Kde som urobil chybu?

Mnohí si pamätáme na rôzne humorné scény zo starších filmov. Zisťujeme pritom,že niektoré tzv.hlášky sú nadčasové. Spomeňme si na výborný český film Pelíšky. Skvelým výkonom sa v ňom prezentoval herec Miroslav Donutil. Vo vyššie menovanom filme vystupoval ako obhajca a relikt zdolaného komunistického režimu. Chválil "soudruhy z NDR a Polska",ktorí stáli údajne pri zrode plastových pomôcok/šálky,lyžice/ a tiež pri kolíske  pohárov z PVC,ktoré sa denne používali v domácnosti. Keď ho vlastné deti presvedčili,že ani tieto "výdobytky socializmu" nie sú nesmrteľné, a že sú rozbitné,veľmi zosmutnel a hútal nad otázkou:"kde asi soudruzi z NDR udelali chybu?..." Istý kňaz mi rozprával,čo zažil nedávno v škole. Pristúpil k nemu žiak-ôsmak. Spýtal sa ho:"Je pravda,že vy,katolícki kňazi nemôžete mať deti?" Dostal odpoveď. Výsluch,však pokračoval ďalej. Nasledovala otázka:"Je pravda,že gréckokatolícki kňazi deti mať môžu?" Znova dostal plnohodnotnú odpoveď. Chlapec sa na chvíľu zahlbil do seba a následne,s vážnou tvárou sa spýtal do tretice:"A kde ste vy,pán farár,urobili chybu,keď ste sa nestali gréckokatolíckym kňazom?" Na tejto otázke sme sa potom ešte dlho zabávali. Evanjelia hovoria o tom,že Ježiš v istom čase začal svoje verejné očakávanie. Bolo to tesne po tom,čo dal kráľ Herodes zlikvidovať Jána Krstiteľa/Lk 9,7-9/. Bol si istý,že s Jánom pochovali akýkoľvek odboj. Tu zrazu prišla správa,že povstal akýsi prorok z Nazareta,ktorý za sebou strháva masy. Evanjelista napísal,že Herodes sa dostal do veľkých rozpakov. Určite rozmýšľal,kde urobil chybu. Hútal nad tým,čo mal urobiť viac a dôkladnejšie,aby zmaril chýr o nejakom budúcom židovskom kráľovi. Jeho ohavný čin nepriniesol očakávaný efekt. Človek občas uvažuje nad tým,kde urobil chybu,keď veci nejdú tak,akoby si predstavoval. Človek chyby robí,Boh,ktorý tajomne riadi svet, nikdy. Nemali by sme sa trýzniť nad tým,že situácie sa vymykajú z nášho riadenia. Nemusí to byť naša chyba. Radšej si spytujme svedomie nad tým,kde sme urobili chybu,keď náš život sa nepribližuje k Ježišovmu.

V dianí ako divák a ako aktér.

Malý chlapec,žiak základnej školy mal rozbehnutú sľubnú kariéru. Bol talentovaným futbalistom. Všetko sa vyvíjalo v prospech jeho budúcej kariéry,keď tu zrazu prišlo zranenie. A nie hocijaké.  Znamenalo koniec veľkého futbalového sna. Mohol síce žiť plnohodnotným životom bežného človeka,no profesionálne už hrať  futbal nemohol. Ťažko sa s tým zmieroval. Lekár-chirurg mu vždy hovorieval,že futbalového zápasu sa zúčastní už len ako divák,na ihrisku ako hráč sa už nikdy neobjaví. Pannu Máriu nachádzame v Písme v rôznych situáciách. Máme pritom pocit,akoby bola vždy len "diváčka". Akoby do aktívneho diania nezasiahla. Raz jej situáciu ktosi komentoval takto:"Vonku stojí/tvoja/ matka..."/Lk 8,19-21/. Pri Pobožnosti krížovej cesty rozjímame o tom,že "odsúdenec Ježiš" sa stretol so svojou matkou. A napokon dôležitá scéna z Kalvárie nám prináša obraz Matky,ktorá cez bôľ a slzy nie je schopná akéhokoľvek komentára. Je Mária naozaj "mimo ihriska"? Je iba nehybnou diváčkou voči dianiu,ktoré vzniká v jej blízkosti? Mária je stále v epicentre diania. Vníma a počuje neľútostný buchot kladív,ktoré vtĺkajú klince do tela Božieho a jej Syna. Je blízko,keď Ježiš zostáva sám a všetci ho opustili. Je pri ňom,keď sa nenašiel /ne/oficiálny obhájca na celej židovskej nábožensko-spoločenskej scéne,ktorý by bol zdvihol ruku a hlas v jeho prospech. Ani my sa nedťahujeme od utrpenia človeka,aj keď dianie často nedokážeme ovpyvniť. Sme blízko,lebo môžeme aspoň ošetriť rany tým,ktorí si veľa vytrpia. Súcit s trpiacimi a bezbrannými je súcitom so samotným Ježišom,ktorý nám pripomína,aby sme radšej oplakávali svoje hriechy.

Poklona krížu

1. Obrady Veľkého piatku obsahujú úkon, ktorý sa nazýva „Poklona krížu“. Asistencia prinesie zahalený kríž pred oltár. Kňaz ho prevezme a postupne na trikrát ho odhalí, t. j. strhne z neho fialový šat. Celebrant spieva: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta...“ Ľud odpovedá: „Poďte, pokloňme sa mu. Potom prichádzajú zástupcovia veriacich, aby si uctili odhalený kríž pokľaknutím a bozkom. Napokon ho prevezme opäť kňaz do svojich rúk, vyzdvihne ho a Boží ľud adoruje spolu s ním. Ide o najdojímavejšiu scénu obradov daného dňa. Veriaci si takto vštepujú myšlienku, že Ukrižovaný si zasluhuje bezhraničnú poklonu a úctu. To, čo Kristus urobil na kríži, slúži na naše vykúpenie a spásu.

         Predstavme si jednu z prvých scén po Ježišovom ukrižovaní. Pod krížom stojí malá skupinka ľudí, v ktorej má významné miesto Ježišova Matka, Mária. Ona je prvá adorátorka v histórii ľudstva. Ona si takto uctila svojho prvorodeného Syna. Ona bola svedkom posmešného vztýčenia kríža s telom Božieho Syna. Tento kríž bol vztýčený na výstrahu všetkým, lebo Ježiša považovali za buriča a rúhača. Paradoxne, kríž sa stal jediným svetlým bodom skrze ktorý vzišla naša spása. Mária svojou poklonou Kristovmu krížu naznačila pre nás všetkých cestu spásy. Tá spočíva v uctení si Ježišových bolestí na kríži a vo viere v jeho zmŕtvychvstanie. Takáto viera môže človeka spasiť. Kríž dodáva nášmu životu zmysel a povzbudzuje nás, aby sme na ceste viery vytrvali.

         2. Vždy, keď predsedá liturgii biskup, jeden z členov asistencie povie túto výzvu: „Pokloňme sa krížu, vzdajme úctu celebrantovi, poďme v pokoji!“ Čo znamená táto výzva? Pri slovách: „Pokloňme sa krížu...“ sa všetci členovia asistencie poklonia krížu, ktorý má v sakristii dominantné miesto. Presne takto to má byť aj v živote kresťana. Veriaci človek má nielen svojím fyzickým pohľadom, ale aj svojou vierou hľadať a klaňať sa tajomstvu Ježišovho utrpenia na kríži. Neexistuje krajší a užitočnejší spôsob uctenia si Ježišovej smrti, ako je poklona. Vedie nás k pokore, vďačnosti a k odvahe pri nesení vlastného kríža.

Druhá časť výzvy spočíva v slovách: „...vzdajme úctu celebrantovi...“. Je namierená na osobu kňaza, resp. biskupa, ktorý slávi eucharistiu ako hlavný celebrant. Táto myšlienka nás privádza k úvahe, aby sme s úctou pohliadli na Cirkev a jej reprezentantov. Kto si zachová takúto úctu aj napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam, toho Kristus cez svoju Cirkev a jej reprezentantov bohato duchovne odmení. V dnešnej dobe viac ako inokedy potrebujeme hľadať a nachádzať vo svojom srdci úctu k Cirkvi, na čele ktorej stojí Kristus – Ukrižovaný, Umučený a Zmŕtvychvstalý.

Posledná časť výzvy: „...poďme v pokoji“ sa týka životného kréda alebo životného odkazu. Kto sa klania ukrižovanému Kristovi, kto si uctí Cirkev, má právo požívať pokoj v duši. S Božím pokojom v duši kráča veriaci životom tajomne posilňovaný Ježišovou prítomnosťou a všade šíri jeho posolstvo lásky a pokoja.

3. Ukrižovaný Kristus je vztýčený nad úroveň zeme. Tento obraz znázorňuje myšlienku, podľa ktorej je Ježiš so svojím posolstvom spásy nad všetko ostatné – nad naše pozemské radosti, ale aj starosti a problémy. Učíme sa pamätať si, že neexistuje väčšia radosť v živote – čo aj ako intenzívne prežívaná, ako je Ježišova radosť prežívaná z víťazstva nad hriechom. Zároveň neexistuje taký hlboký žiaľ na zemi, ako má byť smútok a žiaľ nad hriechmi. Neexistujú také hodnotné dôvody na nádej, akou je nádej v Ježišovu prítomnosť v našom živote. Kristus Ukrižovaný je nad všetko ostatné – nech by sme prežívali čokoľvek, čo sa nás vnútorne dotýka, nič nás tak neovplyvní, ako pečať Ježišovho víťazstva na kríži.

Doma je doma.

Cirkevná terminológia obsahuje výraz:s nerozdeleným srdcom. Súvisí s nasledovaním Krista,a nie hocijako. Výraz pripomína,že tí,ktorí sa rozhodnú Ježiša nasledovať,mali by ho nasledovať práve takto. Určite je to miera nasledovania,ktorá sa nemá redukovať,umenšovať,rozrieďovať. Adept túžiaci po Kristovimá mať srdce,ktoré neznesie delenie medzi Pánom a službou jemu a medzi inými,čo ako vynikajúcimi,dobrodeniami tohto sveta. Ježiš si na to potrpí,lebo v evanjeliu nachádzame jeho slová:"Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca,matku,ženu,deti,bratov,sestry,ba aj svoj život,nemôže byť mojim učeníkom"/Lk 14,25/. Jednoducho povedané,srdce Kristovho nasledovníka nemá byť "obsadené" inou osobou,ľuďmi,vzťahmi tak,že Pán sa bude musieť deliť o miesto. Takáto situácia by bola na úkor účinnosti pôsobenia vo vinici Pánovej a podstatne by oslabila dopad evanjelia na  službu oltára. Boh sa deliť nechce. Má to logiku,lebo veci,ktoré stvoril vo svojej nekonečnej múdrosti,nemôžu konkurovať genialite jeho umu a postaveniu. Evanjeliu máme rozumieť tak,že sa treba definitívne rozlúčiť s pojmom domov? Nič také už pre nás neexistuje,po tom,čo sme sa rozhodli vykročiť za Kristom? 1,V pondelok ráno prišla zamestnankyňa istej firmy do práce. Od rána sa kolegom zdala nesústredená,chaotická,nervózna a popudlivá. Prišli za ňou s otázkou:čo sa stalo? Odpovedala:rozmýšľam,čo doma...manžel zaľahol,má vysoké teploty. Jej reakcia je prirodzená. Každá iná by bola opakom. Táto žena a vôbec.všetci ľudia,takto reagujúci majú "rozdelené" srdce. Niečo robia v práci,ale zároveň rozmýšľajú,čo doma,najmä,ak sa ukazujú nejaké problémy. Človek,ktorý nasleduje Ježiša má tieto prvky ignorovať? Preňho neexistuje stav-doma? Jeho jediný domov je už pri Kristovi? Má na miesto,kde sa narodil,či vyrástol,zabudnúť? Týmto otázkami ženieme myšlienku nasledovania Krista do extrému. No domov,zázemie,ktoré on pre nás pripravil,má mať prioritu najvyššieho záujmu. Iné,tzv.rodinné,pokrvné záležitosti si  musia v hierarchii hodnôt počkať na svoju príležitosť. 2,Na každom pracovisku sa konajú porady. Niekde viac,inde menej,ale bývajú. Predstavme si situáciu,podľa ktorej sa chystá porada veľkého významu. Šéf povie sekretárke:nijaké telefóny,nijaké vyrušovanie,do obeda máme poradu. Po hodine však sekretárka nesmelo zaklope,vojde a povie šéfovi potichu:volajú z domu. Šéf bez rozmýšľania vstane,ospravedlní sa a odíde k telefónu. Volanie z domu má prioritu. Čudujeme sa takémuto konaniu? Ani nie. Čo keď sa doma niečo stalo? Takto "odišli" z porád tohto sveta mnohí ľudia,lebo im zavolala najbližšia rodina-Boh. a neodišli iba na chvíľu,ale navzdy....Ježišovo volanie bolo naliehavé,nedalo sa mu odolať. K rokovaciemu stolu,ku kariére,k poradám veľlkého pozemského charakteru sa už nikdy nevrátili. Ježiš by ťažko znášal situáciu,kedy by sme my v jeho spoločnosti vstali a povedali: prepáč,Pane,ale mám telefón. Volajú z domu. Ježiš by sa rozhorčil a odpovedal:ja som tvoj domov,ja som pre teba tou najsúrnejšou a najnaliehavejšou skutočnosťou...čo máš také dôležité,že ma opúšťaš? Na takéto otázky sa odpovedá ťažko a ťažko sa obhajuje skutočnosť,keď viacerí opúšťajú Pánov stôl,plný duchovných dobrôt,a utekajú preč,lebo sa chcú vrátiť do víru života,v ktorom je hľadanie Boha náročnejšie. Ľudia chcú stretnuť takého služobníka oltára,ktorý zanechal atmosféru rodinného života a zvolil si priamu cestu k dôvernému spojeniu s Kristom. 3,Čo môže ponúknuť Ježiš,keď nás nabáda,aby sme mali oči a srdce iba pre neno? Aké zázemie pre nás vytvorí? Domáce. Všetci vieme,čo znamená domáca strava a domáce oblečenie. Domáca strava mnohým ľuďom pomohla k návratu do života. Pookriali,zosilneli,nadobudli nádej,vrátili sa do života. Ježiš nám ponúka "domácu stravu" v podobe svojho Tela a Krvi. Toto tajomstvo vysluhovať a ponúkať je vrcholom pozemskej služby. Získavať chorých pre Život,to je zmysel služby tých,ktorí zanechali všetko.Pritom sa snažia s nerozdeleným srdcom slúžiť samotnej Spáse,v snahe dokázať,že po tejto ceste je to najúčinnejšie. Domáce oblečenie predstavuje určitú voľnosť a slobodu,zbavenie sa toho,čo nás spútava po celý deň/kravata,opasok,tesná košeľa atď/. Šat milosti,ktorý nadobudneme pri Božom slove nás zbavuje stiesnenosti hriechu a nabáda užívať si slobodu s Kristom.  On nás zbavuje rôznych oficialít tohto sveta,uvoľňuje dušu pre prijatie milostí vo sviatostiach Cirkvi a umožňuje slobodne dýchať kvôli milosti,ktorú nadobudneme najmä vo sviatosti pokánia. Staňme sa tými,ktorí si dôkladne prepočítajú "náklady",či majú na to,aby si zvolili takúto cestu...Boh však prijíma aj pohotovú a radostnú odpoveď-áno. Boží Duch sa stará,aby tí,ktorí nastupujú na cestu služby oltára,podivuhodným spôsobom dokázali do pohotového-áno,vložiť aj " prepočítavanie nákladov".Aby ich rozhodnutie nebolo zbrklé,tragické,ale také,ktoré prináša úľavu a vnútorný pokoj

Kľúčové slovo.

Spomínam si na istého profesora,ktorý nám prednášal na tému história Cirkvi. Pri skúške,obvykle,chcel počuť kľúčové slovo. Študent mohol hovoriť celé hodiny,nič mu to nepomohlo,ak nepovedal pánom profesorom očakávané slovo. Na druhej strane navonok sa mohlo zdať,že študent na skúške iba koktá,že hovorí málo k veci. No ak mal šťastie a nedopatrením,alebo zámerne použil kľúčové slovo,ktoré chcel pán profesor počuť,mal vyhraté. Ďalej už ani nemusel hovoriť.Skúšku mal v suchu. /Inak,išlo o vzácneho pedagóga a kňaza/ Myslím si,že každému z nás sa vynorí pred očami takáto postava pedagóga zo svojich čias,ktorý skúšal rovnako. Aj ľudia,ktorí sa stýkali s Ježišom chceli od neho počuť dôležité slovo. Napríklad stotník z Kafarnauma. Mal chorého sluhu a preto navštívil Ježiša. V pokore ani nedúfal,že Učiteľ by mal záujem vstúpiť do jeho domu. Preto sa domáhal Ježišovho kľúčového slova:"...povedz iba slovo a môj sluha bude uzdravený.."/Mt 8 5-13/. Pri inej príležitosti,pri uzdravení človeka,ktorý bol posadnutý nečistým duchom/Lk 4,31-37/,ľudia žasli nad zázrakom,ktorého boli svedkami a zvolali:"Čo je to za slovo,že mohutnou silou rozkazuje..." Som presvedčený,že všade okolo nás sú ľudia,ktorí čakajú na kľúčové slovo. Iní,ho majú na jazyku,ale ho  nevypovedali,preto sa ešte nedostalo k adresátovi.Zatiaľ nenašli odvahu. Zasa iní,ho ešte len hľadajú,formulujú,modelujú vo svojej mysli. Medzi najfrekventovanejšie by určite patrili tieto:prepáč,odpusť,nepotrebuješ pomôcť?,začni znova a nerezignuj,myslím si,že si zašiel priďaleko atď. Povedzme ho dnes niekomu,podľa potreby a aktuálnosti. Bude to síce iba obyčajné ľudské slovo,no dopad môže mať priam božský. Ak niekoho privedie na cestu spásy.

Čo si nám doniesol?

Na niektorých dedinách sa ešte dnes môžete stretnúť s takouto vetou-čo si nám doniesol? Predstavme si,že hosť zaklope a vojde niekde na návštevu. Domáci ho vítajú takouto rečníckou otázkou. Návštevník nemusí automaticky otvoriť tašku a vybrať nejaké darčeky. Vyššie uvedená otázka je skôr formou pozdravu a prejavom radosti z príchodzieho, nie vymáhania si nejakých darčekov od návštevníka. Evanjelium hovorí,o tom,ako Ježiš zavítal medzi svojich rodákov v Nazarete/Lk 4,16-30/. Ak by tam a vtedy jestvoval zvyk privítať hosťa slovami-čo si nám doniesol,tak by to zo strany nazaretčanov nebol iba zdvorilostný slogan. Oni skutočne chceli vidieť výnimočné veci. Minimálne také,aké sa stali v Kafarnaume. Dúfali,že Ježiš to vo svojom rodisku "rozbalí" a že sa bude prezentovať nejakými vrcholnými kúskami svojho božského majstrovstva. Zostali sklamaní. Nič také, v čo dúfali sa neudialo. Ale aj tak Ježišova návšteva v synagóge nebola zbytočná. Obyvatelia Nazareta sa dozvedeli minimálne dve dôležité veci.  Vypočuli si kritiku na svoj spôsob života a potom prišlo to podstatné,akoby hlavný chod. Ježiš tu verejne vyhlásil,že je Pánov Pomazaný,použijúc citát z Izaiáša,ktorý sa naňho vzťahoval. Nebolo to dosť? Vlastne tu v Nazarete povedal všetko podstatné. Neposlal prostredníka,apoštola,aby tlmočil obsah jeho poslania,ale povedal im to sám, v slávnostnej chvíli,uprostred bohoslužby v synagóge. Tamojší obyvatelia však boli mysľou inde. Aj keby sme neboli v živote svedkom zázraku,aj tak sme dostali veľa. Veď,čo je nad poznanie,že Ježiš je Boží Syn a že nás nekonečne miluje?! S takouto vierou náš život nadobúda charakter plnosti. Toto by nám malo stačiť,aby sa naše oči stále upierali na neho.