V dianí ako divák a ako aktér.

Malý chlapec,žiak základnej školy mal rozbehnutú sľubnú kariéru. Bol talentovaným futbalistom. Všetko sa vyvíjalo v prospech jeho budúcej kariéry,keď tu zrazu prišlo zranenie. A nie hocijaké.  Znamenalo koniec veľkého futbalového sna. Mohol síce žiť plnohodnotným životom bežného človeka,no profesionálne už hrať  futbal nemohol. Ťažko sa s tým zmieroval. Lekár-chirurg mu vždy hovorieval,že futbalového zápasu sa zúčastní už len ako divák,na ihrisku ako hráč sa už nikdy neobjaví. Pannu Máriu nachádzame v Písme v rôznych situáciách. Máme pritom pocit,akoby bola vždy len "diváčka". Akoby do aktívneho diania nezasiahla. Raz jej situáciu ktosi komentoval takto:"Vonku stojí/tvoja/ matka..."/Lk 8,19-21/. Pri Pobožnosti krížovej cesty rozjímame o tom,že "odsúdenec Ježiš" sa stretol so svojou matkou. A napokon dôležitá scéna z Kalvárie nám prináša obraz Matky,ktorá cez bôľ a slzy nie je schopná akéhokoľvek komentára. Je Mária naozaj "mimo ihriska"? Je iba nehybnou diváčkou voči dianiu,ktoré vzniká v jej blízkosti? Mária je stále v epicentre diania. Vníma a počuje neľútostný buchot kladív,ktoré vtĺkajú klince do tela Božieho a jej Syna. Je blízko,keď Ježiš zostáva sám a všetci ho opustili. Je pri ňom,keď sa nenašiel /ne/oficiálny obhájca na celej židovskej nábožensko-spoločenskej scéne,ktorý by bol zdvihol ruku a hlas v jeho prospech. Ani my sa nedťahujeme od utrpenia človeka,aj keď dianie často nedokážeme ovpyvniť. Sme blízko,lebo môžeme aspoň ošetriť rany tým,ktorí si veľa vytrpia. Súcit s trpiacimi a bezbrannými je súcitom so samotným Ježišom,ktorý nám pripomína,aby sme radšej oplakávali svoje hriechy.