Na niektorých dedinách sa ešte dnes môžete stretnúť s takouto vetou-čo si nám doniesol? Predstavme si,že hosť zaklope a vojde niekde na návštevu. Domáci ho vítajú takouto rečníckou otázkou. Návštevník nemusí automaticky otvoriť tašku a vybrať nejaké darčeky. Vyššie uvedená otázka je skôr formou pozdravu a prejavom radosti z príchodzieho, nie vymáhania si nejakých darčekov od návštevníka. Evanjelium hovorí,o tom,ako Ježiš zavítal medzi svojich rodákov v Nazarete/Lk 4,16-30/. Ak by tam a vtedy jestvoval zvyk privítať hosťa slovami-čo si nám doniesol,tak by to zo strany nazaretčanov nebol iba zdvorilostný slogan. Oni skutočne chceli vidieť výnimočné veci. Minimálne také,aké sa stali v Kafarnaume. Dúfali,že Ježiš to vo svojom rodisku "rozbalí" a že sa bude prezentovať nejakými vrcholnými kúskami svojho božského majstrovstva. Zostali sklamaní. Nič také, v čo dúfali sa neudialo. Ale aj tak Ježišova návšteva v synagóge nebola zbytočná. Obyvatelia Nazareta sa dozvedeli minimálne dve dôležité veci. Vypočuli si kritiku na svoj spôsob života a potom prišlo to podstatné,akoby hlavný chod. Ježiš tu verejne vyhlásil,že je Pánov Pomazaný,použijúc citát z Izaiáša,ktorý sa naňho vzťahoval. Nebolo to dosť? Vlastne tu v Nazarete povedal všetko podstatné. Neposlal prostredníka,apoštola,aby tlmočil obsah jeho poslania,ale povedal im to sám, v slávnostnej chvíli,uprostred bohoslužby v synagóge. Tamojší obyvatelia však boli mysľou inde. Aj keby sme neboli v živote svedkom zázraku,aj tak sme dostali veľa. Veď,čo je nad poznanie,že Ježiš je Boží Syn a že nás nekonečne miluje?! S takouto vierou náš život nadobúda charakter plnosti. Toto by nám malo stačiť,aby sa naše oči stále upierali na neho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára