Svetový deň chudobných

 

        Hovorí sa, že spoločenstvo je také silné, aký silný je jeho najslabší článok. Má to logiku, lebo každé spoločenstvo má silné i slabé stránky. Nejedno sa už rozpadlo, lebo slabé miesta povolili.

        Cirkev, čo sa týka ľudského prvku, má veľa slabostí a tvoria ju slabí ľudia. Slabí v tom zmysle, že trpia chorobami rôzneho druhu i slabí preto,
že neudávajú tón tohto sveta, lebo ich neprajníci blokujú. Deje sa tak v celej šírke spoločensko-politického života. Podľa definície z úvodu zamyslenia by Cirkev mala byť už dávno minulosťou. Nedeje sa tak, lebo ako vieme, ona je vedená Božím Duchom. Stále dáva o sebe vedieť, chce byť aktívna, jej hlas nie je nepočuteľný.

1.) Do cirkevného spoločenstva patria chudobní a slabí, lebo je v nich,

paradoxne,  veľký potenciál.

Potvrdzuje to sám Ježiš, keď hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) On sa identifikuje s najslabšími tohto sveta. Do tohto spásonosného spoločenstva patria aj takí, ktorí sú hriešnikmi. Boh chce ukázať práve na nich veľké diela svojej lásky a milosrdenstva. Pán Ježiš pripomína: „V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad 99 spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15, 7) Cirkev neraz ukázala, že v tejto slabosti, keď trpí a zmieta sa akoby v agónii, dosahuje apogeum (vrchol) svojej sily. Toto potvrdzuje sv. Pavol takto: „Pán mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.“ (2Kor 12, 9 – 10)

2.) Cirkev sa o slabých tohto sveta aj stará.

Cirkev sa chce venovať slabým a nemohúcim po celom svete. Chce slúžiť aj tam, kde sa iným nechce, lebo si nechcú zašpiniť ruky. Sv. Otec František sa prihovára mladým a odporúča im, aby: „Opustili zónu komfortu a „zašpinili si ruky“ problémami iných ľudí.“ (Posolstvo Sv. Otca Františka na 39. svetový deň mládeže, r. 2024, bod 1) Vzápätí dodáva: „Ja mám radšej únavu tých, čo sú na ceste, než nudu tých, ktorí zostávajú na mieste a nemajú chuť kráčať!“ Existuje choroba tzv. špinavých rúk. Je nepríjemná, lebo vychádza z nedodržiavania hygienických štandardov. Existuje však zdravá závislosť „špinavých rúk“, a to v duchovnom slova zmysle. Trpia ňou tí, ktorí neváhajú zložiť ruky k Bohu a vložiť ruky tam, kde je najväčšia núdza, aby pomáhali. Tieto tzv. špinavé ruky, ktoré zjemňovali biedu sveta, im budú raz vstupenkou do Božieho kráľovstva.

3.) Cirkev berie na seba osudy slabých.

Členovia istého pracovného kolektívu sa zúčastnili školenia. Po skončení ešte o téme diskutovali. Vysvitlo, že každého zachytilo niečo iné. Ostatné veci vypustili, ale niektoré na seba aplikovali.

        Boží Syn vzal na seba naše slabosti, pričom radosti preňho neexistovali, hoci ich neignoroval (svadba v Káne, návšteva v Lazárovom dome, atď.) O Ježišovi platili slová proroka Izaiáša: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Iz 53, 4)

        Členovia spoločenstva Cirkvi ak niečo dokážu, tak je to práve táto schopnosť – vziať na seba biedu tohto sveta a priniesť ako obetu. Niekedy v úplnej anonymite, inokedy verejne znášajú bôle tohto sveta. Kristus ich často navštevuje takýmito ranami, aby sprítomňovali jeho obetu kríža. Veľa denne počúvame o biede našich blížnych. Vezmime časť ich biedy (aspoň) na seba.

        Sú spoločenstvá, napr. rodiny, ktoré sú vnútorne silné, lebo majú uprostred slabý článok. Napr. nemohúceho starca, postihnuté dieťa či nekajúceho sa hriešnika. Sú silní preto, lebo sa spojili a oduševnili pre ich záchranu a všestrannú pomoc. Sú silní, lebo žijú s Bohom a on je prítomný v najslabšom článku ich spoločenstva. Niet väčšieho paradoxu, ako je tento. Niet väčšej lásky, ako je táto. Niet inej spásy, akou je cesta nasledovania Krista.

 

Dve vdovy a ich viera

 

Milovníci hudobného umenia vedia, že Bedřich Smetana bol hudobným skladateľom svetovej triedy. O. i. skomponoval aj operu Dve vdovy. Jedna z nich je veselá, bezstarostná. Druhá je pravým opakom. Je smutná a trúchliaca.

        V Božom slove sa nám prestavujú dve vdovy. Na rozdiel od tých z opery sa vôbec nepoznajú a je isté, že sa nikdy nestretli. Ich životný osud je skôr trúchlivý ako veselý a optimistický. Prvá si pamätá časy proroka Eliáša, s ktorým sa stretla a komunikovala s ním. (1Kr 17, 10 – 16). Druhá je súčasníčka Ježiša Krista z Nazareta. Práve ním bola vyzdvihnutá ako vzor obety. (Mk 1, 38 – 44)

        Napriek týmto okolnostiam, ktoré priviedli obe vdovy na hranicu existenčných možností, prejavili obdivuhodný postoj viery. Ako sa to prejavilo?

1.) Obe išli vo svojej ušľachtilej obetavosti „na doraz“.

Viac a hlbšie sa už ani ísť nedalo. Prvá prišla o posledné zásoby jedla a bola aj so svojím synom pripravená umrieť. Druhá obetovala
na chrám symbolickú sumu, ktorá však tvorila celý jej majetok.

        Maratónski bežci (niektorí) pri dobehnutí do cieľa padnú
od vyčerpania na zem. Vydali zo seba všetko a išli na doraz. Mnohí  vodiči si pamätajú na to, že zabudli natankovať a do cieľa prišli už len „na výpary“ benzínu... Nevypláca sa ísť v tomto prípade na doraz, je dobré, keď máme akú-takú rezervu.

        Vieme ísť vo viere na doraz? Nie je to také jednoduché, lebo autor Listu Hebrejom nás poučuje slovami: „V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi.“ (Hebr 12, 4) Skúsme ísť na doraz v menších veciach, aby sme mohli zvládnuť raz aj väčšie skúšky!

2.) Obe vdovy mali jasno v tom, čo je „vyšší cieľ“.

Keby ho v sebe nemali, prvá by hladného Eliáša ignorovala a druhá by do chrámovej pokladnice neprispela s odôvodnením, že sama nemá čo do úst. V zmysle večného cieľa konáme vtedy, keď si krátime pozemské pôžitky s tým, že tie večné absolútne predčia tie, ktoré máme v ponuke pozemských dobier.

        Ľudia majú túžbu po pestrosti pozemských cieľov. Inak je pre nich život nudný a málo zaujímavý. Večný cieľ je iba jeden a nikdy sa nemení. Autor Listu Hebrejom nás poúča takto: „Preto aj my, obklopení taký oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (Hebr 12, 1 – 2) Dôležitý je výraz – upreté oči. Nestačí, aby sme Ježišovi obetovali iba letmý pohľad alebo iba povrchný a krátkodobý. Upreté oči na Pána sú také, ktoré túžia nasýtiť dušu pokrmom, ktorý udeľuje iba on. Význam a veľkosť pokrmu, ktorý prijímame, má byť úmerný životným normám, ktoré praktizujeme a vyznávame.

3.) Obe vdovy boli odmenené vo večnosti a tá prvá aj hneď po tom, čo

poslúžila prorokovi Eliášovi (z hrnca neubúdalo a v krčahu nechýbal olej podľa slova, ktoré povedal Pán)

Na dennej báze používame rôzne ovládače, lampy, prístroje, v ktorých sú vložené baterky. Tie časom slabnú a treba ich vymeniť. Pri výmene ich mechanik zmeria a zistí, či majú ešte nejakú životnosť alebo nie.

        Na prvý pohľad je nám jasné, že obe vdovy majú nízku životnosť, čo sa týka materiálnych možností. Sú na dne. Ale keby sme zmerali ich potenciál pre Božie kráľovstvo, zistili by sme, že ich vitálne funkcie sú vysoko účinné. Väzby týchto žien na pozemský komfort sú minimálne. O to viac vyniká ich obetavosť, ktorá posilňuje nebeské ambície. Nebeská odmena a túžba po nej sú dominantné v ich živote. Nám, dnešným ľuďom, to chýba.

        Obe ženy prišli o manželov. Stratili oporu a ochrancu. Boh sa ich však ujíma a dovedie cestu ich života do pripraveného cieľa. V živote strácame ľudské opory, ale nie Božiu oporu. Často je človek na rozhraní:  buď  - alebo. Až tam sa ukáže veľkosť charakteru a hĺbka našej viery.

Invázia Ježišovej náuky.

Všetkým je nám známy výraz-invázia.  Hovoríme o istej forme násilia, lebo inváziou je o.i. aj prienik armády jednej krajiny na územie druhej 

. Pri zmenách v klíme hovoríme napr. o invazívnych živočíchoch, ktoré sa usadili na našom území a doteraz sme o nich nechyrovali. Pritom vieme, že vytláčajú pôvodné druhy, na ktoré sme boli zvyknutí. 

V evanjeliu sme počuli správu o invázii Ježišovej náuky do židovského prostredia /Mk 12,28-34/. Táto invázia však nemá nič spoločné s násilím. Ona zasahuje vnútro človeka tak, ako zasiahla nemenovaného farizeja z evanjelia. Dokonca sa  dotyčný farizej vyjadril v tom zmysle, že s Ježišom úplne súhlasí: Učiteľ, správne si povedal...Ježišova myšlienka lásky konanej " z celého srdca z celej duše z celej mysle a sily" našla podporu už aj v radoch farizejov. A to nie je hocičo, ak uvážime, že Ježiš sa o farizejoch vyjadroval kriticky /beda vám farizeji/. Farizej z dnešného evanjelia pochopil, že náuka Učiteľa z Nazareta je "viac ako všetky zápalné a iné obety...". A to je už čo povedať, lebo farizej bol na týchto starozákonných obetách duchovne odchovaný...

1.,Učiteľ, správne si povedal...Farizej našiel s Ježišom spoločnú reč. Nájsť s niekým spoločnú reč v celej hĺbke spoločenského i rodinného života nie je jednoduché. Farizej si s Ježišom porozumel. Pravdepodobne ich diálóg pokračoval ešte ďalej a bol pre farizeja poučný, obohacujúci a oslobudzujúci. Nevieme, žiaľ, ako sa vyvíjali životné osudy farizeja ďalej. No pôsobí tak, že ho Ježišova náuka premohla a zasiahla na citlivom mieste- v srdci.

Je veľa ľudí, ktorí hovoria, že veria v Krista. Paradoxné je, že nenašli s ním doteraz spoločnú reč. Nevedia, čo Ježiš učí, čo je ťažiskom je poslania a čo od nich očakáva. Spoločnú reč nenašli, lebo ich život tomu nezodpovedá. Ten, kto skutočne našiel súlad s Ježišovým evanjeliom sa podujíma na zmenu života. 

V politike sa hovorí, keď si niektoré strany sadnú za spoločný stôl, majú šancu, že nájdu spoločnú reč. Ten, kto si "sadne" za eucharistický stôl a stôl Božieho slova a prijíma z neho, má potenciál porozumieť si s Bohom do konca života.

2., Učiteľ, správne si povedal...Pri istej príležitosti prišiel za Ježišom stotník a prosil ho uzdravenie sluhu. Pamätné sú jeho slová:"Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie" /Mt 8,8/. A Ježiš to uzdravujúce slovo povedal. Sluha bol uzdravený. Aj tu platí: Učiteľ, dobre si povedal...Ježiš sa nemýli nikdy a vždy povie i koná  na našu prosbu tak, aby bolo dobre. Mnohí môžu potvrdiť, že im Ježiš pomohol k ozdraveniu chorej , zdecimovanej a podvýživenej viery. Mnohí potvrdia, že im ukázal cestu alebo ich utvrdil na tej, na ktorej sa nachádzali a mysleli si, že blúdia. V konečnom dôsledku ten, kto príde do večnosti, bude konštatovať:Učiteľ, dobre si povedal...Vernosť vo viere sa vypláca, lebo Ježišovo slovo je vždy správne, aktuálne a účinné.

3.,Učiteľ, správne si povedal...Toto platí,lebo mnohí si jeho reč  osvojujú. Nejde iba o verbálny prejav toho, kto uveril, ale ide najmä o reč skutkov. Šimon Peter sa dostal po Ježišovom zatknutí do ťažkej situácie.V prítmí osudného večera sa dostal do blízkosti miesta, kam Pána odvliekli. Myslel si, že si  medzi služobníctvom udrží status nepoznaného, ale mýlil sa. Ktosi ho spoznal a vykríkol:"...aj tvoja reč ťa prezrádza..."/Mt 26, 69-75/.Peter nemohol mať inú reč iba Ježišovu. Mal ju napočúvanú a do určitej miery aj vžitú, hoci Pána najprv zo strachu zaprel. Učiteľ, dobre si hovoril, lebo Peter ťa pochopil a prijal a v budúcnosti ťa vyznal pred najvyššími predstaviteľmi vládnej moci. Náš Učiteľ hovorí dobre, lebo sú ľudia, ktorí nájdu cestu pokánia, prehodnotia svoj život a hovoria už iba Božou rečou evanjelia. Výčitka okolia-tvoja reč ťa prezrádza, na prvý pohľad vyznieva ako výsmech, či usvedčenie zo zločinu, ale v skutočnosti je ozdobou toho, kto sa ju stále učí.

Aj v medicínskej praxi sa používajú invazívne a neinvazívne postupy. Tie neinvazívne sú možno šetrnejšie a menej bolestivé. Aké parametre má Ježišova invázia evanjelia? Je  bolestivá, lebo búra v človekovi staré časy. Je  šetrná, lebo Boh miluje aj hriešnika. Je chytľavá, lebo mnohí jeho lásku nasledujú. Je pravdivá, lebo pripravuje človeka na večný život.

Slovko k Dušičkám

Všetci poznáme okrídlenú frázu s etickým podtónom: o mŕtvych iba v dobrom. Chceme tým povedať, že chyby a slabosti mŕtvych nemáme rozoberať. Už tu na zemi nie sú a ich  život je predmetom Božieho skúmania , lebo to naše-ľudské skúmanie môže byť povrchné a nedostatočné. 

Pozmeňme trochu túto zásadu a povedzme: dušiam zosnulých prinesieme dobro. Také dobro, ktoré spočíva v modlitbe za ich spásu. Nič z materiálneho sveta už nemá pre nich cenu, modlitba nesmiernu. Teda platí: mŕtvym iba dobro. A nie hocijaké prchavé, ale večné. Aké máme na to dôvody?

1.,Stáva sa, že niektorí ľudia urobia niečo také, čo iným zachráni život. V ich rozprávaní počujeme vetu:počul som, že niekto volá o pomoc a vykročil som za hlasom. Pomoci sa môže dovolávať človek alebo nejaká situácia bez toho, aby niekto povedal čo len slovo. Napr. keď sme svedkami nejakej biedy alebo zloby, či neprávosti. Aj bez slov počujeme, že niekto alebo niečo volá o pomoc...Aj duše v očistci potrebujú pomoc. My ich fyzicky nepočujeme, ale počujeme hlas Cirkvi, ktorá nám dôrazne pripomína, že za zosnulých sa treba modliť. Nikto si nemôže byť počas života istý svojou spásou. Bolo by vhodné, keby sme každú modlitbu mohli zakončiť prosbou za zosnulých. O to viac, keď počujeme varovné slová Pána Ježiša: nie každý, kto mi hovorí Pane, vojde do večného života...

2.,Bolo to v čase komunistickej totality. Časť rodiny sa pobrala a emigrovala za oceán. Prešli dlhé roky počas ktorých komunikovali s rodinou iba formou listov. Niektorí členovia rodiny medzitým pomreli. Tí mladší sa s emigrantmi nikdy nestretli. Vedeli o sebe iba skrze poštu. Potom, keď nastal politický odmäk, stretli sa kdesi na letisku. V dave sa hneď spoznali, hoci sa niektorí nikdy nestretli. Vo vzájomných listoch sa predstavili tak dôkladne, že  sa spoznali v prvom momente. Nikto ich nemusel predstavovať. Bolo to veľmi dojímavé stretnutie.

Sú ľudia, ktorí počas života komunikovali s Bohom, hoci ho nikdy nevideli. Táto prax života podľa evanjelia im akoby uľahči spoznanie sa s Pánom vo večnosti. Sú aj takí, ktorí odchádzajú na večnosť, hoci o kontakt s Bohom nikdy nejavili záujem. Ako bude vyzerať ich stretnutie s Vykupiteľom na prahu večnosti, keď o ňom nič nevedia? Sú to síce iba naše ľudské úvahy, ale naznačujú, že na stretnutie s Pánom sa máme celý život pripravovať. Preto dnes prosíme najmä za tie duše, ktoré odišli na druhý svet bez akejkoľvek uvedomelej  prípravy na večnosť.

3.,V liturgickej či teologickej reči Cirkvi sa objavuje výraz-posledný cieľ. Počas života máme cieľov veľa. Týkajú sa nášho osobného, rodinného, pracovného zamerania. Občas počujeme, ako niekto povie: to je to posledné, čo by som urobil!. Tým naznačuje, že odmieta vykonať niečo, čo je podľa neho nedôstojné. Keď sa niekoho spýtate, či myslí na svoj posledný cieľ t.j. na večnosť, môže odpovedať aj takto: nech je to posledné, čo by som urobil!. Robí tak s ohrozením svojej cesty spásy. Na posledný cieľ sa nemyslí ľahko. To je fakt. Ale nemyslieť na večnosť a túto pravdu oddiaľovať na potom, neznamená, že si uľahčíme situáciu. A ani neutečieme pred Božou pozvánkou na večnosť. V tieto dni, kedy stojíme pri hroboch našich drahých, neubránime sa slzám, ale ani myšlienke na Boží majestát. Práve tí, ktorí nás predišli do večnosti nás oslovujú svojou tichosťou a nabádajú k tomu, aby sme posledný cieľ života položili na popredné miesto záujmu. 

Niekedy sa stane, že rodič pošle dieťa niečo vybaviť alebo odniesť. Keď sa vráti, rodič povie: kde si bol tak dlho? bol si preč celú večnosť!. Tí, ktorí zosnuli sa už nevrátia. Majú šancu byť s Bohom celú večnosť. Modlime sa za nich, aby tí, ktorí sú v očistci, čím skôr opustili muky očistca a pocítili blaho Božej blízkosti. Ten, kto ju okúsi, nebude za pozemským svetom banovať.