Vždy, keď sa chystáme autom na dlhšiu cestu, vypočujeme si správu o počasí, aby nás nič mimoriadne neprekvapilo. Rovnako sa snažíme dozvedieť sa správy o tom, aké sú cesty, či v smere našej jazdy nie sú nejaké prekážky napr. práce na cestách alebo iné dopravné obmedzenia. Po zhodnotení všetkých informácii máme obraz o tom, s čím musíme na cestách počítať.
Je to tak aj v živote. Keď prídu isté roky, musíme počítať so zákonitosťami, ktoré /ne/nastanú najmä vo vyššom veku. Ktoré máme na mysli?
1.,Stárnutie. Inými slovami povedané-stárnutím niečo strácame. Strácame silu, odolnosť, energiu. Už to nie je tak, ako kedysi. Vrámci niektorých športových podujatí/beh na lyžiach, cyklistika/ si všimnime jednu skutočnosť. Okolo trate sa pohybujú ľudia z realizačného tímu pretekára a oznamujú mu o.i, koľko stráca na vedúceho pretekára, aby bol v obraze. Nám nemusí nikto oznamovať, koľko strácame na tých, ktorí sú mladší a vitálnejší. To vie posúdiť každý, reálne zmýšľajúci človek. Veriaci človek sa však nepozerá iba na to, že stráca, ale aj na to, že niečo získava. Získava istotu, že kormidlo svojho života viditeľnajšie a ochotnejšie odovzdáva Kristovi. Častejšie opakuje výrok, krátku modlitbu, ktorá sa objavuje v našich kostoloch v spodnej časti obrazu Božieho milosrdenstva:Ježišu, dôverujem ti!. Táto modlitba je situovaná tak, aby sme správne reagovali na momenty, v ktorých si uvedomíme, že oproti minulosti zaostávame. A vieme, že tento proces je nezvratný. Medzi najsilnejšie prostriedky, ktoré máme k dispozícii, patrí práve táto krátka modlitba:Ježišu, dôverujem ti!.
2.,Odkázanosť. Každý človek sa tomu bráni. Odkázanosť, či už absolútna alebo iba čiastočná, je nepríjemná. Ale ide o realitu, ktorej sa niektorí nedokážu vyhnúť. Ľudia sa povzbudzujú takto: ešte vládzem, ešte si urobím všetko okolo seba, nechcem byť na nikom závislý, prekonávam sa...Roky , choroby a imobilnosť však urobia svoje. Niekedy sa nedokážeme tomuto javu brániť a musíme ho prijať.
Aj tu platí, že môžeme svoje bôle a svoju nemohúcnosť zveriť do rúk toho, ktorý bol odkázaný ,z ľudského pohľadu, na Kalvárii iba na seba-na Ježiša Nazaretského. Našu odkázanosť môžeme porovnávať s jeho odkázanosťou s tým, že on vie, čím si odkázaný človek prechádza.To o ňom píše autor listu Hebrejom:"Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiš, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. /Hebr 4, 14-15/. On nás upozorňuje na ešte jednu podstatnú odkázanosť-odkázanosť na ňom. Ide o odkázanosť nie čiastočnú, ale celoživotnú. Vyjadril ju takto:"Bezo mňa nemôžete nič urobiť"/Jn 15,5/. Bez milosti zhora nie sme schopní urobiť nič dobré a už vôbec nie znášať akékoľvek obmedzenia a odkázanosti ľudského života. A nezáleží na tom, či sme starší alebo mladší, zdraví, či nemocní.
3.,Vekom strácame plnohodnotný kontakt s týmto svetom. Akoby sa zabúdali reč súčasnosti, ale zároveň začali rozumieť reči večnosti. Viac sa orientujeme na večnosť, lebo zisťujeme, že si prestávame rozumieť s ľuďmi okolo seba, že ťažšie hľadáme spoločné témy a možno aj ľudí do spoločnej debaty. Komunikácia so súčasnosťou sa pre nás stáva náročnejšia, viac sa otvárame večnosti.
Misionári, ktorí odchádzajú do ďalekých krajín, musia najprv prejsť kurzom. Učia sa reč, spoznávajú kultúru a určité zákonitosti života tej krajiny, v ktorej chcú pôsobiť. V určitom bode ľudského života nastáva prelom. Človek sa otvorenejšie začína zaoberať vecami, ktoré súvisia s večným životom. Intenzívnejšie sa zaoberá kultúrou Božieho kráľovstva a všíma si zákonitosti, ktoré platia pre večnú blaženosť. Komunikácia s večnosťou sa stáva častejšou, zreteľnejšou a takou, ktorá vlieva do srdca starnúceho života nádej. Všetky iné-pozemské nádeje postupne strácajú svoje význam. O to viac začína žiariť nádej, ktorá nikdy nezhasne a ktorá sa dotýka večného spoločenstva s Bohom a ktorá sa stáva jedinou realitou.
V živote treba počítať s tým, že naše sily a kondícia telesná i duševná budú upadať. Je to zákonitosť, ktorá je nezvratná. Rozumný človek sa na túto situáciu psychicky i duchovne pripravuje priebežne. Môže však počítať s pomocou od Boha. Pán Ježiš sa nám prihovára slovami:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Táto otvorenosť voči Bohu je našou záchranou. On riadi náš život a vedie nás takými cestami, ktoré neomylne vedú k bránam večnosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára