi, a to fyzicky i otcovsky. Vyšiel v ústrety aj staršiemu synovi, ktorý nechcel mať účasť na rodinnej radosti. Vyšiel mu v ústrety fyzicky i otcovsky – duchovne, lebo ho elegantne poučil o tom, prečo existuje dôvod na radosť. Jeho ústretovosť sa prejavila v tom, že dal verejne najavo, že s nimi počíta, že ich nezavrhol, že ich nevyženie z domu a nevydedí. Chcel oboch stmeliť, zjednotiť a znovu ich „zoznámiť“, lebo ako sa zdá, boli si navzájom odcudzení, hoci vyrastali pod jednou strechou. Otec obidvom synom avizoval evanjeliovú ponuku: „Vojdi do radosti svojho Pána!“ (Mt 25, 23)

          Neviem, čo by sme dali za to, keby sme sa dozvedeli, ako sa tam vyvíjala situácia ďalej. Tie vzťahy boli dramatické, vyhrotené, ale Boh tam mal dôstojného zástupcu – otca. Svojím správaním stanovil určité zásady, ktoré zabezpečia pokoj a radosť v rodine. Z pokladnice Cirkvi vyniesol tie najvzácnejšie poklady: pokánie, prijatie kajúcnika a odpustenie, ktoré reflektuje jubilejný rok, ktorý prežívame.

sobota 22. marca 2025

(Ne)hynúť a robiť pokánie

  

          V slovenčine sa relatívne často vyskytuje slovo – hynúť. V akom význame?  Vtedy, keď sa stane tragédia, nešťastie alebo hovoríme takto

o vojakoch, ktorí v boji „zahynuli“. Hynúť sa dá aj postupne. Keď človekovi chýba niečo dôležité, postupne hynie. Tento výraz sa občas používa aj vtedy, keď chceme vyjadriť veľkú túžbu človeka po niečom: „hyniem“ pre to, aby som to dosiahol....

Ježiš nás v evanjeliu presviedča o tom, že je dôležité, aby sme konali pokánie: „... ak nebudete robiť pokánie, ...zahyniete.“ (Lk 13, 5) Človek nevie, kedy sa môže stať nešťastie a kedy kto a ako zahynie. Ale to isté platí v prípade, že niekto hynie postupne, napríklad devastačné hynutie vo viere. V každom prípade, pokánie je tou najlepšou prípravou na večnosť, ale aj liekom pre tých, ktorí hynú a možno ani o tom netušia. Ako sa táto prax prejavuje?

1.) V Holandsku udržiavajú na Nový rok starý zvyk. Desaťtisíce ľudí – otužilcov –

pri teplote sotva pár stupňov nad nulou – sa ponorí do studenej vody. Hovoria, že nie si Holanďan, ak to neurobíš aspoň raz v živote. Ide o symboliku zdravia a nového života.

Nie si kresťan v určitom slova zmysle, ak neurobíš v živote pokánie. Tu nejde iba o vonkajšiu a telesnú symboliku, ale o vedomú činnosť, v rámci ktorej chceš zadosťučiniť za svoje hriechy. Na to nestačí okúpať sa v mori, aby ťa tento úkon povzbudil k lepším zásadám v živote. Umyť sa a prebrať sa k životu – to sú dôležité prvky života, po ktorých človek túži, lebo sú nevyhnutné. „Umyť sa“ duchovne vodou milosti vo sviatosti pokánia je nevyhnutnosťou preto, aby sme precitli a prebrali sa k novému životu.

          Mnohí poznáme pocit, keď niekto z našich blízkych podstúpil operačný zákrok. Veľmi nám záleží na tom, aby sme vedeli to, čo sa s ním a okolo neho deje. Preto s veľkou úľavou počujeme z úst hodnotenie hodnoverného človeka: „Už sa prebral!“ Znamená to veľa. Je tu nádej, že sa bude zotavovať a vrátiť sa k životu. Otvorme sa možnostiam nového života! Pomôžeme aj iným prebrať sa k možnostiam života podľa evanjelia.

 

 

 

2.) Pred niekoľkými dňami som si vypočul komentár v SRo. Autor sa zaoberal

skutočnosťou, podľa ktorej Európa zaostáva za Amerikou a Čínou v zavádzaní internetovej siete piatej generácia. Odporúčanie znie: „Pridajte plyn, zrýchlite, lebo biznis nemôže byť statický, musí ísť vpred, a to rýchlejšie ako dnes!

Čo to urobí s človekom? Premietne sa to do ešte rýchlejšieho štýlu života, ešte viac divokejšieho a možno zničujúcejšieho. Na rýchlosť sme do určitej miery zvyknutí. Chceme rýchle informácie, rýchlu a pritom kvalitnú službu, rýchle odpovede, rýchlu opravu toho, čo sa pokazilo, rýchle premiestnenie sa z bodu A do bodu B... Vodiči poznajú diaľnice a rýchlostné cesty. Chceme rýchly priebeh sv. omše, zrýchlenú prípravu na prijatie sviatostí a rýchle vymanenie sa z dosahu Cirkvi, aby sme mohli žiť svojím životom, bez dosahu, morálnej autority. Čo toto robí s našou vierou? Urýchľuje ju a prehlbuje? Skôr sa viera stráca a sype sa ako z deravého vreca. Pokánie má tú cenu zlata. Aj to by sme chceli urýchliť a urobiť z neho rýchlu formalitu. Potom to nie je pokánie, ale fraška.

3.) Hirošima. 6. augusta 1945 zhodili Američania atómovú bombu na toto mesto.

Okamžite zahynulo 80 000 ľudí. Ďalších 170 000 v ďalších rokoch na následky. Na Hirošimu zhodili bombu, ktorá mala názov „Little boy“ – „Malý chlapec“. 

Do dejín vstúpil malý chlapec. Izaiáš o ňom hovorí: „...chlapček sa nám narodil, daný je nám syn, na jeho pleci bude kniežatstvo...“ (Iz 9, 5). Neprichádza, aby ničil, s výnimkou hriechu, ktorý sa udomácnil vo svete. On: „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, kým neprivedie právo k víťazstvu.“ (Mt 12, 20) On, Ježiš, je našou motiváciou na pokánie. Neprišiel, aby nás bombardoval zákonmi ako farizeji (viažu ťažké, až neúnosné bremená), ale priniesol a zveľadil jediný potrebný zákon – zákon lásky, ktorým sa prezentoval on sám. (Mt 23, 4) Pokánie konajme v duchu lásky „malého chlapca“ – Ježiša z Nazareta, ktorý je očakávaným Mesiášom a ktorý jediný je darom trvalého pokoja.

 

 

utorok 18. marca 2025

Dvaja velikáni-Mojžiš a Jozef

Prečo táto téma? Lebo mesiac marec si nevieme predstaviť bez slávenia sviatku sv. Jozefa,pestúna Ježiša Krista a ženícha Panny Márie a zároveň tí, ktorí sa modlia Liturgiu hodín, dostávajú pred svoj zrak skvostnú osobnosť Mojžiša, vodcu , ktorý vyvádza Izraelitov z egyptského zajatia.  Oplatí sa sledovať ich osudy, nachádzať pri tom spoločné body alebo aj individuálne črty ich charakteru.

1.,Obidvaja sú na úteku. Mojžiš uteká so svojim národom pred faraónom a Jozef so svojou rodinou pred Herodesom. Útek sa niekedy považuje za zbabelosť a chápe sa ako dezerecia pred povinnosťami a zodpovednosťou, no niekedy je spásonosným riešením.

 Mojžiš uteká a putuje púšťou, lebo zo stredu jeho národa má vzísť ten, ktorý ukáže všetkým skutočnú zasľúbenú zem a zároveň ju získa pre všetkých tým, že sa obetuje a preleje krv na kríži. Bude to nový Mojžiš-Mesiáš, Ježiš Kristus, ktorý pripravuje verným miesto večného života.

 Jozef uteká, lebo dostal pokyn z výsosti, aby na istý čas prijal osud utečenca, žil v ústraní a v pravý čas sa vrátil. Boží Syn nemohol žiť inkognito celý čas, lebo musel verejne vystúpiť a ohlásiť milostivý čas. 

2.,Mojžiš so svojimi šíkmi opúšťa Egypt s tým, že návrat späť je nemožný-Egypt, nikdy viac!. Jozef, paradoxne, Egypt nachádza ako východisko a záštitu v núdzi. No, veľmi dobre vie, že sa vráti s rodinou späť.

 Obidvaja nechávajú všetkým generáciam odkaz: hriech, nikdy viac! Ak odmietneš hriech, môžeš sa vrátiť späť, ale k Bohu. Návrat k Bohu je niekedy náročný a volanie hriechu také lákavé...Ale sloboda je neopísateľnou slasťou duše. A to nielen tá fyzická, ale sloboda Božích detí. Izraeliti hľadali slobodu pozemskú, Jozef symbolizuje putovanie za slobodou ľudskej duše.

3.,Mojžiš i Jozef sa v určitom čase navždy odmlčali. Veľmi by sme si priali, aby sme mohli sledovať línie ich osudov ďalej. No, Boh povedal-dosť!. Preto Mojžiš , ktorý odtiahol celú ťarchu zodpovednosti za putujúci ľud, tesne pre prahom zasľúbenej zeme končí a nikdy do nej nevkročí. Preto Jozefa ešte nachádzame v akcii počas hľadania dvanásťročného Ježiša v chráme a následne Boh povedal-dosť. Velikáni sa odmlčali akoby na pol ceste alebo niekde pred veľkolepým finále. Dopriali by sme im pretrhnutie cieľovej pásky ako víťazom, ktorí do podrobna splnili Božiu vôľu: Mojžišovi, ktorý ako prvý vstupuje na pôdu slobodnej zeme/ako astronaut Armstrong na Mesiaci v r.1969/  a Jozefovi, ktorý sa medzi prvými stretáva so Zmŕtvychvstalým. Takto by sme si to predstavovali. Boh  však chcel inak. Urobili, čo boli povinní a odmlčali sa. Finále pozemské bolo bez nich. Ale vavrín statočnosti v nebi získali ako najzaslúženejší laureáti. Človek, ktorý je kandidátom Božieho kráľovstva nemusí veľa hovoriť ani lámať rekordy. Stačí, keď sa snaží dôsledne žiť podľa toho, v koho uveril a čo  dostal od Pána ako Božie evanjelium.

sobota 8. marca 2025

Pokušiteľ

 


          Pri istej príležitosti som si vypočul monológ bývalého politika. Zamýšľal sa nad svojím novodobým pôsobením vo vrcholnom politickom pôsobení. Spomínal, že veľakrát zažil situáciu, v ktorej pracoval na dohode s koaličnými partnermi. Už-už boli blízko dohody, keď sa vždy našiel niekto, kto „vložil nohu do dverí“.  Z dohody nebolo nič. Prácne sa tvorila, a keď sa už zdalo, že je to hotová vec, prišiel niekto, kto ju zablokoval a zmietol zo stola. Politik nazval človeka podobného typu – pokušiteľ.

          Evanjelium nás prenáša do púšte (Lk 4, 1 – 13). Nachádzame tam Ježiša, ktorý má za sebou 40-dňový pobyt. Išlo o to, že Pán mal za sebou to, čo dnes nazývame duchovným sústredením. Pred sebou mal totiž veľkolepé dielo vykúpenia a prostredie púšte sa stalo miestom privilegovaným, lebo komunikoval najmä so svojím Otcom.

          Prichádza však Pokušiteľ. Prichádza vo veľkom štýle a je taký drzý, že si trúfa pokúšať Božieho Syna. Chce sa pokúsiť „vložiť nohu“ do Božieho plánu spásy a znemožniť mu jeho plnenie. Veď je to Pokušiteľ! Čo môžeme od neho čakať?“ On je všade tam, kde sa robí nejaké dobro, kde strom rodí a prináša dobré ovocie. Nie je tam preto, aby ho podporoval, ale aby ho zničil. Akým spôsobom pokúša?

1.)   Pokúša človeka, ktorý dobré dielo vypestoval,
aby spyšnel, aby bol presvedčený, že nemusí byť nikomu vďačný a že všetko ostatné môže ignorovať.

Sklony k pýche z dobrého diela sa dajú paralyzovať tým, že si pripomenieme slová Pána Ježiša: „...bezo mňa nemôžete nič urobiť!“ (Jn 15, 5) Aby sme si vzápätí vypočuli slová iných, ktorí pracovali na dobrom diele evanjelia: „...my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Pri akomkoľvek dobrom diele, nech by sme si pripísali akékoľvek zásluhy, nikdy nie sme jediní vidiaci medzi slepými.... Ešte viac zásluh získame, keď ich „prerozdelíme“ a uznáme Božie prvenstvo a dôležitú spoluúčasť ostatných, ktorí priložili ruky k dobrému dielu.

2.)         Diabol pokúša človeka tak, aby žil v trýznivej myšlienke, podľa ktorej je jeho dielo márne a prázdne.

Presviedča ho, že úsilie je zbytočné a neprinesie želateľný účinok. Na jednej strane nemusí byť zlé, keď si povieme: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“
(Lk 17, 10) No na druhej strane je vhodné, keď nás Boh vo svedomí vyzdvihne a pochváli: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým...“ (Mt 25, 21) Iba Boh dokáže pozbierať z nášho diela poznačeného slabosťou a hriechom užitočné a hodnotné veci. Dôverujme Bohu viac ako sebe!

          Istí ľudia po dlhých rokoch menili kuchynskú linku. Boli veľmi prekvapení, čo všetko objavili, keď odtiahli od steny tú starú. Boli tam predmety, ktoré kedysi zmizli a našli sa aj tie vzácne. Zakotúľali sa a zmizli z dohľadu. My sa môžeme rozlúčiť so zásluhami
za dobré dielo, Boh nie. On to nájde a v pravý čas vynesie
na piedestál našich zásluh. Nesmieme sa vzdávať konať dobré diela, hoci nás bude pokušiteľ odrádzať.

3.)   Aktivita Pokušiteľa spočíva aj v tom, že chce všetkých presvedčiť o tom, že dobré dielo netreba udržiavať.

O opaku nás presviedča Pán vinice, ktorý celý deň najímal robotníkov, aby pracovali v jeho vinici. Robil to od rána do večera. Záležalo mu na tom, aby jeho dielo bolo nepretržite v dobrej kondícii (Mt 20, 1 – 16). On vinicu udržiaval.

          Najdokonalejším Božím dielom je človek: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril...“ (Gn 1, 27)
Na tomto Božom diele treba pracovať najviac.

          Bývalí olympionici a vrcholoví športovci mali stretnutie. Boli to dámy a páni „vo veku“. Jeden druhého povzbudzovali: „Vidím, že sa udržiavaš!“ Kiež by sme svedčili jeden o druhom v zmysle čností: „Vidím, že sa udržiava!“ Sv. Lev Veľký píše: „...pretože ani jeden stupeň dokonalosti nie je taký, že by nemohol byť stále vyšší, musia sa všetci usilovať, aby deň vykúpenia nezastihol nikoho v nerestiach starého človeka.“ (LH II., s. 23)

sobota 22. februára 2025

Vyššia liga

Existuje veľa ľudí, ktorí si myslia, že sú dobrí vo svojom odbore. A možno je to pravda, lebo takto sa o ich práci a činnosti vyjadrili iní. Niekedy sa však stáva, že narazia na realitu  a zistia, že niektorí z konkurencie sú lepší a nachádzajú sa pred nimi. Vtedy niekto vyjadrí tento rozdiel slovami:"Vieš, je to úplne iná liga!". Akokeby povedali, že existuje úroveň, na ktorú zatiaľ nemajú. Je to vyššia, náročnejšia liga. 

V evanjelia počúvame slová Pána Ježiša, ktorý hovorí":...akúže máte zásluhu...veď to robia aj hriešnici" /Lk 6, 27-38/. Chce povedať učeníkom a svojim nasledovníkom, že ak prijmú jeho posolstvo, budú tou najvyššou ligou. Neexistuje dokonalejšia náuka, ktorá vedie do Božieho kráľovstva, ako je evanjelium. Ako sa účasť v Ježišovej lige má prejaviť v praxi?

1.,Ježiš nás učí, že sa máme učiť aj niečo zniesť. Existuje vzletný výraz, nadnesený, ktorý hovorí: pre niekoho znesiem aj modré z neba!. Modré z neba znesiem, t.j. vyprosím milosti pre niekoho vtedy, ak niečo znesiem. Zniesť určitú formu neprajnosti, krivdy, povýšenectva, či útlaku, môže byť zdrojom požehnania pre niekoho, za koho svoj životný diskomfort obetujem. Znesiem dary neba pre niekoho konkrétneho, ak sa obetujem a unesiem kríž. Prebieha Jubilejný rok. Môžeme zadosťučiniť jeho významu vtedy, ak sa otvoríme tejto Božej ponuke. 

2.,Vo svete prebieha relatívne veľa vojnových konfliktov. Zbrane nespia. V správach počúvame, že sa používajú zbrane krátkeho, stredného a ďalekého doletu. Rakety dnes zaletia a zasiahnu akékoľvek územie. A niet pred nimi úniku. 

Ježiš hovorí o láske, ktorej dolet je až do večnosti. Láska nemá iba krátky "dolet". Je to jediný prostriedok, ktorá zničí akékoľvek zlo. 

V súčasnosti počúvame o tom, ako si vzájomne vymieňajú zajatcov dva znepriatelená tábory, ktorá žijú v krehkom prímerí.. Miestami aj mŕtvych zajatcov resp. pozostatky tiel. Treba si všímať reakcie pozostalých, ktorí sa dozvedia, že svojho príbuzného už živého neuvidia na tomto svete. Niektorí, napriek bolesti, povzbudzujú k ukončeniu vojny, aby neboli už ďalšie obete. No iní, nabádajú k pomste a k ďalšiemu krviprelievaniu. V ľudských dušiach sú ešte stále prítomné zbrane toho najdlhšieho doletu nenávisti-pomsta typu zásady: oko za oko...Ale , ani láska nezaháľa, lebo Ježišova krv nebola vyliata nadarmo. A jeho krv vykúpenia vyprýštila na všetkých ľudí sveta. Tak ďaleko nedoletí nič, okrem tejto lásky kríža.

3.,Občas počujeme výraz-nemá rovnaký meter. Ak niekto niečo posudzuje, hodnotí, oceňuje, nemusí byť vždy objektívny. Na takúto nespravodlivosť sme všetci citliví. Človek je tvor nestály. Ani si nemusí uvedomiť, že používa rôzny meter, ktorý niekoho favorizuje a iného podcení. 

Ježiš sa nám prihovára takto:"...akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám". Najobjektívnejším meradlom je meter evanjelia. Ten, totiž vyžaduje to, aby sme najprv zmerali hlbku svojho úsilia o čnosti a až potom sa odvážili "premerať" blížneho a jeho charakter. Tým je objektivita zaručená a nemusíme sa obávať, že niekomu ukrivdíme. Ba odporúča sa, aby sme na seba aplikovali ešte prísnejší meter, ako ten, ktorý aplikujeme voči blížnemu. Meter evanjelia nás len tak ľahko nepustí ku konaniu v nespravodlivosti. Nájdime znova tento meter, ktorý je možno zaprášený, dôkladne odložený a odsúdený k nepoužitiu.  Objaviť a prijaťho znamená , znova sa stať členom tej ligy, ktorá má najvyššiu úroveň, lebo pochádza z úrovne Ježišovho kríža na Golgote. 

štvrtok 20. februára 2025

Hranice

  1. Všetci máme zakódované v duši, že hranice treba rešpektovať. Hranice sa len tak ľahko nezvyknú meniť a posúvať. Napr. tie, ktoré vzniknú medzi konkrétnymi štátmi a na ktorých sa viažu určité dohody. Žiaľ, hranice sa menia a posúvajú aj pod vplyvom vojen a konfliktov. 
  2. Existujú aj hranice vo vzťahoch medzi ľuďmi a každý citlivý človek ich má rešpektovať ctiť si slobodu iného. 
  3. Nezabudnime spomenúť aj to,  že najvýznamnejšou hranicou v živote je tá medzi životom a smrťou. Aj tú sa snažíme posúvať, ako len môžeme, ale ona nie je v našej moci, pretože ju ovláda Pán života a smrti. Napriek tomu sa učíme už počas pozemského života určité hranice posúvať. A deje sa tak v záujme večného života.
  4. 1.,Hranice posúvame vtedy, keď sa zbližujeme s Bohom. Toto posúvanie sa deje vo viere. Boh nám dáva na javo, že má o nás záujem, že nás miluje a že chce, aby sme boli trvalo pri ňom. Ak mu na tieto výzvy odpovedáme, najmä spôsobom života, vzniká kumunikácia vo viere, ktorá nás k Bohu približuje. 
  5. Viera o.i. odstraňuje zo života ľahostajnosť a robí nás zodpovednejšími za svoj život a za úsilie o spásu. Ak už tu na zemi hľadáme vytrvalo možnosti zjednocovania sa s Bohom, on nebude vo večnosti skúpy na dary voči nám.
  6. 2., Počas života môžeme výrazne posilniť pozíciu slobody. Môžeme sa stávať slobodnejšími. Deje sa tak vtedy, keď si pravidelne očisťujeme dušu od hriechu. Niet slobodnejšieho človeka ako je ten, ktorý sa priebežne zbavuje hriechu. 
  7. Je veľa činností a aktivít, ktoré majú visačku zmysluplnosti. Čím je človek starší a skúsenejší, tým viac sa zameriava na zmysluplné veci. Na prvom mieste medzi nimi tróni úsilie o čistý štít medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom. Aj tu platí, že plná zmyslu je tá aktivita, ktorá počíta s Božou prítomnosťou. 
  8. 3., Človek posúva svoju hranicu dokonalosti aj vtedy, keď rozširuje svoje poznanie. Nejde tu len o poznanie, ktoré naplní myseľ a rozum, ale najmä také, ktoré rozšíri dušu. Pod takouto činnosťou rozumieme najmä zmysel pre obetu a obetavosť. Ten, kto  tieto čnosti realizuje, veľa pochopil z Božej pedagogiky. Len obetavosť spojená s láskou nás dvíha na najvyššiu úroveň, lebo touto cestou išiel sám Kristus. Zmyslom jeho verejného účinkovania bola obeta a láska. Preto každý človek, ktorý sa snaží podopierať iného v jeho ťažkostiach, koná podľa Ježišovho poslania:" Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" /Mt 25, 31-46/.
  9. Hranica večnosti nepatrí medzi také, ktoré by sme aktívne vyhľadávali. Raz k nej prídeme, tak či tak. No, máme o nej vedieť, máme ju rešpektovať a svoj život nastavovať tak, že sa môže pred nami vynoriť kedykoľvek. Boh je Láska. Táto charakteristika platí v časnom i večnom živote. V sile tejto Božskej lásky prekonáme aj také hranice, pred ktorými máme rešpekt a bázeň. Boh je prítomný ako Láska nad každou hranicou, ktorá sa pred človekom objaví.

sobota 15. februára 2025

Bude aj lepšie /?/

Najmä v čase detstva, či mladosti počujeme takéto vyjadrenia: až keď vyrastiešN, až keď budeš dospelý, až keď zmaturuješ! atď. Takto hovoria najmä rodičia a iné autority, ktoré chcú týmto stíšiť a správne regulovať určitú nedočkavosť mladej generácie.  Mladým sa zdá, že ide o nekonečne dlhý čas, ktorí by chceli urýchliť, aby pri dosahovaní svojich cieľov nemuseli tak dlho čakať. Ale, inak to nejde. Určité veci majú svoju zákonitosť a postup. Jednoducho ide o proces, ktorý nie je prázdnym časom.

Pri čítaní evanjelia sa všetci, či mladí alebo starší, cítime veľmi nedočkavo. Ježiš v podstate hovorí, že bude aj lepšie, že tí, ktorí nejakým spôsobom strádajú, budú odmenení za to, že musia v živote akoby ťahať za kratší koniec /Lk 6, 17, 20-26/. Tak veľmi by sme chceli tento proces urýchliť a pýtať sa, kedy sa tak stane definitívne. No Ježiš má svoje spôsoby, metódy a pohnútky, ktoré nedokážeme svojim umom celkom preniknúť. Čo sa teda očakáva od nás?

1.,Niekedy máme pocit, že situácie, ktoré spomína Pán Ježiš, a ktoré súvisia s nespravodlivosťou, sa dostali na hranu, prípadne ich považujeme za neúnosné. Ba niekedy zájdeme ešte ďalej a skonštatujeme, že už je aj neskoro, aby sa učinilo spravodlivosti zadosť.

Ježiš deleguje nás, ktorí sa usilujeme zmýšľať a konať podľa evanjelia, aby sme sa o spravodlivosť usilovali. Stávame sa tak Ježišovými delegátmi, ktorí vstupujú do vzťahov vo svete v duchu jeho myšlienok. Česť a uznanie patrí tým jednotlivcom alebo komunitám, ktoré sa snažia doplňať a pomáhať tým, ktorí trpia nedostatkom spravodlivosti. 

Pekný príklad nachádzame v evanjeliu, v ktorom čítame, že Ježiš zázračne rozmnožil chleby a ryby a nasýtil štyritisícový zástup /Mk 8, 1-10/. Vyzval svojich učeníkov, aby mu asistovali. Najprv urobili akýsi prieskum, aby zistili, že v obrovskom zástupe je iba sedem chlebov a zopár rybiek. Potom Ježiš dobrorečil, lámal chlieb a dával apoštolom, aby rozdávali hladujúcim. Boh je darcom všetkých dobrodení, ale chce nájsť obetavcov, ktorí budú z pohnútok dobrého srdca zjemňovať biedu v tomto svete. A to až dovtedy, kým "nepríde v sláve". Jubilejný rok, ktorý slávime môžeme byť vhodným motívom pre hľadanie takýchto príležitostí.

2.,Z evanjelia sa dozvedáme, že ľudia trpia aj "pre Syna človeka" /zavrhnú vás pre Syna človeka!/". Od čias príchodu Pána Ježiša až dodnes a oddnes do konca čias, budú tí, ktorí budú chcieť zostať verní evanjeliu, žiť v strete s nenávisťou  a odporom  neprajníkov. 

Koľkí ľudia dnes žijú v tom, že "pre niekoho konkrétneho" znášajú to, čo znášajú a nie je to vôbec príjemné. Ich pohľady zalietajú aj do minulosti a neraz pravdivo spomínajú na tých, ktorí im spôsobili určité krivdy. Vždy je to "pre niekoho". Bôľ a smútok sa potom nesú celým ich životom. Ten sa nesie v znamení pocitu krivdy a sebaľútosti. Znova vyzdvihnime myšlienku jubilejného roka. Je to požehnaný čas určený na odpúšťanie a na návrat k pokoju vo svojej duši. Máme tak konať" pre niekoho", pre Syna človeka, ktorý odpustil nám všetkým, každodenným hriešnikom.

3.,Pán Ježiš sľubuje zmeny. Hovorí, že tí, ktorým sa nedostalo  za života to, čo iným, budú odmenení. A tí, ktorí nevyužili dobre svoje dary, budú ukrátení pred Božou tvárou. Ježiš nepoužíva frázu z akčných filmov, že sa ide mstiť: počkajte, ja vám ukážem!. On ponúka vzorec svojho videnia v evanjeliu. Chce, aby sa evanjelium dostalo všade, do všetkých uší, aby sa tak všetci oboznámili s kritériami jeho spásonosného poslania. Chce, aby sme učili meniť mentalitu nespravodlivého sveta a vnášali najmä to, čo  hovorieval ľuďom, ktorým pomohol:  choď a viac už nehreš! Toto je najväčšia zmena v živote! Takýmto spôsobom sa realizujú najúčinnejšie  zmeny, ktoré môžu spôsobiť pozitívny obrat vo vzťahoch. Zanechanie hriechu je silným úkonom vytvorenia predpokladu lepšieho sveta.

My, ľudia sme svojvôľou veľa pokazili, lebo sme neudržali svoj život v súlade s Božou vôľou. Máme sa k nej vrátiť a úprimne ju hľadať. Možno to nebude z večera na ráno. Pôjde o proces, ktorý musí dozrieť v našom vnútri. Ale, keď nastane bod zlomu, bude sa lepšie dýchať nám i ľuďom v našom prostredí. Pri nedočkavej otázke typu: kedy to už nastane, obráťme  jej ostrie  na seba. Tam musí byť zárodok všetkých dobrých zmien, ktoré sa nesú v duchu evanjelia.