Rozlišuj

Najnovšie číslo Katolíckych novín /20/2026/ je zamerané na fenomén umelej inteligencie /AI/. Píše sa tam, že AI je veľkým prínosom pre život človeka a to v rôznych oblastiach.  Na druhej strane je tu možnosť zneužitia.Preto má človek rozoznávať rozdiel medzi výtvorom AI a realitou, v ktorej žijeme. Autori hovoria, že tieto rozdiely si môžeme  najlepšie všimnúť v obraze, či fotografii alebo v oblasti určitého textu alebo v ľudskom hlase. Táto problematika má čo povedať aj v súvislosti so 60.SVETOVYM DŇOM SPOLOČENSKÝCH KOMUNIKAČN7CH PROSTRIEDKOV. Na čo sa máme zamerať?

1.,Predstavme si dva bežné obrázky,či fotografie, ktoré vidíme v médiach. Jedna je výtvorom AI a druhá, podobná, je skutočná, vytvorená fotografom. Na prvý pohľad nevidíme nijaký rozdiel. Až skúmavejší pohľad nám pomôže odhaliť určité rozdiely medzi snímkami. 

Táto záležitosť súvisí o.i. aj so štýlom života, ktorý dnes vedieme. Vedieme rýchly štýl , ktorý má sklony k povrchnosti. Dnes musíme veľa stihnúť a to ešte aj v krátkom čase a preto veľa vecí absolvujeme povrchne. Dnes, viac ako inokedy, potrebujeme pestovaťpohľad do hĺbky života, aby sme spoznali podstatu a ocitli sa čo najbližšie k pravde. Dôležitým komunikačným momentom,ak nie najdôležitejším, je vzťah k Bohu. Ten má byť primerane hlboký, lebo plytký nestačí. Naše modlitby sa často vyznačujú povrchnosťou, sú bez myšlienky a z modlitby robia cudzie teleso, ktoré vieru kazí a nie rozvíja. 

Našim deťom-školákom často zdôrazňujeme: buď sústredený, upokoj sa,nenechaj sa ničím rozptyľovať, zadanie úlohy si viackrát prečítaj a až potom pristúp k riešeniu.

 Nám, Božím deťom, sa odporúča: pri modlitbe a sv.omši buď sústredený, pokoj mysle je najlepšou prípravou k duchovným úkonom, nechaj bokom strastiplný život a neboj sa opakovane zdôrazniť Bohu, po čom túžiš. Pestovanie takejto pozornosti je dôležité z jedného vážneho dôvodu, aby sme rozlíšili medzi dobrom a zlom a neuviazli v povrchnosti, ktorá sa nám núka ako sprievodný jav našej doby. 

2.,Rozlišovanie textu. AI dokáže pripraviť dokonalý text na tému, na ktorú dostane zadanie. Dokáže to urobiť stopercentne, bez chýb, pričom text vytvorený človekom nikdy  bez chýb nie je. Pri úsilí rozlíšiť tieto dva texty musíme byť pozorní a čítať ich viackrát. Niekedy sa nám ani nepodarí pôvodcu textu identifikovať a môžeme sa pomýliť. 

Čo sa týka textu, nemôžeme sa v živote hodnotovo mýliť, keď máme v obľube čitať alebo počúvať Božie slovo a podľa neho aj konať. Pri čítaní hocijakého textu, najmä na sociálnych sieťach sa nebojme vysloviť:neverím vlastným očiam! Takto niekedy vyjadrujeme úžas nad určitým javom. No takto kriticky zhodnoťme aj to, čo čítame niekde v médiach , lebo text nemusí byť v súlade s Božím slovom. Svetlo Božieho slova býva neomylným kritériom vtedy, keď nám niekto podsúva falošné, zneisťujúce správy, ktoré môžu viesť človeka do omylu. 

3.,Hlas a reč charakterizujú väčšinu z nás. Existuje hlas a reč, ktoré sa dajú umelo vytvoriť. Je dôležité, aby sme v spleti rôznych hlasov zachytili hlas svojho svedomia. Ak je svedomie správne formované, jeho hlas nebude znieť umelo. Neuprednostňujme rôzne iné hlasy pred hlasom nášho vnútra. On je pre nás najbližším a vierohodným poradcom a usmerňovateľom, aby sme si zachovali vieru v Boha a vieru v človeka.Takého človeka, ktorý môže byť našim skutočným pomocníkom a dobrodincom, ale nie podvodníkom, ktorý profituje z biedy svojich blížnych. Reč a hlas každého z nás nech nie sú umelo vyfabrikované, ale tvorené Božou milosťou a evanjeliovým charakterom. Ak sa budeme usilovať počúvať Božiu reč a hlas, budeme schopnejší rozlíšiť umelé výtvory, za ktorými je niekedy zlo, od požehnanej komunikácie, ktorá buduje vnútro človeka a spoločenstvo okolo neho.

Ľudia majú bezprostredne komunikovať,aby si odovzdávali správy, informácie, aby si približovali svet svojho vnútra jeden druhému. A je dôležité, aby reprezentovali najmä Božiu lásku, lebo tá má byť vo vzťahoch prvoradá. Nech práve ona vpýva na naše komunikačné úsilie, aby bolo užitočné nielen pre bežný život, ale aj z hľadiska večnosti.

Život ako pevná stavba?

Všade okolo seba vidíme nárast montovaných domov. Predstavujú určitý rozdiel oproti tým klasickým, na ktoré sme zvyknutí a ktoré boli postavené z kvádrov, tehál ba dokonca kameňov. Ktosi, kto videl prvýkrát montovaný dom sa doň oprel s poznámkou: vydrží to niečo? 

Táto situácia nám môže pripomenúť stavbu pozemského života. Kým je človek mladý, nemá najmenšie pochybnosti o tom, či jeho život má pevný základ. Ani si len nepripúšťa, žeby sa malo niečo na tom zmeniť. Postupne, rokmi sa situácia mení. Keď sa akoby oprieme do stavby svojho života, zistíme, že už nie je taká pevná. S pribúdajúcimi rokmi už organizmus nereaguje pružne, stráca na kondícii, pribúdajú choroby a pod.

1., Pripomína nám to scénu zo Skutkov Apoštolov, kde sa píše, že zemetrasenie zatriaslo základmi väzenia, kde sú uväznení Ježišovi učeníci Pavol a Sílas. /Sk 16, 22-34/. Je dosť vecí, ktoré zatrasú človekom tak, že si uvedomí pominuteľnosť pozemského putovania. A zatrasú tiež materiálnymi istotami ,ktoré nám roky spoľahlivo slúžili, ale časom vypovedajú službu.

Správca väzenia pocítil nepríjemné otrasy pod svojimi nohami. Paradoxne, istotu mu dodali Pavol a Sílas t.j. väzni, ktorí v tom čase nemali žiadne spoločenské istoty. Pavol naňho zvolal, aby si neubližoval, čím správca znova získal pevnú pôdu pod nohami. 

Akým požehnaním pre človeka je skutočnosť, keď  má má pri sebe niekoho, kto mu dodá sebadôveru, povzbudí ho, odhalí nádej ba dokonca spolu s ním prejde ťažkým obdobím života! Ak sme takých poznali, ďakujme Pánovi za  nesmierny dar, ktorý môže vynahradiť akékoľvek iné materiálne výhody sveta.

2.,Správca väzenia , keďže sa ocitol v tme, požiadal o svetlo. Dostal dvojaké svetlo. Zrejme mu niekto podal fakľu, aby sa vedel v miestnosti zorientovať. A potom prišlo iné svetlo. Snáď ešte dôležitejšie ako svetlo z fakle. Bolo to svetlo evanjelia. Pavol a Sílas mu zvestovali Krista slovami:"Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty a tvoj dom". Svetlo Božieho slova má nesmierne prenikavú žiaru. Najmä v čase skúšky života, v rôznych príkoriach a iných ťažkostiach ,veriaci nie raz ocení dosah evanjelia na dušu. Svetlo evanjelia posúva človeka do postojov, ktoré reprezentujú Ježiša a ktoré si zaslúžia veľké ocenenie v nebi. Nezabudnime na vďačnosť voči tým, ktorí nás do tajomstva Božieho slova voviedli svojou výchovou a povzbudením.

3.,Správca väzenie, pod dojmom toho, čo zažil, zvolal:"Čo mám robiť, aby som bol spasený?". Táto otázka patrí do kategórie nadčasových. Je vhodné si ju položiť kedykoľvek, nielen vtedy, keď vyprevádzame blížneho na večnosť. Ona má svoju váhu nielen pri silnom, emotívnom zážitku, ale aj vtedy, keď človek precitne a zistí, že jeho životu chýba hĺbka. Je otázka, kedy sa začneme  vážnejšie zaoberať skutočnosťou večnosti? Dosť často ju odsúvame ako nepotrebnú, no z pohľadu viery ju ignorovať len tak ľahko nemôžeme. Vie nás prekvapť a čím sme starší, tým naliehavejšie čaká na odpovede. Vždy tu platí zásada, podľa ktorej sa máme usilovať o súlad života s Božou vôľou, ktorú máme spoznávať na základe pravidelnej komunikácie s ním. Komunikácia s Bohom je nádejnou vstupenkou do večnosti. Kým stavba nášho pozemského života je vystavená neistote a otrasom, stavba charakteru podľa evanjelia je presvedčivým dôkazom Božej lásky. Nech v nás Boh koná divy svojej lásky a vovedie do plnej radosti svojho kráľovstva. 

Matkám

Predstavme si bežnú situáciu zo života rodiny. Dospievajúce dieťa pristúpi k otcovi s určitou požiadavkou. Otec odlepí zrak od športového prenosu, vypočuje si otázku a s nie príliš veľkým záujmom sa ňou zaoberať, povie: „Choď za mamou, ona to vie lepšie.“ Alebo: „Choď k mame, ona si to pamätá lepšie.“ Choď k mame! Ešteže tie matky máme! Deti sú rady, že sa nimi niekto zaoberá a otcovia tiež neskrývajú radosť, lebo si môžu vychutnať športový prenos do konca. Ale nielen preto hovoríme o matkách s úctou. Ony môžu reprezentovať Matku Božiu v prostredí svojho života. Ona sa javí ako ich Orodovníčka a Pomocnica v rôznych situáciách. Čím inšpiruje kresťanské matky?

1.)       Mária vedie skupinku príbuzných za Ježišom.

Chcú sa s ním rozprávať. Sám Ježiš dostáva o tom správu: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť.“ (Lk 8, 20) Kresťanská matka má hľadať spôsob, ako viesť rodinu k Ježišovi. Nejde tu o niečo na spôsob zdvorilostnej návštevy raz za čas. Ide o pristupovanie k nemu vo forme celoživotného úsilia. Cirkev používa výraz, ktorý je na to určený – pristupovanie k sviatostiam. Kde je on viac prítomný ako práve v sviatostiach Cirkvi? Žiaľ, niekedy je osamelá. V tomto prípade skôr platí: Vonku stojí samotná matka bez príbuzenstva a iba ona z rodiny hľadá Ježiša. Modlí sa a čaká, že sa časom pripojí aj niekto iný z rodiny.

2.)       Mária hľadala strateného Ježiša počas púte v Jeruzaleme.

Hľadala ho tak, ako každá iná matka – s bolesťou, obavami, možno i s plačom. (Lk 2, 41 – 50) Každá dobrá matka svoje deti hľadá, a to nielen vtedy, keď sa stratia, niekam odbehnú, ale aj vtedy, keď definitívne z domu odídu. Hľadať deti neznamená iba pozerať do kúta, pod posteľ či za skriňu. Hľadať deti znamená to, že sa matka neprestane modliť a zahrňovať ich Božou priazňou. Deti sa môžu vytratiť nielen fyzicky, ale môžu sa stratiť aj vo viere, ba môžu až na ňu zanevrieť. Ešte len vtedy nastáva čas neustáleho hľadania toho, čo sa stratilo a čo je pre matku také vzácne.

3.)   Mária s Dieťaťom pod srdcom navštívila príbuznú Alžbetu, ktorá tiež pestovala dieťa pod srdcom. (Lk 1, 39 – 56)

Stretli sa spriaznené duše. Stretli sa, aby si pomáhali, vzájomne sa podporovali a spolu sa modlili. Dávajú tak príklad súčasným matkám, aby sa stretávali nielen na základe bežného posedenia (hoci aj to je možno potrebné), ale hlavne na báze viery. Stretnutie s názvom Modlitby matiek ktoré sa u nás, vo Svite, koná každý rok, je jedinečným Božím a cirkevným projektom, lebo sa na ňom stretávajú matky, ktoré nasledujú príklad Panny Márie a Alžbety. Každá matka má mať životný program, v ktorom sú na prvom mieste deti a rodina. Takéto spoločenstvá matiek sú pre Cirkev a pre svet mimoriadne dôležité. Nemusia byť oficiálne, ale pravidelné, také, kde je Božie slovo a modlitba na poprednom mieste. Len vtedy bude mať stretnutie zmysel a požadovanú hĺbku. Je dôležité, aby sme mali matky, ktoré sú modliace a ktoré svoje osudy (nie vždy ľahké) odovzdávajú do rúk Božej Matky, ktorá ich predostrie svojmu Synovi. Matkám pristane a prináleží im pestovanie mariánskej úcty. Matka má ísť za Matkou, za Božou Matkou, lebo ona vie všetko lepšie a dokonalejšie.

Ak tam bude miesto

 Na portáli Postoj som si prečítal nasledujúci príbeh. Bol pohreb. V strede kostola stála rakva s nebožtíkom. Okolo kvety a vence. Na jednej zo stúh bolo napísané toto:Stretneme sa v nebi, ak tam bude miesto...Mnohí sa nad tým pozastavili. Čo má znamenať takýto nápis na pohrebe človeka, ktorý veril v Ježiša Krista? Rodina to neskoršie v kuloároch vysvetľovala takto: S pohrebnými službami telefonicky vybavovali technické záležitosti, ktoré s pohrebom súviseli. Dohodli sa, že na stuhu dajú vytlačiť meno a priezvisko zosnulého, dátum narodenia a smrti a ak bude miesto, tak doplnia zvolanie-stretneme sa v nebi!. Vidíme, aký zmätok môže spôsobiť nedorozumenie v komunikácii pričom vznikla až teologická dilema-bude dosť miesta v nebi?

V nedeľu sme čítali slová evanjelia:"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov" /Jn 14, 1-12/. Nebo a Božie kráľovstvo nie je o kapacite, o množstve či o stiesnených podmienkach. To sú kategórie, ktoré nás trápia a zväzujú počas pozemského života. V nebi neplatia. Ježiš nás upokojuje s tým, že miesta je dosť. Je pravda, že o nebo treba zápasiť a to v duchu čnosti, ktorú sme my, moderní ľudia zavrhli. Ide o bohabojnosť.  Dá sa to vysvetliťaj ako bázeň pred Bohom. Jeho obsahom je láska k Bohu, spojená s vernosťou a s častou konfrontáciou skutkov s Božou vôľou. To je obsahom výrazu bohabojnosť. Takéto ponímanie života je dobrou víziou pre vstup do Božieho kráľovstva. Pre ľudí, ktorí tento postoj vyznávajú, je naozaj dosť  trvalého miesta v blízkosti Boha.

Ježiš chce, aby sme mali v jeho kráľovstve svoje miesto. Hovorí:"...vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja". Boh je prajný. Dopraje nám. Boh je bohatý a chce nás posadiť k stolu. Nič mu nespôsobí takú radosť, ako keď sa s nami podelí o dobrá, ktoré teraz prevyšujú našu chápavosť. To, čo on pripravuje pre svojich verných vzbudzuje našu pozornosť a prehlbuje túžbu. Viera v Boha,ak má správny rozmer, prehlbuje našu túžbu po večných dobrách. Boh chce mať "plný dom". A je veľmi aktívny, aby nás motivoval hľadať čo najschodnejšiu cestu k bránam večnosti.

Aj túto cestu nám Ježiš bližšie objasnil, keď povedal:"Ja som cesta...". Cesty zaujímajú človeka stále. Hneď, ako privítame hosťa, zo slušnosti sa opýtame: aká bola cesta? Hneď , ako sa vráti niekto z rodiny domov po celodennom šoférovaní, kladieme otázku: aké sú cesty? Myslíme najmä na kvalitu pohodlia pri náročnom cestovaní. 

Akou cestou je Ježiš? Dopraje nám aj pohodlie napredovania za ním? Určite áno, ale nešetrí ani "pohodlím kríža". Ide o protichodný výraz, lebo kríže života sú málokedy fyzicky i duševne pohodlné. Ale predstavujú pohodlie v tom, že sú najváčším zdrojom milosti, ktoré potrebujeme pri putovaní do večnosti. Ježišova cesta je pre každého z nás ušitá na mieru. Rešpektujme sa navzájom ako pútnici, ktorí našli správnu cestu vo viere.  Pomáhajme si navzájom, aby sme v každom spolupútnikovi objavili Ježiša, ktorý nedovolí, aby sme zablúdili.

Spoznávaj Boha

Predstavme si situáciu, kedy nejaký človek z titulu svojej moci a postavenia vyhlási:"Vy ma ešte nepoznáte, ale spoznáte ma!". Ten, kto používa takýto slovník sa vyhráža. Za jeho slovami cítiť hrozbu. Hovorí v hneve a s úmyslom vykonať na niekom úkon pomsty. Niekomu takéto vyjadrenie stačí na to, aby vychladol, ale niekto ide za svojim a môže napáchať veľké škody. 

Predstavme si inú situáciu. Pristúpime ku človekovi, ktorého postihla strata pamäti. Hneď na úvod stretnutia sa ho preventívne opýtame:"Poznáš ma, vieš, kto som?". 

To isté sa stane vtedy, keď sa s niekým stretneme po dlhých rokoch. Na mieste je vtedy obojstranná otázka typu:"Poznáš ma, vieš, kto som?". 

V evanjeliu čítame úryvok o tom, ako sa Pán Ježiš prihovára Filipovi:"Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?"/Jn 14,1-12/. Nehovorí to v hneve alebo plný sklamania. Hovorí to akoby s jemnou výčitkou, lebo vie, že jeho učeníci musia ukázať vyšší stupeň poznania ako iní. Čo chce tým povedať?

Chce povedať, že Boh je poznateľný, že chce, aby sme ho poznávali a chce nám oznámiť, že do každého vložil ambíciu hľadať Boha a v jeho hľadaní nájsť zmysel života. 

1.,Jedna z ciest poznávania Boha je uvedená v Skutkoch Apoštolov/Sk 6,1-7/. Postarali sa o ňu Dvanásti, keď vyhlásili v spoločenstve toto:"My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova". Aby ešte predtým povedali:"Nie je správne, aby sme zanedbávali Božie slovo...". Od tých čias existuje v Cirkvi povolanie, ktoré je zamerané na duchovnú zložku života. Ide o povolanie, ktorému svet nikdy neudelí plnohodnotný kredit a ani v spoločenstve pokrstených nenájde vždy absolútnu prajnosť. Túto situáciu vystihol sv. Peter, ktorý napísal:"Oni naň narážajú, lebo neveria slovu" /1 Pt 2,4-9/. Ten, kto neverí Slovu, neuverí tak ľahko ani tým, ktorí ho ohlasujú. Podstata tejto služby nie je o ziskoch, ktoré sa dajú vyjadriť v číslach a rôznych mierach. Tí, ktorí Božie slovo ohlasujú, nemajú byť ľuďmi slov, ale ľuďmi Slova. Toho Slovo, ktoré stvárnilo svety a stvárňuje aj životný svet ohlasovateľov a oni podávajú o tom správu do celého sveta. 

2., O mnohých veciach sa dozvedáme z počutia. A keď niekomu o tom hovoríme, použijeme výraz-počul som, že sa stalo to a to...Tým dávame okoliu na vedomie, že v informácii, ktorú podávame, sa môže nachádzať odchýlka od pravdy. 

Aj Božie slovo máme z počutia. Ale ono má byť ohlásené tak, aby sa dalo uživotniť a uviesť do praxe. Božie slovo treba počúvať, prijať a urobiť z neho normu zmýšľania a konania. Len tak môžeme dokázať, že medzi počutým a žitým slovom Boha neexistuje nijaká odchýlka, ktorá by spochybnila pravdivosť Boha, lebo on sám je Pravda, ktorá oslobodzuje. 

3.,Pri istej príležitosti sa stretli dvaja priatelia a dali sa do reči. Jeden z nich doslova žiaril šťastím, lebo sa mu podarilo niečo dôležité vybaviť. Dostal otázku:"Ako sa ti podarilo?". A on na to:"Našiel som tie správne dvere, na ktoré som zaklopal". 

Mnohí denne sledujeme správy z domova i zo sveta. Či sa nám to páči alebo nie, sledujeme ich preto, lebo túžime nájsť odpoveď na otázku: kedy bude lepšie a kto sa o to postará /človek alebo inštitúcia/. A denne sme sklamaní, lebo nič vierohodné sa v tomto smere z médii nedozvieme. Prečo? Možno aj preto, lebo klopeme na nesprávne dvere. Božie slovo nám oznamuje, ktoré sú tie správne dvere, lebo lepšie bude len vtedy, keď v srdciach činiteľov i bežných ľudí bude kraľovať Slovo. Ono prinesie úľavu vo svedomí, podnet k novému začiatku a dôveru, že sme bezpeční iba v Božích rukách. Je pekné, ak niekto objavuje svet a veľa vidí a zažije, ale ešte krajšie a užitočnejšie je, ak poznáva toho, ktorý ho stvoril a ponúkol mu do správy celé stvorenstvo. Aj tu platí, že Pán je tak dlho s nami, ale snažíme sa úprimne hľadať nasledovať?

Na prahu manželstva

 

 

        Pre každého odborníka, ktorý skúma život človeka v minulosti, je veľkým objavom stopa. Stopa človeka, ktorá sa zachovala z určitých dôvodov celé tisícročia. Aj z tejto jedinej stopy dokážu vedci vyčítať veľa informácii a poznatkov pre nás, súčasných ľudí.

        Výraz „stopa“ sa používa aj v inom slova zmysle. Napríklad vtedy, keď niekto spomína na časy, ktoré niekde strávil alebo vtedy niekde pôsobil. Preto hovoríme, že určitá činnosť má aj našu stopu. Ide o účasť na nejakej aktivite, práci, na nejakom podujatí – zvlášť vtedy, keď boli úspešné a užitočné.

        Čo sa týka života v sviatostnom manželstve – nestačí povedať, že tam chcem zanechať stopu. To je málo. Hovorí sa, že tam chcem nechať celé svoje srdce. Zanechať srdce je viac ako zanechať stopu.
Čo znamená zanechať celé srdce v manželskom zväzku?

1.)          Pri vstupe do manželstva snúbenci by mali byť rozhodnutí prežiť spoločný život, a to na základe racionálneho rozhodnutia a svojej vôle.

V tomto úkone je zahrnutý rozum a vôľa. No akousi nadstavbou je myšlienka, ktorá súvisí s odovzdaním srdca. Ona zahŕňa obetu a lásku. Rozum v tomto prípade hovorí, že chcem ísť takou cestou života, akou ide väčšina populácie. Vôľa sa pridáva a hovorí, že si chcem zastať svoju úlohu v manželstve čo najlepšie. K tomu sa pridáva vloženie srdca. Tento úkon zahŕňa obetavosť a láskavosť, ktoré môžu dosiahnuť až mimoriadny stupeň. Takéto rozhodnutia nedokáže urobiť človek sám od seba. Potrebuje na to vnuknutie zhora a Božiu milosť, aby to, čo bolo Kristom zasiate, prinieslo úrodu v priebehu celého spoločného života.

2.)          V súvislosti s odovzdaním srdca platí myšlienka,
ktorú nachádzame v liturgii sv. omše.

Objavuje sa tam dialóg: „Hore srdcia!“ s odpoveďou: „Máme ich u Pána.“ Manželia majú odovzdať svoje srdcia Božej moci a Božiemu pôsobeniu. Chladné a obmedzené srdcia v manželstve neobstoja.

        Všetci vieme, že človek občas potrebuje navštíviť špecializovaný obchod. Ide o obchod so sortimentom, ktorý vybaví človeka do detailu. Napríklad: obchod s potrebami na turistiku, obchod pre tých, ktorí sa chystajú na vysokohorskú túru, obchod s tovarom, ktorý označujeme ako elektro.

        Boh má špeciálne milosti pre tých, ktorí uzavrú sviatostný manželský zväzok. Chce, aby mu manželia odovzdali svoje srdcia a on ich vybaví svojimi milosťami do detailu. Podmienkou je, že celé ich srdce má patriť nielen manželskému partnerovi, ale aj Bohu. Nielen časť života, nielen na určitú dobu, ale úplne. Preto, keď sú srdcia manželov vyživované pravidelnou milosťou z eucharistie a z Božieho slova, je to znak, že svoj život vložili do Pánových rúk. Boh tak premieňa ich srdcia, že sa stávajú svedkami života podľa evanjelia a reprezentujú Krista žijúceho v ľudskom spoločenstve.

3.)          Srdce manželov má vytvoriť určitý priestor, do ktorého si ukladajú hodnotné skutočnosti.

Príkladom je im Panna Mária, o ktorej vieme, že si všetky udalosti, ktoré prežila, ukladala vo svojom srdci.

        Rovnako sa podobajú hospodárovi z evanjelia, ktorý vyberá zo svojich zásob veci staré i nové. Manželia si majú ukladať do srdca také hodnoty, z ktorých budú čerpať nielen vo chvíľach radosti, ale i v časoch kríža a životných skúšok. Do srdca si nedávajú zlobu, nenávisť, pomstu, ale ukladajú si prejavy Božej lásky, ktoré môžu ich spoločný život prehĺbiť a upriamiť na večnosť.

        Srdce človeka nie je skladiskom na odpad či haraburdie, ale je to dôstojný stánok, v ktorom môže prebývať Boh. Tam, kde prebýva Boh, tam je láska rozmanitá, pestrá, všeobsiahla a taká, ktorá zabezpečí živosť a životaschopnosť sviatostného manželstva.

Božie (po)volanie

 

       Predstavme si, že večer, keď je doma celá rodina, zazvoní telefón – pevná linka. Niekto z domácich vstane a zdvihne slúchadlo. Povie: „Prosím!“ a mlčky ukáže prstom na konkrétneho člena rodiny. Ten sa zdesí, keď pochopí, kto volá a mimikou a gestikuláciou naznačí, aby odkázal, že nie je doma. V inom prípade svoju prítomnosť doma utajiť nechce, ale odkáže, aby zavolal neskôr. Inokedy skočí hneď k telefónu, niekedy aj so sadrou na nohe, lebo volajúci je pre neho niekto naozaj zaujímavý.

       Ako je to, keď volá Boh? Adresát mu dáva najavo, že nie je doma a že podobné pokusy bude odmietať. Iný nechce hneď Boží hlas odmietnuť, ale rozhodnutie chce oddialiť, kým si to v duši neusporiada. Nakoniec spomeňme aj takých, ktorí v tom majú jasno od začiatku a s kladnou odpoveďou neotáľajú.

       Prečo by nemal odmietať Božie (po)volanie ten, ktorý ho zreteľne počuje a vníma? Uveďme niektoré biblické situácie:

1.)         Slepý Bartimej (Mk 10, 46 – 52)

Bartimej sedel pri ceste z Jericha a žobral. Nežobral pasívne a odovzdane, ale bolo ho poriadne počuť. Až napokon si získal Ježišovu pozornosť. Ľudia mu zakričali: „Vstaň, volá ťa!“ Kandidát na povolanie je ako ten Bartimej. Očakáva dobrodenia iba od tohto sveta. Ale na Božiu výzvu vstane a ide za Kristom, lebo od neho sa môže naučiť rozdávať, nie iba prijímať. Ide o učebnicový príklad správnej motivácie
ku kňazstvu: ísť a spolu s Kristom rozdávať. Stať sa rozsievačom, ktorý uveril sile a tajomstvu Božej sejby - viac Božích darov rozdávať
ako prijímať pozemských výnosov. Takéto zmýšľanie sa Bohu páči
a na ňom stavia službu ohlasovania dobrej zvesti.

2.)         Zachej (Lk 19, 5)

Ježiš ho povolal v čase, keď vyliezol na strom, aby lepšie Ježiša videl. Učiteľ pozrel hore a zvolal: „Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Zachej poslúchol. Ježiš týmto gestom naznačil, že chce vojsť nielen do jeho domu, ale hlavne do jeho srdca. Chce tam vojsť a nastoliť poriadok evanjelia. Kandidát povolania musí s týmto krokom počítať. Musí počítať s tým, že Kristus si vyžaduje trvalé miesto v srdci Božieho služobníka. Kristus chce pôsobiť a vplývať naňho tak, aby sa v evanjelium v jeho život udomácnilo a zapustilo trvalé korene. Kandidát musí prijať Ježišovu trvalú prítomnosť nie ako nutné zlo, ale ako sladké bremeno a prejav Božej lásky. Kandidát by bez Ježišovej milosti neobstál a jeho služba by vykazovala prázdnotu. Všimnime si, že Bartimej musel vstať zo zeme hore a Zachej naopak, musel zliezť zo stromu na zem.
No obidvaja našli optimálne miesto v Božej prítomnosti. Toto dokáže iba Boh, t. j. ten, ktorý povoláva.

3.)         Lazár (Jn 11, 43)

Pamätáme si na Ježišove slová: „Lazár, poď von!“ Učiteľ z Nazareta takto vzkriesil Lazára z hrobu. Lazár do istej miery reprezentuje kandidáta povolania. Má  si uvedomiť, že Kristus, keď povoláva, povoláva do svetla. A vo svetle povolania sa zrazu celý doterajší život, ktorý sa odohrával v prirodzenom svetle, javí ako tma. Kristus je Svetlo a on svojich služobníkov pozýva, aby do jeho Svetla vstúpili a zostali v ňom natrvalo. Oni majú ľudí pre toto Svetlo získavať. Všimnime si vyjadrenie sv. Pavla, ktorý napísal: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Ježiša Krista, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom... (Flp 3, 8–9). Pavol vystúpil na vysoký stupeň poznania Ježišovho svetla. Všetko pozemské sa v tomto svetle stráca.

 

       Svet i Cirkev dnes na takýchto objaviteľov Božieho svetla čakajú. Bez modlitieb a obiet sa to nezaobíde. Veľmi ich potrebujeme,
lebo chceme, aby nás svojou službou do svetla neba uviedli.

Novomanželom

Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli výročie smrti pápeža Františka /+2025/. V televízii mu venovali príslušný program, ktorý je určitým prierezom jeho pontifikátu. Pri istej príležitosti sa prihovoril snúbencom touto myšlienkou:"Zadovážte si také snubné prstene, ktoré vám budú sedieť akurát. Nebolo by dobré, keby boli príliš malé, aby ste si nemysleli, že ťarcha manželstva je neznesiteľné bremeno. A nebolo by dobré, keby boli vaše prstene príliš voľné, lebo záväzky dané pred Bohom treba dodržiavať". Pápež takto výstižne vyjadril zmysel manželského života. Záväzok niekedy človeka tlačí, ale v Kristovi mu ponúka veľkú slobodu pre obetu a konanie dobra.

 Ktoré skutočnosti si majú manželia na prahu spoločného sviatostného života uvedomiť?

1.,Ich vzťah má mať ambíciu byť ako chlieb ./Ježiš ho v evanjeliu spomína často/. Chlieb je konečný produkt, ktorý prešiel určitým procesom, kým sa dostal na stôl konzumenta.

 Rozhodnutie pre spoločný život vo sviatostnom manželstve má prejsť procesom. A v záverečnej fáze rozhodnutia má obom chutiť ako chlieb. Taký chlieb, ktorý je chcený, ktorý nie je príkry, ktorý manželia nikdy nezavrhnú a ktorý bude stále chápaný a prijatý ako Boží dar. Chlieb rozhodnutia pre manželstvo má mať vždy výsostné miesto v atmosfére rodinného života.

2.,Novomanželia si majú uvedomiť, že na začiatku cesty sú ako vinič. /Aj o ňom je bohatá zmienka v Ježišových katechézach/. Na rozdiel od chleba je vinič produkt začiatočný. Najprv je vinič potom hrozno a tak môže byť víno. 

Život vo sviatostnom manželstve má perspektívu rastu. Duchovný a ľudský rast má v tomto bode nový začiatok. Život prinesie, ako sa dnes hovorí, nové výzvy, ktoré si vyžadujú osobnosti. Vyžadujú si stálosť a nezlomnosťvo chvíľach skúšky, triezvosť a rozvážnosť v momentoch rozhodovania sa a neúprosnosť voči tomu, čo by chcelo manželstvo rozvrátiť. Spoločný život vnímaný ako vinič, má mať víziu pokojného, radostného a obetavého napredovania. Víno žitia týchto hodnôt určite požehná Pán v pravom čase. 

3.,Novomanželia majú byť predstaviteľmi Ježišovej lásky. Láska je najvyššou hodnotou, ktorá vstúpi až do večnosti. V Božom kráľovstve bude dominovať. Prečo by nemohla byť rámcom i obsahom života vo sviatostnom manželstve? Môže ísť o predzvesť atmosféry večnosti. Život , ktorý je položený na tomto základe, nezlyháva. Má oporu v Bohu, lebo Božie slovo nás uisťuje, že "Boh je Láska". Láska, ktorá je pravidelne očisťovaná od nánosov sebectva, márnivosti a žiadostivosti, môže sa stať obrazom Kristovej lásky. Boh dáva o sebe vedieť najmä cez takto prijatý program manželského života. Boh takýto život požehnáva a ponúka svoje dary na jeho zveľadenie: eucharistiu, sv. pokánia a modlitbu. 

Novomanželom pri sobášnom obrade požehnáme prstene. Modlime sa za to, aby pre nich predstavovali  určitý rámec konania a zmýšľania, ale zároveň aj primeranú slobodu, ktorá môže byť neobmedzená v konaní Božích skutkov.

Ich vlastná cesta

V každom športovom odvetví sú takí, ktorí výkonostne vyčnievajú, ale aj takí športovci, ktorí zaostávajú. Na ich adresu zvykne povedať komentátor takýto výrok:oni si idú vlastné preteky. Niektorí preto, lebo sú výkonostne nedostižní a nikto na nich nemá alebo opačne, poriadne zaostávajú . 

Evanjelium nám prináša dramatický príbeh dvoch Ježišových učeníkov/Lk 24,13-35/. Videteľne sa oddelili od Jeruzalemskej etapy života a idú si vlastnou cestou. Čím je charakteristická?

1.,Utek. Niekto by konštatoval, že utekajú. Iní by povedali, že  dokonca zbabelo. Nezdá sa, že ide o klasický útek v panike. Skôr ide o výsledok racionálneho zhodnotenia situácie. Už ich nič neviaže k Jeruzalemu, ba ani k udalostiam, ktoré sa tam odohrali, ba ani k učeníkom, ktorých opustili. Už nenachádzajú styčné plochy s Ježišom, lebo vedia, že bol ukrižovaný a tým sa pre nich všetko skončilo. Príbeh s Ježišom bol síce pekný, ale neskončil hapyendom.

Mnohí si v živote volia útek. Chcú zanechať osoby, ktoré ich sklamali a chcú opustiť miesta, ktoré im pripomínajú niečo zlé, či nepríjemné. Nemožno im to zazlievať. Ale sú aj ľudia, ktorí zostávajú.Napr. rodičov môžu sklamať deti. No rodič zostáva rodičom a neustále na svoje deti myslí a ak je  veriaci, tak sa za ne modlí. Len tak ľahko z toho pokrvného vzťahu neunikne. Sú ľudia, ktorí napriek sklamaniam zostávajú. Zostávajú na ceste prinášania obiet a konania dobrých skutkov. Niekedy zostať znamená nastúpiť na cestu nebeskej odmeny.

2.,Smútok. Z Jeruzalema odchádzajú zarmútení. Ich smútok je poctivý, nefalšovaný. Je až taký dramatický, že kvôli nemu nespoznajú Ježiša, ktorý sa k nim pripojil. Smútok má mať v živote človeka miesto. Smútok, žiaľ a zármutok sú naše reakcie na určité situácie, ktoré nám priniesli určitú bolesť. Ale majú mať svoju dôstojnosť a určité hranice. Lebo, keď ich ženieme do krajnosti, môžu nám zatieniť pohľad na Boha a môžu znamenať hriech nedôvery voči Božej prozreteľnosti. V tom prípade môže ísť o víťazstvo Zlého, ktorý vháňa človeka do zúfalstva a bráni mu, aby sa otvoril Božej nároči a jeho milosrdenstvu. 

3.,Ježiš má v našej viere rásť, tak, ako rástol v očiach emauzských učeníkov. Najprv bol označený ako "jediný cudzinec", ktorý nevie čo sa stalo. Neskoršie bol uznaný za hodnoverného spolupútnika a vyslúžil si pozvanie k stolu, lebo "sa zvečerieva". Ale vrchol uznania Ježišovi vystavili v titule "proroka mocného v čine i v reči pred Bohom". Vidíme, ako Ježiš v ich viere rástol. Ani pri odchode z Jeruzalema nezostali pasívni, ale debatovali, skúmali a hľadali východiská. 

Boh sa nám môže javiť ako cudzinec, ktorý si našu dôveru nezaslúži, lebo sa len tak vplietol do nášho života a prišiel akoby bez pozvania. Inokedy si vyslúži náš čiastočný záujem, ale len vtedy, keď sa zvečerieva nad našim životom. A to sa deje v chorobe, v životných krízach či neúspechoch. Inokedy si vystačíme bez neho. Ale, keď na sebe pracujeme, môžeme ho vnímať ako najmocnejšieho , lebo nám odpúšťa hriechy a očisťuje od všetkej zloby a dáva nám pocítiť úľavu v skúškach. Rokmi a skúsenosťami by mal Ježiš  u nás rásť do rozmerov Pastiera, Vodcu a Mesiáša, ktorý jediný nám môže otvoriť dvere Božieho kráľovstva.

Každý z nás ide životom vlastnou cestou. No Boh nás na nej čaká. Chce sa k nám pripojiť, aby nás utvrdil v dobrom, aby nás napomenul, keď hazardujeme so spásou, aby nás uistil, že len s ním náš život nadobúda zmysel. On sa tak znížil, že našu cestu prijal za svoju s výnimkou hriechu. My prijmime tú jeho cestu za svoju, aby sme ho mohli nasledovať a tak pozdvihnúť svoj život na úroveň hľadania večného života.

Každý má svoje miesto

Sme zvyknutí na prax, podľa ktorej majú ľudia, ktorí sú prítomní na rôznych podujatiach , svoje konkrétne miesto. Platí to pri cestovaní v lietadle, platí to pri návšteve kina alebo pri návšteve divadelného predstavenia atď. Týka sa to rôznych slávností, osláv, možno aj svadobných hostín. Tam si každý nájde menovku a posadí sa na svoje miesto, ktoré by mu nemal nikto uchmatnúť. 

Snúbenci, ktorí si vysluhujú sviatosť manželstva v kostole, oplývajú istotou, že majú pri Bohu pevné miesto. Pomôžme si niektorými biblickými postavami a udalosťami, ktoré nám tieto pevné miesta priblížia. 

1.,Pán Ježiš často navštevoval dom svojich priateľov: Lazára, Marty a Márie. Keď navštívil ich príbytok, Mária si sadla k jeho nohám, všetko dala bokom a počúvala ho.

Manželia si vždy nájdu čas na relax, dovolenku, lebo to potrebujú. Tento proces je dôležitý, aby zregenerovali sily a vrátili sa posilnení k svojim povinnostiam.

 Prerušiť všetko na istý čas kvôli Kristovi je mimoriadne dôležitá skutočnosť. Dať priestor Božiemu slovu, ktoré sýti človeka je oživujúcim prvkom viery, lebo sám Ježiš sa im prihovára slovami:"Bezo mňa nemôžete urobiť nič dobré". Kristus čaká na to, že si  manželia"posadajú k jeho nohám" a otvoria svoje duše pre prijatie Božej náuky. Nikde si tak neodpočinú ako pri Božom slove, ktoré Cirkev ohlasuje a vyzýva manželov k modlitbe.

2.,Posledná večera. Ježiš pozval na ňu svojich apoštolov. Evanjelium hovorí, že "lámal a dával" chlieb a oni ho prijali. Každý, kto stoluje s Kristom prijíma chlieb, ktorý môže dať iba on, pretože on dáva svoje telo a svoju krv, ktoré obetoval za život sveta.

Žijeme v dobe, v ktorej ľudia chcú iba to, čo je najlepšie-odev, bývanie, pokrm, dovolenka, vzťahy atď. Ale, to najlepšie z hľadiska spásy podáva iba Kristus. Láme a podáva eucharistický pokrm, ktorý je pokrmom na večnosť, ale je aj zdrojom duchovnej posily pre manželov, ktorí  prežívajú radosti, či strasti spoločného života. To najlepšie pre tých, ktorí prijali sviatostné manželstvo sa podáva vo sv. omši pri slávení eucharistie.

3.,Kalvária. Je to miesto, na ktorom Ježiš zvolal:"Dokonané je!". Ako vieme, pri kríži stála iba hrstka ľudí: Ježišova matka Mária, či sv. Ján. Keď vzniknú náročné skutočnosti, ideme pod kríž. Keď nenachádzame uznania , kríž je často našim jediným povzbudením. Keď potrebujeme , aby nás niekto prijal , vypočul a usmernil, naše kroky smerujú ku krížu. Atmosféra a zátišie kríža môže mať pre manželov cenu zlata. Má to potvrdzovať aj kríž, ktorý sa používa pri sobáši a ktorý má mať dominantné miesto v spoločnej domácnosti. Manželia sa nevyhnú životnému krížu, preto ten kríž Ježišov im môže vhodne poslúžiť, aby sa zmobilizovali a znovuzrodili k novému životu. 

Kresťanskí novomanželia majú istotu, že  sa ich život nachádza v Ježišovom srdci. Určite ich máme aj my vo svojich srdciach a prajeme im požehnané spolužitie. Vyprosujme im milosť, aby aj oni mali Ježiša vo svojom srdci a takisto jeden druhého, aby si tak zabezpečili posvätnú rovnováhu života.

Staroba a večnosť

Po smrti blízkeho človeka sa nám dostane do ruky parte. Sú na ňom základné informácie ohľadom smrti a pohrebu. Páči sa mi, keď čítam takéto formulácie: odovzdal svoju dušu Stvoriteĺovi, zosnul alebo : narodil sa pre večnosť či pre nebo. Tým sa zdôrazňuje, že sa lúčime s veriacim človekom, ktorý prežil život v spojení s Bohom.

V týchto dňoch čítame v evanjeliu Ježišove slová, ktoré adresoval vplyvnému farizejovi Nikodémovi ::musíte sa znova narodiť. Narodenie sa do pozemského sveta je udalosť veľkého významu, ale narodenie sa pre nebo je korunou budúcnosti človeka.

Je to zvláštne, keď povieme o staršom zosnulom, že sa narodil pre nebo...Boh nám chce starobou istých ľudí niečo povedať, priam odovzdať posolstvo. Aké?

1.,Na starobe sú viditeľné Božie prvky.  A ak ide o manželov , tak potom to platí dvojnásobne. Prejavuje sa tam súdržnosť a viera. Platia tam slová piesne, ktorú počúvame v rádiach: opri sa o mňa, bude ti dobre...Podľa mojich skúseností bola táto myšlienka aktuálna v živote Júlie a Andreja. Čím boli starší, tým viac si to uvedomovali. Jeden z formulárov, ktorý sa používa vo forme žiadosti v agende farského úradu, obsahuje kolónku s takouto možnosťou-vzájomná pomoc vo vyššom veku. Tu nejde len akúsi nutnosť v živote manželov, ktorí sú desaťročia spolu, ale najmä o to, aby bolo vidieťna ich vzťahu Bohom chcenú a danú jednotu. Manželia k nej prispievajú sviatostným životom a svedectvom viery v duchu evanjelia.

2.,Staroba je katedra, v prenesenom slova zmysle. Od ľudí vyššieho veku sa môžeme učiť, aspoň vo väčšine prípadov. Takýto človek zvykne opakovať vždy znova a znova tie isté skutočnosti. Zrejme mu ostali najhlbšie v pamäti a tak ich opakuje. Okolie to môže omrzieť,ale jeho prejav hovorí aj o zásadách, ktoré celý život uplatňoval. Opakovanie osvedčených zásad, ktoré sa ujali, lebo sú nadčasové, má veľký dosah pre mladších. Tí si niekedy vyberú možnosť života bez akýchkoľvek zásad, no na tom nemožno položiť základ života. Je to veľmi povzbudzujúce, keď počujete o zásadách , ktoré prechádzajú rokmi , v tomto prípade vyše 70 rokov,a nič netratia zo svojej platnosti a účinnosti. Týka sa to najmä životných skúšok, ktoré overujú trvanlivosť vzťahov. Bohu vďaka za takúto výučbu, lebo ona sa stáva súčasťou veľkej Božej náuky.

3.,Starší ľudia môžu byť pre mladých povzbudením. Nielen vtedy, keď im odovzdávajú skúsenosti, ale aj vtedy, keď im odovzdajú úsmev a určitý radostný nadhľad nad pozemským životom. Keď som prišiel prvýkrát do domu Júlie a Andreja, privítala ma domáca pani s milým úsmevom a vtipne predstavila manžela i seba takto: ja som Júlia a on je Rómeo...Tým nepriamo potvrdila skutočnosť, že si ctia manželský zväzok a že len tak ľahko sa nenájde sila, ktorá by ich mala odlúčiť, hoci život prináša skúšky a protivenstvá. Vytrvať v dobrom. V šťastí i nešťastí. Nehľadať cestu späť. Dožiť život v objatí Boha a životného manželského partnera. Presne tak totiž odišla Júlia z tohto sveta a odovzdala svoji dušu Stvoriteľovi. Dúfame, že sa narodila pre večnosť, ktorú Pán pripravil pre svojich verných.

 

Koho hľadáme?

 

       V roku 2005 vyšla publikácia s názvom: Ježiš zďaleka a zblízka. Jej autorom je bývalý nitriansky biskup, kardinál Ján Chryzostom Korec. Obsahuje základné skutočnosti, ktoré by mal ovládať každý kresťan-katolík.

       Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní stretol s viacerými ľuďmi. Každý z nich vyjadroval nejaký vzťah k Ježišovi. Tento vzťah bol aj veľmi blízky, aj dosť vzdialený podľa toho, kto akého Ježiša hľadal. Uvedieme zopár biblických príkladov.

1.)         Ježiš v Getsemanskej záhrade

Podľa svedectva evanjelia sa tam uchýlil s niektorými zo svojich učeníkov a vyzval ich, aby s ním bdeli a modlili sa. Po čase k nim prišli ozbrojenci, ktorých vyslali veľkňazi. Zo strany Ježiša zaznela otázka: „Koho hľadáte?“ Odpoveď znela: „Ježiša Nazaretského.“ (Jn 18, 7 – 8) Pri tejto odpovedi cítime, že je suchá a strohá. Celá scéna nám pripomína úsek z nejakého detektívneho filmu. Prichádza polícia a zatýka podozrivého, lebo má proti nemu dôkazy. Záujem o Ježiša bol v tomto prípade oficiálny, úradnícky, vojensko-politický. Nevyjadroval ani najmenšiu ambíciu spoznať v skutočnosti Ježiša z Nazareta.

       S takýmto postojom viery sa stretávame aj dnes. Mnohí hovoria, že v Ježiša veria, ale vyhovuje im postoj z diaľky. Nie postoj zblízka, ale z diaľky. Uverili v neho, ale nechcú, aby mal voči nim nejaké požiadavky alebo nároky. Ani oni od neho nič nečakajú. Ide skôr o postoj oficiálnej, úradníckej viery. Akoby sa oba tábory stretali na neutrálnej pôde, na ktorej sa má každý správať neutrálne. Tento odstup viery voči Ježišovi prevláda v srdciach mnohých veriacich. Nikdy neznamenal nič hlbšie a nepredstavuje ani najmenšiu ambíciu pochopiť a prijať Ježiša zblízka.

2.)         Mária Magdaléna, anjeli a Ježiš (Jn 20, 13)

Po Ježišovom ukrižovaní a pochovaní sa ako prvá dostala k hrobu Mária Magdaléna. Zostala prekvapená, keď videla dvoch anjelov v prázdnom Ježišovom hrobe. Opýtali sa jej: „Žena, prečo plačeš?“ Vzápätí sa k nim priblížil sám Ježiš s otázkou: „Koho hľadáš?“ Mária Magdaléna bez rozmýšľania odpovedá: „Odniesli môjho Pána...“

Všimnime si tento rozdiel. Židovské ozbrojené zložky si žiadali Ježiša Nazaretského, no Mária Magdaléna chce naspäť „svojho Pána“. Ježiš z Nazareta nie je pre ňu iba akýmsi vzdialeným objektom viery. On sa zapísal do jej života veľmi výrazným spôsobom. Písmo hovorí, že z nej vyhnal 7 zlých duchov. Cesty Márie Magdalény a Ježiša, Učiteľa, nemali byť prerušené ani Ježišovou smrťou na kríži. V počínaní Márie Magdalény je veľa emotívneho a sugestívneho. Viera človeka má obsahovať aj prvok emócie. Čím viac sa Ježiš zapisuje do nášho života, tým úprimnejší vzťah si s ním budujeme. Mnohí ľudia sa ho stránia, obávajú sa takého zväzku s Ježišom, lebo nevedia, kam ich to zavedie. Obávajú sa, že Boh bude od nich žiadať náročné, ale hlavne záväzné veci. Dnešný človek sa záväzkov vzpiera. Zabúda na to, že pravú slobodu získa iba na základe svojho vzťahu s Ježišom. Iba tak sa stane slobodným človekom.

 

 

3.)         Ježiš a Tomáš (Jn 20, 19 – 41)

Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní stretáva so svojimi učeníkmi. Ako vieme, sú zhromaždení na jednom mieste a sú plní obáv a strachu. Apoštol Tomáš na prvom stretnutí chýba, ale druhé si už nenechal ujsť. Dostal výnimočnú milosť – dotkol sa Ježišových rán. Pri tom povedal pamätnú vetu: „Pán môj a Boh môj!“ Táto veta hovorí o vyváženosti postoja voči Bohu. Je v nej aj niečo oficiálne – Pán a Boh, ale aj niečo hlboko osobné, lebo sa dotkol priamo Ježišovho tela. Tomášovmu vyznaniu nechýbalo, že sa prvého stretnutia nezúčastnil. Reparát zložil na výbornú. Predviedol vyvážený postoj viery.

       Porotcovia, ktorí hodnotia súťaže v oblasti gastronómie a kulinárstva často kladú dôraz na tzv. vyváženosť chutí. No – sme rôzni ľudia. Pre niektorých takáto vyváženosť nie je dôležitá. Sú radšej, keď je výraznejším spôsobom zastúpená napríklad sladkosť alebo pikantnosť určitého jedla. Viac im to vyhovuje.

       Svedectvo viery dnešného človeka by malo byť tiež vyvážené tým, že človek pozná základy svojej viery a zároveň má aj osobnú skúsenosť s komunikáciou s Bohom. Občas sa môže dostaviť aj zvýšený akcent na niektorý prvok viery. Niekomu viac „sadne“ teória, v ktorej sa našiel, iný radšej zvýrazňuje konkrétne skutky podľa evanjelia. Toto všetko je v poriadku, len aby neprevyšovala chuť hriechu. Keď hriech prevyšuje všetko ostatné, o vyváženosti viery hovoriť nemôžeme. Kresťan má neustále hľadať súlad medzi teóriou, katechézou a praxou viery.

       Koho vlastne v živote hľadáme? Podľa katechizmu Ježiša Nazaretského. Podľa osobného prežívania svojho Pána a v duchu zdravej vyváženosti Pána a Boha, ktorému zverujeme celý svoj život a k nemu putujeme do večnosti. Nech už ide o ktorýkoľvek z týchto aspektov alebo aj nejaký iný, podstatná je cesta neustáleho hľadania. Kým budeme žiť na tomto svete, neustaňme na ceste hľadania, lebo v hľadaní čo najvernejšieho nasledovania Krista nachádzame zmysel svojho života.

 

Resumé Veľkonočného trojdnia

 

       Pokúsme sa o zhrnutie udalostí v súvislosti s Veľkonočným trojdním, pretože dnes Trojdnie vrcholí a zajtra budeme naplno sláviť Ježišovo zmŕtvychvstanie. Začnime otázkou: „Za čo bol odsúdený Ježiš z Nazareta?“ Existujú minimálne 3 dôvody:

1.)        Ježiš bol obvinený z buričstva.

Bol označený za človeka, ktorý narúša nábožensko-spoločenský poriadok.

2.)        Ježiš ako rúhač.

Rúhačom bol označený preto, lebo vyhlasoval o sebe, že je Boží Syn. To bolo pre najvyšších predstaviteľov – farizejov a zákonníkov – čosi neprípustné.

3.)        Ježišovi vytýkali, že bol posadnutý diablom.

Nevedeli si predstaviť, že by tento jednoduchý človek, potulný Rabbi, Ježiš z Nazareta, dokázal vlastnou mocou konať divy a znamenia.

 

Minimálne tieto dôvody viedli židovských pohlavárov k tomu, aby robili nátlak na miestodržiteľa, Piláta. Ten nechcel ísť s nimi do väčšieho konfliktu, a tak im vydal Ježiša na zabitie. Židia odsúdili Pána Ježiša na potupný trest ukrižovaním. Potom, čo Ježiš na kríži zomrel, Židia urobili príslušné opatrenia. Opatrenia sa robia vo výnimočných situáciách, napríklad pri morových epidémiách a rôznych krízach, ktorým musia ľudia čeliť. V tomto prípade išlo o opatrenie voči Ježišovmu mŕtvemu telu. K hrobu postavili ozbrojenú stráž. Kameňom zatvorili hrob, čo bolo bežné, hygienicky odôvodnené riešenie. Vojenská stráž mala zabrániť tomu, aby telo niekto ukradol alebo aby sa tam nezhromažďovali Ježišovi stúpenci.

Opatrenia, ako vieme, boli nedostatočné. Neexistuje totiž nijaká ľudská sila, ktorá by bola schopná čeliť sile Ježišovho zmŕtvychvstania. Výsledným efektom bolo to, že vojaci, ktorí hrob strážili, sa rozutekali a obrovský kameň bol od hrobu odvalený. Naskytol sa iba pohľad do prázdneho hrobu. Rôzni svedkovia (anjeli) konštatovali dôležitú pravdu: „Niet ho tu, vstal z mŕtvych.“ Je zbytočné hľadať Ježiša v hrobe, keďže vstal z mŕtvych.  Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval určitým jednotlivcom, resp. skupinám, a to:

1.)        Márii Magdaléne

Hľadanie Ježiša v jej podaní nám pripadá trochu komicko-naivné. Ale Boh ju za to odmenil tým, že sa so Zmŕtvychvstalým stretla z tváre do tváre, hoci ho spočiatku nespoznala. Z toho vyplýva, že Ježiš sa zjavuje tým, ktorí ho hľadajú a hľadanie Boha povýšili na vrcholný bod svojej pozemskej existencie.

2.)        Ježišovým učeníkom

Ježiš s učeníkmi strávil najkrajšie chvíle svojho pozemského života. Práve im odovzdal vrcholné tajomstvá viery, evanjelia a vyzval ich, aby tieto pravdy ohlasovali. Ježiš sa zjavuje tým, pre ktorých je viera veľkým darom a ktorí cítia vnuknutie, že sa s týmto darom majú podeliť vo svojom prostredí života.

3.)        Emauzským učeníkom

Tí, ako vieme, odchádzajú smutní z Jeruzalema na vidiek, lebo si myslia, že Ježiš ich sklamal. Je pravdou, že Boh sklame tých, ktorých viera nemá správne parametre. Ježiš sa im zjavil preto, aby ukázal, že on nie je Bohom sklamaní, ale Bohom nádeje a jedinej istoty, ktorá presahuje rámec pozemského života.

 

       Zmŕtvychvstalý Kristus tak, ako každý rok, aj teraz vstupuje do nášho života a zjavuje nám svoje myšlienky víťazstva. Chceme byť ľuďmi, ktorí stopy alebo znaky Ježišovho triumfu nesú vo svojich životoch. Žiadna neprávosť ani hriech by nás nemali odlúčiť od tejto nekonečnej Ježišovej lásky.       

Taká je doba

Človek si nedokáže  odpovedať na všetky otázky, s ktorými je konfrontovaný počas pozemského života. Mnohé skutočnosti ho presahujú a tak nenachádza vždy primerané východiská. Preto sa často uchyľuje k takýmto frázam: taká je doba, také sú časy, takto sa dnes žije atď. Poukážme na niektoré prvky, ktoré charakterizujú život v súčasnosti. 

1.,Život pod tlakom. Mnohí sa na to sťažujú a oprávnene hovoria, že im chýba väčšia sloboda. Iní majú názor opační a presviedčajú svoje okolie, že bez určitého vonkajšieho tlaku by neurobili takmer nič. Udajne iba "pod tlakom" sa im darí vytvárať požadované hodnoty a podávať nadštandardné výkony.

Ježiš nám ukazuje, aký je život pod tlakom kríža. Pobožnosti krížovej cesty nám predstavujú Ježiša, ktorý trikrát pod krížom skolaboval a dokonca mu museli pomáhať niesť kríž ľudia zo zástupu /Šimon z Cyrény/. Život pod tlakom životného kríža nie je jednoduchý, ale ukazuje nám cestu spásy. Kristus nám chce povedať, že človek je pod ťarchou kríža slobodnejší a otvorenejší pre večný život ako pod ťarchou hriechu. Život po ťarchou hriechu ničí v človekovi hodnoty Božieho dieťaťa, ale pod jarmom Kristovho kríža ich bohato rozvíja.

2.,Dnes sme svedkami polarizácie v spoločnosti. Vždy je niekto proti niekomu. Často sa nám ponúka tento model ako takmer ideálny a prirodzený. Koľko zla a napätia sa vytvorí z takejto polarizácie života?! Kristov kríž dokáže stmeľovať a zjednocovať. Ako náhle sú ľudia v živote "navštívení" krížom, zabúdajú na akúkoľvek polarizáciu a začínajú sa viac zjednocovať v úsilí o pripodobnenie sa ukrižovanému Kristovi. To je jednotiaci model pre ľudí, ktorý priniesol Ukrižovaný, aby sa ľudia zjednocovali v láske Kristovho kríža, lebo ten  je znakom spásy. Životný kríž neobíde nikoho a preto je dôležité, aby sme sa učili pochopiť tajomstvo kríža Kristovho a napojiť naň svoje utrpenie.

3.,Mnohí sa dnes zhodujú v tom, že nám chýbajú autority v spoločnosti. Zhodujú sa aj v tom, že niektoré autority sa skrývajú za autoritárstvo. 

Ježiš sa nominuje ako autorita všetkých autorít, keď volá:"Ja, až budem vyzdvihnutý na kríž, všetkých pritiahnem k sebe". Svoju autoritu ukázal , keď umýval apoštolom nohy a keď v pozícii obetovaného Baránka ako nevinný prijal údel zločinca a nechal sa ukrižovať za naše hriechy. Z tohto pohľadu zistíme, že autorít okolo nás nie je až tak málo, lebo obetavých duší nájdeme dosť. Ježiš tajomne priťahuje svojim krížom tých, ktorí prinášajú denné obety, aby reprezentovali Ježiša, ktorý cez nich koná svoje dielo. Pre autoritu je charakteristická obetavosť a pripútanosť života ku Kristovi, ktorý je našim neprekonateľným vzorom. 

Každý z nás vkladá do doby v ktorej žije svoju pečať. Taká je doba, ale takí sme my! Nie doba, ale Kristus má byť východiskom i cieľom nášho pozemského putovania, lebo jeho hodnoty sú nemenné a vždy aktuálne. 

Dominancia

 

       Ľudia svoju dominanciu nad inými dávajú najavo rozmanitým spôsobom. Platí to aj v oblasti verbálnej komunikácie. Ten, kto má k dispozícii a ponúkne viac argumentov, presvedčí ostatných. Aj jeho prejav možno považovať za dominantný. V takomto prípade použijeme výraz „usadiť niekoho“, t. j. dominovať nad niekým.

       Pán Ježiš počas svojho verejného účinkovania usadil mnohých. Argumentačne a logicky dominoval napríklad nad farizejmi a zákonníkmi, ale dokázal „usadiť“ ľudí aj v inom slova zmysle.

1.)        Evanjeliá prinášajú správu o tom, že nasýtil niekoľkotisícový zástup.

Ten, ako vieme, mal so sebou iba zopár chlebov. Ježiš nariadil: „Usaďte ľudí!“ Až potom vykonal zázrak rozmnoženia chleba. Ešte predtým poslal učeníkov, aby ľudí po skupinách usadili. Nebolo to vôbec jednoduché. Usadiť takto tisícové zástupy nebolo otázkou chvíle.
Aj apoštoli sa museli rozdeliť a dohodnúť na spoločných direktívach.

 

       Ježiš aj dnes má ambíciu usádzať ľudí, t. j. poslucháčov jeho slova. Posiela Cirkev, ktorá zdedila po apoštoloch službu tzv. „usádzania“. Je to služba katechézy a nasýtenia Božím pokrmom eucharistie. Ani táto služba jednoduchá nie je. Ale Cirkev má svoju štruktúru, formy ohlasovania a neustále odovzdáva Ježišovu výzvu, aby sa ľudia pred prijatím Božích darov usadili, t. j. aby sa pripravili pokáním na prijatie týchto vrcholných darov.

 

2.)        Ježiš usadil svojich protivníkov.

Farizeji poslali svojich sluhov, aby sa prikradli k Ježišovi počas jeho katechézy, aby ho podchytili v reči a následne ho priviedli na výsluch. Sluhovia sa však vrátili naprázdno s konštatovaním: „Nikdy tak človek nehovoril.“ Z toho vyplýva, že Ježiš neusadil iba svojich priaznivcov a sympatizantov, ktorí tak vďačne učinili, ale aj tých, ktorí boli proti nemu. Ježiš dokázal zmeniť aj zmýšľanie svojich neprajníkov. Dokázal ich usadiť tak, že nedokázali vzniesť proti nemu nijaký argument, ktorým by si zaslúžil perzekvovanie. To isté sa deje s nami, hriešnikmi. Kvôli hriechom sa staviame proti Bohu, ale on nás svojou milosťou neustále lieči a robí z nás takých, ktorí si znova s pokorou prisadnú k Ježišovým nohám a s radosťou počúvajú jeho dobrú zvesť.

3.)        Ježiš usadil svojich apoštolov vo večeradle.

Apoštoli si tam uvedomili, ako veľmi sú závislí na Ježišovi. Stratili všetky väzby s týmto svetom a jediný, kto im zostal, bol Ježiš. Svoju prítomnosť a budúcnosť mienili spojiť jedine s osobou Ježiša. Iný zmysel svojho života nenašli.

       Pri prijímaní eucharistie z eucharistického stola si uvedomujeme svoju závislosť na Ježišovi. Bez neho sme nič, bez jeho milosti nedokážeme vykonať nijaké dobro, bez jeho milosti sa nedokážeme zbavovať hriechov, bez jeho milosti nedokážeme účinne ohlasovať evanjelium. Ježiš sa stal pre nás všetkým. Pri spoločnom eucharistickom stolovaní si uvedomujeme, že sme spojení s Kristom, ale i medzi sebou navzájom, lebo máme podiel na tom istom chlebe. Ježiš je taký dominantný, že nás usádza aj dnes okolo svojho stola a zanecháva nám definitívny prísľub zdroja svojich darov v podobe sviatosti kňazstva, sviatosti eucharistie a príkazu Božej lásky. My, keď prijmeme jeho tézy, vždy si pri tom s pokorou sadáme v jeho blízkosti, lebo vieme, že nás môže sýtiť pokrmom, ktorý zostáva pre večný život.

Finále

V bežnej praxi života pomerne často počujeme výraz-finále. A to v rôznych obmenách. Napríklad pri rôznych súťažiach, ktoré sú pre ľudí veľmi populárne. Včera bol posledný deň oficiálneho vysluhovania sviatosti pokánia pred sviatkami. Ktosi z našich kolegov, spolubratov povedal:"Ideme do finále!". V nedeľu sme Kvetnou /Palmovou/ nedeľou vstúpili do Veľkého týždňa . Máme oprávnenie konštatovať, že ideme do finále, lebo nás čaká vrchol liturgického roka-Veľkonočné trojdnie. To isté môžu povedať príbuzní chorého, ktorí vidia, že ich milovaný člen rodiny odchádza do večnosti. Povedia:je vo finále! A keď potom stoja pri rakve zosnulého vedia, že rozlúčka s ním v kostole, či na cintoríne má charakter pozemského finále. 

V týchto dňoch nás liturgia a Božie slovo vovádzajú do Ježišovho finále. Vstupuje do Jeruzalema v sprievode svojich učeníkov, aby dokonal za nás veľkonočnú obetu. Dôležité je , že toto finále strávi so svojimi apoštolmi, hoci vieme, že zatiaľ nenašli odvahu prihlásiť sa k nemu aj vo chvíľach zatknutia a krutého vypočúvania.

1.,Ježiš vstupuje slávnostným spôsobom do Jeruzalema. Ľudia mu mávajú a prevolávajú na slávu.  Učeníci sú s ním a dané chvíle si užívajú. Niekto by povedal, že sú na "víťaznej vlne". No potom, prichádza na scénu kríž a ukrižovanie. Kríž je v Ježišových rukách nástrojom víťazstva. A preto tí, ktorí ho nesú na svojich pleciach, nesú sa na víťaznej vlne. Od čias Pána Ježiša dostal kríž potupy nový rozmer. Stal sa nástrojom víťazsta. Ten, kto ho nesie s vierou, nesie sa na víťaznej vlne spásy.

2.,Ježiš berie zo sebou učeníkov do Getsemanskej záhrady, ktorá sa nachádza na úpätí Olivovej hory. Má požiadavku, aby bdeli a modlili sa, lebo naňho dolieha úzkosť kvôli utrpeniu, ktoré má znášať. Chce od nich, aby vyjadrili istú solidaritu a  jednotu s ním, lebo ho čakajú chvíle bolesti a muky ukrižovania. 

Je dobrou skutočnosťou, ak môžeme konštatovať, že niekto vyjadruje solidaritu a jednotu s tým, ktorý trpí. Každý nakoľko môže a nakoľko mu dovoľujú okolnosti. Mnohí strávia hodiny, dni, mesiace i roky pri chorom. Ich starostlivosť je obdivuhodná. Chorý potom odchádza do večnosti a začína sa preňho nový život. Aj tu dostávame príležitosť k solidarite a zjednoteniu sa s ním. A to tým, že tiež začneme nový život. Keď ho začal náš príbuzný vo večnosti, malo by byť zákonitosťou, že my, ktorí zostávame, chceme vyzdvihnúť jeho oslávenie pri Bohu novým , dokonalejším životom podľa evanjelia. Smrť blízkeho človeka môže mať na nás veľký vplyv, v zmysle radostnejšieho nasledovania Krista.

3.,Ježiš stoluje s učeníkmi pri poslednej večeri. Ide o historickú chvíľu, ktorá sa premietla aj do svetovej literatúry či umenia. Ktovie, čo vtedy apoštoli prežívali? 

Nám, ktorí máme stolovať s Pánom pri slávení eucharistie, dáva podnet sv. biskup Augustín. Píše:"...už v Šalamúnových Prísloviach čítame:"Keď si sadneš jesť k stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú, a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíč také pripraviť". Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv toho, čo položil za nás svoj život?  A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť? A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať , ako si zasluhuje taký dar? A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov? " /Lh II., s. 411/. 

Mnohí naši priatelia už stolujú s Pánom pri večnej veľkonočnej hostine. Nech je táto chvíľa pre nás motiváciou, aby sme pripravovali vo svojom počínaní stôl obiet a uľachtilého konania. Eucharistia, ktorá sa slávi tu na zemi a z ktorej môžeme často prijímať, nech nás navedie na konanie takých skutkov, ktoré sú Bohu milé a pre nás užitočné. Snažme sa aktívne zapojiť do tejto schémy Božieho stolovania: oslávení v nebí, pozemskí v chráme pri eucharistickom tajomstve a pri aplikácii týchto darov v praxi života pre dobro núdznych. Ak si ju osvojíme, finále bude naše. Naše a Božie. Bude výsledkom pôsobenia Božieho daru, ktorému chceme aj dnes otvoriť svoje srdce.

Držať krok s Ježišom

V istej firme bilancovali výsledky svojej práce a vrcholný predstaviteľ manažmentu konštatoval: Držíme krok s najlepšími. Ide o celkom dobré hodnotenie, lebo ak nie si jednotka, tak sa aspoň môžeš držať v popredí.

Môžeme držať krok s Ježišom? On je Jednotka. Neexistuje nijaký ukazovateľ, podľa ktorého by sme mohli držať s ním krok. No, dôležité je, aby sme sa k nemu približovali a nasledovali ho v rámci svojich možností. Čo nám v tomto smere napovie udalosť Ježišovho vstupu do Jeruzalema?

1.,Trpieť s Ježišom. V úvodnej modlitbe liturgie Palmovej nedele sa modlíme a prosíme, aby sme "nasledovali jeho príklad v utrpení". Utrpenie vyhľadávať nemusíme, lebo ono si k nám cestu nájde. Podobné slovo je výraz-strpieť. Trpieť-strpieť. Určitou formou utrpenia je dokázať strpieť niečo alebo niekoho. Toto máme možno na dennom poriadku. Aj touto formou sa môžeme k Ježišovmu utrpeniu priblížiť. Skúsme mať úmysel vo Svätom týždni niečo strpieť, aby sme nestŕpli, keď treba konať a priblížiť sa ku Kristovi. 

2.,Bdieť s Ježišom. Predzvesťou dobrého a požehnaného bdenia je schopnosť prebudiť sa. Prebudiť sa s naivnej predstavy, podľa ktorej bude svet bez Boha lepší a jednoduchší. Prebudiť sa k rozhodnutiu premeniť svoj život na aktívny, kreatívny v duchu evanjelia. Prebudiť sa zo stavu akejsi duchovnej malátnosti a dokázať sa okolo poobzerať s úmyslom priniesť obetu, nie na svoju, ale Božiu slávu. V konečnom dôsledku prebudenie sa znamená podporiť myšlienku modlitby a povýšiť ju v rebríčku hodnôt na najvyššie miesta.

3.,Svedčiť. Sledujme apoštola Petra v čase  Ježišovho zatknutia a predvedenia pred veľkňaza. Najprv vyhľadával kúty a prítmie veľkňazovho dvora, aby zostal inkognito, čo sa mu vôbec nepodarilo. Až potom, keď ho iní usvedčili, že patrí k Ježišovi, rezignoval na schovávanie sa a uvedomil si, že táto taktika je biedna a prinajmenšom nečestná voči jeho Majstrovi z Nazareta. Skôr ako svedčil musel sa presvedčiť. Musel sa presvedčiť, že byť Pánovým učeníkom znamená nehrať dvojitú hru, ale verejne vydať svedectvo o svojom zmýšľaní.

 Nám, kresťanom dneška , viac imponujú pomyselné kúty a prítmie života, aby sme sa nestali terčom výsmechu z toho, že Kristus nám imponuje.

 Všetci s hlbokým znepokojením sledujeme vojnu na Blízkom východe. Svedkovia hovoria, že extrémisti a teroristi sa pred bombardovaním uchyľujú do oblastí, kde žijú ešte zvyšky kresťanov. Usadia sa v blízkosti kresťanských osídlení zámerne, aby z kresťanov urobili terč nepriateľských náletov. Kresťan je vyhľadávaným terčom. Aj Peter takým bol. Ale v tomto "bombardovaní" paradoxne zosilnel vo viere tak, že jeho svedectvo života je z nášho pohľadu takmer neprekonateľné. 

Snažme sa zosúladiť krok s Ježišovým. On sa nám prispôsobí, pripojí sa k nám a bude nás viesť. Primeraným spôsobom sa o to pokúsme  vo Veľkom týždni. Obsahuje veľké výzvy k zmene života a k nájdeniu jeho hlbšieho zmyslu.

Sprievodcovia

Blíži sa Kvetná nedeľa a my budeme v duchu sledovať Ježiša, ako vstupuje do Jeruzalema. Neputuje sám, má sprievodcov  v osobách učeníkov a sympatizantov. Tí mu prevolávajú: Hosanna Synovi Dávidovmu! 

1.,Aj človek, ktorého duša odišla do večnosti má svojich sprievodcov. Pri pohrebných obradoch zvyknú niektorí hovoriť, že prišli sprevádzať zosnulého na jeho poslednej ceste. Myslí sa tým cesta na cintorín ,ku hrobu, lebo tam, v tomto bode, sa končí definitívne pozemské putovanie každého človeka. Aj cesta Pána Ježiša v tele smrteľnosti do Jeruzalema bola jeho poslednou, ak neberieme do úvahy putovanie na Kalváriu. 

Je pekné, keď sprevádzame človeka na jeho poslednej ceste, ktorá má podobu pohrebu. Toto spoločenstvo nemá byť iba tichým zdvorilostným sprievodom, ale má tam byť miesto na modlitbu. Lebo iba tá je účinná v zmysle orodovania za dušu zosnulého. Takejto modlitby by sa mal zhostiť každý účastník pohrebných obradov. Sprievodca na poslednej ceste nemá byť nezaujatým a chladným človekom. Má byť schopný pozdvihnúť myseľ a odovzdať Bohu prosbu za spásu duše zosnulého človeka.

2.,Človeka sprevádzame aj na cestách života, ktoré ešte nie sú posledné, ale náročné. Týkajú sa životných krížov a skúšok. Nie je dobré, keď je človek pod jarmom kríža sám. Dokonca sámotný Ježiš privítal pomoc na svojej krížovej ceste, keď mu istý Šimon z Cyrény pomohol niesť kríž. Aj to iba na krátky čas. Šimon vtedy zastupoval celé ľudstvo, ktoré má  okúsiť kríž života a zároveň vyjadriť ochotu pomáhať blížnemu, keď ho zmáha ťarcha kríža. Až večnosť odhalí, koľko modlitieb a obiet bolo vyslaných za nás, aby sme pod jarmom kríža neklesali a ak áno, tak aby sme potom vstali a kráčali ďalej. Sú takí sprievodcovia životom, o ktorých vieme, že nám pomáhajú, ale aj takí, o ktorých sa dozvieme až vo večnosti. Už za pozemského života si môžeme akoby adoptovať človeka nesúceho kríž a poskytnúť mu takto veľmi účinnú pomoc.

3.,Je užitočné, ak sme sprievodcami takých, ktorí hľadajú pravé hodnoty alebo povieme na ich adresu, že sa" hľadajú". Vrámci hľadania chodia niekedy od jedného extrému k druhému, pokročia vpred, potom sa vracajú,inokedy akoby rezignovali a stratili chuť hľadať. Ježiš ich povzbudzuje slovami:"Hľadajte a nájdete...".Pritom sa môžu oprieť o svedectvo tých, ktorí už našli svoj poklad v Kristovi. Máme prosiť za hľadajúcich, aby dostali dar čistého pohľadu, lebo pravda je niekde celkom blízko. Takýto sprievodca nerezignuje aj keď hľadajúcemu dochádza dych motivácie. Sprievodca týchto osôb neopúšťa svoje miesto a pomáha až do konca.V jednej z mládežnických piesní sa spieva:Boh je blízko nás...Určite je blízko aj v túto chvíľu. Vidí naše úsilie pomôcť zosnulým, aby našli pomyselnú bránu Božieho kráľovstva. Prosme, nech sú zmyté ich hriechy a nech sa im ukáže Pán, ktorý nezabúda na nijaké dobro, ktoré človek urobil v záujme pomoci iným a v záujme spásy svojej duše.