V minulých dňoch Slovensko privítalo najvzácnejšieho hosťa-Svätého Otca Františka. Išlo o udalosť, ktorou sa zaoberali naplno všetky masmédia. Prakticky na všetkých významnejších kanáloch venovali návšteve pápeža dosť miesta. Zriadili špeciálne štáby, ktoré monitorovali situáciu a vzápätí dianie komentovali. Podstatnú časť diania som strávil pri sledovaní TV. LUX. Občas som však "presurfoval" komentáre aj na iných, tzv. nenáboženských ,profánnych kanáloch. Pobadal som rozdiel. Naše, t.j. náboženské komentáre sa v prvom rade zameriavali na posolstvo, ktoré sa odzrkadlilo v postojoch a homíliách Sv.Otca. Iné,komerčné stanice sa venovali vo svojich komentároch viac spolitizovaniu návštevy pápeža a tiež tomu, čomu sa dnes hovorí "škandály" v živote Cirkvi. Samotné posolstvo bolo pre nich druhoradé. Nezaprú svoj silný príklon k bulvárnosti. Kde tu sa objavil aj ironický náznak. Keď dvaja robia to isté, nemusí byť výsledok vždy rovnaký. Ale žijeme v dobe, v ktorej média hrajú dôležitú úlohu. Pre ich účinkovanie platí biblická myšlienka:"Z plnosti srdce hovoria ústa"/Lk 6,45/. Treba si vedieť správne vybrať a rozhodnúť sa pre také médium, ktoré bude v človekovi budovať aj úctu k tomu, ktorý je nástupcom apoštola Petra a tiež úctu k Cirkvi. Niektoré média na to jednoducho nemajú, aj keď platia veľkých odborníkov v novinárskej brandži.
Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš zasadol k stolu v dome istého farizeja Šimona. Ten síce Ježiša prijal, ale neposkytol mu celý rituálny priestor, aby sa vzácny hosť umyl a pomazal olejom, ktorý je určený a podávaný ako prejav úcty voči tomu, ktorý zasadol za stôl. Túto prax nahradila, ba prevýšila žena- hriešnica, za čo si vyslúžila od Ježiša odpustenie hriechov /Lk 7, 36-50/. Farizej nemal na to. Nemyslím na finančnú úroveň, ale na ľudskú a duchovnú. Peradoxne žena, odsudzovaná židovskou elitou ako nečistá,áno.
Po odchode Sv. Otca, jeden z našich politológov sa vyjadril, že v živote spoločnosti ani Cirkvi sa nezmení nič. Údajne sa všetko vráti do starých koľají. Akoby chcel konštatovať, že nemáme na to, aby sme zmenili svoj život podľa posolstva muža, ktorého si uctievame ako "námestníka Kristovho". Treba sa nad tým zamyslieť. Naozaj nie sme schopní a ochotní niečo zmeniť? Ak nie, tak nás nasilu zmenia pandemické opatrenia, správy o zdražovaní tovaru a služieb a každodenné informácie o napätí v rezortoch polície a súdnictva atď. Zmenia nás na nervóznych , agresívnych, precitlivených jednotlivcov, ktorí si nedoprajú ani minimum vzájomnej úcty. Posolstvo pápeža nás môže zmeniť inak. Spásonosne. Ono ide do hĺbky človeka. A najmä to-hlbku, vnútro človeka zmeniť potrebujeme. Máme ešte na to?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára