Zemetrasenie

 

            Pred niekoľkými dňami sme zažili na Slovensku zemetrasenie. Je to téma týždňa. Epicentrum bolo na východnom Slovensku a otrasy pôdy sme zažili aj pod Tatrami. Pohyby nastali v hĺbke približne 17 km. Nikto z nás by to nechcel zažiť.

            Pán Ježiš pripravil židom nie jedno zemetrasenie. Najnovšie ich prekvapil výrokom: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22, 14) Toto muselo otriasť sebavedomím vyvoleného národa. Ten pocítil, že to Ježiš o nich hovorí a o ich (ne)istotách spásy. V súvislosti s cestou spásy Pán Ježiš spomína niekoľko vĺn.

1.)  Do prvej vlny patria tí, ktorí boli pozvaní prioritne.

Inými slovami povedané – boli poctení. Pocty sa udeľujú aj počas života na zemi. S poctami niekoho posielajú na dôchodok; existujú sobáše s poctami a nezabudnime ani na to, že aj pochovávame s poctami. Mnohí sme na svojej životnej púti našli Ježiša Krista. Pre koľkých z nás je to pocta! V Cirkvi vysluhujeme sviatosť krstu. Koľkí to chápu ako poctu, a nie ako bežný servis v Cirkvi.

Do prípravy na prijatie sviatosti birmovania sa prihlásilo niekoľko desiatok adeptov. Koľkí z nich sú týmto pozvaním naozaj poctení! Tomu bude zodpovedať aj ich príprava. Koľkí dostanú od Boha zvláštne avízo o tom, že ich Pán volá do služby oltára alebo do rehole. Koľkí sa skutočne cítia naplnení, radostní a poctení týmto pozvaním zhora.

Poctime jeden druhého tým, že sa za seba budeme modliť. Budeme sa modliť aj za takého, ktorý si to podľa našich predstáv nezaslúži. Buďme poctení tým, že Pán chystá pre nás pravidelne prestretý stôl Božieho pokrmu a pozýva nás k sebe hodovať. A nakoniec to najťažšie: „Cítime sa poctení krížom nášho Pána Ježiša Krista?“ Toto je ideál – prijať životné kríže ako duchovnú poctu, ktorá nás najviac zbližuje s Ježišom Kristom.

2.)  V druhej vlne prichádzajú na hostinu tí, ktorí sú „z ciest a rázcestí“.

Z ciest sa vracajú dobití, zmätení, trochu dezorientovaní i tí, ktorí neraz chybili v živote. Pozvanie na hostinu možno ešte nechápu ako poctu. To staré v nich musí zahynúť. Ich vnútro sa musí očistiť a pripraviť sa na vyššie veci. Z rázcestí prišiel aj ten, ktorý všeličo videl, zažil a vyskúšal. Touto praxou je viac či menej poznačený a ovplyvnený. Pri stole Božej hojnosti má miesto aj taký, ktorému síce zostali akési zlomky svedomia, ale Boh ich znova spojí a vytvorí dielo svojich milostí.

Niektoré obce na Spiši označujeme ako nemecké, lebo tu žilo kedysi nemecké obyvateľstvo. Po vojne väčšina odišla. Istí ľudia, ktorí sa do takéhoto opusteného domu nasťahovali, našli na pôjde už len úlomky krásnej kachľovej pece. Zostavovali ju dlho ako puzzle, až sa im podarilo piecku postaviť, doplniť a po istých úpravách aj sfunkčniť. Vzniklo pekné dielo zaujímavé pre oči aj pre prax života.

            Boh je ten, ktorý dáva dohromady naše narušené životy a znovu nám ponúka miesto pri svojom stole. Veď načo by potom ohlasoval pokánie a kvôli čomu by ustanovil sviatosť zmierenia. Je to kvôli tomu, aby pozbieral zvyšky a úlomky toho dobra, ktorými sme kedysi boli obdarovaní Božou kreatívnou mocou. Nikto nemá zúfať, keď ho prenikla slabosť. Boh otvára sieň hodujúcich aj pre nás.

3.)  Pôvodne bol do Božej priazne prijatý aj ten, ktorý nemal na sebe slávnostný odev.

Prekročil síce prah hojnosti, ale vzápätí bol vykázaný s nemožnosťou návratu. Nemal ambíciu zmeniť svoj život a prispôsobiť sa podmienkam, ktoré stanovil Pán hostiny. Každému pozvanému a stolujúcemu sú známe, pokiaľ nahliadne do evanjelia.

            Vždy, keď si človek objednáva tovar cez internet a vypíše celú objednávku, ako záverečný krok musí potvrdiť to, že súhlasí s obchodnými podmienkami. Bez tejto operácie sa obchod nezrealizuje. Je síce pravda, že ich málokto číta, ale keby došlo k problematickej situácii, vinný je ten, kto ich nečítal a nepostupoval podľa nich. Aby sme sa stali prijateľní na stolovanie s Ježišom, musíme s ním komunikovať. Iba on nás môže nastaviť na hodnosť hosťa pri stole.

            Pri obrade vysviacky kňazov hovorí biskup – svätiteľ – toto: „Stoj pri nás, Pane, svätý Otče, všemohúci večný Bože, pôvodca každej hodnosti a Rozdeľovateľ všetkých duchovných úradov, v tebe sa všetko zdokonaľuje, v tebe sa všetko vzmáha. Ty podľa vopred určeného poriadku polepšuješ a zveľaďuješ bytosti obdarené rozumom.“ (Rímsky pontifikál, s. 123)

Iba Boh nás môže odiať do sviatostného rúcha. To neznamená, že sa sami pre seba stávame zdrojom dokonalosti ale to, že sme Bohu umožnili konať v nás jeho dielo.

 

Boh nás chce mať prítomných na hostine vo večnosti. Náš život má predstavovať túžbu po Bohu. On sám ju často vzbudzuje. Robím to okrem iného tak, že spôsobí určité „zemetrasenie“ v našich pozemských záujmoch. To sa deje veľmi hlboko v duši. Boh nedopustí našu prázdnotu – veď poznanie jeho dobroty naplní naše srdce až po samý okraj.