Znamenie kríža

 

Na Slovensku sa často stretávame popri cestách s krížmi. Sú rôzne. Malé i veľké, drevené i železné, zanedbané i také, ktoré sú pravidelne udržiavané. Okrem vzbudenia ducha nábožnosti majú aj orientačný význam. Ako sa to prejavuje? Napr.: ľudia si povedia, že sa stretnú pri kríži alebo že odbočenie z hlavnej cesty na poľnú je pri kríži.

Ľudia, ktorí pravidelne cestujú autobusom, poznajú zastávku pri kríži. Viaceré dôležité body sú vyznačené krížom, ktorý slúži na to, aby sa človek zorientoval.

            Aj kríž v prenesenom slova zmysle – teda to, čo človek znáša – má svoj zmysel v schopnosti zorientovať sa v živote. Tiež slúži ako dôležitý orientačný bod.

            Kedysi som si vypočul rozhovor dvoch ľudí v čakárni u lekára. Zapamätal som si repliku tohto znenia: „Pod krížom bolesti sa raz-dva zorientuješ.“ Kríž života už pomohol mnohým, aby našli správne životné hodnoty
a „preladili“ svoj život na duchovnejšiu sféru.

            Najmä z tohto dôvodu nás P. Ježiš povzbudzuje: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)

            Kríž má zmysel vtedy, len keď na ňom vidíme ukrižovaného Pána a uveríme v neho ako v Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý dáva zmysel nášmu životu. Toto je podstata viery – uveriť v Ježiša Nazaretského, ktorý bol potupne umučený na kríži, ale napriek tomu je jediným a vyvoleným Mesiášom.

            Ktoré črty kríža nás môžu osloviť v praxi života?

1.)  Človek má mať ambíciu byť pohltený Ježišom.

Známy anglický herec David Suchet hovorí, že už niekoľko týždňov pred premiérou divadelnej hry chodieva na nácviky oblečený v kostýme hlavnej postavy. Vyznáva sa, že sa necháva „pohltiť“ postavou, ktorú má stvárniť v divadelnej hre.

            Pápež, sv. Lev Veľký, napísal takúto zaujímavú myšlienku: „... potom bude vonkajší človek pokojným a čistým vlastníctvom vnútorného človeka.“ (LH IV, s. 179)

Myslí tým rôzne zápasy, ktorými človek v živote prechádza. Tie sa týkajú najmä zápasu medzi telesnosťou a duchovnosťou. Postupne však ten vnútorný, t. j. Boží človek spracúva a pohlcuje toho vonkajšieho, t. j. telesného. Takto sa očisťuje, zdokonaľuje a pripravuje na večnosť. Nie je to cesta jednoduchá, lebo vtedy sa v človeku niečo láme. Najprv možno Bohu vzdoruje, ale neskôr sa poddáva neustálemu pravidelnému a neodolateľnému Božiemu pôsobeniu. Takto sa dostávame do podoby samotného Krista.

2.)  Žijeme v ére značiek

Počas pandémie prechádzajú naše kostoly intenzívnym značkovacím procesom. Aby sme vyhoveli protipandemickým opatreniam, musíme rešpektovať rozsadenie ľudí podľa metrov štvorcových.

Jeden z mojich farníkov, ktorý pomáhal pri preznačkovaní lavíc s humorom konštatoval, že mu to pripomína spartakiádu. Pred rokmi sa jej zúčastnil a dodnes spomína na povel, ktorým začínali cvičenie  a ktorý znel: „Na značky!“

Značky určia naše dočasné miesto. Kristov kríž vyznačuje takéto miesto, ktoré prinúti človeka, aby pozrel hore a vzápätí i okolo seba. Takéto miesto označené Božou milosťou našli Panna Mária a sv. Ján. Stáli pri Ježišovom kríži a zreteľne počuli jeho slová: „Hľa, tvoj Syn...hľa, tvoja Matka.“ (Jn 19, 25 – 27)

Tí, čo to počuli a boli pod krížom, sa najprv museli pozrieť smerom hore, odkiaľ prišiel Ježišov hlas. Vzápätí sa museli pozrieť okolo seba. Stáli na pomyselnej značke pod krížom, ktorá predurčuje človeka na to, aby pozdvihol svoj zrak k Bohu a aby si všimol ľudí okolo, lebo na nich je zameraná jeho činnosť a jeho služba.

Značka pod krížom je situovaná neomylne, lebo bez pohľadu hore a pohľadu okolo by bol náš život chudobný a jeho cesta spásy ohrozená. Niet dôležitejšieho miesta a dôležitejšej značky ako ju vyznačuje Kristov kríž.

3.) Včera, t. j. 11. 9., uplynulo 20 rokov od tragických udalostí v USA.

Možno mnohí ste si to pripomenuli sledovaním nejakého televízneho programu. Pamätáme si, že vtedy islamskí teroristi naviedli 4 dopravné lietadlá tak, aby zničili niektoré strategické ciele a hlavne – aby pri tom zomrelo čo najviac ľudí. Celkovo napočítali skoro 3000 obetí. Zároveň zničili 2 budovy svetového obchodného centra.

Sledoval som autentické zábery, ktoré zachytili prvé minúty a hodiny po tomto teroristickom čine. Boli to silné momenty.

Istý lekár spomína, že sa podujal na identifikáciu ľudských tiel, ktoré ležali rozosiate na zemi po páde lietadla. K dispozícii mal farebné terčíky – zelený (znamenal, že obeť ešte žije a že jej treba poskytnúť pomoc) a čierny (znamenal, že obeť je už po smrti alebo zomiera). Význam tejto činnosti spočíval v tom, že záchranári, ktorí išli za ním, vynechali obete označené čiernou farbou a venovali sa tým, čo mali ešte nádej na život. Lekár spomína, že pristúpil k žene, ktorá bezvládne ležala, nejavila známky života, jej telo bolo fyzicky zdevastované. Bez váhania vzal čierny terčík a chcel ho položiť vedľa nej. Vtom zdvihla hlavu a sťažka namáhavo povedala: „Počkajte, nedávajte to tu, ja ešte žijem.“ Ospravedlnil sa jej, terčík zobral, ale vedel, že do niekoľkých minút dodýcha.

Hroby našich blízkych na cintorínoch sú označené krížmi. Naši mŕtvi, ktorí ležia pod nimi, akoby nemo volali: „Nesmúťte za nami, veď my žijeme!“ Aj keď majú na svojom hrobe znak smrti, t. j. kríž, lebo na ňom kedysi zomierali najväčší zločinci, ak uverili v Ježiša Krista, stále žijú a budú žiť naveky.

Sv. Atanáz napísal: „Už teda nezomierame na zatratenie, ale aby sme boli vzkriesení z mŕtvych.“ (LH IV., s. 213)

Je veľa ľudí, ktorí žijú medzi nami a sú duchovne mŕtvi. Ak by to bolo možné, prisúdili by sme im ten pomyselný čierny terčík duchovnej smrti. No máme aj takú skúsenosť, že po kontakte so životom s nejakou oživujúcou myšlienkou, s nejakým podnetom z neba akoby ožili a akoby povedali: „Nelámte nad nami palicu, nezomreli sme, ale žijeme.“

V tomto duchu sprevádzajme mnohých našich blízkych svojimi modlitbami a obetami, aby z ponurej atmosféry duchovnej smrti mnohí precitli a našli cestu spásy.