Bežne sa stretávame s výrazom: zasvätenie
sa. Napríklad o nejakom človeku sa vie, že celý svoj život „zasvätil“ istej
myšlienke. V skutočnosti to znamená, že sa celý život obetavo venoval
určitej činnosti a dosiahol na tomto poli aj úspechy.
Poznáme však aj iných ľudí, ktorí slovo
zasvätiť sa chápu inak. Ide o duchovné osoby, ktoré svoj život zasvätili
Kristovi. On sa stal
pre nich centrom života. Sú ochotní v slobode svojho rozhodnutia prijať
kritériá, ktoré z Božieho poverenia stanovila Cirkev. Potom sú povinní v zmysle
svedomia tento spôsob života neustále zachovávať. Čo sa
od zasvätených osôb vyžaduje? Pomôžme si príkladmi z evanjelia (Lk 2, 22 –
40)
1.)Sv.
Lukáš hovorí o Simeonovi, ktorý žil celý život v nádeji,
že uvidí Mesiáša.
Na prahu večnosti sa mu to aj splnilo.
Zasvätené osoby sa zaväzujú, že budú Ježiša poznávať hlbším spôsobom a že ovocie
tejto činnosti odovzdajú do svojho prostredia. Platí to, čo čítame u sv.
Marka: „(Ježiš) svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.“ (Mk 4, 34)
Hľadanie Ježiša ako Mesiáša sa javí ako zmysluplná a nanajvýš užitočná
činnosť, lebo vedie do Božieho kráľovstva. Hľadať Krista iba pre potreby svojho
„ja“, to by bola akási forma narcizmu a elitárstva. Tieto prístupy nemajú
veľa spoločného s účinným ohlasovaním evanjelia. Ale ak som dostal a rozdávame,
konám v súlade s Ježišovým poverením: „Zadarmo ste dostali, zadarmo
dávajte.“ (Mt 10, 8) Boh takto koná cez zasvätené osoby, aby pritiahol k sebe
ďalších záujemcov o cestu spásy.
2.) Evanjelista
spomína prorokyňu Annu.
Uvádza o nej, že: „...z chrámu
neodchádzala... slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ Táto charakteristika je
nadčasová a nič nestratila na platnosti ani dnes. Ona ťažko zápasí s poriadkom
hodnôt, ktoré dnes ľudia vyznávajú. Modliť sa alebo ísť na sv. omšu sa dnes
chápe ako útok na voľný čas. Pôst ako obmedzenie v širokých možnostiach tohto
sveta. Dnešné zmýšľanie ľudí spočíva v tomto: mám málo času a chcem mať
veľké možnosti sebarealizácie. Modlitba a pôst mi v tom môžu
prekážať. Napriek tomu stretávame ľudí,
ktorí evanjeliové myšlienky považujú za dominantné. Tvoria totiž skelet
duchovného života.
Pred časom som sledoval v televízii reportáž
o starých výrobných halách v bývalom Československu. Kdesi sa stalo,
že v noci spadla konštrukcia strechy haly, ktorá bola postavená v 70-tych
rokoch. Materiál degradoval. Takýchto hál je ešte dosť. Experti sa rozídu
po halách po celom území a budú zisťovať stav vecí a materiálov.
V živote môže veriaci človek chvíľku
existovať bez týchto základných duchovných skutočností. Jeho život však časom
degraduje. Hrozí mu aj zrútenie všetkých dobrých zásad, ktoré ho udržiavali v správnom
rozpoložení. Modlitbou a primeraným pôstom udržiavame stavbu života v užitočnom
režime. Zúžme a zároveň skoncentrujme svoj životný priestor na hodnotné
skutočnosti tak, ako napísal
sv. Pavol: „...nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky,
ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 39)
3.) „Chlapec
rástol a mocnel.“
Píše tak evanjelista o malom Ježišovi.
Túto víziu má mať
pred sebou kandidát zasväteného života. Všetci vieme, že nejde iba o rast fyzický.
V tomto svete treba obstáť po stránke duchovnej. Byť silný v ohni skúšok
je vecou vysokej priority.
Dnes je tendencia správať sa mocensky.
Evanjelium chce vychovať mocného človeka. Mocenský dáva pocítiť moc a je pripravený
udržať si ju za každú cenu, neberúc do úvahy žiadne limity. Mocný človek
vyžaruje lásku a pokoj. Robí všetko pre to, aby si tieto hodnoty nedal
zobrať ani od mocensky založeného prostredia. Mocný človek sa nemieni stať
mocenským. Vtedy by stratil zlatú schopnosť byť mocným. Stal by sa otrokom
svojich vášní a stratil by otvorenosť voči Bohu, ktorý je najmocnejší a ktorý
chcel, aby Ježiš zomrel na kríži a takto ukázal vrcholný bod svojej lásky.
Do takéhoto bodu chce dorásť zasvätený človek, ktorý hlavný zdroj posily
nachádza v Bohu.
Ten, kto sa zasvätí Božej službe, ten
zasvieti ako slnko v tmavých zákutiach sveta. Doprajme svetu čo najviac
takéhoto svetla, ktorého zdrojom je Kristus.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára