Misie

 

         Z bežného slovníka súčasného človeka poznáme výraz: misia, misie. Vojaci zvyknú hovoriť, že idú na misiu, t. j. idú tam, kde sa bojuje. Ak človeka čaká nejaká náročnejšia a dlhodobejšia úloha v živote, nie raz konštatuje, že je to jeho misia. V konečnom dôsledku nezabúdajme, že jednou z najdôležitejších úloh Cirkvi sú misie,
t. j. ohlasovanie evanjelia vo svete.

         Cirkev sa aj v liturgii venuje tejto téme. Jednu nedeľu v roku zasvätí sláveniu, ktoré má veriacim pripomenúť ich misijné poslanie. Na mieste je tu otázka: Kde sa vytvára priestor na misijnú prax?

1.)Misie vo svete

Do misií odchádzajú ľudia, ktorí sú na to primerane pripravení, a to teoreticky i prakticky. Musia zvládnuť miestny jazyk, zoznámiť sa s cudzou kultúrou, snažiť sa porozumieť danej mentalite, atď.  Ale to najdôležitejšie spočíva v tom, že musia mať srdce, ktoré horí za Krista a jeho evanjelium. S týmto planúcim srdcom ako s najkrajšou predispozíciou potom odchádzajú pôsobiť aj do oblastí, ktoré sú rizikové.

Pred niekoľkými dňami vstupovali v televíznych správach RTVS ľudia, ktorí sa venujú ľuďom, ktorí sa stali obeťami obchodovania. Obchodovanie s ľuďmi je stále prekvitajúcim biznisom. Predstavili aj logo kampane – kovový odznak v tvare modrého srdca. Vysvetlili to tak, že modrá, studená farba o. i. pripomína aj ľudskú bezcitnosť, ktorá sa naplno prejaví pri obchodovaní s ľudským materiálom.

         Ľudia s tzv. modrým srdcom v misiách neuspejú – necitlivosť a bezcitnosť nie sú atribúty vhodné na dôstojný život a už vôbec nie pre misie – hoci niekedy sme svedkami zázraku, ktorý spočíva v tom, že niekedy sa pobytom v misiách pohne srdce človeka. Z necitlivého srdca sa vytvorí srdce planúce, ktoré chce slúžiť a obetovať sa vo veci evanjelia. Z necitlivého, modrého, sa zrodí srdce prekrvené Božou milosťou.

2.)Misie v najbližšom okolí

Ide o miesta, kde bývame, pracujeme a vôbec, komunikujeme s okolím. Pre mnohých z nás je to najbližšia misia. V rámci tejto misie sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú zlomení. Je veľa ľudí poznačených utrpením svojím i utrpením všeobecne. Sú zlomení, lebo sa im nevyplnili túžby alebo sú poznačení mnohorakými zlyhaniami. Predmetom našej misie môžu byť aj oni – zlomení na duchu či vo viere. Tieto fatálne zlomy sa dajú vyliečiť iba prispením milosti nebeského Lekára, Ježiša Krista.

         Presviedča nás o tom sv. Ján takto: „Kto zachováva jeho (Božie) prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“ (1 Jn 3, 23 – 24). Ten, v kom sa nachádza Boh, nezlomí svoje vnútro tak, aby stratil zmysel života. Práve naopak. Získa ho a udrží pre potreby Božieho kráľovstva.

         V praxi života sa stretávame aj s ľuďmi, ktorí to majú „nahnuté“. Väčšinou tým myslíme fakt, že sú blízko určitého nebezpečenstva. Mnohí to majú nahnuté vo viere. Dnes sú mnohí na polceste medzi vierou a jej zánikom. Stáva sa, že dobré svedectvo života im pomôže, aby sa narovnali. Niekedy stačí impulz zo strany niekoho, kto
ako „misionár“ hovorí a koná v zastúpení Krista.

         Pekné vyjadrenie na túto tému sa nachádza u proroka Zachariáša: „Toto hovorí Pán zástupov: V tých dňoch desať ľudí                    zo všetkých národov, rozličných jazykov chytí judejského muža za okraj rúcha a povie: „Pôjdeme za vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh.“ (Zach 8, 20 – 23)

         Ide o veľké vyznačenie pre človeka, o ktorom sa vie, že je s ním Boh. Misie potrebujú najmä takých, ktorí sa usilujú byť blízko Boha.

3.)Misie v rodine

Dnes je už, žiaľ, samozrejmosťou, že rodina nie je jednoliata
vo viere. Často verí iba menšina, niekedy iba jeden. Niekedy je iba malé dieťa tým misionárom, ktoré uverilo. Niekedy iba ten, kto sa priženil, či privydal do neveriacich pomerov.

         Dnes sa vysoko cenia ľudia, ktorí niečo „rozbehli“, t. j. zaslúžili sa o rozprúdenie dobrého diela. Hodnotovo nezaostávajú ani tí,
ktorí zasievajú dobré veci. Zrnká ich obiet nie sú hneď viditeľné,
ale v pokore čakajú v pôde na svoju chvíľu. Rodiny strácajú vieru,
ale Boh môže niekedy vzbudiť niekoho, kto ako misionár zasadí zrno viery, a tým založí vieru v rodine. Naše rodiny sa stávajú misijným územím, ktoré čakajú na svoju úrodu.

 

         Boh nám dnes chce povedať, že viera nie je to, čo si myslíme alebo žijeme. Viera vôbec nie je samozrejmosťou – ona je Božím darom, a ten ju získava, kto o ňu prosí a obetuje sa.