Vždy, keď sa prechádzame večerným mestom a vidíme v oknách svetlo, povieme: títo sú doma. A možno nám napadne myšlienka niekoho z týchto ľudí na krátko navštíviť. Svetlo je určitým lákadlom a motivujúcim prvkom na komunikáciu a vytvorenia čo i len krátkodobého spoločenstva.
Počas svojho života odprevadíme na večnosť mnoho ľudí, dúfajúc, že niekto vyprevadí aj nás, keď príde čas. Keď sa táto rozlúčka deje v rámci sv. omše, môžeme povedať, že Boh je "doma", že vidíme jeho svetlo, ktoré nás priviedlo do spoločenstva v jeho chráme. Aj Kristus často vyjadroval určité veci na príklade svetla. Čo sa nám vybaví z bežnej praxe života, keď počujeme výraz svetlo?
1.,Núdzove svetlo. Ono nie je plnohodnotné, ale má postačiť na to, aby sme zvládli základnú orientáciu okolo seba. Nikto nepovažuje núdzove svetlo za plnohodnotné a to preto, lebo to plnohodnotné už zažil a vie ich porovnať.
Tie pozemské svetlá oproti svetlu večného života sa nedajú porovnať. Predstavujú len provizórium, lebo Božie svetlo, ktoré ešte nepoznáme, nám dokonalým spôsobom osvetlí Boží príbytok, ktorý sa nikdy nepominie. Aj tu na zemi vidíme zárodky Božieho svetla. Majú nás pripraviť na plné prežívania spoločenstva s Bohom. Vo svetle slávenia sv.omše vidíme, že Boh má s nami súcit, že prežíva s nami všetky situácie a že nás miluje viac, ako si myslíme.
2.,Svetlo rámp. Ide o výraz, ktorý naznačuje, že niekto prežil celý život alebo jeho časť na výslní popularity. Toto svetlo nie je zárukou zisku večného svetla. Niekedy platí, že ľudia tichého možno nenápadného života, si zaslúžia večnosť viac ako tí, ktorí si pozemského života užívali naplno.
Svetlo rámp tu na zemi, však môže nadobudnúť svoju hodnotu vtedy, ak za výslnie považujeme spoločenstvo s Bohom. Viera otvára Božiemu svetlu dvere do nášho srdca. Vnútro takého človeka svieti zvláštnym jasom do takej miery, že sa stáva svetlom pre nohy ľudí, ktorí sa nachádzajú v jeho okolí. Svetlo príkladu dobrého človeka, ktorého sme mali možnosť poznať je viac, ako svetlo rámp, ktoré má charakter neistoty.
3.,Svetlo na konci tunela.Tento výraz používame vtedy, ak sa nám ukazuje a naznačuje riešenie určitého problému. Dlho sme sa vytrápili, ale nakoniec sa nám črtá východisko, ktoré síce nie je ešte stopercentné, ale pre nás má cenu spásy. Boha počas života vnímame ako nejaké svetielko pred nami. Vieme o ňom, ale neponáhľame sa za ním, lebo nám svietia pozemské svetlá radosti, ktoré sa javia ako dostačujúce. Pritom, ale to Božie svetlo neprestávame vnímať a postupom času sa ono stáva pre nás bližším , reálnejším a takým, ktoré začína viac upútavať našu pozornosť. Ide o situácie, keď sme sa pozemského sveta presýtili a on už nám nemá veľa čo dať, najmä vtedy, keď sa objaví vyšší vek , prípadne zdravotné problámy. Boh čaká až dovtedy, kým sa celí neobrátime tvárou k Božiemu svetlu, lebo iba odtiaľ sa môžeme dočkať uznania, úľavy a prijatia v dokonalel láske.
Pri pohrebných obradoch spievame:svetlo večné nech /mu/jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Ide o svetlo, ktoré nedráždi zrak, ktoré nás nenúti žmúriť , čo je naša reakcia na ochranu oka. Naopak. Božie svetlo je príjemné . Pozýva nás , aby sme s otvorenými očami vnímali krásu Božieho domova. Boha je doma aj dnes. Je to svetlo nádeje pre toho za koho sa modlíme a vyprevádzame do atmosféry Božieho kráľovstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára