Vždy, keď sa začína nejaké dielo,
povieme, že robíme prvé kroky. Môžu byť pomalšie, neisté, labilné. No keď sú
prvé kroky stabilnejšie, už nehovoríme, že ide o prvé kroky. Hovoríme, že
sú to pokroky. Po prvých krokoch by po čase mali nastať pokroky.
Aj viera v Boha má svoju postupnosť
a svoje kroky. U každého je to individuálne. No väčšina chce aj vo
viere robiť pokroky. Sám Ježiš nám v evanjeliu jednotlivé kroky oznamuje a nabáda
nás, aby sme sa ich držali. (Mk 10, 17 – 30) O čo ide?
1.) Zachovávaj!
Istý človek z evanjelia pribehol k Ježišovi
a pochválil sa, že už dávno prikázania zachováva. Ježiš túto obetu od neho
prijal ako dobrý základ, na ktorom sa môžu postaviť dokonalejšie úkony viery.
Boh chce, aby sme stále jeho slovo zachovávali. Hovorí: „Skôr sú blahoslavení
tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11, 28)
Niekedy sa nám dostane do uší takáto
charakteristika človeka: nič mu nie je sväté... Znamená to, že ide o človeka,
ktorý neuznáva morálne zásady. Naopak, človek, ktorý sa snaží žiť podľa zásad
evanjelia, vnáša prepotrebnú svätosť do svojho prostredia.
2.) Rozdaj!
To
je odporúčanie Pána Ježiša, ktoré predniesol ambicióznemu mužovi, s ktorým
viedol dialóg.
Nehovorí: „Rozdaj komu chceš a koľko
chceš....“ Hovorí adresne: „Rozdaj všetko, a to chudobným!“ Mladý muž
dostal úplnú a konkrétnu správu. Nezostala v ňom žiadna pochybnosť,
lebo Ježiš sa vyjadril presne. To je niečo pre nás, ľudí tejto doby. My presnosť
vyžadujeme – kedy, kde, ako.... To sú najčastejšie otázky vtedy, keď sa niečo
organizuje.
Sme presní a pohotoví, keď treba
žiť podľa zásad, ktoré máme od Boha? Rozdávame všetky dary, ktoré sme dostali
tak, aby priniesli úžitok iným? Mnohí svoje dary a schopnosti nevyužívajú
tak, akoby mali. Na svete je veľa núdznych ľudí (nielen materiálne), ktorí
potrebujú rôzne prejavy štedrosti. V jubilejnom roku, ktorý vyhlásil Sv. Otec
František a ktorý začne v decembri 2024, buďme adresní a presní,
čo sa týka obiet a aktivít, ktoré chceme realizovať. Sv. Otec hovorí, že
pri darovaní by sme mali spoznať „tváre bratov a sestier“, ktorým svoje
obety venujeme.
3.) „Príď
a nasleduj ma!“
Vrcholom dialógu Ježiša a mladíkom bolo
Ježišovo pozvanie: „Príď a nasleduj ma!“ Naznačuje mu, že naňho počká, kým
sa tento bude rozhodovať. Nesúri ho,
nedáva mu ultimátum, nevyhráža sa mu, len naznačuje, že Boh vie čakať na pravú
chvíľu.
V praxi života počujeme: „Ja si
naňho počkám!“ Za tým je vyhrážka,
pomsta a násilie. Aj Kristus hovorí, že si počká, kým bude dotyčný
pripravený nasledovať ho. Nie je za tým vyhrážka ani násilie. Boh síce čaká,
ale zároveň udeľuje také milosti, aby pozvaný pochopil, že to, čo dáva Ježiš,
nemôže dať nikto. A to je dar povolania a spásy. Tento dar je však
nezlučiteľný s určitou matériou tohto sveta. Ten, kto má pozvanie Ježiša vo viere nasledovať, musí
niektoré ponuky sveta odmietnuť. Viera si žiada celého človeka a vyžaduje hĺbku,
v ktorej sa usadí semeno Božieho slova.
Aj vo viere sú prvé kroky a sú možné
aj pokroky. Ale nebolo by nič z toho, keby chýbalo: Vykroč! Evanjelium
spomína slepca Bartimeja. Keď ho dal Ježiš zavolať, aby ho uzdravil, Bartimej „...odhodil
plášť, vyskočil a šiel.“ (Mk 10, 46 – 52) Boh nás volá: „Vykročme mu v ústrety,
aby nás uzdravil a priviedol na cestu večného života, ktorej sa tak
dožadoval mladík z evanjelia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára