Istý človek musel zanechať svoju pracovnú pozíciu. Ťažko sa s tým zmieroval. Mal nejaké zdravotné problémy, už nebol taký výkonný, ako kedysi. Keď opúšťal svoju kanceláriu, vo dverách sa ešte raz obzrel, aby sa s pracovným priestorom rozlúčil. Zrak mu utkvel na nejakom obraze, ktorý visel na stene. Rýchlo pobehol, zvesil ho a povedal:"Toto som tu priniesol pred rokmi ja. Aj si to odnesiem zo sebou". Nik z prítomných nenamietal.
Takáto scéna zo života je celkom bežná. Avšak veľmi kontrastne pôsobí s výrokom Sv. Písma:" Veď nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť" /1 Tim 6,7/. Všetci vieme, že je to nemeniteľná pravda, ktorá má absolútnu platnosť.
1.,Sme zvyknutí na to, že musíme mať vždy niečo pri sebe. Aspoň doklady, alebo vreckovku, či telefón. Neustále kontrolujeme, či sme niečo nezabudli, či nám niečo nechýba. Sme zvyknutí nosiť aspoň minimálnu výbavu.
Istý človek menil zamestnanie. Rozprával sa s kolegom, s ktorým mal na novom pracovisku spolupracovať. Spýtal sa:"Čo si mám zobrať so sebou?". Odpoveď znela:"Nič. Všetko tam dostaneš".
Ak by sa niekto naivne pýtal, čo si má vziať na večnosť, odpovedali by sme mu, že nič, lebo všetko vo večnosti dostane. Nič mu tam chýbať nebude. Boh mu vynahradí všetky straty. Ba dokonca mu ich ešte navýši tak, že už viac nebude poznať pocit prázdnoty a neistoty.
2.,Tu, v pozemskom živote sme zvyknutí na to, že sa na človeka zabúda. Koľkokrát povieme :"Nezabudol si na mňa?". Niekto nám niečo sľúbil a zabudol na to. Musíme sa mu pripomenúť. Ba dokonca nám to sám odporúča, keď povie:"Pripomeň sa mi, lebo ja zabudnem". Niekedy máme pocit, že sa zabúda na človeka aj v rámci nejakých ocenení, odmien atď.
Boh nezabúda na človeka. Ale potrpí si na to, aby ho človek kontaktaktoval a pripomenul sa. Nie je to dôležité pre Boha, ale pre človeka. Spomeňme si na vyjadrenie vojaka, ktorý sa nachádzal v blízkosti Ježišovho kríža. Plný dojatia zvolal:" Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva" /Lk 23,42/.
Ide o krásnu modlitbu, ktorou sa môžeme Bohu pripomínať po celý život. Tým dáme na javo, že v neho veríme, že ho uznávame ako Vykupiteľa a Spasiteľa, že nechceme stratiť jeho priazeň. Pripomínajme sa mu, aby na nás nezabudol, keď bude udeľovať vo večnosti miesta po svojom boku.
3.,Stojac pred bránou večnosti nám môže napadnúť myšlienka:"Budem prijatý?". Nejde o nejakú novinku. Koľkokrát sa takto pýtame pred nejakým pohovorom, prijímačkami, prípadne, keď si sobášom pýtame miesto v novej rodine. Nie raz sa ukáže, že uchádzač poznal už skôr niekoho z komisie, ktorá má rozhodnúť a že dúfa v silu tejto známosti.
Ak s Bohom komunikujeme počas pozemského života, je to pre nás výhra. Poznávame tým toho, ktorý nás môže prijať do večnosti. Takáto známosť je nad všetky známosti. Udržiavajme vysoký stupeň blízkosti s Pánom, aby sme neskončili ďaleko od neho, keď sa pre nás stane otázka večnosti aktuálnou.
Počas svojho pôsobenia som stretol veľa ľudí, ktorý odišli na večnosť, ako každý, s prázdnzmi rukami, ale s bohatým srdcom. Často dávali na javo svoju lásku k Bohu i k blízkym. Verím, že sa Boh o nich postará a že vo večnosti nebudú trpieť nijakú núdzu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára