Dve vdovy a ich viera

 

Milovníci hudobného umenia vedia, že Bedřich Smetana bol hudobným skladateľom svetovej triedy. O. i. skomponoval aj operu Dve vdovy. Jedna z nich je veselá, bezstarostná. Druhá je pravým opakom. Je smutná a trúchliaca.

        V Božom slove sa nám prestavujú dve vdovy. Na rozdiel od tých z opery sa vôbec nepoznajú a je isté, že sa nikdy nestretli. Ich životný osud je skôr trúchlivý ako veselý a optimistický. Prvá si pamätá časy proroka Eliáša, s ktorým sa stretla a komunikovala s ním. (1Kr 17, 10 – 16). Druhá je súčasníčka Ježiša Krista z Nazareta. Práve ním bola vyzdvihnutá ako vzor obety. (Mk 1, 38 – 44)

        Napriek týmto okolnostiam, ktoré priviedli obe vdovy na hranicu existenčných možností, prejavili obdivuhodný postoj viery. Ako sa to prejavilo?

1.) Obe išli vo svojej ušľachtilej obetavosti „na doraz“.

Viac a hlbšie sa už ani ísť nedalo. Prvá prišla o posledné zásoby jedla a bola aj so svojím synom pripravená umrieť. Druhá obetovala
na chrám symbolickú sumu, ktorá však tvorila celý jej majetok.

        Maratónski bežci (niektorí) pri dobehnutí do cieľa padnú
od vyčerpania na zem. Vydali zo seba všetko a išli na doraz. Mnohí  vodiči si pamätajú na to, že zabudli natankovať a do cieľa prišli už len „na výpary“ benzínu... Nevypláca sa ísť v tomto prípade na doraz, je dobré, keď máme akú-takú rezervu.

        Vieme ísť vo viere na doraz? Nie je to také jednoduché, lebo autor Listu Hebrejom nás poučuje slovami: „V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi.“ (Hebr 12, 4) Skúsme ísť na doraz v menších veciach, aby sme mohli zvládnuť raz aj väčšie skúšky!

2.) Obe vdovy mali jasno v tom, čo je „vyšší cieľ“.

Keby ho v sebe nemali, prvá by hladného Eliáša ignorovala a druhá by do chrámovej pokladnice neprispela s odôvodnením, že sama nemá čo do úst. V zmysle večného cieľa konáme vtedy, keď si krátime pozemské pôžitky s tým, že tie večné absolútne predčia tie, ktoré máme v ponuke pozemských dobier.

        Ľudia majú túžbu po pestrosti pozemských cieľov. Inak je pre nich život nudný a málo zaujímavý. Večný cieľ je iba jeden a nikdy sa nemení. Autor Listu Hebrejom nás poúča takto: „Preto aj my, obklopení taký oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (Hebr 12, 1 – 2) Dôležitý je výraz – upreté oči. Nestačí, aby sme Ježišovi obetovali iba letmý pohľad alebo iba povrchný a krátkodobý. Upreté oči na Pána sú také, ktoré túžia nasýtiť dušu pokrmom, ktorý udeľuje iba on. Význam a veľkosť pokrmu, ktorý prijímame, má byť úmerný životným normám, ktoré praktizujeme a vyznávame.

3.) Obe vdovy boli odmenené vo večnosti a tá prvá aj hneď po tom, čo

poslúžila prorokovi Eliášovi (z hrnca neubúdalo a v krčahu nechýbal olej podľa slova, ktoré povedal Pán)

Na dennej báze používame rôzne ovládače, lampy, prístroje, v ktorých sú vložené baterky. Tie časom slabnú a treba ich vymeniť. Pri výmene ich mechanik zmeria a zistí, či majú ešte nejakú životnosť alebo nie.

        Na prvý pohľad je nám jasné, že obe vdovy majú nízku životnosť, čo sa týka materiálnych možností. Sú na dne. Ale keby sme zmerali ich potenciál pre Božie kráľovstvo, zistili by sme, že ich vitálne funkcie sú vysoko účinné. Väzby týchto žien na pozemský komfort sú minimálne. O to viac vyniká ich obetavosť, ktorá posilňuje nebeské ambície. Nebeská odmena a túžba po nej sú dominantné v ich živote. Nám, dnešným ľuďom, to chýba.

        Obe ženy prišli o manželov. Stratili oporu a ochrancu. Boh sa ich však ujíma a dovedie cestu ich života do pripraveného cieľa. V živote strácame ľudské opory, ale nie Božiu oporu. Často je človek na rozhraní:  buď  - alebo. Až tam sa ukáže veľkosť charakteru a hĺbka našej viery.