Máriine usmernenia

Manželský pár si vykračoval rýchlou chôdzou na isté spoločenské podujatie. Manželka sa predpisovo držala manžela pod pazuchou a neustále mu dohovárala ako sa má správať. A tesne pred cieľom ešte polohlasno povedala:"A nie že budeš na seba nevhodne upozorňovať. Keď nemusíš, veľa nehovor!". V atmosfére týchto inštrukcii vstúpili obaja do budovy. 

Dnes nám liturgia predstavuje Pannu Máriu, Bohorodičku. Ona nikdy na seba neupozorňovala, v zmysle nejakej dôležitosti spoločenského významu. Práve naopak. Držala sa v úzadí a vždy úctivo, ale nespochybniteľne dávalo usmernenia svojim súčasníkom. Viac postojmi, skutkami ako slovami.  Podľa evanjelia veľa toho nepovedala, ale jej postoje sú nanajvýš výrečné a smerodajné pre ľudí všetkých generácii. Ktoré sú to?

1.,Mária zažila atmosféru a miesto poníženia./Lk 2, 1-19/ Veď porodila dieťa v maštali, či skôr jaskyni. Určite toto svoje poníženie nekomentovala a nesťažovala sa. Napriek tomu sa stal zázrak, lebo toto miesto, povedané dnešnou rečou literatúry, bohomzabudnuté, sa stalo miestom návštev a poklon. Ukázalo sa, že  nie je bohomzabudnuté, ale Bohom milované a prajné pre toho, kto ho zo zbožnosti navštívi. Dokazujú to návštevy pastierov, ktorý prišli na podnet z neba a rovnako poklony troch mudrcov, ktorých priviedla hviezda. Mária ukazuje, že tam, kde je Kristus neexistuje miesto, na ktoré by Boh zabudol. Krista nájdu všetci. A kde je úcta k Márii, tam  je aj priama cesta k jej Synovi. Mária je tá, ktorá s pomocou milosti svojho Syna premieňa to , čo je na prvý pohľad prázdne a plné poníženia na to, čo je zdrojom pokoja a pravej zbožnosti. Tomu môže zodpovedať aj život každého z nás.

2.,Mária zažila miesto potupy./Jn 19,25/ Bola pod krížom, keď na ňom jej Syn zomieral.Poprava na kríži bola znakom veľkej potupy. Týkala sa, ako vieme, tých najhorších zločincov. Mária od kríža svojho Syna neodstúpila. Možno bola pod ním schúlená a plná bolesti. Možno sa aj vzpriamila a niesla statočne, hrdinsky situáciu matky, ktorej syna vystavujú krutej potupe ukrižovania.  

Pod krížom, podľa jej vzoru, sa môžeme schúliť, keď nesieme ťarchu a zlobu života na svojich pleciach. Ukrižovaný a jeho Matka nás pochopia a objímu. Časom sa naša duša vztýči, lebo trpieť v spoločenstve s  Kristom a s Matkou nie je potupa. Kríž nás upokorí, ale aj pozdvihne. Kríž nás schová spolu s bolesťou pod svoje krídla, ale aj vystaví ako svedectvo a povzbudenie pre tých, ktorých postihol osud kríža rovnako. Kríž nás môže definitívne získať na stranu Ježiša a jeho evanjelia. Mária od svojho syna nikdy neodišla. A platí to aj vo večnosti.

3.,Mária zaujala pozíciu pokornej čakateľky./Lk 8, 19-21/. Chcela sa spolu s ostatnými príbuznými rozprávať so svojim Synom, ale bola odsúdená na čakanie. Nenárokovala si na nejaký piedestál za to, že ja Matkou Božieho Syna. Na tento titul sa nevzťahovali nijaké pozemské výsady. Vtedajšie konvencie neuznávali a nevylepšovali postavenie matky učiteľa z Nazareta, ktorý vyhlasoval, že je Božím Synom. Musela počkať, hoci našiel sa ktosi, kto Ježišovi oznámil, že ona čaká vonku...

Možno sa nám niekedy zdá, že okolo Ježiša je akosi tesno, že on nás nevidí a nevšíma si nás. Možno si povieme, že ten okruh priaznivcom nepreklenieme, nech by sme robili čokoľvek. Ježišovi nemôže byť tesno, ale nám áno, ak sa necháme presvedčiť o tom, že on má svojich blízkych priaznivcov a ostatní musia čakať na to, či sa im ujde...Postavme sa citlivo k Márii, ktorá čakala. Čakala pokorne, ale pevne a neustúpčivo. Boh nás niekedy skúša, či vieme čakať a či zostávame pri tom pokojní a uzobraní vo vzťahu k jeho prítomnosti. 

Kráčajme vedno s Máriou za Ježišom. Ona cestu pozná. Už toľkým ju ukázala, prečo by tým neposlúžila aj nám? Popri tom od nás žiada, aby sme našli mieru vyváženosti medzi slovom k Bohu a mlčaním. Pred Bohom je niekedy vhodné mlčať a niekedy hovoriť. V prvom rade nech hovoria skutky a postoje, lebo najmä tie preslávili Bohorodičku, ktorá je slávou ľudského pokolenia.

Duchovná rekapitulácia

Prvou Slovenkou, ktorá vystúpila na najvyšší vrchol sveta Mount Everest bola p. Lucia Janičová. Stalo sa tak 12.mája tohto roku. Jej výkon si zaslúži veľké uznania a rešpekt. Nedávno s ňou natočili reklamu v TV, kde o.i. hovorí, že všetci máme svoje "everesty" t.j. náročné a zlomové situácie, ktoré sa trochu podobajú výstupu na reálny M.Everest. Všetci sme mali tento rok svoje "everesty". Aspoň na chvíľu sa na konci kalendárneho roka môžeme pri nich pristaviť a rekapitulovať.

1.,Kríž. Životný kríž. Ten je dostupný pre každého a všetkým sa odrazu postaví do cesty. Bežné kríže materiálneho charakteru sa musia upevniť, uchytiť, aby nespadli. Takto sú riešené kríže v kostoloch, ale i niekde pri ceste.Tí, ktorí ich postavili, chcú, aby vydržali čo najdlhšie a najmä tie v exteriéroch odolali aj veľkej nepriazni počasia. 

Na konci roka treba skontrolovať upevnenie aj našich životných krížov. Je predpoklad, že ich budeme niesť ďalej, lebo budú pretrvávať a preto ich potrebujeme nanovo zakotviť vo viere v Krista. Tento úkon je mimoriadne dôležitý, lebo keby sme niesli kríž bez myšlienky a zostali napospas beznádeji, vystavili by sme sa riziku zrútenia svojho života a jeho zmyslu. Upevnenie kríža vo viere je mimoriadne dôležitý úkon. Je zdrojom sily a svedectva pred Bohom a ľuďmi. 

2.,Naše stretnutia s Bohom. Treba nám popracovať na tom, aby tieto kontakty so živým Bohom: A.,neboli stále bez myšlienky. V modlitbe treba vedieť aj sformulovať to, čo cítime v duši a predostrieť Bohu. Sú situácie, kedy je naše vnútro prázdne akoby bez myšlienky, podľa toho, čo prežívame. No, učme sa túto prázdnotu čím skôr vyplniť. B.,Nech sme pri modlitbe v stave očakávania. Keď komunikujeme s Bohom, žime v očakávaní takých milostí, ktoré sú primerané našej situácii. Niekedy treba prekonať pesimizmus a nastaviť sa na Božie dary, hoci by naše vnútro vykazovalo vysokú úroveň dezilúzie. C.,Pri stretnutí s Pánom si predstavím Boha ako zdroj takého dobra, ktoré predčí moje očakávanie. Boh je vždy vpredu. A ten, ktorý je vpredu nesie ťarchu všetkého a odráža akékoľvek zlo a nastoľuje dobro. 

3.,Je potrebné, aby sme si položili otázku: bol som k ľuďom blízko, najmä vtedy, keď potrebovali pomocnú ruku? Bol som im k dispozícii? Sú situácie, v ktorých sa snažíme osobnú neúčasť v utrpení blížneho kompenzovať tak, že im k dispozícii niečo ponúkneme. Nie seba osobne, ale niečo materiálne, čo je síce tiež dôležité, ale nemôže to vynahradiť našu ľudskú, kresťanskú, evanjeliovú blízkosť. Osobná blízkosť a angažovanosť je vrcholným prejavom kresťanskej lásky. Ak sme v tomto roku vyššie spomenuté vrcholy obišli, nech v  novom nájdeme chuť a povzbudenie do konkrétnych skutkov. O to viac, že sme na počiatku veľkého vrcholu v podobe Jubilejného roka. A ten nám môže pomôcť otvoriť oči a upriamiť pohľad na Krista, ktorý putuje s nami, je našim sprievodcom a zdrojom všetkých síl.

Pár slov o rodine

"Ostane to v rodine!" . Koľkokrát v živote počujeme tento výraz. Či už ho ľudia takto zažijú a spontánne podľa neho konajú, alebo to majú v sebe zakódované od čias výchovy. Kontext je jasný. Isté veci zostávajú v rodine a nikto z rodiny ich nevyťahuje.  Rodina tu vystupuje ako filter, múr, ochrana, zázemie, ktoré má svoju dôstojnosť. Morálne ladený človek bude túto zásadu rešpektovať vo vžahu k svojej rodine, ale i k iným rodinám. Ktoré skutočnosti sa upečú na "domácej peci" ako významné udalosti? 

1.,Rodinná tradícia. Najmä v období rôznych sviatkov sa určité tradície zachovávajú ako rodinné. Týka sa to najmä folklóru a podobných aktivít, ktoré dokážu ľudí do určitej miery zjednotiť. Obsahom týchto tradícií je väčšinou rutinné zachovávanie určitých obradov a rituálov, ktoré sa vytratili zo zorného uhla najnovších čias. Snaha o ich obnovenie je pekná a zaujímavá.

Poďme však hlbšie ako  sú iba vonkajšie rituály. Je veľa rodín, ktoré môžu dnes povedať, že viera v Boha je u nich rodinnou tradíciou? Tí, ktorí ju zdedili od rodičov dokážu ju odovzdať ďalej? Nie iba po stránke formálnosti a folklóru, ale po stránke životných zásad evanjelia, ktoré formujú život. Zároveň však musíme priznať, že niektorí z tých, ktorí vieru nezdedili, ale ju objavili, ju odovdávajú potomkom ako čerstvé ovocie ako zdroj duchovnej posily. 

Pred nedávnom vysielali v TV krátku reportáž o slovenskej olympijskej víťazke Zuzane Rehák Štefečekovej. Súťaži v športovej streľbe v disciplíne trap. Pýtali sa jej ako bude tráviť vianočné sviatky. Povedala, že ich budú doma sláviť v duchu kresťanských tradícií. Nenarodila sa do takej rodiny, ale vieru dostala v istom veku ako dar. Nemá problém o svojej viere hovoriť verejne a aj o tom, že v tomto duchu bude vychovávať svoje deti. 

Vieru treba generačne udržiavať. Predstavme si, že rodina odíde na dovolenku. Kľúče od domu zverí dôveryhodným ľuďom. Tí, okrem iného majú povinnosť zalievať kvety. Skontrolujú aj bezpečnosť príbytku. Viera má byť vždy zalievaná milosťou a o ňu treba aj prosiť na pravidelnej báze. Treba skúmať aj určitú bezpečnosť života, či nie sme príliš blízko nebezpečenstva hriechu, ktorý vieru zo života vypudzuje

2.,Rodinný klenot. Ide o vzácny predmet, ktorý si odovzdávajú celé generácie. Je vzácny tým, že má veľkú hodnotu, lebo je vyrobený z drahých materiálov alebo je vzácny iba preto, že je rodinný. Je drahý. lebo  je morálne vzácny a niekoho nám pripomína. Rodinným klenotom nazývame aj človeka, ktorý pozitívne zviditeľnil rodinu a svoje schopnosti vyšperkoval do dokonalosti. 

V Európe môže byť v blízkej budúcnosti veľa klenotov viery. Klenotov veľa niet. Sú to unikáty. Kto si dnes uchová vieru v Boha, stane sa unikátom a klenotom. Mnohí z vás už možno takými sú alebo sa nachádzajú blízko tejto pozície. Dnes sme akoby odkázaní na ortieľ klenotu, ktorý je vzácny, ale občas schovaný, zaprášený a nedocenený. No v pravý čas ukáže svoju cenu a svoj význam. Klenoty viery majú o sebe vedieť, veď patria do jednej série, ktorá má pôvod v Ježišovom evanjeliu. A nakoniec-klenoty vždy ľudí priťahovali...V zmysle materiálnom, ale i z pozície viery.

3.,Rodinný typ. Ide o človeka, pre ktorého je život v rodine prioritou. A to aj napriek tomu, že tento typ je často terčom výsmechu a irónie. Bohu vďaka, stále je dosť ľudí, ktorí žijú a obetujú sa pre rodinu. 

Každému nie je dopriate, aby sa tešil z priazne pokrvnej rodiny. Môže sa však pohybovať a nakoniec udomácniť v spoločenstve, v ktorom je ako doma...Napr. medzi ľuďmi, ktorí sú poznačení nepriazňou osudu. 

Vždy, keď sa blížia Vianoce, okruh vysielania médií sa zužuje na niekoľko tém. Napr. bezdomovci, nocľah, kapustnica a pod. Vtedy vidíme pospolu aspoň niektorých z tých, ktorých sa dotkla nepriazeň osudu. Vtedy si uvedomíme, že by sme mali spoločne zasadnúť všetci vospolok. Lebo sme poznačení nepriazňou hriechu, ktorý sa vo svete prejavuje rozmanito. Nepriaznivý osud ľudí bez domova dokážeme zmierniť. Jednorázovo, kapustnicou. Ale, ako deti Božie, ktoré patria cez krst do Kristovej rodiny, vieme o takej skutočnosti, ktorá nás môže nepretržite vracať do stavu pokoja a bezpečnosti. Je to sviatostný život, v ktorom dominujú sv. zmierenia a eucharistia. My, ktorí sme zjednotení nepriazňou hriechu, stávame sa domácimi Boha, patríme do Božej rodiny, lebo sa dostávame  k zdroju večného života. Sme typmi rodiny Ježiša Krista. On sám nás zjednocuje.

Mnoho skutočností z rodinnej atmosféry zostáva tam kde má-v rodine. Ostanú  v rodine. Ale  je minimálne jedna skutočnosť, ktorá sa priam tlačí von, a tou je viera. Ona nemá zostať iba v jedne rodine, ale má sa podávať ako posolstvo. Viera by mala v rodine zostať t. j. zakoreniť sa a  tak ísť ďalej. Viera má mať koridor, kolobeh a komunikačné momenty. Ten, kto ju prijme, stane sa prvkom spoločenstva, ktoré má istotu dobrej cesty do Božieho kráľovstva.

 

  

K jubilejnému roku

 

          V bežnej komunikácii medzi ľuďmi počujeme výraz: už má svoje roky. Myslíme tým na skutočnosť, podľa ktorej človek už nemá primeranú kondíciu – fyzickú alebo psychickú. To neznamená, že „patrí do starého železa“. Síl už mnoho niet, ale sú tu skúsenosti, vedomosti, nadhľad, stabilita a múdrosť života.

          Aj Cirkev už má „svoje roky“. Nemyslíme tu iba dlhovekosť
či starobu. Cirkev má svoje jubilejné roky, ktoré sú znakom jej vitality, skúsenosti, múdrosti a hlavne nikdy sa nekončiacej duchovnej kondície, ktorú neskutočne zásobuje Boží Duch. Dožili sme sa ďalšieho jubilea, všetci sme jubilanti. Takí, ktorí neoslavujú seba,
ale Božiu dobrotu a milosrdenstvo.

          Nie je čas otvárania šampanského, ale čas otvárania sa ľudských duší Božiemu zdroju milostí. Nie je to čas bujarej bezuzdnosti, ale čas duchovnej hojnosti. Tak veľmi ju o dnešnej dobe potrebujeme zažiť! Nech nám k tomu pomôže aj názorná symbolika atribútov jubilejného roka.

 

Banner

          Pravdepodobne sa nachádza teraz v každom kostole. Jeden z nich zobrazuje Sv. Otca Františka od chrbta práve v situácii,
keď otvára bránu baziliky. Obidve ruky kladie na veraje a chce ich potlačiť, aby sa otvorili. Ktosi, keď videl, povedal, že sa mu žiada pribehnúť k Sv. Otcovi, postaviť sa vedľa neho a pomôcť mu.

          Možno je to trocha naivná predstava, ale navodzuje praktickú myšlienku na jubilejný rok. Často vidíme ľudí, ako sa boria s problémami, sympatizujeme s nimi, ale vidíme ich zápas
iba od chrbta. A to nestačí. Čo keby sme trocha pobehli, postavili sa vedľa nich a „potlačili“ problém ich života tak, ako keby bol náš? Splnia sa tak slová Sv. písma: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Gal 6,2) Nestačí blížnych vždy podporovať iba morálne, ale niekedy sa potrebujeme priprieť a „zapriahnuť“ sa do tandemu, aby sme spoločnými silami hľadali riešenia. To je evanjeliové a typické pre aktivity jubilejného roka.

 

Reťazec

          Logo jubilea obsahuje niekoľko ľudských postáv, ktoré sa navzájom podporujú, dotýkajú sa jeden druhého a pritom objímajú Ježišov kríž, ktorý sa k nim nakláňa. Vzniká zaujímavý útvar, ktorý by sme mohli nazvať reťazec. Už len letmý pohľad hovorí, že je silný,
že niet na ňom slabé miesto.

          Nedávno slávnostne otvorili obnovenú katedrálu v Notre Dame v Paríži. Päť rokov trvali rekonštrukčné práce, od kedy tam vznikol požiar. Do chrámu vošiel biely reťazec biskupov a kňazov. Je to celkom zaujímavý moment. V liberálnej a sekularizovanej krajine je stále prítomný silný reťazec Božej prítomnosti. Sú tam takí, ktorí vstupujú do morálnej biedy a nebojácne poukazujú na Božiu prítomnosť.

          V jubilejnom roku by sa mali veriaci spájať a vytvárať reťazce modliacich sa a putujúcich ľudí, ktorí budú vo svojom prostredí nositeľmi duchovnej obnovy. Reťazce modliacich sa budú pôsobiť ako biele prúdy nositeľov Kristovho pokoja. V temnote doby bude ich svedectvo viditeľné a veľmi potrebné.

 

Prah

          Pri otváraní jubilejného roka, hovorí história, vstupoval svätou bránou najprv pápež. Za ním išli ďalší pútnici. Statočne prekročili prah konkrétnej baziliky s tým, že musia so svojím životom niečo urobiť. Prah prekročí iba odhodlaný človek. Niektorým ľuďom sa určité prahy prekračujú ťažko. Napríklad prah domu. Takého domu, v ktorom by si mali usporiadať vzťahy. Urobiť aspoň pokus a prosiť o zázrak. Alebo prekročiť prah takého domu, kde sme sľúbili návštevu a ešte sme sľub nesplnili. Ďalej je to prah kostola. Pre mnohých je to ťaživá predstava. Keby vedeli, ako by „odťažili“ svoj život, keby sa to naučili prekračovať prah Božieho domu... Veľmi motivačne pôsobí myšlienka žalmistu: „S radosťou pôjdeme do domu Pánovho.“ (Ž 122) Nezabudnime na prah spovednice. Pre niektorých ľudí je tento úkon spojený s hroznou vidinou vyznávania sa z hriechov pred kňazom. Škoda, že neveria, že ide o vyznanie pred Bohom, ktorý je milosrdný.

          Dnes sú už prahy málokde. Väčšinou preferujeme bezbariérové vstupy a prechody, poprepájané lištami. Táto myšlienka by mala byť nápomocnou pri prekračovaní prahu spovednice. Nie nohami, ale dušou, cez prah svojej zbytočnej predpojatosti. Ich patrónom a orodovníkom nech je márnotratný syn, ktorý predniesol pamätný výrok: „Vstanem a pôjdem k svojmu Otcovi...“ (Lk 15,18)

          Jubilejný rok nech je pre nás prioritou. Viacerí už máme svoje roky za sebou, ale predstava roka požehnaného Božou milosťou, je pre nás oživujúcou tézou. Často sa chválime tým, že sme v živote „zažili všeličo“ . O to viac prežime jubilejný rok ako odpoveď na Božiu ponuku odpustenia a milosrdenstva.

 

 

                                                                    

 

Cesta na cintorín

V dnešnej dobe ľudia relatívne často cestujú. Za prácou, na dovolenku, na návštevu. Snáď iba choroba alebo vojna môže obmedziť túžbu dnešného človeka cestovať a spoznávať. Sú cesty, ktoré absolvujeme bez zástavky-nemáme dôvod niekde zastavovať. Ale sú cesty, najmä dlhšie, kedy človek zastaví a urobí si prestávku-hygienickú alebo preto, aby si oddýchol a pokračoval za svojim cieľom.

V evanjeliu sme počuli o ceste dvoch apoštolov Petra a Jána ako bežia k Ježišovmu hrobu /Jn 20, 2-8/. Bežia bez prestávky. Nemajú dôvod ani chuť zastavovať, lebo sa idú presvedčiť o pravdivosti slov Márie Magdalény. Tá sa od Ježišovho hrobu vrátila a povedala, že je prázdny. Preto bežali Peter a Ján bez prestávky, aby sa o tom sami presvedčili.

Vždy, keď pochovávame človeka, putujeme k hrobu, ktorý je už pripravený, aby sme doň uložili drevenú truhlu alebo urnu s popolom. Kresťania robia vo väčšine prípadov jednu zastávku, nie prestávku. Súčasťou kresťanských obradov je rozlúčka v kostole pri sv. omši. Je  veľkým darom pre zosnulého, ak ho môžeme vyprevadiť na večnosť slávením sv. omše. 

1.,Sv. omša je najväčšie a duchovne najsilnejšie dobro, ktoré môžeme za zosnulého obetovať. Dôležitá môže byť  každá modlitba, či obeta, ktorú s týmto úmyslom prinesieme. Zastavenie sa smútočného sprievedu v kostole na sv. omši, nie je stratou času. Práve naopak. Je časom získania veľkých duchovných dobier, ba dokonca ide o príležitosť, aby sme vyprosili pre zosnulého večný život. Pre trúchliacich sa stáva zádušná sv. omša záležitosťou spásy. 

2.,Po ceste na cintorín i priamo tam, si každý uvedomí, že ho tiež takáto cesta čaká. Nikoho neminie, hoci nevieme kedy sa tak stane. Určite sa nájdu ľudia, ktorí nás na cintorín ponesú. Nielen fyzicky, ale najmä formou modlitieb nám budú pomáhať na ceste do večnosti. Občas sa pomodlime aj za týchto ľudí.

Boh nám cez pohrebné obrady naznačuje, že nás vo večnosti čaká. Chce dať najavo, že má pre nás pripravené dobrodenia, ktoré si ani nevieme predstaviť. Praje si, aby sme uverili, že cestu do večnosti nikdy neoľutujeme. Ale, kladie podmienku, aby sme zaviedli nábožný zvyk-pravidelne oľutovať svoje hriechy. Večnosť nikdy ľutovať nebudeme, ak budeme ľutovať svoje previnenia.

3.,Cestou na cintorín a kráčajúc po jeho chodníkoch, objavujeme mená našich známych, priateľov, rodinných príslušníkov. Na koľkých z nich sme už zabudli...Je dobré, keď sa nám oživia spomienky a my zopneme ruky, aby sme sa im odvďačili čo i len krátkou modlitbou. Koľko je takých, ktorí tu ležia a ktovie, či sa má kto za nich modliť? Raz pôjdu ľudia aj okolo nášho hrobu, pristavia sa na jeden Otče náš a pôjdu ďalej. Keď sa snažíme byť dobrými ľuďmi, tých, ktorí si nás zapamätajú a zastavia pri našom hrobe bude dosť, až kým sa generácie na zemi nevymenia. Aj keď ľudia zabudnú, Boh nikdy nie. On stále pri nás stojí a povzbudzuje nás, aby sme mu neochvejne dôverovali.

Ľahká korisť, silné svedectvo.

 Počas vyše dvetisícročnej existencie kresťanstva, zažili nasledovníci Pána Ježiša nejedno prenasledovanie. Ono vlastne stále prebieha. Niekde sa to deje otvoreným spôsobom, inde menej okato, no s väčšou vynaliezavosťou a ľstivosťou. Možno povedať, že Cirkev snáď ani nezažila vo všeobecnosti pokojné časy. Kresťania boli vždy ľahkou korisťou. Nikto ich nebránil, nezastrešil, nezastal sa, až na nepatrné výnimky.

 Sv. Štefan bol ľahkou korisťou protivníkov. Ale  napriek tomu, bolo svedectvo jeho života  mimoriadne silné /Sk 6, 8-10, 7, 54-60/. Nemohol odolávať presile, brutalite a slepej nenávisti. Napriek tomu má jeho život mimoriadny význam pre pôsobenie Cirkvi do budúcnosti. Ktoré body môžeme  z jeho pôsobenia vyzdvihnúť?

1.,Štefan sa pozeral do očí zlu i Láske. Zlu preto, lebo jeho protivníci veľmi rýchlo vyniesli nad ním ortieľ a vzápätí ho kameňovali. Ale on dostal milosť, že sa pozeral aj do očí Láske, lebo zvolal, že vidí otvorené nebo a Syna človeka...

Koľko je dnes ľudí, ktorí sa dívajú bezprostredne do očí vojne, hlavniam ťažkých zbraní ?! Prípadne do oči tých, ktorí z nenávisti škodia, paralyzujú dobré myšlienky, prípadne snujú plány pomsty. Čo by dali za to, keby sa mohli pozerať iba do očí Lásky, ktorá je prajná, utišujúca a povzbudzujúca. Možno práve uprostred ťažkých zápasov je otvorené nebo, paradoxne, najbližšie. Omnoho bližšie, akoby sme čakali. Uprostred zložitých situácií hľadajme pohľadom srdca toho, ktorý na Kalvárii trpel najviac zo všetkých. Určite je nablízku, lebo sám hľadel do očí neľudskému utrpeniu, ktoré prevyšuje naše predstavy.

2.,Štefanovi protivníci sa pokúšali tohto mučeníka najprv podchytiť v reči. Napriek enormnej snahe sa im to nepodarilo. Svätopisec uviedol, že nemohli odolať múdrosti Ducha Svätého, ktorý cez Štefana hovoril. Na druhej strane je potešujúce to, že iní ľuďia-jeho sympatizanti a nasledovníci, nemohli odolať jeho heroickému príkladu znášania utrpenia a rozhodli sa pokračovať v jeho šľapajach. Spisovateľ Tertulián sa vyslovil už dávno, že krv kresťanov sa stáva semenom nových kresťanov. 

Príklady svedkov viery mnohých priťahujú. Mučenie  a prenasledovanie kresťanov má spôsobiť strach a zdesenie v ich radoch. No zaujímavé je, že sa táto snaha nezriedka minie účinkom a dostaví sa účinok opačný. Prídu ďalší, ktorí budú chcieť pokračovať v diele tých, ktorí boli násilne umlčaní. 

Pravda bude mať vždy svoje zázemie a svojich zástancov. Boh sa postará, aby na svete vždy existovali obhajcovia posvätných právd, ktorí aj cenu perzekúcie a dehonestovania nezídu z cesty, ktorú im vytýčil Boh. 

3.,Tesne pred tým, ako sv. Štefan vydýchol povedal:"Pane, Ježišu, prijmi môjho ducha". Tým vyjadril, že všetko znáša kvôli Kristovi, ktorý ho k tejto maximálnej obeti povolal. Nič si zo života nenechal pre seba, ale všetko utrpenie povýšil na najvyššiu úroveň. 

Obetujeme vôbec Bohu niečo zo svojho života? Povedali sme aspoň niekedy Bohu, že to a to mu obetujeme ako svoj dar a príspevok? Ide nielen o krátkodobé aktivity, ale aj o stavy, ktoré sú dlhodobé, kedy musíme znášať rôzne formy úskalí. Ako príklad môžeme použiť zvolanie kňaza pri sv. omši:"Modlite sa ,bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila všemohúcemu Bohu Otcovi".  A ľud mu odpovie:"Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svojho mena, na úžitok nám i celej svätej Cirkvi". Odovzdajme v modlitbe svojho ducha, svoje sily a námahy Pánovi a nie iba tomuto svetu, nech naše úsilie a obeta nájdu svoje ukotvenie a zmysel. 

Počas života sa môžeme dostať blízko tých, pre ktorých môžeme byť zdanlivo ľahkou korisťou. Podvodníkov je vo svete veľa. Aj potupovatelia viery si dokážu na veriach zgustnúť. Dôležitejšie však je, aby sme sa nestali ľahkou korisťou hriechu. Staňme sa obetou pre Krista a nie korisťou, ktorá nemá nijaký cieľ a zmysel života. 

Vianoce a pastieri

 

 

               Ťažko by sme si vedeli predstaviť Vianoce bez zmienky o pastieroch. Božie slovo evanjelia im pripisuje priam exkluzívnu úlohu – povzbudení anjelom mali byť prví, ktorí mohli nazrieť do útrob betlehemskej maštale a uvidieť narodeného Božieho Syna. Ich úloha je o to čestnejšia, o čo viac schybili duchovní pastieri vtedajšieho Izraela – farizeji a zákonníci. (Lk 2, 1 – 14) Obyčajní pastieri s čistou dušou a menšou vzdelanosťou ako farizeji, sa stali skutočnými svedkami prítomnosti Spasiteľa v ľudskom spoločenstve. Čo je cenné a hodné zamyslenia, keď sledujeme, ako sa zhostili svojej úlohy?

1.)         Pastieri v noci bdeli a strážili svoje stádo.

Svoje povinnosti vykonávali nanajvýš zodpovedne. Niet pochýb, že sú to správni ľudia na správnom mieste. A takých hľadá Boh, aby im dal úlohy, ale zároveň aj odmeny. Ich úloha ísť do Betlehema bola pre nich životným poslaním i odmenou.

       Jedine narodený nový Pastier, dobrý Pastier, Pastier všetkých pastierov, mal tú moc, že im prerušil čas nočného bdenia. A nielen to, ale povolal ich aj k sebe, aby sa s nimi stretol a umožnil im prvú historickú adoráciu živého Krista. A oni, aj keď silno pripútaní k svojmu povolaniu, neodolali vyššiemu vnuknutiu.

       Žneme v dobe, v ktorej máme čas nastavený doslova na sekundy, jedna povinnosť v rýchlom slede strieda druhú. Často počúvame ponosy, že nemáme na seba čas až do takej miery, že my, veriaci, upúšťame od základných prvkov poklony Pánovi (sv. omša, modlitba). Takto sa môže viera v Boha vytratiť a zaniknúť. Betlehemskí pastieri nás vo svojej jednoduchosti a spontánnosti zahanbujú. Neboja sa prerušiť svoju zodpovednú prácu a venovať sa Božskému Dieťaťu, ktoré prináša spásu. Po tomto posvätnom úkone sa určite vrátili k svojej práci. Stretnutie s Božím Synom bolo pre nich životnou udalosťou. Prečo by nemohlo byť aj pre nás?

2.)         Pastieri bránili stádo najmä pred divou zverou.

Ide o večný a nikdy nekončiaci údel pastierov všetkých čias – chrániť zverené stádo pred neľútostnou pravosťou sveta. Nikdy nevedia, z ktorej strany nepriateľ príde. Ale už vedia, z ktorej strany môžu očakávať pomoc – zo strany betlehemského Dieťaťa, lebo dobrý Pastier sa stal patrónom tých, ktorí bránia a chránia vznešené skutočnosti života. Dravosť sveta má záujem ničiť vieru a aj tých, ktorí sa zasadzujú za myšlienky evanjelia. Dravosť, nenávisť, podvod, úlisnosť, atď. sú silné zbrane tohto sveta. Ale kresťan má eucharistický Betlehem, spoločenstvo a pohľad hore, odkiaľ prichádzajú vnuknutia a povzbudenia. Slabí, nemajetní, nevzdelaní pastieri s tými istými prostriedkami Mesiáša spoznali, zaradovali sa a ho aj ohlasovali. Prečo by sme to nedokázali aj my?

3.)         Všetci, ktorí pastierov počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. (Lk 2, 16 – 21)

Pastieri sa zrazu ocitli za katedrou či kazateľnicou v prenesenom slova zmysle. V prípade novozákonných pastierov to chápeme ako samozrejmú vec. Duchovní pastieri stoja za ambónom a katedrou. To je ich povinnosť a služba.

       Od betlehemských pastierov by sme očakávali skôr historky viac či menej uveriteľné z pastierskeho prostredia. A možno kvôli deťom aj  trochu prifarbené. Objavením Mesiáša a poklonou sa ich svedectvo dostalo na kvalitatívne vyššiu úroveň. Do konca života zostali legendami a priekopníkmi pri hľadaní Boha.

        O čo vyššie má možnosť vystúpiť náš život, keď bude obsahovať stopy prítomnosti Boha?! Všetci môžeme stúpať, ak udelíme Kristovi výsostné právo pôsobiť v našej duši. AK za nás bude hovoriť život, bude to najdôležitejšia katedra, na ktorú môžeme vystúpiť. Nezáleží na tom, kde sme, čo robíme, aké máme vzdelanie. Podstatné bude naše napojenie na zdroj milosti – na Krista.

       Na pastieroch z Betlehema je cenné, že sa nebáli vykročiť nepoznaným smerom. O Mesiášovi určite počuli, že má prísť. Je obdivuhodné, ako zvládli komunikáciu s anjelmi, ktorí ich vyslali do Betlehema a ako zvládli komunikáciu s Mesiášom, ktorý ich vítal na prahu maštale. Pochopili, že prepojenie neba a zeme je realitou. Staňme sa aj my pastiermi, aby sme o tom svedčili pred dnešným svetom!

Kritéria večnosti

Na Slovensku máme veľa kultúrnych pamiatok. Niektoré sú pekne zrenovované a slúžia svojmu účelu. Iné procesom renovácie prechádzajú a iné čakajú na svoju príležitosť a popritom aj chátrajú. V lete stála pred zrenovovanou historickou budovou kaštieľa skupina turistov a čakala na vstup. Niektorí hovorili:" Konečne je to obnovené a konečne nás pustia dnu". Išlo o nedočkavých milovníkov kultúrnych pamiatok.

Čo je večnosť? Je to trvalý stav života s Bohom. Večnosť väčšinou obchádzame, tvárime sa, že ju nevidíme, že sa  nás táto záležitosť netýka. Ale raz ju pre nás otvoria...Pre každého z nás ju otvoria. Večnosť nepotrebuje renováciu, lebo je to príbytok Boha. Obnovu potrebujeme my, ak chceme, aby sa nám otvorili tie správne dvere. Boh si nás pripravuje tak, aby sme večnosť zo svojich myslí nevytratili.

1.,V bežnej praxi života používame výraz- vhodný, nevhodný. Napr. je vhodná alebo nevhodná doba na niečo? Je vhodný okamih pre nejakú aktivitu, alebo nie? Je vhodný čas na nejaké rozhodnutie alebo nie? Sú situácie, kedy časovú /ne/vhodnosť posúdime správne, ale niekedy sa aj pomýlime.

Existujú úvahy na tému vhodnosti alebo nevhodnosti spôsobu, podľa ktorého mienime niečo urobiť. Čas ukáže, či náš postup bol vhodný alebo nebol. 

Boh je jediný, ktorý dokáže správne posúdiť napr. vhodnosť času alebo spôsobu odchodu človeka do večnosti. My, len môžeme hádaťprečo niekto zomrel vo vysokom veku a prečo dieťa zomrelo hneď po narodení. Prečo niekto trpel kým zomrel a niekto odišiel ako blesk z jasného neba. Boh každého volá po mene a každého individuálne k sebe pozýva. On vie, čo nám každému osoží pre večný život. Všetko ordinuje tak, aby nám to bolo užitočné, keď odchádzame na druhý svet a aby to bolo užitočné tým, ktorí nás na večnosť vyprevádzajú. A to niele fyzicky, ale aj modlitbami.

2.,Máš všetko? To je notoricky známe otázka, ktorú adresujeme niekomu z rodiny, kto odchádza z domu. Aká je jeho reakcia? Pozrie sa do zrkadla, pošmátra vo vreckách a možno nazrie aj do aktovky. To všetko preto, aby sa uistil, že na nič nezabudol. Je pravda, že všetko budeme mať až vo večnosti, ale sme povinný podrobiť sa sebakontrole, či zodpovedáme Božím predstavám. 

Pohľad do zrkadla. Ide o to, ako vyzerám fyzicky, ale najmä duchovne. Niekedy si kladieme rečnícku otázku: ako teraz budem vyzerať pred ľuďmi? Skôr sa zamestnajme otázkou ako vyzerám pred Bohom, či sa snažím svoj duchovný profil vylepšovať.

 Preskúmať vrecká. A to preto, aby sme zistili, či nenosíme zbytočnú záťaž. Najmä, či si nedávame do depozitu života hriechy, ktoré je potrebné oľutovať a následne v atmosfére sviatosti vyznať.

 Pohľad do tašky. Občas je žiadúce, aby sme urobili vo veciach revíziu, vytriedili a doplnili čo treba. Najmä zdroje milosti-sviatosti potrebujeme dopĺňať, aby sme boli v primeranej duchovnej kondícii. 

3.,Nie raz sledujeme, ako sa vyvinú určité rozhovory či rokovania na najvyššej úrovni. Už vopred sú známe témy a body, ktoré budú predmetom rokovania. Niekedy sa treba pýtať, inokedy vedieť odpovedať. 

Raz sa bude Boh pýtať každého z nás. Nijaký formulár otázok a odpovedí, vopred vypracovaný, neexistuje. Nie je možné ho stiahnuť z nejakej stránky a použiť. Máme čítať evanjelium. Čítať a uvažovať. To, čo sa pýta Ježiš v evanjeliu, bude predmetom aj nášho skúmania. Ježiš je čitateľný. Znamená to, že jeho myšlienky sa dobre čítajú, ale  aj to, že jeho myšlienky nie sú falošné, ale každý vie, o čo Bohu  ide. Ježišove slová nie sú pascou, sú pravdivé a konečné. Neskrýva nikdy v rukáve nejaké eso, aby nás ponížil a oklamal.

Jedna z liturgických piesní začína slovami:" Hľa, otvára sa brána nebies dokorán a oko hľadí ta k nebeským výšinám" /JKS 417/. Myšlienka vyjadruje túžbu človeka po večnom spojení s Bohom a zároveň ho uisťuje, že on nie je nikdy skúpy na milosti. A už vôbec nie na milosti večného života. On otvorí každému, kto svojim životom na túto bránu zaklope. 

Dispozícia pre Božie kráľovstvo

Každý z nás pozná výraz- zaspať. Mnohí vieme, zistiac na vlastnej koži, čo to môže znamenať v praxi života. Tento výraz dávame do súvisu skôr s negatívnymi skutočnosťami. Napr. zaspať na štarte v prípade športových pretekov znamená, že niekto už tú stratu nemusí dohnať a tak príde o víťazstvo. A zrejme väčšina z nás má na rováši moment, keď sme zaspali do školy, do práce, na vlak atď. Nehovoriac o situácii, keď nám niekto vytkol, že sme z nejakého dôvodu zaspali dobu...Väčšinou ide o momenty, ktoré chápeme skôr negatívne. 

Ale je minimálne jedna pozitívna situácia, ktorá vzniká vtedy, keď niekto zaspí a tak odíde do večnosti.  A odíde pripravený. Občas počujeme dialóg: ako zomrel?. Len tak zaspal. Určití ľudia sa uložia na nočný t.j. čiastočný odpočinok a zobudia sa v atmosfére odpočinku večného. Ide o odpočinok, ktorý vyjadruje naša liturgia  slovami: Odpočinutie večné daj im Pane, a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji. 

1.,Starý zákon prináša veľmi pekný výraz ohľadom známej biblickej postavy-Jóba. Jeho životné peripetie poznáme. Ale keď po dlhých rokoch zomrel, svätopisec uviedol dôležitú poznámku-Jób zomrel sýty svojich dní.

 Ale životná sýtosť to nie sú iba úspechy, radosti, ovácie, ocenenia. Do sýtosti života treba zaradiť aj kríže a životné bolesti. Ide o všetko, čo sa do človeka "zmestí". Charakter a veľkosť človeka sa ukazuje najmä v situácii, kedy musí niečo znášať. Niekedy aj dlhodobo musí ukazovať veľa hrdinstva a statočnosti.

 Keď niekto prezentuje svoj projekt, ponúka najprv z neho ukážky. Ukážky musia byť silné, motivačné a presvedčivé. A  nakoniec môže z toho vzniknúť ukážkové dielo, ktoré mnohých zaujme. Môže vzniknúť aj ukážkový život, ktorý sa nezakladá na blahobyte materiálnom, ale na ukážkovom zvládnutí náročných životných situácii. Odkaz takéhoto života je potom pamätný a plný svedectva až do takej miery, že plný sýtosti si odíde po odmenu k Bohu do večnosti. 

2.,V živote postretáme dosť ľudí, ktorých označujeme ako darcov. V tom najlepšom slova zmysle. Myslíme napr. na tých, ktorí darovali krv. Sú takí, ktorí dajú prehlásenie, že darujú telesné orgány, ak si to vyžiada situácia a niekto bude v núdzi. Evidujeme aj takých ľudí, ktorí dajú určité vzácne veci do dražby a výťažok putuje na pomoc núdznym. 

Vrcholom však zostáva, keď niekto daruje život. Iste aj vtedy, keď víťaz daruje život zajatcovi, ale aj vtedy, keď matka prinesie na svet deti. Daruje život. Nie je to hocičo, ale naplnenie pozemského poslania. Nie je to jednoduché priviesť na svet potomstvo, vychovať ho  a postaviť na cestu. Je to proces, ktorý si žiada zodpovednosť, trpezlivosť, pokoru a nezlomnú vôľu. Je veľkou vecou, ak niekto dostane do vienka aj vieru v Boha a poctivý príklad statočného života. S takouto výbavou by sa človek vo svete nemal stratiť. Matky sú tie, ktoré idú na maximum. Keď dávajú fyzický život, dávajú všetko. Keď dávajú výchovu, dávajú ešte viac. A keď dávajú lásku, viac už dať nemôžu.

3.,Pred časom som videl v TV reportáž o nejakej bani, ktorú už dávno zavreli. Pamätníci už iba spomínali a hovorili, že niet čo ťažiť. A že možnosti ďalšej ťažby sú minimálne. 

Existujú dva protichodné postoje vo vzťahu k tomuto svetu. Niektorí ľudia hovoria, že z nášho sveta niet čo "ťažiť", lebo , vraj, všetko je v ňom zlé. Iní zastávajú opačný názor a idú po dobrách  a bonusoch tohto sveta "pohlave" a to bez akejkoľvek kritiky a rozmyslu. Obidva názory sú extrémne. Sú však ľudia, ktorí ponúkajú unikátny spôsob života. Oni síce ťažia dobrá z tohto sveta a tešia sa z nich, ale zachovajú pritom správnu mieru, ktorú im diktuje svedomie. A túto hranicu snáď niekdy neprekročia. Svet nemožno "zatvoriť" preto, že je zlý alebo preto, že jeho benefity môžeme bezhlavo zneužívať. Múdrosťou od Boha sú obdarení tí ľudia, ktorí získavajú a ťažia dobrá sveta. Napr. spoznávajú svet, sú aktívni, venujú sa priateľom a skúšajú aj nové veci.  No popri tom nazabudnú byť vďační a vedia, kedy dosiahnu situáciu určitej sýtosti. Tej sýtosti, ktorá sa nemeria iba hmotnými statkami a zážitkami, ale aj duchovnými dobrodeniami. Vtedy je v živote človeka správna rovnováha a harmónia. Kto využije dobrá sveta, má hľadať aj dobrá, ktoré ponúka Boh. 

O niektorých ľuďoch sa hovorí, že zaspali " na vavrínoch". Myslí sa tým skutočnosť že zleniveli, že stagnujú a že už nemajú čo ponúknuť. Ale sú aj takí, ktorí zaspia, lebo si zaslúžia vavríny Božej odmeny. Boh si ich povolal preto, lebo namiesto pozemských pochvál je čas na nebeskú korunu, ktorá sa už nikdy nestratí. Zaspať a prebrať sa v Božom náručí je to najlepšie, čo si môžeme priať. 

Večný domov.

Počas svojho pozemského života absolvujeme mnohé akcie a podujatia: spoločenské, kultúrne, športové i náboženské. Vždy keď ich niekto organizuje, chceme , ako ich účastníci, vedieťniektoré informácie. Aspoň tie základné. Napr. kedy je odchod a kedy príchod domov. Keď vkročíme po čase do svojho domu sme šťastní a vďační za to, že máme svoje zázemie. Pozemských návratov a príchodov domov je mnoho. Ani by sme ich nedokázali spočítať. Jeden bude definitívny a nik z ľudí nevie, kedy ten okamih  preňho nastane. Ide o prekročenie prahu večného domova. Skôr ako sa tak stane, pripomeňme si niektoré dôležité skutočnosti, ktoré dobre poznáme. 

1.,V spoločnosti evidujeme ľudí, ktorí sú bez domova. Vlastnou chybou alebo nepriazňou iných sa dostali mimo skutočnosť, ktorú nazývame domov. Je ich mnoho, a ich počet ešte rastie. Najhoršia je pre nich zima. Treba si všimnúť fakt, že nepoužívame výraz-ľudia bez domu, ale bez domova. Lebo tento výraz je plnší a obsahovo  bohatší. 

Tí, ktorí sú pokrstení, nie sú nikdy ľuďmi bez domova vo večnosti. Kristus si ich krstom akoby poznačil, že patria jemu. Ich život má nádej a perspektívu, ak dokázali milosť krstu rozvinúť do podoby, ktorá je milá Bohu. O nich platí:"...keď sa tento stánok-náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi" /2 Kor 5,1/. Kresťania nie raz žili na zemi ako ľudia bez domova a to pre silu svojho svedectva. No Božiu domovinu im nikto vziať nemôže. 

2., Veľmi často sa v našom slovníku objavuje výraz-domácnosť. O čo ide? Domácnosť to sú ľudia,  vzťahy, jedlo, upratovanie, hygiena atď. Do domácnosti pozemskej treba neustále investovať. Materiálne,  ľudsky i duchovne.

Boh má svoju domácnosť. To sú anjeli, to sú svätí a vôbec všetci, ktorí otvárali svoju dušu pre Božie milosti a odišli z tohto sveta v stave priateľstva s ním. Do Božej domácnosti patrí jedine láska. Tam, kde je láska je skutočný život. Do Božej domácnosti nikto investovať nemusí. Urobil to Boh raz a navždy tým, že poslal svojho Syna, aby sa za nás obetoval a pripravil nám nehynúci príbytok vo svojom kráľovstve. Tí, ktorí sú obyvateľmi Božej domácnosti, si užívajú "slobodu, ktorú im vydobyl Kristus" /Gal 5,1/.

3., V slovenčine existuje výraz-podomácky. Je logické, že doma sa správame podomácky. Znamená to, že sme uvoľnení, nestrojení. Cítime sa voľne. Keď ideme medzi ľudí, už sme iní. Doma z nás všetko napätie väčšinou opadne.

Viera znamená byť s Bohom podomácky. Byť s ním uvoľnený bez strojenosti a pretvárky, lebo tá by nám aj tak nepomohla pred jeho prenikavým pohľadom. Boh nás chce mať v prirodzenej rovine a podobe. Kňaz pri sv. omši hovorí tieto slová pred obradom umývania rúk:"Prijmi nás Pane v duchu pokorných a v srdci skrúšených a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach". Táto charakteristika má vyjadrovať naše postoje viery, ktoré máme tak podomácky prezentovať pred Bohom. Pre Boha nie sme cudzinci, ale jeho domáci a on nás chce trvalo hostiť vo svojom domove. Sv. Pavol to vyjadril takto:"...už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny" /Ef 2,19/. 

Prežívame obdobie Adventu. Slovo "adventus" znamená príchod. Očakávame narodenie t.j. príchod Božieho Syna. Prijmime ho do svojho srdca, aby bol u nás ako doma. On bude čakať na ten náš príchod pred jeho tvár a uisťuje nás, že pohodlie jeho domácnosti nebudeme nikdy ľutovať. 

Keď padajú mosty...

Podľa informácii, ktoré sme dostali včera v správach, je isté, že na Slovensku je cca 2000 mostov, ktoré sú v havarijnom stave. Údajne sa nachádzajú jeden stupeň pod vrcholným bodom stupnice, ktorý signalizuje  definitívnu deštrukciu.  Ako to už býva u nás, nie sú peniaze, aby sa mosty dali do poriadku. Ak sa nenájdu, mosty budú padať.

Evanjelium hovorí tom, že za Jánom Krstiteľom prichádzajú ľudia rozličných spoločenských vrstiev. Majú jedinú otázku: čo máme robiť? /Lk 3, 10-18/. Naznačujú, že ich život sa začína rúcať. U mnohých z nich sa dá hovoriť, že sa nachádzajú blízko bodu zrútenia vlastného života. Žijú doteraz taký život, ktorý im priniesol iba deštrukciu. Preto hľadajú v Jánovi záchrancu, ktorý ich z biedy vyvedie, kým sa úplne nezrútia. Čo im tento najväčší z prorokov poradil?

1.,Aby si navykli podeliť sa. /kto má dvoje šiat, nech sa podelí s tým, ktorý chodí v roztrhaných.../.Je rozdiel, keď povieme oddeliť sa a keď povieme podeliť sa. Oddeľujeme sa vtedy, keď vidíme ľudí v núdzi, ktorí sa defilujú pred našim zrakom a istým spôsobom provokujú svojimi potrebami, ktoré nemajú naplnené. Spoločnosť sa radšej nedíva a presunie svoju záujmy inde. Radšej sa fyzicky i morálne oddelí, aby nemusela čeliť zodpovednosti za daný stav človeka. Naopak, keď sa naučíme podeliť sa s núdznymi, prispejeme k tomu, že sa nebudeme v spoločnosti oddeľovať, ale vzájomne sa doplnať a budovať jednotu v Kristovi 

2.,Aby poznali svoje hranice /nevymáhajte viac, ako vám určili/. Ak sa nachádzame v situácii, že musíme vymáhať od iných, nezabudnime najprv vymáhať od seba. Buďme najprv nároční na seba, pracujme na sebe. Vtedy budeme inak pozerať na tých, u ktorých sa domáhame nejakej kvality. Nie raz stretneme človeka o ktorom sa vyjadríme, že je zanedbaný zovňajškom, ale aj inak. Ak nevymáhame od seba, stávame sa zanedbanými ľuďmi my. Vymáhame od iných, ale popritom zanedbávame seba, lebo upúšťame od náročnosti na seba. Preto, keď od iných vymáhame ľudskosť, súdnosť, profesionalitu, zhovievavosť či trpezlivosť, vymáhajme tieto vlastnosti aj od seba a to vo vyšších normách náročnosti.

3.,Aby sa aspoň niekedy uspokojili s menším podielom /buďte spokojní so svojim žoldom/. Žijeme v takom svete, v ktorom niektorí majú viac niektorí menej darov rôzneho druhu. Obidvom sa prihovára sv. Pavol slovami:"Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?" /1 Kor 4,7/. Pavol upozorňuje všetkých na to, že aj s menším kontom darov sa môžeš dostať na piedestál večnosti. Zároveň však pripomína, že ak prekypuješ hojnosťou, nemusí to znamenať, že si vydobyješ Božiu hojnosť, ak nebudeš vďačný a nezúžitkuješ správne svoje dary. Je veľmi užitočné, aby sme sa denne pýtali seba.čo som dnes dostal? Ale zároveň či som /sa/ aj rozdal? Ak dostaneš menej, ale stále zostaneš v nastavení , podľa ktorého chceš dávaťokolo seba plným výkonom, zaslúžiš si ovácie Božieho kráľovstva. Boh nie je trochár, on každému dáva toľko, aby pri správnom využití mohol dosiahnuť spásu.

Keď sú mosty zostarnuté a zanedbané, tak sa menia v trosky. Mnohí sme si všimli známu fotografiu s názvom: Jasličky v troskách. Znázorňuje zúbožený manželský pár s dieťaťom, ktorý sa práve nachádza medzi troskami zbombardovaného mesta. Aké typické pre dnešný svet! Ide o smutný a poľutovaniahodný výjav. Ak nechceme, aby sme mali jasličky t.j. vianočné sviatky v troskách stratených hodnôt, musíme posilniť svoju vieru. Preto je tu Advent, ktorý dvíha naše duše.  Chce ponúknuť prostriedky hlbokej diagnostiky, aby sme slávili sviatky Vianoc nie v "rozbombardovanom stave" vnútra, ale pokoji srdca, ktorý môže nastoliť jedine Pán.

Vysoký vek

Sú situácie, pri ktorých na adresu nejakého človeka povieme: ten sa má, Boh mu doprial, nič mu nechýba, má všetko, čo len chce ,netrpí núdzou...Aspoň takto zdiaľky sa nám vidí situácia niekoho, o ktorom platí to, čo je vo Svätom Písme, že dostal "mieru dobrú, natrasenú a vrchovatú..." S tým si spájame najmä vysoký vek človeka.

1.,Dlhovekosť. Najmä v Starom zákone vidíme, že dlhovekosť sa považovala za znak Božieho požehnania a hojnosti. S čím sa nám, dnešným ľuďom ,spája tento prvok ľudského života? Najmä s tromi prvkami: múdrosťou, vedomosťami a skúsenosťami. Máme predstavu, podľa ktorej by mali tieto tri prvky vytvoriť v živote staršieho človeka určitú symbiózu a súlad. Hovorí to o vyváženosti človeka a je to každopádne Boží dar nielen pre toho, kto takéto dary dostal, ale aj pre tých, ktorí sú dennými adresátmi posolstva takto vyznačeného človeka. 

2.,V istých situáciách, však musíme konštatovať-ide to s vekom...Tu je už reč o obmedzeniach a limitoch, ktoré človek ovplyvniť nedokáže stopercentne. Všímame si ich vtedy, keď vidíme, že kedysi vitálnemu človekovi ubúdajú sily /fyzické a i duševné/. Sledujeme, že zabúda v malých i veľkých veciach, že jeho životná akcelerácia nie je taká dokonalá ako  kedysi, že je pomalší, ťažkopádnejší, alebo robí veci naopak a treba ho kontrolovať. 

Je to čas, kedy treba niečo znášať. Znášať kríž, ktorý Boh dopustí, lebo aj takto sa chce k dotyčnému priblížiť, aby aj v takomto rozpoložení poslúžil Božiemu zámeru. Tu platí azda najprimeranejšie to, čo čítame v evanjeliu: Poďte ku mne všetci, čo sa namáhate a ja vás posilním...Boh skúma vernosť aj takouto cestou, lebo chce vidieť našu pokoru pri znášaní kríža, ktorý je najdokonalejšou cestou do Božieho kráľovstva. A Kristus dodáva: Moje bremeno je ľahké... Čím naznačuje, že je blízko  človeka v jeho náročných situáciách...

3.,Celá večnosť. Sú situácie, kedy na adresu niekoho povieme: trvá ti to celú večnosť...Táto myšlienka vzniká vtedy, keď si myslíme, že niekomu trvá veľmi dlho, kým niečo urobí.  A že my by sme to urobili rýchlejšie. Používame pritom výraz-celá večnosť...Ani len netušíme, o čom je reč.

 Raz sa o tom dozvieme viac, a to vtedy, keď prekročíme hranicu  časnosti večnosti...To, čo nás bude očakávať, ak sme boli s Bohom zadobre, je celá večnosť...Nebude to však žiadna nuda, či rutina, ani ponorková záležitosť...Kto niečo s Bohom prežíva, takýmto situáciám len tak ľahko prepadnúť nemôže. O to viac sa to týka večnosti. Už počas života na zemi máme získavať predstavu, ktorá sa dotýka spoločenstva s Bohom. Vytvárame a dotvárame si ju počas pozemského putovania, ale v plnosti radosti a šťastia sa nám otvorí až vo večnosti...Celá večnosť s Bohom- to je vízia, ktorá by nás mala motivovať a povzbudzovať najmä počas pozemských zápasov.

Je pekné a dôležité, aby sme sa pri pohrebe blízkeho človeka modlili: Pane, nech je mu dopriate...To, čo tu na zemi videl iba v zárodku a v nedokonalej forme. To, čo tu prežíval iba chvíľkovo, lebo starosti a kríže nás oberajú o úplnú radosť. To, čo Boh sľúbil tým, ktorí preukázali veľa lásky ako produkt obetavej a hlbokej viery.

Vplyv púšte

Azda najťažšie motocyklové preteky sú Rallye Dakar. Preteká sa v púšti v nesmierne tvrdých podmienkach. Dokonca niektoré z etáp týchto pretekov vyústili do tragédie, keď niektorý zo štartujúcich zahynul.  Tí, ktorí preteky  absolvovali viackrát, hovoria, že sa tam dá veľmi ľahko zablúdiť. A to napriek tomu, že majú k dispozícii špičkovú navigáciu. Môže sa stať, že napr. osem pretekárov , ktorí idú spolu, po čase sa rozdelia a každý ide iným smerom. A každý je presvedčený, že ide správne a neomylne. Nie všetci sa dokážu správne zorientovať. Púšť môže človeka pomýliť.

Na púšti sa kedysi správne zorientoval istý muž, o ktorom hovorí evanjelium :" ...na púšti zaznel Boží hlas nad Jánom synom Zachariáša" /Lk 3,1-6/. Tento mladý muž strávil celý svoj krátky život na púšti, až kým sa nedostal do nemilosti vtedajšej vrchnosti a následne bol násilne umlčaný. Aké impulzy nám prichádzajú z púšte, teda z prostredia, ktoré Ján Krstiteľ dôverne poznal? 

1.,Liturgia hodín nám v jednom hymne pripomína: "Hľa, z púšte hlas už zaznieva..."Je to paradox, lebo z púšte väčšinou počuť krik, ktorý nepripisujeme človeku, ale divej zveri. To je pre púšť a život na nej charakteristické.

 A zrazu sa dozvedáme, že z púšte zaznieva hlas. Hlas človeka-Božieho muža. Táto skutočnosť znamená, že púšť pozemského života sa kultivuje. Hlas nám pripomína, že sa priblížili časy Mesiáša, Vykupiteľa, ktorý prináša radostnú a nádejnú perspektívu budúcnosti. Kultivovaný znamená-vychovaný, pestovaný, formovaný. Evanjelium- náuka Ježiša Krista vychováva všetkých, ktorí sa pre jeho prijatie otvárajú. Podľa týchto myšlienok sú kresťania t.j. tí, ktorí prijali Pána Ježiša ako Mesiáša, najlepšie "vychovaní" a pripravení pre Božie kráľovstvo. O tom nás poúča sv. Pavol, keď píše:" ...zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a  svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne..." / /Tit 2, 11-12/. Výchovný charakter evanjelia by mal viditeľný na živote každého, koho život je inšpirovaný Ježišom Kristom.

2.,Každý líder v spoločnosti, ktorú vedie a spravuje , vyžaduje pozornosť. A domáha sa jej rôznymi prostriedkami. Lukášovo evanjelium spomína viacerých: Tibérius, Pilát, Herodes, Filip, Lyzaniáš, Annáš a Kajfáš...Všetci títo vyžadovali poslušnosť a pozornosť. Robili to prostredníctvom zákonov a noriem, ktoré neboli vždy spravodlivé. Ján Krstiteľ ohlásil príchod Mesiáša, ktorý bude tiež vyžadovať pozornosť, úctu ba dokonca poklonu. Ale nie cestou násilia, ale cestou vnútorného oslovenia človeka. 

V dnešnej dobe nadobúda veľký význam slovo recenzia. Ide o posudok, či hodnotenie nejakého diela. Skôr, ako si kúpime knihu alebo pozrieme nový film, prečítame si recenzie o tom diele. Iné recenzie pochádzajú od odborníkov a iné od laikov, ale majú určitý vplyv na naše rozhodnutie. Až potom povieme-to je niečo pre mňa...! 

Do Božieho slova sa treba dobre začítať a skúmať recenzie, ktoré akoby publikovali určití ľudia svojim životom. Povrchnosť nám veľmi nepomôže. Božie slovo treba skúmať hlbšie. Nestačí iba povedať, čo sa mi páči a čo nie. Treba skúmať, čo alebo kto naplňa môj život pokojom , silou a schopnosťou rozlišovať medzi dobrom a zlom. Až potom sme schopní úprimnej poslušnosti a pozornosti voči Tomu, ktorý nám prináša spásu.

3.,Ján Krstiteľ z katedry púšte prevoláva: "Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!" Tu nejde o prírodu ani o skúmanie terénu. Ján cituje proroka Iziáša preto, aby vyzval ľudí k tomu, aby urobili všetko preto, aby bol Ježiš z Nazareta pre nich prijateľný ako Mesiáš. 

Často počujeme, že niekto povzbudzuje iného slovami:"Urob už konečne , niečo so sebou!" Naráža na to, že je nespokojný s jeho vlastnosťami, postojom k niektorým situáciam alebo ho vyzýva urobiť v určitej veci viac ako doteraz. 

Urob niečo so sebou, aby si bol bližšie k Ježišovi.

 Nám na Slovensku sa veľmi s diaľnicami nedarí. Desaťročia meškáme a naši susedia už sú blízku hraníc so svojimi diaľnicami a čakajú , kým sa napojíme my.

 Boh tak veľa pre nás urobil, a čaká, kým sa s ním spojíme dôvernejšie, vernejšie, pravdivejšie. Cirkev nám vychádza v ústrety cez možnosti Adventu. Vianoc, či Jubilejného roku. Prihovára sa nám, aby sme niečo so sebou urobili, aby sa naša viera nestala biblickou stavbou, ktorá je postavená na piesku /Mt 7,24-27/....Viera potrebuje pevný základ a nikde inde ako v Ježišovi ho nenájdeme.

Ján Krstiteľ prežil svoj život na púšti. Odtiaľ išiel už iba do väzenia, ktoré sa stalo jeho popraviskom. Svet často chápeme ako väzenie, v ktorom sa odohrávajú naše každodenné povinnosti. Púšť vo vlastnom slova zmysle nemusí byť pre nás riešením. Ale miesta duchovného rastu áno. Znova objavme chrám, znova nájdime modlitbu a dôvernú silu Božieho slova. Všetko to, čo nás urobí a uschopní prijať myšlienku Ježišovho kráľovstva a čo nás na tejto ceste udrží.  

Veniec

V bežnej praxi života používame výraz, že je niekto ovenčený. Nemusíme to chápať doslova. Ide o človeka, ktorý za svojho života získal viaceré ocenenia, pocty, medaily a má za sebou veľké úspechy.

V tomto výraze zohráva dôležitú úlohu slovo veniec. Má viacero významov, lebo ho používame v oblasti náboženskej i svetskej. Ktoré významy sú tie najdôležitejšie?

1.,Adventný veniec. Tento veniec v kostole alebo v domácnosti predstavuje prípravu na narodenie Božieho Syna a má svoje opodstatnenie počas štyroch týždňov.

 Pozemský život je jeden advent, pričom dlžka jeho trvania je u každého z nás rozdielna. Tak ako liturgický advent nie  je iba pasívnym časom očakávania Mesiáša, tak aj životný advent. Je to príprava človeka na jeho narodenie sa pre nebo. Tento výraz sa veľmi vhodne niekedy používa vrámci životopisu svätých-niekto sa narodil pre nebo. Smrť človeka môže znamenať jeho narodenie sa pre nebo t.j. pre život, ktorý sa nikdy nepominie. Počas života na zemi máme dávať na javo, že nebo a Božie kráľovstvo sú pre nás vrcholným bodom úsilia.  

2.,Veniec víťazov. Kedysi v minulosti dekorovali víťazov v disciplíne maratón tak, že im v cieli položili na krk veniec. Veniec je znakom víťazstva. Víťaz si tento vavrín zaslúži. 

Vo večnosti nám môže Boh , v prenesenom slova zmysle, položiť na hlavu veniec víťaza. Udeje sa to vtedy, keď si zaslúžime víťazstvo na základe nášho zápasu s hriechom, na základe úsilia o čnosti a na základe neustáleho hľadania Boha. Boh sa tak stal pre nás centrom života. 

Väčšina rodín má vo svojom dome akúsi centrálnu miestnosť (obývačku), kde sa dejú tie najdôležitejšie veci. Rodina sa tam schádza nielen k sledovaniu TV, ale prebiehajú tam vážne rozhovory, hľadajú sa riešenia a padnú tam aj dôležité rozhodnutia.

 Boh sa stáva centrom života vtedy, keď sa rozprávame s ním a medzi sebou v duchu jeho prítomnosti. Vtedy, keď nekonáme dôležité kroky, kým ich nevložíme do jeho rúk a hľadáme životné cesty tak, že toto hľadanie predkladáme v modlitbe. Človek sa stáva víťazom pre večnosť vtedy, keď sa celý akoby ponáral do Božej prítomnosti.

3.,Náhrobný veniec. V čase pohrebu alebo v období Dušičiek nadobúdajú zvláštny význam vence, ktoré kladieme na hrob. Či už zo živých kvetov alebo umelé, vyjadrujú postoj človeka k zosnulým. Sú prejavom úcty, vďaky a spolupatričnosti k tomu, ktorého sme pochovali. Ale svoj hlbší zmysel nadobúdajú vtedy, keď je úkon položenia venca sprevádzaný modlitbou. Vence na hrobe si pýtajú vence modlitieb a obiet, inak sa stávajú iba prázdnym gestom. Veniec na hrobe môže znamenať nielen uzavretie okruhu života v tom zmysle, že sme od Boha vyšli a k nemu smerujeme, ale že sme duchovne spojení aj s tými drahými, ktorí nás predišli do večnosti. Nič na tom nemení ani fyzická smrť, lebo my veríme, že život je večný. 

Často sme konfrontovaní s ťažkou situáciou, kedy sa musíme s niekým rozlúčiť a vyprevadiť na večnosť. Robme to tak, že mu venujeme veniec modlitieb. Nie iba jednorázovo, ale častejšie, najmä preto, že pre nás veľa znamenal. Celá Cirkev sa modlí za zosnulých a vije pre nich vence večnosti. Počíta aj s našim podielom, ktorý bude užitočný pre zosmulých, ale aj pre nás.