AUTORITA

 

         Všetci sa zhodneme na tom, že autority a osobnosti potrebujeme ako soľ. Týka sa to všetkých oblastí života – spoločenskej, rodinnej a pracovnej. Osobnosti sa môžu prejavovať tak, že je ich „plná miestnosť“. O všetko a o každého sa zaujímajú, sú v kontakte so všetkými a máločo dôležité im unikne. Aj vizuálne, aj hlasovo dávajú o sebe vedieť.

         Iný typ osobnosti sa prejavuje takto: pôsobí individuálne, neinvazívne, nevtieravo. Účinkuje a pôsobí skôr z úzadia, nenásilne. Či už v jednom alebo v druhom prípade platí, že autorita musí na sebe pracovať.

         V Liste pripisovanom Barnabášovi čítame: „Preto sa nikdy neoddávajme odpočinku v presvedčení, že sme povolaní, aby sme nezaspali vo svojich hriechoch, aby sa nás nezmocnilo knieža zla a nevytrhlo nás z Pánovho kráľovstva.“ (LH IV, s. 21)

         „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14, 22 -33)

Od osobnosti každý očakáva pomoc. Niekedy až na úrovni nemožného a absurdného. Osobnosť je vystavená tlakom zo všetkých strán. Rovnako kritike, či už objektívnej alebo bezohľadnej. Názorným príkladom je Mojžiš, ktorý je vodcom početného izraelského zoskupenia, a to z Božieho poverenia. (Nm 11, 4 – 15)

1.) „Mojžiš počul, ako ľud plače, celé rodiny, každý pri vchode
do svojho stanu.“

Mojžiš ako najvyššia židovská autorita má sluch pri svojom ľude. Nič mu neunikne. Je bystrý a vnímavý, zodpovedný a pozorný. Veľmi citlivo prežíva so svojím ľudom všetko, najmä vtedy, keď narieka a dovoláva sa Božej pomoci.

         V Liste pripisovanom Barnabášovi čítame: „Neuzatvárajte sa sami do seba a nežite sami pre seba, akoby ste už boli ospravedlnení, ale schádzajte sa spolu a hľadajte, čo osoží všetkým.“ (LH IV, s. 21)

         Pravá autorita má záujem o spoločenstvo, ktoré je jej zverené. Kladie si otázku, čím žijú títo ľudia; aké okolnosti na spoločenstvo vplývajú. Skúma, čím žijú ich srdcia a aký to má dopad na ich život.

         Pri návšteve reštaurácie občas vidíme oznam: Uzavretá spoločnosť. Je tam rodina alebo spoločenstvo, v ktorom sa ľudia navzájom poznajú a v tú chvíľu nemajú záujem otvoriť sa pre iných. Sami pre seba vytvárajú akúsi dočasnú elitu.

         Osobnosť vie, že nemá k dispozícii iba elitu, ktorá by spĺňala najvyššiu úroveň dokonalosti, súdržnosti a obetavosti. Práve naopak. Dnes to má akákoľvek autorita ťažké, lebo naráža na rozdrobenosť, individualizmus, elitárstvo alebo utiahnutosť do seba, prípadne nezáujem o nič. Je veľmi ťažké takéto spoločenstvo rozhýbať a podnietiť k užitočnej aktivite.

2.) Mojžiš plný podnetov od ľudí smeruje k Bohu.

Cíti ťarchu svojho poslania. Viac ako fyzická únava z putovania ho gniavi večná nespokojnosť ľudu. Keby mohol, rezignoval by na svoje poslanie. Prichádza k Bohu a modlí sa: „...prečo trápiš svojho sluhu...? Prečo si na mňa položil ťarchu starostí...?“

         Boh, aby zvýraznil pred ľudom jeho autoritu, hovorí: „Mojžiš je najvernejší v celom mojom dome. S ním sa rozprávam zoči-voči, on priamo, nie v hádankách a obrazoch hľadí na Pána.“ (Nm 12, 1 – 13) Tým je daná pozícia osobnosti. Nachádza sa na hlavnej trase medzi človekom a Bohom. Často je mu odmenou iba Boh a úľava, lebo požiadavky človeka dokážu byť neúprosné.

         Pri istej príležitosti nejaký človek poznamenal: „Sedel som s ním chvíľu v kancelárii za jedným stolom.“ Hovorí o človeku, ktorý sa politicky angažoval, skončil vo funkcii bežného úradníka a vyšplhal sa na vysoké miesto v spoločenskom rebríčku.

         Autorita má sedávať za jedným stolom s Bohom. Veriaca autorita nemá ľutovať čas strávený s Ježišom Kristom za eucharistickým stolom. Koľko je dnes takých osobností na rôznych úrovniach spoločnosti?

         Autorita má ucho i srdce pri človeku a zároveň má tie isté zmysly pri Bohu.

3.) Autorita sa má denne stretávať s Bohom i človekom.

S Bohom sa má stretnúť v tajomstve, s človekom v jeho biede a neľahkej situácii. Pri sledovaní správ často počúvame o rôznych ohniskách, napríklad o ohniskách požiaru či nejakého napätia v spoločnosti. Kompetentní majú úlohu tieto ohniská uhasiť, eliminovať.

         Existujú minimálne dve ohniská, ktoré chce svet v nás, kresťanoch, uhasiť:

a)    vzťah ku Kristovi, ktorý realizujeme cez tajomstvo. Ide o tajomstvo eucharistie i ostatných sviatostí a zároveň tajomstvo modlitby. Keby sa svetu podarilo minimalizovať, či dokonca odstrániť z nás túžbu po tajomstve, vyhasli by sme ako niektoré hviezdy. Medzi nami je dosť takých, v ktorých vyhasla viera alebo vybledol v nich dôverný vzťah s Kristom.

b)   ohnisko záujmu o človeka, ktorý sa nachádza v akejkoľvek biede. So starými a chorými ľuďmi sa zaobchádza často nešetrne až do takej miery, ako keby nešlo ani o ľudské bytosti.

Tieto dve ohniská veľa hovoria o charaktere toho, kto chce byť autoritou. Ak ich nedovolíme uhasiť, ale ich budeme roznecovať, povedieme mnohých, ako Mojžiš, do zasľúbenej zeme.

 

Skutočnou osobnosťou sa nikto nestane násilím, ani klamstvom či podvodom. Autorita postavená na týchto kritériách je prázdna. Byť skutočnou autoritou je dar, a ten treba s Božou pomocou rozvíjať. Aktuálne a presvedčivo o tom píše Apoštol národov: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2Tim 1, 6 – 7)