Od dojmu k istote

 

          Dnes sa veľa hovorí o tom, aký dôležitý je prvý dojem. Existujú celé štúdie, ktoré dávajú cenné rady, ako sa pripraviť na pohovory v súvislosti s určitou školou alebo zamestnaním. Treba sa pripraviť čo najlepšie, lebo prvé momenty môžu výrazne ovplyvniť ďalšiu etapu života.

          Do nedele 29. júna 2025 prebiehali na Slovensku Majstrovstvá Európy hráčov do 21 rokov. Tréner mužstva, ktoré nepostúpilo do vyšších úrovní turnaja, povedal: „Nejdeme ďalej, ale aj posledný dojem z vášho vystúpenia je dôležitý.“ Takto motivoval svojich zverencov, aby „neodflákli“ posledný zápas, hoci postúpiť už nemohli.

          Čo na to my a pohľad na sv. Petra a Pavla očami vyššie uvedenej teórie? Prvý dojem – nič zvláštne. Pavol prenasleduje kresťanov a Peter Ježiša trikrát zrádza. No dôležitý je posledný dojem. Ba vlastne, už to nie je dojem, ale istota, svedectvo, pravda. Obidvaja položia za Krista svoj život. Toto je dielo nie ľudské, ale dielo Božej milosti. Čo to znamená pre nás?

1.) Každý človek má možnosť rastu.

Boh sa o to postará, aby zabezpečil podmienky rastu. Najideálnejší rast je rast popri niekom. Je dobré komunikovať s niekým, kto je ľudsky a duchovne vyššie a učiť sa od neho. Treba sa vystríhať takých ľudí, ktorí žijú a pôsobia úpadkovo a môžu stiahnuť so sebou aj iných. Najoptimálnejší rast je rast popri Kristovi (učte sa odo mňa). Skutočná viera v Krista je zárukou duchovného rastu, ktorý končí až pred bránami Božieho kráľovstva.

2.) Sv. Peter a Pavol sú individuality, ktoré raz-dva získali pozíciu autority, ale nezapreli, že sú aj „tímoví hráči“, t. j. ľudia, ktorí majú zmysel pre spoločenstvo.

V umeleckých hudobných telesách pôsobia aj ľudia, ktorí majú zvláštny status – sú sólistami. Ide o profesionálov, ktorí keď treba, sa „schovávajú“ do orchestra, t. j. zaradia sa medzi ostatných. Ale keď je potrebné, tak odohrajú sólové party, ktoré ich od ostatných odlíšia.

          Peter bol súčasťou kolégia Dvanástich. Keď však bolo potrebné spoločenstvo usmerniť, vždy si rád zobral slovo. Pavol vynikal neskutočnou individuálnou horlivosťou, ale vždy rád zdôrazňoval, že je „posledným z apoštolov.“ Obidvaja boli silnými osobnosťami, ale pritom zostali pokornými ľuďmi a apoštolmi. Ako kresťania sme v živote neraz vydaní napospas neprajníkom, a tak rastieme do pozície osobností. V spoločenstve však cítime zázemie a podporu.

3.) To, čo mal pôvodne Pavol, bolo postavenie.

Mal postavenie na vysokej úrovni. Pre kresťanov bol  veľmi nebezpečný. Bol vzdelaný, múdry, ale predstavoval určitú hrozbu, lebo na jeho cestách ho sprevádzala ozbrojená stráž. A čo Peter? Jeho pozícia neznamenala nejaké postavenie významného typu. Šéfoval partii rybárov, ktorá bola vo svojej činnosti viac či menej úspešná. Uňho nešlo o postavenie, ale o spôsob obživy. Obidvaja toto všetko zanechali kvôli Kristovi. Pavol postavenie, Peter zdroj obživy. Dalo sa v ich prípade stratiť ešte viac? Apoštoli si boli vedomí toho, že sa zriekli množstva vecí, a tak sa pýtali Ježiša: „Čo za to dostaneme?“ Ježiš si volí takých, ktorí kvôli nemu pôjdu novým životom a položia ho na nových základoch. Tak veľmi dôverujú Ježišovi, v ktorého uverili celým srdcom. Život podľa evanjelia je novým životom. Každý deň zahoďme ten starý, založený na materiálnych dobrách. Ježiš nás pozýva k vyšším cieľom, ktoré akékoľvek svetské postavenie zatienia.

SRDCE

Symbol srdca môžeme nájsť bežne na veciach každodenného života. Niekedy je použitý až v takej miere, že ho považujeme za sprofanizovaný.

 Naše-ľudské srdce môže aj "zradiť". Tento výraz použijeme najmä vtedy, keď skolabujeme  a zradí nás zdravie. Sviatok Božského srdca Ježišovho nám chce pripomenúť, že ono nás nezradí nikdy. Naše ľudské srdcia raz vypovedia službu, ale Ježišovo nám bude slúžiť stále a to aj napriek tomu, že bolo zasiahnuté kopijou vojaka na Kalvárii. Z toho vyplývajú pre nás určité povzbudenia.

1.,"Poďme k srdce Ježišovmu". Sú to slová piesne, ktorú poznáme ako súčasť liturgie. Vnímame ju ako pozvanie Cirkvi a  zároveň upozornenie, že náš život speje do večnosti.

 Z evanjelia vieme, že apoštol Ján dostal výsadu sedieť blízko pri Ježišovi. Stalo sa tak pri Poslednej večeri, keď na túto skutočnosť poukázal evanjelista. Veľmi sa nám odporúča, aby sme doslova po každej večeri pobudli pri Ježišovom srdci, t.j.. aby sme sa večer stíšili a počuli tlkot Pánovho srdca. Skúsme túto prax pestovať pravidelne a to až do vtedy, kým definitívne nespočinieme v blízkosti Ježišovho srdca vo večnosti. A môžeme si pri tom pomôcť slovami liturgickej piesne :"Sem srdce k Srdcu dones, by vzbĺklo plameňom.." Naše srdce nech má trvalé miesto v blízkosti toho Božského...

2.,Božské srdce buď s nami, kraľuj panuj nad nami". Tu sa nedovolávame iba nejakého krátkodobého stavu, ale voláme po trvalej Božej záštite. Ak panuje v našom srdci smútok, strach, nepokoj, hnev, potrebuje zmeniť atmosféru v srdci. Preto musí Ježišovo srdce panovať nad nami, lebo iba ono môže dať nášmu vnútru radosť, nádej, odvahu a lásku. Iba ono môže vyhnať hriech a nastoliť atmosféru čistoty, obety a nezištnej služby. 

3.,Srdce na dlani. Takto vyjadrujeme prajnosť človeka voči druhému. Povieme, že niekto ma srdce na dlani. Dal by všetko, čo má. Dokáže sa bezhranične obetovať.

 Apoštol Tomáš dostal neslýchanú možnosť. Zmŕtvychvstalý Ježiš k nemu pristúpil a povzbudil ho, aby vložil ruku do jeho boku...Ježišovo srdce sa akoby ocitlo v Tomášovej dlani..On mohol právom povedať, že vnímal tlkot jeho srdca.

Ide o najkrajšie vysvedčenie , keď môžeme o niekom povedať, že mal srdce na dlani. Nie srdce prázdne, ale bohaté na dobré skutky a také, ktoré iných povzbudí k tejto činnosti, ako k zmyslu života. Človek, ktorý objavil zmysel života v dávaní svojho srdca, našiel niečo, čo ho bude sprevádzať na ceste do večnosti. Ako novodobí Tomášovia sa dotýkajme Ježišovho tela t.j. prijímajme ho s úctou pod spôsobom chleba a vína tak, aby sme sa jeho srdcom inšpirovali a ponúkali to svoje, ktoré sa naplňa Božou dobrotou.

Srdciari

Výraz -srdciari sa u nás bežne používa  minimálne v troch významoch:1,srdciari-lekári, špecialisti na kardiodiagnózy, 2.,srdciari-pacienti, ktorým zlyháva srdce a 3.,srdciari-ľudia, ktorí konajú určitú prácu s veľkým zanietením. Stojí za to, aby sme k týmto najčastejším výkladom slova-srdciar vložili ešte jeden. Išlo by o človeka, ktorý je ctiteľom Ježišovho Božského srdca. Tým by mal byť každý z nás, ktorí sme uverili, že v ňom sú uložené všetky duchovné poklady nebeských milostí. Čo z toho pre nás vyplýva?

1.,Nosíme v sebe Ježišovo srdce, lebo on nás stvoril, on je darcom srdca, ktoré nosíme v hrudi. Naše srdce je darom Božského srdca Ježišovho. 

Staršie generácie našich predkov pestovali intenzívny kult Božského srdca. Vo svojich spálňach mali akýsi provizórny oltárik a na ňom dve dominantné sochy. Jedna bola socha Božského srdca Ježišovho a druhá socha Panny Márie. Takto vyznávali, že Ježišovo a Máriino srdce je pre nich všetkým. Určite takto vyprosili budúcim generáciam veľké milosti. 

Aké je naše srdce? Komu alebo čomu ho venujeme? Sv. Písmo hovorí, že Boha máme milovať "celým srdcom". Pestujeme vôbec takúto myšlienku a považujeme za dôležitú? Naše srdce je veľkým Božím darom. Komu alebo čomu ho zasvätíme a čím naplníme srdce, ktoré túži niekomu patriť? Sám Boh túži po našom srdci, ale chce ho vlastniť celé, nie iba rozdelené a povrchné.

2.,Kdesi v literatúre som čítal vetu, podľa ktorej môže niekto aj "zomierať na lásku". Ak sa nám vidí, že toto pomenovanie je príliš naturalistické, použime iné. Napr. že niekto je "chorý na lásku". Znamená to jedno jediné, že niekto žije a nemôže nemilovať. Toto dokáže Ježišovo srdce, ktoré bilo za hriešnikov a mučiteľov ešte  aj na kríži na Kalvárii. On nedokázal inak, iba milovať tou najčistejšou láskou, ktorá sa nevyprázdnila obetou kríža, ale žije stále. 

V bežnej praxi života počujeme takéto výrazy: zomieram od hladu, zomreli na krásu/ športovci/ atď. Ale "zomierať na lásku" znamená vždy znova a znova začínať od znova, ak treba odpúšťať a nedovoliť, aby nám niekto evanjeliovú lásku ukradol zo života. Vtedy sa k Ježišovej láske dostaneme veľmi blízko.

3.,Ježišovo srdca nás učí nadšeniu za evanjelium. V určitých súvislostiach používame výraz, podľa ktorého sa určitým veciam venujú už iba nadšenci. Tým chceme povedať, že nejakej činnosti sa venuje iba torzo ľudí a aj to na báze dobrovoľníctva. Ale slovo- nadšenci má aj iný význam. Vyjadruje nevšedný interes o istú vec. Je to viac ako iba bežný záujem. Hlásať evanjelium sa nedá inak ako s nadšením. Takéto nadšenie prináša radosť, pôžitok, ale aj trvalo naplňa dušu a dáva zmysel životu. Ježiš vystúpil až na kríž, aby nám ukázal mieru svojej obety. Tam sa jeho srdce otvorilo pre našu požiadavku spásy a pozýva nás, aby sme sa venovali evanjeliu s takým nadšením, ktoré otvorí aj naše srdce pre potreby bratov.

JEŽIŠOVA AUTORITA

Predstavme si hromadnú fotografiu. Je na nej napríklad veľa žiakov. Sú odfotení z diaľky. Je takmer nemožné niekoho z nich identifikovať. Niektorý z nich, už ako dospelý, vám povie: „Na fotografii som aj ja, skús ma nájsť.“ Ťažká, ba až nereálna úloha.

Na obrázku je iná skupina ľudí. Nie je ich veľa, ale sú odfotení vo víťaznej a slávnostnej pozícii a hlavne detailnejšie. Ide o družstvo víťazov. Ktorýsi z nich vám povie: „Jeden z nich som aj ja.“ Je to jeden z víťazného tímu, v ktorom všetci pre úspech rovnako pracovali a obetovali sa. 

V evanjeliu zaznela otázka z úst Pána Ježiša: „Za koho ma pokladajú zástupy?" (Lk 9, 18-24). Učeníci poznajú odpoveď. Hovoria: „Za Jána Krstiteľa,....za Eliáša,...vstal z mŕtvych jeden z prorokov...“ Ide o odpovede, ktoré vynášajú Ježiša veľmi vysoko, medzi absolútne izraelské osobnosti. No táto pozícia je nedostačujúca. To je to isté, akoby nútili Ježiša konštatovať: „Som jeden z nich.“ O level vyššie vystúpil Peter, keď určil presne jeho poslanie a pôvod. Povedal: „Ty si Boží Mesiáš!" Ježišova autorita je absolútna a nevyrovná sa jej ani jeden predstaviteľ židovského národa či dejín sveta vôbec. Pánova dominancia lásky sa prejavila v konkrétnych situáciách.

 

1.)      Pán Ježiš rozmnožil chlieb a nasýtil mnohotisícový zástup poslucháčov.

Skôr, ako k tomu došlo, povedal apoštolom: „Vy im dajte jesť!“ (Lk 9,11-17). Vystupuje ako autorita, na základe ktorej presviedča svojich učeníkov o veľkom potenciáli, o ktorom ešte veľa nevedia, ale neskôr pochopia. V budúcnosti budú lámať eucharistický chlieb a chlieb Božieho slova, aby sýtili tých, ktorí sú hladní. Medzi hladujúcich patria všetci, ale nie všetci požiadajú o Boží pokrm. Iba tí, ktorí sa presvedčia, že na nasýtenie duše chlieb hmotný nestačí. Duša si pýta pokrm z Pánovho stola, lebo  je nastavená tak, aby sa sýtila nebeským pokrmom. Z toho vyplýva poznatok, podľa ktorého môžeme jeden druhého urobiť sýtejším, a to nielen vtedy, keď mu odkrojíme krajec chleba. Robíme tak aj vtedy, keď mu ponúkneme oporu svojho života, ktorý je formovaný eucharistickou zbožnosťou.

2.)     Pán Ježiš sa svojou autoritou pýta učeníkov: „A vy ma
za   koho pokladáte?"

Opäť zaznieva to „vy“. Pán Ježiš tak naznačuje, že úloha apoštolov v službe evanjelia nebude zanedbateľná. Práve naopak. Na ich pleciach sa ocitne dielo ohlasovania v celej Cirkvi. 

„Za koho ma pokladáte?“ pýta sa Pán. Akého Ježiša chcete ohlasovať? Akú vieru odovzdáte ďalším generáciám? Je dôležité, aby viera bola autentická, bez príkras a falošných tónov; aby vystihovala presne absolútnu dominanciu Pána Ježiša, ako Kráľa zeme i neba, ktorý však dvíhal najmä biednych a chudobných. 

Pousilujme sa o to, aby v nás bol stvárnený Kristus - Kristus trpiaci, učiaci, obetujúci sa; Kristus, ktorý je s človekom v každej situácii; Kristus, ktorí sýti; Kristus, ktorý vytvára okolo seba spoločenstvo lásky; Kristus, ktorý lieči, potešuje a posilňuje. Takýto model Ježišovho obrazu premietnutý do praxe života je vhodný nasledovania a odovzdania iným. 

3.) „/vy/ ste mojimi priateľmi."(Jn 15,15).

         To “vy“ naznačuje mimoriadnu úlohu apoštolov, lebo: „..im oznámil všetko, čo počul od nebeského Otca.“ Vyjavil im najdôležitejšie tajomstvo všetkých čias - tajomstvo spásy. Svet sa zaujíma o rôzne záhady a tajomstvá a snaží sa ich odhaľovať. A teší sa z toho, ak sa mu podarí preniknúť do hĺbky rôznych záhad, s ktorými si generácie pred nami nevedeli dať rady. 

S tajomstvom spásy by si ľudia nedali rady, keby k nim neboli poslaní apoštoli. Každá doba má svojich apoštolov, t. j. ľudí, ktorí či už oficiálne alebo spontánne podávajú pravú Kristovu náuku. Tajomstvo spásy je nevyčerpateľné a potrebuje aj spôsob účinného podávania Božieho posolstva. Platí však to, čo je alarmujúce: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo."(Mt 9,37). Na odhaľovanie tajomstiev spásy určil Ježiš samostatné povolanie - sviatosť kňazstva. Na odhaľovanie  tajomstiev sveta máme  dobrodruhov a renomovaných vedcov. Na odhaľovanie tajomstiev spásy sú určení tí, ktorí sú poslaní samotným Kristom. Na to stačí, aby sme všetci dodali už len jednu vetu: „Jeden z nich som ja.“

 

Svelo

Vždy, keď sa prechádzame večerným mestom a vidíme v oknách svetlo, povieme: títo sú doma. A možno nám napadne myšlienka niekoho z týchto ľudí na krátko navštíviť. Svetlo je určitým lákadlom a motivujúcim prvkom na komunikáciu a vytvorenia čo i len krátkodobého spoločenstva.

Počas svojho života odprevadíme na večnosť mnoho ľudí, dúfajúc, že niekto vyprevadí aj nás, keď príde čas. Keď sa táto rozlúčka deje v rámci sv. omše, môžeme povedať, že Boh je "doma", že vidíme jeho svetlo, ktoré nás priviedlo do spoločenstva v jeho chráme. Aj Kristus často vyjadroval určité veci na príklade svetla. Čo sa nám vybaví z bežnej praxe života, keď počujeme výraz svetlo?

1.,Núdzove svetlo. Ono nie je plnohodnotné, ale má postačiť na to, aby sme zvládli základnú orientáciu okolo seba. Nikto nepovažuje núdzove svetlo za plnohodnotné a to preto, lebo to plnohodnotné už zažil a vie ich porovnať. 

Tie pozemské svetlá oproti svetlu večného života sa nedajú porovnať. Predstavujú len provizórium, lebo Božie svetlo, ktoré ešte nepoznáme, nám dokonalým spôsobom osvetlí Boží príbytok, ktorý sa nikdy nepominie. Aj tu na zemi vidíme zárodky Božieho svetla. Majú nás pripraviť na plné prežívania spoločenstva s Bohom. Vo svetle slávenia sv.omše vidíme, že Boh má s nami súcit, že prežíva s nami všetky situácie a že nás miluje viac, ako si myslíme.

2.,Svetlo rámp. Ide o výraz, ktorý naznačuje, že niekto prežil celý život alebo jeho časť na výslní popularity. Toto svetlo nie je zárukou zisku večného svetla. Niekedy platí, že ľudia tichého možno nenápadného života, si zaslúžia večnosť viac ako tí, ktorí si pozemského života užívali naplno.

 Svetlo rámp tu na zemi, však môže nadobudnúť svoju hodnotu vtedy, ak za výslnie považujeme spoločenstvo s Bohom. Viera otvára Božiemu svetlu dvere do nášho srdca. Vnútro takého človeka svieti zvláštnym jasom do takej miery, že sa stáva svetlom pre nohy ľudí, ktorí sa nachádzajú v jeho okolí. Svetlo príkladu dobrého človeka, ktorého sme mali možnosť poznať je viac, ako svetlo rámp, ktoré má charakter neistoty.

3.,Svetlo na konci tunela.Tento výraz používame vtedy, ak sa nám ukazuje a naznačuje riešenie určitého problému. Dlho sme sa vytrápili, ale nakoniec sa nám črtá východisko, ktoré síce nie je ešte stopercentné, ale pre nás má cenu spásy. Boha počas života vnímame ako nejaké svetielko pred nami. Vieme o ňom, ale neponáhľame sa za ním, lebo nám svietia pozemské svetlá radosti, ktoré sa javia ako dostačujúce. Pritom, ale to Božie svetlo neprestávame vnímať a postupom času sa ono stáva pre nás bližším , reálnejším a takým, ktoré  začína viac upútavať našu pozornosť. Ide o situácie, keď sme sa pozemského sveta presýtili a on už nám nemá veľa čo dať, najmä vtedy, keď sa objaví vyšší vek , prípadne zdravotné problámy. Boh čaká až dovtedy, kým sa celí neobrátime tvárou k Božiemu svetlu, lebo iba odtiaľ sa môžeme dočkať uznania, úľavy a prijatia v dokonalel láske. 

Pri pohrebných obradoch spievame:svetlo večné nech /mu/jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Ide o svetlo, ktoré nedráždi zrak, ktoré nás nenúti žmúriť , čo je naša reakcia na ochranu oka. Naopak. Božie svetlo je príjemné . Pozýva nás , aby sme s otvorenými očami vnímali krásu Božieho domova. Boha je doma aj dnes. Je to svetlo nádeje pre toho za koho sa modlíme a vyprevádzame do atmosféry Božieho kráľovstva.

Chlieb

Slovo chlieb je v našich podmienkach dobre udomácnené. Chápeme ho ako pokrm, ktorý nechýba na našich stoloch a bez neho by bol ten náš stôl akýsi prázdny...Mohli by sme ho nahradiť niečim iným, ale plnohodnotná náhrada by to nebola...Chlieb zvykneme spájať aj s niečim iným. Chlieb je súčasťou dvojice pojmov, ktoré mali alebo majú pre človeka určitý význam.Napr.

1.,Chlieb a soľ. Patria spolu, najmä vtedy, keď na Slovensku vítame týmto starobylým zvykom vzácnych hostí. V tomto prípade ide o krásnu biblickú symbiózu. Chlieb je Kristus /Ja som pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba/. A soľ, to sme my /Vy ste soľ zeme/. Chlieb a soľ patria k sebe a my patríme Kristovi /Ste moji priatelia /. 

2.,Chlieb a voda. Ide o pokrm biednych. Vždy, keď chce niekto zachovať pôst, siahne po tejto osvedčenej dvojici. Tá nikdy nesklame. Ježiš počas svojho verejného účinkovania tento biedny pokrm neraz okúsil, lebo sa sám identifikoval s tými najbiednejšími. Pre nás však pripravil výdatný pokrm svojho Tela a Krvi. Je to pokrm pútnika. Nechcel, aby sme hynuli, preto pre nás pripravil tento pokrm, ktorému sa nijaký iný nevyrovná. Pripravil nám exkluzívny pokrm človeka, ktorý chce dosiahnúť Božie kráľovstvo.

3.,Chlieb a hry./Panem et circenses-rímsky satirik Juvenál/. Ide o štýl života starých Rimanov, ktorý viedol k rozkladu ríše. Chlieb a zábava, teda to, čo nasýti zmysly a iba to, nič viac. Takýto štýl života musí viesť k  morálnemu úpadku. Ale,Chlieb a Slovo, to  vedie k posväteniu a pozdvihnutiu prázdneho života. Život bez Chleba a Slova je živorením. Hry áno, ale s mierou. Chlieb a Slovo možno prijímať bez miery až do posledného výdychu. Možno ich prijímať až do vtedy, kým sa nám netvoria brány večnosti a kým v plnej kráse neuzrieme Chlieb a Slovo z tváre do tváre.

Deň otcov

 

            Sme zvyknutí na to, že oslavujeme Deň detí, Deň matiek, ale došlo už aj na otcov.
Aj otcovia majú svoj deň. Platí to aj napriek tomu, že niekedy svoj deň nemajú, t. j., že sa im niekedy nedarí, lebo keď sa nedarí, povieme: „Dnes nemám svoj deň.“ Veľkosť otca spočíva v tom, že aj keď mu všetko nevyjde tak, ako by chcel, zostáva autoritou s dobre nastaveným charakterom.

            Veľa sa o otcovi dozvedáme z evanjelia, z podobenstva o márnotratnom synovi
(Lk 15, 11 – 32). Ide o prototyp otca, ktorý môže byť vzorom pre všetky generácie otcov.
Čo o ňom čítame?

1.) Otec má veľké zázemie

Má rodinu, deti, služobníctvo, majetok. Ide o obraz dobrého otca, ktorý má veľké srdce. Je dôležité, aby každý otec také mal. V ňom majú miesto deti, ktoré aj odchádzajú, málo sa vracajú. Mnohé z detí odchádzajú nielen fyzicky, ale aj duchovne a ich návrat je v nedohľadne. Aj takí v srdci otca zostávajú a len tak ľahko sa nevykorenia.

            Srdcovou záležitosťou otca je to, aby vtlačil do atmosféry svojho domu prvok služby. Služobníctvo v dome byť nemusí, ale postoj vzájomnej služby a pomoci áno. Ide jeden z najväčších darov, ktorý môže človek nadobudnúť v atmosfére otcovského domu.

            Veľkosť charakteru otca nezávisí od toho, či zanechá veľký majetok. Najväčšou cennosťou sú vzťahy: K Bohu a k blízkym. Táto cennosť je nadčasová, prechádza naprieč generáciami a nikdy nestratí svoju platnosť a v rozmnoženej miere sa vráti späť.

2.) Otec má čo dať

Mladší syn požiadal o svoj podiel majetku. Dostal ho a vybral sa do sveta. Mešec mal na začiatku plný, ale nebol celkom zle na tom ani po stránke hodnôt, lebo potom, čo finančne skolaboval a dostal sa na dno, veľmi rýchlo precitol. Cesta návratu bola už len otázkou času. Vedel dobre, že otec má čo dať - materiálne i duchovne, lebo potreboval požiadať otcovskú autoritu o „generálny pardon“, t. j. o odpustenie.

            Je to v kompetencii otca, aby udelil márnotratníkom z rodiny amnestiu a otvoril svoju náruč. Previnilci majú vedieť, že otec má čo dať a otec vie, že milosrdenstvo udelí, lebo dokáže milovať hĺbkou svojej lásky. Takáto výmena darov je veľmi užitočná a produkuje čisté, „dýchateľné“ prostredie, ktoré je základom zdravého života. Otec sa môže najviac pričiniť o „dýchateľnú“ atmosféru, keď dokáže svojich usmerniť a povzbudiť.

3.) Otec sa môže stať dôvodom návratu tých, ktorí sa stratili a zablúdili v živote.

Otec môže byť „magnetom“ návratu pre tých, ktorí sa vyselektovali z domáceho prostredia. Aj v športe sa uznáva výhoda domáceho prostredia. Márnotratníci sa vracajú domov, lebo vedia, aký význam má domáce prostredie. V duchu týchto myšlienok konal márnotratný syn, ale aj jeho starší brat. Ten sa síce na súrodenca hneval, pričom sa tváril,
že do domu nevkročí, ale príliš ďaleko neodbehol... pre istotu.

            Otec je teda prameňom tých hodnôt, o ktoré môžu deti vo svete prísť. On je akoby obnoviteľný zdroj, ktorý vyznáva ľudskosť, čestnosť, spravodlivosť, ale najviac ponúka lásku, ktorá sa identifikuje s milosrdenstvom. Otec má pracovať na sebe tak, aby mal vždy čo dať a ponúkať svojim najbližším. Dobrý otec nemáva prázdne srdce a nič nemení na veci, že je niekedy prísne a kladie nároky. Tým sa otcovská dobrota nevyčerpáva. Naopak, zvýrazňuje svoj potenciál.

            Tieto myšlienky by mohli pomôcť dvom typom ľudí: otcom, ktorí zatrpkli a zanevreli a márnotratným potomkom, ktorí vystavili stopku otcovej láske. Deň otcov sa môže stať veľkým dňom, lebo sa z neho môže stať deň zblíženia. Bez pochopenia významu Dňa otcov by nikto zo zainteresovaných nemohol povedať, že má svoj deň.