SOM VÝNIMOČNÝ V BOŽÍCH PLÁNOCH

 

        Prednedávnom pri sledovaní televíznych novín ma zaujal výraz „výhradný dovozca“. Ide o situáciu konkrétnej firmy, ktorá dováža tovar. Výhradnosť spočíva v tom, že ako jediná môže sprostredkovať istý druh tovaru. Potom aj v iných súvislostiach sa stretávame
so situáciou, kedy má niekto vyárendované, teda výhradné právo na nejakú činnosť alebo na nejakú aktivitu.

Výhradnosť človeka zaväzuje a motivuje k tomu, aby konal túto výhradnú činnosť v maximálne možnej miere a kvalitne.

        Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš putuje so svojimi učeníkmi a poúča ich. Do tejto atmosféry vstupujú samotní učeníci, ktorí plní rozhorčenia konštatujú: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“
(Mk 9, 38)

Apoštoli boli presvedčení, že majú výhradné právo na akúsi distribúciu milosti, ktorá spočíva vo vyháňaní zlých duchov. Keď sa dozvedeli, že existuje ešte iná skupina ľudí nezávisle od nich,
ktorá vyháňa zlých duchov v Ježišovom mene, zostali prekvapení a rozčarovaní. Boli si istí, že túto exkluzivitu a výhradnosť majú iba pre seba. Museli sa naučiť dôležitú lekciu, ktorá spočíva v tom, že Boh rozdáva milosti plným priehrštím, a to podľa kľúča, ktorý je zrejmý iba pre Boží majestát.

V čom je však náš život výhradný pred Bohom?

1.) Ide o výhradnosť v nasledovaní Ježiša a naša cesta k Bohu

Koľko je ľudí, toľko je ciest k Bohu. Každý má svoju cestu. Nikto nekráča po inej ceste, ale Boh mu nadelil tú jeho cestu.

Istá matka rozprávala o svojich deťoch. Vždy podvečer, keď sa vracala z práce, pozrela v chodbe na ich topánky, ktoré boli poukladané vedľa seba. Topánky povedia veľa. Napríklad to, že niektoré dieťa nešlo domov riadnou cestou, ale využilo mnohé nerovnosti, niekedy aj kaluže, blato nevynímajúc. Iné zase hovoria o tom, že na ceste nastala nejaká kolízia. Svedčia o tom natrhnuté topánky, poškodené, poškriabané, doudierané či dokopané. Zasa iné nám pripomínajú, že niekto pre zmenu prišiel domov suchou, t. j. priamou cestou bez akýchkoľvek kolízií.

Na začiatku nasledovania Krista ako keby sme si všetci obuli topánky. Keď sa na ne pozrieme očami viery, zistíme, že naša cesta k Bohu registruje mnohé nezrovnalosti. Svedčí o tom, že sme vyhľadávali aj terén, ktorý veľmi nesvedčí priamke nasledovania Krista. Je svedectvom toho, že nás niekedy lákalo viac "blato ulice" ako priama cesta. Zároveň svedčí o tom, že naša duša je akoby doudieraná a doškriabaná pod vplyvom rôznych zápasov so zlom tohto sveta. Svedčí aj o našich prehrách a nových začiatkoch na ceste viery. Podstatné je to, aby sa tieto pomyselné topánky viery objavili v predsieni, v chodbe pred vstupom do Božieho kráľovstva. Svedčia o našej neľahkej púti, ale zároveň predstavujú aj určité duchovné bohatstvo, ktoré je svedectvom toho, že sme si obuv pútnika udržali v takom stave, aby sme mohli prekročiť prah večnosti.

 2.) Naša výhradnosť vo veciach pokánia

Počas svojho života sa veľa dozvedáme o dôležitosti pokánia. Mnohí sme sa to naučili z domu alebo z hodín katechizmu alebo iných katechéz. Jednoducho, dnes vieme, že pokáním sa nám ukazuje cesta ku spáse. Aj na tejto ceste registrujeme poznatok „výhradnosti“. Keď hovoríme o pokání, nemyslíme tým iba platonické náznaky. Nehovoríme o teoretických možnostiach pokánia, ani do nekonečna opakujúcich sa prázdnych a neúspešných snáh o dosiahnutie akejsi duchovnej stability. Myslíme na také pokánie, ktorému ostávame verní, ktoré sa stáva naším životným programom.

        Mnohé dni v našom živote sú pamätné. Pamätáme si dátumy narodenia, prípadne smrť blízkeho človeka. Popri tom aj iné dôležité časové údaje. Určite si budeme pamätať aj moment skutočného obrátenia. Ten sa mohol udiať pod vplyvom nejakého človeka, nejakej situácie či nejakej nečakanej skutočnosti. Pamätajme na tieto medzníky, lebo v nich začal náš nový život. Uvažujme nad tým, aby sme neostali iba pri predsavzatiach, odhodlaniach, ale aby sme dokázali prekročiť prah neistoty a s odvahou objavili Božie milosrdenstvo. Aj v tom sa prejavuje naša výnimočnosť či výhradnosť života.

 3.) Výnimočnosť v Božích daroch

Každý kresťan si má byť vedomý toho, že Boh mu udelil mnohé dobrodenia. V Knihe proroka Zachariáša čítame text: „Dvihol som oči, pozrel som sa videl som muža, ktorý mal v ruke merací povraz. Spýtal som sa: „Kam ideš?“ Odpovedal mi: „Idem merať Jeruzalem, aby som videl, aký je široký a aký je dlhý.“ (Zach 2, 5 – 9)

Každému je jasné, že v tejto udalosti nešlo o zistenie presných rozmerov mesta Jeruzalem. Tie až také dôležité nie sú. Dôležité je to, že udalosť pripomína nesmiernosť Božích dobrodení, ktorá je neohraničiteľná a nedá sa vyjadriť v centimetroch, metroch či iných mierach.

Charakteristikou dnešného človeka je aj to, že sa mu všeličo máli. Najmä v materiálnej oblasti. V podmienkach demokracie to dáva aj patrične najavo. Dnes  je veľa nespokojných, protestujúcich a takých, ktorým sa všeličo máli. Niekedy je to tak, že tým, ktorým sa niečo máli, sú „malí ľudia“. Malí v úsudku, v charaktere, v čnostiach. Keď začneme Bohu ďakovať, prestaneme byť v situácii, že sa nám niečo máli a prestávame byť malými ľuďmi, začíname rásť. V momente, keď zoberieme do rúk pomyselné meradlo a začneme vymeriavať šírku a hĺbku Božej dobroty, nebudeme môcť prísť na koniec. Božích dobrodení v našom živote je veľa. V tom je každý z nás výhradný a výnimočný. Prestaňme iba žiadať a požadovať, aj keď máme na mnohé veci právo, ale začnime aj ďakovať Bohu, lebo na to často zabúdame.

Spomenul by som inauguračný prejav bývalého, už nebohého amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Ktorý povedal pamätnú vetu: „Nepýtaj sa, čo môže urobiť Amerika pre teba, ale opýtaj sa, čo môžeš urobiť pre Ameriku ty.“ Dovolíme si túto myšlienku parafrázovať. Neobmedzujme sa iba na to, že sa budeme pýtať a vyplakávať nad tým, že niekto nám niečo neposkytol. V záujme evanjelia sa pýtajme, čo môžeme dobré urobiť my. Cesta ďakovania a vďačnosti nám pomôže povyrásť.

Prosme Pána, aby nám poskytol pomyselné meradlo, aby sme dokázali pochopiť, premerať či objaviť dary, ktorými nás denne zahŕňa. Aj v tom je naša výhradnosť, ktorú Boh od nás požaduje a ktorá nám dodáva zdravé sebavedomie na ceste viery.