Kostol

 

          V našom prostredí života sa takmer na každom kroku stretávame s kostolom. Sú malé i veľké, staršie i tie nové. Väčšie i menšie. Obdivujeme múdrosť a strategické myslenie našich predkov, lebo staré kostoly, ktoré postavili, majú unikátne miesto. Boli postavené takmer výlučne na vyvýšenom mieste a to tak, aby bol z každej strane na ne dostatočný výhľad a prístup. Môžeme konštatovať, že mnohé z kostolov, najmä starobylých, majú dominantné miesto.

          Je v tom veľa symboliky. Kostol patrí do života spoločenstva. Má mať dôstojné miesto, a to nielen čo sa týka lokality, ale aj v zmysle hodnôt. Kostol v živote veriaceho človeka má mať podstatné miesto.

1.   Kostol ako dom

          Dom vo všeobecnosti je miestom, kde ľudia žijú a komunikujú spolu. Koľkokrát ukážeme s hrdosťou na fotografiu a povieme: „To je náš dom.“ Tým je povedané všetko, ale najmä to, že ide o miesto ľudského spolunažívania. Ľudia v ňom spoločne vytvárajú hodnoty a upevňujú svoje väzby.

          Nepomýlime sa, ak nazveme kostol domom. Zvykneme aj hovoriť, že kostol je dom Boží. Ľudia sa tam stretávajú, aby čerpali potrebné milosti na to, aby duchovne žili. Nikde inde sa nenachádza taký zdroj milosti, ako je kostol. Kostol ožije prítomnosťou Ježiša Krista a aj prítomnosťou človeka. Vytvára sa tak duchovne silné spoločenstvo. Spoločenstvo človeka s Bohom a spoločenstvo ľudí navzájom. Prítomnosťou v chráme sa ľudia stávajú silnejšími, a to jednak jednotlivci, a potom aj spoločenstvá – rodiny. Všetci sú si vedomí, že v zápase o životné hodnoty potrebujú čerpať z eucharistického zdroja a že kostol je hlavným zdrojom tejto posily. Prítomnosťou v kostole sa viera stáva osobnejšou. Myslíme tým vzťah človek – Boh, ale aj vzťah: človek – človek.  Prežívame prítomnosť Boha, ktorý je zdrojom všetkého dobra, ale aj prítomnosť človeka, ktorému chceme dôsledky tohto dobra adresovať.

2.   Kostol – privilegované miesto v živote kresťana

          Kostol súvisí s vierou a ohlasovaním evanjelia. Nikde nepostavili kostol len – tak – z dlhej chvíle. Na mieste chrámu sa hlásalo Božie slovo a vysluhovali tajomstvá. Tak sa kostol stal privilegovaným miestom vysluhovania týchto tajomstiev. Každý kresťan by mal poznať históriu chrámu v blízkosti ktorého žije. Kostol je nielen dôsledkom viery našich predkov, ale je aj výzvou pre každú generáciu, aby chrám a posvätné dianie v ňom udržala. Je isté, že sv. omša môže byť slúžená aj mimo kostola a aj niektoré sviatosti, napr.  sv. spoveď, môžu byť vyslúžené mimo chrámu. Je to však len ojedinele. Boží kult sa má rozvíjať v prvom rade v priestore a atmosfére Božieho domu. Pred časom som slúžil sv. omšu pre veriacich v priestoroch domu smútku. Tamojší veriaci kostol nemajú. Tvoria nie veľkú komunitu. Sami hovoria, že aj keď sú vďační za dar sv. omše, postaviť kostol je pre nich výzvou a ambíciou.

3.   Účinky pôsobenia atmosféry kostola na človeka

          Človek sa tu môže stíšiť. Dnes voláme po atmosfére stíšenia. Je to logické, lebo sme obklopení hlukom a riavou štýlu života. V ňom ticho výrazné miesto nemá. Vždy, keď sa v našom kostole konajú pohrebné obrady, organisti vysvietia na tabuliach oznam, ktorý upozorňuje účastníkov, aby sa stíšili a sústredili sa na udalosti, ktoré budeme sláviť. Všímame si, že napríklad aj atmosféra sobáša rozdeľuje ľudí. Niektorí účastníci sobášnych obradov nerozlišujú medzi profánnym prostredím a posvätným prostredím.

          Kostol nám pomáha v tom, aby sme objavili svoje vnútro. V tomto prostredí sa nám prihovára svedomie. Bežne zvykneme povedať, že sa nám „pohlo svedomie“. Mnohí túto myšlienku pripisujú kostolu a zvlášť tajomstvu Božieho slova. Pohlo sa im vnútro do takej miery, že sa rozhodli konať pokánie a zmeniť svoj život.

          Kostol na človeka vplýva tak, že ho vedie k modlitbe. Človek v kostole zistí, že nemôže byť nečinný, ale že jeho atmosféra si pýta schopnosť komunikovať s Bohom. Možno nie prvýkrát, ale pri ďalších stretnutiach si duša pýta rozhovor s Bohom. Duša je komunikatívna a Boh je Bohom spoločenstva. Kostol je miestom, kde sa môžu tieto skutočnosti stretnúť.

          V bežnej reči používame výraz: „že niečo je a niečo nie je s kostolným poriadkom“.

Predpokladá sa, že v kostole je poriadok, ale človek zistí, že jeho život nemusí vykazovať známky Božieho poriadku. Boh dáva najavo, že kresťan má svoj život prehlbovať, prekypriť alebo vytvoriť úplne novú hierarchiu hodnôt. Bez atmosféry kostola by sa len tak ľahko k tejto myšlienke nedopracoval. Atmosféra kostola mnohým otvorila oči do takej miery, že sa rozhodli zosúladiť svoj život s hlasom svedomia.

         

          Na návštevu kostola sa treba pripraviť. Už nedeľné ráno veľa povie o našej „nepripravenosti“ navštíviť Boží dom. Ak prevládajú pozitívne odhodlania, vtedy sa sv. omša stane zdrojom mnohých milostí. V inom prípade zostane iba hluchým miestom bez patričnej odozvy. Pripravenosť bližšia sa očakáva od kresťana vtedy, keď prekračuje prah kostola s dostatočným predstihom pred úvodným zvonením tak, aby svoje myšlienky zosúladil s tajomstvom oltára. Rovnako sa to týka aj odchodu po skončení sv. omše. Slávené tajomstvo si žiada, aby sme milosti akoby vstrebali do svojej duše. Na to potrebujeme aspoň pár minút adorovať a ďakovať za prijaté milosti. Príprava na sv. omšu i poďakovanie majú mať parametre primerané veriacemu človeku, ktorý verí, že Boží dom mu sprostredkúva dary potrebné na každodenný život ale i dosiahnutie spásy.