Kedy už konečne dospeješ?
Takáto otázka či skôr výzva sa objavuje v rodinách často. Rodič vie
posúdiť, kedy sa má začať syn alebo dcéra správať inak. Už nie detsky, ale viac
dospelo. Sú chvíle, kedy priam zúfalo hľadá aspoň náznaky zodpovednejšieho správania
sa tak, aby mohol skonštatovať, že všetko je na správnej ceste.
Niečo podobné sa očakáva od kresťana vo veciach viery. Viera
musí v človekovi rásť. Boh to očakáva. Ježiš čakal na rast vo viere aj
v osobe Šimona Petra. Tento apoštol mal na to všetky predpoklady. Pri
istej príležitosti charakterizoval svojho učiteľa slovami: „Ty si Mesiáš, Syn
živého Boha.“ A vzápätí mu kontroval sám Ježiš slovami: „Blahoslavený si,
Šimon, syn Jonášov...“.
(Mt 16, 13 – 20)
Onedlho na to sa akoby všetko zmenilo. Keď začal Ježiš
hovoriť o svojom utrpení a smrti, Peter sa naľakal. Zľakol sa
predstavy, že by ten, ktorého vyznal ako „... živého Boha“, mal trpieť,
a napokon aj zomrieť. Ježiš ho vzápätí pokarhal: „... nemáš zmysel pre
Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 21
– 27) Tým naznačil, že od Šimona Petra očakáva vyšší stupeň vyznania. Akoby mu
povedal: „Kedy konečne dospeješ?“ A netrvalo dlho, aby sa takým stal. V čom
konkrétne mala Petrova viera dospieť?
1.) Musel prijať
skutočnosť, podľa ktorej ten, ktorý je nedotknuteľný, musel zniesť hrubé
zaobchádzanie svojimi protivníkmi.
Sv.
Otec Lev XIV. často zdôrazňuje, že v dnešnom svete musíme nanovo objavovať
tvár a prítomnosť Pána Ježiša. Pre nás, ľudí tzv. modernej doby, to
znamená, že ho máme nachádzať v dvoch protichodných štýloch:
v každodennej rutine alebo v prudkých a nečakaných zmenách,
ktoré si vyžiadala hektická doba. Jedno i druhé môže človeka oberať
človeka o energiu a chuť pozitívne myslieť. V prvom prípade
hrozí nebezpečenstvo uzavretia sa do vlastnej situácie, z ktorej niet
východiska. Skutočným oživujúcim prvkom je Ježiš Kristus. Iba on môže do mysle
a údov človeka vniesť vitalitu, ktorá zabráni prieniku beznádeje
a depresie. Viera je svetlým momentom v okamihu temnoty v duši.
2.) Šimon Peter sa
musel vyrovnať s tým, že toho, ktorý je svätý, ba najsvätejší,
konfrontovali tí, ktorí by bez neho neurobili nič dobré.
Spravodajstvo
z domova i zo sveta nám občas prinesie informáciu o tom, že
niekto (napr. inštitúcia či iná relevantná autorita) udelí niekomu nejaký titul
alebo hodnosť. Obyčajne sa tak stane v rámci nejakého jubilea či
slávnosti. Všetci sme sa narodili s titulom – svetský. Narodili sme sa,
aby sme na tomto svete prežili istý čas, a to preto, aby sme bližšie
spoznali svojho Stvoriteľa. Všetci sme svetskí, ale prišiel Boží Syn, aby nám
udelil iný titul – titul – svätý. Nikto
iný nám ho nemôže udeliť, iba ten, ktorý nám dáva podiel na svojej svätosti.
Boží Syn prišiel, aby sme sa neuspokojili s titulom – svetský. Prišiel
preto, aby nás navnadil na titul, ktorý je definitívny – svätý. Náš pozemský
život má vtedy správny charakter, ak chceme v ňom pozbierať čo najviac
impulzov pre večnosť. Dokonca aj tí, ktorí sú doslova ovešaní svetskými
titulmi, majú o to viac zabojovať o titul definitívny. Zaujímať sa
o svätosť je čnosť, ktorá je Bohom vnuknutá a javí sa ako vrchol
a koruna pozemského úsilia. Hovorí o tom, ako sa môžeme
z pozície – svetský – dostať na úroveň – svätý.
3.) Šimon Peter musel
pochopiť, že ten, ktorý je Sudca celého sveta, sa dobrovoľne nechal
súdiť tými, ktorí bez neho nemôžu dosiahnuť pravú slobodu ducha.
Tí, ktorí sú neslobodní
kvôli svojmu hriechu, chystajú proces s tým, ktorý je ich Vykupiteľom.
Najvyšší gréckokatolícky duchovný predstaviteľ na Ukrajine,
vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk, hovorí o slobode: „Sloboda znamená
zachovať si vnútornú integritu a odvahu myslieť inak, ako diktuje mocenský
aparát, ale vždy v duchu kresťanského rozlišovania.“
Platí to najmä teraz, keď sa moci domáha diktatúra hriechu
a kresťan musí mať veľkú dávku odvahy na to, aby nestratil zmysel pre
ducha evanjelia. Takúto slobodu „nám vydobyl Kristus“ (Gal 5, 1) Hriechom ideme
proti nemu akoby hriešnici, ktorí zdvíhajú ruky proti Sudcovi ľudského
pokolenia.
Arcibiskup Ševčuk ďalej hovorí o súčasnom vedení vojsk.
Dnes sú na raketách kamery. Strelec vie veľmi presne, kam mieri, či zasiahne
bojisko alebo civilné obyvateľstvo.
Zloba vie byť krutá a adresná. Tak konajú tí, ktorí sú
otrokmi hriechu. Človek zrodený evanjeliom má vedieť, že jeho konanie
z lásky má byť adresné. Tam, kde zasiahla adresnosť krutosti, tam je na
mieste skutok milosrdenstva. Láska má vyvažovať, ba prevažovať zlo. A to
je v našich silách, lebo Sv. Otec Lev XIV. hovorí, že v liturgii sa
nás zmocňuje Kristovo tajomstvo, premieňa nás a dáva sa nám znova narodiť
ako Božím deťom. Ak sa naučíme takto uvažovať, určite sa staneme dospelými vo
viere.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára