štvrtok 12. novembra 2026

Božie objatie

Skupina mladých ľudí sa vybrala na vysokohorskú túru. Ako to býva zvykom, urobili si fotografie, ktoré ihneď poslali svojim blízkym. Poslali ich s komentárom:V objatí hôr. Jesenné Tatry sú krásne a  preto ten poetický komentár, ktorý hovorí za všetko. 

Sv. Otec Lev XIV. nedávno povedal v homílii túto myšlienku:"Človek počas života môže zažiť dve mimoriadne silné Božie objatia. Prvé sa udeje v okamihu krstu /Toto je môj milovaný Syn /Mt 3,17/../. Druhé sa odohrá po skončení pozemského života, keď Boh, ako večný a milosrdný hostiteľ vo svojom kráľovstve privíta oslávenú dušu". Aj vtedy sa naplnia slová evanjelia:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate...a nájdete odpočinok pre svoju dušu."/ Mt 11, 28-30/. 

Pozemský život sa odohráva medzi týmito dvomi Božími objatiami.  Človek , inšpirovaný Božím objatím, sa má usilovať o to isté. V akom slova zmysle?

1.,Učíme sa objať kríž. Životný kríž a všetko, čo s ním súvisí. Všetky ťažkosti, problémy , sklamania, či prehry...Nemáme inú možnosť, iba kríž prijať. Ak by sme to neurobili, vystavili by sme sa riziku straty zmyslu života. Ak kríž prijímame, lebo niet z neho úniku, dostávame do duše dary pokoja a aj silného svedectva pre svoje prostredie. Nemusí ísť o jednoduchý proces, ale s pomocou milosti zhora, sa k tomu odhodlávame vždy znova a znova. Táto činnosť patrí medzi vrcholné okamihy života, lebo ani Kristus, v ktorého sme uverili, sa mu nevyhol. Ba práve naopak, povýšil ho za nástroj nášho vykúpenia a spásy.

2.,Objím človeka. Objím človeka a to najmä v zlomových situáciách. Týka sa to objatia človeka vtedy, keď padol v slabosti života. Úkon takéhoto objatia vzniká vtedy, keď nie sme ľahostajní a chceme poslúžiť tomu, ktorý sa sám nedokáže pozviechať /cestujúci Samaritán- Lk 10,29-37/. Pomáhame mu, aby znova nadobudol rovnováhu a stratenú ľudskú dôstojnosť.

Objatie môžeme adresovať blížnemu, a to preto,aby si uvedomil a ocenil, že patrí do určitého spoločenstva. Aj tu platí biblické-neste si vzájomne bremená-Gal 6,2. V spoločenstve je veľká morálna sila. Týka sa to najmä spoločenstva, v ktorého strede nájdeme Krista ako Pastiera a Vodcu. 

Objatie môžeme zakúsiť aj od niekoho, kto chce vyjadriť vďačnosť. Vtedy sme na veľké slová a veľké gestá úspornejší , no vynahradíme to objatím, ktoré hovorí výrečným a zrozumiteľným jazykom. Kto zažíva pravidelne Božie objatie a teší sa z neho, ten nebude skúpy na službu obety, lebo tá je možno najvrúcnejším objatím vo vzťahu k blížnemu. 

3.,Objím svet. Urob to, lebo on je Božím dielom. Svet objímame, hoci nesúhlasíme so všetkým, čo sa v ňom deje. Ale objímame ho tak, že ho vkladáme do svojich modlitieb. Niekedy sa so znepokojením pozeráme, kam sa vlastne uberá... Vtedy cítime nutkanie usmerniť ho za Kristom. Robíme to preto, lebo nám on sám zanechal tento odkaz. A to vtedy, keď povolával apoštolov-poďte, za mnou!-Mk 1,17. Sme vďační Bohu za to, že sme stretli vzácnych ľudí. Takých, ktorí sa usilovali s vypätím všetkých síl usmerňovať život vo svojom prostredí za Božím tajomstvom.

 Učme sa objímať v duši aj posvätné tajomstvá, ktoré objavíme výlučne v eucharistickom spoločenstve a sviatostiach Cirkvi. Sú určené pre nás, aby nás posilňovali na ceste do večnosti. Zasluhujú si z našej strany prijatie a objatie. Svet objímame vtedy, keď mu odovzdávame posolstvo spásy, lebo Boh nás k tejto službe povolal. Ide o najkrajšie vysvedčenie , ak môžeme o niekom konštatovať, že odovzdal svoju lásku svojim blízkym. Všetko odovzdal Bohu i blížnym. Boh za to nešetrí svojim objatím už v pozemskom živote. No a k tomu definitívnemu-spásonosnému, nás pozýva po skončení náročnej, ale požehnanej pozemskej púte. 

pondelok 9. novembra 2026

Permanentná služba bdenia

Niektoré služby, či aktivity v živote meriame na dni a noci. Hovoríme, že sa nonstop venujeme niektorej činnosti. Tomuto stavu prispôsobujeme svoju psychiku, ale aj iné okolnosti. Niektorí si možno ani nedokážu predstaviť,čo to znamená, keď niekto povie: slúžil som 24 hodín.s určitým povinným odpočinkom. Existujú aj automobilové preteky, ktoré trvajú presne toľko hodín. 

V evanjeliu čítame o desiatich pannách. Odhodlali sa na službu, ktorej dĺžku nedokázali presne odhadnúť. Nevedeli, kedy presne príde ženích /Mt 25,1-13/. 

Príprava človeka na večnosť je celoživotná. Nedá sa vymedziť presne na hodiny, dni, roky, ale v prenesenom slova zmysle ona trvá "noc a deň", čiže nepretržite. Na čo nás, v tomto zmysle, upozorňuje podobenstvo tohto úryvku?

1.,Máme si všimnúť rozdiel: čakanie-bdenie.

Niekto by povedal, že nevidí rozdiel v týchto pojmoch. Ale on existuje. Čakanie môže byť aj prázdnou skutočnosťou. Môže  byť bezduchým odovzdaním sa určitej nevyhnutnosti, ktorú nemôžeme len tak obísť. Bdenie má svoju hĺbku. Ono neznamená ničnerobenie, či rezignujúce odovzdanie sa osudu. Dobu bdenia môžeme využiť na konkrétnu službu, či modlitbu, lebo toto je podstata biblického bdenia. Neznamená nespavosť, ale práve naopak. Predpokladá určitú požehnanú aktivitu, ktorá je spojená s modlitbou. 

Ťažko chorý, či zomierajúci človek ocení to, ak je pri jeho lôžku niekto, kto sa odhodlal bdieť. Prakticky to znamená, že dal bokom iné činnosti napr. záľuby, a venuje sa iba službe niekomu, kto si pomôcť sám nedokáže. Posledná etapa života býva náročná a o to viac sa dostáva potom do popredia nezištná služba bdenia, ktorá sa nedá ničím ohodnotiť.

2.,Prázdna lampa a lampa plná oleja. Rozdiel ľahko pochopí  najmä ten, kto lampu používal. Človek neznalý veci by na prvý pohľad rozdiel ani nevidel. Ale to len dovtedy, kým by sa nerozhodol lampu použiť. 

Aj život človeka vysoko oceníme vtedy, keď zistíme, že obsahuje olej obety a služby. Majstrovsky sa k téme vyjadril velikán Cirkvi sv. Pavol. V Hymne na lásku píše, že keby nemal lásky , bol by iba "cvendžiaci kov a zuniaci cimbal" /1 Kor 13,1-13/ t.j. lampu bez oleja. Veľa záleží od toho, čo má človek v duši, aké hodnoty vyznáva a čím alebo kým napĺňa  svoje vnútro. A  potom býva do konca života vďačný niekomu, kto ho naučil hľadať a nachádzať taký olej milosti, ktorý môže byť najväčšou ozdobou a výhrou v živote. Všetci máme pracovať na sebe tak, aby sme neboli iba prázdnou lampou bez oleja, ale napĺňali sa milosťou zhora.

3., Panny z evanjelia sa vo vrcholnej scéne Ježišovho podobenstva rozdelili. Presne na polovicu. Päť z nich vstúpilo na hostinu so ženíchom, ale rovnaký počet odišiel a už nedostal možnosť reparátu. 

Ísť za ženíchom znamená vykročiť za Kristom. A to nielen na hranici života a smrti, ale zvoliť si taký životný program, ktorý bude obsahovať vo svojej podstate nasledovanie Ježiša, lebo ten je neprekonateľným ideálom. Oplatí sa , podľa vzoru piatich panien, čakať na Pána , zosúladiť svoje kroky s jeho krokmi a povýšiť prvok posvätného bdenia na najdôležitejší v živote. 

V podobenstve zaznel ešte jeden dôležitý moment: dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú. Ide o výzvu, ktorá je nadčasová a preniká veky a generácie. Tí, ktorí duchovné bohatstvo nadobúdajú, sú priamo či nepriamo vyzvaní životom, aby sa podelili. Aby pomohli tým, ktorým lampa pozemského života dohára. Ale aj tým, ktorým sa strácajú dôvody na radosť, nádej a život podľa zásad evanjelia, ktoré svet zavrhuje. Aj tu je namieste povzbudenie, ktoré často počúvame v adventnom i pôstnom čase-podeľme sa! Božieho oleja je dosť, len nech  nám nechýba odvaha byť lampou, pripravenou na prijatie Božej milosti. 

Pozemský život netrvá dlho a vyznačuje sa aj krehkosťou. Vyjadrujú to aj slová sv. Pavla:"tento poklad máme v hlinených nádobách"/2 Kor 4,7/. Preto ho máme ho naplniť a posilňovať pokrmom Božieho slova a eucharistie. Ide o posilu, ktorá, hoci nie je z tohto sveta,  je určená pre nás-smrteľníkov. Sú to chvíle, ktoré povýšia okamihy bdenia na radostné očakávanie Pána, ktorý príde v pravý čas. Nech nás nájde bdieť a slúžiť tým, ktorí to potrebujú.  

sobota 7. novembra 2026

BIRMOVANCOM

 


          V januári 2027 začneme v našej farnosti prípravu na prijatie sviatosti birmovania. Niektorí mladí ľudia sa rozhodli prijať výzvu Cirkvi a nastúpiť na cestu katechézy a praktickej prípravy. Pretože nejde iba o teóriu, ale aj o praktické nastavenie srdca pre tento čas, ale aj do budúcna.

          V evanjeliu (Mt 25, 1 – 13) sme počuli o 10-tich pannách, ktoré si vzali lampy a vyšli v ústrety ženíchovi. Myslíme si, že táto epizóda Božieho slova istým spôsobom korešponduje s vyššie uvedenou prípravou na birmovku. Mladí ľudia akoby zobrali do rúk lampy záujmu o hlbšiu cestu viery a vyšli v ústrety Kristovi, ktorý ich naplní darmi Božieho Ducha.

          V tejto súvislosti sa Sv. otec Lev XIV. prihovára mladým pri príležitosti Svetové stretnutia mládeže. Nech sa aj naši birmovanci cítia byť adresátmi jeho slov!

1.)              Lev XIV. pripomína udalosť, v ktorej sa hovorí o tom, ako Ježiš kráča po rozbúrenom jazere k učeníkom v loďke. (Jn 6, 20)

Píše: „Toto je istota, ktorú chceme zveriť vášmu srdcu: ešte skôr, ako začnete hľadať Krista, On už hľadá vás a kráča po rozbúrených vodách života. Kresťanská odvaha nevychádza v prvom rade z vašej sily; rodí sa z jeho prítomnosti.“

          Tento citát Sv. Otca je upokojujúci a povzbudzujúci. Mladí sa nemusia obávať, že sa v rozbúrenom svete nestretnú s Kristom. On vie, aký je tento svet a vychádza všetkým, zvlášť mladým ľuďom v ústrety. Je dôležité, aby sa v jednom bode priesečníka života stretli mladí ľudia s Ježišom. On robí svojou milosťou všetko preto, aby ho videli, zoznámili sa s ním a prijali ho do svojho srdca. Tento moment stretnutia však nemajú chápať ako jednu epizódu, ale ako spojenie, ktoré ich bude sprevádzať celý život.

          Situácia mladých ľudí dnes jednoduchá nie je. Stretávajú sa s rozbúrenými vlnami v podobe nestálych politických situácií, s blízkymi či vzdialenými vojnovými konfliktmi, aj so situáciami, kedy je pre nich ťažko objavovať a uznať autority vo všeobecnom slova zmysle. Preto potrebujú odvahu.

          Nastúpiť na túto cestu znamená mať v srdci odvahu. Tá, ako hovorí Sv. Otec, neznamená, že mladí ľudia oplývajú nejakou mimoriadnou silou alebo mimoriadnym zmyslom. Vyplýva z prítomnosti Krista, ktorý je blízko.

          Prednedávnom pri návšteve istého farského úradu (Poprad-Juh) som videl obraz, ktorý symbolizuje Krista vyťahujúceho topiaceho sa. Obraz je namaľovaný z pozície topiaceho sa. On vidí nad sebou hladinu, ale nad hladinou Krista, ktorý mu podáva ruku a chce ho vytiahnuť von. Ide o peknú symboliku, ktorá hovorí o prítomnosti a blízkosti Ježiša, ktorý nenecháva bez pozornosti a pomoci tých, ktorí sa strácajú v rozbúrených vlnách tohto sveta. Kristus je pre mladých a aj pre nás všetkých jedinou absolútnou istotou a autoritou.

2.)              Sv. Otec vysvetľuje mladým, v čom spočíva odvaha. Píše: „Nerodí sa z vašich predsavzatí, ani z pevnosti vášho charakteru. Vzniká z dôvery v toho, ktorý vás predchádza, rodí sa z viery v Ježiša Krista. Ak si uvedomíme, že Kristus premohol svet tým, že ho miloval, pochopíme, že kresťanská odvaha nie je odvahou „proti“ niečomu alebo niekomu, ale odvahou „za“: za život, za pravdu, za slobodu, za spravodlivosť.“

Sv. Otec zdôrazňuje, že hlavným prvkom víťazstva nad zlom je láska. Pretože láska je odzbrojujúca a obsahuje v sebe netušený potenciál. Vo svete sledujeme tendenciu robiť všetko „proti“ niekomu a niečomu. Málokedy si všímame, že nám treba bojovať „za“ niečo. Tejto tendencii nás učí Kristus, ktorý predstavuje Božie kráľovstvo. Ten, ktorý je „za“ Božie kráľovstvo, osvojuje si Ježišovu lásku a odmieta cestu ísť výlučne „proti“ niečomu a niekomu. Zápas „za“ niečo, ak je dôkladný a požehnaný, úplne zatieni boj „proti“ niekomu a niečomu.

     Láska má veľkú nosnosť. O tom veľa písal sv. Pavol, keď hovorí, čo všetko láska dokáže. Prednedávnom ma zaujala správa, že na neďalekom bojisku na území Ukrajiny použili nový dron. Údajne je schopný niesť mnohokilogramovú nálož trhaviny, ktorú vypustí nad nepriateľskou líniou.

     Iba láska má takú nosnosť, že veľa znesie, ale nevrhá na človeka trhavinu zloby, ale pravý opak, ovocie Ježišovej lásky, ktorá sa naplno prejavila na Kalvárii. Láska má byť rozhodujúcim prvkom života v ľudskom spoločenstve. Mladá generácia je nádejou, že si túto pozíciu lásky osvojí ako životný program. Práve v období dospievania v rámci prípravy na birmovku sa môže v mladých tento postoj evanjelia upevniť tak, že bude v nich prítomný navždy.

3.)              Sv. Otec píše: „Nemajte strach! Otvorte, ba dokorán roztvorte dvere Kristovi! Nečakajte, kým budete dokonalí, aby ste sa mu otvorili. On prichádza k vám, k takým, akí ste.“

Pred Kristom sa nemá zmysel pretvarovať. Neuspejú ani rôzne „úpravy“ života pre prípad stretnutia sa s ním. On o nás vie. Pozná naše zápasy, naše vnútro, naše pohnútky, naše ambície. Neprichádza, aby nás trestal za to, že máme určité vlastnosti, ale preto, aby nám ukázal dokonalejšiu cestu.

     Aj mladých chce viesť touto cestou tak, aby sa im otvorili oči a spoznali perspektívy, ktoré bez Božieho slova nemali možnosť spoznať a prijať. Mladí ľudia sa majú pozerať na svet s otvorenými očami, ale tým svetlom, ktoré im umožní poznať pravdu, nech je sám Kristus. V jeho svetle spoznajú aj vlastnú životnú cestu. Nemusia sa trápiť s pozíciou vlastnej hriešnosti, ale nech sa tešia z poznania Ježišovej pravdy. Tá hovorí, že on prišiel volať hriešnikov, a nie spravodlivých.

 

     Sv. Otec sa prihovára mladým (aj birmovancom): „Dovoľte, aby sa tie dni stali skutočným stretnutím s Ježišom Kristom, chvíľou, v ktorej mu zveríte svoj život.“ Ide o výzvu, ktorá má motivovať mladých prijať Krista navždy do svojho života. Toto prijatie nemá byť iba chvíľkovou záležitosťou alebo prelietavým bodom, ktorý je príslovečným pre túto dobu. Každý človek potrebuje upevniť svoj život na takom tajomstve, ktoré ho naplní nielen v časoch mladosti, ale bude ho sprevádzať do posledných chvíľ jeho života. My ostatní sprevádzajme birmovancov svojou modlitbou a obetami!

utorok 3. novembra 2026

Posvätnosť dušičkového obdobia

Sv. Otec Lev XIV. slúžil sv.omšu na Spomienku všetkých verných zosnulých na rímskom cintoríne Verano. Vo svojej homílii zdôraznil niektoré dôležité body, ktoré majú byť predmetom nášho uvažovania na tému smrti a života. Niektoré z nich spomenieme, aby sme nestratili nádej uprostred žiaľu, ktorý nám spôsobil odchod blízkeho človeka na večnosť. 

1.,Puto. Takto krátko a jednoducho by sa dal vyjadriť vzťah každého z nás k tomuto svetu. Sme k nemu pripútaní. O to viac, že s nijakým iným svetom praktickú skúsenosť nemáme.  Keď pochovávame blízkeho, zisťujeme, že nikoho z nás neminie odchod zo sveta a že proces postupného odpútavania je   okrem Božej aj v našej réžii. Je veľkosťou človeka, že si to postupne uvedomuje a zároveň tomu prispôsobuje svoj život. V prvom rade je dôležité, aby sme sa odpútavali od zla a od hriechu. To je podstatný krok na ceste odpútanosti od sveta a priľnutiu k Božiemu náručiu, ktoré definitívne spečatí lásku človeka k Bohu. Ide o proces, ktorý súvisí so zrením a postupnou prípravou na večnosť. Môže byť bolestnejší ako by sme očakávali, ale Boh tento pocit vystlal milosťou, ktorú posiela tým, ktorí si uvedomujú, že pozemský život je pominuteľný a čakajú od Boha omnoho viac, ako doteraz zakúsili. 

2.,Prah cintorína. Sv. Otec zdôrazňuje, že cintorín je akoby prahom, ktorý oddeľuje svet pozemský od večnosti. Liturgický sprievod s rakvou nebohého odnášame na tento posvätný prah preto, aby sme ho odovzdali do Božích rúk. Lebo z tých našich, ľudských sa už vymanil, a patrí navždy Bohu. Preto konáme smútočný sprievod s úctou a zbožnosťou. Ten, kto stojí na prahu niečoho dokonalejšieho ako doteraz zažil, už nestojí o návrat. Prechod a odovzdanie človeka do večnosti má byť sprevádzané pietou a modlitbou. Ba dokonca ani po smrti nemajú naše modlitby ustáť, ale pokračovať ešte intenzívnejšie. O to viac, čím nám bol zosnulý vzácnejší. Ani my, živí, nezostaňme na prahu dobrých aktivít stáť, ale pokročme. Odmenou bude to, že sa nás od "prahu hrobu" ujmú vznešené  ruky, ktoré nás usadia na  Božej hostine.

3.,Nebeská hostina. Takto si pomáhame výrazom, ktorému rozumieme. Počas života sme rôznych hostín zažili neúrekom. Vrcholom je eucharistická hostina, čiže sv.omša. Sv. Otec hovorí, že ona je predchuťou a predzvesťou tej oslávenej v nebi. Bez eucharistickej hostiny nemusíme mať dosť síl, aby sme sa na prah večnosti dostali. Zmyslom hostiny je posilniť sa a povzbudiť sa v spoločenstve ľudí. Zmyslom nebeskej je trvalá radosť v spoločenstve tých, ktorým "túto radosť " nikto nevezme. Hľadanie cesty k eucharistickému stolovaniu tu na zemi, je hodnotným úkonom , ktorý bude raz vo večnosti ocenený a vyzdvihnutý. Ide vrcholný úkon spoločenstva s Ježišom, ktorý nám ponúka vzácne dary svojho Slova a Tela a Krvi. Práve pri tomto slávení môžeme získať najviac duchovných darov pre seba a pre našich blížnych. Aj pohrebné obrady majú inú hĺbku, keď vedú od euch. stola na cintorín, kde vyprevadíme nebohého s nádejou na večné stolovanie. 

Modlitba pri hrobe blízkeho človeka by nemala nechať nikoho chladným. Aj sám Ježiš sa v duchu "zachvel", keď zastal pri hrobe svojho priateľa Lazára. Atmosféra Dušičiek je veľmi silná a podmanivá. Usilujme sa o taký pohľad, ktorý nezostane upretý na studenú hlinu hrobu, ale preniká do večnosti. Tam prenikne modlitba a obeta, ktorú vysielame za človekom, ktorého sme práve pochovali. Nechajme smútok pokojne doznievať a zároveň sa venujme svojej myšlienke na večnosť, lebo sme k nej povolaní. Večný život s Kristom a s našimi blížnymi je pre nás veľkou výzvou ambíciou.

pondelok 2. novembra 2026

Primerane veku.

Jedna z fráz, ktorá sa bežne používa v komunikácii medzi ľuďmi znie takto:"primerane veku". Takto zvykneme označovať napr. zdravotný stav určitého človeka. Takto zvykne o sebe povedať človek, ak sa ho niekto spýta ako sa máš? Takáto odpoveď neponúka nič prekvapivé, žiaden extrém. Vlastne je potom všetko v poriadku, lebo všetko sa deje podľa prirodzeného poriadku, všetko sa deje "primerane veku". 

Keď sa pravidelne stretávame s konkrétnym človekom, získame si o ňom obraz. Napr. pri návštevách starších ľudí na prvý piatok v mesiaci , ktoré súvisia s vyslúžením sv.pokánia a eucharistie, sa môžeme dopracovať k trom výsledkom. Sú výsledkom postoja veriaceho človeka, ktorý sa správa primerane veku.

1.,Som pripravená. Koľkokrát som to od starších počul! A vzápätí dodatok:už by som aj odišla do večnosti. Už mi je tu dlho. Myšlienka o pripravenosti nebola ľahkovážna. Lebo nešlo o výrok, ktorý by zohľadňoval len posledné dni, týždne, či mesiace života. Ide o výrok, za ktorým sa skrýva celoživotný postoj veriaceho človeka k životu. Vyústením je potom presvedčivé svedectvo-som pripravená. Som pripravená odísť a zároveň byť prijatá Ježišom v nebi, lebo som v neho uverila. Ak je celý život poznamenaný komunikáciou s Bohom, jeho záverečná fáza nemôže byť iná. Je len prirodzeným vyústením do túžby stretnúť sa so Stvoriteľom , ktorý odstráni bolesť a smútok a pripraví svojim verným nevídanú hostinu Božskej plnosti. 

2.,Nechcem byť nikomu na obtiaž!. Túto vetu dôverne poznáme. Zvlášť starší ľudia, ktorým odchádzajú sily, si ju viackrát opakujú. Nechcú nikoho zaťažovať svojou starobou a  zdravotnými problémami. 

Ibaže , niekedy má život iné vyústenie. Boh pozýva ľudí, aby sa pri lôžku zomierajúceho zaangažovali do diela služby a ňou sa posväcovali. Je pekné vidieť, že deti majú záujem a neodťahujú sa od služby byť sprievodcom chorého a staršieho človeka v poslednej fáze života. Žiada to aj Sväté Písmo, kde sa píše:"Neste si vzájomne bremená!". Takáto obtiažnosť a jej zvládnutie, môže sa stať vstupenkou na cestu do Božieho kráľovstva pre tých, ktorí sa snažili v živote naplniť Ježišovu výzvu:"Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili!". A ďalej hovorí Ježiš, že kto by podal blížnemu iba pohár studenej vody, nepríde o svoju odmenu. Mnohí pri službe blížnemu si výrazne pomohli ne ceste spásy.

3.,Zásadovosť. Zásadovosť, ktorá vyplynula z výchovy a zo životného štýlu. Ide o schopnosť na všetko myslieť, na všetko dozerať, mať pevný program, ale aj všetko riadiť, či všetkých riadiť okolo seba...Ale, čo je povzbudivejšie, objať v každodennej modlitbe ruženca celú rodinu, alebo zahrnúť ju do Božej priazne pri slávení eucharistie. Nikto to tak nedokáže ako matka, či babka, lebo ona cíti zodpovednosť za blízkych až do posledného výdychu na tomto svete.  Pre takýchto ľudí je rodina všetkým, nič dôležitejšie na svete nepoznali. A ak v takomto rozpoložení ducha odídu do večnosti, je predpoklad, že aj odtiaľ budú prosiť a zvolávať Božie požehnanie na svojich blízkych. Tešíme sa, že máme v nebi orodovníka. Tu, na zemi zostane prázdne miesto, ale v srdci zostane spomienka na človeka, ktorý bol pre nás Božím darom, za ktorý nám treba neustále ďakovať.

sobota 31. októbra 2026

Pár slov o svätosti

 O svätosti, ako o cieli života človeka sa popísalo veľa. Na túto tému písali jednoduché, ale Bohu milé duše ,ale aj renomovaní duchovní spisovatelia, či teológovia. Pritom recept na pozíciu svätosti je veľmi jednoduchý-čo najviac priblížiť svoj život ku Kristovmu evanjeliu. Preto nám dobre padne povedať o tom zopár postrehov. 

1.,Pred nedávnom objavili kdesi pri Kremnici na povrchu kameň, ktorý obsahoval cca 22g zlata. Takáto prítomnosť zlata na povrchu zeme zaujala odborníkov. Dali si za úlohu skúmať, či kameň s vysokým percentom zlata na povrchu zeme je skôr náhodná a ojedinelá záležitosť , alebo sa môžeme domnievať, že na tomto mieste, kdesi v hĺbke je veľké nálezisko, ktoré vynieslo na povrch úctyhodný exemplár. 

Svätosť v živote človeka nemôže byť iba povrchovou záležitosťou. Svätosť nie je ani dielom náhody, ale musí vychádzať z hĺbky života, ktorý je spojený s Kristom. Nie je ani zaujímavou ligotajúcou sa vonkajšou atrakciou, ale životným programom.  

Sv. Otec Lev XIV. hovorí, že viera človeka je dôsledkom Vtelenia Božieho Syna. Práve on , Boží Syn, sa stal človekom, vstúpil na pôdu pozemského života a žil v ľudskom spoločenstve. Viera v neho má mať charakter vtelenia, lebo má vstúpiť do duše človeka. Nestačí vieru v Boha pestovať ako vonkajšiu ozdobu, lebo časom stratí svoj lesk, ak nebude mať požadovanú hĺbku. Takéto vtelenie viery do života je predpokladom pre požiadavku svätosti. Veľké "nálezy" svedectiev viery, svedčia o tom, že niekto sa usiluje žiť svoj život v čo najpresvedčivejšom spojení s Ježišom Kristom, ktorý je Svätosť sama. Bez Ježiša nemôžeme hovoriť o úspešnej ceste k svätosti. 

2.,Svätá Matka Tereza z Kalkaty hovorí, že svätosť nie je luxusom, ale povinnosťou pre každého kresťana. Luxus je z materiálneho hľadiska niečo, čo si nemôže každý dovoliť. Ale každý si môže dovoliť kráčať v Ježišových šľapajach a to primerane svojej situácii. Luxus dokáže mnohým zamotať hlavu, no cesta svätosti dokáže opak. Dokáže zjednotiť a zharmonizovať dušu človeka tak, aby povýšil vieru v Boha nad všetko ostatné.  Toto dokáže  len Božie slovo, ktoré je živou skutočnosťou. Biskup Balduin z Canterbury píše:"Toto slovo je živé v Otcovom srdci, živé v ústach hlásateľa, živé v srdci veriaceho a milujúceho. A keď je toto slovo také živé, je bez pochyby aj účinné". Línia od Otca cez hlásateľa až k prijímateľovi Slova, je posvätná, lebo môže privádzať ľudí k svätosti a to bez toho, aby sa človek pýtal, či je táto cesta povinná alebo nie.

3.,Sv.Otec Lev XIV. hovorí v súvislosti s touto témou toto:" Svätým sa nenarodil nikto. Svätosť sa získava tréningom v láske". A ďalej dodáva, že prakticky sa to prejaví vtedy, keď" dokážeme premieňať zlo na dobro ". Alebo sa o to máme aspoň pokúšať. Aby sme nestratili motiváciu, máme zbierať silu i odvahu pri eucharistickom premenení, pri ktorom sa z chleba a vína stáva Kristovo telo a krv. Ani premena, ktorá sa deje v duši človeka vo sviatosti pokánia, nie je márnym predpokladom k tomu, aby sme prostredie svojho života premieňali na prajné voči Kristovmu evanjeliu. Vždy ide o proces, ktorý je naplnený nádejou na úspech tohto Božieho diela. Nezabúdajme ani na to, že aj modlitba  je  účinným prostriedkom premeny. A to nielen toho, za koho obetujeme svoje modlitby, ale jej účinnosť je zacielená najmä na toho, kto sa modlí. Ten, kto sa modlí dobre, premieňa sa na Ježiša, ktorý veľkosť a zmysel premenenia potvrdil pred svedkami na Hore premenenia. 

Svätosť je zlúčiteľná so životom. Občas počujeme, že niekto zomrel, lebo jeho zranenia neboli zlúčiteľné so životom. Ani naše zranenia, ktoré sme utŕžili v zápase s hriechom, nás nemôžu diskvalifikovať od cesty svätosti. Povzbudení Božou milosťou sa môžeme zaradiť medzi tých, pre ktorých je cesta k svätosti liekom i výzbrojou, ktorý nám pripravila nekonečná Božia dobrota.

sobota 24. októbra 2026

Lásku premeniť „na drobné“

 


          Počas života sa stretávame s rôznymi výrazmi či pojmami, ktoré sa nám javia ako veľmi všeobecné. Vtedy privítame možnosť osloviť niekoho, aby nám ich premenil „na drobné“ – prerozprával dostupným jazykom.
           Aj v školách má prebiehať výuka týmto spôsobom. Každá fráza, poučka, sa má dokázať na konkrétnych príkladoch, ktoré si žiaci a študenti vyskúšajú. Rovnako aj úradníci, ktorí sú pravidelne zaplavovaní rôznymi zákonmi a usmerneniami, potrebujú poznať ich výklad a premostiť ich do praktickej roviny života.

          Aj úryvok Evanjelia od sv. Matúša (Mt 22, 34 – 40) nám prináša najdôležitejšiu, no na prvý pohľad veľmi všeobecnú pozíciu života, a tou je láska.
          Ježiš ju formuluje tak, že je potrebné milovať Pána Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. Vzápätí dodáva, že milovať blížneho treba ako seba samého. Táto formulácia si priam pýta bližšie vysvetlenie a hlavne aplikáciu do praxe života. V tejto súvislosti si vysvetlime niekoľko pojmov.

1.)   Ježiš hovorí: „Milovať budeš...“ Ide o proces, ktorý trvá celý život. Tejto láske nás naučí On sám.

          V komunikácii medzi ľuďmi sa objavuje fráza – počkaj, ja ťa naučím!

Tento výraz má charakter vyhrážky. Ale Ježiš postupuje inak. Chce povedať: „Postoj, ja ťa to naučím.“ Naučím ťa správne milovať Boha i blížneho. Táto náuka vyplýva najmä z evanjelia. Ježiš predsa urobil toľko zázrakov a uzdravil toľko ľudí, že sa to nedá ani spočítať. V týchto uzdraveniach sa prejavuje Ježišova láska k ľuďom. To nie je všetko. Božie slovo nám predstavuje Ježiša, ako sa nechal zatknúť v Getsemanskej záhrade; ako ho odvliekli na výsluch k veľkňazom a k samotnému Pilátovi. Ježiša vidíme, ako je mučený, potupený, ako berie kríž na plecia a nechá sa ukrižovať na Kalvárii. Tu už ide o dramatické vyústenie a zobrazenie Ježišovej lásky k človekovi. Nemôžeme vidieť iba jeho zázračné uzdravenia, ale najmä tú etapu života, kedy svoj život odovzdal do rúk ľudí. Vrcholný dôkaz jeho lásky sa ukázal najmä na kríži. To je jedna z veľkých lekcií, v ktorých nás Ježiš učí milovať nielen pre efekt a oko, ale preto, aby sme pocítili, že v skúškach života a utrpení dokážeme milovať svojho Boha a blížneho.

2.)   Zisťujeme, že v láske sa môžu posúvať hranice. Každý deň môžeme dokázať viac.

Občas si s úsmevom spomeniem na naše žiacke a študentské zemiakové brigády. Zaviezli nás na pole a vymerali nám úseky. Každá dvojica dostala primeraný úsek poľa. Lenže niektorí spolužiaci boli takí vypočítaví, že posúvali hranice. Keď to nik nezbadal, posunuli hranicu tak, aby z ich úseku práce ubudlo. Bolo to vždy len dovtedy, kým im na to neprišli.

          Aj v láske možno posúvať hranice. Nie vypočítavo, ale obetavo. Sv. Otec Lev XIV. hovorí o praktickom posúvaní hraníc dobra. Pri stretnutí s účastníkmi medzinárodného kongresu o školskej a univerzitnej pastorácii sa účastníkom prihovoril takto: „Život človeka sa stáva plodnejším, čím viac sa sústredí na výchovu srdca: k súcitu, k vďačnosti, k schopnosti nechať sa zasiahnuť bolesťou druhých, ale aj k chvále a túžbe po Bohu.“ Vzápätí pokračuje: „Služba chudobných, dobrovoľníctvo a starostlivosť o stvorenie nie sú doplnkovými aktivitami, ale miestami, kde sa ich srdce učí rozširovať. Nezabúdajme: láska a modlitba sú neoddeliteľné.“


Sv. Otec naznačuje, že hranice lásky nespočívajú v pasivite, ale v aktivite človeka, ktorý slúži, pomáha, obetuje sa pre dobrú vec. Hranice lásky sa posúvajú takýmto štýlom života, ktorý je spojený s modlitbou.

3.)   Vo výroku evanjelia o maximálnej láske Ježiš nespomína žiadne podmienky. Ten, kto chce milovať, má milovať bez podmienok. Tu neplatí, že „áno, ale...“

           Počas svojho verejného účinkovania Pán Ježiš mnohých oslovoval, aby ho nasledovali. V jednej konkrétnej situácii mu oslovený jednotlivec povedal: „Áno, pôjdem za tebou, ale dovoľ mi najprv pochovať si otca.“ Ježiš na to dodal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych, ty poď za mnou.“ (Mt 8, 21 – 22) Ktosi sa pokúšal lásku k Ježišovi niečím podmieniť. Ježiš sa vyjadril, že láska má vtedy absolútne parametre, ak nie je ničím podmienená a vychádza z čistého a pripraveného srdca. Srdce však musí prejsť určitou „rekonštrukciou“, pretože do srdca, ktoré je poznačené hriechom či pôžitkárstvom a konzumom, sa neusadí ani gram Ježišovej evanjeliovej lásky. Človek musí najprv vyliečiť svoje vnútro a má ho nastaviť tak, že chce prijať každého.

Sv. Otec Lev XIV. na vyššie uvedenom kongrese zdôraznil, že život by mal byť miestom a priestorom, kde som všetkými očakávaný a ja očakávam a vítam všetkých. Táto pravda vychádza z Ježišovej lásky, ktorá bola nedeliteľná, absolútna a najčistejšia.

Ak sa pozrieme na problematiku praktickými očami evanjelia, zistíme, že láska, ktorú Boh od nás očakáva, nie je nudná, nezrozumiteľná, ale vyúsťuje do praktických krokov, v ktorých odovzdávame sami seba svojim blížnym.

     Ježiš Kristus je pre nás v tomto smere ideálnym Vodcom a príkladom.

piatok 23. októbra 2026

Pečať života.

V živote človeka sa vyskytnú okolnosti, o ktorých hovoríme, že sa "podpísali" pod náš život. Inými slovami-ovplyvnili nás. Určité prostredie, určití ľudia "vtláčajú pečať" do života iných ľudí. Väčšinou si to možno ani nevšimneme, ale tí, ktorí sa pohybujú blízko nás, áno.

 Človek môže v tomto zmysle dosiahnuť vrchol v bode, v ktorom sa nás dotkne pečať krstu Ježiša Krista. Pri  Ježišovom krste v Jordáne bolo počuť slová nebeského Otca:"Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie" /Mt 3,17/. Pri krste, ktorý sme prijali, Boh nás prijíma za svoje deti a dotýka sa nás spásonosnou pečaťou večného života. 

Sú ľudia, ktorí majú výnimočnú možnosť vtláčať dlhodobo pečať do života blízkych.  To sú najmä manželky a matky, ktoré môžu odovzdať dobro do svojho rodinného prostredia, a nielen do rodinného. O aké možnosti ide?

1.,Pečate majú  možnosť dávať hĺbku. Inak bude pečiatka rozmazaná a nezrozumiteľná. Aby bola zreteľná, musí mať dispozíciu určitej hĺbky.

 Manželka  má dispozíciu od Boha dávať do prostredia hĺbku životu. Nie plytkosť, povrchnosť, či minimalizmus, ale hĺbku. A to podľa vzoru Panny Márie, o ktorej evanjelista napísal, že si "všetky slová uchovávala vo svojom srdci a premýšľala o nich" /Lk 2,19/. V každej matke by malo byť niečo z tohto postoja. Má odovzdávať hĺbku života, ktorú ona sama získava z Božieho zdroja. Dnešnému svetu, ktorý si zakladá na komercii, účtoch, grafoch,súťaživosti, rebríčkoch a výkonnosti, treba odovzdávať ,najmä skrze matky a manželky, potrebnú hĺbku, ktoré je veľkým darom ľudského spoločenstva.

2.,Ten, kto dáva pečať, svedčí o svojej dôveryhodnosti. Pečať je symbolom dôveryhodnosti inštitúcie, ktorá o niečo žiada, alebo prijíma. 

Matky a manželky majú veľký potenciál túto myšlienku napĺňať. Ony svojim životom vydávajú svedectvo o hodnotách, ktoré vyznávajú a snažia sa podľa nich aj žiť. A ak ich čerpajú z Ježišovho evanjelia, odovzdávajú najväčšie tajomstvo svojho poslania tu na zemi.

 Sv. Otec Lev XIV. sa nedávno stretol so zástupcami tých, ktorí pracujú v prostredí univerzít a vysokých škôl a vykonávajú duchovnú starostlivosť o študentov.  Hovoril o.i. aj o význame života v spoločenstve. Povedal:"Na pôde školy stretneš ľudí, ktorí skôr uverili v teba, ako ty sám v seba". Na pôde školy života stretneš takých ľudí, ako je matka a manželka, ktorá skôr ti dala dôveru, ako ju ty preukážeš sám sebe. Matka by bez dôvery v Božiu pomoc nemala dostatok síl na to, aby dôverovala svojmu pôsobeniu medzi najbližšími ľuďmi. Bohu vďaka,že stretávame také matky, ktoré si Božiu pomoc prosia na dennej báze tak, aby dorastali na úroveň matiek z evanjelia. Každá dobrá matka verí, že jej obetavý život zanechá dlhodobo účinnú a viditeľnú pečať.  Sama  však chce byť tvárlivá pod vplyvom pôsobenia milosti zhora, lebo si je vedomá slov Pána Ježiša:"Bezo mňa nemôžete nič urobiť" /Jn 15,5/. 

3.,Každá pečiatka časom stráca. Treba  ju obnoviť a doplniť farbivom tak, aby spĺňala zaužívané kritéria.

 Aj tí, ktorí chcú odovzdať veľa dobrých vecí, môžu sa časom unaviť, či poľaviť vo svojom úsilí. Týka sa to aj matiek a manželiek, ktoré vo svojej obetavosti ustáli a potrebujú pookriať a doplniť sily. 

Na budúci rok, začiatkom augusta, sa uskutočnia Svetové dni mládeže. Budú sa konať v Soule. Mottom stretnutia je citát z evanjelia sv. Jána :"Dúfajte, ja som premohol svet!" /Jn 16,33/. Netýka sa to iba mladých. Je určený pre všetkých, ktorí nechcú prežiť život bez toho, aby nenechali svedectvo o Kristovi. Im všetkým je adresované Ježišovo povzbudenie-dúfajte! Mnoho matiek dopĺňa svoju vnútornú silu pri Pánovom oltári alebo pri jeho kríži. Pán najmä z týchto posvätných miest sa nám  prihovára-dúfajte!. Zanechať Kristovu pečať v prostredí života je úlohou, ktorá má radostne napĺňať dušu manželky a matky. Jej odmena vo večnosti je určená aj slovami sv. Augustína:"Keď naša duša okúsi dobrá neba, už nebude nič také, čo by so vzdychaním hľadala. Bude iba to, čo bude s radosťou vlastniť" /LH  IV., s.398/. Ďakujme Bohu za to, že sme poznali takých ľudí, ktorí svoje dúfanie, či svoju nádej môžu premostiť do plnosti jeho dobra vo večnosti.

sobota 17. októbra 2026

Misionárom telom i dušou.

Počas svojho života zachytíme množstvo informácii a výziev. Väčšinou prichádzajú ako podnety z médií, ale môžu prísť aj vo forme odkazu zo strany rôznych ľudí. Naša reakcia môže približne dvojaká. V prvom prípade platí, že ich môžeme prijať neosobne. Povieme: nech sa toho niekto ujme, nech sa tým konečne začne niekto zaoberať, kedy sa konečne niekto odhodlá, aby problém vzal do svojich rúk atď. Takto vyzývame rôzne inštitúcie a skupiny, aby konali, no my sa držíme opatrne bokom...

Inokedy cítime, že nemôžeme ostať nezaujatí , ale musíme konať a priložiť ruku k dielu. Situácia si vyžaduje našu reakciu a konkrétny krok.

Pred nami je slávenie Misijnej nedele.  Nie je to pojem, ktorý by bol pre nás neznámy. Cirkev neustále o misiách hovorí, lebo misijné dielo považuje za chrbtovú kosť svojho pôsobenia. Aj na túto problematiku sa ľudia môžu pozerať dvojako. Najprv tzv. nezaujatým štýlom. Ten má takúto podobu: nech tam /do misií/ niekoho pošlú, kto chce, nech tam ide atď. V lepšom prípade pošlú aj  finančný príspevok na účel misií, ktorý je spojený s určitou duchovnou aktivitou, či modlitbou. Druhý spôsob reakcie na misijnú problematiku súvisí s tým, keď si veriaci uvedomí, že jeho misijná aktivita má čo do činenia s vlastným obrátením a zmenou života. 

1.,Začína to vstúpením do seba a nastolením určitého poriadku a pokoja. Teda ide o protiváhu toho, čo dnes produkuje svet. Potrebujeme v sebe budovať Boží poriadok a pokoj , teda to, čo dnešnému svetu chýba. Takáto atmosféra sa dosahuje prijatím evanjelia, ako neprekonateľnej normy života. Človek, ktorý prijíma Božie slovo a snaží sa podľa neho žiť, je človekom, ktorý vykonáva misie vo svojej duši a je pripravený vstúpiť do spleti rôznych postojov sveta a ponúknuť  Pána Ježiša ako strojcu ľudského šťastia, ktoré presahuje rámec tohto sveta.

2.,Úlohou kresťana je prinášať Krista. Nestačí sa pochváliť jeho sochou, obrazom či nejakou knihou o ňom. Kresťan prináša Božie tajomstvo v sebe. On je hlavným tromfom v ruke Prozreteľnosti. 

Evanjelium nám dnes hovorí o tom, ako si Ježiš vyžiadal daňový peniaz /Mt 22, 15-21/. Všetci videli a vedeli, že na ňom sa nachádza podobizeň cisára. Toho cisára, ktorý je už dávno po smrti a okrem historikov o ňom už nikto nehovorí. Ale kresťan prináša so sebou obraz Kráľa kráľov, ktorý je pôvodcom každého života, lebo pokoril smrť a hriech. On sám je Život, ktorý prináša  úľavu, nádej a pokoj. Obraz v duši vtlačeného Krista vyjadril sv. Pavol slovami:"už nežijem je, ale vo mne žije Kristus"/Gal 2,20/. A rovnako aj tohtotýždňový svätý-Ignác z Antiochie, biskup a mučeník. Ten povedal pred smrťou o sebe:"moja láska je ukrižovaná, už nehorím žiadostivou láskou k tomuto svetu". Obraz Krista,  vtlačený do srdca je silným elementom misijného diania. 

3.,Toto misijné nastavenie veriaceho nemôže byť iba jednorázové . Treba ho udržiavať celoživotne. V športovej oblasti sa veľmi cení niekto, kto si udrží formu na celú sezónu. Najmä vtedy, ak je ona dlhá a náročná. Rozloženie síl má byť rovnomerné tak, aby obsahovalo čo najmenej výkyvov. Aj misijné nastavenie treba neustále budovať a koncentrovať sa pritom na sviatostné zdroje, ktoré dávajú človeku živú vodu milosti. Bez nej misijné nadšenie vyprcháva a  navyše toto dielo nemôže byť postavené iba na nadšení, ale aj na obete, pokání a neustálom stvárňovaní života podľa vzoru Krista. On je ten, ktorý  dokáže zjednotiť v človekovi misijné nadšenie s umením ohlasovať Krista "vhod i nevhod" /2 Tim 4,2/. V tomto duchu ho prosme, aby stále "posielal pracovníkov do svojej žatvy" /Mt 9,37-38/.

sobota 3. októbra 2026

Koniec dobrý, všetko dobré

 


       Túto frázu používame vtedy, keď sa nám vydarí nejaké dielo. Vtedy dokážeme zabudnúť na všetky peripetie, ktoré toto dielo sprevádzali. Každé dobré dielo prechádza rôznymi skúškami správnosti a overuje vnútornú silu tých, ktorí ho realizujú. Ak je naozaj koniec dobrý, tak potom relatívne ľahko zahodíme za chrbát aj momenty, ktoré boli dramatické a ktoré ako keby chceli naše snaženie unaviť, prípadne ho úplne zastaviť.

       V Evanjeliu u sv. Matúša čítame, že Pán vinice prenajme vinicu takým vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.
(Mt 21, 33 – 43) Niekto by konštatoval, že aj tu možno uplatniť vyššie uvedenú frázu: „Koniec dobrý, všetko dobré.“ Cítime tu ale morálnu povinnosť obhliadnuť sa späť. Dobré dielo úspešnej vinice sa nerodilo ľahko a určite je prospešné, aby sme si pripomenuli niektoré zlomové momenty, ktoré mali bezprostredný vplyv na tvorbu úrodnosti vinice. Pristavme sa pri niektorých.

1.)         Evanjelista píše, že Pán vinicu najprv vysadil, obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu.

Tu ide o tzv. technický popis zariadenia, o ktoré sa Pán vinice postaral. Predpokladáme, že tieto technické parametre nám pripomínajú istú dokonalosť a mali by byť zárukou bezproblémového chodu vinice. S týmto opisom však ostro kontrastuje morálna úroveň najatých robotníkov. Čítame o nich, že sa neštítili nijakého násilia, len aby ovocie vinice ukoristili pre seba. Držali sa morálne nesprávnej zásady – účel svätí prostriedky.
Na jednej strane technická dokonalosť a na druhej strane hlboká ľudská bieda. Napriek tomu dobré dielo pokračuje ďalej.

       Možno nám to pripomenie niečo zo súčasnosti. Na jednej strane mimoriadne vyspelá technika, na ktorú narážame každý deň a všade, ale na druhej strane ľudská bieda vo vzťahoch. Stretávame sa s ňou nielen na najvyšších postoch v spoločnosti, ale ona prechádza naprieč životom celej spoločnosti. Koľko je takých, ktorí povedia: „Kiež by som našiel lepšie prostredie! Kiež by som mal lepších kolegov, spolupracovníkov, spolužiakov, nadriadených či podriadených!“ Žijeme v spoločnosti, ktorá zožína ovocie obrovského rozletu vedy a techniky, ale na druhej strane sme svedkami toho, že duša človeka sa dokáže prepadnúť až na dno morálnej úrovne života. Tento rozpor sa snažíme odstraňovať my, veriaci ľudia. Niekedy platí, že aj pri určitej absencii technických možností oceníme teplo ľudských vzťahov, súdržnosť, obetavosť a úctu.

2.)         Podobenstvo, ktoré rozpovedá Ježiš, nám pripomína,
že Pán vinice sa nedá odradiť nezdarom, ani doslova likvidačnými riešeniami pracovníkov vo vinici.

Na druhej strane zisťujeme, že aj reprezentanti zla tvrdošijne zotrvávajú na svojich pozíciách nemorálnosti a hriechu. V tomto zápase napokon víťazí Pán vinice. Dobro sa niekedy ocitá v určitom oslabení, ale je vytrvalé, nedá sa odradiť neúspechmi, odmietaním, ale nestráca zo zreteľa svoj cieľ. Paradoxne, niekedy sa nám zdá, že ambície dobra prudko klesnú pri kontakte s tými, ktorí sa snažia dobré dielo obmedziť alebo zastaviť jeho pôsobenie.

       Scéna z evanjelia nás povzbudzuje k tomu, aby sme zotrvali na pozíciách evanjelia. Konečné víťazstvo patrí jemu. Cirkev ponúka dostatok duchovných možností a prostriedkov, ktoré sú nám veľkou pomocou – Božie slovo, eucharistia, modlitba... Zlo čerpá motiváciu z nenávisti a závisti, ale dobro evanjelia čerpá motiváciu z Ježišovej lásky, ktorá je nenahraditeľným zdrojom dobra. Vo chvíľach úpadku, biedy, sklamania, sa máme možnosť vždy vrátiť k spomenutému zdroju. Dobro evanjelia musí najprv zvíťaziť v našom vnútri. Ak sa to deje denne, málokedy sa stane, žeby sme sa zriekli zápasu proti zlobe, ktorá nás obklopuje.

3.)         Pán vinice túži po úrode, ale zamestnanci po koristi.

Je v tom veľký rozdiel. Pán vinice preferuje zber úrody, ktorý je spojený s ocenením práce robotníkov, ale prináša aj nemalý osoh samotnému majiteľovi. Z úrody majú osoh a potešenie všetci. Na druhej strane je tu zlovôľa vinohradníkov, ktorí túžia po koristi. Koristníci sú ľudia, ktorí si nasilu privlastňujú dielo tých, ktorí poctivo pracovali. Sledujú iba svoj osoh a snažia sa ho dosiahnuť za akúkoľvek cenu, aj za cenu straty vlastnej dôstojnosti. Poctivá a usilovná práca i snaženie skôr či neskôr dovedie človeka k ovociu a k žatve. Koristníci však zostávajú v atmosfére nenávisti, závisti a nenásytnosti. Tí, ktorí sa usilujú o úrodu, sa snažia podeliť sa s tými, ktorí toľko šťastia nemajú. Koristníci neuznávajú nijaký útlocit a aj voči biede iných zostávajú chladní a neúprosní. Staňme sa ľuďmi úrody a žatvy! Lebo len takí ľudia dokážu byť vďační za dary, ktoré dostali a v pokore srdca svoju vďačnosť prinášajú na eucharistický oltár ako dar. Pre ľudí, ktorí sú zameraní na úrodu a žatvu, platí to, že sa stávajú lepšími. Koristníci naopak. Zostávajú na pozícii zla a ich zloba dosahuje enormné rozmery. Dobro evanjelia sa má niesť životom a svetom skrze naše denné obety, ktoré prinášame ako dobrí vinohradníci, lebo vieme, že raz budeme skladať účty.

 

       Iste, nie vždy všetko sa vydarí, ale pôsobením Božej milosti všetko môže dospieť do dobrého konca. Ak bude koniec nášho života dobrý, t. j. bude znamenať pevné zjednotenie s Kristom a Cirkvou, potom ten záverečný cieľ – Božie kráľovstvo – bude pre nás reálny a otvorený pre nás i pre ľudí rovnakého zmýšľania.

štvrtok 24. septembra 2026

Aspoň kúsok neba.

Po skončení istého podujatia sa jeden z účastníkov vyjadril takto:"Zažili sme kúsok neba". Pri akej príležitosti sa takto môže človek vyjariť? Učite pri takej, ktorá ho naplnila radosťou, pri ktorej sa oduševnil a povzbudil, alebo motivoval k určitému dielu. Slová väčšinou nestačia na to, aby sme vystihli v plnom rozsahu to, čo človek prežíva v šťastnom rozpoložení. Preto sa obmedzíme na na krátke, ale výstižné konštatovanie-kúsok neba. 

Večnosť sa získava postupnými krokmi, ktorými chceme napredovať. Urobíme vždy len kúsok, iba odrobinku, iba čiastočku dobra, ale Boh z toho môže vyskladať mozaiku našich zásluh pre jeho kráľovstvo. Evanjeliá nám na viacerých miestach pripomínajú skutočnosť, podľa ktorej nemusíme konať gigantické veci, ale stačí, keď budeme verní v maličkostiach.  

1.,Rozsievač./Mt 13, 1-23/. Biblický rozsievač rozsieva zrno na svojom poli. Rozsieva drobné čiastočky tak, aby padli do pôdy. Zdanlivo  môže na nás jeho aktivita pôsobiť chaoticky. Akokeby mu chýbal istý systém, poriadok... Nato, aby sa raz z  jeho činnosti zrodila úroda je potrebný Boh. Boh, ktorý dáva vzrast aj tomu najmenšiemu dobru, ktoré vykonáme. Pole nášho dosahu je dostatočne veľké na to, aby sme ho obsiali dobrými skutkami. Potrebný je jediný súlad, ktorý spočíva v tom, aby sme konali dobré skutky s úmyslom osláviť Boha. Len on jediný môže dať vzrast našim skutkom. 

2.,Odrobinky. /Mt 15,27/. Istá kanaánska žena, ktorá sa domáhala pred Ježišom uzdravenia svojej dcéry, použila dôvtipnú argumentáciu. Povedal mu:"...aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov...". Znova sme pri malých kúskoch, nie pri veľkých sústach. Aké užitočné by bolo pre našu dušu, keby sme dokázali zachytiť aspoń omrvinky toho, čo padá zo stola Božieho slova a týmto pokrmom sa živiť. V zhone súčasného života to vôbec nie je jednoduché. Ale,  keby sme neprijímali aspoň omrvinky Božieho slova, potom sme vystavení riziku prázdnoty a blúdenia. Aj malá omrvinka v chlebe Slova môže znamenať cestu pokánia a získania večného života. 

3.,Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili /Mt 25,40/. Znova sme sa ocitli pri drobnostiach. Dobro nemáme konať iba pre tých, ktorí niečo vo svete znamenajú. Teda s takým úmyslom , aby si nás všimli a revanšovali sa nám. Ježišovi "najmenší bratia" sú tí, ktorí nemajú materiálny potenciál na to, aby sa dokázali odvďačiť. A možno nemajú ani ľudsky na to, aby si to vôbec všimli, keď im niekto prejavuje dobrodenia. Konanie dobra nemá byť zacielené iba personálne na niekoho,kto v tomto svete niečo znamená, ale má mať univerzálne poslanie. Je adresované tým, ktorí sa ocitli v akejkoľvek núdzi. Drobné skutky konané nenápadným ľuďom, ktoré  realizujeme so štipkou obetavosti, nám pomôžu pomôcť k veľkému cieľu-k večnej blaženosti. Pavol Hammel v jednej zo svojich piesní má takýto text:"Zvezieme sa na kolotoči, na kolotoči do neba, ak v srdci bude mať aspoň kúsok pochopenia pre iných a v duši žiaden , žiaden úskok, len čistý pohľad nevinných". 

sobota 29. augusta 2026

Petrovo dozrievanie vo viere

 

Kedy už konečne dospeješ? Takáto otázka či skôr výzva sa objavuje v rodinách často. Rodič vie posúdiť, kedy sa má začať syn alebo dcéra správať inak. Už nie detsky, ale viac dospelo. Sú chvíle, kedy priam zúfalo hľadá aspoň náznaky zodpovednejšieho správania sa tak, aby mohol skonštatovať, že všetko je na správnej ceste.

        Niečo podobné sa očakáva od kresťana vo veciach viery. Viera musí v človekovi rásť. Boh to očakáva. Ježiš čakal na rast vo viere aj v osobe Šimona Petra. Tento apoštol mal na to všetky predpoklady. Pri istej príležitosti charakterizoval svojho učiteľa slovami: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ A vzápätí mu kontroval sám Ježiš slovami: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov...“.
(Mt 16, 13 – 20)

        Onedlho na to sa akoby všetko zmenilo. Keď začal Ježiš hovoriť o svojom utrpení a smrti, Peter sa naľakal. Zľakol sa predstavy, že by ten, ktorého vyznal ako „... živého Boha“, mal trpieť, a napokon aj zomrieť. Ježiš ho vzápätí pokarhal: „... nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“  (Mt 16, 21 – 27) Tým naznačil, že od Šimona Petra očakáva vyšší stupeň vyznania. Akoby mu povedal: „Kedy konečne dospeješ?“ A netrvalo dlho, aby sa takým stal. V čom konkrétne mala Petrova viera dospieť?

1.) Musel prijať skutočnosť, podľa ktorej ten, ktorý je nedotknuteľný, musel zniesť hrubé zaobchádzanie svojimi protivníkmi.

Sv. Otec Lev XIV. často zdôrazňuje, že v dnešnom svete musíme nanovo objavovať tvár a prítomnosť Pána Ježiša. Pre nás, ľudí tzv. modernej doby, to znamená, že ho máme nachádzať v dvoch protichodných štýloch: v každodennej rutine alebo v prudkých a nečakaných zmenách, ktoré si vyžiadala hektická doba. Jedno i druhé môže človeka oberať človeka o energiu a chuť pozitívne myslieť. V prvom prípade hrozí nebezpečenstvo uzavretia sa do vlastnej situácie, z ktorej niet východiska. Skutočným oživujúcim prvkom je Ježiš Kristus. Iba on môže do mysle a údov človeka vniesť vitalitu, ktorá zabráni prieniku beznádeje a depresie. Viera je svetlým momentom v okamihu temnoty v duši.

 

2.) Šimon Peter sa musel vyrovnať s tým, že toho, ktorý je svätý, ba najsvätejší, konfrontovali tí, ktorí by bez neho neurobili nič dobré.

Spravodajstvo z domova i zo sveta nám občas prinesie informáciu o tom, že niekto (napr. inštitúcia či iná relevantná autorita) udelí niekomu nejaký titul alebo hodnosť. Obyčajne sa tak stane v rámci nejakého jubilea či slávnosti. Všetci sme sa narodili s titulom – svetský. Narodili sme sa, aby sme na tomto svete prežili istý čas, a to preto, aby sme bližšie spoznali svojho Stvoriteľa. Všetci sme svetskí, ale prišiel Boží Syn, aby nám udelil iný titul – titul – svätý.  Nikto iný nám ho nemôže udeliť, iba ten, ktorý nám dáva podiel na svojej svätosti. Boží Syn prišiel, aby sme sa neuspokojili s titulom – svetský. Prišiel preto, aby nás navnadil na titul, ktorý je definitívny – svätý. Náš pozemský život má vtedy správny charakter, ak chceme v ňom pozbierať čo najviac impulzov pre večnosť. Dokonca aj tí, ktorí sú doslova ovešaní svetskými titulmi, majú o to viac zabojovať o titul definitívny. Zaujímať sa o svätosť je čnosť, ktorá je Bohom vnuknutá a javí sa ako vrchol a koruna pozemského úsilia. Hovorí o tom, ako sa môžeme z pozície – svetský – dostať na úroveň – svätý.

3.) Šimon Peter musel pochopiť, že ten, ktorý je Sudca celého sveta, sa dobrovoľne nechal súdiť tými, ktorí bez neho nemôžu dosiahnuť pravú slobodu ducha.

Tí, ktorí sú neslobodní kvôli svojmu hriechu, chystajú proces s tým, ktorý je ich Vykupiteľom.

        Najvyšší gréckokatolícky duchovný predstaviteľ na Ukrajine, vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk, hovorí o slobode: „Sloboda znamená zachovať si vnútornú integritu a odvahu myslieť inak, ako diktuje mocenský aparát, ale vždy v duchu kresťanského rozlišovania.“

        Platí to najmä teraz, keď sa moci domáha diktatúra hriechu a kresťan musí mať veľkú dávku odvahy na to, aby nestratil zmysel pre ducha evanjelia. Takúto slobodu „nám vydobyl Kristus“ (Gal 5, 1) Hriechom ideme proti nemu akoby hriešnici, ktorí zdvíhajú ruky proti Sudcovi ľudského pokolenia.

        Arcibiskup Ševčuk ďalej hovorí o súčasnom vedení vojsk. Dnes sú na raketách kamery. Strelec vie veľmi presne, kam mieri, či zasiahne bojisko alebo civilné obyvateľstvo.

        Zloba vie byť krutá a adresná. Tak konajú tí, ktorí sú otrokmi hriechu. Človek zrodený evanjeliom má vedieť, že jeho konanie z lásky má byť adresné. Tam, kde zasiahla adresnosť krutosti, tam je na mieste skutok milosrdenstva. Láska má vyvažovať, ba prevažovať zlo. A to je v našich silách, lebo Sv. Otec Lev XIV. hovorí, že v liturgii sa nás zmocňuje Kristovo tajomstvo, premieňa nás a dáva sa nám znova narodiť ako Božím deťom. Ak sa naučíme takto uvažovať, určite sa staneme dospelými vo viere.

sobota 22. augusta 2026

Boh je živý

 


V bežnej praxi života sa stretávame s výrazom: zmieta sa medzi životom a smrťou. Väčšinou súvisí s telesným zdravím človeka. Ide o stav neistoty. Buď bude niekto žiť alebo zomrie. Rečou matematiky – 50 na 50.

Túto frázu môžeme úspešne aplikovať aj v otázke viery. Ide o situáciu, kedy sa niekto v oblasti viery nachádza na rázcestí. Nezabudnime však ani na to, že aj štýl života svedčí o niekom, či je bližšie k životu alebo sa stráca v hektickom a bezohľadnom prístupe k životu.

Mnohí z nás poznáme konkrétnych ľudí, o ktorých táto charakteristika platí, a to takmer 100%-tne. Keďže sa zmietajú medzi životom a smrťou, tak sa im snažíme všemožne pomôcť, aby sa od smrti odvrátili a jediným východiskom bol pre nich život.

My, kresťania, veríme v Boha, ktorý žije. Veríme v živého Boha. Jedna z mládežníckych piesní obsahuje refrén: „Lebo Pán je živý!“ Je primeraná najmä pre veľkonočné obdobie, ale nie je bez pravdy ani v iných situáciách života.

V evanjeliu zaznela otázka: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16, 13 – 20) Ježiš sa takto pýta svojich učeníkov. Tí vzápätí bez dlhého uvažovania odpovedajú: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ Všetko sú to veľké osobnosti. Kto by ich nepoznal! Majú jedno spoločné – všetci sú po smrti. Správne odpovedá iba Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Šimon Peter odpovedal správne a výstižne. Ježiš je živý Boh. Všimnime si ešte inú skutočnosť. Väčšinou sa oficiálne modlitby pri liturgii končia slovami: „...lebo on žije a kraľuje na veky vekov.“ Liturgia nás povzbudzuje k tomu, aby sa naša viera neustále opierala o prvok Boha, ktorý je živý, a nie mŕtvy. Akým spôsobom dáva Boh najavo, že je živý? Pomôžme si evanjeliom.

1.)           Boh dáva vnuknutia.

Presvedčil sa o tom Peter, keď mu Ježiš povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“  Boh vnuká podľa vlastného rozhodnutia myšlienky tým, ktorých si pripravuje na ich prijatie.

        Každý človek primerane svojej profesii v živote prijme radu, podnet či poznatok, aby svoju prácu a odbornosť zdokonalil. Aby zdokonalil svoju vernosť evanjeliu, má prijímať eucharistiu a počúvať Božie slovo. Tento pokrm predstavuje plnosť duchovného dobra tu, na zemi. Teda nejde len o hocijakú plnosť, lebo sv. Ján vo svojom evanjeliu píše: „Z jeho plnosti sme dostali milosť za milosťou.“ (Jn 1, 16) Pri slávení eucharistie, teda pri slávení eucharistického dobra, sa nám dostáva božského vnuknutia a podnetov tak, aby sme svoj život čo najviac priblížili evanjeliu. Stačí na to jediný predpoklad – mať čisté a otvorené srdce.

 

2.)           Boh dáva stabilitu.

Je to tiež jeden zo znakov, že Boh je živý. Adresátom tohto daru bol znovu Šimon Peter. Vypočul si: „ Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“

Často robíme poriadok vo svojich veciach. Tie, ktoré nepoužívame, odstraňujeme a tie, ktoré zostanú, nanovo uložíme do skríň. Sú situácie, kedy sa ľudia sťahujú. Veci si ukladajú do rôznych dóz a škatúľ alebo ich iba-tak ručne prenášajú. Všetky tieto alternatívy majú jedno spoločné – najprv ukladáme škatule, ktoré sú väčšie a ťažšie tak, aby tvorili dobrý základ. Až potom ukladáme menšie, slabšie, labilnejšie. Tomuto nás naučila životná skúsenosť.

        Niektoré skutočnosti si v našom živote zaslúžia väčšiu stabilitu. A to nielen kvôli praktickosti, ale najmä kvôli účinku. Zvýšenú pozornosť máme venovať tomu, aby základom nášho života bola viera v Boha. Ak to tak nie je, stáva sa, že do základu ukladáme veci slabé a labilné. Preto sme svedkami javu, podľa ktorého sa mnohým život zrúti a musia ho potom znovu prácne a podľa nového systému uložiť. Priznajme si, niekedy nám viac vyhovujú nestabilné a voľné spôsoby života. Tie hodnotnejšie sú považované za ťažšie a náročnejšie.

        Podobnú situáciu nachádzame v evanjeliu. Hovorí nám o vytvorení hierarchie hodnôt v živote. (Lk 17, 7 – 8) Ježiš rozpovedá podobenstvo o sluhovi, ktorý hneď potom, ako sa vráti z poľa, musí najprv pripraviť večeru svojmu pánovi, obslúžiť ho, kým sa nenaje a až potom bude jesť a piť on. Tieto zásady nám pripomínajú, že základom života je plnenie povinností voči Bohu. Toto je trvalý základ, ktorý nás nikdy nesklame. Ak je Boh základom, tak potom náš život bude základom pre Božie kráľovstvo.

3.)           Boh dáva dôveru.

Znovu je v akcii Peter, ktorý sa dozvedá, že Pán iba jemu odovzdá „kľúče od Božieho kráľovstva“. Symbolika je jasná. Kľúč je dôležitý prvok života. Obyčajne ho nedávame cudzím a neznámym ľuďom, aj keď je možné všeličo. Ten, kto z nejakého dôvodu dáva svoj kľúč inému, dáva najavo, že mu dôveruje. Dať niekomu kľúče znamená prejaviť voči nemu dôveru.

        Niečo podobné urobil Ježiš, keď ponúkol svoj príbytok apoštolom, ktorí ho chceli nasledovať. (Jn 1, 35 – 39) Na ich záujem nasledovať ho Ježiš odpovedal: „Poďte a uvidíte!“ A oni túto možnosť využili a zostali u neho.

        Takýmto spôsobom im odovzdal pomyselný kľúč od svojho príbytku, ale aj kľúč k povolaniu.

        Sú ľudia, ktorí môžu ponúknuť kľúč k úspechu. Kľúč k úspechu môže odovzdať iba ten, ktorý ho už predtým účinne využil. Tu hovoríme o ceste obety, ktorú vykonal Kristus za našu spásu. Hovorí nám, aby sme odovzdávali kľúč k úspechu v prospech Božieho kráľovstva tým, že sa budeme za blížnych obetovať. Takýto kľúč má nesmiernu cenu.

        Poznáme ľudí, ktorí podávajú aj iný kľúč. Je to kľúč z bludiska života. Ponúkame ho tým, ktorí zablúdili. Východiskom, t. j. kľúčom z tejto bludnej situácie, je odmietnutie hriechu. Kristus hriech zavrhol, odmietol a týmto spôsobom nám ponúkol ideál, ktorý nás vymanil z otroctva zatratenia. Platí aj naďalej, že budeme zachránení pre život, ak prijmeme od Pána pomyselný kľúč očisťovania od hriechu.

        Kým žijeme na zemi, nemáme v sebe istotu Božieho kráľovstva. Zmietajú nami rôzne pocity, ktoré sú produktom nášho spytovania svedomia a uvažovania o živote. Vo chvíľach neistoty nám podáva ruku Ježiš, ktorý nás zo zmätku a neistoty i strachu dvíha svojou pravicou a volá: „Prečo si zapochyboval, maloverný?“ Touto školou prešiel sám Šimon Peter, ale potrebujeme ňou prejsť aj my. Lebo iba Kristus je Cesta, Pravda a Život.

sobota 15. augusta 2026

Ako upútať Ježiša

Niektorí pravidelne, iní sporadicky sledujeme v nedeľu na  TV Lux  obedňajšiu modlitbu Anjel Pána z Vatikánu.  Prednesie ju Sv. Otec a pridá ešte aj nejakú katechézu, či modlitbu. Vonku na námestí, pod balkónom sa zhromaždia tisíce ľudí. Predstavujú určitú pestrosť, lebo sú tam napr. rehoľníci v rôznych habitoch, študenti škôl, ktorí majú v rukách vlajky a transparenty, ale aj skupiny pútnikov, ktorí držia zástavky tej ktorej krajiny. Každá sa usiluje upútať pápežovu pozornosť tak, aby si ich všimol, prípadne zareagoval a účastníkom zamával. 

V evanjeliu čítame o tom, ako sa usilovala dostať do Ježišovej blízkosti a priazne istá kanaánska žena /Mt 15, 21-28/. Prišla v súrnej veci, lebo jej dcéru trápil zlý duch a bola si istá, že jej učiteľ pomôže. Chcela upútať jeho pozornosť preto sa rozhodla kričať. Zrejme to robila intenzívne, lebo apoštoli Ježiša prosili, aby nejako zasiahol. Iné prostriedky k dispozícii nemala a tak kričala. Nepoznala nikoho, kto by jej "vybavil" čo i len krátke vypočutie. Ako sme počuli, svoj cieľ dosiahla, ba dokonca ešte zožala pochvalu od samého Ježiša, ktorý vyzdvihol jej vieru. Stále platí, že sa oplatí dostať sa do jeho blízkosti a priazne. A všetci sa máme o to usilovať. Ktoré spôsoby sú zaručené úspechom tak, aby Pán na ne reagoval?

1.,Pokánie. Ide o starý osvedčený postup, ktorý favorizoval  sám Kristus-kajajte sa a verte evanjeliu! Súvisí s vyznaním hriechov, ľútosťou a s úsilím o zmenu života. Kto sa dnes tým zapodieva? Ešteže na Veľký Piatok a Popolcovú stredu evidujeme tzv. prísny pôst, ktorý rešpektujeme, lebo sa objaví aj vo farských oznamoch. Väčšinou však pokánie býva zatlačené do úzadia, lebo máme množstvo iných povinností, ktoré nám bránia zamyslieť sa nad svojim životom. Úkony pokánia sa redukujú do symbolických a sterilných giest a väčšinou nemajú vplyv na zmenu života. Tak sme pohrúžení do životného štýlu doby, že požiadavka pokánia sa nám dostáva do pozície-ak chceš môžeš, ale nemusíš...Nie je mnoho takých účinných príležitostí dostať sa do Ježišovej priazne ako je pokánie. Boh je na našu zmenu života citlivý a posiela nám potom duchovné dary a potechy, ktoré presahujú všetky pozemské výsady.

2.,Modlitba. Ide o overenú aktivitu, ktorá je človekovi blízka od nepamäti. Ani ona sa nedostane do programu dňa pravidelne. Ĺudia sú väčšinou spokojní so sebou s tým, že modlitbu, najmä mladí, delegujú starším vekovým generáciam, lebo oni to tam hore všetko vybavia...Mnohí sa netaja ambíciou, že modlitbou chcú zmeniť svet. Chcú zmeniť ľudí, atmosféru, spoločnosť atď. Zabúdajú na to, že modliaci sa má mať prvotný úmysel zmeniť seba samého. Modlitba má najprv smerovať  k tomu, aby sme sa ako priaznivci modlitby povzbudili k živšiemu nasledovaniu Krista. Našim patrónom v tomto odhodlaní zostáva mýtnik z Ježišovho podobenstva, ktorý celú svoju modlitbu v chráme zhrnul do jedinej, ale podstatnej vety:Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Takáto modlitba s určitosťou zaklope na Boží sluch a upozorní ho na to, že je tu niekto, kto chce najprv" vyhodiť brvno zo svojho oka" a až tak sa bude zaoberať záležitosťami blížnych.

3.,Nezištná služba blížnemu. Ide o takú činnosť, ktorá umožní rásť našim blížnym.

 Včera v správach referovali o spôsobe zavlažovanie stromov v mestských parkoch. Je obdobie sucha. Neprospieva to ani človeku ani prírode. V Košiciach používajú veľké plastové nádoby-vaky, do ktorých sa zmestí 1500 litov vody. Tie umiestnia do kruhu okolo stromu zhruba na úrovni koruny. Voda sa postupne z vakov uvoľňuje do pôdy a vyživuje najmä také miesta, kde sa nachádzajú korienky, vlásočnice, ktoré potrebujú prijať čo najväčšie množstvo vody. Keď sa vak vyprázdni, prídu pracovníci a vodu doplnia. Strom tak permanentne dostáva primerané množstvo vlahy.

Svojou službou blížnemu dodávame vlahu, aby sa mohol pozbierať, aby mohol rásť. Je dosť ľudí, ktorí vystierajú ruku a očakávajú pomoc. Kresťan pravidelne prijíma rosu sviatostnej milosti a má sa s ňou podeliť tam, kde chýba. Týka sa to ľudí, ktorí potrebujú pomoc materiálnu, ale mnohí sa dožadujú pomoci vo forme ľudskej blízkosti , niekoho, kto by ich vytiahol  k vyšším hodnotám života. Najmä v období duchovného sucha a vyprahnutosti sú na mieste oživujúce aktivity, o ktorých hovorí Ježiš v evanjeliu-čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších...Tak, ako existujú pravidelné zbierky na materíalne potreby určitých ľudí, tak je potrebné, aby sme pozbierali sily a odhodlali sa aj na praktickú a konkrétnu službu blížnemu. Je potrebný duchovný zavlažovací kruh ľudí-spoločenstvo, ktorý prinesie ovlaženie a mnohým  pomôže tak, aby našli cestu spásy.

Nie je potrebný okolo toho veľký krik, ktorý by sa rozliehal krajom. Sú aj celkom tiché prejavy domáhania sa Božej blízkosti. Môžu byť účinnejšie ako hlasný prejav kanaánskej ženy z evanjelia. Rozsievač seje v tichosti, ale úrodu zbiera v hlasnejšom vďakyvzdávaní, lebo radosť z dobrého diela sa ukrývať nemá.

sobota 8. augusta 2026

Svet hľadá nových svätých.

Pred nedávnom sa v médiach objavila správa o smrti istého nepálskeho horolezca /Nirmal Purja/. Zomrel mladý, v stave etrémnej kondície, na vrchole síl vo veku 43 rokov. Stal spolu s viacerými horolezcami obeťou hôr na území Pakistanu. Preslávil sa najmä tým, že za cca pol roka zdolal všetkých 14 osemtisícoviek. Je isté, že toto sa nepodarí hocikomu. Ďalšie zamýšľané rekordy v súvislosti s horami už nerozšíri. Z radov odborníkov zazneli po jeho smrti aj tieto poučné slová:"Dnes sledujeme kultúru preplnených expedícii, termínov, sponzoringu a mediálneho tlaku na dosiahnutie vrcholu za každú cenu. Hory nie sú trofeje. Ego musí zostať v základnom tábore". 

Vrcholy sú pre ľudí veľmi lákavé. Sú také vrcholy, ktoré sú obdivuhodné, ale tie nebesia nepreniknú. Zostávajú pod nebeskou klenbou. Existujú však vrcholy také, ktoré preniknú nebesia. Tí, ktorí ich zdolajú/sv. Vavrinec/ získavajú poctu nebeského kráľovstva. Získavajú ich za ako výsledok obetavosti a vernosti zásadám evanjelia. 

Sv. Otec Lev XIV. sa nedávno stretol s mladými ľuďmi v Assisi./2026/. Bolo to na sviatok Premenenia Pána. Predniesol im katechézu, ktorá má túto hlavnú myšlienku:"Svet i Európa hľadá nových svätých". Povzbudil tak mládež, aby túžila nielen po vrcholoch tohto sveta, ale aby sa zaujímala aj o také vrcholy, ktoré budú svedčiťo raste v čnostiach, najmä láske voči blížnemu. Pápež ďalej predniesol myšlienku vo vzťahu k niektorým protikladom dnešnej doby. Napr.:svetlo-tieň, ticho-slovo, úžas-nepochopenie. Rozoberme si ich podrobnejšie.

1.,Svetlo a tieň. Na adresu určitých ľudí niekedy povieme, že sú iba tieňom toho, čo boli kedysi. Týka sa to napr. určitých danností profesionality alebo aj zdravotného stavu. 

Je však pravdou, že u mnohých zostal už iba tieň viery. Rokmi pretrhli putá s Kristom i Cirkvou. Stávajú sa takým tieňom, ktorý  neprerastá do svetla, ale ponára sa do tmy. 

Tieň sa môže javiť aj ako úľava v sparote dňa. Ale nemôže byť vrcholným momentom viery a konania. Presvedčil sa o tom aj taký veľký človek, ako bol prorok Eliáš /1 Kr 19,1-8/. Prorok dal pozabíjať všetkých pohanských prorokov, ale následne musí utekať pred hnevom kráľa. Unavený si ľahol v tieni borievky a zaspal. Keď sa zobudil našiel pri sebe  položené jedlo. Prihovoril sa mu Pánov anjel týmito slovami:"Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu". V tieni borievky mal iba pookriať, aby mohol pokračovať v ceste ďalej.  

Nemali by sme zostávať v tieni veľkých svedkov viery. Môžeme pri nich pookriať, povzbudiť sa, odpočinúť si, ale potom máme pokračovať v ceste tak, aby sme vytvorili vlastnú líniu svätosti. ktorou nasledujeme Ježiša Krista. 

Mnohí, Bohu vďaka, sa z tieňa dostali do svetla. Sami sa stali svetlom, lebo nasledujú Svetlo, ktorý vyšlo z výsosti. Určití ľidia majú u nás veľký kredit. Povieme, že ten a ten je lumen...Ide o šikovných a schopných ľudí, ktorí ostatných predčia svojimi schopnosťami. 

Lumen-svetlo je ten, kto sa spriatelí so Svetlom a toto spojenie si zachová do konca života. Aj celkom jednoduchý človek môže byť označený ako lumen, lebo stretol pravé Svetlo, živý sa ním sám a ešte aj iných podnecuje, aby čaru a významu tohto Svetla podľahli. Pomáhajme si navzájom tak, aby sme nezostali v tieni biedy a v tme hriechu, ale aby sme pokročili k Svetlu, ktoré sýti naše duše. 

2.,Ticho-slovo. Žijeme v dobe, ktorá nepraje týmto termínom. Víťazí hluk, krik a rôzne heslá, ktoré slúžia morálne lacnej propagande. Pre ticho a slovo treba pripraviť podmienky. Lev XIV. mladým v Assisi povedal:"V týchto dňoch ste sa stretávali , počúvali jeden druhého a prešli od hluku prekrikujúcich sa a protichodných hlasov k umeniu rozhovoru". Odtiaľ, z pápežových slov, pramení toto ponaučenie: stretávaj sa s Kristom, počúvaj ho a rozprávaj sa s ním. On ťa naučí umeniu stretávať sa s ľuďmi, počúvať ich a hovoriť s nimi. Vtedy sa stanú tvoje slová a postoje hodnotnými, lebo budeš interpretovať Božiu vôľu t.j. to, čo si získal komunikáciou s Ježišom. Komunikácia s ním nie je stratou času, ale ziskom. Slovo hodnotného človeka môže preťať ticho niekoho, kto zatrpkol, rezignoval a prestal komukoľvek dôverovať. A zasa ticho posvätného charakteru môže byť liekom na prebujnenú vravu ľudského handrkovania a prázdneho rozumkovania. Ak platí stará zásada, podľa ktorej ticho lieči, tak potom dodajme, že lieči aj každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst.

3.,Úžas-nepochopenie. Na sviatok Premenenia Pána zazneli v evanjeliu slová:"Učiteľ, dobre je nám tu...". Tento citát znamená, že učeníci chceli predĺžiť chvíľu s premeneným Kristom. Sú situácie, kedy sa dostávame do úžasu a radi by sme si príjemné chvíle predĺžili. V poslednom čase je toho príkladom čas, ktorý poznáme ako predĺžený víkend. 

Viera má správnu hĺbku vtedy, keď si želáme predĺžiť čas strávený s Pánom. Týka sa to napr: sv.omše, modlitby, adorácie alebo konkrétnej služby blížnemu. Dnes, žiaľ, vidíme tendenciu čím skôr absolvovať, prežiť, prečkať, pretrpieť to, čo môže byť pre nás predsieňou do úplnej atmosféry radosti s Bohom. 

Staňme sa pastiermi z Betlehema, ktorí žasli pri jasliach Božského novorodenca. Ani chudoba, ktorú videli v maštali ich neodradila od schopnosti žasnúť. Staňme sa mudrcami, ktorí neboli schopní odtrhnúť zrak od nebeskej hviezdy, keď putovali za Mesiášom. Ani prepych a lesk Herodesovho dvora im nezobral úžas nad žiarivými Božími tajomstvami. Staňme sa tými vojakmi, ktorí pod Ježišovým krížom konštatovali: toto bol naozaj Boží Syn!. Ani vlastná hriešnosť neh nás neodradí od schopnosti žasnúť nad tým, že Boh môže odpustiť aj najťažšie hriechy, ak o to v pokore pižiadame. Staňme sa tými, ktorí žasnú nad svedectvami mučeníkov, ktorí pohŕdli pozemským svetom, aby zviditeľnili ten Boží. Svet dnes potrebuje takých svätých, ktorí život podľa evanjelia povýšia na hodnotu najvyššieho piedestálu. 

sobota 1. augusta 2026

Otrasy viery

 


Podľa správ kde-tu počúvame, že sa otriasa zem. Niektoré otrasy sú väčšie, silnejšie, iné menšie. Niektoré otrasy cítime, iné nie. Človek nemusí ani otrasy cítiť, ale citlivé prístroje zachytia každý pohyb zeme. Ide o nepríjemný pocit, keď precitnete, že sa pod vami trasie pôda. Nikdy nevieme, akej intenzity budú otrasy a čo ešte prinesú dotrasy pôdy.

          Vieme, že aj viera v Boha má svoje otrasy. Každé citlivé svedomie ich zacíti. Možno to zbadajú aj naši súčasníci a ľudia v blízkosti nášho života. Aj tu platí, že sú otrasy menšej intenzity, ale aj mimoriadne silné.

          Evanjelium dnešnej nedele hovorí nielen o tom, že Ježiš nasýtil vyše päťtisícový zástup, ale aj o tom, že táto udalosť preverila vieru Ježišových učeníkov. O aké otrasy ide?

1.)             Viera v Boha má svoj potenciál.

Môže rásť, môže sa zväčšovať. Viera v Boha nikdy nepovie dosť. Presvedčili sa o tom aj učeníci. Evanjelium hovorí o tom, že Ježiš uzdravoval chorých, ale keď prišlo k otázke nasýtenia zástupu, žiadali Ježiša, aby ľudí rozpustil. Vo svojej viere nevedeli pochopiť,
že ten, ktorý uzdravuje chorých a kriesi mŕtvych, môže nasýtiť
aj všetkých ľudí na svete. Ich viera ešte musela rásť. (Mt 14, 13 – 21)

          Evanjelium (Mk 9, 22 – 23) nám pripomína inú udalosť.
Za Ježišom prišiel otec so svojím posadnutým synom. Svoju prosbu o uzdravenie začal slovami: „...ak môžeš...“ Aký bol opatrný! Akoby ani on neveril, že Ježiš si trúfne na uzdravenie jeho syna, lebo učeníci v tejto situácii zlyhali. Ježiš sa začudoval nad výrazom „ak môžeš“ a konštatoval: „Všetko je možné tomu, kto uverí.“

          Našej viere často chýbajú určité prvky. V Ježiša veríme, uznávame ho, klaniame sa mu, ale niekedy nám chýba uveriť
do dôsledkov. Aj naša viera tak, ako viera učeníkov, má potenciál rastu.

2.)             Sú situácie, kedy nás život stiahne až na dno.

Ale pre vieru je to výzva. Z ľudského hľadiska cítime, že veľa nezmôžeme a jedine, čo nás dvíha, je viera v Boha. Túto myšlienku potvrdzuje Ježišova veta: „Vy im dajte jesť!“ Adresoval ju učeníkom. Čo prežívali? Najskôr zrejme to, že Pán od nich očakáva nemožné a že prežívajú dno svojich síl a možností. Na druhej strane to vnímali ako výzvu, lebo Ježiš by takúto vetu nepovedal len-tak do prázdna. Bol to pre nich bod zlomu.

          Tento výraz má viacero významov podľa toho, v ktorej oblasti sa používa. Jeden z významov znie takto: bod, odkiaľ niet návratu. Prakticky to znamená, že človek aj napriek svojim obmedzeniam vyťaží z mála, čo má (5 chlebov a 2 ryby; z biedy, do ktorej sa dostal – márnotratný syn a z pádu, ktorý si sám pripravil – Mária Magdaléna), maximum. Učeníci svojím spôsobom spoluúčinkovali na Ježišovom zázraku. Nebolo to v jednoduchých podmienkach. Evanjelium hovorí, že už sa stmievalo, všade dookola bola pustina a k dispozícii mali len 5 chlebov a 2 ryby.  Aj z nepatrných možností môže človek získať mnoho. Z malého evanjeliového semienka, ktoré hodil rozsievač do pôdy, vyrastie úroda. My to semienko dobra zasievame tam, kde ho niet a kde ho nájdeme, tam ho ešte môžeme rozmnožiť s pomocou Božej milosti. Nech nás akékoľvek málo či absencia určitého dobra neodradí od konania skutkov vernosti Bohu.

 

 

3.)             Viera vidí cieľ – večný cieľ.

Evanjelium pripomína, že Pán Ježiš cestoval loďkou. Ľudia šli peši. Určite to nebolo pre nich jednoduché, ale mali motiváciu. Chceli sa stretnúť s Učiteľom z Nazareta.

          Ježiša v dokonalosti nedobehneme. Je nereálne, aby sme sa s ním dokázali pretekať. Ale on to od nás ani nežiada. Chce, aby sme za ním kráčali. On zanecháva stopy svojho účinkovania a my ich zmyslom viery vnímame, vidíme a kráčame tou istou cestou. Niektorí pomalšie, niektorí rýchlejšie. Niektorí s váhaním, iní s väčšou istotou. Niektorí s istým krokom, niektorí aj s prívlastkom neistoty.

          Predstavme si takúto situáciu. Organizuje sa beh s hromadným štartom. Zúčastňujú sa ho muži i ženy, mladí i starší, ba i deti. Trénovaní, aj tí, ktorí majú slabšiu výkonnosť. Je isté, že sa pole bežcov roztrhá. Tí lepší budú vpredu, ostatní za nimi. Je to logické a prirodzené. Cieľ ale nájdu všetci. Záleží na tom, aby cieľ dosiahli všetci.

          Naším cieľom je Božie kráľovstvo. Je to absolútny cieľ nášho života. Nedosahuje sa ľahko, lebo nielen pôda našej viery, ale aj celková atmosféra života sa trasie pod náporom rôznych nezriadeností a nebezpečenstiev. Viera v Boha je stabilizujúcim prvkom. Inak by sme otrasy života nezvládali ľahko. Ježišovi učeníci, ktorí boli svedkami rozmnoženia chleba, nám dávajú istotu, že aj nám Boh rozmnoží dary, ktoré nám pomôžu obstáť v pustatine života a vniesť doň viac radosti, ideálov, povzbudenia a viac chleba v podobe obiet, ktoré aj iným pomôžu na ceste do Božej slávy.