O kríži

 

 

          Skupina nadšencov nacvičovala hranú krížovú cestu. Bol čas Veľkého týždňa. V jednej zo scén sa objavil kríž. Riešila sa otázka, kam s ním, ako ho umiestniť, nájsť preň vhodné a dôstojné miesto. Táto dilema patrí aj do života. Máme nájsť pre svoj životný kríž dôstojné miesto. Niekedy to robíme po celý život.

1.)         Ktosi organizoval výstavu krížov z rôznych období.

Boli kovové, pozlátené, strieborné; boli rôznych druhov a veľkostí. Slovo výstava znamená, že ide o exponáty, ktoré budú predložené verejnosti, ale iba na istý čas. Potom výstava môže putovať na iné miesto, kde opäť rozloží svoju históriu.

          Vystaviť kríž je výraz, ktorý v živote používame. Neznamená to, že na istý čas. Kríž je trvalým faktorom v živote človeka. Skôr je lepšie použiť výraz: umiestniť kríž, upevniť alebo inštalovať – napríklad v kostole, na cintoríne. Takto aj slovne získa svoju pevnú, dlhodobú pozíciu.

          Boh nám nedáva kríže na výstavu či na ozdobu. Samotné nesenie kríža života je najkrajšou ozdobou života. Myslíme tým kríž, ktorý máme na svojich pleciach. Kríže mlčia, no sú všade inštalované okolo nás. Je to dôležité preto, aby nás oslovovali, vyzývali k modlitbe a k rozjímaniu a zároveň nás povzbudzovali, aby sme mali dostatok síl niesť ich na svojich pleciach.

2.)      Istého kňaza pozvali, aby navštívil chorého v dome.

Práve ho priviezli z nemocnice. Pýtali sa ho: „Čo treba pripraviť?“ Odpovedal: „Krížik.“ Zaznela otázka: „Stojaci či ležiaci?“ Vtom ktosi z rodiny ukázal na chorého člena rodiny so slovami: „On je ležiaci kríž.“ Nemocný bol ochrnutý od mozgovej príhody.

Aj Ježiš ležal na kríži. Bolo to v tom momente, keď ho naň pribíjali klincami. Niekedy máme pocit, že kríž ani nenesieme, ale na ňom ležíme plní nemohúcnosti a neschopnosti ničoho. Nepriazeň, nenávisť, závisť, pomstychtivosť alebo iná zloba – to sú „klince“, ktorými sme pribíjaní k neviditeľnému krížu a nie sme schopní s tým nič urobiť. Ležiaci kríž nemusí nevyhnutne znamenať fyzickú paralýzu, existuje aj vnútorná, duševná, ktorá dolieha na človeka snáď ešte viac.

3.)      Kde je kríž?

Spýtali sa ľudia, keď zazvonilo na Anjel Pána. Býva zvykom, že ľudia sa pri spoločnej modlitbe v miestnosti obrátia smerom ku krížu. Ktosi odpovedal: „Tam visí!“ Ukazoval na stenu. Skôr sa treba koncentrovať na toho, ktorý visí na kríži, a nie na kríž ako taký. Treba vnímať v pokornej úcte Visiaceho, ktorý tam dokonal v smrteľnej agónii za vykúpenie človeka. Vždy, keď osvetľujú kríž v kostole nejakým bodovým svetlom, nasmerujú lúč priamo na hlavu visiaceho Ježiša. Dôvod spočíva v tom, že jeho utrpenie nemôže zostať v tme, preto sa na neho vrhá svetlo. Preto trpíme s krížom a nesieme ho, lebo takto je Ježišova obeta viditeľná vo svete na každom z nás.