Od dojmu k istote

 

          Dnes sa veľa hovorí o tom, aký dôležitý je prvý dojem. Existujú celé štúdie, ktoré dávajú cenné rady, ako sa pripraviť na pohovory v súvislosti s určitou školou alebo zamestnaním. Treba sa pripraviť čo najlepšie, lebo prvé momenty môžu výrazne ovplyvniť ďalšiu etapu života.

          Do nedele 29. júna 2025 prebiehali na Slovensku Majstrovstvá Európy hráčov do 21 rokov. Tréner mužstva, ktoré nepostúpilo do vyšších úrovní turnaja, povedal: „Nejdeme ďalej, ale aj posledný dojem z vášho vystúpenia je dôležitý.“ Takto motivoval svojich zverencov, aby „neodflákli“ posledný zápas, hoci postúpiť už nemohli.

          Čo na to my a pohľad na sv. Petra a Pavla očami vyššie uvedenej teórie? Prvý dojem – nič zvláštne. Pavol prenasleduje kresťanov a Peter Ježiša trikrát zrádza. No dôležitý je posledný dojem. Ba vlastne, už to nie je dojem, ale istota, svedectvo, pravda. Obidvaja položia za Krista svoj život. Toto je dielo nie ľudské, ale dielo Božej milosti. Čo to znamená pre nás?

1.) Každý človek má možnosť rastu.

Boh sa o to postará, aby zabezpečil podmienky rastu. Najideálnejší rast je rast popri niekom. Je dobré komunikovať s niekým, kto je ľudsky a duchovne vyššie a učiť sa od neho. Treba sa vystríhať takých ľudí, ktorí žijú a pôsobia úpadkovo a môžu stiahnuť so sebou aj iných. Najoptimálnejší rast je rast popri Kristovi (učte sa odo mňa). Skutočná viera v Krista je zárukou duchovného rastu, ktorý končí až pred bránami Božieho kráľovstva.

2.) Sv. Peter a Pavol sú individuality, ktoré raz-dva získali pozíciu autority, ale nezapreli, že sú aj „tímoví hráči“, t. j. ľudia, ktorí majú zmysel pre spoločenstvo.

V umeleckých hudobných telesách pôsobia aj ľudia, ktorí majú zvláštny status – sú sólistami. Ide o profesionálov, ktorí keď treba, sa „schovávajú“ do orchestra, t. j. zaradia sa medzi ostatných. Ale keď je potrebné, tak odohrajú sólové party, ktoré ich od ostatných odlíšia.

          Peter bol súčasťou kolégia Dvanástich. Keď však bolo potrebné spoločenstvo usmerniť, vždy si rád zobral slovo. Pavol vynikal neskutočnou individuálnou horlivosťou, ale vždy rád zdôrazňoval, že je „posledným z apoštolov.“ Obidvaja boli silnými osobnosťami, ale pritom zostali pokornými ľuďmi a apoštolmi. Ako kresťania sme v živote neraz vydaní napospas neprajníkom, a tak rastieme do pozície osobností. V spoločenstve však cítime zázemie a podporu.

3.) To, čo mal pôvodne Pavol, bolo postavenie.

Mal postavenie na vysokej úrovni. Pre kresťanov bol  veľmi nebezpečný. Bol vzdelaný, múdry, ale predstavoval určitú hrozbu, lebo na jeho cestách ho sprevádzala ozbrojená stráž. A čo Peter? Jeho pozícia neznamenala nejaké postavenie významného typu. Šéfoval partii rybárov, ktorá bola vo svojej činnosti viac či menej úspešná. Uňho nešlo o postavenie, ale o spôsob obživy. Obidvaja toto všetko zanechali kvôli Kristovi. Pavol postavenie, Peter zdroj obživy. Dalo sa v ich prípade stratiť ešte viac? Apoštoli si boli vedomí toho, že sa zriekli množstva vecí, a tak sa pýtali Ježiša: „Čo za to dostaneme?“ Ježiš si volí takých, ktorí kvôli nemu pôjdu novým životom a položia ho na nových základoch. Tak veľmi dôverujú Ježišovi, v ktorého uverili celým srdcom. Život podľa evanjelia je novým životom. Každý deň zahoďme ten starý, založený na materiálnych dobrách. Ježiš nás pozýva k vyšším cieľom, ktoré akékoľvek svetské postavenie zatienia.

SRDCE

Symbol srdca môžeme nájsť bežne na veciach každodenného života. Niekedy je použitý až v takej miere, že ho považujeme za sprofanizovaný.

 Naše-ľudské srdce môže aj "zradiť". Tento výraz použijeme najmä vtedy, keď skolabujeme  a zradí nás zdravie. Sviatok Božského srdca Ježišovho nám chce pripomenúť, že ono nás nezradí nikdy. Naše ľudské srdcia raz vypovedia službu, ale Ježišovo nám bude slúžiť stále a to aj napriek tomu, že bolo zasiahnuté kopijou vojaka na Kalvárii. Z toho vyplývajú pre nás určité povzbudenia.

1.,"Poďme k srdce Ježišovmu". Sú to slová piesne, ktorú poznáme ako súčasť liturgie. Vnímame ju ako pozvanie Cirkvi a  zároveň upozornenie, že náš život speje do večnosti.

 Z evanjelia vieme, že apoštol Ján dostal výsadu sedieť blízko pri Ježišovi. Stalo sa tak pri Poslednej večeri, keď na túto skutočnosť poukázal evanjelista. Veľmi sa nám odporúča, aby sme doslova po každej večeri pobudli pri Ježišovom srdci, t.j.. aby sme sa večer stíšili a počuli tlkot Pánovho srdca. Skúsme túto prax pestovať pravidelne a to až do vtedy, kým definitívne nespočinieme v blízkosti Ježišovho srdca vo večnosti. A môžeme si pri tom pomôcť slovami liturgickej piesne :"Sem srdce k Srdcu dones, by vzbĺklo plameňom.." Naše srdce nech má trvalé miesto v blízkosti toho Božského...

2.,Božské srdce buď s nami, kraľuj panuj nad nami". Tu sa nedovolávame iba nejakého krátkodobého stavu, ale voláme po trvalej Božej záštite. Ak panuje v našom srdci smútok, strach, nepokoj, hnev, potrebuje zmeniť atmosféru v srdci. Preto musí Ježišovo srdce panovať nad nami, lebo iba ono môže dať nášmu vnútru radosť, nádej, odvahu a lásku. Iba ono môže vyhnať hriech a nastoliť atmosféru čistoty, obety a nezištnej služby. 

3.,Srdce na dlani. Takto vyjadrujeme prajnosť človeka voči druhému. Povieme, že niekto ma srdce na dlani. Dal by všetko, čo má. Dokáže sa bezhranične obetovať.

 Apoštol Tomáš dostal neslýchanú možnosť. Zmŕtvychvstalý Ježiš k nemu pristúpil a povzbudil ho, aby vložil ruku do jeho boku...Ježišovo srdce sa akoby ocitlo v Tomášovej dlani..On mohol právom povedať, že vnímal tlkot jeho srdca.

Ide o najkrajšie vysvedčenie , keď môžeme o niekom povedať, že mal srdce na dlani. Nie srdce prázdne, ale bohaté na dobré skutky a také, ktoré iných povzbudí k tejto činnosti, ako k zmyslu života. Človek, ktorý objavil zmysel života v dávaní svojho srdca, našiel niečo, čo ho bude sprevádzať na ceste do večnosti. Ako novodobí Tomášovia sa dotýkajme Ježišovho tela t.j. prijímajme ho s úctou pod spôsobom chleba a vína tak, aby sme sa jeho srdcom inšpirovali a ponúkali to svoje, ktoré sa naplňa Božou dobrotou.

Srdciari

Výraz -srdciari sa u nás bežne používa  minimálne v troch významoch:1,srdciari-lekári, špecialisti na kardiodiagnózy, 2.,srdciari-pacienti, ktorým zlyháva srdce a 3.,srdciari-ľudia, ktorí konajú určitú prácu s veľkým zanietením. Stojí za to, aby sme k týmto najčastejším výkladom slova-srdciar vložili ešte jeden. Išlo by o človeka, ktorý je ctiteľom Ježišovho Božského srdca. Tým by mal byť každý z nás, ktorí sme uverili, že v ňom sú uložené všetky duchovné poklady nebeských milostí. Čo z toho pre nás vyplýva?

1.,Nosíme v sebe Ježišovo srdce, lebo on nás stvoril, on je darcom srdca, ktoré nosíme v hrudi. Naše srdce je darom Božského srdca Ježišovho. 

Staršie generácie našich predkov pestovali intenzívny kult Božského srdca. Vo svojich spálňach mali akýsi provizórny oltárik a na ňom dve dominantné sochy. Jedna bola socha Božského srdca Ježišovho a druhá socha Panny Márie. Takto vyznávali, že Ježišovo a Máriino srdce je pre nich všetkým. Určite takto vyprosili budúcim generáciam veľké milosti. 

Aké je naše srdce? Komu alebo čomu ho venujeme? Sv. Písmo hovorí, že Boha máme milovať "celým srdcom". Pestujeme vôbec takúto myšlienku a považujeme za dôležitú? Naše srdce je veľkým Božím darom. Komu alebo čomu ho zasvätíme a čím naplníme srdce, ktoré túži niekomu patriť? Sám Boh túži po našom srdci, ale chce ho vlastniť celé, nie iba rozdelené a povrchné.

2.,Kdesi v literatúre som čítal vetu, podľa ktorej môže niekto aj "zomierať na lásku". Ak sa nám vidí, že toto pomenovanie je príliš naturalistické, použime iné. Napr. že niekto je "chorý na lásku". Znamená to jedno jediné, že niekto žije a nemôže nemilovať. Toto dokáže Ježišovo srdce, ktoré bilo za hriešnikov a mučiteľov ešte  aj na kríži na Kalvárii. On nedokázal inak, iba milovať tou najčistejšou láskou, ktorá sa nevyprázdnila obetou kríža, ale žije stále. 

V bežnej praxi života počujeme takéto výrazy: zomieram od hladu, zomreli na krásu/ športovci/ atď. Ale "zomierať na lásku" znamená vždy znova a znova začínať od znova, ak treba odpúšťať a nedovoliť, aby nám niekto evanjeliovú lásku ukradol zo života. Vtedy sa k Ježišovej láske dostaneme veľmi blízko.

3.,Ježišovo srdca nás učí nadšeniu za evanjelium. V určitých súvislostiach používame výraz, podľa ktorého sa určitým veciam venujú už iba nadšenci. Tým chceme povedať, že nejakej činnosti sa venuje iba torzo ľudí a aj to na báze dobrovoľníctva. Ale slovo- nadšenci má aj iný význam. Vyjadruje nevšedný interes o istú vec. Je to viac ako iba bežný záujem. Hlásať evanjelium sa nedá inak ako s nadšením. Takéto nadšenie prináša radosť, pôžitok, ale aj trvalo naplňa dušu a dáva zmysel životu. Ježiš vystúpil až na kríž, aby nám ukázal mieru svojej obety. Tam sa jeho srdce otvorilo pre našu požiadavku spásy a pozýva nás, aby sme sa venovali evanjeliu s takým nadšením, ktoré otvorí aj naše srdce pre potreby bratov.

JEŽIŠOVA AUTORITA

Predstavme si hromadnú fotografiu. Je na nej napríklad veľa žiakov. Sú odfotení z diaľky. Je takmer nemožné niekoho z nich identifikovať. Niektorý z nich, už ako dospelý, vám povie: „Na fotografii som aj ja, skús ma nájsť.“ Ťažká, ba až nereálna úloha.

Na obrázku je iná skupina ľudí. Nie je ich veľa, ale sú odfotení vo víťaznej a slávnostnej pozícii a hlavne detailnejšie. Ide o družstvo víťazov. Ktorýsi z nich vám povie: „Jeden z nich som aj ja.“ Je to jeden z víťazného tímu, v ktorom všetci pre úspech rovnako pracovali a obetovali sa. 

V evanjeliu zaznela otázka z úst Pána Ježiša: „Za koho ma pokladajú zástupy?" (Lk 9, 18-24). Učeníci poznajú odpoveď. Hovoria: „Za Jána Krstiteľa,....za Eliáša,...vstal z mŕtvych jeden z prorokov...“ Ide o odpovede, ktoré vynášajú Ježiša veľmi vysoko, medzi absolútne izraelské osobnosti. No táto pozícia je nedostačujúca. To je to isté, akoby nútili Ježiša konštatovať: „Som jeden z nich.“ O level vyššie vystúpil Peter, keď určil presne jeho poslanie a pôvod. Povedal: „Ty si Boží Mesiáš!" Ježišova autorita je absolútna a nevyrovná sa jej ani jeden predstaviteľ židovského národa či dejín sveta vôbec. Pánova dominancia lásky sa prejavila v konkrétnych situáciách.

 

1.)      Pán Ježiš rozmnožil chlieb a nasýtil mnohotisícový zástup poslucháčov.

Skôr, ako k tomu došlo, povedal apoštolom: „Vy im dajte jesť!“ (Lk 9,11-17). Vystupuje ako autorita, na základe ktorej presviedča svojich učeníkov o veľkom potenciáli, o ktorom ešte veľa nevedia, ale neskôr pochopia. V budúcnosti budú lámať eucharistický chlieb a chlieb Božieho slova, aby sýtili tých, ktorí sú hladní. Medzi hladujúcich patria všetci, ale nie všetci požiadajú o Boží pokrm. Iba tí, ktorí sa presvedčia, že na nasýtenie duše chlieb hmotný nestačí. Duša si pýta pokrm z Pánovho stola, lebo  je nastavená tak, aby sa sýtila nebeským pokrmom. Z toho vyplýva poznatok, podľa ktorého môžeme jeden druhého urobiť sýtejším, a to nielen vtedy, keď mu odkrojíme krajec chleba. Robíme tak aj vtedy, keď mu ponúkneme oporu svojho života, ktorý je formovaný eucharistickou zbožnosťou.

2.)     Pán Ježiš sa svojou autoritou pýta učeníkov: „A vy ma
za   koho pokladáte?"

Opäť zaznieva to „vy“. Pán Ježiš tak naznačuje, že úloha apoštolov v službe evanjelia nebude zanedbateľná. Práve naopak. Na ich pleciach sa ocitne dielo ohlasovania v celej Cirkvi. 

„Za koho ma pokladáte?“ pýta sa Pán. Akého Ježiša chcete ohlasovať? Akú vieru odovzdáte ďalším generáciám? Je dôležité, aby viera bola autentická, bez príkras a falošných tónov; aby vystihovala presne absolútnu dominanciu Pána Ježiša, ako Kráľa zeme i neba, ktorý však dvíhal najmä biednych a chudobných. 

Pousilujme sa o to, aby v nás bol stvárnený Kristus - Kristus trpiaci, učiaci, obetujúci sa; Kristus, ktorý je s človekom v každej situácii; Kristus, ktorí sýti; Kristus, ktorý vytvára okolo seba spoločenstvo lásky; Kristus, ktorý lieči, potešuje a posilňuje. Takýto model Ježišovho obrazu premietnutý do praxe života je vhodný nasledovania a odovzdania iným. 

3.) „/vy/ ste mojimi priateľmi."(Jn 15,15).

         To “vy“ naznačuje mimoriadnu úlohu apoštolov, lebo: „..im oznámil všetko, čo počul od nebeského Otca.“ Vyjavil im najdôležitejšie tajomstvo všetkých čias - tajomstvo spásy. Svet sa zaujíma o rôzne záhady a tajomstvá a snaží sa ich odhaľovať. A teší sa z toho, ak sa mu podarí preniknúť do hĺbky rôznych záhad, s ktorými si generácie pred nami nevedeli dať rady. 

S tajomstvom spásy by si ľudia nedali rady, keby k nim neboli poslaní apoštoli. Každá doba má svojich apoštolov, t. j. ľudí, ktorí či už oficiálne alebo spontánne podávajú pravú Kristovu náuku. Tajomstvo spásy je nevyčerpateľné a potrebuje aj spôsob účinného podávania Božieho posolstva. Platí však to, čo je alarmujúce: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo."(Mt 9,37). Na odhaľovanie tajomstiev spásy určil Ježiš samostatné povolanie - sviatosť kňazstva. Na odhaľovanie  tajomstiev sveta máme  dobrodruhov a renomovaných vedcov. Na odhaľovanie tajomstiev spásy sú určení tí, ktorí sú poslaní samotným Kristom. Na to stačí, aby sme všetci dodali už len jednu vetu: „Jeden z nich som ja.“

 

Svelo

Vždy, keď sa prechádzame večerným mestom a vidíme v oknách svetlo, povieme: títo sú doma. A možno nám napadne myšlienka niekoho z týchto ľudí na krátko navštíviť. Svetlo je určitým lákadlom a motivujúcim prvkom na komunikáciu a vytvorenia čo i len krátkodobého spoločenstva.

Počas svojho života odprevadíme na večnosť mnoho ľudí, dúfajúc, že niekto vyprevadí aj nás, keď príde čas. Keď sa táto rozlúčka deje v rámci sv. omše, môžeme povedať, že Boh je "doma", že vidíme jeho svetlo, ktoré nás priviedlo do spoločenstva v jeho chráme. Aj Kristus často vyjadroval určité veci na príklade svetla. Čo sa nám vybaví z bežnej praxe života, keď počujeme výraz svetlo?

1.,Núdzove svetlo. Ono nie je plnohodnotné, ale má postačiť na to, aby sme zvládli základnú orientáciu okolo seba. Nikto nepovažuje núdzove svetlo za plnohodnotné a to preto, lebo to plnohodnotné už zažil a vie ich porovnať. 

Tie pozemské svetlá oproti svetlu večného života sa nedajú porovnať. Predstavujú len provizórium, lebo Božie svetlo, ktoré ešte nepoznáme, nám dokonalým spôsobom osvetlí Boží príbytok, ktorý sa nikdy nepominie. Aj tu na zemi vidíme zárodky Božieho svetla. Majú nás pripraviť na plné prežívania spoločenstva s Bohom. Vo svetle slávenia sv.omše vidíme, že Boh má s nami súcit, že prežíva s nami všetky situácie a že nás miluje viac, ako si myslíme.

2.,Svetlo rámp. Ide o výraz, ktorý naznačuje, že niekto prežil celý život alebo jeho časť na výslní popularity. Toto svetlo nie je zárukou zisku večného svetla. Niekedy platí, že ľudia tichého možno nenápadného života, si zaslúžia večnosť viac ako tí, ktorí si pozemského života užívali naplno.

 Svetlo rámp tu na zemi, však môže nadobudnúť svoju hodnotu vtedy, ak za výslnie považujeme spoločenstvo s Bohom. Viera otvára Božiemu svetlu dvere do nášho srdca. Vnútro takého človeka svieti zvláštnym jasom do takej miery, že sa stáva svetlom pre nohy ľudí, ktorí sa nachádzajú v jeho okolí. Svetlo príkladu dobrého človeka, ktorého sme mali možnosť poznať je viac, ako svetlo rámp, ktoré má charakter neistoty.

3.,Svetlo na konci tunela.Tento výraz používame vtedy, ak sa nám ukazuje a naznačuje riešenie určitého problému. Dlho sme sa vytrápili, ale nakoniec sa nám črtá východisko, ktoré síce nie je ešte stopercentné, ale pre nás má cenu spásy. Boha počas života vnímame ako nejaké svetielko pred nami. Vieme o ňom, ale neponáhľame sa za ním, lebo nám svietia pozemské svetlá radosti, ktoré sa javia ako dostačujúce. Pritom, ale to Božie svetlo neprestávame vnímať a postupom času sa ono stáva pre nás bližším , reálnejším a takým, ktoré  začína viac upútavať našu pozornosť. Ide o situácie, keď sme sa pozemského sveta presýtili a on už nám nemá veľa čo dať, najmä vtedy, keď sa objaví vyšší vek , prípadne zdravotné problámy. Boh čaká až dovtedy, kým sa celí neobrátime tvárou k Božiemu svetlu, lebo iba odtiaľ sa môžeme dočkať uznania, úľavy a prijatia v dokonalel láske. 

Pri pohrebných obradoch spievame:svetlo večné nech /mu/jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Ide o svetlo, ktoré nedráždi zrak, ktoré nás nenúti žmúriť , čo je naša reakcia na ochranu oka. Naopak. Božie svetlo je príjemné . Pozýva nás , aby sme s otvorenými očami vnímali krásu Božieho domova. Boha je doma aj dnes. Je to svetlo nádeje pre toho za koho sa modlíme a vyprevádzame do atmosféry Božieho kráľovstva.

Chlieb

Slovo chlieb je v našich podmienkach dobre udomácnené. Chápeme ho ako pokrm, ktorý nechýba na našich stoloch a bez neho by bol ten náš stôl akýsi prázdny...Mohli by sme ho nahradiť niečim iným, ale plnohodnotná náhrada by to nebola...Chlieb zvykneme spájať aj s niečim iným. Chlieb je súčasťou dvojice pojmov, ktoré mali alebo majú pre človeka určitý význam.Napr.

1.,Chlieb a soľ. Patria spolu, najmä vtedy, keď na Slovensku vítame týmto starobylým zvykom vzácnych hostí. V tomto prípade ide o krásnu biblickú symbiózu. Chlieb je Kristus /Ja som pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba/. A soľ, to sme my /Vy ste soľ zeme/. Chlieb a soľ patria k sebe a my patríme Kristovi /Ste moji priatelia /. 

2.,Chlieb a voda. Ide o pokrm biednych. Vždy, keď chce niekto zachovať pôst, siahne po tejto osvedčenej dvojici. Tá nikdy nesklame. Ježiš počas svojho verejného účinkovania tento biedny pokrm neraz okúsil, lebo sa sám identifikoval s tými najbiednejšími. Pre nás však pripravil výdatný pokrm svojho Tela a Krvi. Je to pokrm pútnika. Nechcel, aby sme hynuli, preto pre nás pripravil tento pokrm, ktorému sa nijaký iný nevyrovná. Pripravil nám exkluzívny pokrm človeka, ktorý chce dosiahnúť Božie kráľovstvo.

3.,Chlieb a hry./Panem et circenses-rímsky satirik Juvenál/. Ide o štýl života starých Rimanov, ktorý viedol k rozkladu ríše. Chlieb a zábava, teda to, čo nasýti zmysly a iba to, nič viac. Takýto štýl života musí viesť k  morálnemu úpadku. Ale,Chlieb a Slovo, to  vedie k posväteniu a pozdvihnutiu prázdneho života. Život bez Chleba a Slova je živorením. Hry áno, ale s mierou. Chlieb a Slovo možno prijímať bez miery až do posledného výdychu. Možno ich prijímať až do vtedy, kým sa nám netvoria brány večnosti a kým v plnej kráse neuzrieme Chlieb a Slovo z tváre do tváre.

Deň otcov

 

            Sme zvyknutí na to, že oslavujeme Deň detí, Deň matiek, ale došlo už aj na otcov.
Aj otcovia majú svoj deň. Platí to aj napriek tomu, že niekedy svoj deň nemajú, t. j., že sa im niekedy nedarí, lebo keď sa nedarí, povieme: „Dnes nemám svoj deň.“ Veľkosť otca spočíva v tom, že aj keď mu všetko nevyjde tak, ako by chcel, zostáva autoritou s dobre nastaveným charakterom.

            Veľa sa o otcovi dozvedáme z evanjelia, z podobenstva o márnotratnom synovi
(Lk 15, 11 – 32). Ide o prototyp otca, ktorý môže byť vzorom pre všetky generácie otcov.
Čo o ňom čítame?

1.) Otec má veľké zázemie

Má rodinu, deti, služobníctvo, majetok. Ide o obraz dobrého otca, ktorý má veľké srdce. Je dôležité, aby každý otec také mal. V ňom majú miesto deti, ktoré aj odchádzajú, málo sa vracajú. Mnohé z detí odchádzajú nielen fyzicky, ale aj duchovne a ich návrat je v nedohľadne. Aj takí v srdci otca zostávajú a len tak ľahko sa nevykorenia.

            Srdcovou záležitosťou otca je to, aby vtlačil do atmosféry svojho domu prvok služby. Služobníctvo v dome byť nemusí, ale postoj vzájomnej služby a pomoci áno. Ide jeden z najväčších darov, ktorý môže človek nadobudnúť v atmosfére otcovského domu.

            Veľkosť charakteru otca nezávisí od toho, či zanechá veľký majetok. Najväčšou cennosťou sú vzťahy: K Bohu a k blízkym. Táto cennosť je nadčasová, prechádza naprieč generáciami a nikdy nestratí svoju platnosť a v rozmnoženej miere sa vráti späť.

2.) Otec má čo dať

Mladší syn požiadal o svoj podiel majetku. Dostal ho a vybral sa do sveta. Mešec mal na začiatku plný, ale nebol celkom zle na tom ani po stránke hodnôt, lebo potom, čo finančne skolaboval a dostal sa na dno, veľmi rýchlo precitol. Cesta návratu bola už len otázkou času. Vedel dobre, že otec má čo dať - materiálne i duchovne, lebo potreboval požiadať otcovskú autoritu o „generálny pardon“, t. j. o odpustenie.

            Je to v kompetencii otca, aby udelil márnotratníkom z rodiny amnestiu a otvoril svoju náruč. Previnilci majú vedieť, že otec má čo dať a otec vie, že milosrdenstvo udelí, lebo dokáže milovať hĺbkou svojej lásky. Takáto výmena darov je veľmi užitočná a produkuje čisté, „dýchateľné“ prostredie, ktoré je základom zdravého života. Otec sa môže najviac pričiniť o „dýchateľnú“ atmosféru, keď dokáže svojich usmerniť a povzbudiť.

3.) Otec sa môže stať dôvodom návratu tých, ktorí sa stratili a zablúdili v živote.

Otec môže byť „magnetom“ návratu pre tých, ktorí sa vyselektovali z domáceho prostredia. Aj v športe sa uznáva výhoda domáceho prostredia. Márnotratníci sa vracajú domov, lebo vedia, aký význam má domáce prostredie. V duchu týchto myšlienok konal márnotratný syn, ale aj jeho starší brat. Ten sa síce na súrodenca hneval, pričom sa tváril,
že do domu nevkročí, ale príliš ďaleko neodbehol... pre istotu.

            Otec je teda prameňom tých hodnôt, o ktoré môžu deti vo svete prísť. On je akoby obnoviteľný zdroj, ktorý vyznáva ľudskosť, čestnosť, spravodlivosť, ale najviac ponúka lásku, ktorá sa identifikuje s milosrdenstvom. Otec má pracovať na sebe tak, aby mal vždy čo dať a ponúkať svojim najbližším. Dobrý otec nemáva prázdne srdce a nič nemení na veci, že je niekedy prísne a kladie nároky. Tým sa otcovská dobrota nevyčerpáva. Naopak, zvýrazňuje svoj potenciál.

            Tieto myšlienky by mohli pomôcť dvom typom ľudí: otcom, ktorí zatrpkli a zanevreli a márnotratným potomkom, ktorí vystavili stopku otcovej láske. Deň otcov sa môže stať veľkým dňom, lebo sa z neho môže stať deň zblíženia. Bez pochopenia významu Dňa otcov by nikto zo zainteresovaných nemohol povedať, že má svoj deň.

 

Ježiš vždy prekvapí

Už dlhšie obdobie sledujeme v televízii reklamu, ktorá má titul: Slovensko prekvapí. Hlavnou myšlienkou je to, aby sme kladne reagovali najmä na prírodnú krásu našej krajiny a  /znova/objavili miesta, ktoré sa oplatí navštíviť. 

Skúsme túto myšlienku parafrazovať a aplikovať na Pána Ježiša, lebo on zvykol prekvapiť, ako o tom svedčí evanjelium. Pekný príklad nám ponúka návšteva Ježiša zmŕtvychvstalého v spoločenstve zhromaždených apoštolov /Jn 20, 19-23/. Čo je v tejto udalosti prekvapujúce? 

1., Učeníci sa so strachu pred Židmi zamkli a tŕpli čo bude ďalej. V tom vošiel Ježiš. Mnohých prekvapilo, že vošiel aj napriek tomu, že dvere boli zamknuté. Viac si treba všímať, že svojou prítomnosťou zbavil učeníkov strachu. Po jeho návšteve a zoslaní Ducha sa stali inými ľuďmi. Stali sa z nich osobnosti, ktoré už nepoznajú strach a sú pripravení ohlasovať verejne evanjelium. 

Keď majú ľudia z niečoho strach alebo obavy, vytvárajú spoločenstvo, chcú byť čo najviac spolu. Stáva sa to aj vtedy, keď niekoho vyprevádzajú na večnosť. Sú si vedomí, že sa na tomto svete s ním nestretnú a nie je im ľahostajné, čo bude s tým, ktorý odišiel na večnosť. Je užitočné, aby sme vtedy nezamkli dvere pred Pánom, lebo on chce vojsť, utešiť nás a priam apoštolsky nás pozdraviť: Pokoj vám!. Fyzická smrť je nevyhnutná, ale Boh nás uisťuje, že všetko je v jeho réžii a že mu máme dôverovať, lebo pripravuje večnosť pre každého, kto sa usiloval žiť spravodlivo.

2.,Ďalší dôvod Ježišovho prekvapivého správania spočíva v tom, že sa zjavil svojim najbližším, ale neukázal sa tým, ktorí ho odsúdili a mučili. Nezjavil sa, aby im povedal:Aha, tu som!. Navštívil tých, ktorí budú v jeho diele pokračovať a všetci neprajníci uvidia, že dielo evanjelia sa neskutočne vzmáha. 

On nás navštevuje aj v smútkoch a krížoch života, aby nám naznačil, že s nami počíta  s tým, že svojim postojom v náročných situáciách budeme ohlasovať evanjelium. Veľkosť našej viery sa ukazuje aj vtedy, keď treba znášať bôľ a všetky protivenstvá, ktoré do života prídu a navštívia nás. Máme tak ukázať, že sa odovzdávame do jeho rúk dôverujúc jeho prozreteľnosti. Ježiš nám zanecháva takmer identický odkaz, aký poskytol apoštolom, keď povedal: Posielam vás...Aj my môžeme prispieť k tej myšlienke, že sa evanjelium vzmáha a rastie.

3.,Ježiš niekoho prekvapí aj tým, že ukázal apoštolom rany-ruky a bok t.j. znaky svojho umučenia. Niektorých prekvapí, že ich neschoval. Naopak, chcel ukázať, aká je cena nášho vykúpenia. 

My, ľudia sa snažíme schovávať stopy po ranách, ktoré nám uštedril život. Svoje bolesti schovávame vo svojej duši hlboko. Môžu to byť aj bolesti súvisiace so stratou blízkeho človeka. Ježiš nám chce povedať, aby sme ich nasilu neschovávali a volá nás k sebe /Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.../. Najlepší spôsob ako liečiť  životné zranenia spočíva v otvorení sa Kristovi. Nie v uzatvorení sa do seba, ale v odhodlaní zveriť svoje ťažkosti posvätnej prítomnosti Krista. 

Ježišovi učeníci boli pred jeho príchodom akoby väzňami, lebo nevedeli aká bude budúcnosť. Po jeho návšteve sa všetko zmenilo. Stali sa z nich slobodní a odvážni ľudia. On vždy prekvapí, lebo tam, kde je smútok a beznádej, on prináša pokoj a nádej. Poskytnime  Kristovi viac možností, aby v nás pôsobil. Jeho pôsobenie  v nás bude nielen prekvapivé, ale hlavne užitočné z hľadiska večného živita.

PRIAMY PRENOS

 

          V bežnej praxi života sa stretávame s výrazom: prenos. Týka sa napríklad vysielania v televízii. Môže ísť o priamy prenos z určitého podujatia: športového, kultúrneho alebo náboženského. Určitý prenos zažívame aj vtedy, keď sa mysľou prenesieme tam, kde fyzicky nie sme prítomní, ale v duchu navštívime napr. rodný kraj alebo také miesta, kde sme zažili pokoj a radosť.

          Koľkokrát nám aj pri homílii kňaz pripomenie, aby sme sa v duchu premiestnili. Napríklad na Kalváriu alebo do Jeruzalema či Betlehema. Tzn. tam, kde žil a účinkoval sám Ježiš.

          V liturgii sv. omše môžeme objaviť myšlienku, podľa ktorej nás Boží Duch „prenáša zo smrti do života a z biedy do blaženosti.“ Duch Svätý má túto úžasnú silu, ktorú chce využiť na naše duchovné dobro. Určite ide o priamy prenos, no nie tak, ako si myslíme, že sa to udeje v sekunde. Ide o proces, ktorý má svoje zákonitosti. Ktoré sú to?

 

1.)   Začína objavením niečoho, čo sa nachádza na druhom brehu. Objavíme tzv. druhý breh života.

Objavíme život s Kristom, ktorý bude hodnotnejší, bohatší, radostnejší a hlavne život s nádejou na Božie kráľovstvo. Objaviť Krista a krásu i dôstojnosť života s ním znamená objaviť povestný druhý breh. Ten, kto ho neobjavil, má vieru, ktorá je statická, neutrálna, chýba jej dynamika. Prejavom zdravia našej viery je to, že pátrame a hľadáme takú atmosféru, ktorá nás bude napĺňať, ktorá nás nevyhladuje, ale naopak, ponúkne pastvu pre dušu, a nielen pre oči.

 

 

 

2.)            Ten, kto objavil „druhý breh života“, hľadá spôsob a prostriedky, ako sa tam dostať a preskúmať ho.

Na danú situáciu je priliehavá otázky: „Ako sa tam dostanem?“ Možno ti pomôže služba Cirkvi, ktorá ti v Božom slove ukáže cestu, ako na to. Možno zažiješ prajnosť zo strany tých, ktorí už ten breh dobyli a podelia sa s tebou o svoje skúsenosti a zároveň ti poradia. Možno ti Boží Duch vnukne v modlitbe, čo máš urobiť, aby si postupnými krokmi získal sebadôveru a nenechal sa znechutiť vlastnými zlyhaniami na ceste k lepšiemu životu. Boh mlčať nebude, ale ti bude vysielať z druhého brehu signály a povzbudenia, aby si nestratil vytrvalosť a dôveru.

 

3.)      Ak objavíš povestný druhý breh – život s Kristom, postaraj sa o to, aby si už oň neprišiel.

Nech Kristus zostane pre teba trvalou hodnotou. Neopúšťaj tak ľahko to, čo si s pomocou Božieho Ducha nadobudol. Vždy, keď sa niekto stratí alebo zablúdi a zavolá telefonicky o pomoc a radu, povedia mu: „Zostaň tam, kde si, aby sme ťa našli.“ Vždy, keď človek objaví Boha, počuje vnútorný hlas: „Zostaň tam, kde si, lebo Boh si ťa našiel a ty si našiel Boha.“ Na základe tvojho postoja môžu druhý breh objaviť aj iní. Budú pokušenia, aby si sa vrátil alebo hľadal s nepokojnou dušou niečo iné. V tom prípade treba zopakovať výrok Ježišových učeníkov: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ (Jn 6, 68)

Tento prenos, ktorý režíruje Duch Svätý, je neomylný. Možno nie je až taký priamy, ako by sme chceli (často je kľukatý), ale môžeme mu bezvýhradne dôverovať, lebo je spoľahlivý. Nikto nedokáže viesť dušu ako Ten, ktorý je posielaný Otcom i Synom. On nás vždy posiela v ústrety životu a bez neho by sme ani skutočný život neobjavili.

Naliehavý prípad

Mnohí ľudia z titulu svojej profesie vedia čo to znamená, keď sa povie, že ide o naliehavý prípad. Ide o niečo, čo je aktuálne, náročné a súrne. Odklad takejto situácie by mohol spôsobiť určité škody. Materiálne, ale aj iné. 

Evanjelium nám pripomína dynamický dialóg medzi Ježišom a Petrom /Jn 21,15-19/. Z tejto dynamiky vyplýva, že ide o naliehavý prípad. Pán pripravuje apoštola na to, že raz zaujme  miesto ako viditeľná hlava spoločenstva, ktoré uverilo v Krista ako v Mesiáša. Nečudujme sa intenzite otázok typu-máš ma rád? Ježiš na Petra nalieha, aby vyznal svoj k vzťah k nemu a aby toto vyznanie znieslo najnáročnejšie kritéria. Prečo je to také dôležité, aby ten, kto nasleduje Pána mal silnú vieru?

1.,Ten, kto uveril, má mať s Pánom osobný vzťah, nie  iba neutrálny. S neutralitou sa stretávame skoro na všetkých úrovniach spoločenského života, ale v oblasti viery je neprijateľná. Možno táto otázka bude dôležitá pri vstupe do večnosti pre každého z nás. Ježiš sa nás bude pýtať ako veľmi sme ho milovali na tomto svete...To, čo je osobnejšie je zároveň dôvernejšie, citlivejšie, hlbšie a také, ktoré poznačí život človeka do hĺbky. Láska ku Kristovi sa potom zračí zo  skutkov, ktoré môžu podať dobrú vizitku o našom spoločenstve s Ježišom. Milovať jeho nadovšetko má byť ambíciou všetkých, ktorí uverili. 

2.,Ježiš nalieha na Petra preto, aby ho presvedčil, že iba s ním, s jeho milosťou, zdolá príkoria pozemského života. Všetky zápasy viery sa zdolávajú na princípe lásky k Bohu. Je to paradoxné, lebo všetky mocenské zápasy  vo svete majú v sebe o.i. aj akcent nenávisti. Ale ten, kto bojuje o dobré veci v duchu evanjelia, má mať v duši usadenú takú lásku, ktorá vychádza od Boha. S nenávisťou v duši nemôžeme bojovať o lepší svet. Ukázal to sám Ježiš, keď bol ukrižovaný na Kalvárii. Nenávidieť máme hriech, takže láska ho potom vytláča preč z nášho zmýšľania a konania. Preto sa Ježiš domáha čistej lásky zo strany apoštola Petra a povzbudzuje aj nás, aby sme sa k jeho svedectvu lásky priblížili.

3.,Iba ten, kto miluje evanjeliovou láskou dokáže Ježiša nasledovať. Aj toto zohráva dôležitú úlohu pri bráne večnosti.  Bol on pre nás takým vzorom, že sme ho nasledovali?  Nie nadarmo potom Ježiš Petra povzbudzuje slovami: Poď, za mnou! Iba ten, kto oplýva Kristovou láskou vie, že ho Pán volá. Najprv vo sviatosti krstu, potom napr. pri povolaní ku kňazstu alebo manželstvu, ale aj pri všetkých náročných rozhodnutiach . Všade tam je prítomný Boh, ktorý sa pýta, či ho milujeme, či mu dôverujeme a či ho chceme nasledovať...Výsledkom  lásky k Bohu je naše úsilie nasledovať Krista a nasledovanie Krista je možné iba na základe tej lásky, ktorú sa učíme osvojovať si z evanjelia.

 Ide významnú a povzbudivú udalosť, ak sme v živote poznali človeka, ktorému by sme mohli napísať na epitaf myšlienku tohto znenia: Miloval Boha a ľudí a snažil sa nasledovať Krista.  V tejto jedinej vete je zahrnutý zmysel celého životného snaženia. Nech je on našim cieľom tu na zemi i vo večnosti.

Otvorené nebo

Niektorí ľudia, ktorí si kúpili nový dom alebo byt oceňujú na ňom najmä výhľad. Vždy, keď niekto príde k nim na návštevu , pochvália sa týmto výhľadom na okolie. 

V Skutkoch apoštolov čítame o prvomučeníkovi Štefanovi/ Sk 7,55-60/. Ten, tesne pred svojou smrťou zvolal pred svojimi mučiteľmi:"Vidím otvorené nebo..." My tento jeho "výhľad" oceňujeme a obdivujeme. Tento uhol pohľadu je unikátny. Tu nejde iba o fyzický pohľad, ale o nastavenie viery a srdca. Na živote niektorých ľudí sledujeme to, že konajú a žijú tak, akoby už teraz videli otvorené nebo. Máme aj my, bežní ľudia, takéto možnosti?

1.,V slovníku dnešného človeka sa často objavuje slovo-sieť. V akom význame? Ak sa niekomu darí a prosperuje vo svojom podnikaní, môže vlastniť celú sieť zdrojov, ktoré mu prinášajú zisky. Naopak, keď sa niekomu v živote nedarí a má veľké existenčné problémy, majú mu pomáhať sociálne  záchytné siete , ktoré mu ponúkajú dávky na prežitie. Štát má za úlohu takéto možnosti vytvoriť. A nezabúdajme na siete, prostredníctvom ktorých dnes komunikujeme.

Či sa niekomu darí alebo nie, Boh má pre každého pripravené siete pomoci a povzbudenia. Sú to siete Božieho slova a eucharistie. Z Ježišovho poverenia ich Cirkev rozprestiera všade tam, kde pôsobí. Od čias Ježiša až do dnes, pripravuje pokrm Božieho slova a Tela, aby pomáhala ľuďom k spáse. Ak tieto prvky registrujeme a využívame ich, potom aj o nás platí, že vidíme otvorené nebo na Božie dary a milosti, ktoré sú pre veriaceho človeka nenahraditeľné.

2.,Obeta. Všade vo svete je veľa zla. Aj to najhoršie zlo a tým je vojna. Ale vidíme aj ušľachtilé príklady ľudskosti a obety. Denne sa môžeme stretnúť s dobrotou ľudského srdca v malej alebo väčšej miere. Je to dielo, ktoré nazývame obeta. 

Ak toto ľudia konajú, napodobňujú Krista, ktorý jediný zmysel svojho verejného účinkovania vložil práve do tohto pojmu. Jeho obeta vyvrcholila na Kalvárii, keď sa obetoval za naše vykúpenie. 

Svojou obetou, či už je veľká alebo menšia, sa pripodobňujeme Kristovi/ neprišiel som, aby ma obsluhovali, ale preto, aby som slúžil/. Nájsť zmysel života v obetavosti, je jeden z vrcholov pozemského života. Ten, kto sa na takéto dielo podujíma, otvára nebo nielen pre seba, ale aj pre iných, na spôsob sv. Štefana. Koľkí ľudia otvorili nebo nám a koľkým ho môžeme otvoriť my?! Keď vidíme okolo seba akúkoľvek biedu, môžeme konať a zmierňovať ju, či už biedu materiálnu alebo duchovnú. 

Boh skrze nás otvára nebo pre iných. Ak niekto koná dobro, robí tak preto, aby ľudia videli, že on nás nenecháva bez pomoci ale dáva nám milosti svojej pokladnice. Platí teda, že nebo je stále otvorené preto, aby rozdávalo ale aj preto, aby prijímalo tých, ktorí ho iným otvárali za pozemského života.

JEDNOTA

 

        Pre život človeka má jednota veľký význam. Všetci,
ktorí žijú v určitom spoločenstve, to môžu potvrdiť. Existuje jednota z vypočítavosti, ktorá sleduje určitý benefit (materiálny), ale nemá hĺbku ani presvedčenie. Existuje aj jednota z donútenia. Násilie nikdy nedocieli stav slobodnej a presvedčenej jednoty. Ideálom  zostáva jednota sŕdc, ktorá je spontánna a je založená na hodnotách.

        Ježišovi veľmi záleží na jednote Božieho ľudu. Prihovára sa Otcovi a prosí, „aby všetci boli jedno.“ A to nie hocijako, ale tak, ako Otec v ňom a on v Otcovi. (Jn 17, 20 – 26). Popri tejto, najdokonalejšej forme, pekný príklad vidíme vo sv. Štefanovi. Je mimoriadne aktuálny najmä dnes (Sk 7, 55 – 60).

1.)         Štefan uprene hľadel na nebo, kľakol si a modlil sa.

Štefan uprene hľadel na nebo. Je to kontrast s našimi pohľadmi, ktoré sú často blúdiace, nervózne a hlavne prázdne. Zahľadieť sa na nebo a jeho hodnoty predpokladá najprv úkon vôle a ochotu zotrvať pri Bohu za každých okolností. Nesmieme byť vyrušení nijakým lákavým podnetom, lebo náš pohľad na Boha je vrcholom dňa.

        Štefan si kľakol a akoby adoroval živého Krista, ktorý sa mu na nebi zjavil. Pred Bohom kľakáme vtedy, keď si uvedomíme, že nás presahuje svojou nekonečnou mocou a múdrosťou,
ale aj preto, lebo on predstavuje tajomstvo, ktoré sa nám definitívne otvorí až vo večnosti. Touto aktivitou naša viera dostane hĺbku a zdvihne náš život k hodnotnejšiemu významu.

        Štefan sa modlil. Toto robí človek vtedy, keď sa chce dostať do Božej priazne a komunikovať. Nie iba jednorazovo, ale túži po tom, aby sa komunikácia s Bohom stala trvalou súčasťou jeho života. A to aj napriek tomu, že on je pre nás veľkým tajomstvom. Komunikácia s Bohom nás robí silnejšími a istejšími v každodennom živote. Ten, kto si pred tajomstvom kľakne vo viere, tajomstvo sa skloní k nemu a otvorí svoje pokladnice.

        Ide o ponuku, ktorú dostávame od sv. Štefana, mučeníka. Na báze jeho svedectva sa môžeme zjednocovať s úkonmi jeho požehnaného života. Lenže Štefan nekonal takto iba
pred smrťou. Išlo o konanie, ktoré mu dávalo zmysel neustále a bez neho by nedokázal žiť.

2.)         Na Štefanovi sa vyzúrilo celé besniace zlo.

Tí, ktorí ho kameňovali, robili tak s brutálnou zúrivosťou. Paradoxné je to, že boli presvedčení o správnosti svojho konania. Napriek tomu sa mučeník ešte angažoval vo veci ich spásy, lebo prosil Boha, aby im túto zlobu nezapočítal.

        Je chvályhodné prosiť za tých, ktorí ubližujú iným. Je ľahšie prosiť za tých, ktorí ubližujú iným, nie nám. Je záslužnejšie modliť sa za tých, ktorých kamene cítime na vlastnej koži. V bežnom chápaní života si kameň žiada odvetu (oko za oko). V poriadku spásy si kameň žiada odpustenie. Majme odvahu sa aj v tomto zjednocovať – v odpúšťaní a v prosbe, aby sa otvorené nebo ukázalo aj páchateľom zla. Diabla odzbrojíme najmä vtedy, ak odmietneme pomstu a zachováme si čistý štít života.

3.)         Štefan ponúkol svoj život ako zmiernu obetu.

Pane, prijmi môjho ducha! Niekedy nás prekvapí nečakaná návšteva. Povieme: „Ani neviem, či mám niečo na ponúknutie.“ Návšteva povie: „Nič si neprosím, iba sa 10 minút spolu porozprávať a posedieť si.“

        Istá mládežnícka pieseň obsahuje tieto slová: „Mám prázdne ruky, Pane...“ Akoby chcel textár povedať, že nemá Pánovi ani čo ponúknuť. Ale Boh odpovie: „Daj mi denne aspoň 10 minút. Poseď si pri mne a porozprávame sa.“ To je méta, ktorá nie je nerealizovateľná ani pri dnešnom uštvanom tempe života. Tento prvok zjednocovania sa nemá pevné miesto v našom prostredí. Rodina, farnosť by mali byť miestom tejto formy jednoty. Boh veľa nežiada. Ponúknime mu niečo zo svojich drahocenností – svoj čas. Ten si vydobyme na úkor prázdnych činností, do ktorých sa bezmyšlienkovito ponárame.

        Na jednote s Bohom a s blížnymi treba pracovať neustále. Jednota nie je zlatá medaila vo vitríne, ktorá znamená aký si bol dobrý kedysi... V jednote musíš byť dobrý neustále, a to bez nároku na medailu. Ak prestaneš na jednote pracovať, tvoj život sa začne potápať. Je v tvojom záujme, aby si denne obnovoval to, o čo prosí sám Ježiš v modlitbe k svojmu Otcovi: „Aby všetci boli jedno.“

Čo ďalej?

Väčšina ľudí má ambíciu zaoberať sa svojou budúcnosťou. Existujú jednotlivci, spoločenstvá i firmy, ktoré ponúkajú služby ako pomoc pri riešení budúcnosti. Nie všetky sú seriózne, preto si treba dávať pozor do akých rúk zveríme svoju budúcnosť. Týka sa to záležitostí finančných, ale aj ľudských a duchovných.

Ježišovi učeníci boli postavení pred takúto záležitosť. Ich milovaný učiteľ sa vzniesol do neba a ešte pred tým sa s nimi rozlúčil. Určite mali v duši niektoré otázky, a to aj napriek tomu, že dostali uistenie o tom, že dostanú "silu zhora". Tie otázky sú typicky ľudské a môžu sa dotýkať každého z nás. 

1.,Čo bude s nami? Azda aj táto otázka bola predmetom ich rozhovoru. Ježiš ich vyučil náuke evanjelia a teraz, čo s tým? Nebolo všetko zbytočné? Nebola to iba epizóda v ich živote, ktorá sa vytratí a na všetko sa zabudne? 

Život ukázal, že takéto obavy neboli opodstatnené. Evanjelium dalo ich životu nový zmysel. Božie slovo ich naplňovalo tak, že pocítili túžbu ísť a zvestovať svetu veľké Božie diela. 

Naša viera sa dostáva do správnej intenzity vtedy, keď máme chuť sa podeliť. A to nielen s dobrami materiálnymi, ale aj s duchovnými. Vtedy sa stávame apoštolmi svojej doby.

2.,Kto bude s nami? Ježiš ako najvyššia autorita odišiel. On, ktorý ich denne usmerňoval, napomínal i karhal, ale aj pochválil a povzbudzoval. Zrazu je jeho miesto prázdne. Kto teraz po ňom prevezme takúto  životne dôležitú úlohu? 

Musia pochopiť, že Pán ich bude ďalej sprevádzať, aj keď iným spôsobom-tajomným. Oni ho neuvidia, ale budú vnímaví na túto jeho tajomnú prítomnosť. A ešte jedna dôležitá vec. Majú pochopiť, že oni sa stali, z Ježišovho poverenia, teraz vodcami tých, ktorí túžia po spáse. Oni sa stanú učiteľmi, staršími bratmi , či otcami a to až po krajnosť života-po obetu svojho života.

 Naučme sa učiť od tých, ktorí sú pri nás. Napriek ľudskej slabosti nás môžu veľa naučiť. A možno o tom ani nevedia. Učme sa učiť iných, nie postojom chladného mentora, ale pozíciou vnímavého človeka, ktorý zmierňuje akúkoľvek ľudskú biedu.

3.,Budeme prijatí? Možno aj táto otázka rezonovala v mysliach apoštolov, keď si uvedomili, že ohlasovanie evanjelia viditeľným spôsobom je teraz na nich. Ježiš im ešte skôr naznačil, aby boli pripravení aj na odmietavé reakcie prostredia. Podstatné je to, že budú prijatí Pánom, ktorý im dôveruje.  Do výbavy dostanú primerané prostriedky a tak ich služba bude predmetom Božieho požehnania. Jednoducho povedané-je to Božie dielo. 

Ak sme Bohom prijatí, máme prijímať život ako službu Bohu a jeho kráľovstvu. Celý náš život je službou, ktorá končí až posledným výdychom. Ak si ľudia z nej vezmú aspoň niečo, čo ich život pozdvihne, bude to znak toho, že náš život nebol daromný a prázdny. Prijímajme od Pána čo najviac, aby sme mohli dávať a užitočne prežiť život.

SVET A MY

 

 

        Počas svojho života natrafíme na veci, javy, situácie, ktoré sa nám nepáčia. Vidíme v nich rôzne formy nespravodlivosti a nemorálnosti. Okomentujeme to slovami: „Mne sa to vôbec nepáči! Nechcem mať s tým nič spoločné! Dávam od toho ruky preč!“ Takto alebo podobne sa vyhraňujeme voči niečomu, čo podľa nás nespĺňa parametre slušnosti a zdravého správania sa.

        Ježiš sa vyhraňuje voči svetu slovami: „Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ (Jn 14, 27). Vyhraňuje sa, ale nedáva od sveta ruky preč. On ho chce premieňať, lebo do sveta vstúpil diabol. On chce svet liečiť, obnovovať, oživovať. Aký je teda svet, čo môžeme o ňom povedať a ktoré výrazy s ním spojené sú nám dôverne známe?

1.) Hovoriť do sveta. Ísť do sveta.

Hovoriť do sveta znamená hovoriť ľahkovážne, bez úsudku, bez vážnosti. O niektorých ľuďoch sa hovorí, že ich slová nemôžeme brať veľmi vážne, lebo sa nezakladajú na pravde a serióznosti. Ísť do sveta môže znamenať aj pozitívnu vec. Lebo tam sa môžeš naučiť veľa dobrého, vymeniť si skúsenosti, môžeš porovnávať a vyhodnocovať. Ten, kto ide do sveta a zachová si charakter, získa prehľad o veciach a nadhľad nad nimi.

        Teraz tieto dva termíny spojme a vyslovme jednu myšlienku. Znela by takto: „Choď do sveta a hovor mu, prihováraj sa mu!“ Ježiš to tak urobil. Poslal apoštolov do sveta, aby hlásali evanjelium. Takto postupuje s učeníkmi každej doby. Ani my nie sme výnimkou. Svet potrebuje pravidelne počuť slovo spásy.

2.) Svetová úroveň. Svetský duch.

Nedávno priniesla televízia správu o tom, ako mladý Slovák – stredoškolák – vyhral medzinárodnú súťaž. Jeho projekt prevýšil projekty študentov z celého sveta. On už teraz dosiahol svetovú úroveň, lebo sa úspešne meral s tými najlepšími vo svete.

        Keď sa my, veriaci, zúčastníme nejakého podujatia, nie raz konštatujeme, že tam vládol svetský duch. Úroveň toho – ktorého podujatia bola príliš svetská. Čakali sme viac. Očakávali sme nejakú myšlienku, niečo, čo by nás oslovilo a naplnilo. Svetská úroveň sa nám máli, čakali sme viac. Svetová úroveň a svetský duch, to je kombinácia, ktorá sa nám nepozdáva. Ideálom je svetová úroveň po stránke odbornej a zároveň Ježišov duch, po stránke vzťahov a života. Toto očakávame od ľudí, ale aj od seba – čo najvyššiu úroveň služby a Pánov duch, ktorý svedčí aj o morálnej úrovni osobného života.

3.) Svetobežník. Odchod z tohto sveta.

Prvý výraz podáva charakteristiku človeka, ktorý je málo doma. Ba vlastne nemá ani trvalý domov. Je stále na cestách, má nepokojného ducha, je nespokojný, ba až nešťastný, ak by sa mal dlho zdržiavať na jednom mieste. Kedysi by ho nazvali tulákom, teraz je to svetobežník. Je to človek, ktorý je stále v pohybe a nemieni nikde dlhodobo zapustiť korene. Všetci bežíme v ústrety inému svetu. Napomáha tomu pribúdajúci vek a choroby či neduhy. Svetobežníka z jeho  obežnej dráhy stiahne málokto, ale ako bežca do večnosti si ho volá Boh. Iba on nás, ktorí si bežíme svoje preteky, dokáže stiahnuť k sebe.

        Nedávno vysielali reportáž o dôležitosti hospicov. Hovorili, že toto zariadenie má ambíciu dôstojne odprevadiť človeka na druhý svet. Keď si svetobežník, málokedy niekoho potrebuješ. Ale keď nastúpiš cestu do večnosti, neodmietneš pomocnú ruku, lebo pred večnosťou máš rešpekt a bázeň. Pred svetom ani nie. Ak môžeš, modli sa za svetobežníkov, aby nezabúdali, že svet trvalej hodnoty je v Božom kráľovstve. Ak to robíš, znamená to, že im pomáhaš dosiahnuť dôstojné zavŕšenie života a pravý pokoj v duši.

        Ak sa chceme vyhraniť, nevyhraňujme sa voči svetu, ale voči zlu, ktoré sa v ňom nachádza. Nech Boží Duch premieňa aj nás, aby nás zlo nepremohlo definitívne, ale aby si nás získalo Ježišovo evanjelium, lebo iná dokonalejšia forma náuky tu vo svete neexistuje.

Byť vždy s Kristom

 Každý, kto absolvoval vojenskú službu, počul staré vojenské heslo:bez spojenia niet velenia. Znamená to, že počas akýchkoľvek bojov má veľký význam zabezpečenie komunikácie na veliteľských pozíciach. Kedysi to boli poľné telefóny, vysielačky a dnes technika pokročila a priniesla aj do tejto oblasti nové možnosti cez internet. 

Pán Ježiš nám pripomína:zostaňte vo mne a ja zostanem vo vás. Adresnejší je v týchto slovách:ja som vinič, vy ste ratolesti. Toto spojenie je pre nás veľmi dôležité, lebo znamená toľko, že ten, kto je v trvalom vzťahu s Ježišom, má zabezpečené jeho vedenie až po bránu večnosti. Mohli by sme povedať: bez spojenia /s Kristom/ niet vedenia k najvyššiemu cieľu nášho života.

 K čomu nás Pán chce viesť?

1.,Vedie nás do svojho kráľovstva. Nemusíme sa báť, že ho presne nepoznáme. Boh by nás neviedol zlou cestou. Práve naopak, chce nám dať to najlepšie.

Dnes sa často využíva možnosť virtuálnej návštevy. Človek, ktorý chce navštíviť nejaký objekt, či lokalitu, môže si ju nájsť na internete a absolvovať tzv. virtuálnu prehliadku. Pritom má pocit, akoby sa ocitol presne tam, kam sa chystá ísť. 

Boh nám takú možnosť neposkytne, aby sme absolvovali virtuálnu prehliadku jeho kráľovstva akoby motivačný prvok. Prihovára  sa nám slovami:Božie kráľovstvo je medzi vami! Ak sa človek snaží žiť čo najpresnejšie podľa evanjelia, vysiela potom nie virtuálny, ale reálny, síce iba čiastočný,ale skutočný pohľad na  večnosť.Všetci môžeme osloviť životom blížneho a dvíhať jeho smerovanie k vyšším hodnotám.

2.,Ježiš nás vedie k láske, lebo táto hodnota platí pre večný život. Láska má byť odrazovým mostíkom do života. Nič dôležitejšie ako láska v živote neobjavíme. Použili sme výraz-odrazový mostík. Je veľmi dôležitý napr. pri skokoch na lyžiach. Tam je odrazový moment určujúci. Nie je dobré, keď sa skokan na lyžiach odrazí skoro a platí to isté, ak sa odrazí neskoro. Tieto extrémy môžu negatívne vplývať na kvalitu skoku. 

Boh nám svoju lásku ponúka stále. Aj vtedy, keď sa odrazíme do života bez schopnosti lásky tak, že to môže ovplyvniťčasť nášho života. Boh sa neponáhľa, ale vždy nám bude pomáhať, aby sme si jeho lásku osvojovali a tak na maximum zvýšili hodnotu života. Jeho hodnota je najvyššia vtedy, keď v nás víťazí postoj lásky nad inými možnosťami, ktoré ponúka svet.

3.,Boh nás vedie k tomu, aby sme sa zjednocovali, kým sme na ceste do jeho kráľovstva. Nechal nám odkaz či povzbudenie: hľadajte cestu k sebe. To je tiež zdroj zásluh pre večný život. 

Pri návšteve príbuzných som objavil na stole detský časopis. Bol otvorený na  strane, ktorá obsahovala rôzne úlohy. Bolo tam bludisko a nadpis znel: Nájdi cestu...

Ťažká, ale pekná je úloha, ktorú nám dal Boh, aby sme našli cestu jeden k druhému. Sami vieme, že to jednoduché nie je. Z evanjelia vieme, že Ježiš hľadal cestu k ľuďom, lebo im chcel odovzdať svoju náuku. A vieme aj to, aká trnistá bola táto cesta...Cesta k srdcu druhého vedie cez modlitbu a obetu a potom cez možnosti praktické, ktoré Boh ukáže. Platí zásada, že ten, kto hľadá cestu k Bohu, nájde ju aj k blížnemu. Platí to aj opačne. Hľadanie cesty k blížnemu je proces, ktorý je požehnaný, ktorý Boh bez odmeny nenechá. 

Nepochybujme, že sme spojení s nebom. Najprv preto, lebo nebo je pre nás večná vlasť, o ktorej sám Ježiš povedal, že nám tam pripraví miesto a vezme k sebe. A potom aj preto, že tam hore máme už orodovníkov. Každý, koho vyprevádzame do večnosti, môže byť našim orodovníkom a pomocníkom. Takto si udržiavame spojenie s večnosťou a nebeskými hodnotami. Naša viera nás v tejto myšlienke utvrdzuje a povzbudzuje.

Povolanie

 

 

        Hovorí sa, že mladí ľudia sa v dnešnej dobe boja záväzkov. Určite nie všetci, bohu vďaka, ale je dosť takých, ktorí keď majú potvrdiť a prijať záväzok, cúvnu. Najradšej počujú takúto vetu: „Ak chceš, kedykoľvek to môžeš zanechať a odísť!“ Cítia, že za takouto možnosťou je viac slobody, voľnosti, že je tam možnosť ústupu a nechaných otvorených zadných dverí...

        Ten, kto sa rozhodne kladne odpovedať na Božie volanie, nerieši situáciu tak, že chce odísť. On uvažuje opačne – ako zostať a zachovať záväzok. Uvažuje, ako zostať verný. Ktoré otázky túži mať zodpovedané aspoň sčasti?

1.) Čo Boh odo mňa bude chcieť?

V prvom rade to, aby som učil v jeho mene a ohlasoval jeho náuku. Keď židovský veľkňaz vyšetroval apoštolov, konštatoval: „Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?! A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením...“ (Sk 5, 27 – 28) Apoštoli do bodky splnili úlohu, ktorú im zveril Ježiš. Vystupovali s odvahou a učili to, čo sa od neho naučili. Ak by aj počuli vo svete lákavejšie veci, Ježišovo slovo má mať v ich službe prvotné miesto, ba vlastne jediné miesto.

        Istý mladý človek nastúpil do zamestnania. Nevydržal tam dlho. Odišiel s tým, že to, čo od neho požadovali, mu „bolo cudzie“. Pre toho, kto je Bohom povolaný, nemôže byť evanjelium cudzie. Práve naopak! Musí sa v jeho srdci cítiť ako doma, musí sa v ňom udomácniť a zapustiť korene. Aj povolaný sa má do evanjelia ponoriť a neustále v ňom zotrvávať. Božie slovo sa v ňom udomácni až do takej miery, že povie slovami apoštola: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“
(Gal 2, 20) Pavlove slová slúžia povolanému ako ideál, ktorý denne napĺňa.

2.) Čo sa bude diať so mnou, keď prijmem povolanie?

Touto otázkou sa zaoberal vyššie citovaný Pavol, ktorý prehlásil: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som a jeho milosť vo mne nebola márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.“ (1Kor 15, 9 – 10)

        Mnohí ľudia radi predvádzajú svoju záhradku. Robia tak preto, lebo je v dokonalom stave. Keď ju ukážu známym, povedia: „Je tu ešte veľa práce.“ Nie je to pravda, lebo tá záhradka je dokonalá. Hovoria tak preto, aby ich iní pochváli.

        Boh vie, že „na záhradke povolania“ je stále veľa práce. Aj samotný adept povolania si to musí uvedomiť. Nie preto, aby ho ostatní chválili, ale preto, že je to pravda. Adept povolania má mať pred sebou obraz Krista, ktorého má nasledovať. Ide o činnosť, ktorá sa nikdy nekončí.

        Sú situácie, v ktorých porovnávame otca a syna. Niekedy vidíme až zarážajúcu podobu. Mnohí vtedy povedia: „Tá podoba!“ Adept povolania sa má podobať Kristovi. Iste nie výzorom, ale výrazom života. Ušľachtilé črty Pána Ježiša sa majú odzrkadľovať v živote toho, ktorý mu raz v živote povedal: „Áno!“ A denne to opakuje. Nikto nemá prijať povolanie, ak mu chýba ambícia spoznávať Ježiša a nasledovať ho.

3.) Povolaná osoba predstavuje prítomnosť Cirkvi, ktorá ukazuje cestu k Bohu.

Cirkev prostredníctvom povolaných pozýva na cestu poznania Boha.

        Dnes je trendom robiť si všetko „po svojom“. Týka sa to najmä mladých. Inštitúcie, smernice, tradície musia počkať, lebo nastúpil trend, ktorý vyjadríme slovami: „po svojom“.

        V histórii horolezectva majú najväčšiu váhu Himalájske „osemtisícovky“. Aj tam sú však vychodené cesty. Tradičné, osvedčené a relatívne bezpečné. No sú výpravy, ktoré hľadajú novú trasu tak, aby išli „po svojom“. Takáto priekopnícka cesta má veľkú váhu. A to dovtedy, kým sa nestane „vychodenou“.

        Poznáme ľudí, ktorí si cestu k Bohu razia „po svojom“. Hovoria, že o asistenciu Cirkvi záujem nemajú a pôjdu vlastnou cestou. No ak hľadajú úprimne, ich kroky sa skôr či neskôr musia zosúladiť s cestou Cirkvi. Na tejto ceste majú veľký význam tí, ktorých označujeme ako povolaných. Táto myšlienka nie je vôbec zlá. Pre individualistov môže byť cesta k Bohu obohatením o poznanie zažiť spoločenstvo a Cirkev. Prostredníctvom svojich členov môže vytvoriť osobnejšiu cestu na poznanie Boha. Zasvätená osoba sa tak môže stať premostením medzi spoločenstvom Cirkvi a jednotlivcom, ktorý sa odhodlal hľadať zmysel života v Bohu.

        Povolania z ľudského pohľadu balansujú medzi schopnosťou prijať záväzok a možnosťou dobrovoľného odchodu. Mnohí odchádzajú preto, lebo hovoria, že ich Boh sklamal. V podstate to pravdou nie je, lebo sklamať ich mohla mylná predstava o Bohu a o povolaní v Cirkvi. V takomto prípade sa nečudujme, že niektorí končia skôr ako začali. Ale ten, kto podstatu pochopil a prijal, nebude utekať, ale zachová si ambíciu vytrvať a priniesť obetu životného povolania.

Vatikánsky film

 

 

        V poslednom čase sa natočilo niekoľko hraných filmov z prostredia Vatikánu. Sú viac či menej vydarené. Prvá otázka, ktorá nám napadne, je: „ Čo z toho je fikciou a čo realitou?“ Divák je už raz taký. To, čo je fikciou, chce považovať za skutočnosť a to, čo je realitou, za fikciu.

        Faktom je, že na obrazovkách Televízie Lux sme sledovali dlhý seriál z prostredia Vatikánu a pápežstva. Žiadna fikcia, ale realita! Začalo to hospitalizáciou už nebohého Sv. Otca Františka, keď sme sa každý večer pri Bazilike sv. Petra v Ríme modlili  (aj my pri obrazovkách) za jeho zdravie. Potom nasledovali obrady súvisiace s jeho pohrebom, samotný pohreb a nakoniec tajomné konkláve. Na túto realitu, že sme všetko videli bližšie, sme si zvykli. Médiá nám v tom dobre poslúžili. Vrcholným bodom bola voľba nového pápeža Leva XIV. Bola rýchla a určite požehnaná. Chcem sa zastaviť pri niektorých termínoch, ktoré rezonovali v čase pred voľbami.

1.) Pápež

Ľudia s údivom sledovali to, že aj profánne médiá venovali životu vo Vatikáne veľkú pozornosť. Treba dodať, že aj relatívne prajnú, pozitívnu. Prečo? Čo to znamená? Aj profánny svet hľadá lídra, ktorý je čistý. Podrobne pozná svetových lídrov a aj ich praktiky a politiku. Mnohí z nich nespĺňajú kritériá morálnosti a základnej slušnosti. Klamstvo, podvod, pretvárka, sa stali ich pracovnými metódami. Nehovoriac o násilí a brutalite. Pápež ako hlava Katolíckej cirkvi (často dehonestovanej a pranierovanej) sa tak stal svetlým bodom, ktorý napriek všetkému predstavuje nádej v súmraku doby a ľudstva. Stelesňuje vlastnosti, ktoré svet požaduje od autorít a nedostáva sa mu ich. Pápež priťahuje pozornosť, ale aj záujem tých, ktorí ešte neprestali hľadať nositeľov morálnych hodnôt vo verejnom živote.

 

2.) Konkláve

Taj(om)né stretnutie kardinálov, ktorí sa zhromaždili, aby zvolili nového pápeža. Samotný názov hovorí, že verejnosť sa o internej atmosfére nedozvie nič. Volitelia sú izolovaní, ale hlavne dobre poučení o tom, čo sa od nich očakáva. Žiadne zákulisie, nijakí hackeri, ktorí by „nabúrali“ systém a prekazili voľby a zverejnili nejaké údaje. Žiadne „predbežné“ výsledky, ba ani vstupy do centrál jednotlivých kandidátov. Nič také, čo registrujeme pri politických voľbách. Všetko, čo sa odohralo v Sixtínskej kaplnke, zostane tam. Čo sa doma navarí, všetko sa tam má aj skonzumovať. Je dobré, že toto dianie má akýsi posvätný charakter mlčanlivosti. Žijeme v dobe, ktorá rada odhaľuje tajomstvá, vniká do súkromia a profanizuje to, čo má charakter posvätnosti. Pre Cirkev sú príznačné tajomstvá. Najmä tie, ktoré slávi na oltári, ale aj tie, ktoré predchádzajú niektoré rozhodnutia alebo sprevádzajú určité javy a udalosti. V dávnych časoch konali v pápežských archívoch službu mnísi, ktorí nevedeli čítať a písať, a to preto, aby sa tajné veci zachovali ako tajné. Až z rozhodnutia pápeža sa môžu odtajniť a zverejniť. Stačí, keď svet pozná zásady voľby pápeža a postup, ktorý je predpísaný pre mužov v červených reverendách.

3.) Kampaň

V spoločnosti sa pred voľbami koná kampaň. Prejavuje sa tak, že kandidát navštevuje ľudí, koná stretnutia s občanmi, debatuje s protikandidátmi v médiách, atď. Nie raz kampaň sprevádzajú špinavé praktiky, očierňovanie iných, dehonestácia rivalov a „vyťahovanie“ ich slabých stránok na povrch, nezriedka spojená so škandalizáciou protivníka. Vieme si predstaviť, že by takémuto štýlu prepadla Cirkev? Ťažko čo i len pomyslieť! Cirkev zachováva dôstojnosť a nedovolí, aby do voľby pápeža zasiahli odstredivé sily. Jediná kampaň, ktorá prichádza do úvahy, je tá modlitbová. Zahrnutí sú do nej kandidáti, ktorí zasadnú k urnám, ale aj my všetci, ktorí sme pokrstení, veríme v Krista a veríme tomu, že Duch Svätý nám pošle nového Petra, ktorý bude utvrdzovať „bratov vo viere“. Ani len nedokážeme vyjadriť, kým je pre nás Sv. Otec – reprezentuje Krista, je znamením jednoty v Cirkvi, je zárukou zachovania náuky podľa evanjelia, prichádza ako otec (bez neho sme siroty), identifikuje sa ako služobník, ktorý slúži, lieči, počúva, spolucíti, nesie bremená našich životov, najmä nás prijíma a zahŕňa do objatia svojich modlitieb a zveruje nás Ježišovi Kristovi.