sobota 15. februára 2025

Bude aj lepšie /?/

Najmä v čase detstva, či mladosti počujeme takéto vyjadrenia: až keď vyrastiešN, až keď budeš dospelý, až keď zmaturuješ! atď. Takto hovoria najmä rodičia a iné autority, ktoré chcú týmto stíšiť a správne regulovať určitú nedočkavosť mladej generácie.  Mladým sa zdá, že ide o nekonečne dlhý čas, ktorí by chceli urýchliť, aby pri dosahovaní svojich cieľov nemuseli tak dlho čakať. Ale, inak to nejde. Určité veci majú svoju zákonitosť a postup. Jednoducho ide o proces, ktorý nie je prázdnym časom.

Pri čítaní evanjelia sa všetci, či mladí alebo starší, cítime veľmi nedočkavo. Ježiš v podstate hovorí, že bude aj lepšie, že tí, ktorí nejakým spôsobom strádajú, budú odmenení za to, že musia v živote akoby ťahať za kratší koniec /Lk 6, 17, 20-26/. Tak veľmi by sme chceli tento proces urýchliť a pýtať sa, kedy sa tak stane definitívne. No Ježiš má svoje spôsoby, metódy a pohnútky, ktoré nedokážeme svojim umom celkom preniknúť. Čo sa teda očakáva od nás?

1.,Niekedy máme pocit, že situácie, ktoré spomína Pán Ježiš, a ktoré súvisia s nespravodlivosťou, sa dostali na hranu, prípadne ich považujeme za neúnosné. Ba niekedy zájdeme ešte ďalej a skonštatujeme, že už je aj neskoro, aby sa učinilo spravodlivosti zadosť.

Ježiš deleguje nás, ktorí sa usilujeme zmýšľať a konať podľa evanjelia, aby sme sa o spravodlivosť usilovali. Stávame sa tak Ježišovými delegátmi, ktorí vstupujú do vzťahov vo svete v duchu jeho myšlienok. Česť a uznanie patrí tým jednotlivcom alebo komunitám, ktoré sa snažia doplňať a pomáhať tým, ktorí trpia nedostatkom spravodlivosti. 

Pekný príklad nachádzame v evanjeliu, v ktorom čítame, že Ježiš zázračne rozmnožil chleby a ryby a nasýtil štyritisícový zástup /Mk 8, 1-10/. Vyzval svojich učeníkov, aby mu asistovali. Najprv urobili akýsi prieskum, aby zistili, že v obrovskom zástupe je iba sedem chlebov a zopár rybiek. Potom Ježiš dobrorečil, lámal chlieb a dával apoštolom, aby rozdávali hladujúcim. Boh je darcom všetkých dobrodení, ale chce nájsť obetavcov, ktorí budú z pohnútok dobrého srdca zjemňovať biedu v tomto svete. A to až dovtedy, kým "nepríde v sláve". Jubilejný rok, ktorý slávime môžeme byť vhodným motívom pre hľadanie takýchto príležitostí.

2.,Z evanjelia sa dozvedáme, že ľudia trpia aj "pre Syna človeka" /zavrhnú vás pre Syna človeka!/". Od čias príchodu Pána Ježiša až dodnes a oddnes do konca čias, budú tí, ktorí budú chcieť zostať verní evanjeliu, žiť v strete s nenávisťou  a odporom  neprajníkov. 

Koľkí ľudia dnes žijú v tom, že "pre niekoho konkrétneho" znášajú to, čo znášajú a nie je to vôbec príjemné. Ich pohľady zalietajú aj do minulosti a neraz pravdivo spomínajú na tých, ktorí im spôsobili určité krivdy. Vždy je to "pre niekoho". Bôľ a smútok sa potom nesú celým ich životom. Ten sa nesie v znamení pocitu krivdy a sebaľútosti. Znova vyzdvihnime myšlienku jubilejného roka. Je to požehnaný čas určený na odpúšťanie a na návrat k pokoju vo svojej duši. Máme tak konať" pre niekoho", pre Syna človeka, ktorý odpustil nám všetkým, každodenným hriešnikom.

3.,Pán Ježiš sľubuje zmeny. Hovorí, že tí, ktorým sa nedostalo  za života to, čo iným, budú odmenení. A tí, ktorí nevyužili dobre svoje dary, budú ukrátení pred Božou tvárou. Ježiš nepoužíva frázu z akčných filmov, že sa ide mstiť: počkajte, ja vám ukážem!. On ponúka vzorec svojho videnia v evanjeliu. Chce, aby sa evanjelium dostalo všade, do všetkých uší, aby sa tak všetci oboznámili s kritériami jeho spásonosného poslania. Chce, aby sme učili meniť mentalitu nespravodlivého sveta a vnášali najmä to, čo  hovorieval ľuďom, ktorým pomohol:  choď a viac už nehreš! Toto je najväčšia zmena v živote! Takýmto spôsobom sa realizujú najúčinnejšie  zmeny, ktoré môžu spôsobiť pozitívny obrat vo vzťahoch. Zanechanie hriechu je silným úkonom vytvorenia predpokladu lepšieho sveta.

My, ľudia sme svojvôľou veľa pokazili, lebo sme neudržali svoj život v súlade s Božou vôľou. Máme sa k nej vrátiť a úprimne ju hľadať. Možno to nebude z večera na ráno. Pôjde o proces, ktorý musí dozrieť v našom vnútri. Ale, keď nastane bod zlomu, bude sa lepšie dýchať nám i ľuďom v našom prostredí. Pri nedočkavej otázke typu: kedy to už nastane, obráťme  jej ostrie  na seba. Tam musí byť zárodok všetkých dobrých zmien, ktoré sa nesú v duchu evanjelia.

štvrtok 13. februára 2025

V nebi majú všetko

Susedia z istého bytového domu sa stretli na parkovisku. Jeden prichádzal z nákupu a druhý sa práve nakupovať chystal. Ten, ktorý vyberal z kufra nakúpený tovar hovoril:"Choď tam a tam.  Práve otvorili nové centrum. Majú tam všetko".  Určite nie všetko, ale chcel povedať, že sortiment je bohatý, aspoň, čo sa týka základných vecí. 

Keby sa niekto vrátil z večnosti, aby nám podal správu ako to tam vyzerá, čo sa nestane, možno by na naše zvedavé otázky odpovedal jednou vetou: je tam všetko. Je tam všetko do takej miery, že ľudská duša sa naplní absolútnou spokojnosťou. Ťažko by sme hľadali pozemské výrazy na to, aby sme vyjadrili plnosť atmosféry večného života. 

1.,Vieme povedať, že vo večnosti nebude nič materiálne. Ťažko si to vieme predstaviť, lebo materiálne skutočnosti sú pre ľudí veľkým magnetom záujmu. Vo večnosti nie sú, nie je tam ani túžba po ich dosiahnutí a ani rebríček tých, ktorí si na zemi môžu dovoliť viac ako ostatní. Materiálna kategorizácia a katalogizácia ľudí vo večnosti neexistuje. Materiálne kritéria prechodom do večnosti zaniknú. Navždy. Preto sa počas pozemského putovania učíme postupne "zbližovať" s atmosférou večnosti a správne vyúčtovať podľa kritéríí lásky a obety, ktoré majú vo večnosti exkluzívnu prioritu.

2.,Všetci poznáme výraz-s týmto som sa ešte nestretol!. Ide o reakciu na veci  :A, ktoré nás nepríjemne prekvapili a B, na veci, o ktorých, v dobrom slova zmysle, sa nám ani len nesnívalo.Duša, ktorá vstupuje k Bohu, musí takto alebo podobným spôsobom zvolať. Prečo? Lebo vo večnosti niet hriechu. Nie je tam nijaká zloba, nenávisť, intrigy, zlomyseľnosť. Keď odchádzame z tohto sveta k Bohu, navždy opúšťame ovzdušie dosahu Zlého a vstupujeme do raja Božej žičlivosti. Nijaká formy zloby nemá na to dosah. K tomu sa nám žiada dopniť krátky dovetok- čo očakávaš od večnosti, podľa toho si organizuj a riaď život na zemi, aby, ako hovorí Liturgia hodín, "..deň nášho života, po tuhom boji o spásu, bez škvŕn a tieňov na duši, zo svetla vplynul do jasu ".

3.,Niektorí ľudia sa nedožijú vysokého veku. Tesne pred smrťou, v nemocnici, konštatoval muž v strednom veku: vrátil som sa tam, odkiaľ som vzišiel. V tejto nemocnici sa narodil a v tej istej aj zomrel. 

Smrťou sa vraciame k Bohu. Od neho sme vzišli a k nemu smerujeme. Boh je darcom nášho života. Berie si, čo je jeho. Uplatňuje si na nás nárok. Boh nás chce mať pri sebe. Sme jeho vlastníctvom. Táto myšlienka nám veľmi pomôže v praxi pozemského života-patrím Bohu. Nijaký, lepší, cieľ neexistuje. Nič, čo by nám naplnilo dušu viac, ako to dokáže Boh, neprichádza do úvahy. A my po plnosti túžime. Páči sa nám obraz plnej chladničky, nákupnej tašky a vôbec všetkého, čo si môžeme zobrať do zásoby. Dušu naplní jedine Boh. Napĺňajme sa ním už teraz, kým k nemu definitívne prídeme.

piatok 7. februára 2025

Učeníci

 


 

        Pri sledovaní správ sa človek dozvie všeličo. Napríklad to, že niekto je „napojený“ na niečo, na niekoho. Väčšinou sa to týka politiky, spoločenského života a zločinu. Niekto môže byť napojený na zločineckú organizáciu. Dnes si „napojenie sa“ na niekoho/na niečo spájame väčšinou so zlým.

        Skôr, ako začali negatívne asociácie súvisiace s týmto výrazom, bolo Božie slovo. Ono dodáva pojmu kladný význam: „Všetci sme boli napojení jedným Duchom.“ (1Kor 12, 1 – 3)

        Evanjelium poukazuje na prepojenie Ježiša s apoštolmi
(Lk 5, 1 – 11). V prvej časti príbehu sa apoštoli zdržiavajú akoby v úzadí, ale v druhej časti sa popri svojom Majstrovi dostávajú
do popredia a riešia s ním otázku (ne)úspešných rybolovov. Prepojenie apoštolov s Ježišom je evidentne naprieč celou evanjeliovou staťou. Aký je odkaz týchto udalostí pre nás?

 

1.) Apoštoli po neúspešnom rybolove vystúpili z lodí a venovali sa

údržbe príslušenstva.

 

Opustili lode, ale nie svoje povolanie. Opustili lode, lebo chceli umožniť Ježišovi, aby vstúpil do lode a odtiaľ viedol katechézu. Oni si ani po neúspešnom rybolove neprestali plniť svoje povinnosti.

Dávajú nám príklad, podľa ktorého Ježiš vstúpi do loďky nášho života, ak si plníme každodenné povinnosti. Nemusia sa z nás stať populárne osobnosti, aby si nás Pán všimol. Občas prepadneme omylu, že musíme urobiť „dieru do sveta“ a dostať sa na „výslnie“, aby nás Boh požehnal. Aj v rámci bežných povinností sa môže stať Bohu milými. Buďme si istí, že on loďku nášho života nájde, aj keď bude skoro prázdna na všetky materiálne rybolovy.

 

 

 

2.) Apoštoli Ježiša poslúchli a vyprázdnili loďku.

 

Odozva nenechala na seba dlho čakať. Ježiš sa postaral o to, aby sa naplnila až do takej miery, že si museli vzájomne všetci rybári vypomôcť a maximálne naplnili kapacity.

        Kto nesie statočne kríž, môže slabnúť a hynúť. Ba je tu možnosť duchovného vyprahnutia a vyprázdnenia. Ježiš koná skrze zázračný rybolov preto, aby naznačil, že on všetko doplní, naplní a premení tak, aby sa naplnili Pavlove myšlienky: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť.“ (Flp 4, 12) Zo svojich síl, možností a času, lebo vnútro našej duše nezostane prázdne. Ježiš to urobil tak perfektne, že učeníci prišli k bohatému úlovku znova cez svoju prácu. Nebolo to bezbolestné, ale stálo to za to. Tak, ako sa im od úlovku „trhali siete“, tak sa im trhali aj posledné vlákna neistoty vo vzťahu k Ježišovi. Evanjelista totiž dodáva, že „opustili všetko a išli za ním.“

 

3.) Apoštoli ukázali popri akčnosti aj zmysel pre tím, lebo veľký úlovok si to vyžadoval.

 

Najmä Peter ukázal aj individuálne predpoklady na Ježišovu službu. „Som človek hriešny.“ Tak sa charakterizoval, preto sa stal veľkým človekom. Toto platí o každom z nás. Úprimné vyznanie hriešnosti je cestou k veľkosti. „Na tvoje slovo spustím siete.“ Peter už vyčerpaný vyčerpal všetky možnosti, preto v tento deň na rybolov rezignoval. Ale vďaka svojmu Majstrovi získal novú motiváciu a impulz. Možno nechcel uraziť Ježiša odmietnutím. Ukázal, ako ho má rád. Urobil posledný pokus, a ten bol úspešný – kapitálny a možno posledný na mori, lebo vzápätí odišiel „loviť ľudí“.

        Všetky bohaté materiálne rybolovy sú ničím oproti tomu, keď „ulovíme“ pre Krista a spásu aspoň jedného človeka. Rybolovy rybárov boli riskantné a náročné. Služba apoštolov bola riskantná, súvisela s krížom. Ovocie však malo sladkú chuť večnosti. Ježiš povoláva od trpkého rybolovu pri mori k radostnej službe ľuďom celého sveta.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                    Genezaretské jazero už učeníkom nestačilo. Boli povolaní objaviť svet a napĺňať ho náukou evanjelia. Ak sa usilujeme o to isté, vedzme, že sme napojení tajomným spôsobom na nich, ba na samotného Krista.

 

 

sobota 1. februára 2025

Zasvätený život

 


 

        Bežne sa stretávame s výrazom: zasvätenie sa. Napríklad o nejakom človeku sa vie, že celý svoj život „zasvätil“ istej myšlienke. V skutočnosti to znamená, že sa celý život obetavo venoval určitej činnosti a dosiahol na tomto poli aj úspechy.

        Poznáme však aj iných ľudí, ktorí slovo zasvätiť sa chápu inak. Ide o duchovné osoby, ktoré svoj život zasvätili Kristovi. On sa stal
pre nich centrom života. Sú ochotní v slobode svojho rozhodnutia prijať kritériá, ktoré z Božieho poverenia stanovila Cirkev. Potom sú povinní v zmysle svedomia tento spôsob života neustále zachovávať. Čo sa
od zasvätených osôb vyžaduje? Pomôžme si príkladmi z evanjelia (Lk 2, 22 – 40)

1.)Sv. Lukáš hovorí o Simeonovi, ktorý žil celý život v nádeji,
že uvidí Mesiáša.

Na prahu večnosti sa mu to aj splnilo. Zasvätené osoby sa zaväzujú, že budú Ježiša poznávať hlbším spôsobom a že ovocie tejto činnosti odovzdajú do svojho prostredia. Platí to, čo čítame u sv. Marka: „(Ježiš) svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.“ (Mk 4, 34) Hľadanie Ježiša ako Mesiáša sa javí ako zmysluplná a nanajvýš užitočná činnosť, lebo vedie do Božieho kráľovstva. Hľadať Krista iba pre potreby svojho „ja“, to by bola akási forma narcizmu a elitárstva. Tieto prístupy nemajú veľa spoločného s účinným ohlasovaním evanjelia. Ale ak som dostal a rozdávame, konám v súlade s Ježišovým poverením: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ (Mt 10, 8) Boh takto koná cez zasvätené osoby, aby pritiahol k sebe ďalších záujemcov o cestu spásy.

2.) Evanjelista spomína prorokyňu Annu.

Uvádza o nej, že: „...z chrámu neodchádzala... slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ Táto charakteristika je nadčasová a nič nestratila na platnosti ani dnes. Ona ťažko zápasí s poriadkom hodnôt, ktoré dnes ľudia vyznávajú. Modliť sa alebo ísť na sv. omšu sa dnes chápe ako útok na voľný čas. Pôst ako obmedzenie v širokých možnostiach tohto sveta. Dnešné zmýšľanie ľudí spočíva v tomto: mám málo času a chcem mať veľké možnosti sebarealizácie. Modlitba a pôst mi v tom môžu prekážať. Napriek tomu stretávame ľudí,
ktorí evanjeliové myšlienky považujú za dominantné. Tvoria totiž skelet duchovného života.

Pred časom som sledoval v televízii reportáž o starých výrobných halách v bývalom Československu. Kdesi sa stalo, že v noci spadla konštrukcia strechy haly, ktorá bola postavená v 70-tych rokoch. Materiál degradoval. Takýchto hál je ešte dosť. Experti sa rozídu
po halách po celom území a budú zisťovať stav vecí a materiálov.

V živote môže veriaci človek chvíľku existovať bez týchto základných duchovných skutočností. Jeho život však časom degraduje. Hrozí mu aj zrútenie všetkých dobrých zásad, ktoré ho udržiavali v správnom rozpoložení. Modlitbou a primeraným pôstom udržiavame stavbu života v užitočnom režime. Zúžme a zároveň skoncentrujme svoj životný priestor na hodnotné skutočnosti tak, ako napísal
sv. Pavol: „...nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky,
ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 39)

3.) „Chlapec rástol a mocnel.“

Píše tak evanjelista o malom Ježišovi. Túto víziu má mať
pred sebou kandidát zasväteného života. Všetci vieme, že nejde iba o rast fyzický. V tomto svete treba obstáť po stránke duchovnej. Byť silný v ohni skúšok je vecou vysokej priority.

        Dnes je tendencia správať sa mocensky. Evanjelium chce vychovať mocného človeka. Mocenský dáva pocítiť moc a je pripravený udržať si ju za každú cenu, neberúc do úvahy žiadne limity. Mocný človek vyžaruje lásku a pokoj. Robí všetko pre to, aby si tieto hodnoty nedal zobrať ani od mocensky založeného prostredia. Mocný človek sa nemieni stať mocenským. Vtedy by stratil zlatú schopnosť byť mocným. Stal by sa otrokom svojich vášní a stratil by otvorenosť voči Bohu, ktorý je najmocnejší a ktorý chcel, aby Ježiš zomrel na kríži a takto ukázal vrcholný bod svojej lásky. Do takéhoto bodu chce dorásť zasvätený človek, ktorý hlavný zdroj posily nachádza v Bohu.

        Ten, kto sa zasvätí Božej službe, ten zasvieti ako slnko v tmavých zákutiach sveta. Doprajme svetu čo najviac takéhoto svetla, ktorého zdrojom je Kristus.

piatok 24. januára 2025

Zmenený človek

Počas života som nieraz počul o niekom, kto sa  zmenil na nepoznanie. Pár krát som sa dočítal o mužoch, ktorí sa vrátili z vojnovej misie, kde boli nasadení uprostred krvavých konfliktov. Ich blízki sa vyjadrili, že sa zmenili na nepoznanie. Nie fyzicky, ale ľudsky. Až tak, že sa niektorí z ich okolia pýtali:je to naozaj on?

Skutky apoštolov prinášajú pekný, dramatický príbeh o Šavlovi /Sk 22,3-16/. Pôvodne vystupoval ako úradník, ktorý podnikal akcie a v rámci nich zatýkal kresťanov. Ale pri meste Damask sa stalo niečo zvláštne. Šavol padol na zem a oslepol. Priviedli ho ku kresťanom, ktorí sa oňho postarali a pripravili na prijatie krstu. Skutočne ide o podstatnú zmenu na základe ktorej mnohí ani Šavla nemohli spoznať. Pýtali sa: naozaj je to on? Človek, ktorý spozná Krista mení svoj život. Zanecháva starý štýl života a prezentuje sa novým. Ako sa tento fakt prejavuje?

1.,Šavla uprostred dňa zalialo svetlo. Aký paradox! V čase, v ktorom je svetlo dňa najsilnejšie, prichádza svetlo omnoho jasnejšie.

 Ten, kto spozná Krista, jeho svetlo mu zažiari tak jasne, že spozná to, čo predtým nevidel. Uvidí veľké bohatstvo, ktoré v sebe skrýva život podľa evanjelia, objaví bohatstvo Božieho slova a pocíti povzbudenie Ježiša Krista nasledovať výraznejším spôsobom. 

2.,Šavol sa logicky pýta:"Kto si, Pane?". V živote ešte nič také nestretol. Všimnime si, že sa nepýta, čo je to za jav, ktorý treba skúmať, ale pýta sa vo vzťahu k osobe:"Kto si, Pane?". Je zmätený, ale zároveň tuší, že to je Boh, ktorý v jeho živote robí také veľké a významné veci. Doteraz sa nenašiel nik , kto by tak do hĺbky zmenil jeho život. 

Iba Boh môže dať človekovi nový zmysel života. Iba Boh môže priviesť človeka k pokániu, aby oľutoval  hriechy a napravil svoje cesty. Ten, kto spoznal Ježiša už sa nemusí pýtať, Pane, kto si, lebo vie, že je to Boží Syn, ktorý tak silno účinkuje v jeho živote. 

Po zázračnom rybolove, pri ktorom apoštoli chytili 153 veľkých rýb, je v evanjeliu poznámka, podľa ktorej sa už Ježiša nepýtali, kto si, lebo vedeli, že je to Pán /Jn 21, 1-14/.

3.,Šavol v krátkom čase položil Bohu ďalšiu otázku:"Čo mám robiť?". Bol si vedomý toho, že musí svoj život zmeniť, že Boh nemôže byť s jeho životom spokojný, že Boh má preňho pripravenú inú životnú náplň a poslanie. Boh vedel o jeho kvalitách, preto ich očistil, usmernil a povzbudil tak, aby sa sústreďovali výlučne na Božie dielo spásy. 

Boh vie, aký máme potenciál a chce ho použiť pre Božie kráľovstvo. Aj to najmenšie dobro, ktoré je  prítomné vo forme zárodku v našom živote, môže vyrásť pod Ježišovým dohľadom a priniesť ovocie. Otázka typu: čo mám robiť, je výrazom odhodlania nežiť priemerný a prízemný život, ale taký, ktorý iných obohatí a podnieti k dobrým skutkom. 

Náš život je ako Šavlova cesta do Damasku. Na jej začiatku nevieme čo nás čaká. Môžeme mať svoje ambície a predstavy, ale Boh ich môže zmeniť tak, aby boli viac v súlade s požiadavkou Božieho kráľovstva. Kým žijeme na tomto svete, hľadajme súlad medzi životom a evanjeliom. Ostané doplní Pán tak, ako to urobil v živote apoštola Pavla.

sobota 18. januára 2025

Svadba v Káne

 


        Mnohí ľudia sa tešia na obdobie roka, ktoré nazývame plesovou sezónou. Niektorí absolvujú ak niekoľko plesov ročne. Majú radi zábavu a spoločnosť, ktorá sa dokáže zjednotiť na jednej vlnovej dĺžke. Hlúčik ľudí postával v centre mesta. Veselo sa debatovalo o blížiacom sa plese. Jedni pozývajú druhých. Pozvaní sa pýtali, kto všetko tam bude. Odpoveď znela: „Všetci, ktorí u nás niečo znamenajú a vy sa pred nimi zviditeľníte.“

        V Káne Galilejskej bola svadba (Jn 2, 1 – 11). Prítomní na nej boli tí, ktorí niečo znamenali: Pán Ježiš, jeho matka Mária, apoštoli, atď. Organizátori hostiny možno pozývali potenciálnych účastníkov takto: „Príďte, budú tam všetci, ktorí dnes niečo znamenajú.“

        V histórii evanjelia boli, bohuvďaka, mnohí, ktorí chceli v Kristovi zviditeľniť svoje kresťanské zmýšľanie. O čo išlo?

 

1.)Chceli byť s Kristom, lebo on sa stal centrom ich života. („Urobte všetko, čo vám povie.“)

 

Pojem centrum poznáme. Môže ísť o názov inštitúcie (CVČ), o lokalitu v strede mesta, o miesto v nemocnici, ktoré poznáme pod názvom centrálny príjem. Vo futbale existuje prihrávka, ktorú nazývame center. V centre sa neustále čosi deje.

        Kristus je preto centrom nášho života, lebo sa u nás a v nás stále niečo deje. A to, čo sa deje, veci náročné, nepochopiteľné, ale aj príjemné, toto všetko odovzdávame Kristovi.

        Istý človek vysvetľoval inému, kam má ísť a ako sa tam má dostať. Povedal: „Nesmieš sa vzdialiť od centra mesta!“ Ak chceš žiť zodpovedným životom, nesmieš sa vzdialiť od Krista, ktorý má byť jediným centrom života. Lebo on chce ovplyvňovať naše zmýšľanie a konanie. Bez tohto centrálneho bodu by sme strácali pôdu pod nohami.

2.)Chcieť byť s Kristom znamená zviditeľniť svoju túžbu
po spáse. („Zachoval si dobré víno až doteraz.“)

 

Spása bez Krista nie je možná. Dobro spásy neokúsi nikto
bez jeho milosti.

        V čase Vianoc vysielajú televízie českú rozprávku – Byl jednou jeden král. Kráľ dal zničiť všetku soľ v krajine a nariadil, aby sa varilo bez soli. Hostia, ktorí boli pozvaní, automaticky siahali prstami do soľničiek, ktoré však boli prázdne. Objemný kuchár ironicky oznamoval: „Bez soli to nejde!“

        Kristus je pre nás a našu spásu tou potrebnou soľou. Bez neho nie je možná spása, bez neho to nejde. Ľudia naťahujú ruky po spáse, ale bez Kristovej soli milosti siahajú naprázdno. Kto chce byť spasený, má sa držať bližšie pri Kristovi a vytvárať si dôstojný odstup od tohto sveta. S Kristom je cesta k spáse viditeľnejšia a priamočiarejšia. Bez Krista je zahalená a poznačená tápaním, k čomu prispieva aj naša nemohúcnosť. Nezabúdajme na slová apoštola: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ (Ef 2, 9)

 

3.)Chcieť byť s Kristom znamená aj to, že neopustím Cirkev,
aj keď má svoje deficity. („Nemajú vína!“)

 

Viac si všímame nedostatky, chýbajúce prvky, ako jej spásonosné pôsobenie. Nedá sa docieliť, aby sme sa tvárili tak, že nedostatky neexistujú. Z ľudského, veľmi kritického pohľadu, bude vždy niečo chýbať našej Cirkvi. Treba však zdôrazňovať to, že jej poslanie z Božieho rozhodnutia zostane spásonosné. Na tejto myšlienke sa nikdy nič nezmení. Uprostred jej nedokonalosti vystupuje Kristus, ktorý jej dáva punc poskytovateľky milostí pre večný život.

        Prežívame jubilejný rok. To je dôvod na to, aby sme sa ľudsky a duchovne vzpriamili. Máme na sebe viac popracovať, aby to, čo je spásonosné v Cirkvi, bolo viditeľné v našich životoch.

        Na každej olympiáde sa rozdávajú medaily. Dostali ich aj olympionici z Paríža. Už asi 100 medailistov svoje medaily vrátilo. Boli vyrobené z nekvalitných materiálov. Sú totiž značne poškodené. Nič to nemení na kvalite a umiestnení športovca.

        Mnohí predstavujeme v Cirkvi takúto ošúchanú medailu. Štýlom života a hriechom sme do určitej miery znehodnotení. Ale nič to nemení na kvalite Božej milosti, ktorá nás vedie k spáse. Stále sme medzi tými, ktorí získali medailu evanjelia, a tá je dokonalá a nezničiteľná. Nedokonalostí sa chceme vyvarovať čo najhlbšie a krásne veci Ježišovho posolstva pestovať a šíriť – tiež čo najhlbšie. Ak by sa stalo, že nám niečo bude chýbať (ako v Káne), Ježiš to rád doplní.

 

sobota 11. januára 2025

O viere

  

        Ľudia mávajú v mobile rôzne aplikácie. Napríklad matka, ktorá nosí dieťa, si zadá do mobilu termín pôrodu. Program jej bude pravidelne generovať, ako plod podrástol, aké veľké je aktuálne dieťa, ktoré matka nosí pod srdcom.

        Známy český kňaz a psychiater, Max Kašparů, napísal knihu Vieromer. Stanovuje určité kritériá, podľa ktorých sa odmeriava naša vier. Krst predpokladá vieru. Vieru dospelého krstenca alebo rodičov malého dieťaťa. Viera je nesmiernym darom, ktorý ani nedokážeme doceniť. Aký postoj máme k nej zaujať?

1.)                   „Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4, 40)

Takto sa vyjadril Pán Ježiš na adresu apoštolov, keď utíšil búrku na mori. Táto veta nám možno pripomína pokarhanie žiakov zo strany učiteľa. Ten sa snaží dlhodobo svojim zverencom vysvetliť učivo, ale keď zistí, že to nechápu, tak ich napomenie: „Ešte stále to nechápete?“ Trápi ho, že žiaci nespolupracujú,
že nemajú ambíciu rásť.

        Ako sa nám darí komunikovať s nebeskou náukou? Idú nám Božie veci nad hlavu alebo do srdca? Ak to dokázali betlehemskí pastieri a mudrci z Východu so vztýčenou hlavou, tak to môžeme aj my. Stačí otvoriť srdce Božiemu slovu a myseľ uprieť
na eucharistického Krista. Takto „nastaveného“ človeka Boží Duch prenikne, ovplyvní, naladí a usmerní tak, aby sa viera stala jeho dominantou.

2.)                    „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17, 5)

Apoštoli touto žiadosťou dávajú najavo, že iba učiteľ z Nazareta ich môže vystrojiť do životných zápasov s primeranými milosťami. Táto reč vychádza už z vlastných skúseností. Svedčí o tom, že viera sa musí prehlbovať, že človek musí na nej neustále pracovať. Táto reč apoštolov svedčí o tom, že vyprázdnili svoje rezervy a že sú aj zoslabnutí zo služby ohlasovania Božieho kráľovstva.

        Je dobré vedieť, že Boh nám posiela ľudí, cez ktorých dopĺňa to, čo naša viera potrebuje. Pred niekoľkými dňami som zachytil informáciu, podľa ktorej žne na Slovensku človek, ktorý má transplantované až dva orgány. Ide o nevšednú záležitosť. Viac je ľudí, ktorí majú transplantovaný iba jeden orgán. Tento človek dostal jeden orgán od mŕtveho človeka a druhý od živého. Je zaujímavé a v súlade s Božím riadením, že určité dary a impulzy dostávame aj od duchovne „odumretého“ sveta, nielen od tých, ktorí sú vo viere vitálni. Aj svet, ktorý považujeme za duchovne vyprahnutý a prázdny, môže byť zdrojom motívov pre upevnenie viery. Neodsudzujme takéto prostredie okolo seba, ale hľadajme taký „transplantát“, ktorý povzbudí naše srdce pri hľadaní Boha.

 

 

3.) „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko...“ (Lk 17, 6)

     „Žena, veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 28)

Tieto dva citáty hovoria o rozpätí viery – od horčičného zrnka až po jej maximálnu mieru, veľkosť. Ježiš akceptuje u človeka celú stupnicu viery, začínajúc malými prvkami a končiac veľkými svedectvami. Počas života sa pohybujeme, oscilujeme po celej tejto stupnici.

Našou ambíciou je ísť vyššie a stabilizovať sa vo viere. Keď pozrieme na Ukrižovaného Ježiša a na jeho rozpäté ruky, akoby sme prečítali Božie posolstvo, ktoré hovorí, že on objíma všetkých, ktorí zápasia o vieru.

        Kňaz pri sv. omši rozpína ruky, aby pri oltári podľa Krista objal všetkých. Aj takých, ktorých viera je ako tlejúci uhlík v pahrebe, ale i takých, ktorí sú jeho oporou v pastoračnej službe. Rozpätie rúk Ježiša a každého kňaza zodpovedá rozpätiu viery jednotlivých členov Cirkvi. Boh miluje každého z nich.

        Vieru môže „zmerať“ iba Kristus. Ona rastie vtedy, keď si zmeriame sily s rôznymi protivenstvami, najmä s hriechom. Kulminuje, keď sa zameriame na obetu v prospech blížneho. Prežije len vtedy, keď sa zmierime s tým, že bez Božej pomoci neurobíme nič. Vystúpi vysoko vtedy, keď zmiernime svoje pozemské ambície na úkor požiadaviek Božieho kráľovstva.

nedeľa 5. januára 2025

Mudrci-stĺpy vianočnej viery.

Včera /5.1. 2025/  otváral slávnostným spôsobom kardinál James Michael Harvey  bránu už na štvrtej bazilike v Ríme. Je to súčasť liturgického programu Jubilejného roka. Išlo o Baziliku sv. Pavla za hradbami. Komentátor oznámil o.i., že bazilika bola postavená v 4.storočí, že bola pôvodne väčšia ako Bazilika sv. Petra, ale r.1823 ju zachvátil devastačný požiar. Zhorela úplne, zostali iba stĺpy. Okolo nich alebo na nich postavili potom novú baziliku, ktorá sa podobá tej pôvodnej, ale už nie čo sa týka  všetkých detailov. Stĺpy zostali pôvodné. 

Od čias troch Mudrcov sa svet zmenil. V mnohom aj, v duchovnom slova zmysle, aj vyhorel. Ale stĺpy Vianoc- Mudrci a ich svedectvo zostáva živé a nedotknuté stále. V čom spočíva? /Mt 2,1-12/.

1.,Mudrci boli slobodní ľudia, ktorí sa nenechali nikým a ničím zviazaťa odradiť od cesty, na konci ktorej bol Mesiáš. Ďaleko od Betlehema boli pozvaní, aby podstúpili púť, ktorá bude  korunovaná víťazným záverom. Na druhej strane kráľ Herodes ani v Jeruzaleme nespoznal dôležitosť chvíle. Bol zakuklený a zviazaný napr. strachom o svoj život a aj strachom z toho, že raz mu niekto zaklope na dvere a povie, že ho na kráľovskom tróne vystrieda, po dobrom, či po zlom. A nezabúdajme na to, že bol zviazaný aj luxusom, ktorým sa nechal obklopovať. 

Je veľa vecí, ktorými sa ľudia nechali pozväzovať, aby nemohli žiť na plno svoju vieru. Napr. pod vplyvom tlaku, vyhrážok a pre nasledovania. Ale aj pod vplyvom toho, že im niekto predostrel úžasnú a lichotivú predstavu života bez komunikácie s Bohom. Nezabúdajme na to, že dôležitým negatívnym prejavom straty viery je spokojnosť so sebou samým a presvedčenie, že "ja to nepotrebujem" a som sebestačný vo všetkom. Iba ten, kto sa nechá "zviazať" Kristom, sa môže stať slobodným človekom a z hlboka sa nadýchnuť pravej viery.

2,Mudrci bez otáľania vykročili na cestu. Pochopili, že musia putovať.Neodradili ich ani útrapy putovania, ani tzv. strata času, ktorou sa my, súčasní ľudia, najviac oháňame. Herodes zostal na mieste. Ľuto mu bolo vynaložiť vlastnú energiu, radšej situáciu doma odkonzultoval s veľkňazmi a zákonníkmi. 

Vo viere musíme putovať a pri tom vynaložiť určitú námahu a priniesť obetu. Po minulé dni sme si všímali v TV vysielanie z otvárania brán na rímskych bazilikách, čo súvisí so začiatkom Jubilejného roka. Človek, ktorý pristúpi k veľkej bráne budovy má automaticky ambíciu do brány sa zaprieť a tak ju otvoriť smerom do vnútra. Ale niekedy je brána situovaná opačne. Veraje musí človek potlačiť k sebe a pri tom urobiť minimálne krok vzad. V jednom i druhom prípade musí vynaložiť určitú námahu. Je to súčasť putovania a nachádzania tajomstva, ktoré je za bránami skryté. Napr. medzi najnáročnejšie procesy otvárania, patrí otvorenie vlastného srdca, aby sa stala prístupným Božiemu tajomstvu. Herodes síce mudrcov prijal a otvoril im na krátko bránu svojho paláca, ale jeho srdce zostalo zatvorené. Mudrci zatvorili brány svojich každodenných povinností a svojich domov, ale dokorám otvorili svoje srdce pre hľadanie Boha.

3.,Mudrci našli Život, ale Herodes išiel vraždiť. Sväté Písmo hovorí, že dal povraždiť chlapcov až do dvoch rokov, lebo si myslel vo svojej zvrhlosi a krutosti, že medzi obeťami bude aj Ježiš /Mt 2, 13-18/.Mudrci po odchode z Betlehema rozsievali život, Herodes  zúril a zanechal po sebe krvavé stopy. 

Prejavom viery je to, že sa učíme neustále rozsievať dobro. Istá osoba roky ošetruje okolie kostola vo svojom rodisku. Prakticky je tam celé leto. Stále niečo okopáva, čistí a pod. Ktosi sa jej spýtal:"Prečo to robíte? Nezunovalo sa vám to?". Odpoveď znela:"Nie. Lebo chcem byť užitočná a mám nádej, že z tých ľudí, ktorí okolo mňa prechádzajú, sa nájde aspoň niekto, kto si povie, že aj on chce takto konať, alebo robiť niečo podobné". Možno sa veľa takých ľudí nenájde, ale niekto určite áno, kto prijme túto skutočnosť ako poslanie a službu pre kostol. Takýmto spôsobom sa duch viery vzmáha, posilňuje a zanecháva nie krvavé, ale životodarné stopy. 

V živote som navštívil veľa kostolov, v ktorých bolo niekoľko stĺpov. Kedysi takto stavali kostoly. Dnes v nových podmienkach je stĺpov menej. Stĺpy aj zacláňajú. Ten, kto sedí za stĺpom, nevidí celkom dobre. S tým sa už nič nedá robiť. Ale je výhodou mať vedľa seba niekoho, kto je stĺpom môjho života. Pri ňom vidíme lepšie, kde sú pravé hodnoty života. Stĺpy pokazujú na starých majstrov architektúry a stĺpy viery zasa na majstrovstvo viery našich otcov. Preto sú traja Mudrci oporami aj našej viery.

piatok 3. januára 2025

Čo nás môžu naučiť Vianoce?

Istý uznávaný pedagóg spomínal na svoje začiatky. Keď začínal, niektorí jeho poslucháči-študenti na vysokej škole sa mu priznali, že  mu zo začiatku nedôverovali a mysleli si:"Čo už nás môže tento naučiť?!" Po čase, však, názor zmenili, lebo pedagóg ich zaujal. Koľkokrát sa stane, že si o niekom pomyslíme niečo podobné:"Čo mi chceš povedať také, čo už neviem alebo čo som nepočul?!"

Pri jasliach Ježiša z Nazareta stoja jednoduchí ľudia: Mária-jeho matka, Jozef-jeho pestún, prípadne pastieri...Hocikto z ľudí sa môže pri pohľade na túto scénu v srdci pohoršiť a povedať:"Čo už len títo chudobní ľudia mi môžu povedať k otázke mojej viery?!" No, hĺbavejší človek bude uvažovať inak. Pochopí, že tí, ktorých spomína evanjelium, nie sú iba úctyhodné historické postavy , ktorých drevené či plastové vyobrazenia vyťahujeme na konci Adventu na stôl pod vianočný stromček. Oni sú studnicou podnetov, ktoré nám každý rok ponúka Cirkev v Božom slove a v liturgickom slávení.Čo si môžeme všimnúť tento rok?

1.,"A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta" /Lk 2,3/. Cisár Augustus vydal nariadenie, aby sa vykonal súpis ľudí, lebo sa chcel dozvedieť fakty o počte obyvateľstva. Poslúchnuť museli všetci. Mohli si myslieť čokoľvek, ale tento administratívny úkon splniť museli. A to aj vtedy, keď bol spojený s namáhavým cestovaním a prerušením každodenných povinností. A ľudia šli. Nechceli mať opletačky s úradníkmi a tak nastala veľká migrácia obyvateľstva. Chceli mať pokoj. 

Prečo šli Jozef s Máriou do Betlehema? Lebo ľudstvo potrebovalo Pokoj. V Betleheme sa mal narodiť Mesiáš, ktorého prorok Izaiáš nazval Kniežaťom pokoja /Iz 9,5/. Na svet mal prísť Pokoj, ktorý neznamená-dajte mi všetci pokoj! Ale: ja vám prinášam pokoj, ja sám som Pokoj, ktorý potrebujete, aby ste napredovali vo veci spásy. Ľudstvo tento Pokoj dlhodobo očakávalo. 

Mnohí z nás sa priznajú, že mali vo svojej viere fázu, keď navštevovali bohoslužby a prijímali sviatosti len preto, aby mali pokoj. Nie je vylúčené, že ani po rokoch sa tejto nálepky nezbavili. Len, aby bol doma pokoj. Ale viera v Boha je aj o tom, aby bol pokoj v duši a aby sa naplnil zmysel života. Tento Pokoj, ktorý sa dnes v Betleheme narodil, potom odovzdávame ďalej.

2.,"Mária zachovávala  všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich" /Lk 2,19/. Určité veci si zvykneme niekam uložiť, lebo majú napr. sezónny charakter. Vtedy na ne prestaneme myslieť a na čas nás nebudú zaujímať. Stávajú sa takto súčasťou akéhosi súkromného archívu. Sú dobre uložené, sú po ruke, keby niečo...Ale, zachovať niečo, to má iný význam. Zachovať znamená, že ich udržiavame v pohotovosti a na bode varu...

Pred časom vysielali v TV zaujímavý dokumentárny film. Vedci- vulkanológovia t.j. tí, ktorí skúmajú sopky a ich činnosť, študovali činnosť istej sopky, ktorá sa javila ako nefunkčná. Použili dron, ktorý spustili až do hĺbky a kamera zachytila bublanie a vrenie nepokojnej hladina lávy v spodnej časti krátera. Sopka je činná, lebo tam prebiehajú určité neklamné procesy. 

Viera v Boha má obsahovať takéto " vrenie " v hĺbke duše. Ak je tam pravidelný prísun Božieho Slova, potom tá naša viera môže mať správne parametre. Zachovávať posvätné udalosti na spôsob Márie, znamená udržiavať vieru " na žive ".

3.,"Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo  počuli a videli, ako im bolo povedané"/Lk 2,20/. To, čo zažili, boli pre nich životné udalosti. Nič dôležitejšie už nezažili. Boli to situácie, ktoré sa vymykali z bežného rámca života. 

Astronómovia nás občas upozorňujú na neobvyklé výjavy, ktoré sa objavia na oblohe. Často ide o úkazy, ktoré ľudstvo uzrie iba v intervaloch niekoľkých rokov alebo desaťročí alebo ešte zriedkavejšie. Vymykajú sa z rámca bežného pozorovania oblohy. Mnohí ľudia si dajú o tom vedieť slovami:"Musíš to vidieť!". 

Čo ti dáva viera v Boha? A odpoveď znie, že to musíš  vidieť a zažiť. A to nie hocijako, povrchne a unudene, ale tak živo a presvedčivo, ako sa to stalo pastierom. Určite si všímali každý detail, či drobnosť, keď udalosti líčili iným alebo keď sa o tom zhovárali medzi sebou. Viera by mala mať aj dnes podobné parametre. Prežívať spásonosné udalosti tak, ako keby sa stali práve dnes a  nasmerovať život tak, aby bol týmito udalosťami vyživovaný, či sýtený.Preto Vianoce nikdy nevyblednú a nestratia hĺbku pre tých, ktorí hľadajú atmosféru pokoja a komunikáciu so živým Bohom.