Záchrana.

Na úvod epizóda zo školských lavíc. Učiteľ doniesol do triedy opravené slohové práce. Každú primerane okomentoval.  V jednom prípade pristúpil k študentovi a spýtal sa ho:"Robil si to sám, alebo ti v tom niekto pomáhal?" Študent spoznal vážnosť situácie a povedal:"Nerobil som to sám, pomáhali mi". Pedagóg skonštatoval:"Týmto priznaním si si zachránil kožu". Iný prípad pochádza z nemocničného prostredia. Hospitalizovanému pacientovi priniesli k lôžku tabletku, aby ju užil. Bol by ju užil, ale keď sa dozvedel o aký liek ide, odmietol. Povedal, že je na tento liek alergický. Lekár skonštatoval:" Dobre, že ste nám to povedali v poslednej chvíli. Zachránili ste si život. Táto dávka by mohla byť pre vás smrteľná". Už je to tak. Niekedy sa stane, že človek sa jedným slovom alebo vetou uchráni pred nejakým nebezpečenstvom. 

    My, na základe evanjelia vieme, že existoval človek, ktorý si na základe jednej vety zachránil spásu. S Ježišom na krížoch  zomierali dvaja zločinci. Jeden z nich robil pokánie a povedal:"Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva"/ Lk 23, 35-43/. Táto jediná veta mu zachránila život, lebo Ježiš mu odpovedal, že "ešte dnes bude v raji". Nie ten pozemský život, ale večný. Lebo človek nijako nemôže nepodľahnúť fyzickej smrti. V akej súvislosti sa často spomína slovo-záchrana?

    1.,Zachrániť, čo sa dá. Denne registrujeme vo svete rôzne nehody, či nešťastia. Nezriedka sa stáva, že požiar, alebo záplavy vyženú ľudí vonku z domov. Nestihnú si vziať so sebou všetko, len to najnutnejšie. Vtedy povedia, že zachránili iba to, čo sa dalo. V jednej taške majú celý svoj životný kapitál, ktorý im zostal. Ale ten je základom nového života. Predstavuje premostenie z obdobia pred nešťastím k obdobiu novej etapy. 

    Svet má tendenciu pohlcovať našu vieru. Chce, aby sa úplne rozpustila a stratila. Ide o vážnu situáciu, kedy si človek chce zachrániť z nej, čo sa dá. To, čo si uchová sa stane premostením z obdobia, keď vieru prežíval ako živú skutočnosť až  do večnosti. Uchovajme si vieru ako hodnotu vysokej priority, lebo nám zabezpečí prechod do Ježišovho kráľovstva. Vždy je aktuálna rečnícka otázka Pána Ježiša:"Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?"/ Lk 18,8/. 

    2.,Zachrániť človeka pre večný život. Možno každý deň niekto niekomu zachráni život. Pravidelne to robia lekári, majú to na programe aj policajti, hasiči, alebo bežní ľudia, ktorí nie sú organizovaní. Takýto ľudia bývajú právom ocenení, napr. hlavou štátu, či inou autoritou. Treba ich za to obdivovať, lebo dokážu zachovať rozvahu a premyslene konať. Nie každý na takéto počínanie má. 

    Často sa stáva, že ľudia sa pokúšajú zachrániť dušu človeka pre večnosť. Robí sa to výchovou, katechézou a svedectvom života. Usilujú sa zveriť človeka už od kolísky, od okamihu krstu do Ježišových rúk. Až večnosť odhalí, koľkí a ktorí ľudia nám na tejto ceste pomáhali. Veľkú zásluhu pred Bohom majú tí, ktorí zachraňujú človeka na jeho smrteľnom lôžku. Ak ho nezachránia pre život pozemský, pomáhajú mu, aby neprišiel o život spásy. Tu, na zemi, neexistuje za tieto činy  ocenenie. Nevieme povedať, aký osud stihol dušu, ktorú sme vyprevádzali modlitbami na večnosť. Možno aj našim pričinením  niektoré duše zaklopali na nebeskú bránu a boli prijaté. Tejto službe venujme počas života primeranú pozornosť. Je dôležitejšia, z pohľadu spásy, ako záchrana pozemského života.

    3.,V akej súvislosti sa všeobecne spomína záchrana? Vyskytuje sa tam, kde niečo chradne, slabne, hynie, zomiera. Ale aj tam kde sa niekto alebo niečo stráca. Všade tam je aktuálna záchrana. Ľudia vtedy organizujú záchranné akcie. Mnohí hovoria, že hynie naša planéta a preto sa ju pokúšame zachrániť. Najhoršie je, keď hynie človek, fyzicky i duchovne. Evanjelium hovorí o tom, ako sa apoštoli plavili s Ježišom na loďke. Počas plavby prišla hrozná búrka a Ježiš spal. Apoštoli ho budili slovami:"Učiteľ, nedbáš o nás, že hynieme?"/Mk 4, 36-41/. 

    Človek bez Boha hynie a duchovne chradne. Je čas, aby sme ho znova a znova hľadali. Záchranná akcia Prozreteľnosti je stále živá a stále trvá. Plnohodnotný život je možný iba v spoločenstve s Kristom. Je dôležité, aby sme  s ním prežili život a ním vedení vstúpili na pôdu nesmrteľnosti. Duša, aby nehynula, potrebuje sviatosti, modlitbu, duchovné spoločenstvo a možnosť obetovania sa. Cirkev bude vždy podávať pomocnú ruku, aby sa čím viacerí ocitli v náručí Božieho milosrdenstva.