Prejsť

 

 

        V bežnej komunikácii sa medzi ľuďmi objavuje výraz: „Musel som si tým prejsť.“ Ide o reakciu na ťažšiu životnú etapu, ktorá zanechá stopy v duši človeka navždy.

        Je aj iná situácia, v rámci ktorej sa vyjadríme takto: „Musím si to nechať prejsť hlavou.“ Znamená to, že ide o dôležitú vec, ktorá je hodná, ba dokonca si vyžaduje hlbšie uvažovanie.

        Obidve tieto situácie dostávame akoby na podnose v texte Markovho evanjelia (Mk 6, 30). Čítame tam: „Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili.“ Čo z toho pre nás vyplýva?

 

1.) Človek potrebuje zažiť ticho a ústranie.

Je to dôležité preto, aby si dokázal premyslieť a vyhodnotiť určitú situáciu a vzápätí nájsť riešenie. Pritom môže zistiť, že jeho život nadobudne primeranú hĺbku vtedy, keď zistí, že sa potrebuje stíšiť, niečo obmedziť a niečo narušiť. Potrebuje sa stíšiť, pričom stíšenie nevyžaduje iba od svojho okolia, ale tento povel vydá aj svojmu vnútru. Stíšenie vnútra dosiahneme modlitbou, spytovaním svedomia a následným vyznaním hriechov.

        Človek potrebuje niektoré veci vo svojom živote obmedziť.

Inými slovami povedané – stanoviť si medze, t. j. hranice, ktoré určujú a vymedzujú vnútorný pokoj. Narušenie vnútorného pokoja súvisí s tým, že sme určité hranice prekročili alebo ich prekročil niekto z nášho okolia.

        Je veľmi dôležité, aby sme sa usilovali narušiť hegemóniu hriechu. Hriech nemá mať hlavné slovo a ani s ním súvisiace návyky života. Navykajme si žiť pod vládou milosti, nie hriechu. Život podľa diktatúry hriechu je pre človeka trýzňou a zároveň trýzňou aj pre jeho okolie. Život v milosti je studnicou Božích darov, ktoré slúžia na to, aby spoločenstvo a jednotlivci viedli zdravý život na ceste spásy.

 

2.) Je vhodné, aby sme pri vyhodnocovaní určitej situácie využili služby spoločenstva.

Evanjelium nám pripomína, že Pán Ježiš posielal učeníkov po dvoch a pri návrate trval na spoločnej sebareflexii. Sám človek nedokáže vždy dosiahnuť vyváženosť pri posudzovaní konania.

        Skupina turistov navštívila mestskú atrakciu – vysokú vežu s reštauráciami, kinom, bazénom, atď. Konečná výťahu vyústila do priestoru, z ktorého bol nádherný výhľad na všetky strany. Dookola boli inštalované ďalekohľady. Naša skupina turistov sa k nim hneď rozbehla. Jeden člen výpravy absolvoval v krátkom čase pohľad z každého ďalekohľadu. Odôvodnil to slovami: „Chcem vidieť, ako vidíš ty.“

        Je užitočné, keď dokáže vyhodnotiť situáciu života tak, že sa pýtame na názor rozumných a kompetentných ľudí. Povieme im pritom: „Chcem vedieť, ako vidíš situáciu ty.“ Preto sa zaujímajme aj o optiku iných, ktorí nás môžu v živote obohatiť.

3.) Nezabúdajme na to, že vyhodnotenie života sa má diať v prítomnosti Ježiša.

„Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ (1Sam, 3, 9) Týmito slovami povzbudzuje starozákonný veľkňaz Héli mladého Samuela. Dáva mu impulz, aby takto odpovedal na Božie volanie.

    Sú situácie, ktoré sú dramatické a rodina sa im nevyhne. Rodina sa potrebuje stretnúť a na niečom dohodnúť. Nie je to vždy ľahké, najmä vtedy, keď je rodina rozhádaná. Vzápätí niekomu skrsne myšlienka, aby pozvali určitého človeka zo širšieho okruhu rodiny, lebo povedia: „Toho rešpektujú všetci.“

Ježiš je autoritou v absolútnom slova zmysle. Naše vnútro môže byť rozbité, rozhádzané či poznačené rôznymi dramatickými okolnosťami. Tak, ako Samuela, aj nás Pán volá, aby sme si v jeho blízkosti dali do poriadku svoj život. Niekedy máme obavy povedať: Hovor, Pane, lebo sa obávame, že príde a bude príliš blízko a pritom nebezpečne „nazerať“ do nášho svedomia.

    Súkromie je skutočnosť, ktorú mnohí absolutizujú. No súkromie bez Boha je príležitosťou na hriech. Súkromie s Bohom sa stáva okamihom stretnutia Pána so svojím učeníkom.

    Keď si necháme prejsť tieto evanjeliové myšlienky hlavou, zistíme, že niet lepšej cesty, ako je prechod od hriechu k čnosti. Prechádzajme často touto cestou, lebo je to cesta k Bohu, tzn. cesta pravého života.