Predstavme si,
že nám zavolá niekto známy. Podáva nám správu o tom, že sa niečo stalo.
Správa je pre nás významná, či už je dobrá alebo nepríjemná. Aby sme mali vo
veciach jasnejšie, kladieme do telefónu otázky: Kto? Kedy? Kde? Ako?
Každý rok
slávime narodenie Pána Ježiša. Hoci túto udalosť dôverne poznáme, každý rok nás
akoby prekvapovala a nanovo oslovovala. Preto sú namieste každoročné
otázky: Kto? Kedy? Kde? Ako?
1.)Kto?
Úlisný a zločinný kráľ Herodes
sa pokúsil zmanipulovať mudrcov od východu. Povedal im: „Choďte a dôkladne
sa vypytujte na Dieťa!“ (Mt 2, 1 – 12) Hoci nevedomky, ale účinne nám dal do
života podnet, aby sme skúmali, kto je to Dieťa, ktoré sa narodilo v Betleheme.
Toto skúmanie neslúži iba pre našu informáciu, ale hlavne na to, aby sme ho
dokonalejšie nasledovali. My túto možnosť často zanedbávame, na čo nás
upozorňuje sv. Ján Krstiteľ. Vyčíta nám našu nevšímavosť a nedbanlivosť.
Hovorí: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.“ (Jn 1, 19 – 28) Vianoce nás
povzbudzujú k tomu, aby sme Ježiša, Mesiáša, sústavne hľadali a nikdy
nerezignovali.
2.)Kedy?
Mesiáš prichádza v plnosti času.
Boh sľúbil židovskému národu, že Mesiáš príde. Nepovedal presný dátum. Neustále
prízvukoval, že ľudia majú bdieť.
Podľa Božieho
slova prví, ktorí počuli správu o jeho narodení, boli pastieri. Boli to
ľudia, ktorí boli zvyknutí sledovať oblohu. Evanjelium hovorí, že: „...v noci
bdeli a strážili svoje stádo.“ (Lk 2, 1 – 14). Boli zvyknutí na to, že sa
treba dívať hore a sledovať, čo obloha hovorí.
Bokom nezostali
ani mudrci. Tí sa vyznali takto: „Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli
sme sa mu pokloniť.“ (Mt 2, 1 – 12) Kto bol zvyknutý dívať sa hore,
nepotreboval poznať presný čas Mesiášovho narodenia. Ten, kto sa životom díva
hore a verí vo večnosti, preňho sa Pán rodí vždy!
3.)Kde?
Každý vie, že Pán Ježiš sa narodil v Betleheme.
Od čias sv. Františka z Assisi si ľudia robievajú betlehemy. Sú drevené,
plastové, papierové, ale hlavne – idylické. Dopĺňajú ich svetielkami,
lampičkami, lebo vedia, že skutočný Betlehem bol chladný.
Podstatné však
je, aby sme v sebe nosili betlehemskú atmosféru. Betlehem odmietal, aby sa
tam Ježiš narodil. V hostinci nebolo
miesta. Aj v sebe niekedy registrujeme snahu Ježiša neprijať a zároveň
odmietnuť všetky podnety na zveľadenie viery. Chlad totožný s chladom betlehemskej
jaskyne, vieme vyprodukovať aj my. Ježiš sa napokon narodil mimo ľudských
príbytkov, aby potom, paradoxne, klopal na dvere každého ľudského srdca a ponúkal
spásu. A bude tak robiť stále. Vianoce sú akýmsi klopaním na naše
tvrdošijné srdce, ktoré sa má podvoliť
Ježišovej nástojčivej láske.
4.)Ako?
Ľudia majú tendenciu upravovať
skutočnosti. Vianoce nie sú výnimkou. My sme si Vianoce „prisladili“. Tak, ako
si niektorí z nás prisladia čaj alebo kávu, tak si „prisladzujeme“ aj
Vianoce. V kostoloch sa to prejavuje výzdobou súvisiacou s ľudovou zbožnosťou.
Ale aj ako „prisladenie“ vianočného času nás môže voviesť k autentickému odkazu
Vianoc. Sv. otec František píše: „...scéna narodenia Pána osobitným spôsobom
nás pozýva cítiť a dotýkať sa tej chudoby, ktorú Boží Syn vzal na seba pri
vtelení. Implicitne nás volá, aby sme ho nasledovali na ceste poníženosti,
chudoby a sebazáporu, ktoré vedú od jaslí v Betleheme až na kríž.“
Naša cesta
viery má mať tendenciu opúšťať „prisladkú“ príchuť nasledovania Krista a hľadať
autenticitu odkazu vtelenia Božieho Syna. Ale k tomu nám môže pomôcť aj
atmosféra Vianoc v kostole, lebo aj do ozdobných prvkov v Božom priestore
vkladáme svoju vieru. Akýkoľvek vianočný ozdobný prvok nech nám pripomenie, že
Vianoce sú ponukou Boha vrátiť sa k Betlehemu a k autentickému životu
podľa evanjelia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára