Istý vrcholový športovec prekvapil
uprostred sezóny vyhlásením, že si dáva pauzu. Prerušenie trvalo istý čas, aby
sa potom vrátil do kolotoča povinností. Následne oznámil, prečo absentoval.
Zomrelo mu teraz narodené dieťa. Svoj príspevok začal na sociálnych sieťach
slovami: „Nie je väčšia bolesť ako táto!“
V Knihe Nárekov (Nar 1, 12) čítame:
„Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ,
ktorým som postihnutý, ktorým ma poranil Pán...“
V sobotu pred Nedeľou Božieho milosrdenstva
vyhasli v Spišskej Kapitule
3 mladé životy. Pred očami asi 1600 rovesníkov našli svoju smrť pod kolesami
autobusu. Vzápätí sa zdvihla veľká vlna solidarity a duchovnej spoluúčasti
po celom Slovensku. Prejavy solidarity akoby zjemnili dopad bolesti na rodiny
obetí i na celú rodinu veriaceho spoločenstva. Niet väčšej bolesti ako je táto.
V návale rozrušenia zazneli rôzne
reakcie:
1.) Keby
zostali doma...
Nezostali doma, lebo keď volá Boh, nedá sa
tak ľahko odolať. Pán ich volal k dobrému a ušľachtilému cieľu.
Stretnutie mladých so svojím biskupom považovali za duchovný vrchol roka. Ešte
nevedeli, že to bude vrchol aj ich životnej obety. Chceli vystúpiť na spišský
Sion (Spišská Kapitula), ale zároveň vystúpili na ten nebeský Sion.
Keď povieš Bohu: „Pane, chcem ísť za tebou,“
Boh ťa vypočuje. Ale jeho predstava nasledovania môže byť iná ako tá tvoja.
Konkrétna cesta a spôsob je v Božej réžii, a nie v tvojich rukách.
Podstatné je to, že Boh vidí tvoju pripravenosť nasledovať ho a zapojí ťa
do svojich plánov.
2.) Iný
názor, ktorý vyplynul z bolesti situácie: Koľko je mladých, ktorí idú
zlými cestami, a nič zlé sa im nestane.
Deti, ktoré zahynuli, išli tou najlepšou
cestou. A práve im sa stala tragédia. Prišli o život. Išli na miesta,
ktoré označujeme nielen ako historické, ale posvätné. Išli na podujatie, ktoré
nebolo svetské, ale posvätené prítomnosťou eucharistického Krista. Išli medzi svojich
rovesníkov a boli prijatí „svojimi“ vo večnosti, kde kraľuje Boh.
Vôbec neobstojí názor, že mladí ľudia sa
budú teraz strániť a vyhýbať každej dobrej cesty a aj miesta, kde sa tragédia
odohrala. Práve naopak. Udalosti ich budú mobilizovať a motivovať k dobrému.
Majú predsa rovesníkov – orodovníkov v nebi. Dievčatá, ktoré zahynuli, tu,
na zemi, označujeme ako obete tragédie. No vo večnosti budú žiariť žiarou
Pánovej slávy. Tragédia je niečo iné. Tragédiou je, keď mladí odmietajú tu, na
zemi, hľadať Krista a vzpierajú sa možnostiam byť blízko neho. Boh povýšil
túžbu troch mladých dievčat po posvätnom, aj keď pozemskom spoločenstve,
na najvyšší bod – na spoločenstvo tých, ktorých radosť z Pána bude večná.
3.) Mnohí
vyslovujú presvedčenie: „Celú vec treba prešetriť.“
A tak sa aj deje – prebieha vyšetrovanie.
Skúma sa, kto a čo zanedbal. Určite obeta, ktorej mnohí boli svedkami,
nebola zanedbateľná. Tragédie sa stávajú aj preto, že niekto niečo zanedbá. No
Boh dbá o to, aby sa každá čistá obeta premietla nejakým spôsobom aj
do pozemskej sféry.
Taká obeta nevyjde nazmar. Možno osloví
nielen mladých, ale aj nás, starších, aby sme prehodnocovali svoju vieru.
Napríklad, či jej nechýba radostnosť, zanietenosť, kreatívnosť a schopnosť
dať bokom, aspoň niekedy, pozemské ambície, a to na úkor hodnôt večnosti.
Bezpečnou nie je iba tá cesta, na ktorej sa chceme vyhnúť rizikám. Skutočne
bezpečnou je tá, na ktorej plánujeme stretať sa s Bohom a objavovať jeho
vznešené ciele.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára