Všetci poznáme okrídlenú frázu s etickým podtónom: o mŕtvych iba v dobrom. Chceme tým povedať, že chyby a slabosti mŕtvych nemáme rozoberať. Už tu na zemi nie sú a ich život je predmetom Božieho skúmania , lebo to naše-ľudské skúmanie môže byť povrchné a nedostatočné.
Pozmeňme trochu túto zásadu a povedzme: dušiam zosnulých prinesieme dobro. Také dobro, ktoré spočíva v modlitbe za ich spásu. Nič z materiálneho sveta už nemá pre nich cenu, modlitba nesmiernu. Teda platí: mŕtvym iba dobro. A nie hocijaké prchavé, ale večné. Aké máme na to dôvody?
1.,Stáva sa, že niektorí ľudia urobia niečo také, čo iným zachráni život. V ich rozprávaní počujeme vetu:počul som, že niekto volá o pomoc a vykročil som za hlasom. Pomoci sa môže dovolávať človek alebo nejaká situácia bez toho, aby niekto povedal čo len slovo. Napr. keď sme svedkami nejakej biedy alebo zloby, či neprávosti. Aj bez slov počujeme, že niekto alebo niečo volá o pomoc...Aj duše v očistci potrebujú pomoc. My ich fyzicky nepočujeme, ale počujeme hlas Cirkvi, ktorá nám dôrazne pripomína, že za zosnulých sa treba modliť. Nikto si nemôže byť počas života istý svojou spásou. Bolo by vhodné, keby sme každú modlitbu mohli zakončiť prosbou za zosnulých. O to viac, keď počujeme varovné slová Pána Ježiša: nie každý, kto mi hovorí Pane, vojde do večného života...
2.,Bolo to v čase komunistickej totality. Časť rodiny sa pobrala a emigrovala za oceán. Prešli dlhé roky počas ktorých komunikovali s rodinou iba formou listov. Niektorí členovia rodiny medzitým pomreli. Tí mladší sa s emigrantmi nikdy nestretli. Vedeli o sebe iba skrze poštu. Potom, keď nastal politický odmäk, stretli sa kdesi na letisku. V dave sa hneď spoznali, hoci sa niektorí nikdy nestretli. Vo vzájomných listoch sa predstavili tak dôkladne, že sa spoznali v prvom momente. Nikto ich nemusel predstavovať. Bolo to veľmi dojímavé stretnutie.
Sú ľudia, ktorí počas života komunikovali s Bohom, hoci ho nikdy nevideli. Táto prax života podľa evanjelia im akoby uľahči spoznanie sa s Pánom vo večnosti. Sú aj takí, ktorí odchádzajú na večnosť, hoci o kontakt s Bohom nikdy nejavili záujem. Ako bude vyzerať ich stretnutie s Vykupiteľom na prahu večnosti, keď o ňom nič nevedia? Sú to síce iba naše ľudské úvahy, ale naznačujú, že na stretnutie s Pánom sa máme celý život pripravovať. Preto dnes prosíme najmä za tie duše, ktoré odišli na druhý svet bez akejkoľvek uvedomelej prípravy na večnosť.
3.,V liturgickej či teologickej reči Cirkvi sa objavuje výraz-posledný cieľ. Počas života máme cieľov veľa. Týkajú sa nášho osobného, rodinného, pracovného zamerania. Občas počujeme, ako niekto povie: to je to posledné, čo by som urobil!. Tým naznačuje, že odmieta vykonať niečo, čo je podľa neho nedôstojné. Keď sa niekoho spýtate, či myslí na svoj posledný cieľ t.j. na večnosť, môže odpovedať aj takto: nech je to posledné, čo by som urobil!. Robí tak s ohrozením svojej cesty spásy. Na posledný cieľ sa nemyslí ľahko. To je fakt. Ale nemyslieť na večnosť a túto pravdu oddiaľovať na potom, neznamená, že si uľahčíme situáciu. A ani neutečieme pred Božou pozvánkou na večnosť. V tieto dni, kedy stojíme pri hroboch našich drahých, neubránime sa slzám, ale ani myšlienke na Boží majestát. Práve tí, ktorí nás predišli do večnosti nás oslovujú svojou tichosťou a nabádajú k tomu, aby sme posledný cieľ života položili na popredné miesto záujmu.
Niekedy sa stane, že rodič pošle dieťa niečo vybaviť alebo odniesť. Keď sa vráti, rodič povie: kde si bol tak dlho? bol si preč celú večnosť!. Tí, ktorí zosnuli sa už nevrátia. Majú šancu byť s Bohom celú večnosť. Modlime sa za nich, aby tí, ktorí sú v očistci, čím skôr opustili muky očistca a pocítili blaho Božej blízkosti. Ten, kto ju okúsi, nebude za pozemským svetom banovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára