Korunovácia starších ľudí

V týchto letných dňoch prebiehali v Bratislave korunovačné dni. Všetko dýchalo históriou a história ožila. Návštevníci boli svedkami pestrého programu, ktorý vyvrcholil korunovačným úkonom Márie Terézie .Ako vieme,tá bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v r.1741 v Dóme sv. Martina v Bratislave. 

Ľudia si radi užívajú takéto spomienkové slávnosti, aspoň na čas ich to odbremení od každodennej rutiny. 

Cirkev nás učí, že pravidelne každý rok 26.07. na sviatok sv. Joachima a Anny si pripomíname Deň starých rodičov a seniorov. Ide o akúsi korunováciu života tých, ktorí vstúpili do poslednej etapy života a zaslúžia si úctu a uznanie. Týmto ľuďom sa nedostáva vždy to, čo si zasluhujú, lebo sú považovaní za vyradených zo života a to pre svoje fyzické a nie raz aj duševné obmedzenia. Práve preto im Cirkev pripravila takúto liturgickú akoby korunováciu, aby ich životy neupadli do zabudnutia. Čo by malo byť príznačné pre toto spoločenstvo ľudí, ktoré hľadá svoje miesto v živote?

1.,U starších si vážime skutočnosť, podľa ktorej dokážu "vážiť /si/ slová". Vážia si slová, lebo často sa nemajú s kým porozprávať a ak neberieme do úvahy, že ich oslovujú špekulanti a podvodníci, tak potom je  iba televízor pre nich akousi celodennou formou umelej komunikácie.

 Evanjelium hovorí o človekovi, ktorého Ježiš uzdravil, ale ešte pred tým sa o ňom dozvedel, že má problém dostať sa do liečivej vody v rybníku Betsata /.Jn 5,1-15/. , lebo "nemá človeka..."/nemám človeka, ktorý by mi pomohol/.

To isté môžu povedať starší ľudia, ak cítia, že ich názory sú zaznávané a   pripisuje sa im minimálna dôležitosť. Buďme ľuďmi, ktorí si nájdu čas na rozhovor s tými, ktorí už mesiace či roky nedostali príležitosť komunikovať. 

Pre starších by malo byť príznačné aj to, že vážia slová. Nie sú v súdoch unáhlení, ale viac sa dokážu zahľadieť do dôsledkov svojho verbálneho prejavu. Nechcú hovoriť za každú cenu prázdne a bezduché frázy, ktorými sme obklopení zo všetkých strán. Chcú, aby ich slová mali váhu a vyjadrovali životnú múdrosť, ku ktorej sa človek dopracúva postupne rokmi a skúsenosťami. Medzi najväčšie ocenenia vyššieho veku patrí fakt, že hovorí tak, aby ich slovo zavážilo vtedy, keď sa hovorí o dôležitých skutočnostiach. 

Slovo staroby by malo mať váhu, ale malo by mať aj ambíciu odľahčiť určité situácie a malo by upokojiť rozvášnenú a premotivovanú atmosféru, ktorá je typická pre dnešný svet. Nikto nedokáže vložiť toľko pokoja do komunikácie ako tí, ktorí zažili v živote chvíle dobré, ale aj horšie a dokážu ju prevzdušniť postojom nadhľadu. 

2., Starší môže "odvážiť sa povedať". Len, aby dostal priestor. A to nie preto, aby jeho názor dominoval za každú cenu, ale preto, aby vyvážil tzv. novátorske , či provokačné výmeny názorov na všetkých úrovniach spoločenského života. Starší má mať právo na to, aby povedal rozumné a povzbudivé slovo tam, kde opačné názory vedú k nenávisti a pohŕdaniu úctou medzi tými, ktorí nehľadajú pravdu, ale lacnú dominanciu. Žijeme v dobe, v ktorej profitujú tí, ktorí sú hluční, žiaľ aj vulgárni a nedopustia, aby pokojné a uvážlivé slovo, reprezentované staršími, dostalo adekvátny priestor. Je zlé, ak starší vedú rebríčky hlučnosti a vulgárnosti. Vyšší vek má mať svoju dôstojnosť a neopúšťať ju ani za cenu straty miesta pri mikrofónoch doby. Hlas starších je možno tichší, ale počuteľný pre tých, ktorí nie sú samoľúbi sebci, ale sú otvorení pre zdravú vyváženosť hovoreného slova. 

3.,Pre vyšší vek je charakteristické zvýraznenie čŕt nábožnosti. Príkladom je starec Simeon / Lk 2,22-35/. Na scénu sa dostáva v pravý čas. Je to vtedy, keď Mária s Jozefom vstupujú do chrámu, aby obetovali malého Ježiša Pánovi. Simeon vzal dieťa do náručia a požehnal ich. Vzal dieťa do náručia. Tým je vyjadrená vrúcnosť jeho viery, lebo vedel, že drží v rukách Mesiáša.

 Ide o veľkú vec, ak si človek udrží vieru do konca. Takú vierou, ktorou udrží v srdci Mesiáša aj v ohni skúšok a protivenstiev. Starší by si mali často vybavovať v duchu pohľad na Simeona, pre ktorého bolo objatie s Mesiášom najsilnejším momentom života. Niet silnejšieho momentu, ako je zjednocovanie sa s Pánom v duchu evanjelia.

Simeon celú nazaretskú rodinu požehnal, hovorí Božie slovo. Starší človek zvoláva Božie požehnanie na tých, na ktorých mu najviac záleží. Ale zvoláva ho aj na celé prostredie svojho života, ba na celý svet. Stáva sa takým prajným , lebo vie, že všetko závisí od Božej milosti a možno je jediným veriacim v rodine a ako jediný sa modlí a zvoláva požehnanie na tých, ktorí vieru zavrhli alebo v nej spohodlneli. Mnohí starší sa stávajú Simeonmi vo svojom prostredí a očakávajú v modlitbe to, že možno predsa len príde Mesiáš aj na schody ich domu a osloví ostatných členov rodiny. Táto pozícia nie je ponižujúca, ale vznešená a primeraná človeku, pre ktorého je viera a spása neprekonateľnou prioritou. Ide o záležitosť, ktorá sa rovná korunovácii života staršieho človeka. Nič pozemské už preňho nemá taký význam, ako je sprevádzanie blízkych po cestách života a to tak, aby sa neodchýlili od tej, ktorá vedie do Božieho príbytku. 

Prekážky Slova

 

 

Mnohí vynikajúci športovci trénujú v prírode. Tá im poskytuje vyhovujúci terén, ktorý je dostatočne náročný a spĺňa vysoké štandardy. Okrem tohto prírodného spôsobu tréningu využívajú aj umelo vytvorené prostriedky špeciálne zamerané na konkrétne cviky. Mnohým padne vhod kombinácia možností prírody a človekom vytvoreného umelého prostredia.

          Po nedeliach čítame v evanjeliu o úskaliach, ktorými prechádza Božie slovo. Ono v podobe zrna rozsievača nepadne vždy iba do dobrej pôdy, ale čakajú ho nástrahy čisto prírodné. Napríklad kamenistá pôda, tŕnie (Mt 13, 1 – 23). To sú čisto prírodné skutočnosti. No Božie slovo nám pripomína, že existujú aj umelo vytvorené prekážky. Čítame, že ktosi prisial medzi pšenicu kúkoľ
(Mt 13, 24 -43). Aj kúkoľ patrí svojím spôsobom do prírody, ale ľudská ruka spôsobila, že sa stal problémom na poli, ktoré bolo dôkladne obrobené. „Čo robiť?“ pýtali sa sluhovia hospodára.

1.) Nechajte oboje rásť.

Hospodár nabáda k trpezlivosti a čakaniu. V Spišskej Belej sa nachádza múzeum miestneho rodáka, univerzitného profesora vo Viedni, Jozefa Maximiliána Petzvala. Žil v 19. storočí. Bol významným matematikom a vynálezcom v oblasti fotografickej techniky. Na výstave fotografií dominuje  výnimočná fotografia z r. 1826.
Údajne je najstaršou na svete. Expozičný čas na jej výrobu trval osem hodín. Koľko trvá expozičný čas na výrobu fotografie dnes? V športe napríklad 1/8000 sekundy. Kedysi si na jednu fotografiu ľudia museli počkať aj niekoľko hodín. Boli zvyknutí čakať. O dnešku to nemožno povedať, a to aj kvôli životnému štýlu a pokroku vo vede. Na užitočné veci sa čakať oplatí. Čakanie na dobrú úrodu nie je pasívnou skutočnosťou. Ono má byť sprevádzané obetami a modlitbou.

          Aj keď sa kúkoľ miestami javí životaschopnejší a opticky dobrú pšenicu zatieňuje, oplatí sa čakať na pšenicu. T8 je výdatná. Kúkoľ je prázdny a iba pózuje. Pšenica nasýti, kúkoľ dokáže iba ohúriť. Človek zistí, že pšenicu treba pestovať, kúkoľ kynožiť.  Čas strávený pestovaním pšenice je časom požehnania a trpezlivého očakávania Božích darov. Požehnaním je aj čas zbavovania sa kúkoľa.

2.) Podobenstvo nás učí bedlivosti.

Kým ľudia spali, prišiel nepriateľ a prisial kúkoľ. Nepriateľ prišiel v čase, keď ľudia mali slabšiu chvíľu. Zlo dokáže vycítiť, kedy má človek slabšiu chvíľu. Stačí to nato, aby nám do duše prisialo skazené zrno. Všetci si pamätáme na tzv. slabšie chvíle svojho života. Dnes by sme tak nekonali ako vtedy. Dávali by sme lepší pozor na svoj život. Nič však už nevrátime späť. Mnohí aj dnes prežívajú slabšiu chvíľu. Trvá už roky, prípadne desaťročia. Koľko zla už do nich zloba zasiala! Možno až tak, že prestali byť čistou pšenicou a stali sa niečím na spôsob kúkoľa. Božia milosť však nedopustí, aby sa žírne lány pšenice zmenili na odpad a miesto záhuby. Teraz už lepšie chápeme, prečo Ježiš často opakoval svojim poslucháčom výzvu k bedlivosti – Bdejte! Zostaňte v dosahu Božej milosti, prijímajte sviatosti a zostaňte navždy pšenicou.

3.) Podobenstvo nás učí vernosti.

Ten, čo zasial kúkoľ, hneď odišiel. Nestaral sa, či vyrastie. Bol presvedčený o zhubnosti svojho diela. Nepotreboval overovať účinnosť svojej aktivity. Sám bol zlom presiaknutý, bol naučený konať zlo.

          Kto koná dobro, nech mu ostane verný. A to aj vtedy, keď ono akoby ťahalo za kratší koniec v tomto svete. Dobro sa niekedy javí ako miniatúra oproti megalomanským projektom, ktoré berú dych. Pán Ježiš sa necháva počuť: „Kto vytrvá do konca...“ Nikto neprekoná dielo Božieho kráľovstva a aj tie najmenšie skutky, ktoré kladieme na jeho oltár, sa v príhodný čas ukážu nekonečne väčšie ako tie, ktoré triumfujú dnes. Dobro evanjelia rastie vo svete tak, ako rastie v nás. Najlepšie a najvýstižnejšie túto skutočnosť vyjadril sv. Ján Krstiteľ slovami: „On (Ježiš) musí rásť.“ Ak sa tak naozaj deje, tak potom semeno Božieho slova našlo v nás dobrú a pripravenú pôdu.

Rozsievač

 

          Možno poznáte kaštieľ v Strážkach. Ide o vrcholné dielo renesančného umenia na Slovensku. Kaštieľ obklopuje nádherný anglický park a v interiéri ponúkajú stálu expozíciu uhorského maliara Ladislava Medňanského (1852 – 1919). Sú tam vystavené najmä jeho diela, ale aj diela niektorých jeho žiakov.

Pri prehliadke sa dozvieme, že niektoré postavy osobností majú fiktívnu tvár. Nesúhlasia s realitou, lebo hlava a tvár sú dielom fantázie umelca. Dôraz sa kladie na šaty, ktoré sú ušité z drahých materiálov a tiež na šperky a vyznamenania. Cieľom je poukázať na okázalosť, prepych a honor.

          Potom sú tam diela Maestra Medňanského , ktoré sa vyznačujú tým, že majú detailne vypracovanú tvár a telo akoby nebolo dokončené a nechané len-tak do stratena. Autorovi išlo o to, aby vyjadril charakter človeka v tvári, pričom zovňajšok predstavuje vedľajšiu skutočnosť.

           Evanjelium nám ponúka postavy rozsievača (Mt 13, 1 – 23). Nebudeme sa zaoberať detailami jeho postavy, ba dokonca ani jeho tváre. V tomto prípade ide o nepodstatné veci. Dôležitá je jeho práca, jeho postoje, ktoré z neho robia prototyp rozsievača Božích milostí. Ktoré črty si je potrebné všimnúť?

1.)  Rozsievač je človek, ktorý koná v pravý čas.

Zároveň však dovolí, aby sa jeho dielo akoby stratilo v čase. Prečo? Preto, lebo musí vedieť, kedy je pravý čas na sejbu, kedy je pôda pripravená tak, že si priam pýta zrno a je pripravená ujať sa ho. Na druhej strane musí rozsievač zrno odovzdať a strpieť skutočnosť, že už je mimo jeho dosah. Keď sa ho niekto spýta, kedy uvidíme, že sa derie z pôdy von, odpovie: „V pravý čas, všetko má svoj čas!“

          Je bežné, že do dobrých a užitočných vecí vkladáme veľa energie. Naša aktivita sa stáva podobnou aktivite rozsievača, ktorý vykoná svoje dielo, a potom musí čakať a modliť sa, aby sa dielo vydarilo. Koľko je takých našich aktivít, ktoré sú ešte stále „v pôde“?! Dokonca aj po rokoch, či desaťročiach nevyrastú z pôdy. Pýtame sa, či ešte žijú alebo ich pôda života už zmárnila a neprinesú už nikdy želanú úrodu... Dobré veci, ktoré sú vykonané s dobrým úmyslom a vychádzajú z dobrého, t. j. evanjeliom formovaného srdca, nemôžu vyjsť navnivoč. My nie sme pánmi svojho času, lebo je tu Pán času, ktorý rozhoduje o vhodnom čase na zbieranie úrody.

2.)  Rozsievač je človek, ktorý je spätý s pôdou.

Ona je zdrojom jeho živobytia, je zmyslom jeho života. Človek býva spätý s určitým miestom, ktoré má preňho veľký význam, ale aj s konkrétnym človekom, ktorý si zaslúži pozornosť a úctu. Jeho spätosť sa prejavuje tým, že sa niekde vracia, a to aj za cenu určitých obetí.

          Stávame sa rozsievačmi dobrého príkladu a svedectva, pokiaľ sa vraciame do spovednej miestnosti a pokiaľ sa pravidelne dokážeme postaviť pred tvár eucharistického Krista a sláviť v spoločenstve najsvätejšiu obetu. Tým dávame najavo svoju spätosť s posvätnou pôdou Božej milosti, o ktorej veríme, že nás bude živiť až po bránu nebeského kráľovstva.

 

3.)  Rozsievač z evanjelia je autonómny pracovník.

Vie však, že existuje Pán žatvy. Aj vinohradník z evanjelia je samostatný, no vie, kto je Pán vinice. Samostatný je aj evanjeliový pastier oviec, no zároveň vie, že bez Dobrého Pastiera by nebol ničím.

          Mnohí chápu vieru v Boha nesprávne, a to tak, že sú Pánmi nad všetkým a Boh je iba výkonný pracovník, ktorý musí konať podľa našich pokynov. Realita je však opačná. Spočíva v tom, že všetci budeme skladať účty. Pocítil to aj rozsievač, lebo všetky zrná nepadli do dobrej pôdy.... Boh tak dáva najavo, že všetko závisí od jeho požehnania a každý, kto chce byť rozsievačom dobra, má ho prosiť o priazeň slovami žalmu: „Pane, požehnaj námahu našich rúk.“ (Ž 90)

Nadčasovosť vierozvestov

Pred nedávnom mi ktosi poslal správu o smrti jedného z najbohatších Poliakov. Vypracoval sa v oblasti potravinárstva a zvlášť sa zameral na výrobu chleba a podobných výrobkov. Zvláštnosťou jeho prejavu bol pozdrav svojim zamestnancom. Väčšinou sa ľudia zvyknú pozdraviť:dobrý deň. On urobil výnimku a pri stretnutí so zamestnancom ho pozdravil slovami :dobrý chlieb!. Týmto spôsobom mu naznačoval, aby nezabudol, že jeho úlohou je to, aby pripravil dokonalý výrobok. Akoby mu povedal:nezabudni, že máš pripraviť ten najlepší chlieb, to je tvoja úloha. 

Sv. Cyril a Metod nám pripravili ten najlepší pokrm, najlepší chlieb. Keby sme ich dnes stretli, tak by sme im ďakovali za to, že pripravili ten najlepší chlieb. Ako ináč nazvať skutočnosť, podľa ktorej viera, kultúra, reč sú skutočnosti, z ktorých žijeme aj po uplynutí viac ako tisícročia? Ide o Božie dielo, ktoré je pre náš národ tým najväčším pokladom. Je dobre, že aspoň raz v roku, na ich sviatok, si tieto hodnoty pripomenieme. Ako sa to prejavuje?

1.,Dostali sme dar, podľa ktorého môžeme komunikovať s Bohom. Dnes je dôležité, aby rôzne firmy, podniky a inštitúcie mali zriadený úrad pre komunikáciu s verejnosťou. Majú vyčlenených ľudí, ktorí komunikujú s médiami alebo s klientmi a vôbec s celou verejnosťou. Na tento účel si vyškolia najschopnejších, ktorí sympaticky vyzerajú, dokážu sa vyjadrovať a rozumejú problematike. Doba a štýl života si to vyžadujú.

Človek je stvorený tak, aby dokázal komunikovať s Bohom. Je to oveľa dôležitejšie, akokeby sa zameriaval iba na komunikáciu s okolím. V oblasti komunikácie s verejnosťou sa každý neuchytí, ale Boh prijme komunikáciu každého človeka. Človek nemusí byť supertalent, nemusí mať exkluzívne vyjadrovacie schopnosti, aby sa mohol Bohu zdôveriť. Boh sa poteší aj celkom jednoduchým slovám, ktoré vychádzajú z rozorvanej alebo šťastnej duše, ktorá hľadá božskú odozvu, lebo tej ľudskej sa  mu vždy nedostáva. Preto aj dnes máme, Bohu vďaka, relatívne dosť ľudí, ktorí sa modlia a túto činnosť pozdvihujú na vrchol svojho úsilia.

2.,Zásluhou našich vierozvestov vieme komunikovať medzi sebou. Nachádzame pritom spoločnú reč nielen ako príslušníci jedného národa, ktorý má spoločný  jazyk, ale aj ľudsky , lebo sa učíme jazyku evanjelia. Pomáhame si aj tak, že sa dokážeme navzájom vypočuť a pomôcť si v biedach života. Jeden druhému pomáhame znova poskladať roztrieštený, rozbitý život. A keď takto pomáhame inému, pomáhame aj sebe udržať celistvosť ducha. 

Do najnovšieho čísla Katolíckych novín vložili prázdninovu prílohu s názvom Relax. Nachádza sa tam zaujímavý článok o Národnej svätyni Panny Márie z Aparecidy v Brazílii. Ide o druhý najväčší katolícky kostol na svete. V roku 1978 ukradol sochu Matky Božej istý 19-ročný mladík. Nielen ukradol, ale ju aj rozbil na malé úlomky/ 200+ kúskov /. Bola z toho národná tragédia, ktorá vyvolala veľké pohoršenie. Reštaurátorka Marie Helen Chartuni dostala za úlohu dať sošku do pôvodného stavu. Keď videla to spustošenie, tak si povedala, že to nepôjde. V tom čase prežívala profesionálnu i osobnú krízu a bola vzdialená od viery a od Cirkvi. Napokon sa do práce pustila a trvalo jej 33 dní, kým sošku Panny Márie zlepila. Neskôr priznala, že to bola cesta jej osobného očistenia a obrátenia. Za 33 dní jej život prešiel premenou. Zreštaurovala nielen umelecké dielo, ale aj svoj život. Pri dotyku s rozbitými časťami sošky Božej Matky si uvedomila, že Boh dokáže obnoviť aj zranený ľudský život. Ide o povzbudenie, aby sme si vzájomne pomáhali obnovovať život, lebo nás Boh skrze sv. Cyrila a Metoda naučil jazyku evanjelia. 

3.,Schopnosť komunikovať so svojim vnútrom. Duša pokrsteného si pýta sviatosti a to v rôznych životných situáciách. Aj to je dar a prínos misie solúnskych bratov. 

V už spomínanej brožúrke v Katolíckych novinách je článok o Japonsku. Je to taký mini cestopis. V kúpeľnom meste Beppo sa nachádzajú horúce pramene. Vyslúžili si, neprávom, názov Sedem pekiel. Ide o sedem prameňov , pričom každý udivuje inou farbou či spôsobom, ako chŕli vodu z útrob zeme. 

Boh nám dal sedem darov nebies, nie pekiel. A neprúdia zo zeme, ale prichádzajú priamo od Boha. Sú to sviatosti. Obsahujú tú istú Pánovu milosť, ale reflektujú vždy na určitú životnú situáciu. Udivujú svojimi účinkami a predstavujú pestrú farebnú paletu pôsobenia Božej milosti. Človek má počúvať hlas svojho svedomia a počuť to, čo je preňho teraz dôležité. Sviatosti prinášajú do života vyváženosť a súlad s Božou vôľou. Ignorovanie sviatostí, či opovrhovanie nimi je ťažkým hriechom, ktorí dnes mnohí nosia v živote ako bremeno, ktoré im bráni dôvernejšie prežívať spoločenstvo s Ježišom Kristom. A pritom, koľko milostí prýšti z Božej dobroty, aby  duša mohla uhasiť dopyt a smäd po Božej láske ?!

A do tretice si pomôžeme článkom z brožúrky z KN. Vo výkladoch reštaurácií v Japonsku sú vytvorené presné modely jedál, ktoré reštika ponúka. Konzument si pozrie ponuku vo výklade a povie: toto sa mi páči, toto si dnes dám. 

Keď sa pozrieme na ponuku diela sv. Cyrila a Metoda musíme spravodlivo  konštatovať, že ide o vhodný model nasledovania Krista. Nie je umelo vytvorený, ale prežitý samotnými tvorcami-solúnskymi bratmi. Zanechali nám to, čo bolo v nich najlepšie, viac dať nedokázali. Odovzdali nám Krista, jeho náuku a ukázali na cestu múdrosti, ktorá smeruje do Božieho kráľovstva. Netreba  nám hľadať jej inovácie, stačí zachovať vernosť.