Co budem robiť?

Čo budem robiť? Sú situácie v živote, kedy je táto otázka aktuálna. Vyjadruje vnútorný hlas človeka po tom, čo ho stretla nejaká nepriazeň, nebodaj ujma či tragédia. Takto sa pýta človek, ktorý má pred sebou prácu a rozmýšľa čím by začal.   Ale rovnako odzrkadľuje rozpoloženie kohosi, kto má pred sebou deň voľna a rozmýšľa ako ho využije. 

Táto otázka zaznieva aj v Božom slove evanjelia /Lk 16, 1-13/. Kladie si ju istý správca, ktorý spreneveril majetok, ktorý mu nepatril. S nikým sa neradí, ale  otázku si kladie  sám sebe a vzápätí nachádza riešenie, ktoré spočíva v tom, že chce novým podvodom zachrániť svoju reputáciu, ktorú stratil prvým podvodom. 

Z čoho ho usvedčuje otázka: čo budem robiť? Čo o ňom hovorí, ako ho ho charakterizuje?

1.,Podvodný správca myslí iba na seba. Tí, ktorých okradol sú mu ukradnutí. Presne tak, ako ich majetok, ktorý si privlastnil. 

Rozmýšľame niekedy nad tým, že sme možno niekomu v živote ublížili? Naša verzia spytovania svedomia počíta vôbec s takouto možnosťou? Alebo sa nám páči skôr lákavá pozícia falošnej istoty, ktorá nás upokojuje, že toto nie je náš prípad? A ak vieme, že sme niekomu ubližovali, čo sme urobili pre zmiernenie dopadu na jeho život? Existuje viac možností riešenia. Najmä teraz, v Jubilejnom roku, by sme sa mali viac vložiť do  reality nejakého odškodnenia, či už materiálneho alebo duchovného. 

2.,Podvodný správca nerozmýšľa a nehovorí ako kajúci človek, ktorý chce svoje prečiny oľutovať. Jeho vystupovanie je sebavedomé, neprosí o zmilovanie, ale ide cestou vypočítavosti aj do budúcna. Nemáme pocit, že sa chce zmeniť. Za akúkoľvek cenu rieši otázku svojej budúcnosti, pričom uňho absentuje pocit hanby. 

Vidíme, že pokánie je dar. Darom je také svedomie, ktoré vypovie objektívny ortieľ nad skutkami, ktorých sme sa dopustili. Dar je aj to, keď máme úmysel zmeniť život a robíme kroky pre dosiahnutie tohto cieľa. Darom je aj to, keď hľadáme najprv biblické "brvno" vo svojom oku. Ono musí mať v našom živote prioritu a nie "smietka" v oku blížneho. Materíálna hojnosť v živote , pôžitkársky duch a zmyselnosť nám dávajú podnet na to, aby sme odmietali myšlienku dôkladného spytovania svedomia. Ktovie, kedy sme takto do hĺbky svojim svedomím zaoberali...

3.,Nepoctivý správca využíva čas. Nelení a dohovára si budúcnosť s tými, ktorí sú dlžníkmi jeho pána. Oni takúto dohodu neodmietajú, lebo je pre nich výhodná. Ani ich len nenapadne, žeby skúmali, či sú nové podmienka morálne v poriadku. V prípade prepuknutia sprenevery by sa vyhovorili alibisticky na správcu, ktorý ich kontaktoval ako prvý. Nie sú odchodnejší od skrachovaného správcu. 

Morálne nízki ľudia sa dávajú dohromady. Biblicky povedané,slepý vedie slepého. Veď obaja spadnú do jamy, čo sa v tomto prípade aj stalo. Jeden podvodník môže stiahnúť za sebou veľa ľudí. Robí to preto, aby mohol poukázať na to, že nie je sám, kto žije podvodným spôsobom života. Aké je dôležité, aby sme  v rámci priateľstva komunikovali  najmä s takými ľuďmi, ktorí nás budú dvíhať vyššie a nie hrúžiť do svojej biedy. A musíme byť aj duchovne silní, aby sme dokázali pomáhať iným z biedy von. Bez Božej pomoci nedokážeme nič z toho, čo sme teraz načrtli.

Ak sa objaví v našej duši otázka typu, čo mám robiť, urobme tak, ako to ukázal márnotratný syn. Spomenul si na svojho otca a hojnosť v jeho dome. Nebeský Otec má hojný stôl prestretý pre tých, ktorí zblúdili, duchovne vyhladli a hľadajú možnosti nového života. Všetci tento kontakt potrebujeme oživiť, aby sme nestratili cit pre myšlienku Božieho kráľovstva.

O kríži

 

 

          Skupina nadšencov nacvičovala hranú krížovú cestu. Bol čas Veľkého týždňa. V jednej zo scén sa objavil kríž. Riešila sa otázka, kam s ním, ako ho umiestniť, nájsť preň vhodné a dôstojné miesto. Táto dilema patrí aj do života. Máme nájsť pre svoj životný kríž dôstojné miesto. Niekedy to robíme po celý život.

1.)         Ktosi organizoval výstavu krížov z rôznych období.

Boli kovové, pozlátené, strieborné; boli rôznych druhov a veľkostí. Slovo výstava znamená, že ide o exponáty, ktoré budú predložené verejnosti, ale iba na istý čas. Potom výstava môže putovať na iné miesto, kde opäť rozloží svoju históriu.

          Vystaviť kríž je výraz, ktorý v živote používame. Neznamená to, že na istý čas. Kríž je trvalým faktorom v živote človeka. Skôr je lepšie použiť výraz: umiestniť kríž, upevniť alebo inštalovať – napríklad v kostole, na cintoríne. Takto aj slovne získa svoju pevnú, dlhodobú pozíciu.

          Boh nám nedáva kríže na výstavu či na ozdobu. Samotné nesenie kríža života je najkrajšou ozdobou života. Myslíme tým kríž, ktorý máme na svojich pleciach. Kríže mlčia, no sú všade inštalované okolo nás. Je to dôležité preto, aby nás oslovovali, vyzývali k modlitbe a k rozjímaniu a zároveň nás povzbudzovali, aby sme mali dostatok síl niesť ich na svojich pleciach.

2.)      Istého kňaza pozvali, aby navštívil chorého v dome.

Práve ho priviezli z nemocnice. Pýtali sa ho: „Čo treba pripraviť?“ Odpovedal: „Krížik.“ Zaznela otázka: „Stojaci či ležiaci?“ Vtom ktosi z rodiny ukázal na chorého člena rodiny so slovami: „On je ležiaci kríž.“ Nemocný bol ochrnutý od mozgovej príhody.

Aj Ježiš ležal na kríži. Bolo to v tom momente, keď ho naň pribíjali klincami. Niekedy máme pocit, že kríž ani nenesieme, ale na ňom ležíme plní nemohúcnosti a neschopnosti ničoho. Nepriazeň, nenávisť, závisť, pomstychtivosť alebo iná zloba – to sú „klince“, ktorými sme pribíjaní k neviditeľnému krížu a nie sme schopní s tým nič urobiť. Ležiaci kríž nemusí nevyhnutne znamenať fyzickú paralýzu, existuje aj vnútorná, duševná, ktorá dolieha na človeka snáď ešte viac.

3.)      Kde je kríž?

Spýtali sa ľudia, keď zazvonilo na Anjel Pána. Býva zvykom, že ľudia sa pri spoločnej modlitbe v miestnosti obrátia smerom ku krížu. Ktosi odpovedal: „Tam visí!“ Ukazoval na stenu. Skôr sa treba koncentrovať na toho, ktorý visí na kríži, a nie na kríž ako taký. Treba vnímať v pokornej úcte Visiaceho, ktorý tam dokonal v smrteľnej agónii za vykúpenie človeka. Vždy, keď osvetľujú kríž v kostole nejakým bodovým svetlom, nasmerujú lúč priamo na hlavu visiaceho Ježiša. Dôvod spočíva v tom, že jeho utrpenie nemôže zostať v tme, preto sa na neho vrhá svetlo. Preto trpíme s krížom a nesieme ho, lebo takto je Ježišova obeta viditeľná vo svete na každom z nás.