Pri
prehliadke istej historickej katedrály povedal sprievodca návštevníkom: „...a
tu ležia (sú pochovaní) všetci králi a vladári.“ Pri tom ukázal na početné
rady sarkofágov a náhrobných kameňov v bočnej lodi chrámu. Túto
sprievodcovu vetu vyslovme pozmenenú a pomaly takto: „Všetci králi ležia
(sú pochovaní).“ Znamená to, že nikto z nich nežil večne na tejto zemi.
Všetci do jedného pomreli, nikto z nich nebol nesmrteľný.
Iba
jeden Kráľ je nesmrteľný – Ježiš Kristus. Nikdy nemal na sebe kráľovské
insígnie okrem tŕňovej koruny, trstiny v ruke a plášťa, ktorý mu
poskytli vojaci, aby ho zosmiešnili a potupili. Iba tento Kráľ žije večne,
lebo je to Boží Syn.
1.) Králi
si vždy potrpeli na svoje sídlo, ba
niektorí z nich ich mali aj viac. Všetky boli honosné, prepychové. Kráľ,
aby niečo znamenal, musel mať sídlo. Kráľ bez sídla – to bolo niečo ponižujúce.
Ako
je to s Ježišovým sídlom? Božie slovo hovorí: „Moja (Pánova) je zem i všetko,
čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú v ňom.“ (Ž 24, 1)
Ježišovi nejde o honosné murované
stavby, ktoré sú fixované na jedno konkrétne miesto. On má záujem nájsť si
trvalé bydlisko v ľudských srdciach. Keď sa niekto pýta, prečo nie je
Ježiš majestátnejší v tomto svete, nech sa najprv pozrie do svojho srdca.
Nech sa sám seba spýta, prečo nie je Ježiš viditeľnejší v jeho vnútri a v jeho
skutkoch. Ak by bol, potom mu absencia materiálneho prepychu Pána Ježiša v tomto
svete chýbať nebude.
2.) Poddaní. Každý
kráľ v minulosti mal svojich poddaných. Potreboval ich. Musel z niečoho
financovať svoj nákladný spôsob života. Obyčajne ich veľmi nešetril, ale ich
zdieral, a to až za hranicu únosnosti (česť výnimkám).
Ako
boli na tom Ježišovi poddaní? Žiadnych nemal. Sám sa vyjadril takto: „Syn
človeka nemá, kde hlavu skloniť.“ (Mt 8,
10) Určite nemal služobníctvo, ani nikoho, kto by naňho pracoval.
V pozemskom poriadku museli
poddaní pracovať na svojho pána. V poriadku Božieho kráľovstva je to
opačne. Tí, ktorí uverili v Ježiša a hlásia sa k nemu, žijú z neho.
Ježiš to potvrdil slovami: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto
bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 51) Pre kresťana –
katolíka je prijímanie z Pánovho stola prioritou. Ak chce žiť večne a byť
vzkriesený pre večné spoločenstvo s Bohom a so svätými, musí si
prisadnúť k eucharistickému stolu a prijímať Božie dary.
3.) Dobrý vládca nielen rúca, ale aj
buduje.
Milovníci
histórie poznajú meno Alexandra Veľkého Macedónskeho. Žil v 4. storočí pred
Kristom a bol posadnutý mániou dobýjať územia. Celý svoj mladý život
prežil na bojisku. Keď dorazil s armádou na územie Indie, jeho žoldnieri
sa mu vzopreli, lebo odmietli ďalej bojovať. Musel sa tak vrátiť domov. Bol
dobyvateľom a ničiteľom. Každý odpor kruto potrestal a obyvateľov podmanenej
krajiny, ktorí sa mu vzopreli, pozabíjal. Ženy a deti poslal do otroctva.
Aj Pán Ježiš bol dobyvateľ. Chcel zaujať
ľudské srdcia. Vie sa o ňom, že aj búral – zničil hriech raz a navždy.
Lenže aj budoval, udržiaval a zveľaďoval. Najmä to, čo bolo perspektívne
pre Božie kráľovstvo. Veľmi pekne je táto myšlienka vyjadrená v podobenstve
o figovníku (Lk 13, 6 – 9). Hovorí o figovníku, ktorý už 3 roky
neprinášal úrodu. Pán sa dal prehovoriť hospodárom, aby strom ešte nevytínal,
ale aby dostal druhú príležitosť. Dal mu nádej, že nechce za každú cenu vytínať
a búrať ale chce, aby sa dobro vzmáhalo a rástlo pre potreby Božieho
kráľovstva.
Keď Alexander Macedónsky zomrel, mal 33
rokov. Keď zomrel Ježiš na kríži, mal tiež 33. Alexander dosiahol veľký rozmach
ríše, ale iba krátkodobo. Ježišovo kráľovstvo stále rastie a vyvíja sa a nikdy
nezanikne. Tak ako nikdy nezahynú tí, ktorí v neho uveria.
Alexander bol tyran a násilník. Pán
Ježiš naopak. On utrpenie znášal až do krajnosti. Alexandrovo ťaženie okrem
zápisu do dejín neprinieslo nič. Pôsobenie Ježiša Krista prinieslo jeho
súčasníkom úľavu a všetkým ľuďom dobrej vôle slobodu a nádej vo večné
dobro.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára