Nadčasovosť vierozvestov

Pred nedávnom mi ktosi poslal správu o smrti jedného z najbohatších Poliakov. Vypracoval sa v oblasti potravinárstva a zvlášť sa zameral na výrobu chleba a podobných výrobkov. Zvláštnosťou jeho prejavu bol pozdrav svojim zamestnancom. Väčšinou sa ľudia zvyknú pozdraviť:dobrý deň. On urobil výnimku a pri stretnutí so zamestnancom ho pozdravil slovami :dobrý chlieb!. Týmto spôsobom mu naznačoval, aby nezabudol, že jeho úlohou je to, aby pripravil dokonalý výrobok. Akoby mu povedal:nezabudni, že máš pripraviť ten najlepší chlieb, to je tvoja úloha. 

Sv. Cyril a Metod nám pripravili ten najlepší pokrm, najlepší chlieb. Keby sme ich dnes stretli, tak by sme im ďakovali za to, že pripravili ten najlepší chlieb. Ako ináč nazvať skutočnosť, podľa ktorej viera, kultúra, reč sú skutočnosti, z ktorých žijeme aj po uplynutí viac ako tisícročia? Ide o Božie dielo, ktoré je pre náš národ tým najväčším pokladom. Je dobre, že aspoň raz v roku, na ich sviatok, si tieto hodnoty pripomenieme. Ako sa to prejavuje?

1.,Dostali sme dar, podľa ktorého môžeme komunikovať s Bohom. Dnes je dôležité, aby rôzne firmy, podniky a inštitúcie mali zriadený úrad pre komunikáciu s verejnosťou. Majú vyčlenených ľudí, ktorí komunikujú s médiami alebo s klientmi a vôbec s celou verejnosťou. Na tento účel si vyškolia najschopnejších, ktorí sympaticky vyzerajú, dokážu sa vyjadrovať a rozumejú problematike. Doba a štýl života si to vyžadujú.

Človek je stvorený tak, aby dokázal komunikovať s Bohom. Je to oveľa dôležitejšie, akokeby sa zameriaval iba na komunikáciu s okolím. V oblasti komunikácie s verejnosťou sa každý neuchytí, ale Boh prijme komunikáciu každého človeka. Človek nemusí byť supertalent, nemusí mať exkluzívne vyjadrovacie schopnosti, aby sa mohol Bohu zdôveriť. Boh sa poteší aj celkom jednoduchým slovám, ktoré vychádzajú z rozorvanej alebo šťastnej duše, ktorá hľadá božskú odozvu, lebo tej ľudskej sa  mu vždy nedostáva. Preto aj dnes máme, Bohu vďaka, relatívne dosť ľudí, ktorí sa modlia a túto činnosť pozdvihujú na vrchol svojho úsilia.

2.,Zásluhou našich vierozvestov vieme komunikovať medzi sebou. Nachádzame pritom spoločnú reč nielen ako príslušníci jedného národa, ktorý má spoločný  jazyk, ale aj ľudsky , lebo sa učíme jazyku evanjelia. Pomáhame si aj tak, že sa dokážeme navzájom vypočuť a pomôcť si v biedach života. Jeden druhému pomáhame znova poskladať roztrieštený, rozbitý život. A keď takto pomáhame inému, pomáhame aj sebe udržať celistvosť ducha. 

Do najnovšieho čísla Katolíckych novín vložili prázdninovu prílohu s názvom Relax. Nachádza sa tam zaujímavý článok o Národnej svätyni Panny Márie z Aparecidy v Brazílii. Ide o druhý najväčší katolícky kostol na svete. V roku 1978 ukradol sochu Matky Božej istý 19-ročný mladík. Nielen ukradol, ale ju aj rozbil na malé úlomky/ 200+ kúskov /. Bola z toho národná tragédia, ktorá vyvolala veľké pohoršenie. Reštaurátorka Marie Helen Chartuni dostala za úlohu dať sošku do pôvodného stavu. Keď videla to spustošenie, tak si povedala, že to nepôjde. V tom čase prežívala profesionálnu i osobnú krízu a bola vzdialená od viery a od Cirkvi. Napokon sa do práce pustila a trvalo jej 33 dní, kým sošku Panny Márie zlepila. Neskôr priznala, že to bola cesta jej osobného očistenia a obrátenia. Za 33 dní jej život prešiel premenou. Zreštaurovala nielen umelecké dielo, ale aj svoj život. Pri dotyku s rozbitými časťami sošky Božej Matky si uvedomila, že Boh dokáže obnoviť aj zranený ľudský život. Ide o povzbudenie, aby sme si vzájomne pomáhali obnovovať život, lebo nás Boh skrze sv. Cyrila a Metoda naučil jazyku evanjelia. 

3.,Schopnosť komunikovať so svojim vnútrom. Duša pokrsteného si pýta sviatosti a to v rôznych životných situáciách. Aj to je dar a prínos misie solúnskych bratov. 

V už spomínanej brožúrke v Katolíckych novinách je článok o Japonsku. Je to taký mini cestopis. V kúpeľnom meste Beppo sa nachádzajú horúce pramene. Vyslúžili si, neprávom, názov Sedem pekiel. Ide o sedem prameňov , pričom každý udivuje inou farbou či spôsobom, ako chŕli vodu z útrob zeme. 

Boh nám dal sedem darov nebies, nie pekiel. A neprúdia zo zeme, ale prichádzajú priamo od Boha. Sú to sviatosti. Obsahujú tú istú Pánovu milosť, ale reflektujú vždy na určitú životnú situáciu. Udivujú svojimi účinkami a predstavujú pestrú farebnú paletu pôsobenia Božej milosti. Človek má počúvať hlas svojho svedomia a počuť to, čo je preňho teraz dôležité. Sviatosti prinášajú do života vyváženosť a súlad s Božou vôľou. Ignorovanie sviatostí, či opovrhovanie nimi je ťažkým hriechom, ktorí dnes mnohí nosia v živote ako bremeno, ktoré im bráni dôvernejšie prežívať spoločenstvo s Ježišom Kristom. A pritom, koľko milostí prýšti z Božej dobroty, aby  duša mohla uhasiť dopyt a smäd po Božej láske ?!

A do tretice si pomôžeme článkom z brožúrky z KN. Vo výkladoch reštaurácií v Japonsku sú vytvorené presné modely jedál, ktoré reštika ponúka. Konzument si pozrie ponuku vo výklade a povie: toto sa mi páči, toto si dnes dám. 

Keď sa pozrieme na ponuku diela sv. Cyrila a Metoda musíme spravodlivo  konštatovať, že ide o vhodný model nasledovania Krista. Nie je umelo vytvorený, ale prežitý samotnými tvorcami-solúnskymi bratmi. Zanechali nám to, čo bolo v nich najlepšie, viac dať nedokázali. Odovzdali nám Krista, jeho náuku a ukázali na cestu múdrosti, ktorá smeruje do Božieho kráľovstva. Netreba  nám hľadať jej inovácie, stačí zachovať vernosť.

Ako ohlasovať evanjelium?

Nedávno vyhlásili výsledky ankety Slovenka roka. Ocenené boli viaceré osobnosti v rôznych kategóriách. Víťazkou sa stala renomovaná vedkyňa, ktorá má za sebou viaceré ocenenia a profesionálne úspechy. O.i. ma zaujala aj táto veta, ktorú vyslovila:"V škole som nemala vždy samé jednotky, ale cieľavedomou činnosťou som sa prepracovala tam, kde som teraz". 

Pred sebou máme apoštolské kniežatá sv. Petra a Pavla. Poznáme ich životné príbehy a nedali by sme im vždy samé jednotky vo vzťahu ku Kristovi /napokon, kto z nás si ich zaslúži?!/. Vieme, Peter sklamal a zradil svojho Učiteľa  a Pavol bol až vášnivým prenasledovateľom kresťanstva. No potom, ako vyzreli a dorástli do svojej služby ohlasovateľov evanjelia, už si zaslúžia iba vysoké ocenenie.

Prečo si zaslúžia najvyššie ocenenie v službe Božieho kráľovstva? 

1.,Peter sa musel narovnať a Pavol padnúť. Peter sa musel narovnať, lebo bol neustále sklonený nad sieťami a rybolovom. Musel sa vystrieť a poobzerať sa okolo, aby videl a vnímal väčší svet ako iba morské prostredie, v ktorom strávil podstatnú časť svojho života. Peter sa musel vystrieť a poobzerať, aby si uvedomil, že bude poslaný do sveta ohlasovať evanjelium. 

Pavol naopak. Musel padnúť z výšky svojho koňa na zem a to tesne pred Damaškom, lebo až tam ho hnala nenávisť voči kresťanom. Musel sa naučiť pokore a zo zeme vnímať tých, ktorí boli najmenší, utláčaní a gniavení neprajnosťou doby až k zemi. Musel sa to naučiť, lebo najmä im bolo adresované poslstvo spásy. 

Cesty obidvoch apoštolov ku Kristovi boli síce rozdielne a svojim spôsobom protichodné, ale každý z nich sa s Kristom stretol a prijal poverenie na ohlasovanie evanjelia.

 Každý z nás musí niečo so sebou urobiť v spôsobe zmeny zmýšľania a prehodnotenia života, aby sa mohol účinne chopiť služby evanelia. Niekedy sa žiada, aby sme sa narovnali /ako Peter/ a nadobudli zdravé sebavedomie kresťana. Inokedy sa od nás čaká, že padneme na kolená /ako Pavol/ a tak budeme prosiť Boha , lebo pokora pristane aj najschopnejšiemu človeku. 

2.,Skôr, ako boli obidvaja pripravení vykročiť do sveta s posolstvom evanjelia, museli absolvovať a obstáť v tzv. domácom kole. Ako sa to prejavilo? Po zatknutí Pána Ježiša sa Peter inkognito zdržiaval v prítmí veľkňazovho domu. A bol nemilosrdne usvedčený: "Aj ty si z jeho učeníkov!". A nepomohlo mu ani to, že sa voči tomuto odhaleniu rezolútne ohradil. 

Pavol bol v inej situácii. Keď sa prví kresťania dozvedeli, že sa zo Šavla stáva človek, ktorého Boh označil svojou pečaťou učeníka, preľakli sa a divili sa: "Tento, ktorý nás prenasledoval, má byť teraz našim spolubratom v službe evanjelia?". 

Byť Ježišovým učeníkom znamená byť prezradený a spoznaný aj v prostredí, ktoré nezdieľa slávu Božieho kráľovstva. Byť Pánovým učeníkom znamená pretrpieť spochybňovanie aj vo vlastných radoch, lebo všade sa môžeme stretnúť so závisťou,  nezdravou rivalitou či podkopávaním nôh. Všetci musíme z času na čas zdolať neprajnosti prostredia, lebo ani náš Učiteľ nebol v tomto výnimkou.

3., Pomaly si zvykáme na to, že sa mení klíma. Prichádzajú zmeny, na ktoré sme neboli zvyknutí. Kdesi sa stalo, že počas búrky sa prihnal silný vietor a oprel sa do veľkého stromu takou silou, že ho vyvrátil aj s koreňami. Ľudia sa potom chodili na ten jav pozerať a obdivovať to, čo sa stalo. Všetci sa čudovali ako mohol vietor tak poľahky vyvrátiť strom s veľkými koreňmi...

Na sviatok Sv. Petra a Pavla obdivujeme silu koreňov Cirkvi a evanjelia. Koľkí ich chceli vyvrátiť?! Nepodarí sa to, lebo oni sú výsledkom Ježišovej krvavej spásonosnej obety na Kalvárii a sú poznačené aj krvavým svedectvom mučeníctva apoštolských kniežat a iných svedkov Cirkvi. Nechceme tieto mohutné korene iba obdivovať a chváliť sa nimi. Chceme ich aj chrániť a pokračovať v svedectve života tak, ako keby sme ich mali tvoriť a zakladať práve teraz. 

Niekoľko možností

Vždy, keď má človek čeliť nejakému problému, rozmýšľa o tom, aké má možnosti. Priam lahodne naňho pôsobí, keď sa dozvie, že možností je niekoľko. Odľahne mu, lebo má z čoho vyberať. Iná situácia nastáva vtedy, keď k dispozícii má iba jednu možnosť a aj tá nie je ideálna. 

Evanjelium nám približuje celú stupnicu možností, ktorými môžeme blížnemu poslúžiť a to plnohodnotne /Mt 10, 37-42/.

1."Pohár studenej vody". V týchto úmorných horúčavách to dokážeme oceniť. Pohár studenej vody vo vlastnom i prenesenom slova zmysle. Pre ľudí môže znamenať pohár studenej vody čokoľvek, aj záchranu života.

Celá svetová verejnosť sa dozvedela o ničivom zemetrasení vo Venezuele. Počítajú  tam tisícky mŕtvych, ranených a stále nezvestných. Okamžite sa zdvihla vlna solidarity po celom svete . Mnohí chcú pomáhať. Každý tak, ako môže. Týka sa to jednotlivých krajín ale aj jednotlivcov. 

Mnohí /cca 6000 veriacich/ sa zúčastnili púte našej diecézy do Ostrihomu pri príležitosti 250. výročia jej vzniku. Diecézny biskup František v homílii zdôraznil tri dôležité prvky života kresťana: vieru, ktorá má mať hlboké korene, spoločenstvo, ktoré sa buduje vzájomnou láskou a misia, ktorá nikdy nemala taký význam ako práve dnes. V tejto konštelácii sa rodia  veriaci, pre ktorých je gesto podania pohára vody samozrejmou skutočnosťou a aj vecou nekalkulovanej služby, ktorá neznesie odklad a označujeme ju ako služba ad hoc, t.j. práve teraz, čo je práve teraz aktuálne a dôležité. Možno práve horúce dni nám budú teraz pripomínať fakt, že existujú takí, ktorí sú smädní po pomoci a ocenia rôzne formy služby, ktorými môžeme zvlažiť ich vyprahnutosť životom.

2.,Ďalší bod stupnice obetavého prijatia spočíva v prijatí "spravodlivého ako spravodlivého". Oceňujeme ľudí, ktorí majú cit pre spravodlivosť a to aj v bežných okolnostiach života. Pozemská spravodlivosť dokonalá nie je. Niekedy nevidí na blízko t.zn. to, čo sa deje pred jej očami, alebo sa tak tvári.  Inokedy nevidí do diaľky, lebo si povie, že zasa až tak ďaleko spravodlivosť zasahovať nemusí. 

Skutočná spravodlivosť má vychádzať z evanjelia a má byť zameraná tak, aby ju každý aplikoval najprv na seba. Sám Ježiš nás napomína slovami:"Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdte do Božieho kráľovstva" / Mt 5,20/. Presadzujme Božiu spravodlivosť najmä na svojom živote, aby sme sa zbavovali nánosu sebectva a nekonali toto Božie dielo pre nejaké body, prípadne pre zvýšenie reputácie či popularity. Bez Boha skutočnú spravodlivosť nevybudujeme a ak áno, bude stáť na vratkých nohách. 

3.,V stupnici obety je v popredí schopnosť prijať "proroka ako proroka". Ide o stupeň, ktorý nazývame-vydať svedectvo. Hneď po zemetrasení vo Venezuele zverejnili svedectvo istého domáceho futbalistu Hektora. Jeho manželka  Andrea zakryla vlastným telom ich dieťa práve včas. Malé dieťa zostalo nažive, ale jeho matka zahynula...Matka obetovala svoj život, aby dieťa prežilo. 

Je mnoho matiek, ktoré  sa v sutinách a rozvalinách tohto sveta  pokúšajú zachrániť svoje deti. Chcú ich vytrhnúť z pazúrov zloby sveta a sú ochotné obetovať sa až po vrcholnú métu, len aby sa dieťa nadýchlo ovzdušia Božej milosti. Aj takéto hľadanie je prorocké, lebo je vrcholom materinskej či otcovskej lásky, ktorá nerezignuje a prináša veľké obete. V mnohých filmoch vystupujú rodičia, ktorí hľadajú svoje deti a pýtajú sa ulice:"Nevideli ste moje dieťa?" Rodič sa vtedy prihovára aj Bohu slovami:"Pane, nevidel si moju dcéru, môjho syna...ak áno, pošli  ich domov, aby vo svete nezahynuli". Pomôžme im s hľadaním. A to tak, že ich budeme odovzdávať Božej prozreteľnosti. Nech sa  v nás naplní  prorocké poslanie hľadať tých, ktorí zablúdili tak, ako biblické ovce, lebo tie sa pastierom rozpŕchli na všetky strany. Iba Dobrý Pastier-Ježiš Kristus ich môže priviesť naspäť. On pozná možnosti a náš potenciál. Jeho konanie  nech nám pomôže objaviť konkrétny bod v stupnici služby, ktorá sa nám núka ako možnosť duchovného dorastania do úlohy  byťsvedkom Pánovho evanjelia.

Dokonalé stretnutie so Stvoriteľom.

Prestavme si situáciu, keď máme pred sebou nejaký obrázok alebo mapu. Chvíľku nám môže trvať, kým sa zorientujeme a zistíme, či obrázok nemáme hore nohami. Niekedy ním točíme, prevraciame z boka na bok a hľadáme správny uhol pohľadu. Trvá to dovtedy, kým sa neuistíme, že sme našli správny zmysluplný pohľad na situáciu.

Vždy, keď Boh povolá niekoho do večnosti, môžeme si byť istí, že zosnulý sa dostal do situácie správneho pohľadu na Boha. Už nie je nikým a ničím dezorientovaný a ovplyvňovaný, ale jeho duša nadobudla ten správny náhľad na Pána života a smrti. 

Aké  parametre má správne videnie Boha?

1.,Duša môže vidieť Boha z blízka. Takúto možnosť mal človek aj v priebehu pozemského života, hoci je pri tom ovplyvnený vlastnými nedokonalosťami. Sám Ježiš nás k takémuto stretnutiu povoláva, keď nás vyzýva:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení".

 Koľko takýchto možností sme premeškali nepočujúc výzvu evanjelia?! Niekedy sa zámerne  snažíme držať od Boha na dištanc, aby nás neprenikol a nezdolal našu vzdorovitú vôľu. Kristus nás volá preto, lebo nás nekonečne miluje a chce nám prizvukovať, že naša duša je najviac blažená vtedy, keď je blízko Boha. A to sa môže stať aj tu na zemi, hoci naše videnie Boha ešte dokonalé nie je, lebo naráža na limity, ktorých sa zbavíme na prahu večnosti. 

2.,Večnosť znamená pohľad do Božej "kuchyne". Často sa stretávame v živote s dokonalými konečnými výsledkami určitej činnosti. Ale nevidíme do zákulisia, do tvorivej atmosféry, nevidíme do procesu výroby. A ak sa nám naskytne možnosť nahliadnuť, tak to vyjadrime slovami, že sme nazreli "do kuchyne". Teda do prostredia, v ktorom sa všetko tvorí, rozvíja, zdokonaľuje a pripravuje do konečnej podoby. 

Pri stretnutí s Pánom vo večnosti dostáva duša možnosť nahliadnuť do Božej kuchyne. Dostáva ideálnu možnosť k tomu, aby sa presvedčila, prečo nie sú "Božie cesty našimi cestami", prečo Boh konal tak, ako konal a prečo nekonal podľa toho, ako by sme si priali my...Duša tak dostáva ideálnu príležitosť, aby sa presvedčila, že Božie rozhodnutia počas života posúdiť nedokážeme, ale v Božom kráľovstve sa môžeme  presvedčiť o ich absolútnej pravdivosti. 

Počas pozemského života nám Pán dáva možnosť nahliadnuť do jeho tajomstva v Božom slove a pri slávení eucharistie. Tu na zemi neexistuje hlbšie tajomstvo ako to, ktoré slávime na oltári. Aj tu platia slová:"Pán je blízko". Máme sa prezentovať takou vierou, podľa ktorej "Božia kuchyňa" pripravuje pre nás ten najvýživnejší pokrm, ktorý sa rodí na oltároch našich kostolov.

3.,Vo večnosti absolvujeme pohľad na Boha bez zaujatosti. Tu, na zemi, môžeme byť vplyvnení rôznymi okolnosťami a tak náš pohľad na Boha môže trpieť zaujatosťou. Zaujatosť mnohým bráni, aby konali tak, ako sa spieva v žalme:"Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán". 

Človek musí počas života odolávať mnohým odstredivým silám a odhodlať sa k vlastnej skúsenosti s Bohom. Ak tak neurobí, nepocíti blízkosť a dobrotu Boha, ktorý svoje dary rozdáva ako biblický rozsievač, nehľadiac na to, či sú okolnosti priaznivé alebo nie. Kým žijeme na zemi, máme sa oslobodzovať od zaujatosti, do ktorej nás tlačia niektorí ľudia a vytvoriť si vlastnú cestu poznávania Boha, ktorá má iba jedinú prekážku-hriech.

 Zaujatosť máva hlboké korene, ale Ježišova láska ich má nekonečné. Zaujatosť môže človeka z vnútra tyranizovať, ale Božia láska lieči a oslobodzuje. Zaujatosť neznamená zásadovosť, no správne zásady sa vytvoria iba na podklade Božej lásky. Tá nech neustále víťazí v našich životných zápasoch. 

Otcovia

Pri istej príležitosti sa stretli súrodenci a začali plánovať akúsi letnú rodinnú akciu. Súčasťou debaty bolo aj konštatovanie: s otcom nepohneš...Bola to asi narážka na povahu otca alebo určitú zásadovosť, ktorej sa len ťažko dá odolať. S niektorými otcami a ich postojmi pohnúť ťažko, ale sú situácie, ktoré otcami pohnú...Pomôžme si biblickými príkladmi, ktoré viac či menej dôverne poznáme.

1., Jozef, manžel Márie a pestún Božieho Syna. Svoju úlohu a poslanie zastrešiť svojou autoritou Ježiša z Nazareta zvládol na vysokej úrovni. Nenechal sa znechutiť tým, že musel  neustále hľadať dôstojný život pre Ježiša a Máriu. Predstavme si najprv jeho strastiplné hľadanie prístrešia v Betleheme, tesne pred Ježišovým narodením /Lk 2,1-8/. A to nebol zďaleka koniec existenčným problémom, lebo musel zvoliť aj možnosť úteku pred Herodesom /Mt 2,13-15/. Aj z pohľadu dneška je Jozefovo správanie hodné obdivu. Nikdy sa nevzdával a neutekal pred zodpovednosťou, lebo vedel, že ide o Božiu vôľu, ktorú má naplniť až do dôsledkov. Išiel až za hranicu obetavosti, ale v tomto sa osvedčil ako Boží služobník. 

Aj novodobí otcovia znášajú jarmo zodpovednosti za výchovu svojich ratolestí.  Z hľadiska viery prežívajú priamy alebo nepriamy atak za svoje postoje , ktoré ich stavajú do pozície opatrovateľov viery v rodine. Dnes sa viac ako inokedy žiada svedectvo viery obidvoch rodičov, ktorí nepodľahnú mentalite doby, podľa ktorej je viera zbytočnou záťažou. Dnes sa ide s vierou proti prúdu a ten je herodesovsky skoro taký silný, ako bol za čias Nazaretskej rodiny, ktorá sa bránila a zachraňovala s vypätím všetkých síl.

2.,Ďalším biblickým otcom so silným charakterom je otec márnotratného syna /Lk 15,11-32/. Ani životné mladícke fiasko jeho mladšieho syna ho neodradilo od trpezlivého čakania na návrat. Akoby bol skalopevne presvedčený o tom, že sa mu syn vráti. Že sa vráti síce s prázdnymi vreckami, ale s dušou bohatou na skúsenosť, ktorá z neho urobí zodpovednejšieho človeka. Ani sebadokonalejší otec nedokáže zabrániť dieťaťu, aby vykročilo do sveta s rizikom strát a prehier. Mladý človek sa svojimi postojmi môže stotožmiť s textom piesme skupiny Team, kde sa spieva:"Aj keď s rizikom strát. Som rád, keď to má spád. Hazardnú hru  s názvom život, hrám vždy rád". 

Duša čakajúceho otca je veľkolepá. Spomienkami a modlitbami sa dostáva do blízkosti života dieťaťa, ktoré blúdi, improvizuje a prechádza trpkou životnou skúsenosťou. Útek do sveta býva niekedy triumfálny , ale návrat k hodnotám sa deje v tichu, bez fanfár, hoci príbeh otca márnotratného syna hovorí o niečom inom. Nič to nemení na skutočnosti, podľa ktorej radosť otca, ktorý víta syna z dobrodružnej výpravy životom, je neskutočná. Otec z tohto biblického príbehu je patrónom všetkým otcom, ktorí sa prejavujú čnosťou trpezlivého a aktívneho čakania. Rodič dokáže čakať až do posledných chvíľ. Je veľa čakateľov-otcov, ktorých treba modlitbou povzbudiť a posilniť. 

3.,Nezabudnime ani na otca, ktorý posiela svojich synov pracovať do vinice /choď, dnes pracovať do mojej vinice!/ Mt 21,28-31/. V prvom rade volá synov, lebo chce im zveriť dedičný podiel a chce, aby k vinici nadobudli kladný vzťah. Reakcie synov sú protichodné. Jeden prisľúbi, ale nejde. Druhý najprv odmietne, no potom si to rozmyslí a ide. Otec im dáva možnosť priľnutia k povinnosti. Nehovorí, aby si robili čo sa im zachce. Chce, aby mali pracovnú skúsenosť a dobrý návyk, ktorý im zostane do konca života. Nebudú donekonečna žiť na otcove útraty. Príde čas, keď sa budú musieť postaviť na vlastné nohy. Mnohým synom sa dnes nechce opustiť virtuálnu oblasť sladkého ničnerobenia a neradi počúvajú-choď pracovať...A nepracuj len pre svoje konto a dobro, ale svojou činnosťou buduj takú vinicu, z ktorej budú mať osoh aj ostatní...Pracovitý otec môže dať deťom najdokonalejšiu lekciu vo svojom postoji k práci a k životu. Je skvelé, ak sa línia pracovitosti prenáša z jedne generácie na druhú, keď otcovia sú najdokonalejšími učiteľmi pracovných a iných návykov, lebo biblická vinica sa dedí z pokolenia na pokolenie. Toto majú mať otcovia vo svojej DNA do takej miery, aby sa synovia mali čo učiťa od koho učiť.

Buďte dokonalí.

Mnohí z nás by si priali, aby sa určité veci stali v momente akoby v jedne sekunde. Prajeme si napr. aby čakárne v sídlach rôznych inštitúcii boli prázdne. Nemuseli by sme dlho čakať a svoje záležitosti by sme vybavili raz dva. Ale, nejde to! Mnohí rodičia by si priali, aby ich deti dorástli do stavu zodpovedného konania čo najskôr, lebo v skutočnosti ide o proces, ktorý je dlhodobý. V sekunde sa tak nestane.

Evanjelium nám prinieslo Ježišovu výzvu:"Buďte dokonalí ,ako je dokonalý váš nebeský Otec" /Mt 5, 48/. Pripadá nám to ako niečo , čo sa má stať v okamihu, v sekunde. Ježiš však nechce, aby sme boli dokonalí v jednom momente, lebo ide o proces, ktorý trvá celý život. On nás chce vyzvať, aby sme na dennej báze na svojej dokonalosti pracovali a túto myšlienku neopúšťali. 

Ako máme túto myšlienku realizovať?

1.,V súčasnosti ľudia veľmi dbajú o kultúru prostredia, v ktorom žijú, pracujú alebo vykonávajú nejaké aktivity. Pozornosť venujú životnému prostrediu, do popradia sa dostáva príroda a všetko, čo s ňou súvisí, všetko musí mať takmer ideálny vzhľad a má zodpovedať aj estetickým prvkom. Určite je to správne. 

Nezabúdajme, že v popredí nášho záujmu má byť naše vnútro, naše svedomie, ktoré má byť prostredím číslo 1.Ide o prostredie, ktoré má v hierarchii hodnôt prioritu. Kultivovanosť svedomia je základom pre to, aby naše konanie malo pozitívny dosah pre večný život. Našou úlohou je pravidelne nahliadať do svedomia a skúmať naše pohnútky a skutky, ktoré by mali byť v súlade s evanjeliom. 

2.,Dokonalosť človeka sa realizuje aj prostredníctvom  vzťahu k Bohu.

 Každý vodič vie, že existuje tzv. mŕtvy uhol alebo slepé miesto, kam nedovidí. Teda obsahuje všetko, čo je mimo okna a spätných zrkadiel. 

Dbajme na to, aby Boh pre nás nemal miesto iba v slepej zóne, ale aby sme svoj vzťah k nemu situovali do viditeľného priestoru. Posuňme vzťah k nemu do osobnejšej roviny, aby nebol príliš umelý, silený alebo iba náhodný. Boh vyžaduje komunikáciu a vzťahuje na seba pozornosť, nechce zostať nevšímaným, či marginalizovaným. Pestovanie osobnejšieho kontaktu s Bohom vytvára priestor na to, aby prúdenie milosti z hora nebolo ničím hatené.

A rovnako aj rovina služby a obety v prospech blížneho má mať svoje miesto mimo zorného uhla nevideného. Príležitosti nadobudnúť si zásluhy za obetavú službu sa nám núkajú vo viditeľnom uhle, lebo na svete je prebytok akejkoľvek ľudskej biedy . Srdce človeka má schopnosť ju spoznať skôr a do hĺbky na rozdiel od rôznych technických možnosti, ktoré nám umožňujú prekonávať  rôzne mŕtve uhly.

3.,O našej dokonalosti pred Bohom vypovedá aj naša ochota reprezentovať Ježiš Krista. Sv. Ján apoštol napísal:"My sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. Kto vyzná: Ježiš je Boží Syn , ostáva v ňom Boh a on v Bohu. /1 Jn 4, 14-15/. 

Je dôležité, aby sme mali vôľu žiť tak, aby v nás Boh zostával a to aj napriek tomu, že sme hriešni ľudia. A možno práve preto, že sme slabí, potrebujeme vedieť a uveriť, že Boh je s nami. Uisťuje nás o tom každá liturgia sv. omše, kedy kňaz pozraví ľud slovami-Pán s vami! Nejde iba o liturgickú rubriku, ale o posvätný odkaz pre tých, ktorí sa Božej blízkosti dožadujú a chcú z nej ťažiť rozmanité dobrodenia. Veľkým svedectvom viery je to, keď život konkrétneho človeka oslovuje iných tak, že vidia v ňom prítomnosť Krista. Ide tu o vrcholy, ktoré smerujú k dokonalosti. Ideálom pre nás je sv. Pavol , ktorý nám na povzbudemie napísal:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. 

Kňazi a migranti

 

Mnohí z nás sledovali niekoľko dní po sebe Sv. Otca Leva XIV. na jeho apoštolskej ceste v Španielsku. Bola zaujímavá a podnetná. Pápež pricestoval aj na Kanárske ostrovy, kde sa stretol s migrantmi. Vypočul si svedectvá niektorých z nich a sám sa im aj prihovoril. Zo svedectva obidvoch stránok vyplynulo, že migranti majú pred sebou minimálne dve prekážky: nevyspytateľné more a prekážky ľudského srdca. Sám Sv. Otec zdôraznil, že najťažšie prekážky v živote nie sú z kameňa. Tými najťažšími sú kamenné ľudské srdcia. Jeden z migrantov sa vyjadril, že po nástrahách, ktoré mu pripravilo more, mal túžbu objaviť v novej vlasti lásku, mier a príležitosť.

          V mesiaci jún vstupujú do vinice Pánovej noví pracovníci. Majú v sebe niečo z osudu migrantov. Musia prekonať more rozbúrenej spoločnosti, v ktorej žijeme,
ale aj prekážky ľudských sŕdc, ktoré sú dnes opatrné voči autoritám. Napriek tomu chcú slúžiť, hoci nepotrebujú pôsobiť v novej vlasti ako migranti, ale predsa len chcú hlásať novú vlasť, ktorú predstavuje Kristovo kráľovstvo. Čo prinášajú a čo očakávajú?

1.) Prichádzajú z pozície lásky.

Skrze svoje povolanie prichádzajú objatí Ježišovou láskou. Povolanie duchovného stavu sa ani nezaobíde, ani nevznikne bez Božej lásky. A každé povolanie je povolané, aby prejavy tejto lásky odovzdalo v priestore svojej služby. Výsledok môže spočívať v skúsenosti kolobehu Božej lásky, ktorá posväcuje celý svet. Od tohto bodu sa odvíjajú slová žalmistu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“
Bez Ježišovej lásky nie sú povolania, ani ich realizácia,
ba ani otvorené srdcia, ktoré majú prijímať ovocie kňazského povolania.

2.) Povolanie súvisí s mierom a pokojom.

Ježiš sa prihovára učeníkom a svojim nasledovníkom tak, že prináša pokoj. No dodáva, že neprináša taký pokoj, aby dáva svet, ale prináša Boží pokoj. Tvorcovia pozemského mieru a pokoja nemajú vždy krištáľovo čisté úmysly. Často si kladú koristnícke podmienky, lebo chcú z biedy človeka niečo vyťažiť. Tzv. tvorcovia pokoja hovoria, že chcú zabezpečiť pokoj, ale v prvom rade im ide o zabezpečenie svojich istôt. Tí, ktorí prijmú Pánovo volanie, dávajú sa do služieb Božieho pokoja, ktorý chce priniesť pokoj do ľudských duší. Práve tam sa odohrávajú najväčšie zápasy a konflikty. Človek, ktorý žije v atmosfére sviatostného života, najmä sviatosti zmierenia, má predpoklad života vo svetle Ježišovho pokoja. V tejto myšlienke utvrdzuje kňaz veriacich, keď im pri slávení eucharistie oznamuje a žičí: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami!“ A nielen žičí, ale aj jeho pôsobenie a služba majú k tejto myšlienke smerovať.

3.) Duchovný pastier potrebuje príležitosť.

Potrebuje príležitosť, aby vyzýval veriacich, aby nežili svoju vieru iba príležitostne, ale aby ňou naplnili celý život. Pozýva ich k tomu, aby sa chopili príležitosti a zanechali prax príležitostnej viery a odhodlali sa k viere, ktorá sprevádza človeka celý život
až do večnosti. Duchovný pastier, ktorý neprijal kňazstvo príležitostne, ale navždy, sa domáha toho, aby získal priazeň veriaceho srdca a dostal príležitosť ohlásiť slovo spásy. Čas kňazských vysviacok je pre nás vítanou príležitosťou prosiť Pána žatvy, aby dielo spásy získavalo nových a hodnotných služobníkov oltára. Takých služobníkov, ktorých neodradia ani rozbúrené prejavy spoločenského života, ani odpor spoločenskej mienky či neistota úprimného prijatia zo strany Božieho ľudu. Nech ich vedie a posilňuje Boží mandát: „Choďte a učte všetky národy!“

Čo vieš o srdci?

Istou spomienkou sa vrátim do školských lavíc. Na hodinu biológie nám učiteľ priniesol školskú pomôcku. Bola to postava človeka v životnej veľkosti. Bola vyrobená z nejakých plastov a bola zaujímavá tým, že boli na nej vyznačené napr. tepny, žily, ale aj ľudské orgány. Tie sa dali vybrať samostatne a každý mohol presne vidieť ako vyzerajú zblízka a kde sa v organizme nachádzajú, kde majú svoje miesto.

 1.,Učiteľ vybral z útrob figuríny srdce a ukázal ako vyzerá.  Zároveň ukázal na telo a dodal: takto vyzerá telo človeka bez srdca. 

V živote zažijeme všeličo. Máme možno aj takú skúsenosť, podľa ktorej sme stretli človeka "bez srdca". Išlo o niekoho, kto sa voči nám alebo iným nezachoval správne a my máme pocit krivdy, či bôľu. Je isté, že častejšie stretneme človeka so srdcom t.j. niekoho, kto sa pre nás obetoval až po krajnicu možností. Sú, žiaľ, ľudia, ktorí v správaní nevykazujú prítomnosť srdca. Človek sa niekedy dokáže správať tak, akoby nemal srdce. Ale Boh má také srdce, ktoré nikdy nezlyhalo, ba dokonca je zhovievavé voči tým, ktorí ho kdesi stratili. Božské Ježišovo srdce sa nechalo prebodnúť kopijou vojaka. A to preto, lebo nás nekonečne miluje. Boh má zdravé srdce s nekonečnou kapacitou lásky. Naše prázdne srdcia sa tak môžu neustále inšpirovať jeho dobrotou a stálosťou v láske a milosrdenstve.

2.,Jeden zo žiakov dostal na hodine pokyn od učiteľa: vráť srdce na miesto. Žiak zaváhal a omylom sa pokúsil umiestniť maketu srdca na opačnú stranu. Nešlo to, ale po krátkom uvažovaní srdce umiestnil správne t.j. na pôvodné miesto. 

Aj o nás ľuďoch sa môže povedať, že máme "srdce na správnom mieste". Napr. vtedy, keď zabojujeme o správnu vec, keď sa zastaneme slabších a ukrivdených, keď sami okúsime ujmu a to len preto, aby sme samaritánsky poslúžili tým, ktorí sa nachádzajú v ťažkej situácii. 

Ježišovo Božské srdce bolo na správnom miesto. Našiel ho vojak, ktorý sa kopijou presvedčil o tom, kde sa nachádza. Prebodol mu bok a vyšla krv a voda. Ježišovo srdce bolo na pravom mieste  z hľadiska anatómie, ale aj z hľadiska toho, že sa obetovalo za vykúpenie celej populácie. Ježiš  celkom vydal svoje srdce krutej moci, aby získal pre nás slobodu. 

3.,Ľudské srdce je umiestnené v hrudi. Má tam svoje čestné miesto. Mnohí sa často búchajú do pŕs s tým, že sú vlastenci, že srdce t. j. charakter majú v poriadku. Platí však toto: menej giest a slov a viacej skutkov. V tele človeka sú aj iné orgány a sú dôležité. Srdce je však vpredu, v hrudi. Tam má svoje čestné miesto, ak neberieme do úvahy anomálie, ktoré občas pripraví príroda. 

Charakter má mať čestné miesto. Človek rád prijme aj iné výsady, ale ale srdce t.j. charakter je nad všetkým. Ukázal to aj Ježiš, ktorý na tróne kríža, na vyvýšenom mieste prezentoval svoj charakter. Taký charakter, ktorý sa nezastavil ani pred najväčšou potupou. V tomto boji za nás nezlyhal a ukázal, že zápasy o charakter evanjelia môžu prebiehať na dennom poriadku. Srdce človeka sa nachádza  v hrudi. Ide o miesto čestné, ale aj zraniteľné. Početné rany smerujú v boji do srdca. A to prostredníctvom zbraní, ale tu patria aj ataky slovné, ktoré môžu zasiahnúť citlivé srdcia ľudí. Hruďou mnohí bránili iných, aby svojich blížnych chránili a pritom sami zahynuli. Ježišovo Božské srdce je toho najlepším dôkazom. Ono je pre nás  jedinou posilou v rôznych zápasoch, kedy sa môžeme spoliehať iba na  jeho pomoc a záštitu. 

Žatva

V evanjeliu sa objavuje slovo žatva /Mt 9,36-10,8/. Starší vedia vysvetliť tento pojem, lebo túto činnosť ešte zažili. Mladším je treba priblížiť a vysvetliť. Všetci vieme, že ide o zber úrody, ktorá je dôležitá preto, aby mal človek obživu pre život. 

O žatve, v prenesenom slova zmysle, hovoríme aj vtedy, keď človek odchádza do večnosti, lebo sa navždy skončila jeho pozemská púť. Aj život človeka má priniesť plody a sám Boh-Pán života a smrti ich vyhodnocuje. Všetci si prajeme, aby sme ponúkli plnohodnotné plody a tak sa stali nádejnými kandidátmi pre Božie kráľovstvo. Odporúča sa, aby sme si priebežne t,j, počas života urobili sami pre seba priebežnú  žatvu a pýtali sa:čím  a ako napĺňame svoj život?

Aké kritéria máme pri tom použiť?

1.,Čítali sme, že Ježiš si povolal Dvanástich a poslal ich na celosvetovú misiu, aby ohlasovali evanjelium. Na začiatku poslal iba Dvanástich, ale prijať k sebe chce všetkých ľudí. Život veriaceho človeka má mať túto vizitku-som Bohom prijatý, som ním milovaný a zárovaň očakávaný ako trvalý obyvateľ Božieho príbytku. Boh ma tam chce a praje si, aby som urobil všetko preto, aby večný život bol mojim najvyšším cieľom. Dokonalosti a krásy pozemského sveta majú svoje limity, lebo nedokážu naplniť srdce človeka tak, aby už netúžil po niečom inom, dokonalejšom a krajšom. Boh to tak zariadil, aby sme po ňom túžili, kým nedospejeme do večnosti.

2.,Dvanásti dostali od Ježiša bližšie inštrukcie v tejto podobe:" k pohanom nezabočujte, do samarijských miest nevchádzajte, choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!". Ale nám ostatným hovorí: priblížilo sa nebeské kráľovstvo!. Ako by nám chcel oznámiť-Boh je tu, sprevádza ťa životom, stretni sa s ním a vydaj o tom svedectvo! Boh je tu, nájdi ho, stretávaj sa s ním a vydaj o tom svedectvo! Iba to Boh od nás chce, aby sme naplnili jeho výzvu-priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Takáto schéma, ktorej autorom je sám Boh sa môže stať životným programom každého, kto v Ježiša Krista uveril a poriadil mu svoj život.

3.,Skupina Team má pieseň Nemám čo stratiť. Refrén obsahuje tieto slová:" Je už nemám čo stratiť, život je ako kruh. Keď raz príde čas platiť, nechcem zanechať dlh". 

Ide o to, aby sme neostali dĺžní Božej dobrote a láske, ktorá nám dáva všetko potrebné k spáse. Pre každého príde čas platiť t.j. vyúčtovať z toľkých milostí, ktorých adresátmi sme sa stali. Prejavom tejto viery má byť z našej strany neustála vďaka. Bez Božieho usmernenia by sme cestu spásy nenašli a ani sa na nej neudržali. Život je "ako kruh". Od Boha sme vyšli, lebo on nás stvoril, a k nemu smerujeme, aby sme sa stali predmetom Božej žatvy. On si robí na nás nárok, sme jeho dielom a on je náš Stvoriteľ. Nikoho nenechal bez duchovných prostriedkov, aby  mohol s ním komunikovať. Z vonkajších prostriedkov je rozlúčka na pôde Cirkvi poslednou časťou tejto komunikácie. Ale ona môže pokračovať iným, významnejším spôsobom. V modlitbe a pri slávení eucharistie máme pripravenú ideálnu pôdu na to, aby sme mohli  blížneho odporúčaťBožej večnosti. 

Prekvapenia mýtnika Matúša

Tohto roku bol v Poľsku v katedrále v Tarnowe vysvätený za kňaza 27 ročný Bartosz Sobczyk. Po vysviacke sa vrátil do rodiska v meste Mielec a slúžil tam primičnú svätú omšu. Takýchto primiciantov bolo v Poľsku i inde na svete viac. Ale Bartosz Sobczyk je zaujímavý tým, že kedysi bol talentovaným futbalistom, lebo s mužstvom Stal Mielec postúpil do najvyššej poľskej súťaže a mal pred sebou veľkú kariéru. Nestalo sa tak, lebo si vybral inú cestu-cestu kňazstva. Na začiatku primičnej slávnosti ho privítal primátor mesta týmito slovami:"Kedysi ste boli súčasťou jedného z najsilnejších tímov Poľska, ale teraz ste prestúpili do najsilnejšieho tímu na svete-do Božieho tímu". 

Všimnime si mýtnika Matúša z evanjelia /Mt 9,9-13/. Celá stať je o jeho prestupe. On prestúpil z najhoršieho tímu-tímu mýtnikov do tímu, ktorý je najlepší na svete-do tímu Ježiša z Nazareta.  V rámci tohto prestupu zažil viaceré prekvapenia. Ktoré sú to?

1.,Presvedčil sa, že Boh je blízko a dá sa s ním komunikovať. Veď , Ježiš prešiel okolo neho celkom blízko. Matúš si možno pôvodne myslel, že Boh je od neho veľmi vzdialený. Zistil však, že je to omyl. Jeden z najväčších v jeho živote. 

Koľkí žijú v tomto omyle, ktorý negatívne ovplyvňuje ich život! Žijú v akejsi beznádeji, že Boh o nich nemá záujem. Sú si vedomí, že nežijú správne a myslia si, že on od nich bočí.  On však prichádza celkom blízko , prekonáva všetky hranice a dáva o sebe vedieť. Život určitých ľudí nás povzbudzuje uveriť, že do ich života vstúpil Boh, lebo to na nich vidno. A tento štýl života sa nedosahuje násilím, ale prichádza spontánne, s neustálou snahou o prehlbenie viery.

2.,Iným prekvapením pre Matúša bol fakt, že sa dokázal veľmi ľahko "odlepiť" od mýtnickej stoličky a vybrať sa inou cestou. Stačila na to jediná Ježišova veta:"Poď za mnou". 

Ten, kto prijíma Krista celým srdcom, zistí, že nie je ťažké zanechať stoličku mýtnika. Viera  nám napomáha zanechať zlozvyky a hriešne praktiky.  Inak by sme zostali zakotvení v biede života. Vo viere v Krista môžeme urobiť veľké veci so svojim životom až tak, že sa staneme jeho nasledovníkom. Viera bez úsilia meniť život podľa evanjelia nemá patričnú hĺbku. Sprievodným znakom správnej viery je permanetné úsilie podobať sa Ježišovi, len on nám darúva slobodu a nádej.

3.,Matúš s prekvapením zistil, že si dva protichodné tábory majú zrazu čo povedať. Lebo na hostine v Matúšovom dome sa stretli mýtnici a hriešnici s Ježišom a jeho učeníkmi. Ježiš ich zjednotil do takej miery, že si sadli za spoločný stôl. Za bežných okolností by to nebolo možné. 

Koľko takýchto stolov je potrebných v dnešnom svete? Určite na všetkých stupňoch politcko- spoločenského života. Určite na pracoviskách a  určite v mnohých rodinách. Miestami sa to vôbec nedarí, lebo bez Krista v srdci je to veľmi náročné. Najprv sa musí uskutočniť stolovanie v srdci človeka a to je možné len vtedy, keď tam prebýva Boh. Mýtnici a Ježišovi učeníci určite našli spoločné témy, ale tou hlavnou bol Kristus. On fascinoval mýtnikov a zároveň už ovplyvňoval svojich učeníkov. Ježišov vplyv sa tu poprieť nedá. 

Je tu ďalšia supina aktérov. A to sú farizeji. Tí sú pohoršení zo situácie, ktorá vznikla. Aspoň mali dôvod rozmýšľať. Ich svet sa pomaly rúca. Nastáva nový poriadok-poriadok evenjelia. Majú len dve možnosti: buď sa nechajú zavaliť padajúcim systémom morálky svojej doby, alebo vyjdú oproti novej vízii Ježiša Krista. Aj nám zostáva táto voľba. Buď sa necháme zavaliť neprávosťou alebo opustíme svoje mýtnice a budeme vyhľadávať Ježišovu oživujúcu spoločnosť. On prišiel kvôli nám a ponúkol nám dar spoločenstva s ním. Väčší dar ako toto, nenájdeme.

Nesmie chýbať

Je prirodzené, že najväčšej úcte a popularite sa  v našich kultúrach tešia Vianočné a Veľkonočné sviatky. My, veriaci, zdôrazňujeme v prvom rade ich duchovnú hĺbku, ale v médiách sa zaoberajú aj otázkou tradície. Preto sa predstavitelia rôznych regiónov u nás vyjadrujú k určitým činnostiam, ktoré počas sviatkov vykonávajú napr. k stolovaniu. Ich svedectvo začína slovami: u nás nesmie chýbať na stole to a to...

Pán sa stará o to, aby na stole Cirkvi nechýbal eucharistický chlieb. A to platí nielen na sviatky, ale vždy. Cirkev už vyše 2000 rokov hlása: u nás nesmie chýbať na stole eucharistický chlieb...Je dôležité, aby tam bol, lebo pútnikov do Božieho kráľovstva je mnoho. Môžu sa zastaviť, prisadnúť a stolovať. Cesta do Božieho príbytku je náročná a eucharistia t.j. Pánovo telo je jediný chlieb, ktorý dá unaveným pozemským pútnikom silu napredovať. Boží chlieb je určený pre tých, ktorí nechcú stagnovať, ale rásť a zdokonaľovať sa až dovtedy, kým neprekročia prah večného domova,

Pri Pánovom oltári nesmú chýbať tí,  ktorí sa stávajú jeho služobníkmi. Cirkev má našimi ústami prevolávať Pánovi toto: nech nám, Pane, nechýbajú služobníci oltára...A to nielen preto, aby si obliekli liturgické rúcho a v osobe Krista recitovali konsekračné slová: toto je moje telo a toto je moja krv, ale aj preto, aby svojim životom reprezentovali ušľachtilosť, dobrotu, milosrdenstvo a pokoj Ježiša prítomného medzi nami. Cirkev nechce vidieť pri oltári hercov, ale autentických Božích poslov, ktorí majú ambíciu svojho Majstra nasledovať aj mimo oltára.

Cirkev to je spoločenstvo. Ono nesmie chýbať najmä vtedy, keď sa slávi najsvätejšia obeta. Božie domy-kostoly navštevujú obdivovatelia, ale aj tí, ktorí sa chcú modliť. Súčasťou eucharistického spoločenstva nemajú byť len obdivovatelia liturgie, ale najmä tí, ktorí prinášajú na oltár svoje modlitby a obety. Nesmú nám chýbať ich duchovné aktivity, aby sme tvorili živé spoločenstvo, ktorého centrom je Kristus-živý Boh, ktorý je hoden našej poklony a oslavy. Slávenie eucharistie je najväčším pokladom putujúcej Cirkvi.  Krista možno totiž najlepšie spoznať pri lámaní chleba...

Neprebádaná hĺbka

Každý človek vie, že keď sa díva z určitej výšky na hladinu mora, nevidí skoro nič. Aby tam niečo uvidel, musí sa ponoriť a za pomoci techniky vo väčších hĺbkach použiť svetlo. More je veľké tajomstvo, ktoré oslovuje vedcov, potápačov a dobrodruhov, ktorí hľadajú stratené poklady, a tie uviazli v hĺbke pri rôznych tragédiách. 

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je pre nás neprebádateľným tajomstvom. Mnohí sa usilovali akoby viac ponoriť do duchovných hĺbok Trojice , ale limity ľudských zmyslov ich ďaleko nepustili. Musí nám postačovať viera, podľa ktorej Trojica Božských osôb je absolútnou dokonalosťou, ktorú ani nedokážeme pomenovať.

Napriek tomu si položme otázku: čo nám napadne, keď počujeme tento teologický výraz?

1.,Jednota. Nerozdielna jednota. Nespochybniteľná jednota. Nerozvrátiteľná jednota. Čnosť jednoty je tak veľmi skúšaná v dnešnej dobe. Násilie k pravej jednote nevedie, iba opticky. Jednota sa buduje v láske a úcte a dosahuje sa niekedy aj nesmiernou obetavosťou. Jednota sa má permanentne udržiavať. Ak chceme byť jedno, nemôže nám byť jedno aké budujeme vzťahy medzi sebou. Jednota nie je ani vecou náhody, či ľahostajnosti. Dôležitosť jednoty zvýraznil sám Ježiš, keď sa modlil k Otcovi a prosil, aby sme boli jedno...Jednota sa teda vyprosuje a vymáha pred Bohom modlitbou obetavosťou. Diabol veľmi na jednotu útočí a páči sa mu každý rozvrat a rozbroj, najmä v spoločenstve veriacich. Aj kedysi silné putá medzi ľuďmi sa zmenili na konfrontačné postoje, ktoré dosiahli stupeň nenávisti. Je čas pestovania jednoty a to na báze evanjelia, aby sme ukázali, že jednota troch božských osôb je pre nás motiváciou na ceste k jednote. V pozemskej sfére života sa ľudia delia na väčších a menších, čo je často dôvodom nejednoty a fatálneho rozdelenia. Pred Bohom ja takýto princíp jednoty neprijateľný. Hľadajme taký princíp jednoty, ktorý je milý Bohu. 

2.,Základ. Učenie o Trojici je základ katolíckej náuky. Každý základ je určený na to, aby niesol ťarchu. Viera v Trojicu nesie náš život v náročných podmienkach života. Viera v Otca i Syna i Ducha Svätého je princíp, ktorý potvrdzujeme pri bohoslužbách, pri duchovných aktivitách, pri počiatku i konci určitých činností, ktoré sme obetovali Pánu Bohu. Keď sa nám nedarí v modlitbe, prežehnať sa dokážeme vždy. Keď stojíme na prahu ťažkej situácie, môžeme ho prekročiť so znakom kríža , ktorý spojí našu hlavu, pŕsia i ramená, aby sme dali najavo, že Bohu dôverujeme. A nie je to inak ani vtedy, keď sa chceme poďakovať za prijaté dobrodenia a prežehnanie , či známa modlitba Sláva Otcu, sú našim prvým prejavom vďaky Trojjedinému Bohu. 

3.,Súlad. Trojica je súlad. Oko človeka je citlivé na súlad. Dobrý pohľad je na oblečenie, ktoré ladí alebo na súlad v byte medzi jednotlivými prvkami nábytku a medzi vrcholy určite patrí počuť, ako ladia hudobné nástroje a ľudské hlasy, ktoré interpretujú umelecké dielo. Súlad je myšlienka, ktorá mnohých oslovuje a napĺńa blahodarným pocitom. O súlad sa  má snažiť najmä ten, komu ide o súlad života s myšlienkou umeleckého Božieho diela, ktoré nachádzame v Božom slove. Trojjediný Boh hľadá spriaznené duše, ktoré chcú životom ladiť s dielom vykúpenia a spásy. Ani životný kríž nedehonestuje človeka, ale umožńuje mu zladiť sa s krížom na Kalvárii, na ktorom sa odohralo vrcholné dejstvo našej záchrany. Dokonca ani smrťou nie sme pohanení, lebo ňou sa zjednucujeme s Ježišom, ktorého po smrti zvesili z kríža a uložili do hrobu. Najväčšou ozdobou človeka je to, keď sa usiluje o to, aby bol v čnostiach zladený s Kristom. Ak touto cestou pôjde, nájde súlad svojej duše s nebeským kráľovstvom.

 

Cieľom je Božia sláva

Súčasťou života človeka je aj oslava. Väčšinou oslavujeme človeka vtedy, keď má výročie alebo dosiahol určitý úspech. Ale oslavujeme aj udalosti, ktoré sa výrazne zapísali do života jednotlivca, prípadne určitého spoločenstva. Oslava patrí do života človeka. Každému dobre padne, keď sa chvíľku nesie na vlne slávy, ktorú mu z vďačnosti pripravia ľudia z jeho blízkosti. 

Veriaci človek však vie, že cieľom a zmyslom jeho života je Božia sláva. Správne to pochopili Zebedejovi synovia Jakub a Ján /Mk 10,32-45/. Tí prišli za svojim učiteľom s prosbou, aby mohli "zasadnúť v jeho sláve". Je isté, že vtedy ešte celkom nechápali, čo to znamená, ale zmysel svojej služby a života vystihli presne. Túžili nie po pozemskej sláve, ale tej, ktorá je trvalá a možno ju dosiahnúť až po skončení pozemského života. Ktoré sú zákonitosti  vedúce do Božej slávy? 

1.,Evanjelium hovorí o učeníkoch, že "trpli a so strachom išli za ním/Ježišom/". Táto veta vyjadruje niekedy aj naše zmýšľanie. Veríme v Krista, ale máme určité obavy a strach, lebo netušíme kam nás viera zavedie, nevieme čo nás v spojení s s Kristom čaká a aké prekvapenia on pre nás pripravil. Napriek kráčame s nádejou za ním. Cítime, že sme na  dobrej ceste a že sme v dobrých rukách. Človek sa hneď cíti pokojnejšie, keď je presvedčený, že je "na dobrej ceste a nachádza sa v dobrých rukách". Práve toto si prajeme v rôznych situáciách. Naša viera je vtedy správna, ak napriek obavám sme presvedčení., že správnu cestu a ruky sme už našli. Nič istejšie do Božieho kráľovstva nenájdeme.

2.,Ježiš svojim učeníkom prisviedča, že  "budú piť z jeho kalicha". Piť z kalicha utrpenia. Aj v bežnej reči sa používa výraz-piť z kalicha horkosti. Ten, kto kráča za Pánom vie, že ho kalich utrpenia neminie. Má síce rôzne podoby a intenzitu, ale zmysel je rovnaký. Spočíva v tom, aby sme aj v ťažkostiach života dosvedčovali vernosť Kristovi, ktorý za nás trpel na Kalvárii. Z Pánovho kalicha utrpenia pijeme vtedy, keď trpíme v spojení s ním a pritom sa posilňujeme jeho sviatosťami. Je veľa tých, ktorí ochutnávajú horkosť Ježišovho kalicha utrpenia, ale je aj veľa tých, ktorí by bez sviatostí nedokázali niesť svoje každodenné kríže.

3.,Cesta do Božej slávy je pripravená pre tých, ktorí sú ochotní poslúžiť dobrej, užitočnej veci. Sám Ježiš nám pripomína, že "neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil". Vždy,keď urobíme niečo užitočné, nehovoríme, že panujeme nad niečím, ale že sme poslúžili...Ide o prejav pokory, pričom za hlavného protagonistu dobra vyzdvihneme Boha, nie seba. My sme prišli, aby sme poslúžili. Viac nám pristane pokora, lebo bez jeho milosti nedokážeme urobiť nič dobré. Osvojme si takúto terminológiu, lebo je blízka zmýšľaniu  Ježiša Krista, ktorý nám všetkým poslúžil nenapodobniteľným dielom vykúpenia. 

Všetky naše pozemské oslavy nie sú dostatočné, ak sme nevyzdvihli Boha. Boh je hoden našej oslavy a najlepšou formou oslavy Boha je náš život. Čím viac sú na nás viditeľné prvky evanjelia, tým väčšia oslava Boha je z našej strany. Evanjelium človeka neoslabuje, ale dáva mu patričnú dôstojnosť, ktorú Pán odmení večnou slávou vo svojom kráľovstve. 

Pôsobenie Božieho Ducha

 

        V médiách sa často objavujú reklamy zamerané na ponuku internetových služieb. V jednej z nich sa pýta pracovník firmy: „Kde si prajete vo svojom dome pokrytie internetom?“ Domáci odpovedajú jeden cez druhého, ale každý za seba: „Tu, tu a tu!“ Pričom každý ukazuje svoju izbu, každý ukazuje na svoj kútik. Podľa reklamy chce mať každý svoje osobné pokrytie.

        Každý veriaci človek si praje, aby tzv. pokrytie Duchom Svätým bolo všade a aby bolo všade viditeľné. A keby mohli, kresťania by slovami reklamy hovorili, kde si to prajú najviac: „Tu, tu a tu!“ Duch Svätý určite pôsobí, no nie na objednávku človeka. Na prijatie darov Božieho Ducha je potrebné byť disponovaný.

1.)            Prednedávnom som sledoval v televízii dokumentárny

film o konci 2. svetovej vojny. Keď si Adolf Hitler vo svojej chorej a diablovi oddanej mysli uvedomil, že sa jeho impérium zrúti, rozhodol sa pre posledný ukrutný plán. Povolal nedospelých chlapcov, ešte deti, do zbrane. Ich tváre boli ešte detské a boli brutálne zneužité na úmysly svojho vodcu. Ľudia si kládli otázky: Vedeli, do čoho idú? Môže byť človek v takom veku odhodlaný a pripravený konať zlo?

        V každom veku a v každej situácii by mal byť človek pripravený konať dobro. Vždy, keď ráno vstávame, už obyčajne vieme, čo nás dnes čaká, aké máme povinnosti. Nielen povinnosti, ale zároveň aj možnosti urobiť veľa dobrého. Nech Duch Svätý vidí na našich tvárach i v srdciach odhodlanie na konanie Božích vecí. Jemu to stačí na to, aby zostúpil a prostredníctvom nás konal diela svojej lásky.

2.)           Iný podnet pochádza z pôsobenia sv. Pavla.

Spomenieme dve udalosti, pričom obidve sú spojené s jeho účinkovaním v Efeze. Prvá sa týka ukončenia misie v tomto meste a odchodu do Jeruzalema. Pri rozlúčke
sv. Pavol hovorí: „... spútaný Duchom idem do Jeruzalema... Duch Svätý ma uisťuje, že ma očakávajú okovy a súženie.“
(Sk 20, 17 – 27) Jemný výraz – spútaný Duchom (Božím) – je veľavravný. Znamená, že to, čo ho tam čaká, bude ťažkou skúškou, ale zároveň si uvedomuje, že je to Božia vôľa, aby tam išiel a svedčil o Kristovi.

        Druhá situácia, ktorá súvisí s Efezom, sa týka úryvku listu, ktorý poslal sv. Pavol tamojším veriacim. Píše im, aby sa nestali „... malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia...“ (Ef 4, 14)

        Z týchto dvoch situácií, ktoré sme uviedli, vyplýva Pavlov odkaz, ktorý by sme mohli zhrnúť do jednej myšlienky: Je lepšie byť spútaný Duchom (Božím), ako byť zmietaný bludom. Je lepšie byť „spútaný“ evanjeliom, ako byť zmietaný hriechom. Je lepšie žiť pod jarmom Ježišovho kríža, ako mať nesúlad a chaos v hodnotách života. Boží Duch tak, ako v prípade sv. Pavla, prichádza na pomoc našej slabosti, aby sme okúsili, že Pánovo „jarmo je príjemné a bremeno ľahké“ (Mt 11, 30)

3. Duch Svätý je hlavným protagonistom zmien, ktoré sa dejú v človeku.

Príznakom poveternostných zmien býva tzv. lámka. Najmä starší ľudia cítia „v kostiach“ zmenu v počasí, lebo ich vtedy začína „lámať“. Býva to vtedy, keď sa má zhoršiť počasie.

        Duch Svätý spôsobuje „duchovnú lámku“, lebo chce, aby sa človek obrátil a zmenil k lepšiemu. Sv. Cyril Alexandrijský píše: „Bolo...naskrze potrebné...aby sme sa zriekli svojho života, zmenili ho na iný a začali žiť novým, nábožným životom. A to by nebolo možné inak ako účasťou na Duchu Svätom. Duch Boží premieňa tých, v ktorých prebýva, akoby na iný obraz... On ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu iba na to, čo je v nebesiach a od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile Ducha (Božieho)
(LH II., s. 968 – 969).

        Na procese natáčania filmu pracuje niekoľko činiteľov. Najprv ten, ktorý dáva impulz, myšlienku, námet. Potom nasleduje ten, ktorý dielo režíruje, a tak nasledujú tí, ktorí ho spracujú pre potreby kina a televízie.

        Duch Boží je ten, ktorý nám dáva podnet na zmenu. Zároveň zmenu v človekovi aj režíruje a nakoniec uvádza do praxe jeho života. Všetci si prajeme, aby pôsobil v globálnom svete. No najprv nech prinesie zmenu individuálnu, v srdci jednotlivca, lebo odtiaľ, z ľudského srdca, sa rodia diela a aktivity na posväcovanie blízkeho i vzdialeného sveta.

Rozlišuj

Najnovšie číslo Katolíckych novín /20/2026/ je zamerané na fenomén umelej inteligencie /AI/. Píše sa tam, že AI je veľkým prínosom pre život človeka a to v rôznych oblastiach.  Na druhej strane je tu možnosť zneužitia.Preto má človek rozoznávať rozdiel medzi výtvorom AI a realitou, v ktorej žijeme. Autori hovoria, že tieto rozdiely si môžeme  najlepšie všimnúť v obraze, či fotografii alebo v oblasti určitého textu alebo v ľudskom hlase. Táto problematika má čo povedať aj v súvislosti so 60.SVETOVYM DŇOM SPOLOČENSKÝCH KOMUNIKAČN7CH PROSTRIEDKOV. Na čo sa máme zamerať?

1.,Predstavme si dva bežné obrázky,či fotografie, ktoré vidíme v médiach. Jedna je výtvorom AI a druhá, podobná, je skutočná, vytvorená fotografom. Na prvý pohľad nevidíme nijaký rozdiel. Až skúmavejší pohľad nám pomôže odhaliť určité rozdiely medzi snímkami. 

Táto záležitosť súvisí o.i. aj so štýlom života, ktorý dnes vedieme. Vedieme rýchly štýl , ktorý má sklony k povrchnosti. Dnes musíme veľa stihnúť a to ešte aj v krátkom čase a preto veľa vecí absolvujeme povrchne. Dnes, viac ako inokedy, potrebujeme pestovaťpohľad do hĺbky života, aby sme spoznali podstatu a ocitli sa čo najbližšie k pravde. Dôležitým komunikačným momentom,ak nie najdôležitejším, je vzťah k Bohu. Ten má byť primerane hlboký, lebo plytký nestačí. Naše modlitby sa často vyznačujú povrchnosťou, sú bez myšlienky a z modlitby robia cudzie teleso, ktoré vieru kazí a nie rozvíja. 

Našim deťom-školákom často zdôrazňujeme: buď sústredený, upokoj sa,nenechaj sa ničím rozptyľovať, zadanie úlohy si viackrát prečítaj a až potom pristúp k riešeniu.

 Nám, Božím deťom, sa odporúča: pri modlitbe a sv.omši buď sústredený, pokoj mysle je najlepšou prípravou k duchovným úkonom, nechaj bokom strastiplný život a neboj sa opakovane zdôrazniť Bohu, po čom túžiš. Pestovanie takejto pozornosti je dôležité z jedného vážneho dôvodu, aby sme rozlíšili medzi dobrom a zlom a neuviazli v povrchnosti, ktorá sa nám núka ako sprievodný jav našej doby. 

2.,Rozlišovanie textu. AI dokáže pripraviť dokonalý text na tému, na ktorú dostane zadanie. Dokáže to urobiť stopercentne, bez chýb, pričom text vytvorený človekom nikdy  bez chýb nie je. Pri úsilí rozlíšiť tieto dva texty musíme byť pozorní a čítať ich viackrát. Niekedy sa nám ani nepodarí pôvodcu textu identifikovať a môžeme sa pomýliť. 

Čo sa týka textu, nemôžeme sa v živote hodnotovo mýliť, keď máme v obľube čitať alebo počúvať Božie slovo a podľa neho aj konať. Pri čítaní hocijakého textu, najmä na sociálnych sieťach sa nebojme vysloviť:neverím vlastným očiam! Takto niekedy vyjadrujeme úžas nad určitým javom. No takto kriticky zhodnoťme aj to, čo čítame niekde v médiach , lebo text nemusí byť v súlade s Božím slovom. Svetlo Božieho slova býva neomylným kritériom vtedy, keď nám niekto podsúva falošné, zneisťujúce správy, ktoré môžu viesť človeka do omylu. 

3.,Hlas a reč charakterizujú väčšinu z nás. Existuje hlas a reč, ktoré sa dajú umelo vytvoriť. Je dôležité, aby sme v spleti rôznych hlasov zachytili hlas svojho svedomia. Ak je svedomie správne formované, jeho hlas nebude znieť umelo. Neuprednostňujme rôzne iné hlasy pred hlasom nášho vnútra. On je pre nás najbližším a vierohodným poradcom a usmerňovateľom, aby sme si zachovali vieru v Boha a vieru v človeka.Takého človeka, ktorý môže byť našim skutočným pomocníkom a dobrodincom, ale nie podvodníkom, ktorý profituje z biedy svojich blížnych. Reč a hlas každého z nás nech nie sú umelo vyfabrikované, ale tvorené Božou milosťou a evanjeliovým charakterom. Ak sa budeme usilovať počúvať Božiu reč a hlas, budeme schopnejší rozlíšiť umelé výtvory, za ktorými je niekedy zlo, od požehnanej komunikácie, ktorá buduje vnútro človeka a spoločenstvo okolo neho.

Ľudia majú bezprostredne komunikovať,aby si odovzdávali správy, informácie, aby si približovali svet svojho vnútra jeden druhému. A je dôležité, aby reprezentovali najmä Božiu lásku, lebo tá má byť vo vzťahoch prvoradá. Nech práve ona vpýva na naše komunikačné úsilie, aby bolo užitočné nielen pre bežný život, ale aj z hľadiska večnosti.

Život ako pevná stavba?

Všade okolo seba vidíme nárast montovaných domov. Predstavujú určitý rozdiel oproti tým klasickým, na ktoré sme zvyknutí a ktoré boli postavené z kvádrov, tehál ba dokonca kameňov. Ktosi, kto videl prvýkrát montovaný dom sa doň oprel s poznámkou: vydrží to niečo? 

Táto situácia nám môže pripomenúť stavbu pozemského života. Kým je človek mladý, nemá najmenšie pochybnosti o tom, či jeho život má pevný základ. Ani si len nepripúšťa, žeby sa malo niečo na tom zmeniť. Postupne, rokmi sa situácia mení. Keď sa akoby oprieme do stavby svojho života, zistíme, že už nie je taká pevná. S pribúdajúcimi rokmi už organizmus nereaguje pružne, stráca na kondícii, pribúdajú choroby a pod.

1., Pripomína nám to scénu zo Skutkov Apoštolov, kde sa píše, že zemetrasenie zatriaslo základmi väzenia, kde sú uväznení Ježišovi učeníci Pavol a Sílas. /Sk 16, 22-34/. Je dosť vecí, ktoré zatrasú človekom tak, že si uvedomí pominuteľnosť pozemského putovania. A zatrasú tiež materiálnymi istotami ,ktoré nám roky spoľahlivo slúžili, ale časom vypovedajú službu.

Správca väzenia pocítil nepríjemné otrasy pod svojimi nohami. Paradoxne, istotu mu dodali Pavol a Sílas t.j. väzni, ktorí v tom čase nemali žiadne spoločenské istoty. Pavol naňho zvolal, aby si neubližoval, čím správca znova získal pevnú pôdu pod nohami. 

Akým požehnaním pre človeka je skutočnosť, keď  má má pri sebe niekoho, kto mu dodá sebadôveru, povzbudí ho, odhalí nádej ba dokonca spolu s ním prejde ťažkým obdobím života! Ak sme takých poznali, ďakujme Pánovi za  nesmierny dar, ktorý môže vynahradiť akékoľvek iné materiálne výhody sveta.

2.,Správca väzenia , keďže sa ocitol v tme, požiadal o svetlo. Dostal dvojaké svetlo. Zrejme mu niekto podal fakľu, aby sa vedel v miestnosti zorientovať. A potom prišlo iné svetlo. Snáď ešte dôležitejšie ako svetlo z fakle. Bolo to svetlo evanjelia. Pavol a Sílas mu zvestovali Krista slovami:"Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty a tvoj dom". Svetlo Božieho slova má nesmierne prenikavú žiaru. Najmä v čase skúšky života, v rôznych príkoriach a iných ťažkostiach ,veriaci nie raz ocení dosah evanjelia na dušu. Svetlo evanjelia posúva človeka do postojov, ktoré reprezentujú Ježiša a ktoré si zaslúžia veľké ocenenie v nebi. Nezabudnime na vďačnosť voči tým, ktorí nás do tajomstva Božieho slova voviedli svojou výchovou a povzbudením.

3.,Správca väzenie, pod dojmom toho, čo zažil, zvolal:"Čo mám robiť, aby som bol spasený?". Táto otázka patrí do kategórie nadčasových. Je vhodné si ju položiť kedykoľvek, nielen vtedy, keď vyprevádzame blížneho na večnosť. Ona má svoju váhu nielen pri silnom, emotívnom zážitku, ale aj vtedy, keď človek precitne a zistí, že jeho životu chýba hĺbka. Je otázka, kedy sa začneme  vážnejšie zaoberať skutočnosťou večnosti? Dosť často ju odsúvame ako nepotrebnú, no z pohľadu viery ju ignorovať len tak ľahko nemôžeme. Vie nás prekvapť a čím sme starší, tým naliehavejšie čaká na odpovede. Vždy tu platí zásada, podľa ktorej sa máme usilovať o súlad života s Božou vôľou, ktorú máme spoznávať na základe pravidelnej komunikácie s ním. Komunikácia s Bohom je nádejnou vstupenkou do večnosti. Kým stavba nášho pozemského života je vystavená neistote a otrasom, stavba charakteru podľa evanjelia je presvedčivým dôkazom Božej lásky. Nech v nás Boh koná divy svojej lásky a vovedie do plnej radosti svojho kráľovstva. 

Matkám

Predstavme si bežnú situáciu zo života rodiny. Dospievajúce dieťa pristúpi k otcovi s určitou požiadavkou. Otec odlepí zrak od športového prenosu, vypočuje si otázku a s nie príliš veľkým záujmom sa ňou zaoberať, povie: „Choď za mamou, ona to vie lepšie.“ Alebo: „Choď k mame, ona si to pamätá lepšie.“ Choď k mame! Ešteže tie matky máme! Deti sú rady, že sa nimi niekto zaoberá a otcovia tiež neskrývajú radosť, lebo si môžu vychutnať športový prenos do konca. Ale nielen preto hovoríme o matkách s úctou. Ony môžu reprezentovať Matku Božiu v prostredí svojho života. Ona sa javí ako ich Orodovníčka a Pomocnica v rôznych situáciách. Čím inšpiruje kresťanské matky?

1.)       Mária vedie skupinku príbuzných za Ježišom.

Chcú sa s ním rozprávať. Sám Ježiš dostáva o tom správu: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť.“ (Lk 8, 20) Kresťanská matka má hľadať spôsob, ako viesť rodinu k Ježišovi. Nejde tu o niečo na spôsob zdvorilostnej návštevy raz za čas. Ide o pristupovanie k nemu vo forme celoživotného úsilia. Cirkev používa výraz, ktorý je na to určený – pristupovanie k sviatostiam. Kde je on viac prítomný ako práve v sviatostiach Cirkvi? Žiaľ, niekedy je osamelá. V tomto prípade skôr platí: Vonku stojí samotná matka bez príbuzenstva a iba ona z rodiny hľadá Ježiša. Modlí sa a čaká, že sa časom pripojí aj niekto iný z rodiny.

2.)       Mária hľadala strateného Ježiša počas púte v Jeruzaleme.

Hľadala ho tak, ako každá iná matka – s bolesťou, obavami, možno i s plačom. (Lk 2, 41 – 50) Každá dobrá matka svoje deti hľadá, a to nielen vtedy, keď sa stratia, niekam odbehnú, ale aj vtedy, keď definitívne z domu odídu. Hľadať deti neznamená iba pozerať do kúta, pod posteľ či za skriňu. Hľadať deti znamená to, že sa matka neprestane modliť a zahrňovať ich Božou priazňou. Deti sa môžu vytratiť nielen fyzicky, ale môžu sa stratiť aj vo viere, ba môžu až na ňu zanevrieť. Ešte len vtedy nastáva čas neustáleho hľadania toho, čo sa stratilo a čo je pre matku také vzácne.

3.)   Mária s Dieťaťom pod srdcom navštívila príbuznú Alžbetu, ktorá tiež pestovala dieťa pod srdcom. (Lk 1, 39 – 56)

Stretli sa spriaznené duše. Stretli sa, aby si pomáhali, vzájomne sa podporovali a spolu sa modlili. Dávajú tak príklad súčasným matkám, aby sa stretávali nielen na základe bežného posedenia (hoci aj to je možno potrebné), ale hlavne na báze viery. Stretnutie s názvom Modlitby matiek ktoré sa u nás, vo Svite, koná každý rok, je jedinečným Božím a cirkevným projektom, lebo sa na ňom stretávajú matky, ktoré nasledujú príklad Panny Márie a Alžbety. Každá matka má mať životný program, v ktorom sú na prvom mieste deti a rodina. Takéto spoločenstvá matiek sú pre Cirkev a pre svet mimoriadne dôležité. Nemusia byť oficiálne, ale pravidelné, také, kde je Božie slovo a modlitba na poprednom mieste. Len vtedy bude mať stretnutie zmysel a požadovanú hĺbku. Je dôležité, aby sme mali matky, ktoré sú modliace a ktoré svoje osudy (nie vždy ľahké) odovzdávajú do rúk Božej Matky, ktorá ich predostrie svojmu Synovi. Matkám pristane a prináleží im pestovanie mariánskej úcty. Matka má ísť za Matkou, za Božou Matkou, lebo ona vie všetko lepšie a dokonalejšie.

Ak tam bude miesto

 Na portáli Postoj som si prečítal nasledujúci príbeh. Bol pohreb. V strede kostola stála rakva s nebožtíkom. Okolo kvety a vence. Na jednej zo stúh bolo napísané toto:Stretneme sa v nebi, ak tam bude miesto...Mnohí sa nad tým pozastavili. Čo má znamenať takýto nápis na pohrebe človeka, ktorý veril v Ježiša Krista? Rodina to neskoršie v kuloároch vysvetľovala takto: S pohrebnými službami telefonicky vybavovali technické záležitosti, ktoré s pohrebom súviseli. Dohodli sa, že na stuhu dajú vytlačiť meno a priezvisko zosnulého, dátum narodenia a smrti a ak bude miesto, tak doplnia zvolanie-stretneme sa v nebi!. Vidíme, aký zmätok môže spôsobiť nedorozumenie v komunikácii pričom vznikla až teologická dilema-bude dosť miesta v nebi?

V nedeľu sme čítali slová evanjelia:"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov" /Jn 14, 1-12/. Nebo a Božie kráľovstvo nie je o kapacite, o množstve či o stiesnených podmienkach. To sú kategórie, ktoré nás trápia a zväzujú počas pozemského života. V nebi neplatia. Ježiš nás upokojuje s tým, že miesta je dosť. Je pravda, že o nebo treba zápasiť a to v duchu čnosti, ktorú sme my, moderní ľudia zavrhli. Ide o bohabojnosť.  Dá sa to vysvetliťaj ako bázeň pred Bohom. Jeho obsahom je láska k Bohu, spojená s vernosťou a s častou konfrontáciou skutkov s Božou vôľou. To je obsahom výrazu bohabojnosť. Takéto ponímanie života je dobrou víziou pre vstup do Božieho kráľovstva. Pre ľudí, ktorí tento postoj vyznávajú, je naozaj dosť  trvalého miesta v blízkosti Boha.

Ježiš chce, aby sme mali v jeho kráľovstve svoje miesto. Hovorí:"...vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja". Boh je prajný. Dopraje nám. Boh je bohatý a chce nás posadiť k stolu. Nič mu nespôsobí takú radosť, ako keď sa s nami podelí o dobrá, ktoré teraz prevyšujú našu chápavosť. To, čo on pripravuje pre svojich verných vzbudzuje našu pozornosť a prehlbuje túžbu. Viera v Boha,ak má správny rozmer, prehlbuje našu túžbu po večných dobrách. Boh chce mať "plný dom". A je veľmi aktívny, aby nás motivoval hľadať čo najschodnejšiu cestu k bránam večnosti.

Aj túto cestu nám Ježiš bližšie objasnil, keď povedal:"Ja som cesta...". Cesty zaujímajú človeka stále. Hneď, ako privítame hosťa, zo slušnosti sa opýtame: aká bola cesta? Hneď , ako sa vráti niekto z rodiny domov po celodennom šoférovaní, kladieme otázku: aké sú cesty? Myslíme najmä na kvalitu pohodlia pri náročnom cestovaní. 

Akou cestou je Ježiš? Dopraje nám aj pohodlie napredovania za ním? Určite áno, ale nešetrí ani "pohodlím kríža". Ide o protichodný výraz, lebo kríže života sú málokedy fyzicky i duševne pohodlné. Ale predstavujú pohodlie v tom, že sú najváčším zdrojom milosti, ktoré potrebujeme pri putovaní do večnosti. Ježišova cesta je pre každého z nás ušitá na mieru. Rešpektujme sa navzájom ako pútnici, ktorí našli správnu cestu vo viere.  Pomáhajme si navzájom, aby sme v každom spolupútnikovi objavili Ježiša, ktorý nedovolí, aby sme zablúdili.

Spoznávaj Boha

Predstavme si situáciu, kedy nejaký človek z titulu svojej moci a postavenia vyhlási:"Vy ma ešte nepoznáte, ale spoznáte ma!". Ten, kto používa takýto slovník sa vyhráža. Za jeho slovami cítiť hrozbu. Hovorí v hneve a s úmyslom vykonať na niekom úkon pomsty. Niekomu takéto vyjadrenie stačí na to, aby vychladol, ale niekto ide za svojim a môže napáchať veľké škody. 

Predstavme si inú situáciu. Pristúpime ku človekovi, ktorého postihla strata pamäti. Hneď na úvod stretnutia sa ho preventívne opýtame:"Poznáš ma, vieš, kto som?". 

To isté sa stane vtedy, keď sa s niekým stretneme po dlhých rokoch. Na mieste je vtedy obojstranná otázka typu:"Poznáš ma, vieš, kto som?". 

V evanjeliu čítame úryvok o tom, ako sa Pán Ježiš prihovára Filipovi:"Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?"/Jn 14,1-12/. Nehovorí to v hneve alebo plný sklamania. Hovorí to akoby s jemnou výčitkou, lebo vie, že jeho učeníci musia ukázať vyšší stupeň poznania ako iní. Čo chce tým povedať?

Chce povedať, že Boh je poznateľný, že chce, aby sme ho poznávali a chce nám oznámiť, že do každého vložil ambíciu hľadať Boha a v jeho hľadaní nájsť zmysel života. 

1.,Jedna z ciest poznávania Boha je uvedená v Skutkoch Apoštolov/Sk 6,1-7/. Postarali sa o ňu Dvanásti, keď vyhlásili v spoločenstve toto:"My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova". Aby ešte predtým povedali:"Nie je správne, aby sme zanedbávali Božie slovo...". Od tých čias existuje v Cirkvi povolanie, ktoré je zamerané na duchovnú zložku života. Ide o povolanie, ktorému svet nikdy neudelí plnohodnotný kredit a ani v spoločenstve pokrstených nenájde vždy absolútnu prajnosť. Túto situáciu vystihol sv. Peter, ktorý napísal:"Oni naň narážajú, lebo neveria slovu" /1 Pt 2,4-9/. Ten, kto neverí Slovu, neuverí tak ľahko ani tým, ktorí ho ohlasujú. Podstata tejto služby nie je o ziskoch, ktoré sa dajú vyjadriť v číslach a rôznych mierach. Tí, ktorí Božie slovo ohlasujú, nemajú byť ľuďmi slov, ale ľuďmi Slova. Toho Slovo, ktoré stvárnilo svety a stvárňuje aj životný svet ohlasovateľov a oni podávajú o tom správu do celého sveta. 

2., O mnohých veciach sa dozvedáme z počutia. A keď niekomu o tom hovoríme, použijeme výraz-počul som, že sa stalo to a to...Tým dávame okoliu na vedomie, že v informácii, ktorú podávame, sa môže nachádzať odchýlka od pravdy. 

Aj Božie slovo máme z počutia. Ale ono má byť ohlásené tak, aby sa dalo uživotniť a uviesť do praxe. Božie slovo treba počúvať, prijať a urobiť z neho normu zmýšľania a konania. Len tak môžeme dokázať, že medzi počutým a žitým slovom Boha neexistuje nijaká odchýlka, ktorá by spochybnila pravdivosť Boha, lebo on sám je Pravda, ktorá oslobodzuje. 

3.,Pri istej príležitosti sa stretli dvaja priatelia a dali sa do reči. Jeden z nich doslova žiaril šťastím, lebo sa mu podarilo niečo dôležité vybaviť. Dostal otázku:"Ako sa ti podarilo?". A on na to:"Našiel som tie správne dvere, na ktoré som zaklopal". 

Mnohí denne sledujeme správy z domova i zo sveta. Či sa nám to páči alebo nie, sledujeme ich preto, lebo túžime nájsť odpoveď na otázku: kedy bude lepšie a kto sa o to postará /človek alebo inštitúcia/. A denne sme sklamaní, lebo nič vierohodné sa v tomto smere z médii nedozvieme. Prečo? Možno aj preto, lebo klopeme na nesprávne dvere. Božie slovo nám oznamuje, ktoré sú tie správne dvere, lebo lepšie bude len vtedy, keď v srdciach činiteľov i bežných ľudí bude kraľovať Slovo. Ono prinesie úľavu vo svedomí, podnet k novému začiatku a dôveru, že sme bezpeční iba v Božích rukách. Je pekné, ak niekto objavuje svet a veľa vidí a zažije, ale ešte krajšie a užitočnejšie je, ak poznáva toho, ktorý ho stvoril a ponúkol mu do správy celé stvorenstvo. Aj tu platí, že Pán je tak dlho s nami, ale snažíme sa úprimne hľadať nasledovať?

Na prahu manželstva

 

 

        Pre každého odborníka, ktorý skúma život človeka v minulosti, je veľkým objavom stopa. Stopa človeka, ktorá sa zachovala z určitých dôvodov celé tisícročia. Aj z tejto jedinej stopy dokážu vedci vyčítať veľa informácii a poznatkov pre nás, súčasných ľudí.

        Výraz „stopa“ sa používa aj v inom slova zmysle. Napríklad vtedy, keď niekto spomína na časy, ktoré niekde strávil alebo vtedy niekde pôsobil. Preto hovoríme, že určitá činnosť má aj našu stopu. Ide o účasť na nejakej aktivite, práci, na nejakom podujatí – zvlášť vtedy, keď boli úspešné a užitočné.

        Čo sa týka života v sviatostnom manželstve – nestačí povedať, že tam chcem zanechať stopu. To je málo. Hovorí sa, že tam chcem nechať celé svoje srdce. Zanechať srdce je viac ako zanechať stopu.
Čo znamená zanechať celé srdce v manželskom zväzku?

1.)          Pri vstupe do manželstva snúbenci by mali byť rozhodnutí prežiť spoločný život, a to na základe racionálneho rozhodnutia a svojej vôle.

V tomto úkone je zahrnutý rozum a vôľa. No akousi nadstavbou je myšlienka, ktorá súvisí s odovzdaním srdca. Ona zahŕňa obetu a lásku. Rozum v tomto prípade hovorí, že chcem ísť takou cestou života, akou ide väčšina populácie. Vôľa sa pridáva a hovorí, že si chcem zastať svoju úlohu v manželstve čo najlepšie. K tomu sa pridáva vloženie srdca. Tento úkon zahŕňa obetavosť a láskavosť, ktoré môžu dosiahnuť až mimoriadny stupeň. Takéto rozhodnutia nedokáže urobiť človek sám od seba. Potrebuje na to vnuknutie zhora a Božiu milosť, aby to, čo bolo Kristom zasiate, prinieslo úrodu v priebehu celého spoločného života.

2.)          V súvislosti s odovzdaním srdca platí myšlienka,
ktorú nachádzame v liturgii sv. omše.

Objavuje sa tam dialóg: „Hore srdcia!“ s odpoveďou: „Máme ich u Pána.“ Manželia majú odovzdať svoje srdcia Božej moci a Božiemu pôsobeniu. Chladné a obmedzené srdcia v manželstve neobstoja.

        Všetci vieme, že človek občas potrebuje navštíviť špecializovaný obchod. Ide o obchod so sortimentom, ktorý vybaví človeka do detailu. Napríklad: obchod s potrebami na turistiku, obchod pre tých, ktorí sa chystajú na vysokohorskú túru, obchod s tovarom, ktorý označujeme ako elektro.

        Boh má špeciálne milosti pre tých, ktorí uzavrú sviatostný manželský zväzok. Chce, aby mu manželia odovzdali svoje srdcia a on ich vybaví svojimi milosťami do detailu. Podmienkou je, že celé ich srdce má patriť nielen manželskému partnerovi, ale aj Bohu. Nielen časť života, nielen na určitú dobu, ale úplne. Preto, keď sú srdcia manželov vyživované pravidelnou milosťou z eucharistie a z Božieho slova, je to znak, že svoj život vložili do Pánových rúk. Boh tak premieňa ich srdcia, že sa stávajú svedkami života podľa evanjelia a reprezentujú Krista žijúceho v ľudskom spoločenstve.

3.)          Srdce manželov má vytvoriť určitý priestor, do ktorého si ukladajú hodnotné skutočnosti.

Príkladom je im Panna Mária, o ktorej vieme, že si všetky udalosti, ktoré prežila, ukladala vo svojom srdci.

        Rovnako sa podobajú hospodárovi z evanjelia, ktorý vyberá zo svojich zásob veci staré i nové. Manželia si majú ukladať do srdca také hodnoty, z ktorých budú čerpať nielen vo chvíľach radosti, ale i v časoch kríža a životných skúšok. Do srdca si nedávajú zlobu, nenávisť, pomstu, ale ukladajú si prejavy Božej lásky, ktoré môžu ich spoločný život prehĺbiť a upriamiť na večnosť.

        Srdce človeka nie je skladiskom na odpad či haraburdie, ale je to dôstojný stánok, v ktorom môže prebývať Boh. Tam, kde prebýva Boh, tam je láska rozmanitá, pestrá, všeobsiahla a taká, ktorá zabezpečí živosť a životaschopnosť sviatostného manželstva.

Božie (po)volanie

 

       Predstavme si, že večer, keď je doma celá rodina, zazvoní telefón – pevná linka. Niekto z domácich vstane a zdvihne slúchadlo. Povie: „Prosím!“ a mlčky ukáže prstom na konkrétneho člena rodiny. Ten sa zdesí, keď pochopí, kto volá a mimikou a gestikuláciou naznačí, aby odkázal, že nie je doma. V inom prípade svoju prítomnosť doma utajiť nechce, ale odkáže, aby zavolal neskôr. Inokedy skočí hneď k telefónu, niekedy aj so sadrou na nohe, lebo volajúci je pre neho niekto naozaj zaujímavý.

       Ako je to, keď volá Boh? Adresát mu dáva najavo, že nie je doma a že podobné pokusy bude odmietať. Iný nechce hneď Boží hlas odmietnuť, ale rozhodnutie chce oddialiť, kým si to v duši neusporiada. Nakoniec spomeňme aj takých, ktorí v tom majú jasno od začiatku a s kladnou odpoveďou neotáľajú.

       Prečo by nemal odmietať Božie (po)volanie ten, ktorý ho zreteľne počuje a vníma? Uveďme niektoré biblické situácie:

1.)         Slepý Bartimej (Mk 10, 46 – 52)

Bartimej sedel pri ceste z Jericha a žobral. Nežobral pasívne a odovzdane, ale bolo ho poriadne počuť. Až napokon si získal Ježišovu pozornosť. Ľudia mu zakričali: „Vstaň, volá ťa!“ Kandidát na povolanie je ako ten Bartimej. Očakáva dobrodenia iba od tohto sveta. Ale na Božiu výzvu vstane a ide za Kristom, lebo od neho sa môže naučiť rozdávať, nie iba prijímať. Ide o učebnicový príklad správnej motivácie
ku kňazstvu: ísť a spolu s Kristom rozdávať. Stať sa rozsievačom, ktorý uveril sile a tajomstvu Božej sejby - viac Božích darov rozdávať
ako prijímať pozemských výnosov. Takéto zmýšľanie sa Bohu páči
a na ňom stavia službu ohlasovania dobrej zvesti.

2.)         Zachej (Lk 19, 5)

Ježiš ho povolal v čase, keď vyliezol na strom, aby lepšie Ježiša videl. Učiteľ pozrel hore a zvolal: „Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Zachej poslúchol. Ježiš týmto gestom naznačil, že chce vojsť nielen do jeho domu, ale hlavne do jeho srdca. Chce tam vojsť a nastoliť poriadok evanjelia. Kandidát povolania musí s týmto krokom počítať. Musí počítať s tým, že Kristus si vyžaduje trvalé miesto v srdci Božieho služobníka. Kristus chce pôsobiť a vplývať naňho tak, aby sa v evanjelium v jeho život udomácnilo a zapustilo trvalé korene. Kandidát musí prijať Ježišovu trvalú prítomnosť nie ako nutné zlo, ale ako sladké bremeno a prejav Božej lásky. Kandidát by bez Ježišovej milosti neobstál a jeho služba by vykazovala prázdnotu. Všimnime si, že Bartimej musel vstať zo zeme hore a Zachej naopak, musel zliezť zo stromu na zem.
No obidvaja našli optimálne miesto v Božej prítomnosti. Toto dokáže iba Boh, t. j. ten, ktorý povoláva.

3.)         Lazár (Jn 11, 43)

Pamätáme si na Ježišove slová: „Lazár, poď von!“ Učiteľ z Nazareta takto vzkriesil Lazára z hrobu. Lazár do istej miery reprezentuje kandidáta povolania. Má  si uvedomiť, že Kristus, keď povoláva, povoláva do svetla. A vo svetle povolania sa zrazu celý doterajší život, ktorý sa odohrával v prirodzenom svetle, javí ako tma. Kristus je Svetlo a on svojich služobníkov pozýva, aby do jeho Svetla vstúpili a zostali v ňom natrvalo. Oni majú ľudí pre toto Svetlo získavať. Všimnime si vyjadrenie sv. Pavla, ktorý napísal: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Ježiša Krista, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom... (Flp 3, 8–9). Pavol vystúpil na vysoký stupeň poznania Ježišovho svetla. Všetko pozemské sa v tomto svetle stráca.

 

       Svet i Cirkev dnes na takýchto objaviteľov Božieho svetla čakajú. Bez modlitieb a obiet sa to nezaobíde. Veľmi ich potrebujeme,
lebo chceme, aby nás svojou službou do svetla neba uviedli.