V našom prostredí života sa takmer na každom kroku
stretávame s kostolom. Sú malé i veľké, staršie i tie nové.
Väčšie i menšie. Obdivujeme múdrosť a strategické myslenie našich
predkov, lebo staré kostoly, ktoré postavili, majú unikátne miesto. Boli
postavené takmer výlučne na vyvýšenom mieste a to tak, aby bol
z každej strane na ne dostatočný výhľad a prístup. Môžeme
konštatovať, že mnohé z kostolov, najmä starobylých, majú dominantné
miesto.
Je v tom veľa symboliky. Kostol patrí do života
spoločenstva. Má mať dôstojné miesto, a to nielen čo sa týka lokality, ale
aj v zmysle hodnôt. Kostol v živote veriaceho človeka má mať
podstatné miesto.
1.
Kostol ako dom
Dom vo všeobecnosti je miestom, kde ľudia žijú
a komunikujú spolu. Koľkokrát ukážeme s hrdosťou na fotografiu
a povieme: „To je náš dom.“ Tým je povedané všetko, ale najmä to, že ide
o miesto ľudského spolunažívania. Ľudia v ňom spoločne vytvárajú
hodnoty a upevňujú svoje väzby.
Nepomýlime sa, ak nazveme kostol domom. Zvykneme aj
hovoriť, že kostol je dom Boží. Ľudia sa tam stretávajú, aby čerpali potrebné
milosti na to, aby duchovne žili. Nikde inde sa nenachádza taký zdroj milosti,
ako je kostol. Kostol ožije prítomnosťou Ježiša Krista a aj prítomnosťou
človeka. Vytvára sa tak duchovne silné spoločenstvo. Spoločenstvo človeka
s Bohom a spoločenstvo ľudí navzájom. Prítomnosťou v chráme sa
ľudia stávajú silnejšími, a to jednak jednotlivci, a potom aj
spoločenstvá – rodiny. Všetci sú si vedomí, že v zápase o životné
hodnoty potrebujú čerpať z eucharistického zdroja a že kostol je
hlavným zdrojom tejto posily. Prítomnosťou v kostole sa viera stáva
osobnejšou. Myslíme tým vzťah človek – Boh, ale aj vzťah: človek – človek. Prežívame prítomnosť Boha, ktorý je zdrojom
všetkého dobra, ale aj prítomnosť človeka, ktorému chceme dôsledky tohto dobra
adresovať.
2.
Kostol – privilegované miesto v živote kresťana
Kostol súvisí s vierou a ohlasovaním evanjelia.
Nikde nepostavili kostol len – tak – z dlhej chvíle. Na mieste chrámu sa
hlásalo Božie slovo a vysluhovali tajomstvá. Tak sa kostol stal
privilegovaným miestom vysluhovania týchto tajomstiev. Každý kresťan by mal
poznať históriu chrámu v blízkosti ktorého žije. Kostol je nielen
dôsledkom viery našich predkov, ale je aj výzvou pre každú generáciu, aby chrám
a posvätné dianie v ňom udržala. Je isté, že sv. omša môže byť slúžená
aj mimo kostola a aj niektoré sviatosti, napr. sv. spoveď, môžu byť vyslúžené mimo chrámu.
Je to však len ojedinele. Boží kult sa má rozvíjať v prvom rade
v priestore a atmosfére Božieho domu. Pred časom som slúžil sv. omšu
pre veriacich v priestoroch domu smútku. Tamojší veriaci kostol nemajú.
Tvoria nie veľkú komunitu. Sami hovoria, že aj keď sú vďační za dar sv. omše, postaviť
kostol je pre nich výzvou a ambíciou.
3.
Účinky pôsobenia atmosféry kostola na človeka
Človek sa tu môže stíšiť. Dnes voláme po atmosfére
stíšenia. Je to logické, lebo sme obklopení hlukom a riavou štýlu života.
V ňom ticho výrazné miesto nemá. Vždy, keď sa v našom kostole konajú
pohrebné obrady, organisti vysvietia na tabuliach oznam, ktorý upozorňuje
účastníkov, aby sa stíšili a sústredili sa na udalosti, ktoré budeme
sláviť. Všímame si, že napríklad aj atmosféra sobáša rozdeľuje ľudí. Niektorí
účastníci sobášnych obradov nerozlišujú medzi profánnym prostredím a posvätným
prostredím.
Kostol nám pomáha v tom, aby sme objavili svoje
vnútro. V tomto prostredí sa nám prihovára svedomie. Bežne zvykneme
povedať, že sa nám „pohlo svedomie“. Mnohí túto myšlienku pripisujú kostolu
a zvlášť tajomstvu Božieho slova. Pohlo sa im vnútro do takej miery, že sa
rozhodli konať pokánie a zmeniť svoj život.
Kostol na človeka vplýva tak, že ho vedie k modlitbe.
Človek v kostole zistí, že nemôže byť nečinný, ale že jeho atmosféra si
pýta schopnosť komunikovať s Bohom. Možno nie prvýkrát, ale pri ďalších
stretnutiach si duša pýta rozhovor s Bohom. Duša je komunikatívna
a Boh je Bohom spoločenstva. Kostol je miestom, kde sa môžu tieto
skutočnosti stretnúť.
V bežnej reči používame výraz: „že niečo je
a niečo nie je s kostolným poriadkom“.
Predpokladá sa, že
v kostole je poriadok, ale človek zistí, že jeho život nemusí vykazovať
známky Božieho poriadku. Boh dáva najavo, že kresťan má svoj život prehlbovať,
prekypriť alebo vytvoriť úplne novú hierarchiu hodnôt. Bez atmosféry kostola by
sa len tak ľahko k tejto myšlienke nedopracoval. Atmosféra kostola mnohým
otvorila oči do takej miery, že sa rozhodli zosúladiť svoj život s hlasom
svedomia.
Na návštevu kostola sa treba pripraviť. Už nedeľné ráno
veľa povie o našej „nepripravenosti“ navštíviť Boží dom. Ak prevládajú
pozitívne odhodlania, vtedy sa sv. omša stane zdrojom mnohých milostí.
V inom prípade zostane iba hluchým miestom bez patričnej odozvy.
Pripravenosť bližšia sa očakáva od kresťana vtedy, keď prekračuje prah kostola
s dostatočným predstihom pred úvodným zvonením tak, aby svoje myšlienky
zosúladil s tajomstvom oltára. Rovnako sa to týka aj odchodu po skončení sv.
omše. Slávené tajomstvo si žiada, aby sme milosti akoby vstrebali do svojej
duše. Na to potrebujeme aspoň pár minút adorovať a ďakovať za prijaté
milosti. Príprava na sv. omšu i poďakovanie majú mať parametre primerané
veriacemu človeku, ktorý verí, že Boží dom mu sprostredkúva dary potrebné na
každodenný život ale i dosiahnutie spásy.