Hovorí sa, že
spoločenstvo je také silné, aký silný je jeho najslabší článok. Má to logiku,
lebo každé spoločenstvo má silné i slabé stránky. Nejedno sa už rozpadlo,
lebo slabé miesta povolili.
Cirkev, čo sa týka ľudského prvku, má
veľa slabostí a tvoria ju slabí ľudia. Slabí v tom zmysle, že trpia
chorobami rôzneho druhu i slabí preto,
že neudávajú tón tohto sveta, lebo ich neprajníci blokujú. Deje sa tak
v celej šírke spoločensko-politického života. Podľa definície z úvodu
zamyslenia by Cirkev mala byť už dávno minulosťou. Nedeje sa tak, lebo ako
vieme, ona je vedená Božím Duchom. Stále dáva o sebe vedieť, chce byť
aktívna, jej hlas nie je nepočuteľný.
1.) Do
cirkevného spoločenstva patria chudobní a slabí, lebo je v nich,
paradoxne, veľký potenciál.
Potvrdzuje to sám Ježiš, keď hovorí:
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste
urobili.“ (Mt 25, 40) On sa identifikuje s najslabšími tohto sveta. Do
tohto spásonosného spoločenstva patria aj takí, ktorí sú hriešnikmi. Boh chce
ukázať práve na nich veľké diela svojej lásky a milosrdenstva. Pán Ježiš
pripomína: „V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí
pokánie, ako nad 99 spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15, 7)
Cirkev neraz ukázala, že v tejto slabosti, keď trpí a zmieta sa akoby
v agónii, dosahuje apogeum (vrchol) svojej sily. Toto potvrdzuje sv. Pavol
takto: „Pán mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje
v slabosti.“ A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo
mne prebývala Kristova sila.“ (2Kor 12, 9 – 10)
2.) Cirkev
sa o slabých tohto sveta aj stará.
Cirkev sa chce venovať slabým
a nemohúcim po celom svete. Chce slúžiť aj tam, kde sa iným nechce, lebo
si nechcú zašpiniť ruky. Sv. Otec František sa prihovára mladým a odporúča
im, aby: „Opustili zónu komfortu a „zašpinili si ruky“ problémami iných
ľudí.“ (Posolstvo Sv. Otca Františka na 39. svetový deň mládeže, r. 2024, bod
1) Vzápätí dodáva: „Ja mám radšej únavu tých, čo sú na ceste, než nudu tých,
ktorí zostávajú na mieste a nemajú chuť kráčať!“ Existuje choroba tzv.
špinavých rúk. Je nepríjemná, lebo vychádza z nedodržiavania hygienických
štandardov. Existuje však zdravá závislosť „špinavých rúk“, a to
v duchovnom slova zmysle. Trpia ňou tí, ktorí neváhajú zložiť ruky
k Bohu a vložiť ruky tam, kde je najväčšia núdza, aby pomáhali. Tieto
tzv. špinavé ruky, ktoré zjemňovali biedu sveta, im budú raz vstupenkou do
Božieho kráľovstva.
3.) Cirkev
berie na seba osudy slabých.
Členovia istého pracovného kolektívu sa
zúčastnili školenia. Po skončení ešte o téme diskutovali. Vysvitlo, že
každého zachytilo niečo iné. Ostatné veci vypustili, ale niektoré na seba
aplikovali.
Boží Syn vzal na seba naše slabosti,
pričom radosti preňho neexistovali, hoci ich neignoroval (svadba v Káne,
návšteva v Lazárovom dome, atď.) O Ježišovi platili slová proroka
Izaiáša: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Iz 53, 4)
Členovia spoločenstva Cirkvi ak niečo
dokážu, tak je to práve táto schopnosť – vziať na seba biedu tohto sveta
a priniesť ako obetu. Niekedy v úplnej anonymite, inokedy verejne
znášajú bôle tohto sveta. Kristus ich často navštevuje takýmito ranami, aby
sprítomňovali jeho obetu kríža. Veľa denne počúvame o biede našich
blížnych. Vezmime časť ich biedy (aspoň) na seba.
Sú spoločenstvá, napr. rodiny, ktoré sú
vnútorne silné, lebo majú uprostred slabý článok. Napr. nemohúceho starca,
postihnuté dieťa či nekajúceho sa hriešnika. Sú silní preto, lebo sa spojili
a oduševnili pre ich záchranu a všestrannú pomoc. Sú silní, lebo žijú
s Bohom a on je prítomný v najslabšom článku ich spoločenstva.
Niet väčšieho paradoxu, ako je tento. Niet väčšej lásky, ako je táto. Niet inej
spásy, akou je cesta nasledovania Krista.