Byť otvorený pre Božie kráľovstvo

Vždy, keď sa rodí nejaké dobré dielo, musí stáť za ním zopár ľudí. Keď sa toto dielo podarí a  neskoršie bilancuje, niektorí povedia, že sa zoskupili takí ľudia, ktorí boli pre "dielo otvorení". To znamená, že mali pre vec porozumenie, že ich chytila za srdce, že všetky sily sústredili na dosiahnutie určitého cieľa. 

Teraz je pred nami dôležitá otázka: sme my, ľudia, otvorení pre Božie kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus a teraz v jeho úlohe pokračuje Cirkev? Ľudia prídu na to postupne, že áno, že sú pre večnosť otvorení. Uvedomujú si, že starnú, že im sily odchádzajú a prichádzajú choroby a rôzne formy životných zápasov. Pozemský svet nám definitívnu istotu neponúka. Kristus áno, lebo sľubuje radosti večného života pre tých, čo vedú taký život, ktorí je blízko evanjeliovej zvesti.

Ktoré sú znaky hľadania večného života?

1.,Do Božieho kráľovstva má blízko ten, kto pochopil, že najvyššou hodnotou je láska. Je to pochopiteľné, lebo Písmo konštatuje, že "Boh je láska". Kristus nám dal príklad v tom, že lásku treba prijímať, ale aj odovzdávať. On ju prijímal už v lone Matky, ktorá ho hneď po narodení v Betleheme "zavinula do plienok" a zahrnula obdivuhodnou láskou. Ježiš však neustále lásku odovzdával do svojho prostredia, čoho dôkazom je vrcholný moment lásky, ktorý sa prejavil na kríži.

Ježiš nás učí, že lásku treba prijímať s vďakou a s vďakou hľadať možnosti, ako ju odovzdávať ďalej. Kto sa usiluje žiť pri Bohu, ten sa veľa naučí, aby jeho konanie bolo láskou inšpirované. 

Peknú myšlienku nám ponúka pápež Benedikt XVI., ktorý v čase adventu v r. 2010 povedal:" Boh je blízko, ale my sme často ďaleko /od neho/. Približme sa, kráčajme v prítomnosti jeho svetla, prosme Pána a prostredníctvom modlitby sa my sami staneme svetlom pre druhých". 

2.,Dobrú pozíciu pre Božie kráľovstvo má ten, kto sa učí obetavosti. Bez tejto čnosti by bol život prázdny. Ide o spôsob života, ktorý sa vyznačuje tým, že človek na seba akoby zabúdal, lebo pomáha svojim blížnym. Kto sa učí takto konať, podobá sa  múdremu mužovi z evanjelia, ktorý si "postavil dom na skale a nie na piesku". 

Pri sledovaní správ počúvame často o obetiach vojen, násilných činov, prípadne prírodných katastrof. Sú to všetko obete, lebo ich prevalcovala a zlomila určitá sila, ktorej sa ubrániť nedokázali. 

Človek, ktorý sa učí obetavosti, nedokáže sa ubrániť ušľachtilej sile vnútra, ktorá ho disponuje pre dobré skutky. Boh nás tak formuje, aby sme sa stali obeťami pre dobro tých, ktorí sa nachádzajú v zložitej situácii. 

Pred nedávnom som sledoval v TV aktivitu istých ľudí, ktorí chceli zo solidarity s bezdomovcami stráviť jednu noc na ulici, ležiac na kartónoch a spacákoch. Všetci vraveli, že jedna noc, to sa dá, ale nevedia si predstaviť takto žiť dlhodobo. 

Ak niekto trpí, lebo sa trápi s chorobou a zomiera, môže ho niekto nahradiť, aby s ním solidarizoval? Sotva. Ale, keď sa nájde niekto, kto mu poslúži pri smrteľnom lôžku, preukazuje jednu z vrcholných foriem služby na tomto svete. Tým napodobňuje a zobrazuje samotného Ježiša, ktorý si takéto a podobné  činnostiveľmi cení. Sú vstupenkou do Božieho kráľovstva.

3.,Pre Božie kráľovstvo je otvorený ten, kto je schopný sebareflexie. Ide o človeka, ktorý posudzuje svoje konanie podľa určitých noriem,  pričom zlo, ktorého sa dopustil odsúdi, ale neodsudzuje sám seba, lebo vie, že od Boha dostane novú príležitosť, aby zlo napravil a v dobrom vytrval. Tou normou, podľa ktorého posudzujeme svoj život je svedomie. Sme presvedčení, že ak ho pozorne študujeme, počúvame samého Boha, ktorý sa nám v hlase svedomia prihovára. 

Svätý Otec František 29.11.2020 povedal túto podnetnú myšlienku:"Je dôležité zostať bdelý, pretože životnou chybou je strácať sa v tisícoch veciach a nevšímať si Boha".

Niekedy sa strácame v množsteve nápadov, podnetov a činností a zabúdame na morálny imperatív, ktorý nám priniesol Ježiš. Iba v jeho svetle dokážeme čo najdokonalejšie posúdiť svoj život, vyhodniť ho  a vyvodiť dôsledky ako ďalej. Kristus je meradlom pre naše skutky, podnetom pre sebareflexiu a dôvodom a príčinou, že sa chceme zdokonaľovať a neustrnúť vtedy, keď môžeme robiť veľa užitočných aktivít. 

Otvorenými pre Božie kráľovstvo nás nemusí robiť až otvorený hrob, ktorý pohltí telesné pozostatky nášho blížneho a potom sa zatvorí. Stačí mať otvorené srdce, aby sa nezatvorilo vtedy, keď treba nasledovať Krista v ušľachtilom a dobroprajnom konaní. Vtedy sa nám prihovára Ježiš slovami, ktoré adresoval istému farizejovi:"Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva".

Blízko nebeskej brány

Istý pilot vojenského vrtuľníka  sa vrátil po službe domov . Tam sa ho už nevedel dočkať jeho malý syn, ešte dieťa. Hneď pri otcovom príchode ho zahrnul početnými otázkami. Napr.: ocko, čo si robil tam hore? Otec potmehúdsky odpovedal:zaklopal som tam hore na nebeskú bránu. 

Človek  použije tento výraz vtedy, keď vyviazne z nebezpečenstva života, lebo bol blízko smrti.No, pre každého raz bude platiť skutočnosť, že sa postaví pred Pána života a smrti preto, aby konfrontoval svoj život s Božou vôľou. Tento okamih nikoho neminie a nikto sa pred ním neschová. Sám žalmista  nám pripomína :"Kam môžem ujsť pred tvojim duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam, ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica" /Ž 139,7-10/. 

Na čo človek apeluje, keď vie, že bude raz stáť v prítomnosti Syna človeka, ktorý je Pánom života a smrti?

1.,Prosí o Božie milosrdenstvo. Prosí Pána, aby mal zľutovanie nad nami hriešnymi. Nedávno sa vrátil Sv. Otec Lev XIV. z prvej apoštolskej cesty, počas ktorej navštívil Turecko a Libanon. V priebehu stretnutia vystúpili v Libanone predstavitelia rôznych stavov a predniesli mu svoje svedectvá. Bol tam aj kňaz, ktorý pôsobí vo väzenskom prostredí. Povedal takúto zaujímavú vetu: "milosrdenstvo nie je idea, ale konkrétna tvár". Chcel povedať, že milosrdenstvo má tvár Božieho Syna Ježiša Krista.

 V médiach sa stretávame s mnohými akciami, ktoré majú charakter kampane a usilujú sa o ušľachtilé veci. Každá kampaň má tvár nejakého známeho a populárneho človeka. Božie milosrdenstvo, ktorého sa dovolávame má tvár Ježiša z Nazareta. On vylial  za nás svoju krv, aby sme raz mohli s dôverou zaklopať na nebeskú bránu a prosiť o prijatie. Aké je dôležité, aby sme s touto božskou tvárou komunikovali už počas pozemského života! Čím nám bude bližšia počas pozemského života, tým radostnejšie stretnutie s ním budeme prežívať v jeho kráľovstve. 

Ale on chce aj to, aby sa na našich životoch odzrkadľovala jeho milosrdná tvár. Akí sme vďační Bohu za to, keď sa v živote stretneme s jeho milosrdnou tvárou v osobe človeka, ktorého sme mali radi! Kto s Ježišom komunikuje akoby  preberal jeho tvár a jeho láskavé milosrdenstvo.

2., Slávna loď Titanic, ktorá dostala od svojich konštruktérov titul-nezničiteľná, narazila na veľký ľadovec a potopila sa. Stalo sa to v r. 1912. Pri poslednom skúmaní vraku pred niekoľkými rokmi odobrali potápači niekoľko vzoriek hrdze. Vrak totiž postupne degraduje. Na prvý pohľad akoby spal a vykazoval známky smrti. No v skutočnosti sa na ňom hostia zvláštne baktérie, ktoré ho postupne požierajú a likvidujú. Jedna z vedeckých pracovníčok trefne konštatovala, keď povedala:"aj keď sa zdá, že loď je mŕtva, v skutočnosti na nej pulzuje život, ktorý si bez mikroskopu nedokážeme predstaviť". Samozrejme myslela život v zmysle biologických procesov.

Dovoľme si určitú analógiu. Aj keď je človek mŕtvy a my ho pochováme, ani si nedokážeme predstaviť, aký život pulzuje v jeho duši, ktorá priamo komunikuje s Bohom z tváre do tváre. Taký mikroskop a ani iné výdobytky techniky nenájdeme, aby sme fyzickými očami mohli tento proces postrehnúť.

 Duša , ktorá je verná Bohu, nijako nedegraduje a ani už ju nebudú požierať starosti a problémy každodenného života. Duša, ktorá oslavovala Boha sa nikdy nedostane na úroveň vraku, ktorý pohltí zlovestná priepasť. Takáto duša zažiari Božím leskom, lebo prítomnosť Boha nedopustí, aby sa do nej zahryzla akákoľvek zloba sveta.

3.,Cieľom života človeka je nebo, t.j. Božie kráľovstvo. Sv. Otec Benedikt  XVI. povedal vo svojom vianočnom príhovore v r.2007 túto myšlienku:" nebo nie je vecou geografie, ale srdca". Sám Ježiš nám pripomína , že "Božie kráľovstvo je medzi vami". A preto akoby časť neba, jeho sekvenciu môžeme vidieť na životoch ľudí, ktorí sa usilujú žiť podľa smerníc evanjelia.  Je dôležité, aby sme všetci najprv skúmali svoje srdce, či je v ňom priestor na Kristovu lásku, zmierenie, jednotu a pokoj. Ale , skúmajme aj srdcia iných, lebo cez nich sa nám Boh prihovára. On otvára nebo a posiela nám takých ľudí, ktorí môžu byť pre nás svetlom na ceste do večnosti. 

Malý chlapec sa spýtal otca-pilota, čo robil tam hore. Počuli sme aj jeho odpoveď, že zaklopal na nebeskú bránu. Vždy, keď sme už ráno "hore" alebo že nespíme v noci pre ťažkosť života, zaklopme modlitbou na nebesia a prosme o.i. aj za duše, ktoré odišli na večnosť. Ale prosme aj za seba, aby sa brána nebies otvorila v stanovený čas aj pred našim pohľadom.

100 rokov /takmer/

Najprv uvediem epizódu, ktorá pochádza zo školského prostredia. Istý žiak odpovedal na hodine histórie či dejepisu. Do odpovede mu vstúpil pedagóg a spýtal sa na nejaký dôležitý historický časový údaj. Žiak uviedol nejaké časové rozpätie, no s veľkou neistotou v hlase . Pedagóg iba pokrútil hlavou nad nesprávnou odpoveďou a poznamenal: u teba je sto rokov hore dole.

Možno  v prípade historicky nesprávne zorientovaného laika je to takto-sto rokov hore dole. Ale neplatí to o živote človeka, ktorý mal stovku rokov na dosah. Taký vek si zaslúži pozornosť, úžas,ale hlavne úctu. V takomto prípade cítime, že sa Boh mimoriadnym spôsobom dotkol určitého človeka a zahrnul ho nevšedným darom dlhovekosti. Sväté Písmo používa pri tejto príležitosti výraz, podľa ktorého niekto dlhoveký odišiel z tohto sveta "sýty svojich dní" /Jób/. Čo nám chce pripomenúť  takýto úctyhodný vek človeka, ktorý bol takmer doostatku produktívny?

1.,Zisťujeme, že človek nemusí mať ambíciu dlho žiť.Ale jeho ambíciou je to, aby prežil každý deň ako Boží dar a prežil ho naplno pri konaní dobra. Ale, ak sa niekto dožije vysokého veku pri zachovaní vyššie uvedených štandardov, je to nezaslúžený bonus, ktorý treba pripísať Božej moci. Jedna z mnohých modlitieb v Liturgii hodín, ktorú sa modlievajú Bohu zasvätené osoby, znie takto: Pane, daj mi prežiť tento deň pokojne, príjemne a bez hriechu a daj, aby som ho naplnil tvorivou láskou k tebe a blížnemu". Nech sa človek dožije akéhokoľvek veku, tieto zásady ho dobre pripravia k tomu, aby raz mohol stáť vztýčený a s čistým svedomím pred tvárou Toho, ktorý ho k životu povolal. 

2.,V očiach mnohých starších ľudí vidíme ľudskosť, múdrosť, nadhľad a skúsenosť. Pred niekoľkými hodinami sa vrátil z prvej pastoračnej cesty Sv. Otec Lev XIV. Navštívil Turecko a Libanon. Pri jednom stretnutí s veriacimi v Libanone si vypočul svedectvá ľudí, ktorí si prešli utrpením. Jeden z nich povedal takúto peknú myšlienku:" V spoločenstve sme sa vzájomne podporovali a podelili sa s chlebom, strachom a nádejou". Tieto slová sú hlboko ľudské a vytvárajú nosné črty života podľa evanjelia. Ak sa ľudia dokážu podeliť s chlebom, strachom a nádejou, stávajú sa apoštolmi svojej doby a svojho času stráveného na zemi. Apoštolmi preto, lebo prví Ježišovi učeníci-apoštoli ukázali práve tieto črty vo svojom čase pôsobenia  a zanechali nám takto moment povzbudenia a nasledovania.

3.,Kotva. Tento výraz zvykneme použiť vtedy, keď chceme poukázať na hodnotový systém určitého človeka. Hovoríme, že má život zakotvený v určitom bode, o ktorý sa opiera a spolieha sa na neho. Zakotviť znamená spustiť železnú kotvu do hlbiny a zostať stáť na mieste. Takto sa objavujú hlbiny života. Zastaviť sa v zhone života a skúmať Božie hlbiny. Napr. teraz, v advente. Skúmať hlbiny Božieha slova a preverovať popri tom hlbku svojej lásky k Ježišovi a blížnemu, je ideálny životný program pre každého z nás. 

Ale, zvykneme aj hovoriť, že chceme svoj život zakotviť v Bohu. Akoby sme chceli naznačiť, že zhora očakávame hlavný zdroj milosti. Akoby sme chceli vyjadriť skutočnosť, podľa ktorej Kristus je našim vzorom a pohľad hore neznamená len vyvrátenú tvár k nebesiam, ale hlavne úprimný kontakt s budúcou slávou. Aj toto sa má objaviť v životnom štýle človeka, ktorý vie, že bez pomoci zhora by neurobil ani krok. 

Pri archeologických prácach prenikli odborníci do určitej hĺbky zeme. Urobili akoby rez pôdou a jeden z nich ukázal na jednu vrstvu a povedal:Pozrite sa, toto je sto rokov. 

Keď sa lúčime s človekom, ktorý sa dožil požehnaného veku, povieme: toto je sto rokov pôsobenia Božej milosti. Roky človeka poznačia na jeho zovňajšku, ale duša môže byť mladá pôsobením Božej milosti. Pozemský život sa míňa a nie je definitívou. Ten nebeský sa nám otvára a ponúka spoločenstvo s Bohom a jeho vernými. Toto vnímame ako odkaz vždy, keď vyprevádzame na večnosť svojich drahých a prajeme si, aby sme sa s nimi raz tam aj radovali.  

 

Sv. Ondrej

 

       Občas počujeme, ako niekto povie: „Chcem žiť svoj život!“ Dôvodov na to môže byť viac: frustrácia, vyhorenie, rutina každodenného života či rôzne iné obmedzenia. S výrazom „chcem už žiť svoj život“ sa nám vybaví myšlienka väčšej slobody, ktorá by nebola nijako determinovaná. Možno viac času na záľuby, viac odpočinku, viac nezávislosti, atď.

       Aj rybár Ondrej bol človekom, ktorý si za čias Ježiša z Nazareta žil svoj život. Iný ani nečakal. Jeho život bol podmienený vtedajšou spoločenskou situáciou, z ktorej nebolo úniku. Ale to trvalo len dovtedy, kým sa na scéne neobjavil Ježiš. On Ondreja s ostatnými povolal, aby sa stali jeho učeníkmi. A tak Ondrej už prestal žiť svoj život a osvojil si život Kristov, a to definitívne. Kto má predpoklad na to, aby mohol žiť život Kristov a považovať ho za svoj?

1.)            Ondrej bol ako rybár často konfrontovaný so živlami.

Dôverne poznal zápas s mohutnými vlnami, silným vetrom a búrkou, ktoré preverili odolnosť rybárov na Genezaretskom jazere. Tento Kristov učeník bol zocelený bojom na mori o prežitie. Tým získal určitú predispozíciu na to, aby ako ohlasovateľ evanjelia bol pripravený na boj s inými živlami. Svet má svoje živly, ktoré chcú evanjelium potlačiť, rozriediť, inak interpretovať ako je Boží zámer.

       Ale aj Pán je živel. On je takým živlom, pred ktorým sa nemorálne, protievanjeliové živly strácajú a stávajú sa jalovými. Píše o tom sv. Peter: „...v Pánov deň... sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej.“ (2Pt 3, 10)

       Tí, ktorí uverili Ježišovi a evanjeliu, sa stávajú Božími živlami, ktoré odmietnu hriech a len s výzbrojou eucharistie a Božieho slova budú čeliť živlom zlého. Sv. Ondrej je prototypom bojovníka, ktorý s výzbrojou Božej moci viedol myšlienky evanjelia až po svoju mučenícku smrť.

2.)         Sv. Ondrej bol vhodným človekom do spoločenstva.

Rečou dneška povedané – „bol tímový“. Na mori pri rybolove to ani inak nešlo. Tam sebec neobstál. Rybári museli spolupracovať, komunikovať a obetovať sa, lebo cieľom bol čo najväčší úlovok. Ten si potom delili medzi sebou. Člen tímu nemohol myslieť iba na seba, lebo by sa potom z neho sám vylúčil.

       Ohlasovanie evanjelia také typy potrebuje. Také, ktoré sa budú učiť aktivitám v spoločenstve. Pôsobenie v spoločenstve môže mať na jednotlivca blahodarné účinky. Zbavuje ho sebectva, lebo slúžime Kristovi, nie sebe, zbavujeme ho izolácie, lebo z interiéru vlastného sveta a vlastných pravidiel sa ešte nikto nepriblížil ku Kristovi a ani k ľuďom, zbavuje sa ľahostajnosti, a tým potvrdzuje slová sv. Pavla, ktorý píše: „Boh telo vyvážil tak, aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy.“ (1Kor 12, 24 – 26). Sebectvo, izolácia a ľahostajnosť patria medzi najväčšie neduhy doby, pričom s bolesťou konštatujeme, že sa preniesli aj do spoločenstva Cirkvi.

3.)         Sv. Ondrej bol zvyknutý na ochotu podeliť sa.

To sa dialo na dennej báze, lebo rybolov by sám nezvládol, potreboval spolupracovníkov. Úlovok si nemohol zobrať sám pre seba. Bez kolegov na mori by bol ničím.

       Je azda prirodzené, že mal ambíciu deliť sa s Božím slovom. Nikoho by nemalo prekvapiť, že potom, čo absolvoval prípravu v Ježišovej blízkosti, sa odobral ohlasovať evanjelium. Bol tak vychovaný a formovaný morom a rybolovom a neskoršie samotným Ježišom.

       Máme dnes záujem podeliť sa s Božím slovom? Čo preto robíme v rodine, aby sa evanjelium podávalo ďalším generáciám? Štýl, spôsob života, je prvým hlásateľom Kristovej blahozvesti. Ten sa tvorí najmä pri eucharistickom stole a pri stole Božieho slova tak, aby sa zakorenil aj pri stoloch našich príbytkov. Keď sa dokážeme podeliť s dobrami materiálnymi, hľadajme cestu, aby sme neopomenuli ani duchovné podelenie sa. Pohľad na stôl nám túto úlohu pripomenie. Pohľad na stôl, ktorý máme napr. v kuchyni alebo v obývačke, ale najviac výrečným je stôl, ktorý máme na očiach v presbytériu každého kostola.

       Je to dôležité preto, aby sa Ježišov život stal naším životom. Stolovanie s Kristom nej je našou prioritou, lebo od neho vstávame zapálení a povzbudení pre myšlienku ohlasovania evanjelia.

Čo /kto/ má prioritu?

Evanjelium nám pripomína udalosť, podľa ktorej sa Pán Ježiš rozhliadol po chráme a všímal si ľudí, ktorí hádzali svoje príspevky do tamojšej pokladnice /Lk 21, 1-4/. Keď sa nad tým zamyslíme, vnuká sa nám niekoľko otázok. Napr.: čo je prioritou, plná pokladnica alebo skúška štedrosti veriacich  židovského národa? Ježiš chce povedať, že s úžitkom naplnená pokladnica môže byť plodne využitá len ľuďmi, ktorí majú charakter a vypracované čnosti. 

Božie kráľovstvo je akoby pokladnica. Všetci, ktorí sme v Krista uverili venujeme svoje príspevky pre dobro večného života, ktorý pre nás Ježiš pripravil. Ako možno tento cieľ dosiahnuť?

1.,Tak, že svoj pozemský život zameriame na večnosť. Tak, že dovidíme viac ako je iba úroveň pozemského života. Tak, že svoje životné skúšky  a kríže odvedieme ako svoje príspevky do pokladnice Božieho kráľovstva. Naše dobré skutky a obety by mali mať tento zámer, nielen pre pozemský úžitok, ale hlavne pre poklad v nebi. Takú myšlienku a silu môže dať človekovi iba Boh, ktorý naše kroky tajomným spôsobom usmerňuje pre vyššie ciele. Denne môžeme svoje skutky posväcovať, aby sa stali platidlom pre večný život s Bohom.

2.,Cieľ večnosti môžeme dosiahnuť aj vtedy, keď sa nenecháme nikým a ničím odradiť. Najmä nie vlastnými zlyhaniami alebo slabosťami iných. Kristus je náš sprievodca, ktorý nám poskytuje vždy novú motiváciu a chuť povstať a pokračovať ďalej.Boh chce vidieť naše odhodlanie osláviť ho aj tým, že sa zmobilizujeme , vstaneme z našich hriechov a budeme pokračovať v púti za naplnením nášho života v nebi. Večnosť má svoju príťažlivosť, lebo v nej kraľuje Boh, ale aj do nás Pán vložil túžbu po vyšších hodnotách. Raz sa môžu stretnúť tieto skutočnosti v jednom bode a naplnia nás neopakovateľným šťastím.

3.,Cieľ večnosti ako najväčší dar môžeme dosiahnuť vtedy, keď sa podelíme s vierou s ostatnými. Pre určitú vec sa rozhodneme ochotnejšie vtedy, ak ju nám niekto hodnoverný odobrí a poradí, aby sme ju prijali. Viera v Boha sa má dediť a odovzdávať. Je to priorita, vlajková loď pozemského úsila človeka. Ten, kto vieru odovzdáva, koná mimoriadnu službu, ktorá je Bohom vysoko cenená. A spôsob odovzdávanie viery nie je len verbálny, ale najúčinnejší je príkladom a svedectvom skutkov, ktoré sprítomňujú samotného Krista. Ten, kto je schopný podeliť sa napr. s jedlom, má predpoklad k tomu, aby sa podelil s vierou v Boha. Dobrý človek, ktorý uveril v Božiu štedrosť a dobrotu, má dispozíciu preto, aby si skutky podľa evanjelia nesprivatizoval, ale odovzdával ďalej. To všetko sa môže diať podľa starej zásady-radosť rozdávaním rastie. To isté môžeme konštatovať o viere v Boha, ktorá môže rásť a prinášať ovocie.

Chudoba

Na dnes pripadá 9.svetový deň chudobných. Ustanovil ho pápež František v r.2016. Svoj motív určite hľadal vo výroku Pána Ježiša:"...chudobných máte vždy medzi sebou ..." /Mk 14,7/. Tým naznačil, že s fenoménom chudoby sa ľudstvo bude zaoberať stále. Tí, ktorí budú mať záujem na tom, aby ju odstraňovali či minimalizovali, budú neustále dostatočne vyťažení. Prvok chudoby je na jednej strane zlou vizitkou života ľudského spoločenstva, ale na strane druhej bude vždy dôvodom na preukázanie čistých čností tých, ktorí sa s týmto javom nezmieria a budú konať dobro a pomáhať. 

1.,V súvislosti s chudobou sa často používa výraz-chudobní príbuzní. Chce sa ním vyjadriť rozdiel medzi určitými ľuďmi alebo spoločenstvami. Napr. keď sa porovnáva životná úroveň ľudí v Nemecku a u nás, nie je možné si nevšimnúť rozdiely s tým, že o nás sa povie, že sme chudobní príbuzní. 

Koľko tzv. chudobných príbuzných máme hocikde vo svete. Sme príbuzní napr. na báze prijatého krstu, ale v materiálnej úrovni života je veľký rozdiel. Môžeme zostať ľahostajní voči tomuto javu? Isteže, môžeme povedať, že nás sa to netýka, nech si to oni riešia...Ale, aké je to potom svedectvo našich čností, lebo takto sa stávame ľuďmi bez citu...V ľudskom spoločenstve evidujeme ľudí, ktorí vinou chamtivosti a nespravodlivosti určitých jednotlivcov alebo skupín, celý život bojujú s chudobou. Sú odkázaní na pomoc. Sú odkázaní a my ich odkážeme na charitatívne ustanovizne, bez toho, žeby sme akýmkoľvek spôsobom pomohli a pohli prstom. Oni sú odkázaní a my si o tom dávame odkazy miesto toho, aby sme sa zapojili do overených aktivít pomoci. Keby bol náš hociktorý príbuzný neďaleko nás chudobný, nedopustili by sme, aby zahynul. Nedopusťme, aby náš hociktorý príbuzný, napr. na báze krstu, hoci je fyzicky ďaleko, hynul bez toho, žeby sme sa mu otočili chrbtom. 

Starobylý autor z druhého storočia píše:" Almužna je dobrá ako pokánie za hriech, pôst je lepší ako modlitba, no almužna je lepšia od oboch". A pokračuje takto:" Ak sa zriekneme svojich chúťok a premôžeme svoju dušu tým, že nebudeme uskutočňovať jej zlé žiadosti, budeme mať účasť na Ježišovom milosrdenstve" /Liturgia hodín IV. s.496/. 

2.,Existuje príslovie:chudoba cti netratí. Chudobných automaticky považujeme za outsiderov v spoločnosti. Sú samozrejme aj takí, ktorí si za svoju chudobu môžu  sami svojou nezodpovednosťou. Sú však mnohí, ktorí sa snažia vymaniť zo smrtonosného naručia chudoby, no veľmi sa im to nedarí. Málokto by sa chcel zameniť v živote s chudobným. Nikoho neláka žobrať a spoločensky padnúť na dno. 

Tento týždeň ma v správach v TV zaujala reportáž z Prešova. Mladá redaktorka sa rozhodla, že bude hodinu predávať časopis Nota bene. Tí, ktorí to denne robievajú boli za ten čas pozvaní na obed do reštaurácie /prvýkrát v živote/, kde sa mohli dosýta najesť. Redaktorka robila čo mohla, ale predala iba pár kusov časopisu. Predpokladám, že túto činnosť by nechcela robiť na dennej báze. Hneď na druhý deň sa vrátila k svojmu povolaniu. Ale ako skúsenosť by to odporúčala každému. Je užitočné pomáhať, ale s tým, že si treba dávať pozor na podvodníkov a na tých, ktorí by našu pomoc premenili do tekutej podoby alkoholu. Urobme si raz týždenne svoj deň chudobných a obetujme za tých, ktorí trpia núdzou.

3.,Chudoba na každom kroku. Túto alebo podobnú myšlienku napísal jeden z misionárov, keď sa svojim predstaveným ozval z nového pôsobiska. 

Sú rôzne formy chudoby. Stretávame sa s ňou denne v prostredí svojho života. Ide o chudobu na lásku, na ochotu udržiavať dobré vzťahy, na obetavosť, prajnosť, spolupatričnosť, starostlivosť... Túto formu nemateriálnej chudoby nevylepšia nijaké materiálne príspevky. To dokáže iba formácia človeka podľa vyšších princípov svedomia. Človek, ktorý sa snaží žiť v duchu evanjelia, do vyššie uvedenej chudoby len tak ľahko nepadne. A takto formovaný človek nemlčí ani vtedy, keď vidí možnosť akokoľvek pomôcť tým, ktorí sa trápia s materiálnym nedostatkom. Nezabúdajme na sympatické slová apoštola, ktorý napísal:" Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol"/ Kor 10,12/. Aj náš Mesiáš, Ježiš z Nazareta , chudobou nepohrdol. Ani my nepohrdajme tými, ktorí s ňou denne zápasia.

Kostol

 

          V našom prostredí života sa takmer na každom kroku stretávame s kostolom. Sú malé i veľké, staršie i tie nové. Väčšie i menšie. Obdivujeme múdrosť a strategické myslenie našich predkov, lebo staré kostoly, ktoré postavili, majú unikátne miesto. Boli postavené takmer výlučne na vyvýšenom mieste a to tak, aby bol z každej strane na ne dostatočný výhľad a prístup. Môžeme konštatovať, že mnohé z kostolov, najmä starobylých, majú dominantné miesto.

          Je v tom veľa symboliky. Kostol patrí do života spoločenstva. Má mať dôstojné miesto, a to nielen čo sa týka lokality, ale aj v zmysle hodnôt. Kostol v živote veriaceho človeka má mať podstatné miesto.

1.   Kostol ako dom

          Dom vo všeobecnosti je miestom, kde ľudia žijú a komunikujú spolu. Koľkokrát ukážeme s hrdosťou na fotografiu a povieme: „To je náš dom.“ Tým je povedané všetko, ale najmä to, že ide o miesto ľudského spolunažívania. Ľudia v ňom spoločne vytvárajú hodnoty a upevňujú svoje väzby.

          Nepomýlime sa, ak nazveme kostol domom. Zvykneme aj hovoriť, že kostol je dom Boží. Ľudia sa tam stretávajú, aby čerpali potrebné milosti na to, aby duchovne žili. Nikde inde sa nenachádza taký zdroj milosti, ako je kostol. Kostol ožije prítomnosťou Ježiša Krista a aj prítomnosťou človeka. Vytvára sa tak duchovne silné spoločenstvo. Spoločenstvo človeka s Bohom a spoločenstvo ľudí navzájom. Prítomnosťou v chráme sa ľudia stávajú silnejšími, a to jednak jednotlivci, a potom aj spoločenstvá – rodiny. Všetci sú si vedomí, že v zápase o životné hodnoty potrebujú čerpať z eucharistického zdroja a že kostol je hlavným zdrojom tejto posily. Prítomnosťou v kostole sa viera stáva osobnejšou. Myslíme tým vzťah človek – Boh, ale aj vzťah: človek – človek.  Prežívame prítomnosť Boha, ktorý je zdrojom všetkého dobra, ale aj prítomnosť človeka, ktorému chceme dôsledky tohto dobra adresovať.

2.   Kostol – privilegované miesto v živote kresťana

          Kostol súvisí s vierou a ohlasovaním evanjelia. Nikde nepostavili kostol len – tak – z dlhej chvíle. Na mieste chrámu sa hlásalo Božie slovo a vysluhovali tajomstvá. Tak sa kostol stal privilegovaným miestom vysluhovania týchto tajomstiev. Každý kresťan by mal poznať históriu chrámu v blízkosti ktorého žije. Kostol je nielen dôsledkom viery našich predkov, ale je aj výzvou pre každú generáciu, aby chrám a posvätné dianie v ňom udržala. Je isté, že sv. omša môže byť slúžená aj mimo kostola a aj niektoré sviatosti, napr.  sv. spoveď, môžu byť vyslúžené mimo chrámu. Je to však len ojedinele. Boží kult sa má rozvíjať v prvom rade v priestore a atmosfére Božieho domu. Pred časom som slúžil sv. omšu pre veriacich v priestoroch domu smútku. Tamojší veriaci kostol nemajú. Tvoria nie veľkú komunitu. Sami hovoria, že aj keď sú vďační za dar sv. omše, postaviť kostol je pre nich výzvou a ambíciou.

3.   Účinky pôsobenia atmosféry kostola na človeka

          Človek sa tu môže stíšiť. Dnes voláme po atmosfére stíšenia. Je to logické, lebo sme obklopení hlukom a riavou štýlu života. V ňom ticho výrazné miesto nemá. Vždy, keď sa v našom kostole konajú pohrebné obrady, organisti vysvietia na tabuliach oznam, ktorý upozorňuje účastníkov, aby sa stíšili a sústredili sa na udalosti, ktoré budeme sláviť. Všímame si, že napríklad aj atmosféra sobáša rozdeľuje ľudí. Niektorí účastníci sobášnych obradov nerozlišujú medzi profánnym prostredím a posvätným prostredím.

          Kostol nám pomáha v tom, aby sme objavili svoje vnútro. V tomto prostredí sa nám prihovára svedomie. Bežne zvykneme povedať, že sa nám „pohlo svedomie“. Mnohí túto myšlienku pripisujú kostolu a zvlášť tajomstvu Božieho slova. Pohlo sa im vnútro do takej miery, že sa rozhodli konať pokánie a zmeniť svoj život.

          Kostol na človeka vplýva tak, že ho vedie k modlitbe. Človek v kostole zistí, že nemôže byť nečinný, ale že jeho atmosféra si pýta schopnosť komunikovať s Bohom. Možno nie prvýkrát, ale pri ďalších stretnutiach si duša pýta rozhovor s Bohom. Duša je komunikatívna a Boh je Bohom spoločenstva. Kostol je miestom, kde sa môžu tieto skutočnosti stretnúť.

          V bežnej reči používame výraz: „že niečo je a niečo nie je s kostolným poriadkom“.

Predpokladá sa, že v kostole je poriadok, ale človek zistí, že jeho život nemusí vykazovať známky Božieho poriadku. Boh dáva najavo, že kresťan má svoj život prehlbovať, prekypriť alebo vytvoriť úplne novú hierarchiu hodnôt. Bez atmosféry kostola by sa len tak ľahko k tejto myšlienke nedopracoval. Atmosféra kostola mnohým otvorila oči do takej miery, že sa rozhodli zosúladiť svoj život s hlasom svedomia.

         

          Na návštevu kostola sa treba pripraviť. Už nedeľné ráno veľa povie o našej „nepripravenosti“ navštíviť Boží dom. Ak prevládajú pozitívne odhodlania, vtedy sa sv. omša stane zdrojom mnohých milostí. V inom prípade zostane iba hluchým miestom bez patričnej odozvy. Pripravenosť bližšia sa očakáva od kresťana vtedy, keď prekračuje prah kostola s dostatočným predstihom pred úvodným zvonením tak, aby svoje myšlienky zosúladil s tajomstvom oltára. Rovnako sa to týka aj odchodu po skončení sv. omše. Slávené tajomstvo si žiada, aby sme milosti akoby vstrebali do svojej duše. Na to potrebujeme aspoň pár minút adorovať a ďakovať za prijaté milosti. Príprava na sv. omšu i poďakovanie majú mať parametre primerané veriacemu človeku, ktorý verí, že Boží dom mu sprostredkúva dary potrebné na každodenný život ale i dosiahnutie spásy.