V poslednom období sa dostáva do centra pozornosti
výraz „posledná generácia“. Vytvorili ho tí, ktorí si myslia, že naša planéta
sa nachádza v stave extrémneho ohrozenia. Myslia si, že obyvatelia Zeme
balansujú na pokraji zrázu, z ktorého niet úniku. Hovoria, že nám hrozí kolaps,
ktorý bude mať veľké následky. Zničili sme si životné prostredie tak, že nám
hrozí katastrofa. Existujú ľudia, ktorí si myslia, že súčasná generácia je posledná,
ktorá ešte môže zachrániť Zem. Ak to neurobí, nezostane z našej planéty
nič.
Pripomína nám to slová evanjelia: „Prídu dni, keď z toho,
čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ (Lk 21, 5 – 6) Pán
Ježiš hovorí síce o jeruzalemskom chráme a o jeho nádhere, ale
rovnako dobre to platí aj o nádhere celej našej Zeme. Nad úvahami o tom,
či sa tak stane, je ešte Stvoriteľ. Ale uvažujme nad myšlienkou, či nemôže byť
zborená naša viera, či z nej zostala súvislá stavba alebo hrozí, že z nej
nezostane kameň na kameni. Čo je potrebné urobiť, aby sme si dnes vieru ako
nádhernú stavbu zachránili?
1.)
Treba
zmeniť púšť na záhradu.
Aj tohto roku v období
Vianoc sa bude konať tradičná kolednícka akcia s názvom „Dobrá novina“.
Bude zameraná na pomoc tým najbiednejším v Afrike. Tam, ako vieme, sa
nachádzajú vyprahnuté púšte. Žije sa tam ťažko, je tam málo vody. Väčšinou je
tam nehostinná púšť. Preto tento názov – „Zmeniť púšť na záhradu“.
Zmeniť púšť na úrodnú záhradu je ťažké. Sú potrebné veľké
peniaze a dobré projekty. Zo záhrady sa stane (s)púšť veľmi ľahko, opačne
to ide ťažšie. Pri práci v záhrade sa človek narobí, unaví, ale vidí aj
ovocie svoje námahy. Toto ovocie ochutná aj celé okolie nášho života.
Starostlivosť o dušu si vyžaduje veľkú námahu. Táto
činnosť je bolestivá, ale ovocie stojí za to. Úžitok z našej viery, ktorá
obsahuje hojnú duchovnú vegetáciu, máme nielen my sami, ale aj celé okolie.
Viera niektorých ľudí je poznačená životným krížom, ale je neskutočne životná,
chytľavá, zdravá, úrodná a povzbudzujúca. Poukazuje na to, že z duše,
ktorá je púšťou, Boh môže urobiť plodonosnú záhradu bohatú na ovocie Božieho
kráľovstva.
2.)
Je
potrebné viac ako inokedy uprieť svoj pohľad na Ježiša.
On sám hovorí, že
vystúpia falošní proroci a povedia: „Hľa, tamto je.“ Nespoliehajme sa na
nich, lebo on sám nám ukazuje správnu cestu. Ukazuje na seba. Keď ho prepadli
na Olivovej hore vojaci, aby ho zatkli, povedal: „Ja som to.“ Pri sv. omši kňaz
v osobe Ježiša hovorí slová premenenia: „Toto je moje Telo.“ Ako keby
povedal: „To som Ja. Nemusíte ma krvopotne hľadať, tu som, zamerajte sa na mňa.“
Nás nemusí nikto vodiť za nos. Ježiša objavíme v eucharistii. Hovoríme to
teraz, keď sa naše kostoly vyprázdňujú, pričom Pánova prítomnosť v kostole
je prítomnosťou unikátnou, tajomnou, ale v duchovnom slova zmysle prítomnosťou
najvýdatnejšou čo sa týka tohto sveta. Čo by za to dali minulé generácie, ktoré
po Mesiášovi túžili! No nedočkali sa. Obráťme svoju pozornosť na Pána. On nám
hovorí: „Toto je moje Telo.“ Preto postojte, pokľaknite a prijmite ma.
3.)
Ten
čas je už blízko.
Takto hovoria tzv.
proroci, ktorí údajne vedia viac ako vieme my. My však môžeme dať výroku
falošných prorokov iný zmysel, a to pravdivejší. Môžeme konštatovať: „Ten
čas je tu.“ Je čas ísť s Bohom do bližšieho kontaktu. Otáľať by znamenalo
strácať a možno aj zmeškať.
Predstavme si situáciu, kedy fotograf zoraďuje ľudí, aby
urobil spoločnú fotografiu. Deje sa to napríklad v rámci nejakej
slávnosti. Kým stlačí spúšť, niektorým povie, aby k sebe pristúpili
bližšie, iným dá pokyn, aby trochu ustúpili, prípadne aby sa posunuli viac
doľava či doprava. Všetci mu dôverujú, že fotografia bude výborná, pretože on
to „má v oku“. Konečný efekt jeho činnosti bude oku lahodiaci.
Naše svedomie nám má povedať, kedy treba pristúpiť
bližšie k Bohu, kedy k sebe navzájom (napríklad pri nejakej
iniciatíve či ušľachtilom diele alebo pri vydávaní svedectva hodnôt, ktoré
vyznávame). Svedomie nám má naznačiť, kedy máme ustúpiť a neprijať výzvu
nejakého zápasu s použitím prostriedkov, ktoré sa priečia ušľachtilosti
evanjelia. Svedomie nás má upozorniť, kedy treba ísť akoby bokom, keď sa rozdávajú
výhody, ktoré neboli získané čestným a dôstojným spôsobom. Výsledok tohto
nášho pohybu môže lahodiť Pánovi, ktorý nás stvoril na svoj obraz a podobu.
Božia podoba v nás sa tak nebude dať poprieť.
Kto z milovníkov dobrodružných filmov nevidel dielo „Posledný
Mohykán“? Odvtedy tento výraz zľudovel. Používa sa na pomenovanie ľudí, ktorí
konajú nejaké dobré dielo, no nemajú nasledovníkov. Čas ukáže, či sme naozaj
poslední mohykáni alebo posledná generácia, ktorá chce zachrániť svet. Majme
ambíciu zachrániť svet, ale aj svoju dušu! Aby sme neprepadli zlobe. Blízkosť
adventného obdobia nás priam volá na túto záchranu, lebo: „Za čo človek vymení
svoju dušu?“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára