Hviezda na nebi slávy.

V Hollywoode existuje tzv. chodník slávy.  Na dlaždiciach sú vytlačené päťcípe hviezdy s konkrétnymi menami osôb zábavného priemyslu. Je ich tam údajne okolo 2500. Sú tam známe populárne mená, ale aj fiktívne mená z rôznych seriálov či iných programov, lebo zarobili pre vyššie menovaný priemysel veľké peniaze. 

Doslova pred niekoľkými hodinami sme slávili triumf inej hviezdy. Tej, ktorá priviedla troch mudrcov do Betlehema, až do tesnej blízkosti narodeného Mesiáša. V Hollywoode sa po hrdinoch filmov resp. po ich hviezdach chodí, ale kto chcel vnímať hviezdu betlehemskú, musel sa dívať hore-na oblohu. A to platí stále, kto chce byť spasený, musí žiť vzpriamene, s očami upretými na hviezdu najjagavejšiu- na Božieho Syna. Ona neprodukuje materiálne zisky, ani fiktívnych akčných hrdinov, ale takých hrdinov, ktorí sa usilovali žiť podľa evanjelia. Prečo sú pre nás traja mudrci hrdinami?

1.,Na cestu sa vydali s tým, že každý z nich mal v batožine nejaký dar/ zlato, kadidlo, myrhu /. Tieto dary obetovali Božiemu diaťaťu v Betleheme.

Každý jeden z nás nesie vo svojej životnej výbave nejaký dar. Určite sem patria nielen veci materiálne, ale aj rôzne schopnosti, no najväčším darom je život formovaný evanjeliom. Kto sa usiluje viesť takýto život, bez toho, žeby si to uvedomoval, rozdáva. Rozdáva, lebo prijal od Pána. Rozdáva, lebo je to evanjelizačné. Rozdáva, lebo to isté robil počas verejného účinkovania aj sám Ježiš. Mudrci si svoje dary uchovali až do Betlehema. My, ostatní sa nemáme nechať okradnúť o dar viery týmto svetom, ale si ho brániť a prehlbovať a priniesť ako určitú trofej k bráne nebeského kráľovstva. 

2.,Mudrci povýšili putovanie za Mesiášom na vrcholný úkon svojho pozemského života. Všetky ostatné veci dali bokom. Nič dôležitejšie, ako táto cesta, pre nich neexistovalo. Ich putovanie bolo určite náročné, nákladné a riskantné. Hviezda na nebi však jasne a neomylne žiarila a doviedla ich do cieľa. 

Kvôli viere treba priniesť aj obety. Niekedy aj nie malé. Tým sa viera posilňuje. Človek nimi získava, nie stráca. 

Po skončení Vianoc ponúkajú niektoré obce a mestá možnosť vrátenia prírodných vianočných stromčekov. Môžu sa ešte ekologicky využiť. Predstavitelia miest upresňujú, že stromčeky treba pred vrátením "odozdobiť". Potom zostane stromček bez akýchkoľvek ozdôb a je pripravený na ďalšie spracovanie. 

Správne žitá viera nás vedie k tomu, aby sme odozdobili svoj život od zbytočných príťaží, ktoré pútajú lacným leskom, ale v skutočnosti môžu byť príťažou na ceste k Bohu. Človek sa na konci života ukáže pred Pánom iba v čistej podobe t.j. bez akýchkoľvek pozemských výsad a ozdôb. Robíme dobre, keď sa už počas pozemského života snažíme odozdobiť od toho, čo od Boha vzďaľuje a pestovať to, čo nám ho umožní získať.

3.,Mudrci počas svojho putovania absolvovali aj krátky pobyt na dvore kráľa Herodesa. Nepredpokladali uňho vražedné úmysly. V dobrej viere mu sľúbili, že sa vrátia a prinesú najnovšie informácie. Ale, po skončení poklony v Betleheme, sa inou cestou vrátili domov. Dostali totiž vnuknutie zhora, že Herodes je nebezpečný a prefíkaný tyran. 

Každý, kto nájde pravú cestu k Bohu, už sa nevracia starými chodníkmi. Vo svetle viery nachádza nové. Uvedomí si, že tie staré môžu byťnebezpečné, lebo sú stále živé a pôsobia ako pasca pre tých, ktorí objavili nový život. Traja mudrci sa vrátili domov skúsenejší, obozretnejší, ale hlavne obnovení po tom, čo dostali milosť pokloniť sa pravému Mesiášovi, Božiemu Synovi. On môže zmeniť život každého človeka a to tak, že všetky pozemské skutočnosti sa v jeho rebríčku dôležitosti prepadnú a to na úkor služby Božiemu kráľovstvu. Nech náš pomyselný chodník slávy obsahuje iba jedinú hviezdu-Ježiša Krista. Ak pôjdeme vytrvalo po nej, nájdeme aj  slávobránu Božiu a naše mená sa natrvalo odtlačia v knihe života.

Úspech podujatia

 

        Vždy, keď organizujeme nejaké podujatie, dávame si záležať minimálne na dvoch veciach: na dobrom programe, ktorý by zaujal a na výbere účastníkov. Podujatie môže len získať na hodnote, ak pozvanie príjmu ľudia zďaleka, lebo až tam ch našiel dobrý chýr podujatia. Ide o mix domácich i zahraničných účastníkov.

        Boh pre nás pripravil dobrý, ba najlepší program. Oznámil, že chystá Boží projekt vykúpenia a spásy. Vytipoval si aj vhodných protagonistov – domácich i vzdialených. Povieme si o nich niekoľko slov.

        Sledoval som v televízii dokumentárny film o kariére známeho herca Johnyho Deppa. Na začiatku kariéry sa rozprával so svojím vzorom, Marlonom Brandonom. Ten sa ho spýtal, koľko filmov ročne natočí. Depp odpovedal, že tri. „To je veľa, toľko postáv neunesieš!“ dostal odpoveď.

        Boží plán spásy počíta s mnohými protagonistami a unesie ich všetkých! Nikto nie je zbytočný a nikomu nezaberá miesto. Najprv uvažujme o tých, ktorí sú domáci.

 

 

1.)           Panna Mária a Jozef

Rodinka sa musela podriadiť vôli politickej moci, lebo vyšlo nariadenie vykonať súpis ľudu. Mária s Jozefom sa vydali do Betlehema, aby zadosťučinili príslušnému nariadeniu. Je zvláštne, že v tejto línii konania bola vložená Božia vôľa, lebo Vykupiteľ a Spasiteľ sa mal narodiť v Betleheme.

        Priznajme si, že v našich podmienkach života ťažko hľadáme to, čo je Božie. Radi by sme sa stretli so zmyslovo jasnou líniou Božej prítomnosti, ale nie je to vôbec ľahké. Stopy Božej prítomnosti bývajú akoby ukryté v zhone a v spleti každodenných zápasov o prežitie materiálne i hodnotové.

A možno je to tak, že my zakladáme líniu Božej myšlienky vo svojom prostredí tak, ako keď sa buduje nová cesta. Tá, ak bude kvalitná, poslúži mnohým generáciám a ľuďom, bude slúžiť na úžitok do ďalekej budúcnosti. S jasnou mysľou, ktorá je osvietená vierou, máme hľadať Božie súvislosti v ľudských reáliách života. Máme žiť vo vedomí, že Boh môže aj cez nás začať realizovať svoje dielo.

 

 

2.)           V blízkosti času narodenia Pána Ježiša sa stretávame s postavami starých ľudí – Simeona a prorokyne Anny.

Nachádzajú sa na konci reťazca čakateľov. Ide o tých, ktorí prorokovali, že Mesiáš príde a aktívnym spôsobom života to dávali spoločenstvu na vedomie. Oni, ocitnúc sa na konci pomyselného reťazca hodnoverných svedkov, mohli vziať do náručia Božie Dieťa a privinúť si ho.

        Pri istej príležitosti, keď sme riešili otázku ozvučenia hudobných nástrojov v kostole, odborník povedal: „Nie je dobré, keď sú príliš dlhé káble. Stráca sa signál a na konci môže byť slabý.“

Opak je pravdou, keď sledujeme líniu čakateľov a ohlasovateľov príchodu Mesiáša. Čím bližšie k okamihu jeho príchodu, tým je signál o ňom silnejší. A Simeon s Annou sú tí duchovne najsilnejší, aby mohli Božie Dieťa vziať a privinúť si ho. Niet silnejšieho momentu, ako keď môžeme Ježiša prijať a privinúť si ho. Kto z nás to takto dokáže? Kto z nás môže takto prežívať svoju vieru? Preto sa nám Mesiáš zjavil v Betleheme ako nemluvňa, aby sa nám zažiadalo privinúť si evanjelium k srdcu a urobiť z neho životný program. Je málo silnejších momentov v živote ako tento.

3.)           Nezabudnime na troch dnešných oslávencov, mudrcov.

Ukazujú nám vzor v tom, že sa treba pohnúť z miesta, niekedy zastať a ohlasovať, ale vzápätí pokračovať a zastaviť sa definitívne v nebeskom Betleheme. To sú tie postavy zďaleka, ktoré svojou účasťou v Božom pláne potvrdzujú jeho najvyššiu kvalitu. Oni opustili svoj kraj (Irak, Irán) a vydali sa na náročnú cestu. Zastavili sa v ťažkom prostredí kráľovského paláca, kde ohlasovali Mesiáša a podali ho ako zmysel svojho života a putovania. Záver cesty v Betleheme bol satisfakciou za príkoria putovania, lebo dieťa z Betlehema naplnilo všetky ich túžby. Ani dnes to inak nie je. Viera v Boha sa má žiť aktívne, nie strnulo. Ohlasovanie viery počíta aj s herodesmi v rôznej podobe, pričom ovocie úspechu nechávame na toho, ktorý dnes zostúpil z nebies a daroval sa nám. Tí, ktorí akoby „zdiaľky“ poznali Mesiáša, dostanú výsadu celkom zblízka ho ohlasovať a uvidieť v jeho sláve.

Dôležitosť slova

 

          Po zhliadnutí istého filmu v televízii mi utkveli v pamäti slová, ktoré vyriekla jedna z hlavných postáv. Povedala: „Slová ešte nikoho nespasili!“

          S týmto výrokom by sa dalo súhlasiť, lebo viac ako slová sú skutky. V jednom sa však filmová postava mýlila. Existuje Slovo, ktoré prišlo na svet preto, aby prinieslo spásu celému svetu. To Slovo je sám Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý zviditeľnil Betlehem, lebo tam prišiel na svet a tam sa mu prvýkrát ľudstvo poklonilo.

          Ako obstálo toto Slovo pri vstupe do ľudského spoločenstva?

1.)       Občas počujeme takéto tvrdenie: Slovo proti slovu (tvrdenie proti tvrdeniu).

V tomto prípade človek ťažko vydedukuje, kto má pravdu. Ľudské slovo sa postavilo proti Slovu, ktoré zostúpilo z nebies a prijalo ľudskú prirodzenosť. (Vlastní ho neprijali.)

          Ísť proti Božiemu Slovu je hazard, lebo tým ohrozujeme svoju spásu. Ísť proti Slovu z neba, ktoré nám prináša večný život, je neúcta voči Bohu. Ísť do konfrontácie so Slovom života znamená pýchu a nadradenosť. Omnoho lepšie ako ísť proti Slovu je ísť oproti Slovu, čiže priblížiť sa k nemu s úmyslom prijať ho. Všetci máme takúto ideálnu príležitosť napríklad pri sv. omši, pri katechéze či pri duchovnej obnove. Ako využívame možnosť ísť oproti Božiemu Slovu? Vykročiť oproti Slovu z nebies je to isté ako ísť voči Božiemu otvorenému náručiu.

2.)       V rámci komunikácie medzi ľuďmi počujeme: Tvoje slovo si beriem k srdcu.

Učiteľkou tejto vzácnej činnosti je Panna Mária. O nej na Vianoce čítame, že si „...všetky udalosti uchovávala vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Nenechala tieto udalosti len-tak prejsť životom, ako to my často robievame. Ona im dala hĺbku.

Žijeme v dobe, v ktorej sa hĺbka pýta na svet, lebo je veľa povrchnosti v konaní človeka. Niet sa čo čudovať, lebo v tempe každodenných povinností sa hĺbka stráca. Nemáme čas na to, aby sme svoje aktivity ponorili do hĺbky modlitby a dali im pečať obety. Ešte aj samotné modlitby bývajú povrchné. Ak je prostriedok na dosiahnutie hĺbky života v našom podaní plytký, aký plytký bude potom náš samotný život?

3.)             Všetci poznáme výrok: Každý začiatok je ťažký.

S tým súvisí aj výraz začiatočník. Ale Sväté písmo nám pripomína: „Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo Boh.“ Boh je pri všetkých začiatkoch a je pri všetkých začiatočníkoch. Alebo azda nezačíname znova každý deň, lebo často zlyhávame?

        Pred niekoľkými dňami vysielali filmovú reportáž o Róbertovi Gálfym. Ide o významného slovenského horolezca a skialpinistu. Vzhľadom na svoju činnosť zdôrazňoval, že dôležité je to, aby mal človek cieľ. Aj keď niekedy zlyhá, má sa znova pokúsiť o naplnenie svojho cieľa. Bezcieľnosť je prakticky to isté, ako nemať zmysel života.

        Kresťan nemá byť bez životného cieľa. Má výhodu v tom, že Božie slovo je na počiatku jeho života i snaženia. Ale je aj na konci, lebo Kristus je Alfa i Omega, začiatok i koniec. Naše ľudské zlyhania a pády nás delegujú byť s Kristom – Slovom – v neustálom kontakte, lebo iba on nám môže dať impulz nového začiatku a iba on nám môže udeliť víťaznú odmenu vo svojom kráľovstve.

4.)             Ťažko sa hľadajú slová.

Aj takúto situáciu poznáme. Ťažko hľadáme napríklad slová útechy, slová ospravedlnenia, slová, ktorými priznávame, že sme sa mýlili, atď. Na druhej strane je zvolanie, ktoré si na pôde Cirkvi stále opakujeme: „Slovo sa telom stalo.“ Ak sa Slovo stalo telom, potom by sme ho mohli relatívne jednoducho nájsť. Ľudské slovo sa niekedy hľadá ťažko, ale čo Slovo, ktoré sa stalo telom?

          Ježiš Kristus chce, aby sme ho hľadali a našli. On chce byť nájdený, lebo chce, aby všetci ľudia boli spasení. Našli ho betlehemskí pastieri, ale i mudrci zďaleka. Iba Herodes opitý egoizmom, strachom a agresivitou zostal mimo poradia. A jemu podobní takisto. Nezabudnime na biblický citát: „Hľadajte Pána a srdce vám oživne.“ (Ž 69, 33) Ťažko sa nám budú hľadať slová, keď zistíme, ako rýchlo sme ho našli, ako rýchlo sme našli jeho slovo...

Starý odišiel, príde nový

Skupina ľudí dobehla do budovy železničnej stanice. Len ťažko lapali po dychu, lebo ten posledný úsek absolvovali šprintom. Prvý pohľad venovali svetelnej tabuli na stene, ktorá oznamuje príchody a odchody. Ich pohľady zrazu sklesli. Ktosi povedal:náš vlak odišiel a ďalší pôjde ktovie kedy. 

Ďalší kalendárny rok odchádza, ale určite vieme, že už sa blíži ďalší-nový rok. Venujme odchádzajúcemu roku krátky pohľad. Je isté, že sa už nevráti, ale stojí za to poslať za ním akúsi sondu, aby sme si ho čo najobjektívnejšie vyhodnotili.

1.,Myšlienky. Denne nám prejde hlavou množstvo myšlienok. Niektoré si podržíme dlhšie, ale niektoré púšťame ďalej. Je otázka, či si podržíme tie užitočné a prázdne púšťame ďalej, alebo to robíme opačne. 

Pred niekoľkými dňami vysielali v TV reportáž zo súťaže v ryžovaní zlata. Ěra zlatokopov síce pominula, ale súťaže v tejto disciplíne na najvyššej úrovni pretrvávajú. Súťažiaci stojí v gumenných čižmách vo veľkej plastovej vani. Naberá piesok, na riečici ho preosieva a vymýva, az kým nezostanú drobné čiastočky a ak má šťastie aj drobné zlaté prvky.

Spolu s mnohými prázdnymi až škodlivými myšlienkami prichádzajú aj také, ktoré sú plodné a významné. Treba skúmať, či tie , ktoré nás povzbudzujú napr. k pokániu, obnove života, obetavej pomoci, nie sú len tak vypudené do stratena? A viac sa nevrátia. Medzi mnohými myšlienkami sú také, ktoré sú akoby "zlatými zrniečkami", ktoré sa musia oslobodiť od zvyšného balastu. Niektoré z nich by nám mohli priniesť veľa požehnania, ak by sme ich uchopili a premietli do praxe života. Nenechajme odísť podnetné myšlienky, lebo majú pre nás cenu zlata. Ak ich necháme vyrásť, prinesú nám do života veľa požehnania a tie prázdne vytesnia do zabudnutia.

2.,Nestačí  myšlienku iba objaviť. Vzápätí treba urobiť krok, vyjsť z pohodlia a komfortu zabehaného štýlu života. My, však ,radšej túto aktivitu delegujeme na niekoho iného. Najradšej by sme boli, keby niekto iný vzal mieru zodpovednosti na seba a my by sme takticky ustúpili. Myšlienka je dobrá vtedy, keď človeka pohýna konať a svoj život zdokonaliť. Niektorí ľudia si myslia, že stačí, ak poznajú zopár veriacich s tým, že sami o svoju vieru v Boha zápasiť nemusia. Viera nás mnohých stagnuje, nehýbe sa , ba možno sa prepadáva. Myšlienky, ktoré nás na tento fakt upozorňovali sme starostlivo poslali preč. Nechali sme si iba také, ktoré naše vnútro chlácholia a presviedčajú nás o tom, že sa tým zaoberať nemusíme, že stačí to, čo sme vo viere "naryžovali" ako deti alebo , že stačí, keď verili naši rodičia, ktorí odviedli námahu aj za nás. Čo ponúkneme ďalším generáciam, keď svoju vieru v Boha strácame? Niektorí rodičia ju už stratili a ich deti ju ešte neprijali, lebo primárny zdroj odovzdávania viery zlyhal.

3.,.6.januára definitívne skončí Jubilejný rok 2025. Poskytol nám množstvo príležitosti na prehlbenie viery. Ďakujem všetkým, ktorí ste z tohto veľkého množstva materiálu využili , primerane svojim možnostiam, aspoň niečo na prehlbenie svojho vnútra. Či to bolo spoločne s farnosťou alebo tzv. rodinnou cestou alebo individuálne, hlavné je to, že Božou ponukou nepohŕdli.

Boh sa neunaví v konaní dobra a neustále nás pozýva k sebe. Už vieme, že 13.marca 2026 začne oslava jubilea našej diecézy, ktorá si pripomenie 250. výročie svojej existencie. Ide o novú výzvu v podobe rôznych podujatí, o ktorých ešte budeme počuť. Boh nám chce povedať, že nikdy nie je neskoro. Čo nám nevyšlo v uplynulom roku, môže sa podariť pri oslave jubilea diecézy v roku budúcom. 

Veľmi sa tešíme z toho, že vo farnosti máme ľudí, ktorí sa našli v službe v prostredí kostola. Našli svoj spôsob realizácie viery, ktorá má mať vplyv na prax života. Ďakujeme im, že prekonali pohodlnosť, rôzne predsudky i pokusy o zosmiešnenie z radov neprajníkov. Aj toto môže byť ovocím jubilea, v ktorom Prozreteľnosť posiela robotníkov do "žatvy" vrámci farnosti. Mnohí farníci sú pre nás veľkým povzbudením v tom, ako sa snažia vo viere napredovať, lebo otázka duchovného rastu a spásy im nie je ľahostajná. Nech sa im darí takýmto spôsobom vzbudzovať ďalších, ktorí svoje dary využijú pre dobro nášho spoločenstva.

Narodiť sa pre nebo

 

          Vo vianočnom období spievame v kostoloch piesne – koledy, ktoré majú svoje čaro. Hádam najznámejšia z nich je: „Narodil sa Kristus Pán.“

          Životopisy svätých o. i. hovoria a prinášajú správu o konci ich pozemského života. Niekedy v nich čítame, že sa niekto „narodil pre nebo.“ Takto vyjadrujeme skutočnosť, podľa ktorej niekto odišiel na druhý svet a podľa svedectva Cirkvi si zaslúži večný život. Napríklad sv. Štefan, prvý mučeník, ktorého uctievame hneď po sviatku Narodenia Pána. Ale aj životy iných ľudí sú pre nás také vzácne, že im prajeme a modlíme sa za to, aby koniec ich pozemského života znamenal narodenie pre nebo.

          Kto z nás sa môže narodiť pre nebo? Odpoveď nájdeme v životných postojoch Márie a Jozefa.

1.) Jozef a Mária viedli hodnotný život.

Jednoduchý, ale hodnotný. Žili ako obyčajní ľudia, ktorí sa ničím nelíšili od ostatných. Až Božia milosť ich vyniesla na takú úroveň, na ktorej ich vidíme vo viere teraz a budeme ich tak vidieť stále. Hľadíme na nich s veľkou úctou, a to pre mimoriadny vzťah k Božiemu Synovi.

          Človeka môže zdvihnúť do pozornosti iných aj pýcha, egoizmus, násilie. Do pozornosti áno, ale nie k úcte. Ďakujeme Bohu za to, že sme poznali ľudí, ktorí sú vysoko v našich očiach, lebo ich tam vyniesol bohabojný spôsob života. Vyznávali hodnoty evanjelia a podľa nich sa snažili žiť popri svojej ľudskej slabosti.

2.) Jozef a Mária chránili Ježiša pred Herodesom útekom do cudzej krajiny.

Evanjeliá spomínajú, že Jozef prežíval strach. Aj táto črta jeho života nám hovorí, že je pre nás blízky, lebo sa dostal do situácií, ktoré dôverne poznáme. Nič ľudské ich neobišlo okrem hriechu. Neboli dišpenzovaní od životných skúšok, ale vždy dôverovali Bohu. A čo je obdivuhodné, neprestali mu dôverovať ani vtedy, keď sa ocitli v kritickej, hraničnej situácii.

          V zmätku a zhone tohto sveta sa učme dôverovať Bohu. V zmätku politického, spoločenského života, v zmätkoch osobného hľadania hodnôt sa učme dôverovať Bohu. To isté sa týka zhonu ako životného štýlu. Hľadajme Boha, ktorý na Vianoce zostúpil z neba ako Darca pravého pokoja. Zmätok v živote a zhon položme k jasliam betlehemského Dieťaťa.

3.)       Jozef s Máriou zútulnili maštaľ v Betleheme.

Ako vieme, maštaľ bola jedinou schodnou cestou pre rodinku z Nazareta. Nebola veľmi vábivá, ale inej možnosti nebolo. Novorodenec Ježiš a Mária s Jozefom urobili túto jaskyňu útulnou. Tam prijali pastierov a neskôr aj mudrcov. Betlehem sa stal útulným pre každého, kto úprimne hľadá Boha. Každé miesto, kde sa vo mne narodil Boh, je pre mňa útulným.

          Sú ľudia, ktorí dokážu urobiť zo svojho života útulok pre svojich najbližších. Najmä matky to vedia. Pre každého majú otvorené srdce. Ďakujme Pánovi za to, že na svojej ceste života sme stretli ľudí s otvoreným srdcom. Až s odstupom času sa nám premietnu niektoré prvky ľudskosti, prajnosti, obetavosti, ktoré sme od najbližších skúsili. Nedá sa opísať, ako nám zútulnili život a vybavili nás do života ponukami čností. Za všetko patrí vďaka Bohu, ktorý nám posiela do života takéto opory.

          Sviatky narodenia Božieho Syna nech sú pre nás povzbudením k tomu, aby sme žili ako tí, ktorí sú zrodení pre nebo.

Rodinné balenie

Z času na čas sa oplatí objednať si alebo kúpiť nejaký tovar v tzv. rodinnom balení. Ide o tovar, balený vo väčšom množstve ako kupujeme bežne, ale finančne to môže byť o niečo výhodnejšie. 

Tesne pred vianočnými sviatkami nám kňazom, ale i veriacim, poslal diecézny biskup František pozdrav. Okrem iných myšlienok zdôraznil toto: Vianoce sú sviatkami, kedy sa zvykneme podeliť. O čo sa delíme? Treba sa podeliť o chlieb, o ticho a vzájomnú blízkosť. Tu by som pripomenul, že ide tzv. rodinné trojbalenie skutočností, po ktorých by mala siahnuť rodina.

1.,Deliť sa o chlieb. Chlieb chutí inak, keď mu,ako jedlu, predchádza pôst. Taký pôst, ktorý zohľadňuje vek a zdravotný stav jednotlivca. Určitý pôst  pred jedlom môže nielen fyzicky, ale aj duchovne naladiť  človeka na prijatie pokrmu a môže vzbudiť myšlienky vďačnosti voči Bohu, od ktorého pochádza každé dobro. 

Podeliť sa o chlieb znamená ubrať zo svojej normy a poskytnúť tým, ktorí majú nedostatok. Občas je užitočné pripraviť viac jedla, tam, kde je to možné, a odniesť jednotlivcovi, rodine, či komunite tam, kde budú  vďační za každé sústo.Niekedy sa oplatí vykonať takýto skutok inkognito, aby odmena pred Bohom bola väčšia a zásluha dokonalejšia. Aj po takomto skutku chutí vlastný chlieb lepšie, lebo ho sprevádza dobrý pocit svedomia.

Podeliť sa o chlieb znamená nielen ubrať z plného taniera, ale aj poslúžiť blížnemu tou činnosťou, v ktorej sme dobrí ako odborníci, alebo len jednoducho niekomu urobiť radosť návštevou, či službou, ktorá je pre dotyčného náročná, ba takmer nezvládniteľná. 

Tieto postoje môžu vytvoriť v rodine vzácnu mentalitu, ktorá bude mať tendenciu pokračovať aj vďalších generáciach.

2.,Podeliť sa o ticho. Tu nejde o také ticho, ktoré je výsledkom napätia a nervozity, alebo totálnej nudy, ale o duchovne tvorivé ticho, ktoré pomáha zosúladiť myšlienky nad horizontom pozemského života. Ide o krátkodobé ticho, ktorým zvolávame Božiu pomoc na celú rodinu. Nejde o ticho, ktoré vzniká ponorom do virtuálnej reality, ani ticho nad akoukoľvek dobrou knihou, či programom v TV. Ide čas venovaný Božej prítomnosti, ktorý má veľký význam preto, aby jednotlivec a aj rodina našli rovnováhu v sebe a ponúkli ju rodinnému spoločenstvu, ako výsledok krátkej, ale účinnej komunikácie s Bohom. Toto  môže obstáť ako vstup do spoločnej modlitby, alebo opačne, ako dozvuk spoločnej rodinnej oslavy Boha. 

3.,Podeliť sa o vzájomnú blízkosť. Predstavme si situáciu, podľa ktorej sa niekto zaujíma o konkrétnu vec dlhodobo, ale pozná ju jedine z počutia, prípadne z internetu/zberateľ/. No naskytne sa mu príležitosť, aby pár kilometrov vycestoval a videl danú vec zblízka. Celkum určite, by sa takej príležitosti chopil. 

Rodina je dnes málokedy kompletná, lebo mnohí sú odcestovaní za povinnosťami. Treba sa tešiť z každej hodiny, keď je rodina pospolu. Je to iné, ako keď komunikujeme na diaľku. Aké je dôležité, aby sme v rámci rodiny boli aspoň chvíľu zblízka. Každý sa má usilovať o to, aby sa rodina stretla v kompletnom zložení aspoň " na otočku". Takto často dnes hovorievame: prišiel som len na otočku! Škoda, že dnes sa toto stáva normou pre vzťahy, ktoré sa pýtajú po tom, aby sa mohli ľudia vyžalovať, vyrozprávať, povypytovať, poradiť sa...Koľkí z rodiny čakajú na našu návštevu, tak často odkladanú a sľubovanú... 

Pokúsme sa o to, aby toto rodinné balenie, ktorým sme sa zaoberali, sme si dali najbližšie v rodine pod vianočný stromček. Ak ho prijmeme a aspoň zčasti zrealizujeme, zakúsime ešte viac z prítomnosti Mesiáša, ktorý nás uisťuje o svojej neustálej blízkosti.  On neprišiel iba "na otočku"vo vianočnom čase. On chce byť viditeľnou spásonosnou skutočnosťou nášho každodenného života.

Ešte na tému Vianoc

Možno ste niektorí sledovali polnočnú sv. omšu pápeža Leva XIV. z baziliky sv. Petra. Ak áno, boli ste svedkami realizácie peknej myšlienky. Na úvod sv.omše odhalil Sv. Otec závoj zo sošky Jezuliatka, ktorá sa nachádzala pod oltárom. Po skončení evanjelia, premiestnili knihu Sv. Písma nad sošku Jezuliatka. Komentátor uviedol tento obraz slovami-Slovo sa telom stalo. Slovo, ktoré symbolizuje Biblia, sa stalo telom v podobe novorodenca  Ježiša z Nazareta. A tak Evanjeliár a soška Jezuliatka patria k sebe. Pekná symbolika a námet na rozjímanie.

Slovo sa telom stalo. S výrazom telo sa nám spájajú rôzne asociácie. Predložme niektoré z nich.

1.,Kult tela. O čo ide?  Jednoducho povedané-rozhodujúce je to, ako kto vizerá navonok. V dnešnej dobe je to v istých kruhoch spoločnosti podstatné kritérium, podľa ktorého sa človek posudzuje. Iné kritéria sú až druhoradé alebo vôbec neexistujú. Ľudia sú dnes schopní podstúpiť drastické zákroky, aby reprezentovali vyššie uvedené kritérium. 

Aj kresťan vyznáva kult tela. Ale nie na spôsob zmýšľania tohto sveta. Ide o kult Božieho tela. Je to dôležitý prostriedok duchovného rastu. Kult Božieho tela vychádza z myšlienky, podľa ktorej je v eucharistii koncentrované najväčšie duchovné dobro Cirkvi, lebo eucharistia, to je sám Kristus, Boží Syn. Cirkev nám veľmi odporúča pestovať tento kult, lebo je kritériom pre dosiahnutie večného života. Pestujeme kult Božieho tela a to aj napriek tomu, že Baránkovo telo "nemá podoby ani krásy", lebo je poznačené krutým mučením /Iz 53,2/. Boží kult eucharistie nepestujeme podľa vzoru fyzickej vizáže Ježiša Krista, ale preto, že môžeme s úžitkom prijímať pokrm spásy a klaňať sa mu. 

2.,Držať si niečo alebo niekoho od tela. Najmä vtedy, keď  niekomu nedôverujeme alebo máme s niekým zlé skúsenosti. Ide o určitú zásadu, ktorá nás napomína, aby sme boli opatrní a nedôverovali hneď každému. 

Ak si kresťan drží eucharistický kult od tela, ak sa mu vyhýba a ignoruje ho, potom je malá pravdepodobnosť, že si dokáže držať od tela zlo a hriech. V eucharistii, totiž, máme veľkú posilu, ktorá nám dá dostatok síl na to, aby sme sa držali štýlom života mimo sféru hriechu. Čím bližší máme vzťah ku kultu Božieho tela, tým ráznejšie dokážeme vystúpiť proti akémukoľvek zlo v pozemskom živote. 

3.,Pred Vianocami som počul  krátku, ale výstižnú charakteristiku istého človeka. Ktosi o ňom povedal, že je stelesnením trpezlivosti. Vždy, keď sa nám zapáči niektorá dobrá vlastnosť, snažíme sa nájsť niekoho, kto je jej nositeľom. Vtedy ju ľahšie pochopíme a stane sa pre nás schodnejšou tak, aby sme si ju aj my osvojili. 

Kto hľadá Boha na svoje pozemskej púti, môže objaviť Ježiša z Nazareta, ktorý je stelesnením pravého Boha, lebo je Božím Synom. Aj tu platí vianočná myšlienka, podľa ktorej sa Slovo telom stalo. Stačí sa pozrieť do jaslí, kde dočasne uložili malé betlehemské Dieťa ale aj na kríž , kam ho "uložili", ako sa mylne mučitelia domnievali, navždy. On je stelesnením všetkého, po čom túžime v hĺbke svojho srdca, lebo svet tieto hlboké ambície človeka naplniť nedokáže. Objavme svoju životnú úlohu v tom, že chceme byť stelesnením hľadania Boha, ale aj stelesnením človeka, pre ktorého je evanjelium životným programom.