Poklona krížu

1. Obrady Veľkého piatku obsahujú úkon, ktorý sa nazýva „Poklona krížu“. Asistencia prinesie zahalený kríž pred oltár. Kňaz ho prevezme a postupne na trikrát ho odhalí, t. j. strhne z neho fialový šat. Celebrant spieva: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta...“ Ľud odpovedá: „Poďte, pokloňme sa mu. Potom prichádzajú zástupcovia veriacich, aby si uctili odhalený kríž pokľaknutím a bozkom. Napokon ho prevezme opäť kňaz do svojich rúk, vyzdvihne ho a Boží ľud adoruje spolu s ním. Ide o najdojímavejšiu scénu obradov daného dňa. Veriaci si takto vštepujú myšlienku, že Ukrižovaný si zasluhuje bezhraničnú poklonu a úctu. To, čo Kristus urobil na kríži, slúži na naše vykúpenie a spásu.

         Predstavme si jednu z prvých scén po Ježišovom ukrižovaní. Pod krížom stojí malá skupinka ľudí, v ktorej má významné miesto Ježišova Matka, Mária. Ona je prvá adorátorka v histórii ľudstva. Ona si takto uctila svojho prvorodeného Syna. Ona bola svedkom posmešného vztýčenia kríža s telom Božieho Syna. Tento kríž bol vztýčený na výstrahu všetkým, lebo Ježiša považovali za buriča a rúhača. Paradoxne, kríž sa stal jediným svetlým bodom skrze ktorý vzišla naša spása. Mária svojou poklonou Kristovmu krížu naznačila pre nás všetkých cestu spásy. Tá spočíva v uctení si Ježišových bolestí na kríži a vo viere v jeho zmŕtvychvstanie. Takáto viera môže človeka spasiť. Kríž dodáva nášmu životu zmysel a povzbudzuje nás, aby sme na ceste viery vytrvali.

         2. Vždy, keď predsedá liturgii biskup, jeden z členov asistencie povie túto výzvu: „Pokloňme sa krížu, vzdajme úctu celebrantovi, poďme v pokoji!“ Čo znamená táto výzva? Pri slovách: „Pokloňme sa krížu...“ sa všetci členovia asistencie poklonia krížu, ktorý má v sakristii dominantné miesto. Presne takto to má byť aj v živote kresťana. Veriaci človek má nielen svojím fyzickým pohľadom, ale aj svojou vierou hľadať a klaňať sa tajomstvu Ježišovho utrpenia na kríži. Neexistuje krajší a užitočnejší spôsob uctenia si Ježišovej smrti, ako je poklona. Vedie nás k pokore, vďačnosti a k odvahe pri nesení vlastného kríža.

Druhá časť výzvy spočíva v slovách: „...vzdajme úctu celebrantovi...“. Je namierená na osobu kňaza, resp. biskupa, ktorý slávi eucharistiu ako hlavný celebrant. Táto myšlienka nás privádza k úvahe, aby sme s úctou pohliadli na Cirkev a jej reprezentantov. Kto si zachová takúto úctu aj napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam, toho Kristus cez svoju Cirkev a jej reprezentantov bohato duchovne odmení. V dnešnej dobe viac ako inokedy potrebujeme hľadať a nachádzať vo svojom srdci úctu k Cirkvi, na čele ktorej stojí Kristus – Ukrižovaný, Umučený a Zmŕtvychvstalý.

Posledná časť výzvy: „...poďme v pokoji“ sa týka životného kréda alebo životného odkazu. Kto sa klania ukrižovanému Kristovi, kto si uctí Cirkev, má právo požívať pokoj v duši. S Božím pokojom v duši kráča veriaci životom tajomne posilňovaný Ježišovou prítomnosťou a všade šíri jeho posolstvo lásky a pokoja.

3. Ukrižovaný Kristus je vztýčený nad úroveň zeme. Tento obraz znázorňuje myšlienku, podľa ktorej je Ježiš so svojím posolstvom spásy nad všetko ostatné – nad naše pozemské radosti, ale aj starosti a problémy. Učíme sa pamätať si, že neexistuje väčšia radosť v živote – čo aj ako intenzívne prežívaná, ako je Ježišova radosť prežívaná z víťazstva nad hriechom. Zároveň neexistuje taký hlboký žiaľ na zemi, ako má byť smútok a žiaľ nad hriechmi. Neexistujú také hodnotné dôvody na nádej, akou je nádej v Ježišovu prítomnosť v našom živote. Kristus Ukrižovaný je nad všetko ostatné – nech by sme prežívali čokoľvek, čo sa nás vnútorne dotýka, nič nás tak neovplyvní, ako pečať Ježišovho víťazstva na kríži.